Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 30. júl 2014

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 8Co/13/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7111214470
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 07. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Diana Solčányová

ECLI: ECLI:SK:KSKE:2014:7111214470.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Diany Solčányovej a členiek

senátu JUDr. Marianny Hraboveckej a JUDr. Ludviky Bodnárovej v právnej veci navrhovateľa S. N. nar.
XX.XX.XXXX bývajúceho v W. na E. ul. č. XX zastúpeného JUDr. Pavlom Kontrom advokátom so sídlom
v Rožňave na Čučmianskej dlhej ul. č. 21 proti odporkyni I. N. nar. XX.X.XXXX bývajúcej v J. na C. ul. č.
XX zastúpenej Advokátskou kanceláriou GRABAN, TORMA & PARTNERS s.r.o. so sídlom v Košiciach
na Vodnej ul. č. 3 v konaní o rozvod manželstva a o úpravu výkonu rodičovských práv a povinností
na čas po rozvode k mal. deťom N., E. nar. XX.XX.XXXX a Q. nar. XX.X.XXXX bývajúcim s matkou
zastúpeným kolíznym opatrovníkom M. N., I. C. O. W. J. o odvolaní navrhovateľa a odporkyne proti

rozsudku Okresného súdu Košice I z 5.11.2013 č. k. 15C/133/2011-241 takto

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j erozsudok v napadnutom výroku o určení výživného pre mal. E. a mal. Q..

Z r u š u j erozsudok v napadnutom výroku o povinnosti odporkyne nahradiť štátu trovy konania a vec
v rozsahu zrušenia v r a c i a na ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

Súd prvého stupňa napadnutým rozsudkom rozviedol manželstvo navrhovateľa a odporkyne, zveril mal.
detidoosobnejstarostlivostiodporkyne,ktorúpoveril,abymal.detizastupovalaaspravovalaichmajetok
a zaviazal navrhovateľa prispievať odporkyni na výživu mal. E. 170 Eur mesačne a na výživu mal. Q.

130 Eur mesačne vždy do 15. dňa v mesiaci vopred od právoplatnosti rozvodu manželstva. Upravil styk
navrhovateľa s mal. deťmi každý párny víkend od piatka od 18,00 hod. do nedele do 15,00 hod., počas
jarných prázdnin každý nepárny rok od predchádzajúcej soboty pred jarnými prázdninami od 15,00 hod.
do nasledujúcej soboty do 15,00 hod., počas vianočných sviatkov od 25. 12. od 10,00 hod. do 30. 12.
do 15,00 hod. a od 2. 1. od 10,00 hod. do 5. 1. do 15,00 hod., počas letných prázdnin od 4. 8. od 10,00
hod. do 21. 8. do 15,00 hod. s tým, že zaviazal odporkyňu riadne pripraviť mal. deti na styk a odovzdať
ich navrhovateľovi v určenom čase v mieste svojho bydliska a po skončení styku ich od navrhovateľa

prevziať na tom istom mieste v určenom čase. Okrem toho zaviazal navrhovateľa a odporkyňu nahradiť
štátu trovy konania po 124,56 Eur na účet Okresného súdu Košice I do 3 dní od právoplatnosti rozsudku
a o trovách konania rozhodol, že žiaden z účastníkov nemá právo na ich náhradu.

Proti výroku o výživnom podal v zákonnej lehote odvolanie navrhovateľ s návrhom, aby ho odvolací súd
zmenil tak, že mu určí vyživovaciu povinnosť voči mal. E. na 110 Eur mesačne a voči mal. Q. na 90 Eur
mesačne, pretože viac nie je v jeho možnostiach a schopnostiach. Poukázal na predchádzajúcu dohodu

s odporkyňou, v ktorej súhlasila s takto navrhovaným rozsahom výživného pre obe mal. deti. Vyjadril
názor, že určené výživné presahuje odôvodnené potreby mal. detí a neuznal ich výdavky na MHD,
ktorou nikdy necestovali, na plavecký krúžok, ktorý nenavštevovali a výdavky na každé ročné obdobie v
rozsahu 600 Eur, ktoré odporkyňa nepreukázala. Namietal, že súd vychádzal pri určení výživného z jehopotencionálneho príjmu, a nie z jeho reálneho klesajúceho príjmu podľa záverov znaleckého posudku a
listinných dôkazov, ktoré v konaní predložil. Konajúcemu súdu vytkol, že neuviedol, ktoré jeho výdavky
nepovažoval za nevyhnutné a tiež to, že dostatočne neodôvodnil, prečo jeho podnikanie považoval za

neefektívne. Poprel aj to, že odporkyňa je nezamestnaná, pretože z vykonaného dokazovania vyplýva,
že sa už od novembra 2013 zamestnala. Záverom namietal, že súd prvého stupňa neuviedol, prečo
pri určení výživného nezohľadnil vznik jeho ďalšej vyživovacej povinnosti, ktorá je podľa jeho názoru
podstatnou zmenou pomerov odôvodňujúcou zníženie výživného.

