Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 26. jún 2014

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 8Co/291/2013

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4312216450
Dátum vydania rozhodnutia: 26. 06. 2014

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Vladimír Novotný
ECLI: ECLI:SK:KSNR:2014:4312216450.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Nitre, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Vladimíra Novotného a sudcov JUDr.
Jarmily Pogranovej a JUDr. Adriany Kálmánovej, PhD., v právnej veci navrhovateľa: POHOTOVOSŤ,
s.r.o., so sídlom v Bratislave, Pribinova ul. č. 25, IČO: 35 807 598, zastúpený: Fridrich Paľko, s.r.o.
so sídlom Bratislava, Grösslingova 4, IČO: 36 864 421, zastúpená advokátom a konateľom Doc.
JUDr. Branislavom Fridrichom, PhD., proti odporkyni: Slovenská republika, zastúpená Ministerstvom

spravodlivosti Slovenskej republiky, so sídlom Bratislava, Župné námestie 13, o zaplatenie majetkovej
škody a nemajetkovej ujmy, o odvolaní navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Nitra č. k.
25C/108/2013-43 zo dňa 23. júla 2013, takto jednohlasne

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e .

Odporkyni n e p r i z n á v a náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

Návrhom (žalobou) zo dňa 28.9.2012 sa navrhovateľ (žalobca) domáhal vydania rozhodnutia, ktorým

by bola odporkyňa (žalovaná) zaviazaná zaplatiť mu z titulu majetkovej škody sumu 125,-Eur a z titulu
nemajetkovej ujmy sumu 579,02 Eur a to všetko do 3 dní od právoplatnosti rozsudku, keď požadoval
aj náhradu trov konania. Svoj návrh s poukazom na ustanovenie § 44 ods. 2 Exekučného poriadku
(zákon č. 233/1995 Z. z. - v znení do 31.5.2010, do 31.5.2011 a po 1.6.2011) a zákon č. 514/2003
Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov
skutkovo odôvodnil tým, že exekučný súd - Okresný súd Levice v exekučnom konaní vedenom na

základe jeho návrhu na vykonanie exekúcie proti povinnému N. J. (registrácia súdneho exekútora EX
3132/2010) rozhodol o žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie až dňa 30.1.2011, teda po
uplynutí zákonom stanovenej doby (omeškanie viac ako 314 dní!) a to rozhodnutím o zamietnutí žiadosti
súdneho exekútora na vydanie mu poverenia na vykonanie exekúcie, ktorá nečinnosť Okresného súdu
nie je ničím ospravedlniteľná, pretože počas špecifikovaného obdobia nevykonával vo veci také úkony,
ktoré mali smerovať k odstráneniu právnej neistoty, pričom on vyvinul enormné úsilie na docielenie
vecného posunu v exekučnom konaní. Z dôvodu nesprávneho úradného postupu exekučného súdu

(nevydaním rozhodnutia v zákonom stanovenej lehote a nesústredenosťou konania so zbytočnými
prieťahmi) mu vznikla majetková škoda v celkovej výške 125,-Eur predstavujúca náhradu účelne
vynaložených nákladov spojených s jeho činnosťou uskutočňovanou vo veci správy a vymáhania
pohľadávky v zbytočne uplynutom období (na správu pohľadávky prostredníctvom pracovných výkonov
zamestnanca pomocou informačného systému suma 70,-Eur + na udržiavanie a správu informačného
systému suma 40,-Eur + suma 15,-Eur na administratívne spracovanie textov urgencií, publikačné

výdaje spojené s vyhotovením urgencií, na poštovné a telekomunikačné výdaje), keď si tiež uplatňuje
aj primeranú náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch sumou 579,02Eur za obdobie omeškania
(nečinnosti)exekučnéhosúdu,pretožesamotnékonštatovanieporušenia(jeho)právanasúdnuochranunie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu mu spôsobenú nesprávnym úradným postupom
- nesústrednej činnosti takej intenzity, ktorá mala za následok zbytočné prieťahy v konaní spojené so
zásahom do výkonu jeho majetkových práv. Pri určení primeranej náhrady nemajetkovej ujmy vychádzal

pre možnú analógiu z doktríny prijatej Ústavným súdom, podľa ktorej pri zbytočných prieťahoch v
súdnomkonaníjespravodlivé,abyzakaždýrokpoznačenýprieťahmisavzťahovalasatisfakciavovýške
20.000,-Sk, t. j. cca 660,-Eur, teda 55,-Eur za mesiac. Tvrdí preto, že je nutné deklarovať porušenie jeho
práva na rozhodnutie o žiadosti o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie v zákonnej dobe, deklarovať
porušenie jeho práva na súdnu ochranu a práva na spravodlivý súdny proces, deklarovať porušenie

