Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 26. jún 2014

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 6Co/436/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5812206333
Dátum vydania rozhodnutia: 26. 06. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jana Urbanová

ECLI: ECLI:SK:KSZA:2014:5812206333.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jany Urbanovej

a členov senátu JUDr. Yvetty Dzugasovej a Mgr. Miroslavom Šeptákom, v právnej veci žalobcu:
POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom Pribinova 25, 811 09 Bratislava, IČO: 35 807 598, zastúpeného
spoločnosťou: Fridrich Paľko, s.r.o., so sídlom Grösslingova 4, 811 09 Bratislava, IČO: 36 864 421, proti
žalovanej:Slovenskárepublika,zaktorúkonáMinisterstvospravodlivostiSlovenskejrepubliky,sosídlom
Župné námestie 13, 813 11 Bratislava, v konaní o náhradu majetkovej škody a náhradu nemajetkovej
ujmy, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Námestovo č. k. 8C/160/2012-48 zo dňa 24.
marca 2014, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok Okresného súdu Námestovo č. k. 8C/160/2012-48 zo dňa 24. marca 2014 p o t
v r d z u j e .

Žalovanej náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom okresný súd návrh žalobcu zamietol (veta I. výroku rozsudku) a vyslovil, že
žalovanej náhradu trov konania nepriznáva (veta II. výroku rozsudku).
Z dôvodov tohto rozhodnutia vyplýva, že okresný súd v súlade s ust. § 101 ods. 2 O.s.p. konal a
rozhodol na pojednávaní v neprítomnosti účastníkov a právneho zástupcu žalobcu, ktorí mali doručenie

predvolanianapojednávanieriadneavčasvykázané.Vrámcidokazovaniasasúdoboznámilsobsahom
listín založených v spise, ako aj s obsahom pripojeného spisu Okresného súdu Námestovo sp. zn.
1Er/569/2011, pričom zistil a ustálil nasledovný skutkový a právny stav:
Prvostupňový súd uviedol, že zo spisu Okresného súdu Námestovo sp. zn. 1Er/569/2011 vyplýva, že
žalobca ako oprávnený dňa 28. 04. 2011 do zápisnice spísanej súdnym exekútorom JUDr. Rudolfom
Krutým navrhol vykonanie exekúcie proti povinnému G. K. na podklade exekučného titulu, ktorým
bol rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu zo dňa 25. 02. 2011 sp. zn. SR/15455/10 a ktorým bola

menovanému uložená povinnosť zaplatiť žalobcovi čiastku 85,83 Eur s príslušenstvom. Súdny exekútor
následne v zmysle návrhu na vykonanie exekúcie požiadal žiadosťou doručenou Okresnému súdu
Námestovo dňa 24. 06. 2011 o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. Prípisom (bez uvedenia
dátumu) súd požiadal Stály rozhodcovský súd o zaslanie rozhodcovského spisu, ktorý bol súdu doložený
dňa 23. 08. 2011. Následne Okresný súd Námestovo uznesením č.k. 1Er/569/2011-27 zo dňa 18. 10.
2011 žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zamietol. Proti tomuto
uzneseniu nebolo podané odvolanie žiadnym účastníkom exekučného konania (vrátane žalobcu), čím

sa uznesenie stalo právoplatným a vykonateľným dňa 25. 11. 2011. Následne uznesením Okresného
súdu Námestovo č.k. 1Er/569/2011-35 zo dňa 13. 02. 2012 súd exekúciu zastavil a súdnemu exekútorovi
náhradutrovexekúcienepriznal.Uznesenienebolonapadnutéopravnýmprostriedkom,vdôsledkučoho
nadobudlo právoplatnosť a vykonateľnosť dňa 27. 04. 2012. Zákon č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti zaškodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov (ďalej aj „zákon č. 514/2003 Z.
z.“) vo svojich ustanoveniach taxatívne vymedzuje podmienky úspešného uplatnenia nároku na náhradu
škody pri ktorých štát zodpovedá za škodu spôsobenú orgánom verejnej moci pri výkone verejnej

