Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa pondelok 25. august 2014

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 8Co/16/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4312217489
Dátum vydania rozhodnutia: 25. 08. 2014

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Vladimír Novotný
ECLI: ECLI:SK:KSNR:2014:4312217489.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Nitre, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Vladimíra Novotného a sudcov
JUDr. Marty Polyákovej, JUDr. Jarmily Pogranovej, v právnej veci navrhovateľa: POHOTOVOSŤ,
s.r.o., so sídlom v Bratislave, Pribinova ul. č. 25, IČO: 35 807 598, zastúpený: Fridrich Paľko, s.r.o.
so sídlom Bratislava, Grösslingova 4, IČO: 36 864 421, zastúpená advokátom a konateľom Doc.
JUDr. Branislavom Fridrichom, PhD., proti odporkyni: Slovenská republika, zastúpená Ministerstvom

spravodlivosti Slovenskej republiky, so sídlom Bratislava, Župné námestie 13, o zaplatenie majetkovej
škody a nemajetkovej ujmy, o odvolaní navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Nitra č. k.
25C/5/2013-38 zo dňa 05. novembra 2013, takto jednohlasne

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e .

Odporkyni n e p r i z n á v a náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

Navrhovateľ (žalobca) sa návrhom (žalobou) zo dňa 28.09.2012 domáhal, aby súd vydal rozhodnutie,

ktorým by bol odporca (žalovaný) zaviazaný zaplatiť mu z titulu majetkovej škody sumu 1813,06,-Eur a z
titulu nemajetkovej ujmy sumu 362,61,-Eur a náhradu trov konania do 3 dní od právoplatnosti rozsudku.
Svoj návrh odôvodnil s poukazom na ustanovenie § 44 ods. 2 Exekučného poriadku (zákon č. 233/1995
Z. z. - v znení do 31.5.2010, do 31.5.2011, po 1.6.2011) a zákon č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti
za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov a skutkovo ho odôvodnil
tým, že exekučný súd - Okresný súd Levice v exekučnom konaní vedenom na základe jeho návrhu

na vykonanie exekúcie proti povinnému - W. B., registrovaný u súdneho exekútora pod sp. zn. EX
3545/2010 rozhodol o žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie až dňa 30.11.2011, pričom
konanie začalo dňa 05.03.2010, teda po uplynutí zákonom stanovenej doby (s omeškaním viac ako331
dní) a to rozhodnutím o zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. Exekučný
súd vykonaním postupu podľa § 44 ods.2 Exekučného poriadku spôsobom odporujúcim zákonu, t.j.
vykonaním procedúry preskúmania bez splnenia zákonných podmienok, keď súd bez ďalších legálnych
predpokladov založil svoju právomoc, dôsledkom ktorej zrealizoval úplný judiciálny proces zahŕňajúci

zistenie skutkového stavu veci, výberu právnych noriem, aplikácie a interpretácie zvolených právnych
noriem na skutkový stav a meritórne rozhodnutie vo veci na ustanovenie § 44 ods.2 Exekučného
poriadku sa postavil do pozície orgánu vykonávajúceho komplexné preskúmanie exekučného titulu
metódou, ktorá mu v rámci zverenej právomoci ako exekučnému súdu neprináleží a teda prekročil
mieru možného rozhodovania o zákonom vymedzenom okruhu spoločenských vzťahov a porušil tak
fundamentálnu zásadu právneho štátu- zásadu legality. Dôsledkom realizácie právomoci všeobecného

súdu upravenej v § 40 ZoRK je inter alia zrušenie rozhodcovského rozsudku. Exekučný súd tým, že
svojim nelegálnym postupom vykonal opätovné posúdenie práva navrhovateľa na zaplatenie dlhu v
časti istiny a to bez splnenia zákonných podmienok na takýto postup, formálne vyvolal stav, ktorýzaložil prekážku veci rozhodnutej v právnom vzťahu medzi navrhovateľom ako oprávneným a dlžníkom
ako povinným, odvíjajúceho svoju podstatu od uzatvorenej zmluvy o úvere. Na jednej strane totižto
existuje právne relevantný exekučný titul- rozsudok rozhodcovského súdu, ktorý nie je možné zrušiť