Proti výroku o povinnosti nahradiť štátu trovy konania podala odvolanie odporkyňa s návrhom, aby ho
odvolací súd zmenil tak, že zaviaže navrhovateľa nahradiť štátu trovy v rozsahu 249,12 Eur, pretože nie
je v jej možnostiach a schopnostiach si túto povinnosť splniť a navyše, vznik týchto trov nezapríčinila.

Navrhovateľ vo vyjadrení k odvolaniu odporkyne navrhol potvrdiť rozsudok v napadnutom výroku o
trovách štátu, pretože odporkyňa ich má z čoho nahradiť. V tejto súvislosti uviedol, že odporkyňa

je riadne zamestnaná, poberá od neho výživné v rozsahu 300 Eur mesačne a môže si dovoliť aj
právneho zástupcu. Nestotožnil sa s tvrdením odporkyne, že zavinil vznik trov v konaní a v tejto
súvislosti konštatoval, že ani on nenavrhoval znalecké dokazovanie na preukázanie svojich pomerov.
Poznamenal, že to bolo nariadené len v dôsledku toho, že odporkyňa nesúhlasila s výškou jeho
deklarovaného príjmu.

Odporkyňa vo vyjadrení k odvolaniu navrhovateľa navrhla potvrdiť rozsudok v napadnutom výroku o
určení výživného ako vecne správny. Nepoprela, že sa s navrhovateľom dohodla, že jej bude prispievať
na výživu mal. detí dokopy 200 Eur mesačne, avšak len za podmienky, že sa bude podieľať sa
splácaní spoločných úverov v celkovom rozsahu 577 Eur mesačne, ktoré boli braté na účely jeho

podnikania. Zdôraznila, že navrhovateľ túto dohodu nedodržiava v časti splácania dlhov, v dôsledku
čoho musí splácať úvery miesto toho, aby mohla riadne uspokojovať potreby mal. detí. Pokiaľ ide o
rozsah odôvodnených potrieb mal. detí poznamenala, že medzi ne patrí aj cestovné, nakoľko sa po J.
nemôžu stále pohybovať pešo a rovnako je všeobecne známou skutočnosťou, že deti vo veku mal. detí
rýchlo rastú a takmer na každé ročné obdobie potrebujú nové oblečenie a obuv. Pokiaľ ide o pomery

navrhovateľa poukázala na to, že je v jeho možnostiach a schopnostiach prispievať na mal. deti v
určenom rozsahu, ak si mohol dovoliť založil novú spoločnosť s tým istým predmetom podnikania a
vložiť do nej 5.000 Eur a to napriek jeho tvrdeniam o poklese zákazok a hospodárskej kríze. Nepoprela,
že je zamestnaná v spoločnosti W. L. s.r.o. avšak dodala, že hrubý príjem, ktorý v nej dosahuje,
je ešte nižší ako dávka v nezamestnanosti, z ktorej súd vychádzal pri určovaní rozsahu výživného.

Narodenie ďalšieho dieťaťa navrhovateľa podľa jej názoru nebolo takou zmenou jeho pomerov, ktorá
by opodstatňovala zníženie určeného výživného, pretože vyživovaciu povinnosť k tomuto dieťaťu má
aj jeho matka, ktorá podľa tvrdenia navrhovateľa poberá materskú v rozsahu 700 Eur mesačne a do
nástupu na materskú poberala príjem 1.400 Eur mesačne.
Kolízny opatrovník vo vyjadrení k podaným odvolaniam navrhol, aby odvolací súd rozhodol na základe

dostupných dôkazových materiálov v súlade s odôvodnenými potrebami mal. detí a príjmovými a
majetkovými pomermi oboch rodičov.

