Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa pondelok 25. august 2014

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 8Co/42/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4312216640
Dátum vydania rozhodnutia: 25. 08. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Vladimír Novotný

ECLI: ECLI:SK:KSNR:2014:4312216640.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Nitre v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Vladimíra Novotného a sudcov

JUDr. Marty Polyakovej, JUDr. Jarmily Pogranovej, v právnej veci navrhovateľa: POHOTOVOSŤ,
s.r.o., so sídlom v Bratislave, Pribinova 25, IČO: 35 807 598, zastúpený: Fridrich Paľko, s.r.o.,
so sídlom Bratislava, Grösslingova 4, IČO: 36 864 421, zastúpená advokátom a konateľom Doc.
JUDr. Branislavom Fridrichom, PhD., proti odporkyni: Slovenská republika, zastúpená Ministerstvom
spravodlivosti Slovenskej republiky, so sídlom Bratislava, Župné námestie 13, o zaplatenie majetkovej
škody a nemajetkovej ujmy, o odvolaní navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Nitra č. k.
10C/98/2013-40 zo dňa 23. septembra 2013, jednohlasne, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e .
Odporkyni n e p r i z n á v a náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

Navrhovateľ (žalobca) sa návrhom (žalobou) zo dňa 28.09.2012 domáhal, aby súd vydal rozhodnutie,
ktorým by bola odporkyňa (žalovaná) zaviazaná zaplatiť mu z titulu majetkovej škody sumu 125,-Eur a
z titulu nemajetkovej ujmy sumu 385,-Eur a náhradu trov konania do 3 dní od právoplatnosti rozsudku.
Svoj návrh právne odôvodnil s poukazom na ustanovenie § 44 ods. 2 Exekučného poriadku (zákon č.
233/1995 Z. z. - v znení do 31.05.2010, do 31.05.2011, po 01.06.2011) a zákon č. 514/2003 Z. z. o
zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov a skutkovo

návrh odôvodnil tým, že exekučný súd - Okresný súd Levice v exekučnom konaní vedenom na základe
jeho návrhu na vykonanie exekúcie proti povinnému - G. W., registrovaný u súdneho exekútora pod sp.
zn. EX 4147/2010 rozhodol o žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie až dňa 13.10.2010,
po uplynutí zákonom stanovenej doby (s omeškaním viac ako 7 mesiacov), a to rozhodnutím o udelení
poverenia na vykonanie exekúcie.

Opísaný postup exekučného súdu hodnotí ako nesprávny a v rozpore so zákonom, konkrétne s

ustanovením § 44 ods. 2 Exekučného poriadku. V predmetnom prípade neexistuje okolnosť, ktorá
by umožňovala exekučnému súdu postupovať nesústredene a so zbytočnými prieťahmi tak, že k
vydaniu rozhodnutia o žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie pristúpil až po veľmi
dlhej dobe. Nečinnosť okresného súdu nie je ničím ospravedlniteľná, pretože počas špecifikovaného
obdobia nevykonával vo veci také úkony, ktoré mali smerovať k odstráneniu právnej neistoty, v
ktorej sa navrhovateľ v predmetnej veci počas súdneho konania nachádzal. Z dôvodu nesprávneho
úradného postupu exekučného súdu vznikla navrhovateľovi majetková škoda v celkovej výške 125,-

Eur, predstavujúca náhradu účelne vynaložených nákladov spojených s jeho činnosťou uskutočňovanou
vo veci správy a vymáhania pohľadávky v období, ktoré zbytočne uplynulo medzi doručením žiadosti
o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie a rozhodnutím o nej. Vynaložil v tomto období náklady
na správu pohľadávky prostredníctvom pracovných výkonov zamestnanca pomocou informačnéhosystému v sume 70,-Eur, na udržiavanie a správu informačného systému sumu 40,-Eur, v sume 15,-
Eur na administratívne spracovanie textov urgencií, publikačné výdaje spojené s vyhotovením urgencií,
na poštovné a telekomunikačné výdaje spojené s urgovaním a kontrolou stavu exekučného konania na