princípov právneho štátu nesprávnym úradným postupom exekučného súdu (konkrétne princípu legality
a princípu ochrany legitímnych očakávaní, princípu ochrany dôvery v právo a princípu právnej istoty)
a nahradiť mu požadovanú nemajetkovú ujmu a majetkovú škodu, ktorá mu bola spôsobená v priamej
príčinnej súvislosti s porušením označených práv a princípov právneho štátu, keď medzitýmnym
rozsudkom žiadal určiť žalovanú zodpovednou za škodu, nerozhodnutím o žiadosti o vydanie poverenia
na vykonanie exekúcie v exekučnom konaní v zákonom stanovenej lehote.

Napadnutým rozsudkom Okresný súd v Nitre ako súd prvého stupňa po prejednaní veci na pojednávaní
rozhodol tak, že návrh navrhovateľa (v plnom rozsahu) zamietol a súčasne o trovách účastníkov
voči sebe navzájom rozhodol tak, že odporkyni náhradu trov konania nepriznáva. Svoje rozhodnutie
odôvodnil s poukazom na vykonané dokazovanie (predovšetkým spisom Okresného súdu Levice) a

citované ustanovenia zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej
moci (§ 4 ods. 1 písm. a/ bod 1, § 5 ods. 1 a 3, § 9 ods. 1 a 2 v znení platnom pred i po začatí konania,
§ 16 ods. 1, § 17 ods. 1 až 3, § 19 ods. 1 a 3) a citované ustanovenia Exekučného poriadku (zákon
č. 233/1995 Z. z. - § 41 ods. 1, § 41 ods. 2 písm. c/, d/, i/ v znení platnom v čase začatia exekúcie
i v súčasnosti, § 44 ods. 1 a 2 v znení platnom do i po čase začatia exekúcie i teraz) tým, že ho

považoval za nedôvodný a v konaní úspešnej odporkyni náhradu trov konania nepriznal z dôvodu, že
žiadne nešpecifikovala a žiadne jej ani nevznikli.

Zo spisu sp. zn. 6Er/325/2010 Okresného súdu Levice súd zistil, že návrh na začatie konania o
vydanie poverenia bol podaný dňa 28.04.2010. O návrhu na vydanie poverenia exekučný súd rozhodol

uznesením zo dňa 8.11.2010 právoplatné dňa 29.11.2010 tak, že žiadosť súdneho exekútora o udelenie
poverenia zamietol. Voči uvedenému uzneseniu oprávnený podal odvolanie, ktoré zobral späť a Krajský
súd v Nitre odvolacie konanie (dňa 28.01.2011) zastavil. Navrhovateľ ako oprávnený listom zo dňa
30.08.2010 podal sťažnosť, keď predtým bol 3 x vyzvaný na doplnenie návrhu, čo čiastočne doplnil dňa
12.07.2010.

Z fotokópie spisu sp. zn. 9Er/455/2010 Okresného súdu Levice (pôvodne v spise 25C 36/
Ďalej súd prvého stupňa poukázal na to, že
- návrh bol dostatočne špecifikovaný a nepredloženie dôkazov nie je dôvodom na zastavenie konania,
- navrhovateľ sa v podaní zo dňa 25.9.2012 adresovaným odporkyni domáhal uspokojenia nárokov a

6-mesačná lehota od prijatia žiadosti uplynula,
- uplatňované nároky sú pre nevydanie poverenia v zákonnej pätnásťdňovej lehote,
- neskúmal, či prišlo k prieťahom v konaní; zisťoval, či došlo k nedodržaniu zákonnej lehoty, z akého
dôvodu a či je dôvod na náhradu škody,
- rozhodcovský rozsudok ako exekučný titul bol uvedený do § 41 ods. 2 písm. d/ Exekučného poriadku

novelou účinnou od 1.6.2011, keď skutočnosť, že sa za exekučný titul aj dovtedy považoval podľa písm.
d/ svedčí aj komentár k ustanoveniu § 44 ods. 2 Exekučného poriadku a novela č. 144/2010 Z. z. sa
vzťahuje aj na konania začaté pre účinnosťou tohto zákona (inak by bola novela nadbytočná),
- k vydávaniu poverení, na základe exekučného titulu - rozhodcovského rozsudku dochádzalo a
dochádza podľa § 41 ods. 2 písm. d/ Exekučného poriadku, keď pre výklad je podstatný úmysel

zákonodarcu (pri výklade navrhovateľa by súd musel vydávať poverenie na základe rozhodcovského
rozsudku v lehote 15 dní aj v súčasnosti),
- v čase podania návrhov lehota na vydanie poverenia v prípade rozhodcovského rozsudku ako
exekučného titulu neexistovala, keď zákon určoval lehotu na vydanie poverenia a nie teda na iné
rozhodnutie a teda lehota pre zamietnutie návrhu neexistuje