pre uplynutie lehoty v ustanovení § 41 ZoRK a chýbajúci subjektívny prvok, ktorý vyvolá právne
účinky, avšak je z pohľadu exekučného súdu materiálne nevykonateľný a na druhej strane nie je
možné zo strany navrhovateľa iniciovať občianske súdne konanie a požadovať súdnu ochranu práva
na zaplatenie žalovanej istiny s príslušenstvom, pretože existenciou rozsudku rozhodcovského súdu
je vytvorená prekážka veci právoplatne rozhodnutej, ktorá tvorí neodstrániteľnú vadu konania, na ktorú

je súd povinný prihliadať ex offo. V predmetnom prípade neexistuje okolnosť, ktorá by umožňovala
exekučnému súdu postupovať nesústredene a so zbytočnými prieťahmi tak, že k vydaniu rozhodnutia
o žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie pristúpil až po veľmi dlhej dobe a rovnako
neexistuje okolnosť, ktorá by umožňovala vytvoriť stav zakladajúci reálnu nevymožiteľnosť istiny a
jej príslušenstva založením prekážky veci rozhodnutej. Nečinnosť okresného súdu nie je ničím
ospravedlniteľná, pretože počas špecifikovaného obdobia nevykonával vo veci také úkony, ktoré mali

smerovať k odstráneniu právnej neistoty, v ktorej sa navrhovateľ v predmetnej veci počas súdneho
konania nachádzal. Z dôvodu nesprávneho úradného postupu exekučného súdu vznikla navrhovateľovi
majetková škoda predstavujúca náhradu istiny s príslušenstvom, ktorá viac nemôže byť priznaná
právoplatným rozhodnutím všeobecného súdu v občianskom súdnom konaní vedenom proti dlžníkovi zo
záväzkového zmluvného vzťahu založeného zmluvou o úvere, nemôže preto nastať akceptácia návrhu

na nútené vymáhanie istiny a príslušenstva zo strany exekučného súdu.
Ďalej si uplatňuje primeranú náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 20 % z uplatňovanej istiny s
príslušenstvom, pretože samotné konštatovanie porušenia práva na súdnu ochranu a práva na
spravodlivý súdny proces nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu mu spôsobenú
nesprávnym úradným postupom, ktorý je dôsledkom - nesústrednej činnosti súdu takej intenzity, ktorá

mala za následok zmarenie nútenej vymožiteľnosti majetkového práva navrhovateľa, za vnútorné
zásahy do spoločnosti, ovplyvňovanie podnikateľského plánovania a rozhodovania, porušenie jeho
práv, stratu legitímnych očakávaní, že nastane v zákonnom čase stav predpokladaný zákonom, stratu
dôvery v právo a v spravodlivé riešenie veci a zamedzenie vymoženiu pohľadávky cestou exekúcie.
Nesprávnym úradným postupom došlo k zmareniu legitímneho očakávania navrhovateľa, že správnym

a zákonným postupom súdu dôjde k vymoženiu jeho pohľadávky. Navrhovateľ mohol vďaka skorému
rozhodnutiu exekučného súdu v zákonnej lehote včas, efektívne a účinne uskutočniť rad iných krokov
smerujúcich k zvýšeniu úspechu mimosúdneho zabezpečenia vymožiteľnosti jeho pohľadávky a jej
príslušenstva, pretože by vedel, že žiadosť o udelenie poverenia bola zamietnutá. Neexistencia
akéhokoľvek účinného vnútroštátneho prostriedku nápravy spôsobilého reštituovať vzniknutú situáciu,

vyvolala u navrhovateľa, resp. u členov riadiacich orgánov spoločnosti, ako aj u jej majiteľov pocity
frustrácie, úzkosti, nespravodlivosti, neistoty, nedôvery v právo a rovnosť v spoločnosti. Vytvorenie
absolútnej nemožnosti súdneho uplatňovania pohľadávky a jej príslušenstva spôsobilo v súvislosti s
vymáhanou pohľadávkou a jej príslušenstvom zánik ďalších plánovaných podnikateľských aktivít
navrhovateľa,akoajzánikužvytvorenýchpodnikateľskýchplánov.Vyvolanástrataziskuzrealizovaného