súde. Výška tejto škody je stanovená na základe paušalizácie reálnych vecných nákladov a to z dôvodu,
že presnú škodu by bolo možné vyčísliť len s nepomernými ťažkosťami. Ďalej si uplatnil primeranú
náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch, ktorej výpočet uskutočnil alikvótnym pomerom 55,- Eur za
každý mesiac omeškania v činnosti exekučného súdu (na základe aplikácie doktríny ústavného súdu
pokiaľ ide o zbytočné prieťahy 660,- Eur za rok : 12 mesiacov v roku = 55,- Eur). Mal za to, že samotné

konštatovanie porušenia jeho práva na súdnu ochranu nie je dostatočným zadosťučinením, vzhľadom
na ujmu mu spôsobenú nesprávnym úradným postupom, ktorý je dôsledkom nesústrednej činnosti
takej intenzity, ktorá mala za následok zbytočné prieťahy v konaní spojené so zásahom do výkonu
jeho majetkových práv. Nesprávnym úradným postupom boli reálne ohrozené legitímne očakávania
navrhovateľa, že správnym postupom súdu dôjde k vymoženiu jeho pohľadávky a taktiež došlo k
vyvolaniu nasledovných rizík :

-neskorým ukončením procedúry exekučným súdom k zániku povinného, -k zmareniu účelu konania pre
stratu kontaktu s povinným, -k insolvencii povinného.

Ďalším dôvodom na priznanie nemajetkovej ujmy je, že neexistencia akéhokoľvek účinného
vnútroštátneho prostriedku nápravy spôsobilého reštituovať vzniknutú situáciu, vyvolala u navrhovateľa,

resp. u členov riadiacich orgánov spoločnosti, ako aj u jej majiteľov pocity frustrácie, úzkosti,
nespravodlivosti, neistoty, nedôvery v právo a rovnosť v spoločnosti, zánik ďalších plánovaných
podnikateľských aktivít navrhovateľa, ako aj zánik už vytvorených podnikateľských plánov. Vyvolaná
strata zisku z realizovaného obchodu spôsobila hospodársku stratu na strane navrhovateľa, ale aj
na strane jeho majiteľov. Nezákonným zásahom vyvolaná situácia ovplyvnila ďalšie podnikateľské

postupy navrhovateľa a spôsobila neistotu v plánovaní ďalších rozhodnutí, ktoré mohol prijať. Je
nutné deklarovať porušenie jeho práva na rozhodnutie o žiadosti o vydanie poverenia na vykonanie
exekúcie v zákonom stanovenej dobe, v spojení s porušením jeho práva na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov a práva na prejednanie veci v primeranom čase, na súdnu ochranu a práva
na spravodlivý súdny proces, deklarovať porušenie princípov právneho štátu nesprávnym úradným

postupom exekučného súdu, konkrétne princípu legality a princípu ochrany legitímnych očakávaní,
princípu ochrany dôvery v právo a princípu právnej istoty a nahradiť mu požadovanú nemajetkovú ujmu a
majetkovúškodu,ktorámubolaspôsobenávpriamejpríčinnejsúvislostisporušenímoznačenýchpráva
princípov právneho štátu. Uviedol, že si uplatňuje nemajetkovú ujmu za vnútorné zásahy do spoločnosti,
ovplyvňovanie podnikateľského plánovania a rozhodovania, porušenie jeho práv, stratu legitímnych

očakávaní, že nastane v zákonnom čase stav predpokladaný zákonom, stratu dôvery v právo a v
spravodlivé riešenie veci a vyvolanie rizík ohrozujúcich konečné vymoženie pohľadávky. Medzitýmnym
rozsudkomžiadalurčiťodporkyňuzodpovednouzaškodu,ktorávzniklanesprávnymúradnýmpostupom
súdu, nerozhodnutím o žiadosti o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie v exekučnom konaní v
zákonom stanovenej lehote.

