Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa pondelok 31. marec 2014

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 11Co/30/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5612210895
Dátum vydania rozhodnutia: 31. 03. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Eva Malíková

ECLI: ECLI:SK:KSZA:2014:5612210895.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Evy Malíkovej

a členov senátu JUDr. Romana Tichého a JUDr. Adriany Gallovej v právnej veci navrhovateľa:
POHOTOVOSŤ, s. r. o., so sídlom Pribinova 25, Bratislava, IČO: 35 807 598, právne zastúpeného
spoločnosťou Fridrich Paľko, s. r. o., so sídlom Grösslingova 4, Bratislava, IČO: 36 864 421, proti
odporcovi: Slovenská republika, zastúpenému Ministerstvom spravodlivosti SR, so sídlom Župné
námestie 13, Bratislava, v konaní o náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy, o odvolaní
navrhovateľaprotirozsudkuOkresnéhosúduLiptovskýMikulášč.k.7C/266/2012-54zodňa26.09.2013,
takto

r o z h o d o l :

Rozsudok okresného súdu p o t v r d z u j e .

Odporcovi náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom okresný súd zamietol žalobný návrh, ktorým sa navrhovateľ domáhal zaviazať
odporcu na náhradu majetkovej škody vo výške 125,- eur a na náhradu nemajetkovej ujmy vo výške
550,- eur. Odporcovi náhradu trov konania nepriznal.
Nárok navrhovateľa posudzoval prvostupňový súd podľa § 9 ods. 1, 2 zákona č. 514/2003 Z. z. o
zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení

neskorších predpisov (v znení do 31.12.2012), § 44 ods. 2 zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych
exekútoroch a exekučnej činnosti v znení neskorších predpisov účinných do 31.05.2010 a v znení
účinnom od 01.06.2010, ako aj § 41 ods. 2 písm. d) zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a
exekučnej činnosti v znení neskorších predpisov účinnom od 01.06.2011.
Prvostupňový súd žalobu zamietol, keď vykonaným dokazovaním nebola preukázaná jej dôvodnosť.
Navrhovateľ nepreukázal naplnenie atribútov zodpovednostného vzťahu za škodu spôsobenú
nesprávnym úradným postupom exekučným súdom. Navrhovateľ predovšetkým nepreukázal naplnenie

primárneho atribútu zodpovednostného vzťahu, a to nesprávny úradný postup. Tvrdenie žalobcu
o nevydaní poverenia na vykonanie exekúcie exekučným súdom po dobu viac ako 10 mesiacov
nebolo pravdivé. Z pripojeného exekučného spisového materiálu bolo jednoznačne preukázané, že k
vydaniu poverenia došlo po uplynutí 8 mesiacov a 11 dní. Dôvodom bola potreba predloženia listiny,
a to doručenky preukazujúcej doručenie rozhodcovského rozsudku. Predovšetkým však zamietnutie
žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie v časti vymáhania zmenkového úroku. V
priebehu plynutia uvedenej doby okresný súd musel rozhodnúť najskôr negatívnym výrokom o

časti žiadosti o udelenia poverenia. V dôsledku podania odvolania oprávneného (navrhovateľa) sa
uskutočnilo aj odvolacie konanie, čím došlo k predĺženiu lehoty na vydanie poverenia na vykonanie
exekúcie v zostávajúcej časti práve v dôsledku správania sa navrhovateľa ako oprávneného.
Po nadobudnutí právoplatnosti rozhodnutia odvolacieho súdu (dňa 24.11.2011, ktoré nadobudloprávoplatnosť 27.01.2012) a čiastočnom zastavení exekučného konania v časti vymáhania 0,25 %
denného zmenkového úroku (dňa 31.01.2012), súd bez prieťahov dňa 31.01.2012 vydal poverenie na
vykonanie exekúcie súdnemu exekútorovi. Podľa konštantnej judikatúry Ústavného súdu SR samotné

nedodržanie zákonom stanovenej lehoty (v danom prípade nevydanie poverenia v lehote 15 dní od
doručenia žiadosti súdneho exekútora) sa nepovažuje automaticky za porušenie základného práva
účastníka konania, keďže je potrebné zohľadniť všetky okolnosti prípadu. Nerešpektovanie lehôt
ustanovených zákonom aj podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva v Štrasburgu samo o
sebe nemusí znamenať porušenie článku 6 odsek 1 Dohovoru. Môže byť významné pri hodnotení, či