obchodu spôsobila hospodársku stratu na strane navrhovateľa, ale aj na strane jeho majiteľov.
Nezákonným zásahom vyvolaná situácia ovplyvnila ďalšie podnikateľské postupy navrhovateľa a
spôsobila neistotu v plánovaní ďalších rozhodnutí, ktoré mohol prijať. Je nutné deklarovať porušenie
jeho práva na súdnu ochranu a práva na spravodlivý súdny proces, deklarovať porušenie princípov
právneho štátu nesprávnym úradným postupom exekučného súdu, konkrétne princípu legality a princípu

ochrany legitímnych očakávaní, princípu ochrany dôvery v právo a princípu právnej istoty a nahradiť
mu požadovanú nemajetkovú ujmu a majetkovú škodu, ktorá mu bola spôsobená v priamej príčinnej
súvislostisporušenímoznačenýchprávaprincípovprávnehoštátu,keďmedzitýmnymrozsudkomžiadal
určiť odporcu zodpovedným za škodu, nerozhodnutím o žiadosti o vydanie poverenia na vykonanie
exekúcie v exekučnom konaní.

Odporkyňa navrhla návrh ako nedôvodný zamietnuť.

Napadnutým rozsudkom Okresný súd v Nitre ako súd prvého stupňa po prejednaní veci na pojednávaní
návrh navrhovateľa zamietol a o trovách účastníkov rozhodol tak, že odporcovi náhradu trov konania

nepriznal. Svoje rozhodnutie odôvodnil s poukazom na vykonané dokazovanie, najmä obsahom spisu
Okresného súdu Levice sp. zn. 16Er/371/2010 a citované ustanovenia zákona č. 514/2003 Z. z. o
zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci § 4 ods. 1 písm. a/ bod 1, § 5 ods.1,3, § 9
ods. 1 a 2 v znení platnom pred i po začatí konania,§ 15 ods.1, § 16 ods. 1, § 17 ods. 1 až 3, § 19 ods. 1 a3 a citované ustanovenia Exekučného poriadku /zákon č. 233/1995 Z. z./ § 41 ods. 1, § 41 ods. 2 písm.
c/, d/, i/, v znení platnom do i od 1.6.2011, § 44 ods. 1 a 2 v znení platnom v čase do i po 31.5.2010 a
dospel k záveru, že návrh navrhovateľa nebol dôvodne podaný. V konaní úspešnému odporcovi náhradu

trov konania nepriznal s poukazom na ustanovenie § 142 ods.1 Občianskeho súdneho poriadku /ďalej
len OSP Zák. č. 99/1963Zb./ z dôvodu, že si trovy konania neuplatnil a žiadne trovy konania mu ani
nevznikli.
Svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že mal za preukázané z pripojeného exekučného spisu, že žiadosť
o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie bola podaná na súde dňa 10.05.2010. Súd uznesením

č. k. 16Er/371/2010-10 zo dňa 28.10.2010, právoplatným dňa 26.11.2010 zamietol žiadosť o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie. Exekučné konanie je právoplatne skončené. Navrhovateľ ako
oprávnený urgoval vydanie poverenia, na výzvu súdu doplnil svoje podanie dňa 23.09.2010. Exekučným
titulom bol rozhodcovský rozsudok.
Súd prvého stupňa v danej právnej veci dospel k záveru, že nie je oprávnený skúmať, či v danej veci
bolo alebo nebolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov garantované čl. 48

ods.2 Ústavy Slovenskej republiky.
Mal za to, že nesprávny úradný postup nesmie mať svoj bezprostredný výraz vo vydanom rozhodnutí.
Zodpovednosť za škodu z nesprávneho úradného postupu nezakladajú vady konania, ako je
zhromažďovanie podkladov, hodnotenie zistených skutočností a právne posúdenie, ak mali za následok
nesprávne rozhodnutie. Uplatňovania takéhoto nároku by sa mohol navrhovateľ domáhať len podľa § 5

ods.1 Zák. č. 514/2003 Z. z., čo navrhovateľ výslovne vylúčil, a to len v prípade, že by bolo rozhodnutie
exekučného súdu nezákonné, čo sa nepreukázalo.
Súd prvého stupňa zisťoval, či súd dodržal zákonnú 15- dňovú lehotu, z akého dôvodu nebola dodržaná,
či je daný dôvod na náhradu škody a či nejaká škoda vznikla. Uviedol, že vykonateľné rozhodnutie
rozhodcovského súdu ako exekučný titul bolo uvedené do § 41 ods. 2 písm. d/ Exekučného poriadku

