Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 18. jún 2014

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 25Co/164/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4212219929
Dátum vydania rozhodnutia: 18. 06. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ingrid Doležajová

ECLI: ECLI:SK:KSNR:2014:4212219929.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Nitre, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Ingrid Doležajovej a členov senátu

JUDr. Dušana Harbutu a JUDr. Sidónie Sládečkovej, v právnej veci navrhovateľa: POHOTOVOSŤ, s.r.o.,
so sídlom Bratislava, Pribinova 25, IČO: 35 807 598, zast. Fridrich Paľko, s.r.o., so sídlom Bratislava,
Grösslingova 4, proti odporcovi: Slovenská republika a v jej mene konajúce Ministerstvo spravodlivosti
Slovenskej republiky, Bratislava, Župné námestie 13, o náhradu škody a nemajetkovej ujmy, o odvolaní
navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Nitra zo dňa 27. 06. 2013 č.k. 9C/330/2012-43, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e.

Odporcovi nepriznáva náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa zamietol návrh navrhovateľa, ktorým sa voči odporcovi
domáhal zaplatenia sumy 175 eur ako náhrady škody a sumy 1.991,52 eura ako nemajetkovej ujmy
podľa zák. č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci, ktorá mu
vznikla nesprávnym úradným postupom Okresného súdu Komárno v exekučnom konaní vedenom pod
sp.zn. 9Er/604/2004. Odporcovi náhradu trov konania nepriznal.
Svoje rozhodnutie právne oprel o ust. § 4 ods. 1 písm. a/ bod 1., § 9 ods. 1, 2, § 16 ods. 1, §
17 ods. 1-3 zák. č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci,

ako i ust. § 41 ods. 1, § 44 ods. 8, 9 zák. č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej
činnosti a o zmene a doplnení ďalších zákonov (ďalej len „Exekučný poriadok“). Z hľadiska skutkového
stavu mal za preukázané, že v exekučnom konaní vedenom na Okresnom súde Komárno pod sp.zn.
9Er/604/2004 bola súdna exekútorka Mgr. Katarína Baňarová dňa 20. 12. 2004 Okresným súdom
Komárno (ďalej len „exekučný súd“) poverená vykonaním exekúcie. Dňa 25. 05. 2009 navrhovateľ ako
oprávnený doručil exekučnému súdu návrh na zmenu exekútora. Následne exekučný súd uznesením
zo dňa 07. 05. 2012 č.k. 9Er/604/2004-29 návrh oprávneného na zmenu exekútora zamietol, exekúciu

vyhlásil za neprípustnú, konanie zastavil a rozhodol o trovách pôvodného exekútora. Konštatoval,
že návrh bol dostatočne špecifikovaný a uplynula 6-mesačná lehota od prijatia žiadosti navrhovateľa
odporcom. Následne zisťoval, či zo strany exekučného súdu došlo k nesprávnemu úradnému postupu
pre nedodržanie zákonnej 30-dňovej lehoty pri rozhodovaní o návrhu na zmenu exekútora. Či došlo
k prieťahom v konaní, túto okolnosť nezisťoval, pretože ohľadne prípadného prieťahu sa neviedlo
žiadne disciplinárne konanie, neriešila sťažnosť na prieťahy v konaní, nerozhodoval Ústavný súd SR ani
Európsky súd pre ľudské práva. Poukázal na to, že nevyhnutnými predpokladmi vzniku zodpovednosti

za škodu sú protiprávny úkon, resp. škodová udalosť, vznik škody, príčinná súvislosť medzi protiprávnym
úkonom a vznikom škody a zavinenie s tým, že zodpovednosť za škodu spôsobenú pri výkone verejnej
moci je zák. č. 514/2003 Z.z. je koncipovaná ako zodpovednosť objektívna, kedy oprávnený subjekt
nemusí preukázať zavinenie vo forme úmyslu, resp. nedbanlivosti, ale stačí preukázať, že škoda jevýsledkom činnosti príslušného orgánu štátu. Naviac nesprávny úradný postup môže mať za následok
vznik zodpovednosti len vo vzťahu k takému zmenšeniu majetku navrhovateľa, ktoré bolo priamo
nesprostredkovane spôsobené práve a len týmto postupom. Dospel k záveru, že navrhovateľ tieto