moci: nezákonné rozhodnutie, resp. nesprávny úradný postup, vznik škody a príčinná súvislosť medzi
nezákonným rozhodnutím, resp. nesprávnym úradným postupom a vzniknutou škodou.
V prerokovávanej veci si žalobca uplatnil náhradu majetkovej škody vo výške 125,00
Eur a nemajetkovú ujmu v peniazoch vo výške 372,49 Eur z dôvodu nesprávneho úradného postupu
exekučnéhosúdu(vexekučnejveciOkresnéhosúduNámestovosp.zn.1Er/569/2011),ktorýnerozhodol

o žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia v zákonom stanovenej lehote
(§ 44 ods. 2 zákona NR SR č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti /Exekučný
poriadok/ a o zmene a doplnení ďalších zákonov), keď zároveň okresný súd konštatoval, že táto lehota
neplatila v prípadoch, kedy išlo o exekučný titul podľa § 41 ods. 2 písm. d) Exekučného poriadku, teda
o vykonateľné rozhodnutie rozhodcovského súdu. Zdôraznil, že žiadosť súdneho exekútora o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie na podklade rozhodcovského rozsudku Stáleho rozhodcovského súdu

bola exekučnému súdu doručená dňa 24. 06. 2011. Zároveň z exekučného spisu je zrejmé, že exekučný
súdvzhľadomnapovahuvecikonalvexekučnomkonaníbezzbytočnýchprieťahov.Poobdržanížiadosti
súdneho exekútora vykonával nevyhnutné úkony smerujúce k rozhodnutiu vo veci, konkrétne žiadal
si od rozhodcovského súdu potrebný spis a po jeho dôjdení dňa 23. 08. 2011 rozhodol o zamietnutí
žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením zo dňa 18. 10.

2011, ktoré zástupca žalobcu prevzal dňa 03. 11. 2011. Uvedené uznesenie nadobudlo právoplatnosť
dňa 25. 11. 2011, ktorým dňom bola s konečnou platnosťou v primeranej dobe od podania žiadosti
súdnehoexekútoraodstránenáprávnaneistotažalobcuvdanomexekučnomkonaní.Súdprvéhostupňa
konštatoval, že v prejednávanej veci nemal preukázané, že by zo strany Okresného súdu Námestovo
v dotknutom exekučnom konaní došlo k nesprávnemu úradnému postupu tak, ako ho charakterizoval

žalobca vo svojej žalobe. Ak potom nebolo preukázané splnenie už prvej najpodstatnejšej podmienky
pre založenie zodpovednosti žalovanej za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom, logicky už
nebolo ani potrebné zaoberať sa skúmaním ďalších dvoch podmienok. Z uvedených dôvodov okresný
súd návrh žalobcu zamietol.
Zároveň poznamenal, že súdu je z rozhodovacej činnosti známe, že žalobca ešte pred začatím

tohto súdneho konania podal najneskôr dňa 25. 09. 2012 na Ministerstvo spravodlivosti SR písomnú
žiadosť podľa § 15 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z. z. o predbežné prerokovanie nárokov uplatňovaných
v tomto konaní, pričom v dôsledku neuspokojenia nárokov do 6 mesiacov od podania žiadosti sa ich
žalobca mohol domáhať na súde (§ 16 ods. 4 citovaného zákona), keďže uvedená lehota počas tohto
súdneho konania už uplynula.

O trovách konania okresný súd rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p. a žalovanej, ktorá bola v konaní
úspešná, ich náhradu nepriznal, keďže tieto si nevyčíslila a z obsahu spisu jej vznik žiadnych trov
nevyplýva.

Proti tomuto rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobca, ktorý sa domáhal jeho

zrušenia a vrátenia veci okresnému súdu na ďalšie konanie.
Odvolateľpoukázalnakoncepciuspravodlivéhosúdnehokonaniazahŕňajúcehoprávonakontradiktórne
konanie, v rámci ktorého musia mať strany možnosť oboznámiť sa so všetkými predloženými
dôkazmi alebo stanoviskami a vyjadriť sa k nim, s cieľom ovplyvniť súdne rozhodnutie. Žalobca navyše
nebol poučený zo strany súdu v zmysle ust. § 120 ods. 4 O.s.p., súd mu neoznámil, že