sa celé konanie skončilo v primeranej lehote (Wiesinger v. Rakúsko, séria A č. 213). Prvostupňový súd
ďalej dôvodil, že poverenie na vykonanie exekúcie nepredstavuje skončenie konania a uplynutie času
v trvaní 8 mesiacov a 11 dní mohlo byť právne významné pri hodnotení primeranosti celého konania.
Navrhovateľ však ani minimálnym spôsobom neodôvodnil zásah do jeho práva prekročením lehoty na
vydanie poverenia o 8 mesiacov a 11 dní, keďže v žalobe tvrdil nevydanie poverenia po dobu dlhšiu ako
10 mesiacov. Navrhovateľ v procesnom postavení oprávneného jednoznačne zapríčinil plynutie času, v

dôsledku nesprávne uplatňovaného zmenkového úroku a následného bezúspešného bránenia práva v
odvolacom konaní. Tým bol vyvrátený samotný skutkový základ primárneho atribútu zodpovednostného
vzťahu, v dôsledku čoho bola preukázaná bezúspešnosť žaloby.
Podľa okresného súdu zámerom zákonom stanovenej lehoty na vydanie poverenia v trvaní 15 dní bolo
zefektívnenie exekučného konania a snaha dosiahnuť, aby poverenie na vykonanie exekúcie nebolo

zdržiavané nečinnosťou exekučného súdu. Lehota je pre súd záväzná, aby jej nedodržanie mohlo
byť označované za zbytočný prieťah. Uvedená lehota predstavovala ideálnu predstavu zákonodarcu o
dobe potrebnej na to, aby sa poverenie mohlo vydať. Pre záver o zbytočných prieťahoch exekučného
súdu však nestačí len samotné prekročenie pätnásťdňovej lehoty, ale aj naplnenie ďalších relevantných
okolností prípadu. Medzi takéto okolnosti patrí správanie sa oprávneného, jeho súčinnosť, iné procesné

prekážky, vrátane ďalšieho priebehu konania, postupu exekútora a exekučného súdu. Legislatívna
úprava s účinnosťou od 01.06.2011 vyňala vykonateľné rozhodnutia rozhodcovských súdov zo zákonom
stanovenej pätnásťdňovej lehoty na vydanie poverenia od doručenia žiadosti súdneho exekútora.
Novelizovaná právna úprava ustanovenia § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu
spôsobenú pri výkone verejnej moci (od 01.01.2013) explicitne zakotvila už aj požiadavku posúdenia

nesprávneho úradného postupu v závislosti od výsledkov právoplatných rozhodnutí označených súdov
(Európskeho súdu pre ľudské práva v Štrasburgu alebo Ústavného súdu SR) alebo vybavenia sťažnosti
na prieťahy, prípadne žiadosti o prešetrenie vybavenia sťažnosti na prieťahy.
Prvostupňový súd tiež konštatoval, že správanie sa samotného navrhovateľa, vzhľadom na potrebu
prihliadania na konkrétne okolnosti prípadu v zmysle vyššie označenej judikatúry súdov nevykazovalo

znaky riadne poskytnutej súčinnosti pri vybavovaní veci. Ďalej dôvodil, že štát nezodpovedá za
správanie sa účastníka konania ako poškodeného. Primeraná rýchlosť konania je jednou z podmienok
spravodlivého procesu v širšom zmysle slova. Príliš dlhé konanie ohrozuje jeho účinnosť, pričom pomalá
spravodlivosť je považovaná za odmietnutú spravodlivosť. Rýchlosť však neznamená prenáhlenosť.
Konanie musí byť čo najrýchlejšie ale tak, aby tým neutrpela jeho kvalita. Rýchlosť nesmie ísť