Odporca navrhol návrh ako nedôvodný zamietnuť.
Napadnutým rozsudkom Okresný súd v Nitre ako súd prvého stupňa po prejednaní veci na pojednávaní
návrh navrhovateľa zamietol a o trovách účastníkov rozhodol tak, že odporkyni náhradu trov konania
nepriznal. Svoje rozhodnutie odôvodnil s poukazom na vykonané dokazovanie, najmä obsahom spisu

Okresného súdu Levice sp. zn. 6Er/452/2010 a citované ustanovenia zákona č. 514/2003 Z. z. o
zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci § 4 ods. 1 písm. a) bod 1, § 9 ods. 1 a 2 v
znení platnom v čase začatia konania, § 15 ods.1, § 16 ods. 1, § 17 ods. 1, 2, 3, § 19 ods.1, 3 a citované
ustanovenia Exekučného poriadku (zákon č. 233/1995 Z. z.) § 41 ods. 1, § 41 ods. 2 v znení platnom
do 01.06.2011, § 44 ods. 1 a 2 v znení platnom v čase do 31.05.2010 a dospel k záveru, že návrh

navrhovateľa nebol dôvodne podaný. V konaní úspešnej odporkyni náhradu trov konania nepriznal s
poukazom na ustanovenie § 142 ods. 1, § 151 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len OSP
Zák. č. 99/1963Zb.) z dôvodu, že trovy konania nešpecifikoval v zákonom stanovenej dobe.

Svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že mal za preukázané z pripojeného exekučného spisu Okresného

súdu Levice sp. zn. 6Er/452/2010, že žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie bola podaná
na súde dňa 07.06.2010. Exekučný súd prípisom zo dňa 25.06.2010 vyzval navrhovateľa na doplnenie
tejto žiadosti, následne ho urgoval na doplnenie dňa 21.09.2010. Po doplnení žiadosti oprávneným dňa23.09.2010 súd uznesením zo dňa 13.10.2010 udelil exekútorovi poverenia na vykonanie exekúcie.
Exekučné konanie nie je skončené.

Súd prvého stupňa dospel k záveru, že návrh navrhovateľa nebol predčasne podaný dôvodiac tým, že
mal za preukázané, že navrhovateľ podal žiadosť o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody
u odporkyne dňa 27.04.2012, návrh na súd podal pred uplynutím 6 mesačnej lehoty od podania tejto
žiadosti dňa 29.09.2012, pričom ku dňu rozhodnutia súdu prvého stupňa 6-mesačná zákonná lehota
uplynula a odporkyňa návrhu nevyhovela v rámci predbežného prerokovania nároku na náhradu škody.

Súd prvého stupňa v danej právnej veci dospel k záveru, že nie je oprávnený skúmať, či v danej veci
bolo alebo nebolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov garantované čl. 48
ods.2 Ústavy Slovenskej republiky. Žiadne konanie, v ktorom možno konštatovať prieťahy v konaní sa
neviedlo.

Súd prvého stupňa zisťoval, či došlo k nedodržaniu zákonnej, resp. primeranej lehoty, z akého dôvodu, či
jedanýdôvodnanáhraduškodyačinejakáškodavznikla.Uviedol,ženavrhovateľsivkonaníuplatňoval
náhradu škody podľa § 9 Zák. č. 514/2003 Z.z. dôvodiac tým, že exekučný súd svojim postupom porušil
povinnosti orgánu verejnej moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom stanovenej dobe,
resp. bez zbytočných prieťahov. Súd mal za to, že exekučné konanie bolo vedené v čase účinnosti

Exekučného poriadku, podľa ktorého v zmysle výkladu § 44 ods. 2 EP sa lehota 15 dní vzťahovala len na
rozhodnutie súdu, ktorým súd poverí súdneho exekútora na vykonanie exekúcie. V danej právnej veci
bola žiadosť o udelenie poverenia doručená súdu dňa 07.06.2010, súd rozhodol dňa 13.10.2010 tak, že
rozhodol o udelení poverenia na vykonanie exekúcie, ktorému rozhodnutiu súdu predchádzala žiadosť
súdu o predloženie potrebných dokladov. Súd mal za to, že nedodržanie zákonnej lehoty zapríčinil aj

samotnýnavrhovateľ,ktorýneboldostatočnesúčinnýanaopakovanévýzvysúdunapredloženiezmluvy
o úvere uzatvorenej s povinným reagoval až na urgenciu. S poukazom na skutočnosť, že exekučné
konanie stále prebieha, navrhovateľ nemôže v tomto štádiu konania tvrdiť, že mu v dôsledku oneskorene
vydaného rozhodnutia vznikla škoda.

