Rozsudok ,
Potvrdzujúce, Zrušujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 27. august 2014

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 10Co/89/2013

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2102899324
Dátum vydania rozhodnutia: 27. 08. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Dušan Čimo

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2014:2102899324.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedu Mgr. Dušana Čima a sudkýň JUDr. Zlatice Javorovej

a JUDr. Kataríny Slováčekovej v právnej veci žalobcu: N. R., nar. X. Z. XXXX, bytom D., I. XXX/X, zast.
advokátom: JUDr. Ervin Erdélyi, Nové Zámky, P. Blahu 7/A, proti žalovanému: H. G., nar. XX. N. XXXX,
bytom U., D. I. XX, živnostník s obchodným menom: H. G. - AUTOSERVICE a miestom podnikania:
Trnava, Štefana Moyzesa 45, IČO: 11753226, zast. advokátom: JUDr. Tibor Sanák, Trnava, Námestie
SNP 2, o 800,67 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Trnava zo
14. februára 2013 č. k. 16C/85/2002 - 439 takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej p o t v r d z u j e .

V časti trov konania napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa r u š í a vec mu vracia na ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa I. zamietol žalobu; II. žalobcovi uložil povinnosť zaplatiť na
bližšie neoznačený účet súdu prvého stupňa „trovy“ (keď už, tak „náhradu trov konania“) štátu 541,79
eur do 3 dní od právoplatnosti „rozhodnutia“ (v tomto prípade správne „rozsudku“) a III. taktiež žalobcovi
uložil povinnosť zaplatiť žalovanému „trovy“ konania 99,58 eur a k rukám zástupcu žalovaného „trovy“
právneho zastúpenia 1.220,53 eur, i tu všetko do troch dní od právoplatnosti „rozhodnutia“ (?). Takto
rozhodol potom, čo predchádzajúcimi (v odvolacích konaniach však zrušenými) rozsudkami rozhodol už

trikrát a to rozsudkom z 27. marca 2008 (ktorým žalobe celkom vyhovel), rozsudkom z 11. júna 2009
(ktorým žalobu zamietol) a rozsudkom z 3. júna 2010 (ktorým taktiež žalobu zamietol). Rozhodnutie
vo veci samej odôvodnil právne ust. § 420 ods. 1 a 3, § 442 ods. 1 a 2, § 504, § 631, § 632, § 652
ods. 1, § 653 ods. 1, § 654 ods. 1 a § 655 ods. 1 a 2; ako aj len všeobecným poukazom na § 458
a nasl. a na §§ 652 - 656 O. z. (Občianskeho zákonníka č. 40/1964 Zb. v znení neskorších zmien a
doplnení). Vecne dôvodil posúdením vzťahu účastníkov ako občianskoprávneho vzťahu, nakoľko obaja
účastníci sú síce živnostníci, avšak nešlo medzi nimi o vzťah v zmysle ust. § 1 Obch. z. (Obchodného

zákonníka č. 513/1991 Zb. v znení neskorších zmien a doplnení), keďže žalobca ako fyzická osoba dal
26. júna 2001 vykonať žalovanému (ako živnostníkovi vykonávajúcemu takúto činnosť) opravu svojho
vozidla zn. Subaru Legacy EČ: T Za vykonanie prác žalobca žalovanému uhradil ním fakturovanú sumu
a podpisom potvrdil prevzatie vozidla s poznámkou „odskúšal bez závad a pripomienok“, pričom kvalitu
prác u žalovaného nereklamoval a až listami z 19. decembra 2001 a 18. januára 2002 žiadal zaplatenie
žalovanej čiastky. Mal za to (súd prvého stupňa), že účastníci uzavreli špecifickú formu zmluvy o dielo
a to zmluvu o oprave a úprave veci, keď na obe takéto zmluvy sa vzťahujú všeobecné ustanovenia