hodlá vyhlásiť rozhodnutie vo veci samej a v dôsledku toho tento účastník nemal priestor navrhnúť
alebo predložiť ďalšie dôkazy. Odvolateľ tiež namietal, že pred vynesením rozhodnutia nebol
oboznámený ani s listinnými dôkazmi uloženými v exekučnom spise a k vykonanému dokazovaniu sa
nemal možnosť vyjadriť a navrhnúť dôkazy na podporu svojich tvrdení. V danej veci podľa navrhovateľa
nebolo možné rozhodnúť bez nariadenia pojednávania. Navyše, v situácii, kedy bolo potrebné vo veci

vykonať dokazovanie navrhnutým dôkazom - listinami založenými v exekučnom spise, mal súd umožniť
navrhovateľovi uplatňovať svoje stanoviská k skutkovým aj právnym otázkam nastoleným samotným
súdom. Pokiaľ vnútroštátny súd dospel (podľa odvolateľa na základe dokazovania, ktorého
obsah, rozsah si bez akéhokoľvek dôvodu určil sám) k záveru, že existuje okolnosť brániaca vydať pre
navrhovateľa pozitívne rozhodnutie, musí vo všeobecnosti o tom informovať účastníkov konania v spore

a umožniť im, aby sa k tomu vyjadrili. Upozornil, že súd vykonal dokazovanie listinami, ktorých pôvod nie
je z odôvodnenia rozhodnutia poznateľný a nie je zrejmé, či išlo o listiny založené v exekučnom spise.
Zároveň navrhovateľ poukázal na svoje podanie (obsiahnuté v texte žaloby), ktorým upovedomil
súd o skutočnostiach nasvedčujúcich tomu, že sudcu, ktorému bola vec pridelená na prejednaniea rozhodnutie, je potrebné z konania vylúčiť. Okolnosť, že krajský súd nevzhliadol v označených
skutočnostiach dôvod na vylúčenie sudcu, nič nemení na tom, že v očiach žalobcu a objektívne v
očiach verejnosti nemožno tohto sudcu považovať za nestranného. Uvedené rozhodnutie

krajského súdu bolo podľa odvolateľa vydané v rozpore s ustálenou judikatúrou v iných krajských
súdoch v skutkovo a právne totožných veciach. Zároveň je v rozpore s judikatúrou Ústavného súdu
SR, Európskeho súdu pre ľudské práva v oblasti zachovávania práva na nestranný súd. Navrhovateľ
zdôraznil, že podal ústavnú sťažnosť vo veci porušenia jeho práva na nestranný sú, ktorej výsledkom
bude zrušenie rozhodnutia krajského súdu. Navyše konečné (meritórne) rozhodnutie vo veci súdom

vylúčeným sudcom neprichádzalo v čase jeho vydania do úvahy aj preto, že súd v rovnakom rozhodnutí
rozhodol aj o zamietnutí návrhu navrhovateľa na prerušenie konania podľa ust. § 109 ods. 2 písm.
c) O.s.p., proti ktorému legálne pripustil odvolanie. Rozhodnutie okresného súdu vo veci samej je tak
predčasné. Žalobca tiež tvrdil, že v danej veci nebolo možné rozhodnúť bez nariadenia pojednávania.
Okrem toho ak žalovaný nereagoval na výzvu súdu a nepredložil písomné vyjadrenie k žalobe, mal
okresný súd vo veci samej rozhodnúť rozsudkom pre zmeškanie v zmysle ust. § 153b O.s.p..

Vo vzťahu k nemajetkovej ujme súd vo svojom rozhodnutí vôbec nevysvetlil, prečo nekonštatoval, že
došlo k porušeniu práva navrhovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného
článkom 48 ods. 2 Ústavy SR, ako aj práva na prejednanie veci v primeranej lehote zaručeného
článkom 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práva a základných slobôd a práva
na rozhodnutie v zákonom stanovenom čase. Pritom sám súd zistil, že o návrhu nebolo rozhodnuté

v zákonom stanovenom čase a preto túto nečinnosť a nesprávny úradný postup nenašiel žiaden
objektívne udržateľný ospravedlňujúci dôvod. Rozhodnutie súdu je vnútorne rozporné. Napriek tomu,
že zistil porušenie práva, nekonštatoval ho, a na tejto chybe postavil svoje rozhodnutie o nepriznaní
nemajetkovej ujmy navrhovateľovi. Rozhodnutie je založené na skutkovej a právnej chybe súdu, čo
nie je v právnom štáte udržateľné. Súd v súvislosti s majetkovou ujmou analyzuje okolnosti, ktoré s