novelou účinnou od 1.6.2011, teda v čase po podaní žiadosti o udelenie poverenia a skutočnosť, že
rozhodcovský rozsudok sa považoval za exekučný titul podľa § 41 ods.1 písm. d/ Exekučného poriadku
svedčí aj komentár k ustanoveniu § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, podľa ktorého k novele účinnej
od 1.6.2010 o zániku 15- dňovej lehoty na vydanie poverenia na základe rozhodcovského rozsudku
došlo z dôvodu potreby preskúmavania písomností pre prípad neprípustnosti exekúcie. Zák. č. 144/2010

Z. z. ktorý novelizoval Exekučný poriadok sa vzťahuje aj na konania začaté pred účinnosťou tohto
zákona /komentár k § 44 Exekučného poriadku/. K vydávaniu poverení na základe exekučného titulu -
rozhodcovského rozsudku dochádzalo a dochádza podľa § 41 ods. 2 písm. d/ Exekučného poriadku. Pre
výklad zákona je podstatný úmysel zákonodarcu prezentovaný v dôvodovej správe k novele § 41 ods.1
písm. d/ Exekučného poriadku. V čase podania žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie

lehota na udelenie poverenia v prípade rozhodcovského rozsudku neexistovala.
Rozhodnutie o zamietnutí žiadosti na udelenie poverenia nebolo vydané s omeškaním viac ako 331 dní,
ale bolo vydané za 171 dní od doručenia žiadosti o udelenie poverenia, teda tvrdenie v tomto smere
navrhovateľa, je nesprávne, zavádzajúce.
Znenie zákonného ustanovenia § 44 ods.2 EP oprávňovalo exekučný súd ex offo skúmať exekučný

titul nielen z hľadiska, či bol vydaný orgánom, ktorý na to mal právomoc a či je vykonateľný po
stránke formálnej a materiálnej. Rozhodnutie postihnuté nedostatkom právomoci orgánu, ktorý ho
vydal, tak nie je spôsobilé založiť prekážku rei iudicata. Exekučný súd bol oprávnený a povinný
skúmať existenciu a platnosť rozhodcovskej zmluvy a v prípade zisteného nedostatku v tomto smere
konštatovať rozpor rozhodcovského rozsudku so zákonom, znamenajúci neúčinnosť tohto exekučného

titulu. Keďže exekučným titulom bol rozhodcovský rozsudok, exekučný súd bol oprávnený ex offo
skúmať, či rozhodcovský rozsudok bol vydaný v súlade so zákonom, či rozhodcovská doložka bola
dojednaná v súlade so zákonom o rozhodcovskom konaní a predpismi upravujúcimi spotrebiteľské
právo.
Exekučný súd zamietol žiadosť o udelenie poverenia a rozhodol v primeranej lehote. Za tejto situácie

účastníkom konania nemohol vzniknúť a nevznikol žiadny stav právnej neistoty. Ani nedodržanie
zákonnej lehoty automaticky nezakladá nárok na náhradu škody. Skutočnosť, že exekučný súd
preskúmaval exekučný titul v exekučnom konaní tak, ako mu to vyplýva z platných právnych predpisov,
nemôže mať za následok jeho nesprávny úradný postup a následne nárok navrhovateľa na náhradu
škody a nemajetkovej ujmy spôsobenej nesprávnym úradným postupom, keďže exekučný súd sa

nedopustil nesprávneho úradného postupu.
Ďalej uviedol, že v súvislosti s prípadným prieťahmi v danej veci sa neviedlo disciplinárne konanie,
neriešila sa sťažnosť na prieťahy v konaní, nerozhodol Ústavný súd Slovenskej republiky, či Európsky
súd pre ľudské práva. V zmysle § 9 ods.2 Zák. č. 514/2003 Z.z. v súčasnom znení účinnom od 1.1.2013by len takéto podklady boli relevantné pre priznanie náhrady škody, ktoré ustanovenie možno v danej
veci brať do úvahy ako výklad pôvodného ustanovenia pri skúmaní nárokov podľa § 9 ods.1 Zák. č.
514/2003 Z. z. platného v čase podania žiadosti o udelenie poverenia a začatia tohto konania.