o uplatňovaní nárokov zo zodpovednosti za vady. Vzhľadom na skutočnosť, že sa jedná o zákonom
upravenú formu zmluvy, nie je možné vychádzať len zo všeobecných ustanovení o náhrade škody,
keďže tu zákon ustanovuje aj lehotu a spôsob uplatnenia nárokov zo zodpovednosti za vady. Len v
prípade takého (?) uplatnenia nároku je potom možné uplatňovať nárok na náhradu škody. Vykonanýmdokazovaním mal za preukázané, že už pri preberaní vozidla boli zistené na vozidle žalobcu závady a
žalobca nenamietal a nevyvrátil túto skutočnosť, rovnako ako ani potrebu výmeny jednotlivých súčiastok,
z čoho vyplýva, že bol pri odovzdaní vozidla a i priebežne až do prevzatia vozidla informovaný a znalý

závad na vozidle i potreby opráv a sám v konečnom dôsledku potvrdil prevzatie vozidla bez závad (po
jeho odskúšaní 14. júla 2001). Pokiaľ ide o jednotlivé položky žalovanej sumy, súd mal za to, že čiastky
fakturované žalovaným mali byť v prípade skutočne nekvalitne vykonaných prác uplatňované v rámci
reklamácie (sám žalobca svoj nárok i tak spochybňuje tým, že z čiastky 1.968 Sk neuznáva iba sumu 400
Sk). V prípade ďalších čiastok za expertízu a nastavenie škrtiacich klapiek, ak sa má jednať o náhradu

škody, nebola preukázaná príčinná súvislosť medzi vznikom škody a zavinením (?), keď podľa súdu
prvého stupňa sa náklady na expertízu nejavia ako účelné ani v prípade preukázania príčinnej súvislosti
(v ktorej súvislosti odvolací súd poznamenáva, že príčinná súvislosť medzi zavinením a čímkoľvek
je z pohľadu konštrukcie práva na náhradu škody logickým nezmyslom) medzi zavinením „odporcu“
a potrebou vykonania ďalšej opravy. I keď samotný žalobca riadne jednotlivé položky nešpecifikoval
právne, podľa súdu ich bolo potrebné posudzovať ako nároky z reklamácie (aj keď samotná nekvalita

prác nebola bezpochyby preukázaná a sám žalobca potvrdil prevzatie vozidla bez závad). Včasné a
zákonom predpísané uplatnenie nárokov z reklamácie potom nevylučuje prípadný nárok na náhradu
škody, to však len za splnenia zákonom stanovených podmienok. Listom z 19. decembra 2001
nereklamoval žalobca kvalifikovane u žalovaného vady, ale iba žiadal zaplatenie žalovanej čiastky. V
zákonnej (prekluzívnej) lehote teda neuplatnil žiadne svoje prípadné nároky zo zodpovednosti za vady,

pretože nevytkol konkrétne vady ani nešpecifikoval, aké zákonné právo z dôvodu reklamovaných vád
uplatňuje (naopak pri prevzatí vozidla po odskúšaní potvrdil, že vozidlo nemá závady) a teda tento
nárok zanikol. Predmetnou žalobou žalobca ani priamo nárok zo zodpovednosti za vady neuplatnil,
ale tak urobil „titulom“ náhrady škody s tým súvisiacej, ktorá mu mala vzniknúť. Predpokladom vzniku
zodpovednosti za škodu je súčasné splnenie zákonných podmienok - porušenie právnej povinnosti,

existencia škody, príčinná súvislosť medzi porušením právnej povinnosti a škodou a zavinenie. V
predmetnejveciabsentujepredovšetkýmpríčinnásúvislosťmedzikonanímžalovanéhoavznikomškody
(pri vyjdení z prezumpcie zavinenia žalovaného). Celkom neboli akceptované ani závery znalca a pokiaľ
by mala príčinná súvislosť byť preukázaná znaleckým posudkom, treba uviesť, že znalec hodnotil práce
žalovaného ako servisnú prehliadku, pričom v podstate vylúčil, že by vozidlo už pri odovzdaní mohlo mať

nejaké závady . Tieto boli pritom preukázateľne zistené už pri odovzdaní vozidla a znalec sa zaoberal
zavinením a nie skutkovým stavom. Rovnako postupovala spoločnosť SLOVDEKRA s.r.o. Bratislava,
ktorá riešila zavinenie a nie technickú príčinu závad. Ak však aj žalovaný vykonal nekvalitné práce,
nároky by bolo možné uplatňovať len v prípade reklamácie, žalobca však takto nepostupoval. Nie je
potom zrejmé ani, v čom malo spočívať zavinenie žalovaného, príčinná súvislosť zavinenia (opäť ?) a

