Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 25. september 2014

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 7Co/12/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4312217251
Dátum vydania rozhodnutia: 25. 09. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Sidónia Sládečková

ECLI: ECLI:SK:KSNR:2014:4312217251.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Nitre, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Sidónie Sládečkovej a členov

senátu JUDr. Sone Zmekovej a JUDr. Eriky Madarászovej, v právnej veci navrhovateľa: POHOTOVOSŤ,
s.r.o., so sídlom Bratislava, Pribinova 25, IČO: 35 807 598, zast. Fridrich Paľko, s.r.o., so sídlom
Bratislava, Grösslingova 4, proti odporcovi: Slovenská republika a v jej mene konajúce Ministerstvo
spravodlivosti Slovenskej republiky, Bratislava, Župné námestie 13, o náhradu škody a nemajetkovej
ujmy, o odvolaní navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Nitra zo dňa 23. septembra 2013 č.k.
12C/9/2013-49 , takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e .

Odporcovi nepriznáva náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa zamietol návrh navrhovateľa, ktorým sa voči odporcovi
domáhal zaplatenia sumy 125,- eur ako náhrady škody a sumy 455,47 eura ako nemajetkovej ujmy
podľa zák. č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci, ktorá
mu vznikla nesprávnym úradným postupom Okresného súdu Levice v exekučnom konaní pod sp. zn.
16Er/596/2010. Odporcovi náhradu trov konania nepriznal.
Svoje rozhodnutie právne odôvodnil ust. § 4 ods. 1 písm. a), § 5 ods. 1, 3, § 9 ods. 1, 2 , § 16 ods.
1, § 17 ods. 1, 2, 3, § 19 ods. 1 , 3 zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri

výkone verejnej moci, § 41 ods. 1, 2 písm. c), d) i), § 44 ods. 1, 2 zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych
exekútoroch a exekučnej činnosti ( ďalej len ,, Exekučný poriadok“).
Zo skutkových tvrdení navrhovateľa mal súd prvého stupňa za preukázané, že predmetom konania je
nárok na náhradu škody a nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa zákona č. 514/2003 za nesprávny
úradný postup Okresného súdu Levice. Navrhovateľ za nesprávny úradný postup označil postup
Okresného súdu Levice, ktorý o podanej žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie rozhodol
po uplynutí zákonom stanovenej doby s omeškaním viac ako 247 dní. Súd prvého stupňa vykonaním

dokazovania zistil, že súdny exekútor JUDr. Rudolf Krutý doručil dňa 16.07.2010 Okresnému súdu
Levice žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. Exekučný súd výzvou zo dňa 31.08.2010
vyzval oprávneného cestou exekútora na doručenie overenej kópie zmenky, ktorá bola súdu doručená
dňa 22.09.2010. Oprávnený podal sťažnosť a podnet na preskúmanie zákonnosti postupu súdu -
prieťahy v konaní dňa 30.08.2010. Žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia bola zamietnutá
uznesením zo dňa 21.10.2010, pričom Krajský súd v Nitre v dôsledku podaného odvolania uznesenie
súdu prvého stupňa potvrdil. V tomto smere súd prvého stupňa konštatoval, že o žiadosti súdneho

exekútora o udelenie poverenia bolo rozhodnuté po 3 mesiacoch a 5 dňoch od podania návrhu
a 1 mesiaci po doručení požadovaných dokladov a nie s omeškaním 247 dní tak ako uvádzal
navrhovateľ vo svojom návrhu. Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti si navrhovateľ v dôsledku
nesprávneho úradného postupu exekučného súdu podaným návrhom uplatnil majetkovú škodu v sume125,-eur,ktorápozostávalazosumy70eurnasprávupohľadávkyprostredníctvompracovnýchvýkonov
zamestnanca pomocou informačného systému, zo sumy 40 eur na udržiavanie a správu informačného
systému, zo sumy 15 eur na administratívnu prácu, poštovné a telekomunikačné výdavky. Ďalej si

uplatnil nemajetkovú ujmu vo výške 455,47 eura za 247 dní omeškania z dôvodu porušenia jeho
práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. Navrhovateľ sa domáhal náhrady škody z titulu
nesprávneho úradného postupu s poukazom na § 9 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. z dôvodu, že k
zamietnutiu žiadosti o udelenie poverenia nedošlo v zákonnom stanovenej 15-dňovej lehote. Podstatou
tohto sporu bolo zistiť a vecou navrhovateľa bolo preukázať, či nedodržanie zákonnej lehoty na vydanie

poverenia mu spôsobilo škodu a nemajetkovú ujmu, ktorých sa domáha a či sa vôbec na daný prípad
vzťahuje zákonná lehota podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku. Z pripojeného exekučného spisu
súd zistil, že exekučným titulom je rozhodcovský rozsudok. Súd v tomto prípade neskúmal, či prišlo k
prieťahom v konaní. Zisťoval, či došlo k nedodržaniu zákonnej lehoty, z akého dôvodu, či sa zákonná
15 - dňová lehota vzťahuje na vyporiadanie sa súdu so žiadosťou exekútora, či je to dôvod na náhradu
škody, resp. či vôbec nejaká škoda vznikla. V zmysle § 41 ods. 2 písm. d) zákona č. 233/1995 Z.z.