skutočnosti nepreukázal a podľa jeho názoru v priebehu exekúcie v čase, keď je podaný návrh na zmenu
exekútora, k žiadnej škode ani nemôže dôjsť, pretože pôvodný exekútor má podľa zákona oprávnenie
i povinnosť vykonávať úkony exekučného konania, čo aj v danom prípade za účelom vymoženia
pohľadávky exekútor učinil. Naviac navrhovateľa nepreukázal vznik škody a zníženie svojho majetku,
keď jeho tvrdenia, že pri včasnom rozhodnutí by prostredníctvom zamestnancov sa nemusel venovať

urgenciámasťažnostiam,súnedostatočnéanepreukazujúpríčinnúsúvislosťvtomtosmere avyčíslenie
škody je paušálne. V tejto súvislosti navrhovateľom navrhované znalecké dokazovanie považoval za
neopodstatnené a nehospodárne, a preto ho zamietol. Tiež poukázal na to, že rozhodovaciu činnosť,
ktorá je podstatou súdnictva, nemožno hodnotiť ako nesprávny úradný postup a vyjadril presvedčenie ,
že počas doby rozhodovania exekučného súdu navrhovateľ nebol v neistote a nehrozila mu akákoľvek
škoda. Mal za to, že návrhom sa navrhovateľ snaží eliminovať po finančnej stránke svoje nesprávne

obchodnoprávne rozhodnutia vo svojej podnikateľskej aktivite. Uzavrel, že v konaní nebol preukázaný
vznik škody ani priama príčinná súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom a vznikom škody v
spojitosti s rozhodovaním exekučného súdu o návrhu na zmenu exekútora. Rozhodnutie o trovách
konania oprel o ust. § 142 ods. 1 OSP a odporcovi i napriek úspechu v konaní náhradu trov nepriznal,
keďže tieto odporca nešpecifikoval a ani mu žiadne nevznikli.

Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie navrhovateľ, domáhajúc sa ním jeho zrušenia
a vrátenia veci súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Dôvodil, že súd prvého stupňa neúplne zistil
skutkovýstavveci,pretoženevykonalnavrhnutédôkazypotrebnénazistenierozhodujúcichskutočností,
jeho rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci a postupom súdu účastníkovi

konania bola odňatá možnosť konať pred súdom. Namietal, že súd prvého stupňa založil svoje
rozhodnutie na základe a s použitím novej právnej úpravy obsiahnutej v ust. § 9 ods. 2 zák. č. 514/2003
Z.z., ktorá sa stala súčasťou právneho poriadku až po vzniku právnej skutočnosti a teda po tom, čo
už došlo k založeniu zodpovednostného právneho vzťahu, hoci pri svojom rozhodovaní bol viazaný
ust. § 9 ods. 1 v znení zák. č. 514/2003 Z.z. v znení účinnom pred prijatím zák. č. 412/2012 Z.z..

Svojim rozhodnutím de iure a de facto tak aplikoval princíp priamej retroaktivity, čo je neprípustné.
Vytkol mu tiež, že odôvodnenie o zániku nároku na náhradu uplatnenej škody spôsobenej nesprávnym
úradným postupom založil na nedôveryhodnosti údajov, čo platné právo nepozná. V tejto súvislosti
poukázal na to, že nemal k dispozícii súdny spis exekučného súdu, a preto mohol niektoré skutočnosti
len usudzovať podľa sekundárnych prejavov, ktoré mal v realite, z ktorého dôvodu ako dôkaz označil