- znenie ustanovenia § 9 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z. z. v súčasnom znení (od 1.1.2003) možno brať do
úvahy ako výklad pôvodného ustanovenia (pri skúmaní nárokov podľa) § 9 ods. 1 zákona platného v
čase podania návrhu na vydanie poverenia a začatia tohto konania,-žiadosťopoverenienebolazamietnutástvrdenýmomeškaním,aleza194,resp.za52dníoddoručenia
návrhu a uvádzané urgencie sa v exekučných spisoch nenachádzajú,
- účastníkom exekučného konania rozhodnutím v uvedenej lehote nevznikol stav právnej neistoty,

- navrhovateľom tvrdená majetková škoda nebola nijako preukázaná, keď navrhovateľ svoje tvrdenia o
škode z návrhu nijako nedokladoval a znalecký posudok je na preskúmanie správnosti preukázaných
tvrdení účastníkov konania, z ktorého dôvodu návrh na doplnenie dokazovania znaleckým posudkom
ako nehospodárny zamietol,
- sa nestotožňuje ani s názorom, že možno priamo porovnávať nemajetkovú ujmu za nedodržanie

zákonnej lehoty a nárokom priznávaným Ústavným súdom SR za prieťahy v konaní,
- nevidel dôvod sa nejakou výškou škody vôbec zaoberať, keďže mal za to, že ku vzniku škody ani
nedošlo,
- vydanie rozhodnutia je v časovo krátkej - zanedbateľnej lehote
- rozhodovaciu činnosť ako podstatu súdnictva nemožno hodnotiť ako nesprávny úradný postup,
- nedodržanie zákonnej lehoty automaticky nezakladá nárok na náhradu škody,

- na základe okolností (veci) nevidel dôvod pre finančnú satisfakciu vo forme nemajetkovej ujmy,
- nie je ako všeobecný súd v tomto konaní oprávnený konštatovať prieťah, keď žiadne konanie ohľadom
toho sa neviedlo,
- žiadna škoda nevznikla a (ak by vznikla) navrhovateľ nepreukázal jej spojitosť s nedodržaním zákonnej
lehoty na vydanie poverenia, exekučný titul nie je vydaný v súlade so zákonom, keď rozhodcovská

doložka bola v rozpore s dobrými mravmi, resp. išlo o neprijateľnú zmluvnú podmienku a že
- nemožno skúmať nedodržanie lehoty bez ohľadu na okolnosti veci.

Uvedené rozhodnutie včas podaným odvolaním napadol len navrhovateľ domáhajúci sa jeho zrušenia a
vrátenia veci súdu prvého stupňa na opätovné prejednanie. V dôvodoch svojho odvolania súdu prvého

stupňa vyčítal to, že prostredníctvom ustanovenia § 9 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z. z. v znení zákona
č. 412/2012 Z. z. de iure a de facto aplikoval princíp priamej retroaktivity, čo je neprípustné, že platné
právo nepozná zánik právneho nároku nedôveryhodnosťou údajov (k argumentu o vyvrátení nároku
navrhovateľa), že v čase podávania návrhu nemal k dispozícii súdny spis exekútorského súdu a tak
mohol niektoré skutočnosti len usudzovať, čo však nič nemení na fakte, že zo strany štátneho orgánu

došlo k nesprávnemu úradnému postupu nevydaním rozhodnutia v zákonom ustanovenej lehote, že
súd vôbec nevysvetlil svoj názor o tom, že účastníkom nevznikol stav právnej neistoty, že zamietnutím
znaleckého dokazovania mu súd znemožnil objektívnym spôsobom preukázať výšku materiálnej škody
a mechanizmus jej vzniku, keď pred súdom uviedol, že zadal vypracovanie znaleckého posudku a teda
predložil znaleckému ústavu dôkazy o ekonomickej podstate veci, že súdu neprísluší polemizovať o

vhodnosti limitácie dĺžky konaní zákonnými lehotami a má aplikovať platné právo.