škody, keď naviac Ing. Y. pripustil príčinu závady na vozidle i iným spôsobom ako vykonanými opravami.
Žalobca ani nešpecifikoval, v čom malo spočívať zavinenie žalovaného a ak jeho obrana spočívala v
„uvedení do omylu“, okresný súd mal za to, že žalobca nepreukázal ani takúto skutočnosť. Žalobca,
majúc vedomosť o autorizovanom servise, ktorý v minulosti aj následne navštevoval, odovzdal vozidlo
žalovanému, ktorý síce nebol takýmto špecializovaným servisom (presnejšie jeho prevádzkovateľom -

pozn. odvolacieho súdu), ale mal licenciu na opravy vozidiel zn. Subaru. Nároky vyplývajúce z faktúr,
ktoré žalobca uhradil žalovanému, nemôžu už vôbec predstavovať škodu, keď aj tu sa môže jednať len o
nároky zo zodpovednosti za vady, ktoré však riadne uplatnené neboli. Za opísaného stavu nepovažoval
súd prvého stupňa za hospodárne ďalšie dokazovanie (napriek tomu, že znalecký posudok podľa neho
nebol dostatočne objektívny), pretože i v prípade, že by vykonané práce neboli kvalitné, bolo by takéto

ďalšie dokazovanie nadbytočné a nehospodárne. Rozhodnutie o trovách konania účastníkov potom i
tentoraz bolo odôvodnené právne len paušálnymi odkazmi na ust. § 142 ods. 1 O. s. p. (Občianskeho
súdneho poriadku č. 99/1963 Zb. v znení neskorších zmien a doplnení) a §§ 10, 11, 16 a 17 vyhlášky
č. 655/2004 Z. z.; vecne potom trovami žalovaného na súdnom poplatku, preddavku na znalečné a
odmene za právne služby advokáta v sumách uvedených v odôvodnení. Rozhodnutie o trovách konania

štátu napokon odôvodnené bolo len vecne a to neúspechom žalobcu a zmienkou o trovách štátu na
znalečnom.

Proti tomuto rozsudku výslovne vo veci samej podal včas odvolanie žalobca a navrhol ho zmeniť
a jeho žalobe vyhovieť. Súd prvého stupňa podľa neho dospel na základe vykonaných dôkazov k

nesprávnym skutkovým zisteniam a tým aj k nesprávnemu rozhodnutiu, napadnutý rozsudok vychádza
z nesprávneho právneho posúdenia veci, je nezákonný a neodôvodnený, keď vyjadrovanie sa súdu v
napadnutom rozsudku je zmätočné a nejasné, viaceré argumenty sú protichodné a to robí rozsudok i
nepreskúmateľným. Nestotožnil sa so zamietnutím žaloby na náhradu škody z dôvodu neunesenia nímdôkazného bremena na preukázanie splnenia zákonných podmienok na náhradu škody podľa § 420
ods. 1 O. z., majúc za to, že z celého dôkazného materiálu vyplýva opak. Viacerými spôsobmi totiž
bolo preukázané, že škoda bola spôsobená zavinením žalovaného a existuje teda príčinná súvislosť

medzi porušením právnej povinnosti a škodou. O tom svedčí aj znalecký posudok Ing. Nižňana,
ktorý jednoznačne preukazuje, že škoda bola spôsobená neodborne vykonanými prácami v servise
žalovaného a príčinná súvislosť medzi konaním žalovaného a následkom vo forme vyčíslenej škody
(ktorú mu žalovaný spôsobil tým, že ho uviedol do omylu, keď ho nikdy žiadnym spôsobom neupozornil,
že nejde o autorizovaný servis Subaru a že nemá oprávnenie na vykonávanie záručných opráv, ktoré