aj exekučný spis a žiadal použiť v ňom obsiahnuté listiny. Samotná nedôveryhodnosť údajov však
nič nemôže zmeniť na tom, že zo strany štátneho orgánu došlo k nesprávnemu úradnému postupu,
keď rozhodnutie nebolo vydané v zákonom ustanovenej lehote. Poukázal tiež na to, že súd prvého
stupňa vôbec nevysvetlil svoj názor, že účastníkom nevznikol stav právnej neistoty, i napriek tomu, že
zákonodarca vytvoril legitímnu sféru tolerancie trvania právnej neistoty určením zákonnej lehoty a za

situácie, že exekučný súd ignoroval túto legitímnu sféru a posunul trvanie právnej neistoty do času, ktorý
je z hľadiska ochrany základného práva na spravodlivý súdny proces neakceptovateľný. Právna istota
ohľadom riadneho výkonu exekúcie totiž nemohla byť odstránená rozhodnutím rozhodcovského súdu,
ale len súdu exekučného. Ďalej argumentoval, že súdu neprísluší polemizovať o vhodnosti limitácie
dĺžky konaní zákonnými lehotami a jeho povinnosťou je aplikovať platné právo a naviac jeho úvahy

negujú stabilizovanú judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva, podľa ktorej zodpovednosť štátu za
prieťahy v konaní vzniká aj vtedy, ak súdy konajú náležite, ale dĺžku konania ovplyvňujú mimosúdne
faktoryakonapr.rozsahnevybavenejsúdnejagendy,nárastekonomickejtrestnejčinnosti,atď..Rovnako
tak Dohovor zaväzuje zmluvné štáty, aby organizovali svoj právny poriadok spôsobom vyhovujúcim
požiadavkám čl. 6 ods. 1, ktorý zahŕňa aj právo na rozhodnutie veci v primeranej lehote a pokiaľ súd

a ani samotný štát neprijal žiadne opatrenia na riešenie vzniknutej kritickej situácie, tento nedostatok
mu nemôže byť dávaný za vinu. Za prejav nesústredenej činnosti súdu prvého stupňa označil jeho
presvedčenie o rozpore exekučného titulu so zákonom v súvislosti s výsledkom konania, nakoľko
vyhodnocoval skutočnosti, ktoré s predmetom konania nesúviseli.

Odporca sa k podanému odvolaniu písomne nevyjadril.

Odvolací súd viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 212 ods. 1 OSP) prejednal vec bez nariadenia
odvolacieho pojednávania podľa § 214 ods. 2 OSP s verejným vyhlásením rozhodnutia pri splnení sipovinnosti upravenej v ust. § 156 ods. 3 OSP a dospel k záveru, že odvolanie navrhovateľa nie je
dôvodné.

Predmetom tohto konania je návrh navrhovateľa, ktorým sa voči odporcovi domáha zaplatenia sumy 175
eur z titulu náhrady škody a sumy 1.991,52 eura z titulu nemajetkovej ujmy podľa zák. č. 514/2003 Z.z. o
zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci vzniknutých mu v dôsledku nesprávneho
úradného postupu Okresného súdu Komárno v exekučnom konaní vedenom na označenom súde pod
sp. zn. 9Er/604/2004. Nesprávny úradný postup navrhovateľ vzhliadol v nevydaní rozhodnutia o jeho

návrhu ako oprávneného na zmenu exekútora v zákonom stanovenej 30-dňovej lehote a v prieťahoch
v konaní pri rozhodovaní o tomto návrhu, pretože k vydaniu rozhodnutia došlo s omeškaním viac ako
1083 dní.

Podľa § 3 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej
moci v znení účinnom do 01. 01. 2013 (ďalej len „zák. č. 514/2003 Z.z.“), ktorý na danú vec dopadá,

štát zodpovedá za podmienok ustanovených týmto zákonom za škodu, ktorá bola spôsobená orgánmi
verejnej moci, okrem tretej časti tohto zákona, pri výkone verejnej moci a) nezákonným rozhodnutím, b)
nezákonným zatknutím, zadržaním alebo iným pozbavením osobnej slobody, c) rozhodnutím o treste, o
ochrannom opatrení alebo rozhodnutím o väzbe a d) nesprávnym úradným postupom.