bolo v čase podania žiadosti o udelenie poverenia možné vydať poverenie, na základe vykonateľných
rozhodnutí rozhodcovských komisií a zmierov nimi schválených, ako exekučného titulu. Až neskôr
bol zákon v uvedenej časti novelizovaný tak, že exekučným titulom boli vykonateľné rozhodnutia
rozhodcovských súdov. Podľa navrhovateľa rozhodcovský rozsudok je exekučný titul podľa § 41 ods. 2
písm. i) Exekučného poriadku. Rozhodcovský rozsudok ako exekučný titul bol uvedený do § 41 ods. 2

písm. d) Exekučného poriadku novelou účinnou od 01.06.2011. Novelizácia predmetného ustanovenia
by bola nadbytočná, ak by išlo o exekučný titul podľa písmena i). Skutočnosť, že rozhodcovský rozsudok
sa za exekučný titul považoval podľa písmena d) svedčí aj komentár k § 44 ods. 2 Exekučného poriadku.
Súd teda dospel k záveru, že v predmetnej exekučnej veci je exekučným titulom rozhodcovský rozsudok
podľa § 41 ods. 2 písm. d / Exekučného poriadku. Zákonná 15 - dňová lehota na vyporiadanie sa súdu

so žiadosťou exekútora o udelenie poverenia neplatí v exekučných konaniach, v ktorých je exekučným
titulom rozhodcovský rozsudok. Táto výnimka bola do zákona zavedená s účinnosťou od 1.6.2010 a
vzťahuje sa aj na exekučné konania začaté pred účinnosťou zákona č. 144/2010 Z.z., čo je uvedené v
komentári k exekučnému poriadku, dôvodom zavedenia tejto výnimky je potreba preverenia prípadnej
existencie dôvodov neprípustnosti exekúcie preskúmavaním písomností, ktoré nie sú prílohou návrhu

na vykonanie exekúcie. K vydávaniu poverení na základe exekučného titulu rozhodcovského rozsudku
dochádzalo a dochádza podľa § 41 ods. 2 písm. d) Exekučného poriadku. Zhodný názor vyplýva i
z rozhodnutia KS v Prešove sp. zn. 6 CoE 60/2011 z 19.05.2011. Pre výklad zákona je podstatný
úmysel zákonodarcu - Národnej Rady SR prezentovaný v dôvodovej správe k novele § 41 ods. 2
písm. d) Exekučného poriadku. V podstate podľa zdôvodnenia navrhovateľa by súd musel vydávať

poverenie na základe rozhodcovského rozsudku v lehote 15 dní s poukazom na § 41 ods. 2 písm. i)
Exekučného poriadku aj v súčasnosti, keď o rozhodcovských rozsudkoch hovorí § 41 ods. 2 písm.
d) Exekučného poriadku čo je nižšie uvádzanou judikatúrou vyvrátené. Súd teda dospel k záveru, že
v čase podania žiadostí o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie lehota na vydanie poverenia
v prípade rozhodcovského rozsudku ako exekučného titulu neexistovala. V prípade, že súd má za

to, že nie je zákonný dôvod na vydanie poverenia, zamietne žiadosť o udelenie poverenia, pričom
takého rozhodnutie nemožno považovať za jednoduché, pre ktoré by bola určená 15 - dňová lehota. Pre
rozhodnutie o zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia žiadna zákonná lehota neexistuje. V predmetnej
veci došlo k zamietnutiu žiadosti o udelenie poverenia v lehote 3 mesiacov a 5 dní od podania návrhu a
1 mesiac po doručení požadovaných dokladov a nie s omeškaním 277 dní tak ako uvádzal navrhovateľ

vo svojom návrhu, čo súd považoval za primeranú lehotu, pretože vznik škody alebo nemajetkovej ujmy
nezávisí automaticky len od zistenia nedodržania zákonnej či premeranej lehoty, ale aj od okolností,
ktoré sú v tejto veci v odôvodnení konštatované a na základe ktorých súd nevidel dôvod pre finančnú
satisfakciu vo forme nemajetkovej ujmy. Na vyslovenie záveru o zbytočných prieťahoch pri postupe súdu
pri vydávaní poverenia by ani nestačilo konštatovanie prekročenia 15 - dňovej lehoty, pretože podstatné

sú aj ďalšie relevantné okolnosti prípadu, napr. súčinnosť exekútora, oprávneného a súd mohol vo
veci rozhodnúť až po zaslaní požadovaných dokladov. Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti ako
aj citované zákonné ustanovenia súd návrh navrhovateľa ako nedôvodný zamietol. O trovách konania
súd rozhodol podľa § 142 ods. 1 OSP, tak, že úspešnému odporcovi súd nepriznal právo na náhradu
trov konania, nakoľko mu žiadne nevznikli a ani si ich neuplatnil.

Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie navrhovateľ, domáhajúc sa ním jeho zrušenia
a vrátenia veci súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Dôvodil, že súd prvého stupňa neúplne zistil
skutkovýstavveci,pretoženevykonalnavrhnutédôkazypotrebnénazistenierozhodujúcichskutočností,
jeho rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci a postupom súdu účastníkovikonania bola odňatá možnosť konať pred súdom. Namietal, že súd prvého stupňa založil svoje
rozhodnutie na základe a s použitím novej právnej úpravy obsiahnutej v ust. § 9 ods. 2 zák. č. 514/2003
Z.z., ktorá sa stala súčasťou právneho poriadku až po vzniku právnej skutočnosti a teda po tom, čo

už došlo k založeniu zodpovednostného právneho vzťahu, hoci pri svojom rozhodovaní bol viazaný
ust. § 9 ods. 1 v znení zák. č. 514/2003 Z.z. v znení účinnom pred prijatím zák. č. 412/2012 Z.z..
Svojim rozhodnutím de iure a de facto tak aplikoval princíp priamej retroaktivity, čo je neprípustné.
Vytkol mu tiež, že odôvodnenie o zániku nároku na náhradu uplatnenej škody spôsobenej nesprávnym
úradným postupom založil na nedôveryhodnosti údajov, čo platné právo nepozná. V tejto súvislosti

poukázal na to, že nemal k dispozícii súdny spis exekučného súdu, a preto mohol niektoré skutočnosti
len usudzovať podľa sekundárnych prejavov, ktoré mal v realite, z ktorého dôvodu ako dôkaz označil
aj exekučný spis a žiadal použiť v ňom obsiahnuté listiny. Samotná nedôveryhodnosť údajov však
nič nemôže zmeniť na tom, že zo strany štátneho orgánu došlo k nesprávnemu úradnému postupu,
keď rozhodnutie nebolo vydané v zákonom ustanovenej lehote. Poukázal tiež na to, že súd prvého
stupňa vôbec nevysvetlil svoj názor, že účastníkom nevznikol stav právnej neistoty, i napriek tomu, že

zákonodarca vytvoril legitímnu sféru tolerancie trvania právnej neistoty určením zákonnej lehoty a za
situácie, že exekučný súd ignoroval túto legitímnu sféru a posunul trvanie právnej neistoty do času, ktorý
je z hľadiska ochrany základného práva na spravodlivý súdny proces neakceptovateľný. Právna istota
ohľadom riadneho výkonu exekúcie totiž nemohla byť odstránená rozhodnutím rozhodcovského súdu,
ale len súdu exekučného. Argumentoval, že súdu neprísluší polemizovať o vhodnosti limitácie dĺžky

konaní zákonnými lehotami a jeho povinnosťou je aplikovať platné právo a naviac jeho úvahy negujú
stabilizovanújudikatúruEurópskehosúdupreľudsképráva,podľaktorejzodpovednosťštátuzaprieťahy
v konaní vzniká aj vtedy, ak súdy konajú náležite, ale dĺžku konania ovplyvňujú mimosúdne faktory ako
napr.rozsahnevybavenejsúdnejagendy,nárastekonomickejtrestnejčinnostiatď.RovnakotakDohovor
zaväzuje zmluvné štáty, aby organizovali svoj právny poriadok spôsobom vyhovujúcim požiadavkám

čl. 6 ods. 1, ktorý zahŕňa aj právo na rozhodnutie veci v primeranej lehote a pokiaľ súd a ani samotný
štát neprijal žiadne opatrenia na riešenie vzniknutej kritickej situácie, tento nedostatok mu nemôže
byť dávaný za vinu. Za prejav nesústredenej činnosti súdu prvého stupňa označil jeho presvedčenie
o rozpore exekučného titulu so zákonom v súvislosti s výsledkom konania, nakoľko vyhodnocoval
skutočnosti, ktoré s predmetom konania nesúviseli.