vecouvôbecnesúvisia,atietookolnostivydávazaodôvodneniesvojhorozhodnutia.Irelevantnésúpreto
úvahy súdu o tom, aké spôsoby judikovania pohľadávky si žalobca zvolil, rovnako o podstate a rozsahu
podnikateľského rizika a taktiež o udržiavaní kontaktu súdneho exekútora, keď tento nemôže byť činný,
kým nezíska poverenia na vykonanie exekúcie od súdu. Vo vzťahu k majetkovej škode sa súd
zaoberal len škodou, ktorá mala súvisieť so správou pohľadávky počas nečinnosti súdu a

opisuje ju ako škodu, ktorá vznikla v príčinnej súvislosti s konaním dlžníka (povinného). Súd však úplne
ignoroval všetky tvrdenia navrhovateľa o majetkovej škode, ktorá vznikla z titulu na udržiavanie a správu
informačného systému a z titulu výdajov na administratívne spracovanie textov urgencií, na
publikačné výdaje spojené s vyhotovením urgencií a tiež na poštovné a telekomunikačné výdaje. V tejto
časti je preto rozhodnutie súdu nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov a je prejavom svojvôle súdu,

a preto je ho potrebné ako arbitrárne zrušiť. Z odôvodnenia rozsudku vôbec nie je zrejmé, akou úvahou
súd dospel jednoznačne a nepochybne k presvedčeniu o tom, že majetková škoda nevznikla. To isté je
možné povedať o nemajetkovej ujme.

Žalovaná zostala v odvolacom konaní nečinná.

Krajský súd, ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O.s.p.), po zistení, že odvolanie podal k tomu oprávnený
účastník konania (§ 201 veta prvá O.s.p.) v zákonom stanovenej lehote (§ 204 ods. 1 O.s.p.),
preskúmal vec v rozsahu vymedzenom ust. § 212 ods. 1, 2 písm. b) O.s.p. a bez nariadenia odvolacieho
pojednávania postupom podľa § 156 ods. 3 O.s.p. v spojení s § 214 ods. 2 a § 211 ods. 2 O.s.p. rozsudok

okresného súdu ako vecne správny podľa § 219 ods. 1 O.s.p. potvrdil.

Primárne je zo strany odvolacieho súdu potrebné poukázať na zodpovednosť žalobcu za obsahové
vymedzenie svojho odvolania, v spojitosti s nevyhnutnosťou odvolacieho súdu rešpektovať svoju
viazanosť odvolacími dôvodmi (§ 212 ods. 1 O.s.p.). V tejto súvislosti je zjavné, že (nepochybne z

dôvodu predkladania enormného množstva typových podaní žalobcom na súdy), že (hmotno-právne)
odvolacie dôvody nekorešpondujú s právnymi dôvodmi a skutkovými zisteniami, na ktorých je založené
napadnuté rozhodnutie. V odvolaní žalobcu niet jedinej zmienky (tobôž protiargumetnácie) vo vzťahu
k argumentácii okresného súdu obsiahnutej v napadnutom rozhodnutí, že pri rozhodovaní Okresného
súdu Námestovo v exekučnej veci vedenej pod sp. zn. 1Er/569/2011, z ktorej si uplatňuje svoj nárok

žalobca žalobou v tomto súdnom, v štádiu konania o žiadosti o udelenie poverenia, nebola síce
dodržaná zákonná lehota na vydanie poverenia, čo však nemožno považovať za nesprávny úradný
postup, v dôsledku ktorého by žalobcovi mala vzniknúť materiálna škoda vo výške 125,00 Eur a náhrada
nemajetkovej ujmy vo výške 372,49 Eur s poukazom na jednotlivé ustanovenia zákona č. 514/2003Z. z.. Nedodržanie uvedenej zákonom stanovenej lehoty však nemohlo byť na úkor riadneho výkonu
spravodlivosti, rešpektovania základných princípov konania, najmä kompenzovania nerovného vzťahu
medzi spotrebiteľom a dodávateľom služby (posudzovaním nekalých podmienok zmluvy). Žalobca teda

v konaní predovšetkým nepreukázal naplnenie primárneho atribútu zodpovednostného vzťahu, a to
nesprávny úradný postup. Odvolací súd nie je oprávnený preskúmať prvostupňové rozhodnutie na
základe iných, než účastníkom konania v odvolaní vznesených námietok.