Zodpovednosti podľa ods. 1 sa nemožno zbaviť (§ 3 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z.z.).

Podľa § 9 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z.z. štát zodpovedá za škodu spôsobenú nesprávnym úradným
postupom. Za nesprávny úradný postup sa považuje aj porušenie povinnosti orgánu verejnej moci urobiť
úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote, nečinnosť orgánu verejnej moci pri výkone

verejnej moci, zbytočné prieťahy v konaní alebo iný nezákonný zásah do práv, právom chránených
záujmov fyzických osôb a právnických osôb.

Právo na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom má ten, komu bola takým
postupom spôsobená škoda (§ 9 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z.z.).

Podľa § 17 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z.z. uhrádza sa skutočná škoda a ušlý zisk, ak osobitný predpis
neustanovuje inak.

Podľa § 17 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z.z. v prípade, ak iba samotné konštatovanie porušenia práva

nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím alebo
nesprávnym úradným postupom, uhrádza sa aj nemajetková ujma v peniazoch, ak nie je možné
uspokojiť ju inak.

Výška nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa odseku 2 sa určuje s prihliadnutím najmä na: a) osobu

poškodeného, jeho doterajší život a prostredie, v ktorom žije a pracuje, b) závažnosť vzniknutej ujmy a
na okolnosti, za ktorých k nej došlo, c) závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v súkromnom
živote a d) závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v spoločenskom uplatnení (§ 17 ods. 3 zák.
č. 514/2003 Z.z.).

Úvodom je potrebné poznamenať, že v nadväznosti na čl. 46 ods. 3 Ústavy SR a čl. 36 ods. 3, 4 Listiny
základných práv a slobôd (zák. č. 23/1991 Zb.) je zák. č. 514/2003 Z.z. osobitným zákonom, ktorý
upravuje podmienky a spôsob náhrady škody, ktorá vznikla pri výkone verejnej moci. Na to, aby štát
zodpovedal za škodu spôsobenú orgánom vykonávajúcim verejnú moc, musia byť splnené podmienky
zodpovednosti za škodu podľa tohto zákona. Základnou podmienkou zodpovednosti štátu je, aby škoda

bola spôsobená pri výkone verejnej moci orgánom, ktorý vykonáva verejnú moc niektorým zo spôsobov
v zákone špecifikovaným, druhým predpokladom je vznik škody alebo nemajetkovej ujmy a treťou
podmienkou je, aby medzi konaním, ktoré viedlo k vzniku škody a samotnou škodou, bola daná priama
príčinná súvislosť. Dôkazné bremeno na preukázanie splnenia týchto podmienok znáša poškodený
a ak preukáže ich splnenie, štát sa svojej zodpovednosti zbaviť nemôže, keďže zodpovednosť štátu

za škodu spôsobenú orgánmi verejnej moci, má charakter objektívnej zodpovednosti bez ohľadu na
zavinenie. Z hľadiska spôsobu, akým bola škoda spôsobená, zákon rozlišuje základné dva okruhy
zodpovednosti za škodu a to zodpovednosť za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím (§ 5 a §
6) a zodpovednosť za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom (§ 9). Zároveň je samostatneupravená zodpovednosť štátu za rozhodnutie o zatknutí, zadržaní alebo inom pozbavení osobnej
slobody (§ 7), a tiež za rozhodnutie o treste, o ochrannom opatrení alebo o väzbe (§ 8). I keď zákon
explicitne nedefinuje pojem „nesprávny úradný postup“, vo všeobecnosti za takýto možno považovať