Odporkyňa sa k podanému odvolaniu navrhovateľa nevyjadrila. V priebehu konania sa vyjadrila k
podanému návrhu, ktorý žiadala ako nedôvodný plne zamietnuť.

Krajský súd v Nitre ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 OSP) prejednal vec bez nariadenia odvolacieho
pojednávania s verejným vyhlásením rozhodnutia (§ 214 ods. 2 a § 156 ods. 1 a 3 OSP) viazaný
rozsahom a dôvodmi podaného odvolania navrhovateľa (§ 212 ods. 1, prihliadajúc i na prípadné vady
konania pred súdom prvého stupňa majúce za následok nesprávne rozhodnutie vo veci - § 212 ods. 3)
a dospel k záveru, že napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa je potrebné podľa ustanovenia § 219

ods. 1 OSP ako vecne správny potvrdiť a súčasne v zmysle ustanovenia § 224 a § 142 ods. 1 OSP v
odvolacom konaní úspešnej odporkyni náhradu trov odvolacieho konania nepriznať z dôvodu, že jej v
konaní žiadne nevznikli.

V danej veci navrhovateľ podal odvolanie, ktorého odvolacie dôvody uvádzané v odvolaní

nekorešpondujú plne s právnymi dôvodmi a skutkovými zisteniami, na ktorých je založené napadnuté
rozhodnutie, navrhovateľ dostatočne nerozlišuje medzi jednotlivými rozhodnutiami súdov a je zrejmé,
že ide o formulárovo podané odvolanie bez ozajstnej snahy splniť si svoju povinnosť účastníka
v kontradiktórnom spore. Prieskumná činnosť odvolacieho súdu zahŕňa ako hmotnoprávnu tak aj
procesnoprávnu oblasť a pri rozhodovaní je odvolací súd viazaný ako rozsahom odvolania, tak aj

dôvodmi podaného odvolanie, keď podaním odvolania odvolateľ svojím dispozičným úkonom fakticky
vymedzuje nielen rozsah, ale aj dôvody preskúmavacej činnosti súdu, a preto sa odvolací súd pri
posudzovaní danej veci zaoberal len námietkami navrhovateľa z odvolania a procesným postupomsúdu prvého stupňa predchádzajúcim vydaniu napadnutého rozhodnutia z hľadiska, či prípadne došlo
k vadám, ktoré mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.

Dokazovanie bolo vykonané výlučne oboznámením listín nachádzajúcich sa v spise, ako aj
oboznámením exekučného spisu, ktorých dôkazov sa navrhovateľ dovolával, keď inak za odňatie
možnosti konať pred súdom možno považovať iba odňatie práv spôsobené procesnou činnosťou súdu,
nie opomenutím alebo pasivitou účastníka, ktorý sa pojednávania nezúčastní z vlastného rozhodnutia
resp. z ospravedlniteľného dôvodu, čím si sám zmarí možnosť realizovať na pojednávaní svoje procesné

oprávnenia. Z tohto pohľadu súd prvého stupňa prejednal a rozhodol vec zákonným spôsobom, keď
v súlade so zásadou kontradiktórnosti sporového konania umožnil účastníkom konania realizáciu ich
procesných práv priznaných im Občianskym súdnym poriadkom.

Zákon č. 514/20003 Z. z. (nahradzujúci zákon č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti za škodu spôsobenú
rozhodnutím orgánu štátu) o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene

niektorých zákonov (v znení neskorších predpisov nadobúdajúci účinnosť od 1.7.2004) je osobitným
zákonom, ktorý v nadväznosti na Listinu základných práv a slobôd (ústavný zákon č. 23/1991 Zb.
- článok 36 ods. 3 a 4), Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd (č. 209/1992 Zb.
- článok 6 ods. 1) a Ústavu Slovenskej republiky (č. 460/1992 Zb. - článok 46 ods. 3) upravuje
podmienky a spôsob náhrady škody, ktorá vznikla pri výkone verejnej moci, keď na to, aby štát

zodpovedal za škodu spôsobenú orgánom vykonávajúcim verejnú moc, musia byť súčasne splnené
podmienky zodpovednosti za škodu podľa tohto zákona. Základnou podmienkou je, aby škoda bola
spôsobená pri výkone verejnej moci orgánom, ktorý vykonáva verejnú moc niektorým zo spôsobom
v zákone špecifikovaným, druhým predpokladom je vznik škody alebo nemajetkovej ujmy a treťou
nevyhnutnou podmienkou je, aby medzi konaním vedúcim k vzniku škody a samotnou škodou bola daná