Podstatná časť odvolacích námietok žalobcu je založená na tvrdení, že vo veci nerozhodoval nestranný

sudca. Krajský súd v Žiline, ako súd nadriadený, rozhodol uznesením č.k. 5NcC/92/2013-11
zo dňa 28. 02. 2013, že sudkyňa Okresného súdu Námestovo JUDr. Margita Kovaľová je vylúčená z
prejednávania a rozhodovania veci vedenej na Okresnom súde Námestovo pod sp. zn. 8C/160/2012 a
ostatní sudcovia Okresného súdu Námestovo nie sú vylúčení. Od vydania tohto rozhodnutia, v ktorom
nadriadený súd podrobne uviedol všetky dôvody, pre ktoré zákonného sudcu možno považovať za
nestranného zo subjektívneho aj objektívneho hľadiska, nedošlo ku žiadnym novým skutočnostiam

majúcim vplyv na nestrannosť zákonného sudcu, preto je argumentácia odvolateľa o konaní vylúčeného
sudcu bezpredmetná.

Nad rámec uvedeného odvolací súd dopĺňa, že aktuálna aplikačná prax Najvyššieho súdu Slovenskej
republikyprizohľadnenítaksubjektívneho,akoajobjektívnehohľadiska(teóriazdania)savprevažujúcej

miere prikláňa k záveru o povinnosti, ako aj požiadavke na sudcu v každej veci zachovať vecný,
profesionálny prístup, nadhľad, potrebnú dávku odstupu, pričom samotná skutočnosť, že predmetom
konania je nesprávny úradný postup, na ktorom sudca vykonával aj svoju funkciu, nezakladá pomer
sudcu k veci, teda dôvod pre jeho vylúčenie.
Je nutné rozlišovať medzi pojmom „súd“ a „sudcovia“ a z hľadiska zásad spravodlivého procesu

citlivo zvažovať ich vzťah v posudzovaných súvislostiach. Nezodpovedá právnym pomerom priliehavosť
názoru o mechanickom vzťahu medzi súdom a sudcami tohto súdu. Vzťah sudcov je pri výkone
rozhodovacej činnosti riadený princípom prezumpcie nezávislosti súdnej moci, ktorá nepodlieha
subjektívnym pocitom sudcov pri ich rozhodovaní a nie je ničím zaťažovaná v ich postojoch voči súdu.
Pôsobenie sudcov na určitom súde je vždy objektívne dané, len sama táto

skutočnosť nemôže byť dôvodom ich vylúčenia. Sudcovia ako reprezentanti verejnej moci by tak a
priori stáli vo svetle spochybňujúcom ich profesionálne schopnosti. Vzájomný vzťah medzi sudcom a
súdom nie je vzťahom zamestnaneckým alebo služobným. Vymenovaním za sudcu vzniká a zánikom
funkcie sudcu zaniká osobitný vzťah sudcu k štátu, z ktorého vyplývajú vzájomné práva a povinnosti
sudcu a štátu. Sudca je pri výkone funkcie sudcu nezávislý a zákony a iné všeobecne záväzné právne

predpisy vykladá podľa svojho najlepšieho vedomia a svedomia, rozhoduje nestranne, spravodlivo, bez
zbytočných prieťahov, len na základe skutočnosti zistených v súlade so zákonom (§ 2 ods. 2 zákona č.
385/2000 Z. z.). Nezávislosť sudcu je nevyhnutné vnímať aj ako nezávislosť v rámci samotnej súdnej
moci, celého súdneho systému, aj konkrétneho súdu, na ktorom sudca pôsobí. Iba takéto chápanie
nezávislosti je predpokladom nestrannosti sudcu, ktorú nesmie nikto ohroziť (uznesenie Najvyššieho

súdu SR sp. zn. 1Nc 86/2011 zo dňa 24.11.2011). Sudca je povinný v každej súdenej veci zachovávať
vecný a profesionálny prístup, potrebnú dávku odstupu, pričom samotná skutočnosť, že predmetom
konaniajenesprávnyúradnýpostupsúdu,naktoromsudcavykonávasvojufunkciu(keďvprejednávanej
veci zákonná sudkyňa nekonala a nerozhodovala v exekučnej veci, v ktorej malo dôjsť k nesprávnemu
úradnému postupu), nezakladá pomer sudcu k veci, a teda neexistuje dôvod pre vylúčenie zákonného

sudcu Mgr. Martina Štubniaka z prejednávania a rozhodovania predmetnej veci.