získal až v októbri 2001) tu tak je. Súd mal uviesť konkrétne skutočnosti, pre ktoré odmietol akceptovať
znalecký posudok, ktorý si sám vyžiadal a z akého dôvodu spochybnil odbornosť vyjadrenia spoločnosti
SLOVDEKRA s.r.o., v ktorom nijakým spôsobom nedochádza k ustáleniu právnej zodpovednosti (ako
tvrdí súd). Aj podmienka podľa § 655 ods. 2 O. z. bola naplnená, pretože on žalovanému vady diela v
záručnej lehote vytkol viackrát, vozidlo odmietol prevziať v určenom termíne (26. júna 2001) a svojim
podpisom nikdy nepotvrdil, že by vozidlo v čase preberania bolo bez závad a bolo v takom stave, v

akom ho odovzdal do servisu na vykonanie záručnej prehliadky. Celou jeho žalobou z 10. mája 2002
sa požaduje náhrada škody a iné nároky z vykonaných opráv, pretože na tieto opravy žalovaný nebol
licencovaný a tým žalobcu uviedol do nezvratného (?) omylu. Už listom z 19. decembra 2001 sa on
(žalobca) domáhal u žalovaného náhrady škody ako nároku, ktorý mu vznikol na základe porušenia
zákonných povinností žalovaného, pričom reklamáciu uplatnil už v čase preberania vozidla a to 26.

júna 2001, ako aj 14. júla 2001 (teda ešte v rámci trojmesačnej záručnej doby podľa § 654 ods. 1
O. z.). Nesúhlasil s tvrdením súdu, že vozidlo mohlo mať vady už v čase jeho odovzdania do servisu
žalovaného, keď toto nemalo žiadne vady, žalobca na ňom prišiel v deň jeho odovzdania žalovanému
zo Šurian do Trnavy (70 km), vozidlo odovzdal žalovanému spôsobilé a jazdyschopné a následne už
nemal k nemu prístup, takže je vylúčené, aby v ten istý deň poobede už vozidlo nebolo spôsobilé a

jazdyschopné.

Žalovaný navrhol napadnutý rozsudok potvrdiť predovšetkým pre podržanie si svojej skoršej
argumentácie, podľa ktorej sumu požadovanú žalobou predstavujú štyri čiastkové nároky, ktoré je
potrebné posúdiť skutkovo a právne samostatne a ani jeden z týchto čiastkových hypotetických nárokov

nie je nárokom na náhradu škody podľa Obch. z. ani podľa O. z. Prvé dva neobstoja vôbec titulom
náhrady škody, ale nanajvýš ako reklamácia (ktorú ale žalobca včas neuplatnil), aj tretí (hodnota
expertíznych prác vykonaných obchodnou spoločnosťou SLOVDEKRA s.r.o.) je závislým na riadnej
reklamácii a napokon posledná položka (hodnota prác za nastavenie škrtiacich klapiek motora v inom
servise) nemá súvis s prácami ním (žalovaným) vykonanými. Na pojednávaní 20. novembra 2012

žalobca uviedol, že zo sumy 1.968 Sk rozporuje iba sumu 400 Sk, avšak neprejavilo sa to v jeho
záverečnom návrhu ani v odvolaní. Ani prípadné konanie žalobcu v omyle v zmysle § 49a O. z., ktoré
môže zakladať neplatnosť právneho úkonu, nemá vplyv na preukázanie príčinnej súvislosti (vo vzťahu
ku škode). Žalobca navyše na pojednávaní 20. novembra 2012 uviedol, že celý nárok uplatňuje titulom
zmluvy o dielo bez toho, aby skutkový stav bližšie právne analyzoval a oprel o konkrétne ustanovenie

zákona. Nie je pravdou, že žalobca reklamoval konkrétne vady žalovaným vykonávaných servisných
prác (či už ústne alebo písomne) a v žiadnom prípade v dňoch 26. júna 2001 a 14. júla 2001, t. j. ešte
v rámci 3-mesačnej záručnej doby podľa § 654 ods. 1 O. z. Žalobca na jeho výhradu, že nikdy vady
nereklamoval, žiadnym spôsobom v priebehu konania nereagoval a prvýkrát tvrdil až v odvolaní z 19.
februára 2013, že u žalovaného reklamoval servisné práce v dňoch 26. júna 2001 a 14. júla 2001. To je

ale vyslovene zavádzajúce účelové tvrdenie, ktoré žalobca nemôže žiadnym spôsobom preukázať.