priama príčinná súvislosť, pričom dôkazné bremeno na preukázanie splnenia zákonných podmienok
znáša poškodený a v prípade ich preukázania sa štát svojej zodpovednosti zbaviť nemôže, keďže
zodpovednosť štátu má charakter objektívnej zodpovednosti (bez ohľadu na zavinenie). Zákon rozlišuje
dva základné okruhy zodpovednosti za škodu a to zodpovednosť za škodu spôsobenú nezákonným
rozhodnutím(§5a6)azodpovednosťzaškoduspôsobenúnesprávnymúradnýmpostupom(§9),keďje

samostatneupravenázodpovednosťzodpovednosťštátuzarozhodnutieozatknutí,zadržaníaleboinom
pozbavení osobnej slobody (§ 7) a tiež za rozhodnutie o treste, o ochrannom opatrení alebo o väzbe (§
8). Pojem „nesprávny úradný postup orgánu verejnej moci“ nie je zákonodarcom v ustanovení § 9 ods. 1
zákona výslovne definovaný, je uvedený len príkladmo. Pri nedostatku zákonnej explicitnej definície vo
všeobecnosti možno za takýto postup považovať porušenie pravidiel predpísaných právnymi normami

pre konanie štátneho orgánu pri jeho činnosti súvisiacej s výkonom verejnej moci, ktorý sa dotýka
individuálnych práv a povinností účastníkov daného konania, keď v zmysle zákona za nesprávny úradný
postup sa považuje aj porušenie povinnosti orgánu verejnej moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie
v zákonom ustanovenej lehote, nečinnosť takéhoto orgánu, zbytočné prieťahy v konaní alebo iný
nezákonný zásah do práv a právom chránených záujmov fyzických a právnických osôb.

Rozhodovanie o náhrade škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom je závislé od posúdenia
príčinnej súvislosti medzi týmto postupom orgánu verejnej moci priamo súvisiacim s výkonom právomoci
orgánu verejnej moci a vzniknutou škodou ako jedným z rozhodujúcich predpokladov pre vznik
zodpovednosti škody, čo vyžaduje starostlivé zváženie všetkých príčinných súvislostí pre objasnenie

príčin, ktoré k určitému výsledku viedli, keď nesprávny postup orgánu štátu musí byť vždy so vznikom
škody vo vzťahu (priamej) príčiny a následku.

Podstata sporu účastníkov teda spočívala v tom, či pre zamietajúce rozhodnutia o žiadosti súdneho
exekútora na vydanie poverení na vykonanie exekúcie platila pätnásťdňová lehota, či postup

exekučného súdu vykazoval znaky zbytočných prieťahov a či navrhovateľovi vznikla z dôvodu tvrdeného
nesprávneho úradného postupu škoda a nemajetková ujma tak, že bola v príčinnej súvislosti s konaním
exekučného súdu.

Vychádzajúc z ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku (citovaného súdom prvého stupňa) mal

odvolací súd za to, že lehota 15 dní od doručenia žiadosti exekútora pre exekučný súd sa vzťahovala
len na prípady vydania poverenia na vykonanie exekúcie, pri nezistení rozporu tak, ako to je uvedené
v druhej vete tohto ustanovenia. Úmyslom zákonodarcu bolo zefektívniť exekučné konanie v snahe
dosiahnuť, aby poverenie na vykonanie exekúcie nebolo zdržiavané nečinnosťou exekučného súdu,a preto z prejavu vôle normotvorcu obsiahnutom vo vetách 2 a 3 uvedeného ustanovenia rozlišoval
prípady „ak súd nezistí rozpor žiadosti o udelenie poverenia“ (veta druhá) a prípad „ak súd zistí rozpor
žiadosti“ (veta tretia). Pokiaľ by mal zákonodarca úmysel, aby pätnásťdňová lehota exekučného súdu

sa vzťahovala i na rozhodnutie, ktorým žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia zamietne, bol
by to upravil explicitne uložením (exekučnému súdu) povinnosti rozhodnúť v oboch prípadoch v lehote
15 dní, bez toho, že by rozlišoval jednotlivé zistenia exekučného súdu. Vydanie poverenia je osobitná
skrátená forma rozhodnutia exekučného súdu, zamietnutie žiadosti je riadnym rozhodnutím exekučného
súdu vyžadujúcim náležité odôvodnenie zistených rozporov s dôsledkom pre nevydanie poverenia.