na úkor riadneho výkonu spravodlivosti a rešpektovania ostatných základných princípov konania
(rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva v Štrasburgu Neumeister v. Rakúsko zo dňa
27.12.1968). V rozhodnutí vo veci Bodaerdd v. Belgicko zo dňa 22.10.1992 Európsky súd pre ľudské
práva v Štrasburgu uviedol, že článok 6 predpisuje rýchlosť súdneho konania, ale súčasne zakotvuje
všeobecnejší princíp riadneho výkonu spravodlivosti. Dohovor taktiež ráta s tým, že konanie sa

nemá príliš unáhliť. S poukazom na tzv. „interpretačnú právoplatnosť“ judikatúry Európskeho súdu
pre ľudské práva v Štrasburgu bolo elementárnou povinnosťou exekučného súdu náležite skúmať
podmienky vydania poverenia, s čím je spojené plynutie času. Podľa okresného súdu je všeobecne
známe, že aplikácia komunitárneho práva predstavovala prelomenie predchádzajúcej súdnej praxe aj
v oblasti exekučného konania. Osobitne v období pred legislatívnymi zmenami Exekučného poriadku,

smerujúcimi k úplnej transpozícii smerníc európskeho práva. Navrhovateľ, ktorý poukazoval na
zásah do svojich podnikateľských aktivít, práve v ich dôsledku sa stal centrom pozornosti ochrany
spotrebiteľa v Slovenskej republike, ako aj na úrovni príslušných orgánov Európskej únie. Podmienky
poskytovania úverov, na základe ktorých boli vydávané exekučné tituly predstavujúce rozhodcovské
rozsudky, boli kvalifikované ako neprijateľné podmienky. V tomto smere okresný súd poukázal

na rozhodnutie Európskeho súdneho dvora v Luxemburgu, ktorý vo svojom rozhodnutí Asturcom
Telecomunicaciones C-40/08 zdôrazňuje povinnosť súdu ex offo skúmať neprijateľné podmienky aj
bez námietky účastníka konania. S cieľom zabezpečiť úroveň ochrany, ktorú chce smernica 93/13
dosiahnuť, Súdny dvor viackrát zdôraznil, že nerovný stav medzi spotrebiteľom a predajcom alebododávateľom môže byť kompenzovaný iba pozitívnym zásahom, vonkajším vo vzťahu k samotným
účastníkomzmluvy(rozsudkyOceanoGrupoEditorialaSalvatEditores,C-240/98ažC-244/98,Mostaza
Claro, C-165/05). Možnosť skúmať aj bez návrhu nekalú povahu podmienky predstavuje prostriedok

vhodný na dosiahnutie výsledku stanoveného v článku 6 smernice 93/13, teda na zabránenie tomu, aby
jednotlivý spotrebiteľ nebol viazaný nekalou podmienkou a zároveň na dosiahnutie cieľa stanoveného
v článku 7 smernice, pretože takéto preskúmanie môže mať odradzujúci účinok smerujúci k ukončeniu
používania nekalých podmienok v zmluvách uzavretých so spotrebiteľmi zo strany predajcov alebo
dodávateľov. Okresný súd osobitne poukázal na uznesenie Európskeho súdneho dvora v Luxemburgu

zo dňa 16.11.2010, POHOTOVOSŤ, s. r. o., proti Iveta Korčkovská, C-76/10, ktorý práve vo vzťahu
k navrhovateľovi rozhodol, že smernica Rady 93/13/EHS z 05.04.1993 o nekalých podmienkach v
spotrebiteľských zmluvách ukladá vnútroštátnemu súdu, ktorý rozhoduje o návrhu na nútený výkon
právoplatného rozhodcovského rozhodnutia vydaného bez účasti spotrebiteľa, povinnosť aj bez návrhu
posúdiť nekalú povahu sankcie obsiahnutej v zmluve o úvere uzavretej poskytovateľom úveru so
spotrebiteľom a uplatnenej v tomto rozhodnutí, ak tento súd má na tento účel k dispozícii nevyhnutné

informácie o právnom a skutkovom stave a podľa vnútroštátnych procesných pravidiel môže uvedený
súd vykonať takéto posúdenie v rámci obdobných konaní na základe vnútroštátneho práva.
Z dôvodu nepreukázania základu nároku zodpovednosti navrhovateľa za vznik škody nebol daný
žiaden dôvod vykonávať ďalšie dokazovanie a zaoberať sa námietkami vo vzťahu k ďalším atribútom
zodpovednostného vzťahu, vrátane námietky premlčania (vzťahujúcej sa na iné obdobie vymedzené