Ďalej dôvodil tým, že navrhovateľ v konaní nepredložil žiadne dôkazy o existencii majetkovej škody, teda
nepreukázalexistenciuškodyspočívajúcuvzmenšeníjehomajetkualebovušlomzisku.Navrhovateľom
uvádzaná nešpecifikovaná, hypotetická škoda nepredstavuje na strane navrhovateľ škodu vzniknutú
v dôsledku neprávneho úradného postupu exekučného súdu. V konaní nebola preukázaná príčinná
súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom a vznikom škody. Vzhľadom k tomu sa ďalej

nezaoberal uplatnenou škodou. Mal za to, že nemajetková ujma nezávisí automaticky len od
konštatovania nedodržania zákonnej lehoty, ale aj od okolností uvedených v odôvodnení rozhodnutia,
pre ktoré súd nevidel danosť dôvodu na zaplatenie nemajetkovej ujmy. Mal za to, že navrhovateľ sa
snaží eliminovať svoje nesprávne obchodnoprávne rozhodnutia v podnikaní, že o žiadosti o udelenie
poverenia bolo rozhodnuté, na základe tohto rozhodnutia sa exekúcia vykonáva.

Súdprvéhostupňaďalejdôvodil,žeuplatnenýprávnynároknavrhovateľaniejepremlčanýdôvodiactým,
žežiadosťoudeleniepovereniabolapodanádňa07.06.2010,súdvydalpovereniedňa13.10.2010,ktoré
doručil exekútorovi dňa 21.10.2010, navrhovateľ podal návrh na súd dňa 28.09.2012, navrhovateľovi
začala dňa 22.10.2010 plynúť trojročná premlčacia lehota na uplatnenie daného právneho nároku na

náhradu škody, ktorá by uplynula dňa 22.10.2013 a navrhovateľ si uplatnil u odporkyne nárok na
predbežné prerokovanie náhrady škody dňa 27.04.2012.

Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie navrhovateľ. Domáhal sa jeho zrušenia a
vrátenia veci súdu prvého stupňa na opätovné prejednanie. V dôvodoch svojho odvolania súdu prvého

stupňa vyčítal to, že prostredníctvom ustanovenia § 9 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z. z. v znení zákona
č. 412/2012 Z. z. de iure a de facto aplikoval princíp priamej retroaktivity, čo je neprípustné, že platné
právo nepozná zánik právneho nároku nedôveryhodnosťou údajov, že v čase podávania návrhu nemal
k dispozícii súdny spis exekučného súdu a tak mohol niektoré skutočnosti len usudzovať, čo však nič
nemení na fakte, že zo strany štátneho orgánu došlo k nesprávnemu úradnému postupu nevydaním

rozhodnutia v zákonom ustanovenej lehote, že súd vôbec nevysvetlil svoj názor o tom, že účastníkom
nevznikol stav právnej neistoty, že súdu neprísluší polemizovať o vhodnosti limitácie dĺžky konaní
zákonnými lehotami a má aplikovať platné právo a že nesúhlasí s tým.Odporkyňa sa k podanému odvolaniu navrhovateľa nevyjadrila.

Krajský súd v Nitre ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 OSP) prejednal vec bez nariadenia odvolacieho

pojednávania s verejným vyhlásením rozhodnutia (§ 214 ods. 2 a § 156 ods. 1 a 3 OSP) viazaný
rozsahom a dôvodmi podaného odvolania navrhovateľa (§ 212 ods. 1, prihliadajúc i na prípadné vady
konania pred súdom prvého stupňa majúce za následok nesprávne rozhodnutie vo veci - § 212 ods. 3)
a dospel k záveru, že napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa je potrebné podľa ustanovenia § 219
ods. 1 OSP ako vecne správny potvrdiť a súčasne v zmysle ustanovenia § 224 a § 142 ods. 1 OSP v

odvolacom konaní úspešnej odporkyni náhradu trov odvolacieho konania nepriznať z dôvodu, že jej v
konaní žiadne nevznikli.