Vychádzajúc z uvedeného potom odvolací súd následne posudzoval, či konanie exekučného súdu,
nevykazovalo navrhovateľom tvrdené zbytočné prieťahy, resp. či jeho postup treba považovať za
nesprávny úradný postup (práve) pre nevydanie rozhodnutia v zákonom ustanovenej lehote. Pri
rozhodovaní o tom, či vo veci došlo k prieťahom v konaní sa zohľadňujú tri kritériá, ktorými sú: 1. právna
a faktická zložitosť vecí, o ktorej súd rozhoduje, 2. správanie účastníka konania, 3. spôsob, akým súd v

konanípostupoval.Pojem„zbytočnéprieťahy“obsiahnutývčlánku48ods.2Ústavyjepojemautonómny,
ktorý nemožno vykladať a aplikovať len s ohľadom na lehoty uvedené v zákone, ale s ohľadom na
konkrétneokolnostivecisaajvtýchtoprípadochpostupdotknutéhoštátnehoorgánunemusívyznačovať
takými významnými prieťahmi, ktoré by bolo možné kvalifikovať ako zbytočné prieťahy (nález Ústavného
súdu SR sp. zn. I. ÚS 16/02). Ustanovenie § 9 zákona treba na vec aplikovať v takom znení, v akom

platil v čase namietaného nesprávneho úradného postupu orgánu verejnej moci a nie je teda možné toto
zákonné ustanovenie vykladať v zmysle jeho znenia po novele od 1.1.2013 (zákonom č. 412/2012 Z. z.),
z čoho potom vyplýva, že postup exekučného súdu bolo nevyhnutné posúdiť aj z hľadiska „zbytočných
prieťahov“ a to súdom samostatne, bez potreby existencie rozhodnutia alebo konania iného orgánu v
zmysle znenia ustanovenia § 9 ods. 2 po novelizácii od 1.1.2013. Posúdenie zbytočných prieťahov nie je

(ale) možné bez prihliadania na všetky okolnosti veci, teda nemožno neprihliadať na tisícky obdobných
vecí (podávaných navrhovateľom na postup exekučného súdu) i vzhľadom k jeho možnostiam.

Za daných okolností tak navrhovateľ nepreukázal, že zo strany exekučného súdu došlo k nesprávnemu
úradnému postupu nevydaním rozhodnutia v zákonnej lehote a ani k zbytočným prieťahom, teda

k naplneniu základného predpokladu pre prípadnú zodpovednosť odporcu, v dôsledku čoho nebolo
potrebné zaoberať sa škodou a príčinnou súvislosťou.

Zamietnutie žiadosti exekútora v uvedených lehotách nemožno hodnotiť ako zbytočné prieťahy (so
stavom právnej neistoty navrhovateľa a s dôsledkom vzniku škody), keď súd nebol nečinný a konal v

lehotách primeraných. V tomto smere sa odvolací súd so súdom prvého stupňa plne stotožnil.

Vychádzajúc z uvedeného mal potom odvolací súd za to, že súd prvého stupňa rozhodol vo veci vecne
správne, keď návrh navrhovateľa plne zamietol. Odvolací súd tiež vychádzal z toho, že medzi účastníkmi
konania nebolo sporné to, že by navrhovateľ nepodal návrh na predbežné prerokovanie svojich nárokov

a že 6-mesačná lehota na ich prerokovanie v čase rozhodovania súdu už uplynula, že je neprípustná
všeobecná paušalizácia uplatňovaných nárokov na náhradu škody a nemajetkovej ujmy, keď oba nároky
je potrebné v konaní jednoznačne preukázať (nie je možné ich len predpokladať) v konaní vykonaným
dokazovaním, že nepredloženie dôkazov nie je dôvodom na zastavenie konania, že znalecký posudok
slúži len na preskúmavanie správnosti preukázaných tvrdení účastníkov konania, že rozhodovaciu

činnosť súdov tvoriacich podstatu súdnictva nemožno hodnotiť ako nesprávny úradný postup, že vzťah
príčinnej súvislosti medzi nesprávnym úradným postupom je vzťahom príčiny a následku, ktorý musí byť
priamy,bezprostrednýaneprerušený(anestačí,akjeibasprostredkovaný,tedakzmenšeniumajetkuby
museloprísťpriamoalentýmtopostupom),ženavrhovateľnevyprodukovalžiadnedôkazypreukazujúce
ním uvádzanú škodu a nemajetkovú ujmu a že vadu konania majúcu za následok nesprávne rozhodnutie

vo veci nezistil.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.