Súd prvého stupňa ďalej dôvodil, že návrh spĺňal náležitosti v zmysle § 43 OSP Zák. č. 99/1963Zb. a
nepredloženie dôkazov nie je dôvodom na zastavenie konania. Súd prvého stupňa dospel k záveru, že
návrh nebol predčasne podaný dôvodiac tým, že navrhovateľ podal žiadosť o predbežné prerokovanie
nároku na náhradu škody u odporcu dňa 25.09.2012, pričom v čase rozhodnutia súdu 6-mesačná
zákonná lehota uplynula a odporca návrhu nevyhovel v rámci predbežného prerokovania nároku. Ďalej

dôvodil tým, že navrhovateľ v konaní nepredložil žiadne dôkazy o existencii majetkovej škody, teda
nepreukázal existenciu škody. Nepreukázal ani existenciu nemajetkovej ujmy a súd nevidel dôvod pre
finančnú satisfakciu vo forme nemajetkovej ujmy. Vzhľadom k tomu, že v konaní nebolo preukázané, že
byzostranyexekučnéhosúdudošloknesprávnemuúradnémupostupu,ďalejsanezaoberaluplatnenou
škodou a nemajetkovou ujmou, keď nebol daný právny základ uplatneného právneho nároku.

Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie navrhovateľ. Domáhal sa jeho zrušenia a
vrátenia veci súdu prvého stupňa na opätovné prejednanie. V dôvodoch svojho odvolania súdu prvého
stupňa vyčítal to, že prostredníctvom ustanovenia § 9 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z. z. v znení zákona
č. 412/2012 Z. z. de iure a de facto aplikoval princíp priamej retroaktivity, čo je neprípustné, že platné
právo nepozná zánik právneho nároku nedôveryhodnosťou údajov, že v čase podávania návrhu nemal

k dispozícii súdny spis exekučného súdu a tak mohol niektoré skutočnosti len usudzovať, čo však nič
nemení na fakte, že zo strany štátneho orgánu došlo k nesprávnemu úradnému postupu nevydaním
rozhodnutia v zákonom ustanovenej lehote, že súd vôbec nevysvetlil svoj názor o tom, že účastníkom
nevznikol stav právnej neistoty, že zamietnutím znaleckého dokazovania mu súd znemožnil objektívnym
spôsobom preukázať výšku materiálnej škody a mechanizmus jej vzniku, keď pred súdom uviedol, že

zadal vypracovanie znaleckého posudku a teda predložil znaleckému ústavu dôkazy o ekonomickej
podstate veci, že súdu neprísluší polemizovať o vhodnosti limitácie dĺžky konaní zákonnými lehotami a
má aplikovať platné právo a že nesúhlasí s tým.

Odporkyňa sa k podanému odvolaniu navrhovateľa nevyjadrila.

Krajský súd v Nitre ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 OSP) prejednal vec bez nariadenia odvolacieho
pojednávania s verejným vyhlásením rozhodnutia (§ 214 ods. 2 a § 156 ods. 1 a 3 OSP) viazaný
rozsahom a dôvodmi podaného odvolania navrhovateľa (§ 212 ods. 1, prihliadajúc i na prípadné vady
konania pred súdom prvého stupňa majúce za následok nesprávne rozhodnutie vo veci - § 212 ods. 3)

a dospel k záveru, že napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa je potrebné podľa ustanovenia § 219
ods. 1 OSP ako vecne správny potvrdiť a súčasne v zmysle ustanovenia § 224 a § 142 ods. 1 OSP v
odvolacom konaní úspešnej odporkyni náhradu trov odvolacieho konania nepriznať z dôvodu, že jej v
konaní žiadne nevznikli.