porušenie pravidiel predpísaných právnymi normami pre konanie štátneho orgánu pri jeho činnosti
súvisiacej s výkonom verejnej moci, ktorý sa dotýka individuálnych práv a povinností účastníkov daného
konania. Z ust. § 9 ods. 1 zák. č. 514/2003/Z.z. vyplýva, že za nesprávny úradný postup sa považuje aj
porušenie povinnosti orgánu verejnej moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej
lehote, nečinnosť takéhoto orgánu, zbytočné prieťahy v konaní, ako aj iný nezákonný zásah do práv a

právom chránených záujmov fyzických a právnických osôb. Rozhodovanie o náhrade škody spôsobenej
nesprávnym úradným postupom je závislé od posúdenia príčinnej súvislosti medzi týmto postupom a
vzniknutou škodou ako jedným z rozhodujúcich predpokladov pre vznik škody. Pôjde teda najmä o
objasnenie príčin, ktoré viedli k určitému výsledku a o starostlivé zváženie všetkých príčinných súvislostí.
Z hľadiska objektívnej zodpovednosti štátu ide o vzťah príčinnej súvislosti vtedy, ak škoda vznikla
následkom škodovej udalosti, a preto nesprávny postup orgánu štátu musí byť vždy so vznikom škody

vo vzťahu príčiny a následku.

V súdenej veci správne súd prvého stupňa vo svetle týchto záverov posudzoval existenciu predpokladov
zodpovednosti odporcu za škodu a nemajetkovú ujmu uplatňovanú navrhovateľom v konaní. V tomto
smere v potrebnom rozsahu zistil skutkový stav veci a vyvodil z neho i správny právny záver. Niet

totiž sporu o tom, ako to vyplýva z obsahu spisu Okresného súdu Komárno sp.zn. 9Er/604/2004, že
exekučnému súdu bola dňa 25. 10. 2004 doručená žiadosť súdnej exekútorky Mgr. Kataríny Baňarovej
o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie na návrh oprávneného Pohotovosť, s.r.o. proti povinnému
D. W., o vymoženie 18.360,-Sk s príslušenstvom na základe exekučného titulu, ktorým bola notárska
zápisnica spísaná na notárskom úrade JUDr. Jarmily Kováčovej, notárky so sídlom Bratislava, Gajova

13 dňa 23. 07. 2004 pod č. N 938/2004, NZ 60195/2004. Exekučný súd dňa 20. 12. 2004 vydal
pod č. 5401004543* poverenie pre súdnu exekútorku na vykonanie tejto exekúcie. Dňa 25. 05. 2009
bol exekučnému súdu doručený návrh navrhovateľa ako oprávneného na zmenu exekútora tak, aby
vykonávaním exekúcie bol poverený súdny exekútor JUDr. Rudolf Krutý. Dňa 03. 06. 2009 exekučný súd
v nadväznosti na tento návrh vyzval dovtedajšiu súdnu exekútorku Mgr. Katarínu Baňarovú o vyjadrenie

sa k tomuto návrhu a vyčíslenie trov exekúcie, na čo súdna exekútorka reagovala písomným podaním,
doručeným exekučnému súdu dňa 22. 06. 2009. Exekučný súd svojim uznesením zo dňa 07. 05.
2012 č.k. 9Er/604/2004-29 v spojení s uznesením Krajského súdu v Nitre č.k. 8CoE/12/2013-53 návrh
oprávneného na zmenu súdneho exekútora zamietol, exekúciu vyhlásil za neprípustnú a zastavil ju.
Zároveň priznal súdnej exekútorke náhradu trov exekúcie v sume 84,39 eura, ktoré uložil oprávnenému

zaplatiť jej do 3 dní od právoplatnosti uznesenia. Podľa navrhovateľa postup exekučného súdu vykazuje
znaky nesprávneho úradného postupu, keď k rozhodnutiu exekučného súdu o návrhu na zmenu
exekútora došlo po uplynutí zákonnej 30-dňovej lehoty a s takým časovým oneskorením, ktoré je
potrebné s ohľadom na právnu zložitosť veci a potrebu spolupráce s účastníkmi konania hodnotiť
ako prieťahy v konaní. Odpoveď, či došlo k vydaniu, resp. nevydaniu rozhodnutia exekučného súdu v

zákonom ustanovenej lehote, poskytuje ust. § 44 zák. č. 233/1995 Z.z. (ďalej len „Exekučný poriadok“).