Odporca sa k podanému odvolaniu písomne nevyjadril.
Krajský súd v Nitre ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 OSP), viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§
212 ods. 1 OSP), prejednal vec bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 214 ods. 2 OSP, s
verejným vyhlásením rozsudku pri splnení si povinnosti upravenej v ustanovení § 156 ods. 3 OSP a po
prejednaní veci dospel k záveru, že odvolanie navrhovateľa nie je dôvodné, preto napadnutý rozsudok

súdu prvého stupňa podľa § 219 ods. 1 OSP ako vecne správny potvrdil, keďže súd prvého stupňa
správne zistil skutkový stav veci a vec aj správne právne posúdil.
Predmetomtohtokonaniajesuma 125,-eur,ktorejzaplateniasanavrhovateľdomáhazdôvodunáhrady
majetkovej škody a suma 455,47 eura z titulu nemajetkovej ujmy podľa zákona č. 514/2003 Z.z. Ako
právny základ návrhu na začatie konania navrhovateľ uviedol škodu, ktorá mu mala vzniknúť v dôsledku

nesprávneho úradného postupu Okresného súdu Levice v exekučnom konaní vedenom pod. sp.zn.
16Er/596/2010. Nesprávny úradný postup navrhovateľ videl v nevydaní rozhodnutia o žiadosti súdneho
exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie v zákonom stanovenej 15-dňovej lehote a v
prieťahoch v konaní pri rozhodovaní o žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie, pretože k vydaniu rozhodnutia došlo s omeškaním viac ako 247 dní.

V prejednávanej veci sa súd prvého stupňa správne najskôr zaoberal existenciou predpokladov
zodpovednosti odporcu za škodu uplatňovanú navrhovateľom v konaní. V tomto smere v potrebnom
rozsahu zistil skutkový stav veci a vyvodil z neho i správny právny záver.
Z pripojeného exekučného spisu Okresného súdu Levice sp. zn. 16Er/596/2010 je preukázané, že
exekučnému súdu bola dňa 16.07.2010 doručená žiadosť súdneho exekútora JUDr. Rudolfa Krutého

o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, na návrh oprávneného Pohotovosť, s.r.o., proti povinnej
U. C., na. 21.XX.XXXX, o vymoženie sumy 5.164,00 eur s príslušenstvom na základe exekučného
titulu, ktorým bol rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu zriadeného Slovenskou rozhodcovskou,
a.s., Karloveské rameno 8, Bratislava zo dňa 03.12.2009 sp. zn. SR 16701/09. Súd prvého stupňa
žiadosťou zo dňa 31.08.2010 vyzval oprávneného na zaslanie fotokópie zmenky, ktorá bola podkladom

pre vydanie exekučného titulu, ako ja overenej fotokópie Dohody o vyplnení zmenky uzatvorenú medzi
oprávneným a povinnou. Následne oprávnený podal sťažnosť a podnet na preskúmanie zákonnosti
postupu a prieťahy v konaní. Podaním zo dňa 22.09.2010 oprávnený na základe výzvy doručil overenú
fotokópiu zmenky. Následne súd prvého stupňa uznesením č.k. 16Er/596/2010-17 zo dňa 21.10.2010žiadosť súdneho exekútora JUDr. Rudolfa Krutého o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zo
dňa 14.06.2010 doručenú súdu dňa 16.07.2010 zamietol. Následne Krajský súd v Nitre v dôsledku
podaného odvolania zo strany oprávneného vo veci rozhodol uznesením č.k. 26CoE/230/2010-34 zo

dňa 30.12.2010 tak, že napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa ako vecne správne potvrdil. Následne
súd prvého stupňa uznesením č.k. 16Er/596/2010-50 zo dňa 21. júla 2011 exekučné konanie vedené
na Okresnom súde Levice pod sp. zn. 16Er/596/2010 zastavil, o náhrade trov exekúcie rozhodol tak, že
súdnemu exekútorovi náhradu trov exekúcie nepriznal.
Podľa navrhovateľa takýto postup exekučného súdu vykazuje znaky nesprávneho úradného postupu,

keď k rozhodnutiu exekučného súdu o žiadosti súdneho exekútora došlo po uplynutí zákonnej 15-dňovej
lehoty a s takým časovým oneskorením (viac ako 247 dní), ktoré je potrebné s ohľadom na
právnu zložitosť veci a potrebu spolupráce s účastníkmi konania hodnotiť ako prieťahy v konaní.
Pre posúdenie toho, či došlo k vydaniu, resp. nevydaniu rozhodnutia exekučného súdu v zákonom
ustanovenej lehote, je podstatné znenie ust. § 44 ods. 2 zák. č. 233/1995 Z. z. v znení účinnom od
1.2.2002 do 31.5. 2010 , teda v čase začatia exekučného konania (ďalej len "Exekučný poriadok").

Podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku súd preskúma žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul. Ak súd nezistí rozpor žiadosti o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so
zákonom, do 15 dní od doručenia žiadosti písomne poverí exekútora, aby vykonal exekúciu. Ak súd
zistí rozpor žiadosti alebo návrhu alebo exekučného titulu so zákonom, žiadosť o udelenie poverenia na

vykonanie exekúcie uznesením zamietne. Proti tomuto uzneseniu nie je prípustné odvolanie.
Odvolací súd sa stotožňuje s názorom súdu prvého stupňa, že z prejavu vôle normotvorcu obsiahnutom
v citovanom ustanovení plynie záver, podľa ktorého 15-dňová lehota od doručenia žiadosti exekútora
pre exekučný súd sa vzťahovala len na vydanie poverenia na vykonanie exekúcie, nie aj pre zamietnutie
žiadosti. Prejav vôle vyjadrený v právnej norme je totiž potrebné ozrejmiť výkladovými metódami, ktoré