V danej právnej veci odvolacie dôvody navrhovateľa uvádzané v odvolaní nekorešpondujú plne s
právnymi dôvodmi a skutkovými zisteniami, na ktorých je založené napadnuté rozhodnutie, navrhovateľ
dostatočne nerozlišuje medzi jednotlivými rozhodnutiami súdov a je zrejmé, že ide o formulárovo
podané odvolanie bez ozajstnej snahy splniť si svoju povinnosť účastníka v kontradiktórnom spore.
Prieskumná činnosť odvolacieho súdu zahŕňa ako hmotnoprávnu tak aj procesnoprávnu oblasť a pri

rozhodovaní je odvolací súd viazaný ako rozsahom odvolania, tak aj dôvodmi podaného odvolanie,
keď podaním odvolania odvolateľ svojím dispozičným úkonom fakticky vymedzuje nielen rozsah, ale
aj dôvody preskúmavacej činnosti súdu, preto sa odvolací súd pri posudzovaní danej veci zaoberal
len námietkami navrhovateľa z odvolania a procesným postupom súdu prvého stupňa predchádzajúcim
vydaniu napadnutého rozhodnutia z hľadiska, či prípadne došlo k vadám, ktoré mali za následok

nesprávne rozhodnutie vo veci.

Súd prvého stupňa vykonal dokazovanie výlučne oboznámením listín nachádzajúcich sa v spise, ako
aj oboznámením exekučného spisu, ktorého dôkazu sa navrhovateľ dovolával, keď inak za odňatie
možnosti konať pred súdom možno považovať iba odňatie práv spôsobené procesnou činnosťou súdu,

nie opomenutím alebo pasivitou účastníka, ktorý sa pojednávania nezúčastní z vlastného rozhodnutia,
resp. z ospravedlniteľného dôvodu, čím si sám zmarí možnosť realizovať na pojednávaní svoje procesné
oprávnenia. Z tohto pohľadu súd prvého stupňa prejednal a rozhodol vec zákonným spôsobom, keďv súlade so zásadou kontradiktórnosti sporového konania umožnil účastníkom konania realizáciu ich
procesných práv priznaných im Občianskym súdnym poriadkom.

Zákon č. 514/20003 Z. z. (nahradzujúci zákon č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti za škodu spôsobenú
rozhodnutím orgánu štátu) o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene
niektorých zákonov (v znení neskorších predpisov nadobúdajúci účinnosť od 1.7.2004) je osobitným
zákonom, ktorý v nadväznosti na Listinu základných práv a slobôd (ústavný zákon č. 23/1991 Zb. -
článok 36 ods. 3 a 4), Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd (č. 209/1992 Zb. - článok

6 ods. 1) a Ústavu Slovenskej republiky (č. 460/1992 Zb. - článok 46 ods. 3) upravuje podmienky a
spôsob náhrady škody, ktorá vznikla pri výkone verejnej moci, keď na to, aby štát zodpovedal za škodu
spôsobenúorgánomvykonávajúcimverejnúmoc,musiabyťsúčasnesplnenépodmienkyzodpovednosti
za škodu podľa tohto zákona.
Základnou podmienkou je, aby škoda bola spôsobená pri výkone verejnej moci orgánom, ktorý
vykonáva verejnú moc niektorým zo spôsobom v zákone špecifikovaným, druhým predpokladom je

vznik škody alebo nemajetkovej ujmy a treťou nevyhnutnou podmienkou je, aby medzi konaním
vedúcim k vzniku škody a samotnou škodou bola daná priama príčinná súvislosť, pričom dôkazné
bremeno na preukázanie splnenia zákonných podmienok znáša poškodený a v prípade ich preukázania
sa štát svojej zodpovednosti zbaviť nemôže, keďže zodpovednosť štátu má charakter objektívnej
zodpovednosti (bez ohľadu na zavinenie). Zákon rozlišuje dva základné okruhy zodpovednosti za

škodu a to zodpovednosť za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím (§ 5 a 6) a zodpovednosť za
škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom (§ 9), keď je samostatne upravená zodpovednosť
zodpovednosť štátu za rozhodnutie o zatknutí, zadržaní alebo inom pozbavení osobnej slobody (§ 7)
a tiež za rozhodnutie o treste, o ochrannom opatrení alebo o väzbe (§ 8). Pojem „nesprávny úradný
postup orgánu verejnej moci“ nie je zákonodarcom v ustanovení § 9 ods. 1 zákona výslovne definovaný,

je uvedený len príkladmo. Pri nedostatku zákonnej explicitnej definície vo všeobecnosti možno za takýto
postup považovať porušenie pravidiel predpísaných právnymi normami pre konanie štátneho orgánu
pri jeho činnosti súvisiacej s výkonom verejnej moci, ktorý sa dotýka individuálnych práv a povinností
účastníkov daného konania, keď v zmysle zákona za nesprávny úradný postup sa považuje aj porušenie
povinnosti orgánu verejnej moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote,

nečinnosť takéhoto orgánu, zbytočné prieťahy v konaní alebo iný nezákonný zásah do práv a právom
chránených záujmov fyzických a právnických osôb.