V danej právnej veci odvolacie dôvody navrhovateľa uvádzané v odvolaní nekorešpondujú plne s
právnymi dôvodmi a skutkovými zisteniami, na ktorých je založené napadnuté rozhodnutie, navrhovateľ
dostatočne nerozlišuje medzi jednotlivými rozhodnutiami súdov a je zrejmé, že ide o formulárovo

podané odvolanie bez ozajstnej snahy splniť si svoju povinnosť účastníka v kontradiktórnom spore.
Prieskumná činnosť odvolacieho súdu zahŕňa ako hmotnoprávnu tak aj procesnoprávnu oblasť a pri
rozhodovaní je odvolací súd viazaný ako rozsahom odvolania, tak aj dôvodmi podaného odvolanie,
keď podaním odvolania odvolateľ svojím dispozičným úkonom fakticky vymedzuje nielen rozsah, ale
aj dôvody preskúmavacej činnosti súdu, preto sa odvolací súd pri posudzovaní danej veci zaoberal

len námietkami navrhovateľa z odvolania a procesným postupom súdu prvého stupňa predchádzajúcim
vydaniu napadnutého rozhodnutia z hľadiska, či prípadne došlo k vadám, ktoré mali za následok
nesprávne rozhodnutie vo veci.

Súd prvého stupňa vykonal dokazovanie výlučne oboznámením listín nachádzajúcich sa v spise, ako

aj oboznámením exekučného spisu, ktorého dôkazu sa navrhovateľ dovolával, keď inak za odňatie
možnosti konať pred súdom možno považovať iba odňatie práv spôsobené procesnou činnosťou súdu,
nie opomenutím alebo pasivitou účastníka, ktorý sa pojednávania nezúčastní z vlastného rozhodnutia,
resp. z ospravedlniteľného dôvodu, čím si sám zmarí možnosť realizovať na pojednávaní svoje procesné
oprávnenia. Z tohto pohľadu súd prvého stupňa prejednal a rozhodol vec zákonným spôsobom, keď

v súlade so zásadou kontradiktórnosti sporového konania umožnil účastníkom konania realizáciu ich
procesných práv priznaných im Občianskym súdnym poriadkom.

Zákon č. 514/20003 Z. z. (nahradzujúci zákon č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti za škodu spôsobenú
rozhodnutím orgánu štátu) o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene

niektorých zákonov (v znení neskorších predpisov nadobúdajúci účinnosť od 01.07.2004) je osobitným
zákonom, ktorý v nadväznosti na Listinu základných práv a slobôd (ústavný zákon č. 23/1991 Zb. -
článok 36 ods. 3 a 4), Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd (č. 209/1992 Zb. - článok
6 ods. 1) a Ústavu Slovenskej republiky (č. 460/1992 Zb. - článok 46 ods. 3) upravuje podmienky a
spôsob náhrady škody, ktorá vznikla pri výkone verejnej moci, keď na to, aby štát zodpovedal za škodu

spôsobenúorgánomvykonávajúcimverejnúmoc,musiabyťsúčasnesplnenépodmienkyzodpovednosti
za škodu podľa tohto zákona.

Základnou podmienkou je, aby škoda bola spôsobená pri výkone verejnej moci orgánom, ktorý
vykonáva verejnú moc niektorým zo spôsobom v zákone špecifikovaným, druhým predpokladom je vznik

škody alebo nemajetkovej ujmy a treťou nevyhnutnou podmienkou je, aby medzi konaním vedúcim k
vzniku škody a samotnou škodou bola daná priama príčinná súvislosť, pričom dôkazné bremeno na
preukázanie splnenia zákonných podmienok znáša poškodený a v prípade ich preukázania sa štát svojej
zodpovednosti zbaviť nemôže, keďže zodpovednosť štátu má charakter objektívnej zodpovednosti (bez
ohľadu na zavinenie). Zákon rozlišuje dva základné okruhy zodpovednosti za škodu, a to zodpovednosť