zachovávajú autenticitu sledovaného zámeru, čo umožňuje výklad doslovný, gramatický a systematický,
pričom niet dôvodu pre použitie analógie. V tejto súvislosti je zvlášť významné, že úmyslom zákonodarcu
bolo práve zefektívnenie exekučného konania v snahe dosiahnuť, aby poverenie na vykonanie exekúcie
nebolo zdržiavané nečinnosťou exekučného súdu a tak prispieť k lepšej vymožiteľnosti práva. Táto
požiadavka však stráca svoj základný význam a opodstatnenosť v prípade, že niet exekučného titulu

pre jeho rozpor so zákonom ako materiálneho predpokladu každej exekúcie. Neznamená to však, že i
vtedy exekučné konanie nemusí naplniť právo účastníka na prejednanie veci v primeranej lehote a bez
zbytočných prieťahov vyplývajúce z čl. 48 ods. 2 Ústavy a článku 6 ods. 1 Dohovoru, aby sa tak odstránil
stavprávnejneistoty,vktorejsanachádzaosobadomáhajúcasarozhodnutiaštátnehoorgánu.Pokiaľby
ale zákonodarca mal úmysel, aby 15-dňová lehota exekučného súdu dopadala i na rozhodnutie, ktorým

zamietnežiadosťexekútoraoudeleniepoverenia,bolbytoexplicitnezakotvilspôsobomakovniektorých
ďalších ustanoveniach Exekučného poriadku, napr. v ust. § 44 ods. 8, § 50 ods. 2 Exekučného poriadku,
v ktorých uložil exekučnému súdu rozhodnúť (či už pozitívne alebo negatívne) v tam stanovenej lehote
na rozdiel od ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, kde uložil exekučnému súdu do 15 dní od doručenia
žiadosti "poveriť" exekútora, aby exekúciu vykonal. S ohľadom na cieľ a zásady Exekučného poriadku,

na ktorých je budovaný, preto jeho ust. § 44 ods. 2 nie je možné interpretovať rozširujúcim spôsobom
tak, ako to tvrdí navrhovateľ. Odvolacím súdom zastávaný názor v konečnom dôsledku, s prihliadnutím
na vzájomné súvislosti a účel sledovaný právnou úpravou, nemožno označiť ani za neprimeraný alebo
svojvoľný výklad práva upierajúci základné práva a slobody, súčasťou ktorých je i právo na súdnu
ochranu. Vychádzajúc z týchto záverov v danej veci s ohľadom na skutočnosť, že žiadosť súdneho

exekútoraoudeleniepoverenianavykonanieexekúciebolaexekučnýmsúdomzamietnutáv3mesiacov
a 5 dní od podania návrhu a 1 mesiac po doručení požadovaných dokladov a nie s omeškaním 277 dní.
Keďže navrhovateľ postup súdu, ktorým malo dôjsť k odňatiu možnosti konať pred súdom, v odvolaní
nešpecifikoval a odvolací súd po preskúmaní veci a konania, ktoré mu predchádzalo, žiaden takýto
dôvod nezistil, v tejto časti považoval odvolanie žalobcu za nedôvodné. Ani nevykonanie dôkazov podľa

návrhov alebo predstáv navrhovateľa nie je postupom, ktorým by mu bola odňatá možnosť konať pred
súdom,pretožerozhodnutieotom,ktorýdôkazsúdvykoná,patrívýlučnesúdu,anieúčastníkomkonania
(§ 120 ods. 1 OSP).
K aplikácii novej právnej úpravy § 9 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z. z. odvolací súd uvádza, že súd prvého
stupňa v napadnutom rozhodnutí citoval ustanovenie § 9 ods. 2 v znení účinnom ku dňu začatia tohto

konania a podania návrhu na vydanie poverenia, teda ustanovenie § 9 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z. z.
citoval v správnom znení - v znení účinnom v čase podania návrhu na vydanie poverenia, pričom toto
ustanovenie bolo rovnaké aj v čase začatia tohto konania, a preto je táto námietka žalobcu nedôvodná.
Nedošlo teda k interpretácii hmotného práva platného v čase vzniku právnej skutočnosti a založeniazodpovednostného právneho vzťahu pomocou hmotného práva, ktoré sa stalo súčasťou právneho
poriadkuažpovznikuprávnejskutočnostiapotom,čouždošlokzaloženiuzodpovednostnéhoprávneho
vzťahu, ako uvádza navrhovateľka v odvolaní, a teda nebol ani aplikovaný princíp priamej retroaktivity.