Odvolací súd nespochybňuje, že súčasťou kontradiktórneho konania je právo účastníka byť
oboznámený s predloženými dôkazmi, vyjadriť sa k nim a podávať dôkazné návrhy. Zásadu
kontradiktórnosti však nemožno vykladať absolútne, resp. formalisticky, ale len vo väzbe s ostatnými

zásadami/ustanoveniami procesného predpisu. Predovšetkým účastník konania realizuje svoje
procesné práva v rámci súdneho pojednávania, na ktoré bol navrhovateľ riadne a včas predvolaný,
pričom o možnosť ich uplatnenia sa obral sám svojím postupom - bezdôvodnou neúčasťou na súdnom
pojednávaní. Z obsahu spisu vyplýva, že termín pojednávania (24. 03. 2014) prvostupňový súd vytýčil
dňa 11. 03. 2014 a žalobcovi bolo toto predvolanie doručené, prostredníctvom jeho právneho zástupcu

dňa 14. 03. 2014. Tvrdenie žalobcu, že riadne a včas požiadal o zrušenie uvedeného pojednávania, keď
vo svojej žiadosti uviedol dôležité dôvody a predložil súdu listiny spájané s označenými dôvodmi a
pokiaľ súd postupoval v súlade s ust. § 101 ods. 2 O.s.p., odňal tým žalobcovi právo na konanie pred
súdom, nie je dôvodná. Z obsahu spisového materiálu vyplýva, že navrhovateľ žiadnu žiadosť o zrušeniepojednávania v prejednávanej veci nepodal. Ak teda prvostupňový súd pojednával vec bez prítomnosti
účastníka za podmienok predpokladaných zákonom, nemôže dôjsť k odňatiu práva účastníka konať
pred súdom (uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Cdo 116/93) a zároveň nie je porušená

zásada kontradiktórnosti sporového konania. Ustanovenie § 101 ods. 2 O.s.p. umožňuje súdu konať
v neprítomnosti účastníkov konania za splnenia tam uvedených procesných podmienok. Iné chápanie
predmetného ustanovenia by viedlo k jeho obsolentnosti a zároveň k nežiaducim prieťahom v konaní,
ktorých (tvrdená) existencia je v konečnom dôsledku základom samotného nároku uplatňovaného
žalobcom v žalobe.

Bez akéhokoľvek racionálneho základu sú tvrdenia odvolateľa v tom smere, že súd si určil sám okruh a
rozsah dokazovania, resp. že z odôvodnenia nie je poznateľné, či išlo o listiny (ktorými bolo vykonané
dokazovanie) založené v exekučnom spise. Zo zápisnice v súdnom pojednávaní je mimo rámca
akýchkoľvek pochybností zjavné, že dokazovanie bolo vykonané výlučne oboznámením podstatného
obsahu exekučného spisu Okresného súdu Námestovo sp. zn. 1Er/569/2011 - ktorý dôkaz výslovne
(č. l. 2 spisu) požadoval samotný žalobca. Inú skutočnosť nie je možné vyvodiť ani z odôvodnenia

napadnutého rozhodnutia (č. l. 48-49 spisu).
Úplne zmätočným je tvrdenie odvolateľa, že v danej veci bolo neprípustné rozhodnúť bez nariadenia
pojednávania (za stavu, kedy sa žalovaná nevyjadrila k podanej žalobe). V súdenej veci je totiž
nepochybné, že pojednávanie nariadené bolo. Hoci sa žalovaná k veci nevyjadrila, v prejednávanej veci
nebol daný dôvod pre rozhodnutie súdu rozsudkom pre zmeškanie v zmysle ust. § 153b O.s.p..

