Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 28. máj 2014

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 7Co/138/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5112234424
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 05. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Katarína Beniačová

ECLI: ECLI:SK:KSZA:2014:5112234424.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Kataríny

Beniačovej a členov senátu Mgr. Františka Dulačku a JUDr. Erika Vargu v právnej veci navrhovateľa:
POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom Pribinova 25, Bratislava, IČO: 35 807 598, právne zastúpený
advokátskou kanceláriou Fridrich Paľko, s.r.o., so sídlom Grösslingova 4, Bratislava, IČO: 36 864 421,
proti odporcovi: Slovenská republika, zastúpená Ministerstvom spravodlivosti SR, Župné námestie 13,
Bratislava, v konaní o náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy, na odvolanie navrhovateľa proti
rozsudku Okresného súdu Žilina č. k. 7C/304/2012-89 zo dňa 9. decembra 2013, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok okresného súdu p o t v r d z u j e .

Odporcovi náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom okresný súd v celom rozsahu zamietol návrh, v ktorom sa navrhovateľ domáhal
uložiť odporcovi zaplatenia majetkovej škody a nemajetkovej ujmy spôsobenej navrhovateľovi tvrdením
nesprávnym úradným postupom exekučného súdu - Okresného súdu Žilina. Nesprávnosť postupu mala
spočívať v okolnosti, že exekučný súd nerozhodol v zákonnej lehote o žiadosti súdneho exekútora na
vydanie poverenia v exekučnej veci navrhovateľa ako oprávneného vedenej súdnym exekútorom pod
sp. zn. Ex 15119/2010 (výrok II). Okresný súd zamietol aj návrh navrhovateľa na prerušenie konania do

právoplatného rozhodnutia Ústavného súdu SR o ústavnej sťažnosti, ktorej predmetom je rozhodnutie
o porušení práva navrhovateľa na zákonného sudcu a práva na nestranný súd (výrok I).

Okresný súd vychádzal zo zistenia, že o žiadosti o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie rozhodol
exekučný súd dňa 06.05.2011 tak, že túto zamietol a následne uznesením zo dňa 17.07.2002 exekučné
konaniezastavil.Okresnýsúddospelkzáveru,žeknesprávnemupostupuvexekučnomkonanínedošlo.
V rozhodnom čase bolo účinné ustanovenie § 44 ods. 2 Exekučného poriadku (účinný od 01.06.2010 do

31.05.2011, ktorý upravoval procesnú lehotu 15-tich dní na vydanie poverenia na vykonanie exekúcie
pre prípad, že exekučný súd nezistí rozpor v žiadosti o udelenie poverenia alebo návrhu na vykonanie
exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom. Táto lehota neplatila v prípade exekučných titulov podľa
§ 41 ods. 2 písm. c/ a d/ Exekučného poriadku, t.j. pre notárske zápisnice a vykonateľné rozhodnutia
rozhodcovských komisií a zmierov nimi schválených. Táto výnimka bola do exekučného poriadku
zavedená Zákonom č. 144/2010 Z. z. s účinnosťou od 01.06.2010. Zákonom č. 102/2011 Z. z. s
účinnosťou od 01.06.2011 bolo predmetné zákonné ustanovenie § 41 ods. 2 písm. d/ doplnené za

slovom rozhodnutí o „rozhodcovských súdov“. Úmyslom zákonodarcu bolo jednoznačné upresnenie
tohto zákonného ustanovenia, aby sa predišlo jeho mylným interpretáciám. Z uvedeného vyplýva, že
ust. § 41 ods. 2 písm. d/ Exekučného poriadku v znení pred 01.06.2011 sa týkalo aj rozhodcovských
rozsudkov. V predmetnej exekučnej veci bol exekučným titulom rozsudok rozhodcovského súdu ateda lehota 15-tich dní na vydanie poverenia sa na tento prípad nevzťahovala. Naviac z ust. § 44
ods. 2 Exekučného poriadku nevyplýva, že táto lehota by sa mala vzťahovať na prípad, ak exekučný
súd zistí rozpor žiadosti, návrhu alebo exekučného titulu so zákonom a žiadosť o udelenie poverenia