odporcom). Nebol taktiež dôvod na vydanie medzitýmneho rozsudku, ktorý má svoje opodstatnenie len
v prípade preukázaného základu nároku. V čase vyhlásenia rozsudku už došlo k uplynutiu zákonom
stanovenej lehoty v súvislosti s predbežným prerokovaním nároku.
O náhrade trov konania súd rozhodol podľa ustanovenia § 142 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku,
podľa ktorého ustanovenia odporcovi, ktorý bol v konaní úspešný, vznikol nárok na náhradu trov konania

voči navrhovateľovi v konaní neúspešnému. Z dôvodu, že navrhovateľ náhradu trov konania nevyčíslil
a z obsahu spisu nevyplývala, súd rozhodol tak, že odporcovi sa nepriznáva náhrada trov konania.

Voči citovanému rozsudku v zákonnej lehote podal odvolanie navrhovateľ. Namieta, že v konaní došlo
k vadám - účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom, rozhodoval

vylúčený sudca, súd prvého stupňa nesprávne vec právne posúdil, neúplne zistil skutkový stav veci,
pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým
zisteniam, doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy,
ktoré doteraz neboli uplatnené, rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho
posúdenia veci.

Navrhovateľ namieta, že súd prejednal vec v neprítomnosti jeho právneho zástupcu a odporcu,
postupujúc podľa ust. § 101 ods. 2 O. s. p. preto, že sa navrhovateľ bez ospravedlnenia na pojednávanie
nedostavil. Možnosť súdu konať v neprítomnosti účastníka je však obmedzená splnením formálnej
podmienky spočívajúcej v podaní žiadosti o odročenie pojednávania z dôležitého dôvodu. Navrhovateľ
podal návrh na zrušenie pojednávania, uviedol dôležité dôvody a predložil súdu listiny spájané s

označenými dôvodmi. Preto súd nemohol postupovať podľa § 101 ods. 2 O. s. p. a vec prejednať
v neprítomnosti navrhovateľa. Súd tým, že prejednal vec v neprítomnosti navrhovateľa, odňal mu
možnosť konať pred súdom. Poukazuje na znenie ust. § 15 O. s. p., že pokiaľ sa sudca dozvie o
skutočnostiach, pre ktoré je vylúčený, oznámi to neodkladne predsedovi súdu a v konaní môže zatiaľ
urobiť len také úkony, ktoré nepripúšťajú odklad. Navrhovateľ uskutočnil podanie, ktorým upovedomil

súd o skutočnostiach nasvedčujúcich tomu, že sudcu, ktorému bola vec pridelená systémom súdneho
manažmentu na prejednanie a rozhodnutie, je potrebné z konania vylúčiť. Okolnosť, že krajský súd
nevzhliadol v označených skutočnostiach dôvod na vylúčenie sudcu, nič nemení na tom, že v očiach
navrhovateľa a objektívne v očiach verejnosti nemožno tohto sudcu považovať za nestranného. V tejto
súvislosti poukazuje na rozhodovaciu prax Krajských súdov v Trnave, Nitre a Prešove. Tiež poukazuje

na judikatúru Ústavného súdu SR a Európskeho súdu pre ľudské práva v oblasti zachovávania práva
na nestranný súd. Za takýchto okolností, s vedomím, že názor krajského súdu vo veci nestrannosti
pre rozpor s rozhodovacou praxou iných krajských súdov, Ústavného súdu SR a Európskeho súdu
pre ľudské práva v Štrasburgu neobstojí a navrhovateľ podal ústavnú sťažnosť pre porušovanie jeho
práva na nestranný súd, nebolo a nie je prípustné, aby konanie pokračovalo ústnym pojednávaním,

v ktorom vykonával úkony a rozhodol vylúčený sudca. Navrhovateľ nemal možnosť vyjadriť sa k
tvrdeniamodporcu,zktorýchsúdprisvojomrozhodovanívychádzalazachytilichajvodôvodnenísvojho
rozhodnutia.Navrhovateľsanemalmožnosťvyjadriťkdôkazom,ktorésúdvykonalazaložilnanichsvoje
rozhodnutie.Zatakejtoprocesnejsituáciedošlokdegradáciizásadykontradiktórnosti,kporušeniuprávanavrhovateľa na súdnu ochranu, ako aj k odňatiu jeho možnosti konať pred súdom. V konkrétnostiach
napríklad navrhovateľ uvádza, že súd sa dopustil viacerých omylov, keď konštatoval, že navrhovateľom
namietané lehoty na vydanie rozhodnutia boli dodržané, avšak v odôvodnení prezentované časové