Odvolací súd k tomu ešte dodáva, že aj keď súd prvého stupňa v rozsudku citoval ustanovenie § 9 ods.
1 v znení účinnom ku dňu začatia tohto konania a podania návrhu na vydanie poverenia, ako aj v znení
ku dňu rozhodovania súdu prvého stupňa, uvedené nemalo za následok nesprávnosť napadnutého
rozhodnutia, pretože súd prvého stupňa v napadnutom rozsudku uviedol aj správny právny predpis,
podľa ktorého vec posúdil, pričom z ustanovenia § 9 ods. 1 v znení ku dňu rozhodovania súdu prvého

stupňa je zrejmé, že v tomto ustanovení bola novelou zák. č. 412/2012 Z. z. doplnená posledná veta,
ktorá sa týka postupu Národnej rady Slovenskej republiky a postupu vlády Slovenskej republiky, o čo
sa v danom prípade nejedná.
Súd prvého stupňa mal pri rozhodovaní k dispozícii súdny spis sp. zn. 16Er/596/2010 z ktorého listín
a údajov vychádzal. Základom rozhodnutia súdu prvého stupňa je nesplnenie zákonných podmienok
zodpovednostného právneho vzťahu v zmysle zákona č. 514/2003 Z.z.. Návrh teda nezamietol na

základe "nedôveryhodnosti" údajov tak ako tvrdí navrhovateľ v podanom odvolaní. Preto ani táto
námietka navrhovateľa nekorešponduje s odôvodnením rozhodnutia.
K trvaniu stavu právnej neistoty odvolací súd uvádza, že tým, že exekučný súd zamietol žiadosť súdneho
exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie v uvedenej lehote a proti tomuto uzneseniu zo
strany žalobcu odvolanie nebolo podané, ako ani v spise sa nenachádza žiadna urgencia o skoršie

rozhodnutie, nemohlo dôjsť z jeho strany k posunutiu trvania právnej neistoty do času, ktorý je z
hľadiska ochrany základného práva na spravodlivý súdny proces neakceptovateľný. Keďže exekučný
súdrozhodoložiadostisúdnehoexekútoravprimeranejlehote,pričomajvzmyslestanoviskaÚstavného
súdu SR samotné nedodržanie zákonom ustanovenej lehoty na rozhodnutie o žiadostiach súdneho
exekútora o udelenie poverení na vykonanie exekúcii nie je možné považovať za porušenie základného

práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a v primeranej lehote, ale je potrebné skúmať
aj objektívne okolnosti, pre ktoré súd nemohol rozhodnúť v zákonnej lehote (nález ÚS SR sp. zn. IV.
ÚS 471/2012), odvolací súd dospel k záveru, že súd pri rozhodovaní o žiadosti o udelenie poverenia
súdnemuexekútorovinepochybilajehokonanímnedošloknesprávnemuúradnémupostupu,odktorého
si navrhovateľka v tomto konaní uplatňuje svoj nárok, preto nebolo potrebné v konaní už ani vykonávať

ďalšie dôkazy za účelom preukázania materiálnej škody navrhovateľa. Okrem toho bolo potrebné
zohľadniť aj skutočnosť, že návrh na vykonanie exekúcie nemal byť ani podaný, pretože žiadosť o
udelenie poverenia na vykonanie exekúcie pre rozpor so zákonom bola zamietnutá a o tejto skutočnosti
navrhovateľka vedela z rozhodovacej činnosti súdov, ako aj Najvyššieho súdu SR a Ústavného súdu SR.
Ďalej vo vzťahu k námietke, že súdu neprislúcha polemizovať o vhodnosti limitácie dĺžky konaní

zákonnými lehotami, odvolací súd konštatuje, že súd prvého stupňa v tomto smere nepolemizoval
nad dĺžkou konania. Vo vzťahu k navrhovateľom tvrdeným prieťahom konania súd prvého stupňa
uviedol, že neskúmal či došlo k prieťahom v konaní a s týmto názorom sa odvolací súd stotožňuje.
Súd prvého stupňa v súvislosti s nárokom navrhovateľa na náhradu škody v dôsledku nesprávneho
úradného postupu iba preskúmal, či naozaj došlo k porušeniu zákonom stanovenej lehoty alebo nie,

t.j. neposudzoval ani prieťahy v konaní ani vhodnosť dĺžky konania. Posudzoval splnenie podmienok
nároku na škody v zmysle zákona č. 514/2003 Z.z., čo bola podstata návrhu navrhovateľa.
Odvolací súd dodáva, že zákon č. 514/2003 Z.z. je osobitným zákonom, ktorý upravuje podmienky
a spôsob náhrady škody, ktorá vznikla pri výkone verejnej moci. Na to, aby štát zodpovedal za škodu
spôsobenú orgánom vykonávajúcim verejnú moc, musia byť splnené podmienky zodpovednosti za