Rozhodovanie o náhrade škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom je závislé od posúdenia
príčinnej súvislosti medzi týmto postupom orgánu verejnej moci priamo súvisiacim s výkonom právomoci

orgánu verejnej moci a vzniknutou škodou ako jedným z rozhodujúcich predpokladov pre vznik
zodpovednosti škody, čo vyžaduje starostlivé zváženie všetkých príčinných súvislostí pre objasnenie
príčin, ktoré k určitému výsledku viedli, keď nesprávny postup orgánu štátu musí byť vždy so vznikom
škody vo vzťahu (priamej) príčiny a následku.

Podstata sporu účastníkov spočívala v tom, či pre rozhodnutie súdu o žiadosti súdneho exekútora na
vydanie poverenia na vykonanie exekúcie platila pätnásťdňová lehota, či postup exekučného súdu
vykazoval znaky zbytočných prieťahov a či navrhovateľovi vznikla z dôvodu tvrdeného nesprávneho
úradného postupu škoda a nemajetková ujma tak, že bola v príčinnej súvislosti s konaním exekučného
súdu.

Vychádzajúc z ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku (citovaného súdom prvého stupňa) mal
odvolací súd za to, že lehota 15 dní od doručenia žiadosti exekútora pre exekučný súd sa vzťahovala
len na prípady vydania poverenia na vykonanie exekúcie, pri nezistení rozporu tak, ako to je uvedené
v druhej vete tohto ustanovenia. Úmyslom zákonodarcu bolo zefektívniť exekučné konanie v snahe

dosiahnuť, aby poverenie na vykonanie exekúcie nebolo zdržiavané nečinnosťou exekučného súdu,
a preto z prejavu vôle normotvorcu obsiahnutom vo vetách 2 a 3 uvedeného ustanovenia rozlišoval
prípady „ak súd nezistí rozpor žiadosti o udelenie poverenia“ (veta druhá) a prípad „ak súd zistí rozpor
žiadosti“ (veta tretia). Pokiaľ by mal zákonodarca úmysel, aby pätnásťdňová lehota exekučného súdu
sa vzťahovala i na rozhodnutie, ktorým žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia zamietne, bol

by to upravil explicitne uložením (exekučnému súdu) povinnosti rozhodnúť v oboch prípadoch v lehote
15 dní, bez toho, že by rozlišoval jednotlivé zistenia exekučného súdu. Vydanie poverenia je osobitná
skrátená forma rozhodnutia exekučného súdu, zamietnutie žiadosti je riadnym rozhodnutím exekučného
súdu vyžadujúcim náležité odôvodnenie zistených rozporov s dôsledkom pre nevydanie poverenia.V danej právnej veci bolo preukázané, že exekučný súd zamietol žiadosť o udelenie poverenia dňa
28.10.2010, teda za necelých 6 mesiacov od doručenia žiadosti o udelenie poverenia, pričom ku dňu

podania žiadosti exekútora o udelenie poverenia dňa 10.05.2010 znenie § 44 ods.2 Exekučného
poriadku lehotu jednoznačne vylúčilo pre prípady zamietnutia žiadosti.

Vychádzajúc z uvedeného potom odvolací súd následne posudzoval, či konanie exekučného súdu,
nevykazovalo navrhovateľom tvrdené zbytočné prieťahy, resp. či jeho postup treba považovať za

nesprávny úradný postup (práve) pre nevydanie rozhodnutia v zákonom ustanovenej lehote. Pri
rozhodovaní o tom, či vo veci došlo k prieťahom v konaní sa zohľadňujú tri kritériá, ktorými sú: 1. právna
a faktická zložitosť vecí, o ktorej súd rozhoduje, 2. správanie účastníka konania, 3. spôsob, akým súd v
konanípostupoval.Pojem„zbytočnéprieťahy“obsiahnutývčlánku48ods.2Ústavyjepojemautonómny,
ktorý nemožno vykladať a aplikovať len s ohľadom na lehoty uvedené v zákone, ale s ohľadom na
konkrétneokolnostivecisaajvtýchtoprípadochpostupdotknutéhoštátnehoorgánunemusívyznačovať