Podľa § 44 ods. 6 Exekučného poriadku v znení účinnom do 31. 12. 2004, t.j. v čase začatia
exekučného konania, ak oprávnený požiada súd o zmenu exekútora a súd po vyjadrení exekútora
žiadosti oprávneného vyhovie, vykonaním exekúcie poverí súd exekútora, ktorého navrhne oprávnený

a vec mu písomne postúpi. Účinky pôvodného návrhu oprávneného na vykonanie exekúcie zostávajú
zachované. Odmena pôvodného exekútora sa však vypočíta tak, ako keby došlo k zastaveniu exekúcie.

Zákonom č. 341/2005 Z.z., ktorým sa mení a dopĺňa zák. č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v
znení neskorších predpisov a o zmene a doplnení niektorých zákonov, bol s účinnosťou od 01. 09. 2005

zmenený i Exekučný poriadok, okrem iného i jeho ust. § 44, v ktorom sa doterajšie odseky 4 až 6 označili
ako odseky 5 až 7 a § 44 ods. 7 znel: „Oprávnený môže kedykoľvek v priebehu exekučného konania
aj bez uvedenia dôvodu podať na príslušný okresný súd návrh na zmenu exekútora. Súd rozhodne o
zmene exekútora do 30 dní od doručenia návrhu oprávneného na zmenu exekútora“. V prechodných a
záverečných ustanoveniach účinných od 01. 09. 2005 zákon v ust. § 238 ods. 1 zakotvoval, že konania

začaté pred 01. 09. 2005 sa dokončia podľa práva platného do 31. 08. 2005, ak odsek 2 neustanovuje
inak. Podľa ods. 2 § 238 ust. § 34 ods. 1 až 3, § 37 ods. 4 a 5, § 46 ods. 3, § 47 ods. 3, § 58
ods. 5, § 134 ods. 2, § 136 ods. 3 a 4 a § 145 ods. 1 sa použijú aj na konania začaté pred 01. 09.
2005. Znamenalo to potom, že na rozhodnutie o zmene exekútora v exekučných konaniach začatýchpred 01. 09. 2005, o ktorý prípad ide i v súdenej veci, sa nevzťahovala zákonná 30-dňová lehota. Za
situácie, že zákonodarca v danom prípade nestanovoval lehotu na rozhodnutie exekučného súdu o
návrhu oprávneného na zmenu exekútora, nemohlo tak dôjsť zo strany exekučného súdu k porušeniu

povinnosti vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote.

Rovnako tak v sporom dotknutom exekučnom konaní neboli preukázané navrhovateľom avizované
zbytočné prieťahy, ktoré tvrdenie podliehalo prieskumnej činnosti súdu z hľadiska platnej právnej úpravy
§ 9 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z.z. v čase vzniku zodpovednostného vzťahu. Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy,

každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti,
aby sa mohol vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom. Právo každého na to, aby jeho záležitosť
bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným
zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo oprávnenosti akéhokoľvek
trestného obvinenia proti nemu, zakotvuje i čl. 6 ods. 1 prvej vety Dohovoru. V tomto smere rozsiahla
rozhodovacia prax ústavného súdu ustálila, že pri rozhodovaní, či vo veci došlo k prieťahom v konaní,

sa zohľadňujú tri kritéria, ktorými sú: právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje, správanie
účastníka konania a spôsob, akým súd v konaní postupoval. Pojem „zbytočné prieťahy“ obsiahnutý v
čl. 48 ods. 2 ústavy je pojem autonómny, ktorý nemožno vykladať a aplikovať len s ohľadom na lehoty
uvedenévzákone,alesohľadomnakonkrétneokolnostivecisaajvtýchtoprípadochpostupdotknutého
štátneho orgánu nemusí vyznačovať takými významnými prieťahmi, ktoré by bolo možné kvalifikovať