Výroky rozsudku o rozvode manželstva, o zverení mal. detí do osobnej starostlivosti odporkyne, o tom,
kto ich bude zastupovať a spravovať ich majetok, o styku navrhovateľa s mal. deťmi a o povinnosti

navrhovateľa nahradiť štátu trovy konania, neboli odvolaním napadnuté, nadobudli právoplatnosť, preto
neboli predmetom preskúmania v odvolacom konaní (§ 206 ods. 2 O. s. p.).

Podľa § 219 ods. 1 O.s.p., odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne. Podľa ods.
2 citovaného zákonného ustanovenia, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením

napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov
napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie
dôvody.

Odvolací súd na základe podaných odvolaní preskúmal rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutých

výrokoch aj s konaním, ktoré im predchádzalo podľa § 212 ods. 2 písm. a/ O.s.p. bez nariadenia
pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p. v spojení s § 156 ods. 3 O.s.p. a dospel k záveru, že súd
prvého stupňa dostatočne zistil skutkový stav, posúdil ho podľa správnych zákonných ustanovení
Zákona o rodine, a správne určil a diferencoval rozsah výživného na 170 Eur mesačne pre mal.E. a 130 Eur mesačne pre mal. Q.. Odvolací súd je toho presvedčenia, že takto určené výživné,
vzhľadom na zákonné ustanovenia citované v odôvodnení napadnutého rozsudku a z nich vyplývajúce
zásady je primerané potencionálnym zárobkovým schopnostiam a možnostiam navrhovateľa, jeho

ďalšej vyživovacej povinnosti a zohľadňuje rozsah odôvodnených potrieb mal. detí, ktoré sú vo veku
intenzívneho fyzického rastu. Na závere o správnosti napadnutého rozsudku nič nemení zistenie, že
odporkyňa pôvodne v komunikácii s navrhovateľom súhlasila s celkovým výživným 200 Eur mesačne
na obe deti, pretože v konaniach vo veciach starostlivosti súdu o maloletých, ktorým je aj konanie o
určenievýživnéhopremal.deti,súdniejeviazanýnávrhmiamôžepriznaťajvyššievýživnéakonavrhujú

rodičia, ak to opodstatňujú odôvodnené potreby mal. detí a pomery rodičov. Pokiaľ navrhovateľ namietal,
že určené výživné nezodpovedá odôvodneným potrebám mal. detí, odvolací súd uvádza, že medzi
odôvodnené potreby mal. detí nepatria len výdavky na cestovanie, obedy v škole, lieky, a mimoškolské
aktivity v rozsahu, v akom ich odporkyňa deklarovala, ale najväčšiu položku tvoria práve náklady na
bývanie, stravu doma, školské a hygienické potreby, oblečenie a obuv, ktoré netreba podrobnejšie
preukazovať, pretože ich všeobecný rozsah vyplýva pre súd z jeho rozsiahlej rozhodovacej činnosti

(§ 121 O. s. p.). Odvolacie námietky navrhovateľa týkajúce sa rozsahu odôvodnených potrieb mal.
detí vyznievajú nepresvedčivo aj preto, že v konaní vedenom na Okresnom súde Košice I v priebehu
roka 2011 navrhovateľ rozsah týchto potrieb nenamietal, aj keď boli mal. deti o 3 roky mladšie ako v
súčasnosti a nepodal odvolanie voči rozsudku, ktorým mu bolo určené výživné v rovnakom rozsahu ako
v tomto konaní. Skutočnosť, že navrhovateľovi od tejto poslednej úpravy výživného pribudla vyživovacia

povinnosť, bola zohľadnená pri určení rozsahu výživného v tomto konaní, pretože práve uplynutie 3
rokov od predchádzajúcej úpravy výživného, počas ktorých nepochybne došlo k podstatnému zvýšeniu
odôvodnených potrieb mal. detí v každom smere, by za nezmenených okolností opodstatňovalo určenie
výživného vo väčšom ako v určenom rozsahu. Odvolací súd neuveril ani tvrdeniam navrhovateľa o
tom, že sa mu od poslednej úpravy výživného do rozvodu manželstva trvalo a podstatne znížil príjem,

pretože ak by sa mu skutočne nedarilo v podnikaní, tak by si v priebehu tohto konania nezaložil novú
spoločnosť s tým istým predmetom podnikania a nevložil by do nej ďalších 5.000 Eur. Aj keď jeho
tvrdeniam zodpovedajú predložené daňové priznania a znalecký posudok, odvolací súd uvádza, že sú
len jedným z dôkazných prostriedkov (§ 125 O. s. p.), ktorý má rovnakú silu ako ostatné dôkazy, a
nie je možné ich priorizovať, ale hodnotiť ich ako každý dôkaz podľa § 132 O. s. p. jednotlivo a tiež