Odvolací súd prejednal podľa § 212 ods. 1 a ods. 2 písm. b/ O. s. p. opäť v medziach odvolania celú
vec (pretože i tentoraz od výslovne napadnutého rozhodnutia vo veci samej boli závislými aj ďalšie
dve čiastkové rozhodnutia - o trovách konania účastníkov aj štátu) a to podľa § 214 ods. 2 O. s. p.

bez pojednávania (pretože tu síce šlo /aj/ o vec samu, na druhej strane však nie aj o ktorýkoľvek zo
zákonom ustanovených prípadov potreby prejednávania takejto veci na pojednávaní odvolacieho súdu,
nakoľko tu nevznikla potreba dopĺňania ani opakovania dokazovania, súd prvého stupňa vec prejednal
na pojednávaní, nešlo tu o konanie vo veci porušenia zásady rovnakého zaobchádzania a pojednávanie
odvolacieho súdu si nevyžadoval ani žiaden dôležitý verejný záujem) a dospel k záveru, že napadnutý

rozsudok súdu prvého stupňa treba navzdory dôvodnosti námietky o nevypravení takéhoto rozhodnutia
celkom náležitým odôvodnením považovať za správny.I keď ani odôvodnenie tentoraz napadnutého rozsudku nebolo vzorovým a nešlo inak, než sa dokonca
stotožniťsniektorýmivýrazmipoužitýmižalobcomnaadresusúduprvéhostupňaasamotnéhorozsudku
(čím treba rozumieť, že poznámky o zmätočnom a nejasnom vyjadrovaní sa súdu prvého stupňa či

protichodnosti jeho viacerých argumentov rozhodne neboli žiadnym preháňaním, ale holým popisom
nepochybne bolestnej reality), toto neplatilo absolútne. Ostatný výsledok rozhodovania v prvom stupni
tu potom pred rovnakým osudom ako rozhodnutia jemu predchádzajúce uchránilo to, že okresný súd
tentoraz správne uchopil problém vzťahu medzi dvoma do úvahy prichádzajúcimi druhmi zodpovedností
žalovaného, ktorými bola 1. zodpovednosť za vady diela a 2. zodpovednosť za škodu.

Zodpovednosť za vady diela treba odlišovať od zodpovednosti za škodu. Oba tieto právne inštitúty majú
iný účel a sú založené na rozdielnych zásadách a predpokladoch vzniku zodpovednosti. Zodpovednosť
za vady postihuje nedostatky vlastného plnenia zhotoviteľa a sleduje účel, aby objednávateľ dostal zo
záväzkovoprávneho vzťahu plnenie bez akýchkoľvek vád. Zodpovednosť za škodu zasa sleduje účel,
aby bola nahradená majetková ujma, ktorá vznikla v dôsledku porušenia povinnosti alebo inej právom

uznanej skutočnosti.

V súvislosti s poskytnutím vadného plnenia, ktoré bolo príčinnou vzniku škody, prichádza do úvahy
vznik zodpovednosti za škodu podľa § 420 a nasl. O. z., prípadne za určitých okolností podľa osobitnej
úpravy. Predpokladom občianskoprávnej zodpovednosti za škodu podľa § 420 O. z. je protiprávny úkon,

t. j. konanie, ktoré je v rozpore s objektívnym právom (s právnym poriadkom), ďalej existencia škody
(majetková ujma), príčinná súvislosť medzi protiprávnym konaním (opomenutím) škodcu a vznikom
škody a zavinenie. O vzťah príčinnej súvislosti ide vtedy, ak škoda vznikne v dôsledku protiprávneho
konania škodcu. Pojem škoda je definovaný tak, že ide o ujmu, ktorá vznikla v majetkovej sfére
poškodeného.