ako zbytočné prieťahy. Hodnotiac postup exekučného súdu z hľadiska týchto kritérií je významné, že v
nadväznosti na exekučný titul exekučný súd pristúpil k jeho preskúmaniu a následne uznesením návrh
na zmenu exekútora zamietol, exekúciu vyhlásil za neprípustnú a zastavil ju, čo zodpovedá aj zásade
hospodárnosti konania. V postupe exekučného súdu s ohľadom na okolnosti danej veci preto nemožno
vzhliadnuť zbytočné prieťahy.

Vychádzajúc z vyššie uvedeného, tak i podľa názoru odvolacieho súdu navrhovateľ v konaní
nepreukázal, že zo strany exekučného súdu došlo k nesprávnemu úradnému postupu v zmysle § 9
ods. 1 zák. č. 514/2003 Z.z., čím nebol naplnený základný predpoklad pre zodpovednosť odporcu
za navrhovateľom v tomto konaní požadovanú náhradu škody a nemajetkovú ujmu. Odvolací súd

ale tiež dodáva, že pokiaľ navrhovateľ nedisponoval spôsobilým exekučným titulom, nemohol sa v
rámci exekúcie vôbec domôcť ani nároku od povinného vyplývajúcemu mu z notárskej zápisnice (viď
uznesenie exekučného súdu zo dňa 07. 05. 2012 č.k. 9Er/604/2004-29, ktorým bola exekúcia vyhlásená
za neprípustnú a zastavená), a preto s takýmto exekučným konaním sa ani nemôže spájať vznik
akejkoľvek škody a nemajetkovej ujmy oprávneného pre samotnú nemožnosť realizácie exekúcie.

Premieta sa tu tak zásada, podľa ktorej „na nepráve nemožno stavať právo“. Významným v tomto smere
je tiež to, že exekučný súd na základe žiadosti súdnej exekútorky Mgr. Kataríny Baňarovej zo dňa 25.
10. 2004 ju poveril vykonaním exekúcie a táto mala povinnosť vykonávať úkony smerujúce k vymoženiu
pohľadávky navrhovateľa ako oprávneného v danom exekučnom konaní v súlade s Exekučným
poriadkom, rovnako ako i oprávneným navrhovaný nový exekútor. Navrhovateľom avizované náklady, v

ktorých vzhliadol vznik škody, by mu preto vznikli bez ohľadu na to, ktorý exekútor exekúciu vykonával,
čo vylučuje príčinnú súvislosť medzi konaním exekučného súdu a navrhovateľom tvrdenou škodou, ako
i vznikom nemajetkovej ujmy.

Záverom odvolací súd konštatuje, že hoci navrhovateľ ani nekonkretizoval svoj odvolací dôvod a postup

prvostupňového súdu v konaní, ktorým malo dôjsť k odňatiu mu možnosti konať pred súdom, odvolací
súdpopreskúmaníveciakonania,ktorémupredchádzalo,takútovadukonaniapodľa§221ods.1písm.
f/ OSP nezistil, pričom i ďalšie skutočnosti vytýkané navrhovateľom v jeho odvolaní sú bez právneho
významu alebo sa preskúmavaného rozsudku vôbec netýkajú.

Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny
podľa § 219 ods. 1 OSP potvrdil.

O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 224 ods. 1 v spojení s § 142 ods. 1 a
§ 151 ods. 1 OSP tak, že v odvolacom konaní úspešnému odporcovi náhradu trov odvolacieho konania

nepriznal, keďže odporca návrh na priznanie náhrady trov odvolacieho konania nepodal.

Toto rozhodnutie bolo prijaté odvolacím senátom pomerom hlasov 3:0.Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.