v súvislosti s ďalšími vykonanými dôkazmi. Vzhľadom k tomu, že navrhovateľ si napriek oficiálnemu
poklesu svojich príjmov na úplné minimum mohol dovoliť uspokojovať rovnaké potreby ako v roku 2011,
chodiť na zahraničné dovolenky k moru (č.l. 234 spisu), založiť spoločnosť s rovnakým predmetom
podnikania a vložiť do nej 5.000 Eur a ešte aj vyživovať ďalšie dieťa, konajúci súd postupoval správne,
ak neakceptoval zníženie oficiálnych príjmov navrhovateľa a pri určení výživného vychádzal z jeho

potencionálnych príjmov, ktoré mu minimálne v roku 2011 a ešte aj v roku 2012 (jeho vyjadrenie na č.l.
57 spisu) umožňovali prispievať na výživu mal. detí dokopy 300 Eur mesačne. Zásada potencionality
príjmov povinného rodiča zakotvená v § 75 ods. 1 Zák. o rodine, totiž umožňuje súdom pri každom
rozhodovaní o vyživovacej povinnosti povinného voči dieťaťu prihliadať na príjem, ktorý by rodič reálne
mohol dosahovať a nie na príjem, ktorý fakticky dosahuje. Ak sa tvrdený príjem javí ako nepravdivý,

je povinnosťou súdu prihliadnuť na celkové majetkové pomery a takzvanú potencionalitu príjmov, t.j.
k jeho zjavne nevyužitým schopnostiam. Odvolací súd je toho názoru, že navrhovateľ je objektívne
schopnýdosahovaťtakýpríjem,abysimoholajporozvodemanželstvaplniťsvojuvyživovaciupovinnosť
voči mal. deťom v rozsahu 170 Eur a 130 Eur mesačne a aj voči mal. I., ktorý sa mu narodil z jeho
nového vzťahu. Na závere o správnosti napadnutého rozsudku nič nemení ani zistenie, že odporkyňa

sa zamestnala, pretože jej príjem je v súčasnosti ešte nižší ako dosahovala v roku 2011, kedy súd určil
výživné na 170 Eur a 130 Eur mesačne a tiež nižší ako príjem z dávok v nezamestnanosti, z ktorého
súd vychádzal pri určení výživného v tomto konaní. Okrem toho, odvolací súd už vyššie poznamenal, že
od poslednej úpravy výživného došlo k zvýšeniu odôvodnených potrieb mal. detí, ktoré v plnom rozsahu
uspokojuje odporkyňa, v dôsledku čoho došlo k zväčšeniu jej podielu na výživnom. Od odporkyne by

za tejto skutkovej situácie nebolo spravodlivé žiadať, aby sa ešte viac finančne podieľala na bežných
výdavkoch mal. detí (a navrhovateľ o to menej) so zreteľom na to, že si plní voči mal. deťom svoju
vyživovaciu povinnosť aj formou osobnej starostlivosti (§ 62 ods. 4 Zák. o rodine). Z uvedených dôvodov
odvolací súd potvrdil rozsudok v napadnutom výroku o výživnom podľa § 219 ods. 1 O. s. p. a podľa
odseku dva tohto zákonného ustanovenia sa obmedzil na skonštatovanie správnosti jeho dôvodov, s

ktorými sa v plnom rozsahu stotožňuje a v podrobnostiach na neho odkazuje.Podľa § 221 ods. 1 písm. h/ O. s. p., súd rozhodnutie zruší, len ak súd prvého stupňa nesprávne vec
právne posúdil tým, že nepoužil správne ustanovenie právneho predpisu a nedostatočne zistil skutkový
stav.

Podľa § 221 ods. 2 O. s. p., ak odvolací súd zruší rozhodnutie, môže podľa povahy veci vrátiť vec
súdu prvého stupňa na ďalšie konanie, prerušiť konanie, zastaviť konanie alebo postúpiť vec orgánu,
do právomoci ktorého vec patrí.

Podľa § 148 ods. 1 O. s. p., v platnom znení, štát má podľa výsledkov konania proti účastníkom právo na
náhradu trov konania, ktoré platil. Ak sú u niektorého účastníka predpoklady na oslobodenie od súdnych
poplatkov, náhrada trov sa proti tomuto účastníkovi zníži o rozsah, ktorý mu súd priznal.