Nárok z vád plnenia teda nemožno zamieňať s nárokom na náhradu škody. Ak majetková ujma spočíva
vo vadnosti poskytnutého plnenia, ide o zodpovednosť za vady. O zodpovednosť za škodu by išlo, ak
by ujma vznikla následkom tohto vadného plnenia.

V danej veci žalobca uplatnil nárok na náhradu škody 24.120,90 Sk (800,67 eur), ktorá pozostáva

1. zo sumy 1968 Sk (65,33 eur) za nastavovacie práce, ktorá bola žalovaným žalobcovi vyfakturovaná
v rámci faktúry č. 3001102001, vystavenej 26. júna 2001 na sumu 19.693,80 Sk za vykonané práce a
dodaný materiál, žalobcom zaplatenú (viď príjmový pokladničný doklad z 27. júna 2001 na č. l. 14 p.

v.), avšak neuznávanú (bez bližšieho ozrejmenia) a uplatnenú ako náhradu škody (s tým, že žalobca v
konaní uviedol, že z tejto sumy rozporuje iba 400 Sk, avšak v zostávajúcej časti nevzal žalobu späť);

2. zo sumy 14.797,50 Sk (491,19 eur), ktorá bola žalovaným žalobcovi vyfakturovaná faktúrou č.
3001262001, vystavenou 14. júla 2001 (č. l. 13), i tu žalobcom zaplatenou (viď príjmový pokladničný

doklad z 15. júla 2001 na č. l. 13 p. v.) a taktiež ním neuznávanou, nakoľko sa podľa neho jednalo o práce
súvisiace s odstraňovaním vád na motore, ktoré boli spôsobené nesprávnym postupom pracovníkov
žalovaného (i toto uplatnené ako náhrada škody);

3. zo sumy 6.063,90 Sk (201,28 eur), vyfakturovanej žalovanému za expertízne práce firmou

SLOVDEKRA s.r.o. (faktúra č. 3121311647, vystavená 15. augusta 2001, č. l. 15), objednané si
žalobcom za účelom zistenia príčin poškodenia motora jeho vozidla (do tretice náhrada škody) a

4. zo sumy 1.291,50 Sk (42,87 eur), zaplatenej žalobcom 20. júla 2001 spoločnosti B ? V Auto s.r.o. za
testmotora,skúšobnújazduanastaveniesním.klapky(potvrdenieozaplatenínač.l.16),predstavujúcej

cenu prác objednaných si žalobcom jednak za účelom zistenia príčin poškodenia motora jeho vozidla
(vykonalitestmotorapreSLOVDEKRU)ajednakakoodstránenievád,ktorébolispôsobenénesprávnym
postupom pracovníkov žalovaného (i tu šlo napokon o náhradu škody).

Súd prvého stupňa potom správne uzavrel, že pri čiastkových nárokoch pod bodmi 1. a 2. zhora sa

nejedná o nárok na náhradu škody, ale o nárok zo zodpovednosti za vady plnenia zo zmluvy o oprave
veci. V prípade, žeby sa žalobca od žalovaného nedomohol odstránenia vád ďalšou bezplatnou opravou
(§ 655 ods. 1 veta prvá O. z.) a ani zľavy (tu rozumej primeraného zníženia ceny opravy podľa § 655
ods. 1 vety tretej O. z.), mal právo na zrušenie zmluvy (ako alternatívu k požiadavke na zníženie ceny,tu opäť por. ust. § 655 ods. 1 vety tretej O. z.), v ktorom prípade by mu vznikol nárok na vyporiadanie
podľa zásad o bezdôvodnom obohatení.