za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím
(§ 5 a 6) a zodpovednosť za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom (§ 9), keď je samostatne
upravená zodpovednosť štátu za rozhodnutie o zatknutí, zadržaní alebo inom pozbavení osobnej
slobody(§7)atiežzarozhodnutieotreste,oochrannomopatreníalebooväzbe(§8). Pojem„nesprávny
úradný postup orgánu verejnej moci“ nie je zákonodarcom v ustanovení § 9 ods. 1 zákona výslovne

definovaný, je uvedený len príkladmo. Pri nedostatku zákonnej explicitnej definície vo všeobecnosti
možno za takýto postup považovať porušenie pravidiel predpísaných právnymi normami pre konanie
štátneho orgánu pri jeho činnosti súvisiacej s výkonom verejnej moci, ktorý sa dotýka individuálnych
práv a povinností účastníkov daného konania, keď v zmysle zákona za nesprávny úradný postup sapovažuje aj porušenie povinnosti orgánu verejnej moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom
ustanovenej lehote, nečinnosť takéhoto orgánu, zbytočné prieťahy v konaní alebo iný nezákonný zásah
do práv a právom chránených záujmov fyzických a právnických osôb.

Rozhodovanie o náhrade škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom je závislé od posúdenia
príčinnej súvislosti medzi týmto postupom orgánu verejnej moci priamo súvisiacim s výkonom právomoci
orgánu verejnej moci a vzniknutou škodou ako jedným z rozhodujúcich predpokladov pre vznik
zodpovednosti škody, čo vyžaduje starostlivé zváženie všetkých príčinných súvislostí pre objasnenie

príčin, ktoré k určitému výsledku viedli, keď nesprávny postup orgánu štátu musí byť vždy so vznikom
škody vo vzťahu (priamej) príčiny a následku.

Podstata sporu účastníkov spočívala v tom, či pre rozhodnutie súdu o žiadosti súdneho exekútora na
vydanie poverenia na vykonanie exekúcie platila pätnásťdňová lehota, či postup exekučného súdu
vykazoval znaky zbytočných prieťahov a či navrhovateľovi vznikla z dôvodu tvrdeného nesprávneho

úradného postupu škoda a nemajetková ujma tak, že bola v príčinnej súvislosti s konaním exekučného
súdu.

Vychádzajúc z ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku (citovaného súdom prvého stupňa) mal
odvolací súd za to, že lehota 15 dní od doručenia žiadosti exekútora pre exekučný súd sa vzťahovala

len na prípady vydania poverenia na vykonanie exekúcie, pri nezistení rozporu tak, ako to je uvedené
v druhej vete tohto ustanovenia. Úmyslom zákonodarcu bolo zefektívniť exekučné konanie v snahe
dosiahnuť, aby poverenie na vykonanie exekúcie nebolo zdržiavané nečinnosťou exekučného súdu,
a preto z prejavu vôle normotvorcu obsiahnutom vo vetách 2 a 3 uvedeného ustanovenia rozlišoval
prípady „ak súd nezistí rozpor žiadosti o udelenie poverenia“ (veta druhá) a prípad „ak súd zistí rozpor

žiadosti“ (veta tretia). Pokiaľ by mal zákonodarca úmysel, aby pätnásťdňová lehota exekučného súdu
sa vzťahovala i na rozhodnutie, ktorým žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia zamietne, bol
by to upravil explicitne uložením (exekučnému súdu) povinnosti rozhodnúť v oboch prípadoch v lehote
15 dní, bez toho, že by rozlišoval jednotlivé zistenia exekučného súdu. Vydanie poverenia je osobitná
skrátená forma rozhodnutia exekučného súdu, zamietnutie žiadosti je riadnym rozhodnutím exekučného

súdu vyžadujúcim náležité odôvodnenie zistených rozporov s dôsledkom pre nevydanie poverenia.