zamietne. Naopak zákon takúto lehotu v prípade negatívneho rozhodnutia exekučného súdu neukladá.
Samotné rozhodnutie o zamietnutí žiadosti na vydanie poverenia nepovažoval za nesprávny úradný
postup, pretože postup súdu našiel vyjadrenie v rozhodnutí. Výsledkom jeho rozhodovacej činnosti bolo
zamietnutie žiadosti o vydanie poverenia. Ak exekučný súd zhromažďoval dôkazy pre rozhodnutie,
tieto hodnotil a právne ich posudzoval. Išlo o činnosť, ktorá priamo smerovala k vydaniu rozhodnutia

a preto túto činnosť nevyhodnotil ako úradný postup, ktorý by bolo možné vyhodnotiť ako nesprávny a
nesústredený, prípadne neefektívny. Dĺžku konania od podania návrhu na vydanie poverenia do vydania
rozhodnutia o zamietnutí žiadosti o vydanie poverenia v trvaní cca 5-tich mesiacov, tak nepovažoval
okresný súd, vzhľadom na tieto okolnosti za neprimeranú.
Po vyhodnotení vykonaného dokazovania zároveň dospel k záveru, že nie je právne dôvodné
navrhovateľovi priznať uplatňované peňažné plnenie a to majetkovú škodu a nemajetkovú ujmu.

Nepovažoval za preukázaný základný predpoklad a to nesprávny úradný postup ako jednu z podmienok
pre vznik zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom. Pri rozhodnutí o
zamietnutí návrhu navrhovateľa na prerušenie konania okresný súd dospel k záveru, že nebol daný
dôvod na jeho prerušenie ani podľa ust. § 109 ods. 1 písm. b/, resp. podľa § 109 ods. 2 písm. c/
O.s.p.. Otázka zákonného sudcu bola vyriešená rozhodnutím krajského súdu, ktoré je rozhodnutím

konečným a teda rozhodnutie vo veci samej nezáviselo od žiadnej otázky, ktorú by nebol súd oprávnený
v tomto konaní riešiť. Dôvod na prerušenie predmetného konania nevidel ani v podaní ústavnej sťažnosti
navrhovateľom,nakoľkojejpredmetomniesúvecnéotázkykonkrétnehosporu,aleskúmanie,činedošlo
v danom konaní a rozhodnutí súdu k porušeniu ústavou zaručených základných práv a slobôd účastníka.
Začatie konania pred ústavným súdom teda nie je konaním, kde by sa riešili otázky potrebné pre

rozhodnutie okresného súdu v prejednávanej veci.

O náhrade trov konania rozhodol okresný súd podľa § 142 ods. 1 O.s.p. tak, že procesne úspešnému
odporcovináhradutrovnepriznal,nakoľkotentosiichnevyčíslilazobsahuspisuaninevyplývalichvznik.

Proti tomuto rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie navrhovateľ, ktorým sa domáhal
jeho zrušenia a vrátenia veci okresnému súdu na ďalšie konanie.
Poukázal na koncepciu spravodlivého súdneho konania zahŕňajúceho právo na kontradiktórne konanie
a v danej spojitosti súdu vytýkal že vo veci rozhodol bez nariadenia pojednávania. Týmto postupom
mu znemožnil možnosť oboznámiť sa s obsahom dôkazov a prednesov, vyjadriť sa k ním a prípadne

navrhnúť dôkazy na podporu svojich tvrdení.
Ďalej uviedol, že urobil podanie obsiahnuté v texte žaloby, ktorým upovedomil súd o skutočnostiach
nasvedčujúcich tomu, že sudcu, ktorému bola vec pridelená na prejednanie a rozhodnutie je potrebné z
konania vylúčiť. Okolnosť, že krajský súd nevzhliadol v označených skutočnostiach dôvod na vylúčenie
sudcu nič nemení na tom, že v jeho očiach a objektívne v očiach verejnosti takéhoto sudcu nemožno