úseky tomu nenasvedčujú. Je nepochybné, že navrhovateľom tvrdený nesprávny úradný postup bol
v konaní jednoznačne preukázaný. Súd bol bezdôvodne nečinný, spôsobil tak zbytočné prieťahy v
konaní a nerozhodol o návrhu navrhovateľa v zákonnej lehote. Súd rozhodol bez toho, aby umožnil
navrhovateľovi s cieľom ovplyvniť rozhodnutie všeobecného súdu vyjadriť sa k skutkovým a právnym
otázkam veci. Navrhovateľ ako strana konania nebol oboznámený s obsahom dôkazov a prednesov,

nemal možnosť sa k týmto dôkazom a prednesom vyjadriť a sám nemal možnosť navrhnúť dôkazy na
podporu svojich protitvrdení. Kontradiktórnosť súdneho procesu sa vzťahuje aj na oprávnenie vyjadrovať
sa k dôkazom, ktoré súd získal z vlastnej iniciatívy. Navrhovateľ namietal, že v danej veci nebolo
možné rozhodnúť bez nariadenia pojednávania. Okresný súd vykonal dokazovanie, ktorého obsah a
rozsah si bez uvedenia akéhokoľvek dôvodu určil sám a zistil, že existuje okolnosť brániaca vydať pre
navrhovateľa pozitívne rozhodnutie, pričom súd musí vo všeobecnosti o tom informovať účastníkov

konania v spore a umožniť im, aby sa k tomu kontradiktórne vyjadrili. Z uvedených dôvodov žiada, aby
odvolací súd zrušil napadnutý rozsudok a vrátil vec na opätovné prejednanie okresnému súdu.

Odporca sa k odvolaniu nevyjadril.

Krajský súd, ako súd odvolací, preskúmal napadnutý rozsudok na základe podaného odvolania v
rozsahu danom ust. § 212 ods. 1 O. s. p. a bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 214 ods. 2 O.
s. p.) napadnutý rozsudok postupom v zmysle ust. § 156 ods. 3 O. s. p. potvrdil v zmysle ust. § 219
ods. 1, 2 O. s. p.

Rozsudok okresného súdu je vecne správny. Okresný súd v dostatočnom rozsahu zistil skutkový stav
veci a vyvodil správny právny záver.

V zmysle ust. § 212 ods. 1 O. s. p., odvolací súd je rozsahom a dôvodmi odvolania viazaný.

V tejto súvislosti krajský súd poukazuje, že odvolacie dôvody uvádzané v odvolaní nekorešpondujú s
právnymi dôvodmi a skutkovými zisteniami, na ktorých je založené napadnuté rozhodnutie. Navrhovateľ
zrejme tým, že podáva hromadné podania, dostatočne nerozlišuje medzi jednotlivými rozhodnutiami
súdov.

Prieskumná činnosť odvolacieho súdu zahŕňa ako hmotnoprávnu, tak aj procesnoprávnu oblasť.
Odvolací súd musí preto preskúmať zákonnosť rozhodnutia so zreteľom k hmotnému právu, ale tiež
zákonnosť konania, z ktorého napadnuté konanie vzišlo. Pri rozhodovaní odvolacieho súdu o odvolaní
proti napadnutému rozsudku je však odvolací súd viazaný ako rozsahom odvolania, tak aj dôvodmi
podaného odvolania. Odvolateľ v podanom odvolaní fakticky svojím dispozičným úkonom vymedzuje

nielen rozsah, ale aj dôvody preskúmavacej činnosti odvolacieho súdu. Ust. § 212 ods. 2 O. s. p.
vymedzuje výnimky, kedy odvolací súd nie je viazaný rozsahom podaného odvolania. Ide o výnimky len
vo vzťahu k rozsahu podaného odvolania, pričom dôvodmi podaného odvolania je odvolací súd viazaný
vždy. Na vady konania pred súdom prvého stupňa prihliadne odvolací súd len vtedy, ak mali za následok
nesprávne rozhodnutie vo veci. To znamená, že pokiaľ sa v konaní pred súdom prvého stupňa síce

vyskytli vady, ale ktoré nemali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, potom odvolací súd na tieto
vady neprihliadne.