Odvolací súd preskúmaním všetkých relevantných skutočností týkajúcich sa napadnutého výroku o
povinnosti odporkyne nahradiť trovy štátu dospel k záveru, že súd prvého stupňa správne rozhodol, ak

rozdelil trovy štátu za znalecké dokazovanie na polovicu, pretože v nesporových konaniach, kde nie
je možné hovoriť o úspechu alebo neúspechu niektorého z účastníkov, má štát právo na náhradu trov
konania proti každému z účastníkov v rovnakom rozsahu. K odvolacím námietkam odporkyne odvolací
súd uvádza, že pre priznanie náhrady trov konania, ktoré platil štát nie je rozhodujúce, či dokazovanie
nariadené súdom, v dôsledku ktorého vznikli trovy štátu, bolo opodstatnené. Ani to, ktorý účastník

navrhol vykonanie konkrétneho dôkazu, pri ktorého výkone vznikli trovy štátu, nie je bezprostredne
relevantné. Z uvedeného vyplýva, že v konaniach nesporových, kde nie je možné hovoriť o úspechu
alebo neúspechu niektorého z účastníkov konania, má štát právo na náhradu trov konania vždy proti
každému z účastníkov v rovnakom rozsahu, avšak u každého účastníka musí skúmať, či nespĺňa
podmienky pre oslobodenie od súdnych poplatkov v zmysle § 138 ods. 1 O.s.p., a v takomto prípade

náhradu trov štátu voči účastníkovi, ktorý spĺňa všetky predpoklady pre plné oslobodenie od súdnych
poplatkov, neprizná, prípadne čiastočne neprizná podľa toho v akom rozsahu priznal oslobodenie od
súdnych poplatkov. V danej veci však z odôvodnenia napadnutého výroku vôbec nevyplýva, že by sa
konajúci súd pri rozhodnutí vôbec zaoberal tým, či odporkyňa nespĺňa podmienky pre oslobodenie od
súdnych poplatkov. Nie je z neho zrejmé, z akých pomerov odporkyne vychádzal pri svojom rozhodnutí

a akými právnymi úvahami sa riadil, ak dospel k záveru, že odporkyňa je schopná nahradiť štátu trovy
konania v rozsahu 124,56 Eur do 3 dní od právoplatnosti rozhodnutia. Z obsahu jednotlivých odvolaní
navyše vyplýva, že odporkyňa bola už v čase rozhodnutia súdu prvého stupňa zamestnaná, avšak
údajne ešte s nižším príjmom ako v čase, keď jej jediným príjmom boli dávky v nezamestnanosti,
z ktorých súd pri rozhodnutí pravdepodobne vychádzal. Pretože súd prvého stupňa sa dôsledne

nezaoberal všetkými okolnosťami, ktoré sú podstatné pre rozhodnutie o polovici trov štátu pripadajúcej
na odporkyňu, nesprávne vec právne posúdil, v dôsledku čoho bolo potrebné zrušiť napadnutý výrok
rozsudku podľa § 221 ods. 1 písm. h/ O. s. p. a vrátiť vec v tomto rozsahu súdu prvého stupňa na ďalšie
konanie, v ktorom bude jeho povinnosťou podrobne sa zaoberať pomermi odporkyne, za tým účelom
si vyžiadať opisy jej mzdových listov, výsledky dokazovania riadne vyhodnotiť v kontexte s obsahom

odvolania odporkyne a s podaniami týkajúcimi sa jej výdavkov a v závislosti od prijatého záveru potom
opäť rozhodnúť o tej polovici trov štátu, ktorá na ňu pripadá, svoje rozhodnutie odôvodniť v súlade s §
157 ods. 2 O. s. p. tak, aby jeho závery boli spätne preskúmateľné, zrozumiteľné, presvedčivé a logicky
správne. Odvolací súd na záver poznamenáva, že ak by sám v tomto smere dopĺňal dokazovanie a na
jeho podklade by zmenil rozhodnutie v tejto časti tak, že by štátu nepriznal náhradu trov konania, porušil

by zásadu dvojinštančnosti súdneho konania a odňal by štátu, ktorý sa neodvolal, možnosť podať proti
takému výroku odvolanie.

Toto rozhodnutie senát prijal v pomere hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 zák. č. 757/2004 Z.z.)

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.