škodu podľa tohto zákona. Základnou podmienkou zodpovednosti štátu je, aby škoda bola spôsobená
pri výkone verejnej moci orgánom, ktorý vykonáva verejnú moc niektorým zo spôsobov v zákone
špecifikovaným, druhým predpokladom je vznik škody alebo nemajetkovej ujmy a treťou podmienkou je,
abymedzikonaním,ktoréviedlokvznikuškodyasamotnouškodou,boladanápriamapríčinnásúvislosť.
Dôkazné bremeno na preukázanie splnenia týchto podmienok znáša poškodený a ak preukáže ich

splnenie, štát sa svojej zodpovednosti zbaviť nemôže, keďže zodpovednosť štátu za škodu spôsobenú
orgánmi verejnej moci, má charakter objektívnej zodpovednosti bez ohľadu na zavinenie. Z hľadiska
spôsobu, akým bola škoda spôsobená, zákon rozlišuje základné dva okruhy zodpovednosti za škodu a
to zodpovednosť za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím (§ 5 a § 6) a zodpovednosť za škodu
spôsobenú nesprávnym úradným postupom (§ 9). I keď zákon explicitne nedefinuje pojem "nesprávny

úradný postup", vo všeobecnosti za takýto možno považovať porušenie pravidiel predpísaných právnymi
normami pre konanie štátneho orgánu pri jeho činnosti súvisiacej s výkonom verejnej moci, ktorý sa
dotýka individuálnych práv a povinností účastníkov daného konania. Z ust. § 9 ods. 1 zák. č. 514/2003/
Z.z. vyplýva, že za nesprávny úradný postup sa považuje aj porušenie povinnosti orgánu verejnejmoci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote, nečinnosť takéhoto orgánu,
zbytočnéprieťahyvkonaní,akoajinýnezákonnýzásahdoprávaprávomchránenýchzáujmovfyzických
a právnických osôb. Rozhodovanie o náhrade škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom je

závislé od posúdenia príčinnej súvislosti medzi týmto postupom a vzniknutou škodou ako jedným
z rozhodujúcich predpokladov pre vznik škody. Pôjde teda najmä o objasnenie príčin, ktoré viedli
k určitému výsledku a o starostlivé zváženie všetkých príčinných súvislostí. Z hľadiska objektívnej
zodpovednosti štátu ide o vzťah príčinnej súvislosti vtedy, ak škoda vznikla následkom škodovej udalosti,
a preto nesprávny postup orgánu štátu musí byť vždy so vznikom škody vo vzťahu príčiny a následku.

V prejednávanej veci, vychádzajúc z uvedených záverov, bolo potrebné posudzovať existenciu
predpokladov zodpovednosti odporcu za škodu uplatňovanú navrhovateľom v tomto konaní, čo
učinil i súd prvého stupňa a v tomto smere v potrebnom rozsahu zistil skutkový stav veci. Z
obsahu spisu Okresného súdu Levice, sp. zn. 16Er/596/2010 vyplýva, že exekučnému súdu bola
dňa 16.07.2010 doručená žiadosť súdneho exekútora JUDr. Rudolfa Krutého o udelenie poverenia na
vykonanie exekúcie na návrh oprávneného Pohotovosť, s.r.o., proti povinnej U. C. nar. XX.XX.XXXX,

o vymoženie sumy 5.164,00 eur s príslušenstvom na základe exekučného titulu, ktorým bol rozsudok
Stáleho rozhodcovského súdu spoločnosti Slovenská rozhodcovská, a.s. Bratislava zo dňa 03.12.20096
sp.zn. SR 16701/09. Následne súd prvého stupňa si dňa 31.08.2010 vyžiadal potrebné doklady -
overenú fotokópiu zmenky, ktorá bola podkladom pre vydanie exekučného titulu, ako aj overenú
fotokópiu Dohody o vyplnení zmenky uzatvorenú medzi oprávneným a povinnou. Oprávnený doručil

dňa 22.09.2010 odpoveď na výzvu súdu, v rámci ktorej predložil aj potrebné doklady. Následne súd
prvého stupňa uznesením č.k. 16Er/596/2010-17 zo dňa 21.10.2010 žiadosť súdneho exekútora JUDr.
Rudolfa Krutého o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zo dňa 14.06.2010 doručenú tunajšiemu
súdu dňa 16.07.2010 zamietol. Krajský súd v Nitre v dôsledku podaného odvolania oprávneného vo
veci rozhodol uznesením č.k. 26CoE/230/2010-34 zo dňa 30.12.2010 napadnuté uznesenie potvrdil.