Vzhľadomktomu,žeodvolacísúdjerozsahomadôvodmiodvolaniaviazaný,priposudzovanídanejveci
sazaoberallennámietkaminavrhovateľauvedenýmivodvolaníaprocesnýmpostupomprvostupňového

súdu predchádzajúcim vydaniu napadnutého rozhodnutia z hľadiska, či došlo k vadám, ktoré mohli mať
za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.

Podstatná časť odvolacích námietok navrhovateľa je založená na tvrdení, že vo veci nerozhodoval
nestranný sudca. Krajský súd v Žiline, ako súd nadriadený, rozhodol uznesením č. k.

9NcC/29/2013-14 zo dňa 05.04.2013, že sudkyňa Okresného súdu Liptovský Mikuláš JUDr. Eva Uličná
je vylúčená z prejednávania a rozhodovania veci. Nadriadený súd konštatoval iba tú skutočnosť, že
sudkyňa konala v exekučnej veci, od ktorej navrhovateľ odvíja uplatnený nárok v tomto konaní, čopovažoval za vážny dôvod na vylúčenie sudcu. Zároveň rozhodol, že ostatní sudcovia Okresného súdu
Liptovský Mikuláš nie sú vylúčení z prejednania a rozhodovania veci.

Navrhovateľ opakovane namieta postup okresného súdu, ktorým mu mala byť odňatá možnosť konať
pred súdom, keď okresný súd napriek jeho neprítomnosti vykonal pojednávanie, hoci boli splnené
podmienky pre odročenie pojednávania, neoboznámil ho s vykonanými dôkazmi, neumožnil mu byť
oboznámený s obsahom prednesov protistrany, vyjadriť sa k nim, navrhnúť dôkazy na podporu svojich
tvrdení, odňal mu možnosť vyjadriť sa k tvrdeniam odporcu.

Odňatím možnosti konať pred súdom sa rozumie postup súdu, ktorým znemožní účastníkovi konania
realizáciu procesných práv priznaných mu Občianskym súdnym poriadkom za účelom obhájenia
ochrany jeho práv a právom chránených záujmov. Musí ísť však o znemožnenie realizácie konkrétnych
procesných práv, ktoré by inak účastník mohol pred súdom uplatniť a z ktorých bol v dôsledku
nesprávneho postupu súdu vylúčený.

Je právom a zároveň povinnosťou účastníka zúčastniť sa nariadeného pojednávania. Pojednávanie
môže byť odročené iba z dôležitého dôvodu.

V zmysle ust. § 101 ods. 2 O. s. p., súd pokračuje v konaní aj keď sú účastníci nečinní. Ak sa riadne

predvolaný účastník nedostaví na pojednávanie ani nepožiadal z dôležitého dôvodu o odročenie, môže
súd vec prejednať v neprítomnosti takéhoto účastníka, prihliadne pritom na obsah spisu a doposiaľ
vykonané dôkazy.

Navrhovateľ a jeho právny zástupca sa pojednávania nezúčastnili z vlastného rozhodnutia. Dôvody

uvedené navrhovateľom nebolo možné považovať za dôležité dôvody pre odročenie pojednávania.
Kolízia pojednávaní nie je spôsobilý dôvod pre odročenie pojednávania, keď predvolanie na termín
26.09.2013 bolo doručené navrhovateľovi 27.08.2013. Predvolanie na nariadený termín pojednávania
bolo teda navrhovateľovi, ako aj jeho právnemu zástupcovi doručené včas, viac ako 5 dní pred termínom
pojednávania. S dostatočným časovým predstihom bolo navrhovateľovi doručené aj vyjadrenie

protistrany.