Odvolací súd totiž poukazuje na skutočnosť, že citované zákonné ustanovenie upravuje len možnosť
súdu rozhodnúť za splnenia všetkých procesných podmienok takouto formou rozsudku. Rozsudkom pre
zmeškanie však nemožno rozhodnúť vtedy, ak by rozsudok spôsobil vznik, zmenu alebo zánik právneho
vzťahu medzi účastníkmi (§ 153b ods. 5 písm. a) O.s.p.), čo je s poukazom na charakter prejednávanej
veci vylúčené.

Pokiaľ žalovaná nedala písomné vyjadrenie k žalobe, toto ani nemohlo byť odoslané súdom žalobcovi.
Zároveň odvolací súd poznamenáva, že prvostupňový súd prípisom zo dňa 04. 04. 2013 s doručením
potvrdenia o prijatí návrhu doručil žalobcovi aj poučenie účastníka konania, v ktorom ho okrem iného
poučil aj v súlade s ust. § 120 ods. 4 O.s.p., a preto tvrdenie odvolateľa o opaku sa nezakladá na pravde
(č.l. 16 spisu). Predmetné poučenie prevzal právny zástupca navrhovateľa dňa 16. 04. 2013.

Odvolacie námietky žalobcu sa nedotýkajú hmotno-právnych dôvodov, pre ktoré okresný súd návrh
žalobcu zamietol.

Hmotno-právnym dôvodom zamietnutia uplatneného nároku žalobcu bolo nepreukázanie naplnenia

atribútov zodpovednostného vzťahu za škodu spôsobené nesprávnym úradným postupom exekučného
súdu. Žalobca v danom prípade odôvodňoval nesprávny úradný postup exekučného súdu nedodržaním
zákonom stanovenej 15-dňovej lehoty na vydanie poverenia pre súdneho exekútora na vykonanie
exekúcie. Okresný súd vykonaním dokazovaním dospel k záveru, že v súdenej veci nedošlo k prieťahom
s poukazom na skutkový stav popísaný vyššie. Súd potom nemal za preukázaný nesprávny úradný

postup ako jeden z predpokladov pre vznik zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nesprávnym
úradným postupom. Nárok žalobcu považoval za nedôvodný, a to aj vo vzťahu k nemajetkovej ujme.
Akékoľvek ďalšie dokazovanie vo veci by bolo preto nadbytočné.

Žalobca nijako nenapadol uvedené skutkové a právne závery okresného súdu, ktoré boli hmotno-

právnym dôvodom zamietnutia návrhu, a preto nie sú predmetom odvolacieho prieskumu.

Na základe konštatovaného odvolací súd dospel k záveru, že okresný súd vykonal v prejednávanej
veci dokazovanie náležitým spôsobom a v potrebnom rozsahu, spôsobom plne zodpovedajúcim
kontradiktórnosti sporového konania umožnil účastníkom realizáciu ich procesných práv a nadväzne

zákonným spôsobom vyhodnotil tak procesnú aktivitu účastníkov konania, ako aj meritum veci. Po
vykonaní a vyhodnotení dokazovania zákonným spôsobom a v potrebnom rozsahu vydal vecne správne
rozhodnutie, ktoré zodpovedajúcim spôsobom v zmysle ust. § 157 ods. 2 O. s. p. aj správne a
presvedčivo odôvodnil.

Odvolací súd ako vecne správny potvrdil aj odvolaním výslovne nenapadnutý, ale od rozhodnutia
vo veci samej závislý výrok o trovách prvostupňového konania.O trovách odvolacieho konania rozhodol krajský súd podľa § 142 ods. 1 O.s.p. v spojení s § 224 ods.
1 O.s.p. Žalobca nebol v odvolacom konaní úspešný, a preto je povinný nahradiť žalovanej trovy, ktoré
jej v súvislosti s týmto konaním vznikli. Keďže si žalovaná náhradu trov odvolacieho konania neuplatnila

(§ 151 ods. 1 O.s.p.) a z obsahu spisu jej vznik trov aktuálneho odvolacieho konania ani nevyplýva,
odvolací súd jej náhradu trov odvolacieho konania nepriznal.

Toto rozhodnutie senátu odvolacieho súdu bolo prijaté hlasovaním pomerom hlasov 3 : 0 .

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e prípustné.