považovať za nestranného. Uvedené rozhodnutie krajského súdu bolo vydané v rozpore s ustálenou
praxou iných krajských súdov v skutkovo a právne totožných veciach. Zároveň je v rozpore s judikatúrou
Ústavného súdu SR, Európskeho súdu pre ľudské práva v oblasti zachovávania práva na nestranný súd.
Súdu prvého stupňa vytýkal viacero omylov, z ktorých „príkladmo“ uviedol konštatovanie súdu, že ním
namietané lehoty na vydanie rozhodnutia boli dodržané, hoci v odôvodnení prezentované úseky tomu

nenasvedčujú.Zanepochybnepreukázanýpovažovalnesprávnyúradnýpostupexekučnéhosúdu,ktorý
bol bezdôvodne nečinný, spôsobil tak zbytočné prieťahy v konaní a nerozhodol o jeho návrhu v zákonnej
lehote. Zároveň nesprávny úradný postup súdu spočíva hneď v niekoľkých skutočnostiach nie len v
jednej z nich. Konajúci súd sa preto musí vysporiadať so všetkými vytýkanými zložkami nesprávneho
úradného postupu, v napadnutom rozhodnutí tomu tak nie je, čo ho robí nepreskúmateľným pre

nedostatok dôvodov.

Odporca sa k podanému odvolaniu nevyjadril.

Krajský súd, ako súd odvolací, preskúmal vec v rozsahu danom ust. § 212 ods. 1 a bez nariadenia

odvolacieho pojednávania (podľa § 214 ods. 2 O.s.p., v spojení s § 156 ods. 3 O.s.p. ), rozsudok
okresného súdu ako vecne správny podľa § 219 ods. 1, 2 O.s.p. potvrdil.Vo všeobecnosti je akceptovateľná úvaha odvolateľa, že súčasťou kontradiktórneho konania je právo
byť oboznámený s predloženými dôkazmi, vyjadriť sa k nim a podávať dôkazné návrhy. Zásada
kontradiktórnosti predovšetkým pojmovo predvída procesnú aktivitu účastníkov konania. Ťažiskom

realizácie procesných práv účastníkov súdneho konania je pojednávanie, na ktoré bol navrhovateľ
riadne a včas predvolaný a svojim postupom - bezdôvodnou neúčasťou na súdnom pojednávaní -
sa o ich bezprostredné naplnenie sám obral. V prípade účasti na pojednávaní by sa navrhovateľ
zúčastnil vykonávania dokazovania, mohol by navrhovať jeho doplnenie, resp. sa k vykonanému
dokazovaniu vyjadriť a bol by poučený aj o predbežnom právnom posúdení (§ 118 ods. 2 O.s.p.). V tejto

súvislosti sú potom ďalšie tvrdenia i námietky, že vo veci bolo rozhodované bez nariadenia pojednávania
bezpredmetné.

Rovnako za nedôvodnú považoval krajský súd aj námietku odvolateľa, že vo veci nerozhodoval zákonný
sudca. Zákonná sudkyňa správne postupovala v intenciách záväzného rozhodnutia nadriadeného súdu

ojejnevylúčení.Odvolateľvposudzovanomodvolaníneuviedolžiadneiné/ďalšieokolnosti,ktorébymali
zakladať jej vylúčenie, než tie, ktoré už boli predmetom posúdenia nadriadeného súdu. Zároveň dotknutý
záveronevylúčenírešpektujeaktuálnurozhodovaciupraxNajvyššiehosúduSR(napr.uzneseniasp.zn.
3Nc 14/2010 z 31.05.2010; 6Cdo 201/2013 z 19.06.2013) v otázkach posudzovania inštitútu sudcovskej
nestrannosti.