Väčšina procesných oprávnení a povinností účastníka v občianskom súdnom konaní sa realizuje
na pojednávaní. Svoje oprávnenia môže účastník realizovať za predpokladu, že sa pojednávania
zúčastní. Za odňatie možnosti konať pred súdom ako odvolací dôvod možno považovať iba odňatie práv

spôsobené procesnou činnosťou súdu, nie opomenutím alebo pasivitou účastníka. Navrhovateľ a jeho
právny zástupca sa pojednávania nezúčastnili z vlastného rozhodnutia. Tým si sami zmarili možnosť
realizovaťnapojednávanísvojeprocesnéoprávnenia,atonajmämožnosťnavrhovaťdôkazy,vyjadrovať
sa k vykonaným dôkazom a tvrdeniam protistrany, právo na poučenia v zmysle ust. § 118 ods. 2 O. s.
p., ako aj v zmysle ust. § 120 ods. 4 O. s. p., ktoré sa realizujú spravidla na pojednávaní (vo

vzťahu k prítomným účastníkom).

Okresný súd postupoval správne, keď na základe vykonaného dokazovania vec prejednal a rozhodol
v neprítomnosti navrhovateľa.

Dôvodné nie sú ani tvrdenia odvolateľa, že súd si určil sám okruh a rozsah dokazovania. Zo
zápisnice o súdnom pojednávaní vyplýva, že dokazovanie bolo vykonané výlučne oboznámením listín
nachádzajúcich sa v spise, ako aj oboznámením exekučného spisu Okresného súdu Liptovský Mikuláš
sp. zn. 10Er/630/2011, ktorého dôkazu sa dovolával samotný navrhovateľ.

Hmotnoprávnym dôvodom zamietnutia uplatneného nároku navrhovateľa bolo nepreukázanie úradného
postupu ako základného predpokladu pre vznik zodpovednosti za škodu spôsobenú nesprávnym
úradným postupom.

Navrhovateľ v danom prípade odôvodňoval nesprávny úradný postup exekučného súdu nedodržaním

zákonom stanovenej 15-dňovej lehoty na vydanie poverenia, čo malo zároveň spôsobiť vznik prieťahov
v konaní.Vychádzajúc zo skutočnosti, že žiadosť o vydanie poverenia došla súdu dňa 20.05.2011, okresný súd
na danú vec správne aplikoval ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku účinného od 01.06.2010, keď
toto ustanovenie bolo doplnené tak, že 15-dňová na vydanie poverenia neplatí, ak ide o exekučný

titul podľa § 41 ods. 2 písm. c) a d) (notárske zápisnice a vykonateľné rozhodnutia rozhodcovských
komisií a zmierov nimi schválených). Hoci v tomto ustanovení rozhodcovský rozsudok za exekučný titul
expressis verbis nebol ustanovený (k tomu došlo až novelou účinnou od 01.06.2011), napriek tomu
treba rozhodcovský rozsudok za exekučný titul podľa § 41 ods. 2 písm. d) Exekučného poriadku
považovať aj pred účinnosťou novely Exekučného poriadku uskutočnenej zákonom č. 102/2011 Z. z.

Súd vychádza z teleologického výkladu zákona. Vložením slov „rozhodcovských súdov a“ do § 41
ods. 2 písm. d) sa podľa dôvodovej správy k tejto novele odstraňuje len rozporný výklad § 41 ods. 2
písm. d) Exekučného poriadku, či pod vykonateľnými rozhodnutiami rozhodcovských komisií a zmierov
nimi schválených sa rozumejú rozhodcovské rozsudky. Zmyslom a účelom predchádzajúcej novelizácie
Exekučného poriadku účinnej od 01.06.2010 (zákon č. 144/2010 Z. z.) bolo zaviesť širšiu kontrolu
materiálnej a formálnej vykonateľnosti tzv. mimosúdnych exekučných titulov, ku ktorým rozhodcovský

rozsudok patrí. V zmysle uvedeného výkladu sa 15-dňová lehota na vydanie poverenia na daný
prípad nevzťahovala z dôvodu, že exekučným titulom v danom prípade bol rozhodcovský rozsudok. Do
úvahy preto neprichádza vznik nesprávneho úradného postupu, spočívajúceho v nedodržaní zákonom
stanovenej lehoty.