takými významnými prieťahmi, ktoré by bolo možné kvalifikovať ako zbytočné prieťahy (nález Ústavného
súdu SR sp. zn. I. ÚS 16/02). Ustanovenie § 9 zákona treba na vec aplikovať v takom znení, v akom
platil v čase namietaného nesprávneho úradného postupu orgánu verejnej moci a nie je teda možné toto
zákonné ustanovenie vykladať v zmysle jeho znenia po novele od 1.1.2013 (zákonom č. 412/2012 Z. z.),
z čoho potom vyplýva, že postup exekučného súdu bolo nevyhnutné posúdiť aj z hľadiska „zbytočných

prieťahov“ a to súdom samostatne, bez potreby existencie rozhodnutia alebo konania iného orgánu v
zmysle znenia ustanovenia § 9 ods. 2 po novelizácii od 1.1.2013. Posúdenie zbytočných prieťahov nie je
(ale) možné bez prihliadania na všetky okolnosti veci, teda nemožno neprihliadať na tisícky obdobných
vecí (podávaných navrhovateľom na postup exekučného súdu) i vzhľadom k jeho možnostiam.

Rozhodnutie exekučného súdu o zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia necelých 6 mesiacov po
doručení žiadosti o udelenie poverenia nemožno hodnotiť ako zbytočné prieťahy (so stavom právnej
neistoty navrhovateľa a s dôsledkom vzniku škody), pričom exekúcia bola právoplatne zastavená.

Odvolaciemu súdu v danej veci neprislúcha preskúmavať vecnú správnosť rozhodnutí vydaných

v exekučnom konaní a právne závery ohľadne rozhodcovských rozsudkov sú rozsiahlo riešené
judikatúrou Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a Ústavného súdu Slovenskej republiky, od ktorých
záverov sa ani odvolací súd nemá dôvod odkloniť.

Teda navrhovateľ nepreukázal, že zo strany exekučného súdu došlo k nesprávnemu úradnému

postupu, teda k naplneniu základného predpokladu pre prípadnú zodpovednosť odporcu, preto nebolo
potrebné sa zaoberať škodou a príčinnou súvislosťou. Naviac ak navrhovateľ nedisponoval spôsobilým
exekučným titulom, nemohol mu takýto nulitný rozhodcovský rozsudok privodiť prospech a ak mu
nemohol privodiť majetkový prospech v exekúcii, potom mu nemohla vzniknúť ani prípadná škoda
nemožnosťou realizácie exekúcie.

Vychádzajúc z uvedeného mal potom odvolací súd za to, že súd prvého stupňa rozhodol vo veci vecne
správne, keď návrh navrhovateľa plne zamietol. Odvolací súd tiež vychádzal z toho, že medzi účastníkmi
konania nebolo sporné to, že by navrhovateľ nepodal návrh na predbežné prerokovanie svojich nárokov
a že 6-mesačná lehota na ich prerokovanie v čase rozhodovania súdu už uplynula, že je neprípustná

všeobecná paušalizácia uplatňovaných nárokov na náhradu škody a nemajetkovej ujmy, keď oba nároky
je potrebné v konaní jednoznačne preukázať (nie je možné ich len predpokladať) v konaní vykonaným
dokazovaním, že nepredloženie dôkazov nie je dôvodom na zastavenie konania, že znalecký posudok
slúži len na preskúmavanie správnosti preukázaných tvrdení účastníkov konania, že rozhodovaciu
činnosť súdov tvoriacich podstatu súdnictva nemožno hodnotiť ako nesprávny úradný postup, že vzťah

príčinnej súvislosti medzi nesprávnym úradným postupom je vzťahom príčiny a následku, ktorý musí byť
priamy,bezprostrednýaneprerušený(anestačí,akjeibasprostredkovaný,tedakzmenšeniumajetkuby
museloprísťpriamoalentýmtopostupom),ženavrhovateľnevyprodukovalžiadnedôkazypreukazujúce
ním uvádzanú škodu a nemajetkovú ujmu a že vadu konania majúcu za následok nesprávne rozhodnutie
vo veci nezistil.

Odvolací súd prijal toto rozhodnutie v senáte pomerom hlasov 3:0.Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.