Opomenúť nie je možné ani výsledky aktuálnej rozhodovacej činnosti Ústavného súdu SR (napr. I. ÚS
88/2013 z 06.02.2013) vo vzťahu k (neúspešným) ústavným sťažnostiam navrhovateľa v obdobných
prípadoch.

Vo väzbe na samotné meritórne posúdenie daného prípadu odvolací súd poukazuje na zodpovednosť

navrhovateľa za obsahové vymedzenie svojho odvolania a na viazanosť odvolacieho súdu odvolacími
dôvodmi (§ 212 ods. 1 O.s.p.). Z tohto aspektu je zjavné, že navrhovateľ v odvolaní rezignoval na
akúkoľvek konkrétnu úvahu vo vzťahu ku vecným dôvodom, ktorý okresný súd viedli k zamietnutiu
návrhu. Fakticky sa obmedzil len na všeobecné konštatovania, ktoré sú len opakovaním žalobného
návrhu a to bez relevantnej reakcie na konkrétne nosné dôvody meritórneho rozhodnutia, ktoré sa s

vytýkanými zložkami nesprávneho úradného postupu vysporiadalo vo vecnej a konkrétnej rovine.
V tejto spojitosti platí, že odvolací súd nemôže v sporovom/kontradiktórnom konaní nahrádzať
nevyhnutnú procesnú aktivitu účastníka/odvolateľa a formulovať namiesto neho odvolacie dôvody,
resp. preskúmavať rozhodnutie na základe iných, než účastníkom konania v odvolaní vznesených
námietok. Zároveň však platí aj úsudok, že nie je prípustné konfrontovať prvostupňový súd so závermi,

ktoré v konaní nevyslovil. Z tohto pohľadu odvolacia námietka spočívajúca v tvrdení, že okresný súd
pochybil „keď konštatoval, že namietané lehoty na vydanie rozhodnutia boli dodržané“ nekorešponduje s
právnymi dôvodmi a skutkovými zisteniami, na ktorých je založené napadnuté rozhodnutie. Odvolací súd
preto nemá právny dôvod, resp. možnosť zaoberať sa predmetnou odvolacou námietkou, nakoľko nemá
podklad v napadnutom rozhodnutí, takéto tvrdenie okresný súd nevyvodil a ide o zjavné pochybenie

odvolateľa pri formulovaní odvolacích dôvodov.

Navrhovateľ v úvode odvolania uvádzal, že rozsudok okresného súdu napáda „v celosti“, teda aj vo
výroku, ktorým nebolo vyhovené jeho žiadosti na prerušenie konania. Aj v tomto prípade je súd viazaný
rozsahom a dôvodmi odvolania podľa § 212 ods. 1 O.s.p.. Navrhovateľ však v súvislosti s touto časťou

rozhodnutia, napriek tomu že ho napadol, neuviedol žiadne dôvody, pre ktoré ho považuje za nesprávne.
Krajský súd preto v tejto časti rozsudok okresného súdu ako vecne správny potvrdil, pričom sa v celom
rozsahu stotožnil s dôvodmi prvostupňového rozhodnutia na ktoré v podrobnostiach v zmysle § 219 ods.
2 O.s.p. poukazuje.

Odvolací súd ako vecne správny potvrdil aj odvolaním výslovne nenapadnutý, ale od rozhodnutia vo veci
samej závislý výrok o trovách prvostupňového konania. Okresný súd náležite aplikoval zásadu úspechu
v spore i návrhový charakter rozhodovania o náhrade trov.

O trovách odvolacieho konania rozhodol tak, že odporcovi ich náhradu nepriznal. Navrhovateľ nebol v

tomto štádiu konania úspešný, preto podľa § 142 ods. 1 O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p. nemá právo
na náhradu trov odvolacieho konania. Naproti tomu odporca si náhradu trov aktuálneho odvolacieho
konania neuplatnil (§ 151 ods. 1 O.s.p.) a fakticky mu ani žiadne trovy v súvislosti s odvolaním nezvykli.
Toto rozhodnutie odvolacieho súdu bolo prijaté pomerom hlasov 3 : 0.Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e prípustné.