Hoci v danom prípade bol exekučným titulom rozhodcovský rozsudok a 15-dňová lehota sa na daný
prípad nevzťahovala ani na vydanie poverenia, odvolací súd má za to, že z ust. § 44 ods. 2 Exekučného
poriadku, a to jeho logického a gramatického výkladu vyplýva, že lehota 15 dní sa nevzťahuje na prípad,
ak exekučný súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu alebo exekučného titulu so zákonom a žiadosť o
udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením zamietne. Naopak, zákon takúto lehotu v prípade

negatívneho rozhodnutia exekučného súdu neukladá. Uvedené sa opiera aj o judikatúru ústavného
súdu, viď uznesenie Ústavného súdu SR II. ÚS 112/2013-17 a uznesenie II. ÚS 245/2013-17.

Z uvedeného vyplýva, že v danom prípade nedošlo k nesprávnemu úradnému postupu, spočívajúcom
v nedodržaní zákonom ustanovenej lehoty na vykonanie úkonu súdu alebo vydanie rozhodnutia.

V predmetnej veci sa rovnako možno stotožniť so záverom okresného súdu, že nedošlo k prieťahom v
konaní, vychádzajúc z konštantnej judikatúry ústavného súdu.

Rozhodnutie okresného súdu, ktorým čiastočne zamietol žiadosť o vydanie poverenia, ktoré bolo vydané

cca do 2 mesiacov po doručení žiadosti, možno považovať za vydané v primeranej lehote. Vzhľadom
na povinnosť exekučného súdu preskúmať materiálnu a formálnu vykonateľnosť rozhodcovského
rozsudku, ale aj vzhľadom na skutočnosť, že samotný navrhovateľ inicioval pred okresným súdom
značne vysoký počet exekučných konaní, rozhodnutie súdu v lehote nepresahujúcej dva mesiace od
podania návrhu možno považovať za rozhodnutie v primeranej lehote a prieťahy konštatovať nemožno.

Rovnako rozhodnutie okresného súdu, ktorým vydal poverenie vo zvyšku uplatnenej pohľadávky dňa
31.01.2012 potom, ako bolo rozhodnuté odvolacím súdom o čiastočnom zamietnutí žiadosti o udelenie
poverenia, teda cca po viac ako 8 mesiacoch po doručení žiadosti, možno považovať za vydané v
primeranej lehote, a to z rovnakých dôvodov, ako bolo vyššie konštatované. Navyše v tomto prípade
možno konštatovať, že prvostupňový súd správne vyčkal na rozhodnutie odvolacieho súdu o čiastočnom

zamietnutí žiadosti o vydanie poverenia, nakoľko toto rozhodnutie malo význam pre udelenie poverenia
vo zvyšnej časti, rešpektujúc skutočnosť, že exekučné konanie prebieha vždy na základe jedného
poverenia.

Na základe uvedeného možno konštatovať, že okresný súd vec prejednal a rozhodol zákonným

spôsobom, keď v súlade so zásadou kontradiktórnosti sporového konania umožnil účastníkom
konania realizáciu ich procesných práv priznaných im Občianskym súdnym poriadkom. Po vykonaní
a vyhodnotení dokazovania zákonným spôsobom a v potrebnom rozsahu vydal vecne správne
rozhodnutie, ktoré zodpovedajúcim spôsobom v zmysle ust. § 157 ods. 2 O. s. p. správne a
presvedčivo odôvodnil.

Krajský súd preto rozsudok okresného súdu ako vecne správny potvrdil, vrátane odvolaním
nenapadnutého, závislého výroku o trovách prvostupňového konania, ktorý taktiež vykazuje vecnú
správnosť.O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd v zmysle ust. § 224 ods. 1 O. s. p. v spojení s
ust. § 142 ods. 1 O. s. p. Odporca bol v odvolacom konaní úspešný, trovy konania si však neuplatnil

a z obsahu spisu mu vznik trov odvolacieho konania nevyplýva, preto odvolací súd odporcovi náhradu
trov odvolacieho konania nepriznal.

Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Žiline pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku riadny opravný prostriedok prípustný nie je.