S tým by súviseli aj možné nároky zo zodpovednosti za škodu tým spôsobenú, čiže škodu súvisiacu
najskôr s potrebou reklamácie, následne s potrebou odstraňovania vád vynútených si nekvalitnou
opravou a prípadne tiež s potrebou zjednania si na riadnu opravu niekoho iného; logickou podmienkou
vzniku takýchto nárokov však bolo riadne a včasné uplatnenie práv zo zodpovednosti za vady a
to tu nebolo, keď žalobca sa ocitol v zjavnej dôkaznej núdzi (pri preukazovaní nielen toho, že

celkom konkrétne vady opravy včas vytkol, ale i toho, že v súvislosti s takýmto vytknutím a údajným
neodstránením vád opravy vykonal celkom jednoznačný výber medzi oboma následnými reklamačnými
nárokmi a to nárokom na zrušenie zmluvy a nárokom na poskytnutie primeraného zníženia ceny
opravy). Pokus uplatniť čiastkové nároky pod 1. a 2. vyššie priblíženého výpočtu bol potom svedectvom
zjavnej snahy žalobcu pokúsiť sa požiadavkou na náhradu škody „sanovať“ absenciu prvotnej riadnej
reklamácie, spojenej s následkom v podobe zániku práva.

Pri čiastkových nárokoch pod bodmi 3. a 4. zhora potom nešlo o nárok zo zodpovednosti za vady
(predmetu plnenia zo zmluvy o oprave veci), ale o nárok na náhradu škody podľa § 420 O. z., keďže
žalobcovi mali výdavky reprezentujúce tieto čiastkové nároky spôsobiť škodu v dôsledku žalovaným
vadne vykonanej opravy vozidla. Tu súd prvého stupňa správne konštatoval, že absentuje predovšetkým

príčinná súvislosť medzi konaním žalovaného a vznikom škody, keď žalobca sám svojim podpisom
potvrdil prevzatie vozidla bez závad po jeho odskúšaní a toto zodpovednosť žalovaného vylučovalo,
pričom ďalším dôvodom brániacim úspechu žaloby v tejto časti bolo, že takéto zodpovednostné nároky
by mohli prísť do úvahy len v prípade absolvovania žalobcom procesu riadneho, pre neho však
bezvýsledného reklamačného konania so žalovaným (kedy by šlo zároveň o prípad opodstatnenosti

vynaloženia výdavkov predstavujúcich príslušné položky zo sumy požadovanej žalobou).

Odvolací súd preto napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej podľa § 219 ods. 1 aj 2 O.
s. p. (s nutnosťou doplnenia aj opravy argumentácie súdu prvého stupňa) potvrdil.

Podľa § 221 ods. 1 písm. f/ O. s. p. a odseku 2 rovnakého ustanovenia však musel zrušiť napadnutý
rozsudok v časti trov konania (účastníkov aj štátu a v takýchto častiach vrátiť vec súdu prvého stupňa
na ďalšie konanie. Rozsudok totiž v týchto častiach nebol riadne odôvodnený, keď v časti trov konania
účastníkovchýbalodostatočnévecnéodôvodnenie(napr.ktomalúspechvkonaní,komuvzniklitrovy,pri
poplatku a preddavku na znalečnom v akej výške) a v časti trov konania štátu úplne absentovalo právne

a čiastočne i vecné zdôvodnenie. Z pohľadu niekdajšej terminológie procesného práva bol rozsudok
v tejto časti naozaj nepreskúmateľným pre nedostatok dôvodov (pričom táto vada za dnešnej právnej
úpravy predstavuje jednu z foriem odňatia účastníkom konania postupom súdu reálnej možnosti konať
pred súdom).

Povinnosťou súdu prvého stupňa tak bude opätovne rozhodnúť o trovách konania a podľa § 224 ods.
3 O. s. p. tiež o trovách tohto odvolacieho konania.

K prijatiu tohto rozsudku došlo pomerom hlasov 3 : 0, čiže jednomyseľne (čl. I § 3 ods. 9 posledná veta
zákona č. 757/2004 Z. z. v znení neskorších zmien a doplnení).

Poučenie:

Tento rozsudok nemožno napadnúť odvolaním.