V danej právnej veci bolo preukázané, že v konaní exekučného súdu v
posudzovanom exekučnom konaní sa jedná o nesprávny úradný postup potiaľ, pokiaľ exekučný súd
vydal súdnemu exekútorovi poverenie na vykonanie exekúcie až dňa 13.10.2010, pričom konanie začalo

dňa 16.04.2010, žiadosť o udelenie poverenia bola podaná na exekučnom súde dňa 07.06.2010, teda
exekučný súd rozhodol - udelil poverenie na vykonanie exekúcie - po uplynutí 15-dňovej zákonnej lehoty,
s omeškaním necelé štyri mesiace, pričom v danom exekučnom konaní znenie § 44 ods. 2 Exekučného
poriadkujednoznačneurčovalopreprípadyudeleniapovereniazákonnúlehotu15dní.Navrhovateľvšak
v danej právnej veci nepreukázal ostané dva zákonné predpoklady pre vznik zodpovednosti za škodu

podľa tohto zákona a to vznik škody alebo nemajetkovej ujmy a nepreukázal, že medzi konaním vedúcim
k vzniku škody a samotnou škodou bola daná priama príčinná súvislosť, keďže dôkazné bremeno na
preukázanie splnenia zákonných podmienok znáša poškodený.

V danom prípade si navrhovateľ svoju dôkaznú povinnosť nesplnil a nepreukázal splnenie týchto

ostatných dvoch zákonných predpokladov. Tvrdenia navrhovateľa o vzniku škody vo výške 125,- eur
predstavujúce náhradu účelne vynaložených nákladov spojených s činnosťou uskutočňovanou vo
veci správy a vymáhania pohľadávky v období medzi doručením žiadosti o udelenie poverenia na
vykonanie exekúcie a rozhodnutím exekučného súdu o tejto žiadosti, odvolací súd považuje za účelové
s poukazom na predmet činnosti navrhovateľa, pričom navrhovateľ ako oprávnený v predmetnom

exekučnom konaní len raz podal sťažnosť zo dňa 30.08.2010 na prieťahy v konaní v dobe, keď
neposkytol súčinnosť exekučnému súdu v súvislosti s výzvou exekučného súdu na predloženie zmluvy
o úvere a tým sám súdu znemožnil rozhodnúť o žiadosti exekútora o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie. Za daného skutkového stavu potom nie je daná príčinná súvislosť medzi konaním exekučného
súdu a navrhovateľom tvrdenou škodou. Navrhovateľ taktiež v konaní nepreukázal svoje tvrdenie o

vzniku nemajetkovej ujmy na strane navrhovateľa z dôvodov ním uvedených a v tomto smere poukazuje
odvolací súd na dôvody uvedené v napadnutom rozhodnutí súdu prvého stupňa ako na svoje vlastné
a opakovať ich nebude.Vychádzajúc z uvedeného potom odvolací súd následne posudzoval, či konanie exekučného súdu
nevykazovalo navrhovateľom tvrdené zbytočné prieťahy, resp. či jeho postup treba považovať za
nesprávny úradný postup (práve) pre nevydanie rozhodnutia v zákonom ustanovenej lehote. Pri

rozhodovaní o tom, či vo veci došlo k prieťahom v konaní sa zohľadňujú tri kritériá, ktorými sú: 1. právna
a faktická zložitosť vecí, o ktorej súd rozhoduje, 2. správanie účastníka konania, 3. spôsob, akým súd v
konanípostupoval.Pojem„zbytočnéprieťahy“obsiahnutývčlánku48ods.2Ústavyjepojemautonómny,
ktorý nemožno vykladať a aplikovať len s ohľadom na lehoty uvedené v zákone, ale s ohľadom na
konkrétneokolnostivecisaajvtýchtoprípadochpostupdotknutéhoštátnehoorgánunemusívyznačovať

takými významnými prieťahmi, ktoré by bolo možné kvalifikovať ako zbytočné prieťahy (nález Ústavného
súdu SR sp. zn. I. ÚS 16/02). Ustanovenie § 9 zákona treba na vec aplikovať v takom znení, v akom
platil v čase namietaného nesprávneho úradného postupu orgánu verejnej moci, z čoho potom vyplýva,
že postup exekučného súdu bolo nevyhnutné posúdiť aj z hľadiska „zbytočných prieťahov“ a to súdom
samostatne. Posúdenie zbytočných prieťahov nie je (ale) možné bez prihliadania na všetky okolnosti
veci, teda nemožno neprihliadať na tisícky obdobných vecí (podávaných navrhovateľom na postup

exekučného súdu) i vzhľadom k jeho možnostiam.