Zároveň súd prvého stupňa uznesením č.k. 16Er/596/2010-50 zo dňa 21. 07. 2011 exekučné konanie
vedené na Okresnom súde Levice pod sp. zn. 16Er/596/2010 zastavil a súdnemu exekútorovi náhradu
trov exekúcie nepriznal.
Podľa navrhovateľa postup exekučného súdu vykazuje znaky nesprávneho úradného postupu, keď
k rozhodnutiu exekučného súdu o žiadosti súdneho exekútora došlo po uplynutí zákonnej 15-dňovej

lehoty a s takým časovým oneskorením (viac ako 247 dní ), ktoré je potrebné s ohľadom na
právnu zložitosť veci a potrebu spolupráce s účastníkmi konania hodnotiť ako prieťahy v konaní. Z
dôvodu takéhoto nesprávneho úradného postupu exekučného súdu si preto uplatnil náhradu škody
predstavujúci ním účelne vynaložené náklady spojené so správou a vymáhaním pohľadávky v období,
ktoré zbytočne uplynulo medzi doručením žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie a

rozhodnutím exekučného súdu. Náhradu uplatňovanej škody vyčíslil na sumu 125,- eur predstavujúcu
náhradu účelne vynaložených nákladov spojených s jeho činnosťou uskutočňovanou vo veci správy
a vymáhania pohľadávky v období, ktoré zbytočne uplynulo medzi doručením žiadosti o udelenie
poverenianavykonanieexekúciearozhodnutímonej,pričom70,-eurčinilasumanasprávupohľadávky
prostredníctvom pracovných výkonov zamestnanca pomocou informačného systému , na udržiavanie a

správu informačného systému sumu 40,- eur a 15,- eur na administratívne spracovanie textov urgencií
adresovaných exekučnému súdu, na publikačné výdaje spojené s vyhotovením urgencií adresovaných
exekučnému súdu sumu na poštovné a telekomunikačné výdaje spojené s urgovaním a kontrolou stavu
konania na exekučnom súde.
Zároveň si navrhovateľ uplatnil i náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch vo výške 455,47 eura (t.

j. žalobca spôsobené v priamej príčinnej súvislosti s nesprávnym úradným postupom exekučného
súdu) za vnútorné zásahy do spoločnosti, ovplyvňovanie podnikateľského plánovania a rozhodovania,
porušenie jeho práv, stratu legitímnych očakávaní, že nastane v zákonnom čase stav predpokladaný
zákonom, stratu dôvery v právo a v spravodlivé riešenie veci a zamedzenie vymoženiu pohľadávky
cestou exekúcie spôsobenej v príčinnej súvislosti s nesprávnym úradným postupom exekučného súdu.

Výpočet uskutočnil alikvótnym pomerom 55,- eur za každý mesiac omeškania v činnosti exekučného
súdu a to práve na základe aplikácie vyššie uvedenej doktríny ústavného súdu teda 660,- eur za rok :
12 mesiacov v roku = 55,- eur za mesiac.
S poukazom na uvedené odvolací súd rovnako ako súd prvého stupňa bol toho názoru, že v danej
veci navrhovateľovi nevznikol nárok na náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy v zmysle § 9

ods. 1, 2 zák. č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci,
keďže súd nemohol porušiť právo navrhovateľa pri rozhodovaní o udelení, resp. zamietnutí žiadosti o
udelenie poverenia na vykonanie exekúcie aj vzhľadom k tomu, že mu návrh bol zamietnutý z dôvodu
absencie platného exekučného titulu, keď predložený exekučný titul nespĺňal predpoklad materiálnejvykonateľnosti, a teda na jeho základe nebolo možné viesť ani nútený výkon rozhodnutia a vzniknúť jej
v tejto súvislosti škoda, za ktorú by mal zodpovedať štát.
Nakoľko odvolaciemu súdu je známe, že navrhovateľ podával návrhy na vykonanie exekúcie v rádovo

tisíckach obdobných vecí, už pri podávaní návrhu nemohol nepočítať s tým, že s ohľadom na exekučný
titul bude exekučným súdom vyzvaný na predloženie konkrétnej zmenky, čo sa podstatnou mierou
aj s dobou, kým tak na výzvu exekučného súdu učinil, podieľalo na dĺžke konania do rozhodnutia
exekučného súdu. Je preto namieste konštatovať, že navrhovateľ ako účastník exekučného konania
v pozícii oprávneného práve svojim správaním výrazne ovplyvnil dĺžku exekučného konania, a preto v

postupe exekučného súdu s ohľadom na okolnosti danej veci nemožno vzhliadnuť zbytočné prieťahy.
Za daných okolností tak i podľa názoru odvolacieho súdu navrhovateľ nepreukázal, že zo strany
exekučného súdu došlo k nesprávnemu úradnému postupu v zmysle § 9 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z.z.,
čím nebol naplnený základný predpoklad pre zodpovednosť odporcu za navrhovateľom v tomto konaní
požadovanúnáhraduškodyanemajetkovúujmu. Zvyššieuvedenýchdôvodovodvolacísúdnapadnutý
rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny podľa § 219 ods. 1 OSP potvrdil.

O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 224 ods. 1 v spojení s § 142 ods.
1 a § 151 ods. 1 OSP tak, že v odvolacom konaní úspešnému odporcovi náhradu trov odvolacieho
konania nepriznal, keďže odporca návrh na priznanie náhrady trov odvolacieho konania nepodal.
Rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu jednohlasne.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.