Rozhodnutie exekučného súdu o udelení poverenia v čase vyššie uvedenom v danom exekučnom
konaní nemožno hodnotiť ako zbytočné prieťahy (so stavom právnej neistoty navrhovateľa a s
dôsledkom vzniku škody), s prihliadnutím na všetky vyššie okolnosti veci a nemožno neprihliadnuť

na tisícky obdobných vecí (podávaných navrhovateľom na postup exekučnému súdu) i vzhľadom k
jeho možnostiam. Pokiaľ teda exekučný súd vydal rozhodnutie a udelil poverenie v danej exekučnej
veci po necelých štyroch mesiacoch, odvolací súd mal za to, že bez ďalšieho sa nejedná o také
konanie exekučného súdu, ktoré by sa dalo kvalifikovať ako zbytočné prieťahy vedúce k navrhovateľom
tvrdeným (nepreukázaným) následkom, s poukazom i na činnosť exekučného súdu, ktorá predchádzala

vydaniu tohto rozhodnutia, keď exekučný súd vzhľadom na skutočnosť, že exekučným titulom bol
rozhodcovský rozsudok opakovane vyzýval navrhovateľa ako oprávneného v exekučnom konaní
na predloženie zmluvy o úvere, ktorú oprávnený predložil exekučnému súdu až dňa 23.09.2010.
Neboli splnené ani ďalšie dva zákonné predpoklady uplatneného právneho nároku a to vznik škody
alebo nemajetkovej ujmy a priama príčinná súvislosť medzi konaním exekučného súdu a samotnou

škodou, resp. nemajetkovou ujmou na preukázanie ktorých predpokladov zaťažuje dôkazné bremeno
navrhovateľa. V danom prípade si navrhovateľ svoju dôkaznú povinnosť nesplnil a nepreukázal splnenie
týchto zákonných predpokladov.

Teda navrhovateľ nepreukázal, pokiaľ sa jedná o tvrdené zbytočné prieťahy, že zo strany exekučného

súdu došlo k nesprávnemu úradnému postupu, teda k naplneniu základného predpokladu pre prípadnú
zodpovednosť odporcu, preto nebolo potrebné sa zaoberať škodou a príčinnou súvislosťou.

Odvolaciemu súdu v danej veci neprislúcha preskúmavať vecnú správnosť rozhodnutí vydaných
v exekučnom konaní a právne závery ohľadne rozhodcovských rozsudkov sú rozsiahlo riešené

judikatúrou Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a Ústavného súdu Slovenskej republiky, od ktorých
záverov sa ani odvolací súd nemá dôvod odkloniť.

Vychádzajúc z uvedeného mal potom odvolací súd za to, že súd prvého stupňa rozhodol vo veci vecne
správne, keď návrh navrhovateľa plne zamietol. Odvolací súd tiež vychádzal z toho, že navrhovateľ

podal návrh na predbežné prerokovanie svojich nárokov a že 6-mesačná lehota na ich prerokovanie
v čase rozhodovania súdu už uplynula, že uplatnený právny nárok navrhovateľa nie je premlčaný,
že je neprípustná všeobecná paušalizácia uplatňovaných nárokov na náhradu škody a nemajetkovej
ujmy, keď oba nároky je potrebné v konaní jednoznačne preukázať (nie je možné ich len predpokladať)
v konaní vykonaným dokazovaním, že rozhodovaciu činnosť súdov tvoriacich podstatu súdnictva

nemožno hodnotiť ako nesprávny úradný postup, že vzťah príčinnej súvislosti medzi nesprávnym
úradným postupom je vzťahom príčiny a následku, ktorý musí byť priamy, bezprostredný a neprerušený
(a nestačí, ak je iba sprostredkovaný, teda k zmenšeniu majetku by muselo prísť priamo a len týmto
postupom), že navrhovateľ nevyprodukoval žiadne

dôkazy preukazujúce ním uvádzanú škodu a nemajetkovú ujmu a že vadu konania majúcu za následok
nesprávne rozhodnutie vo veci nezistil.

Odvolací súd prijal toto rozhodnutie v senáte pomerom hlasov 3:0.Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.