Uznesenie ,
Zrušujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 26. marec 2014

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 6Co/61/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5312209902
Dátum vydania rozhodnutia: 26. 03. 2014

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Yvetta Dzugasová
ECLI: ECLI:SK:KSZA:2014:5312209902.3

Uznesenie

KrajskýsúdvŽiline,akosúdodvolací,vprávnejvecižalobcu:POHOTOVOSŤ,s.r.o.,sosídlomPribinova
25, 811 09 Bratislava, IČO: 35 807 598, zastúpeného spoločnosťou: Fridrich Paľko, s.r.o., so sídlom
Grösslingova 4, 811 09 Bratislava, IČO: 36 864 421, proti žalovanej: Slovenská republika, za ktorú koná
Ministerstvo spravodlivosti SR, so sídlom Župné námestie 13, 813 11 Bratislava, v konaní o náhradu
majetkovej škody a náhradu nemajetkovej ujmy, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu

Čadca č.k. 16C/187/2012-60 zo dňa 27.09.2013, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok Okresného súdu Čadca č.k. 16C/187/2012-60 zo dňa 27.09.2013 vo výroku I., ktorým súd
návrh zamietol a vo výroku II. o trovách konania z r u š u j e a vec mu v r a c i a
na ďalšie konanie.

Vo zvyšnej časti, t.j. vo výroku III., ktorým súd zamietol návrh žalobcu na prerušenie konania do

právoplatného rozhodnutia Ústavného súdu SR o ústavnej sťažnosti pre porušenie práva žalobcu na
zákonného sudcu a na nestranný súd, rozsudok Okresného súdu Čadca č.k. 16C/187/2012-60 zo dňa
27.09.2013 p o t v r d z u j e .

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom okresný súd návrh zamietol (veta I. výroku rozsudku) a vyslovil, že žalovanej
náhradu trov konania nepriznáva (veta II. výroku rozsudku). Súčasne zamietol návrh žalobcu na

prerušenie konania do právoplatného rozhodnutia Ústavného súdu SR o ústavnej sťažnosti pre
porušenie práva žalobcu na zákonného sudcu a na nestranný súd (veta III. výroku rozsudku).
Z dôvodov tohto rozhodnutia vyplýva, že okresný súd v súlade s ust. § 101 ods. 2 O.s.p. konal a
rozhodol na pojednávaní v neprítomnosti účastníkov a právneho zástupcu žalobcu, ktorí mali doručenie
predvolania na pojednávanie riadne a včas vykázané. V rámci dokazovania sa súd oboznámil s
obsahom listín založených v spise, ako aj s obsahom pripojeného spisu Okresného súdu Čadca sp. zn.

8Er/783/2011, pričom zistil a ustálil nasledovný skutkový a právny stav:
Z obsahu spisu vyplýva, že Okresný súd Čadca poverenie nevydal v 15-dňovej zákonnej lehote na
vydanie poverenia - žiadosť o udelenie poverenia mu bola doručená 05.08.2011, exekučný súd dňa
26.01.2012 poveril súdneho exekútora vykonaním exekúcie s tým, že dňa 28.07.2011 vrátil exekútor
poverenie súdu späť s tým, že exekučné konanie sa skončilo vymožením pohľadávky a jej príslušenstva,
ako aj trov exekúcie.

Zákon č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene
niektorých zákonov (ďalej aj „zákon č. 513/2003 Z. z.“) vo svojich ustanoveniach taxatívne vymedzuje
podmienky úspešného uplatnenia nároku na náhradu škody pri ktorých štát zodpovedá za škodu
spôsobenú orgánom verejnej moci pri výkone verejnej moci: nezákonné rozhodnutie, resp. nesprávny
úradný postup, vznik škody a príčinná súvislosť medzi nezákonným rozhodnutím, resp. nesprávnym

úradným postupom a vzniknutou škodou.V prerokovanej veci si žalobca uplatnil náhradu majetkovej škody vo výške 125,00
Eur a nemajetkovú ujmu v peniazoch vo výške 440,00 Eur z dôvodu nesprávneho úradného postupu
exekučného súdu (v exekučnej veci Okresného súdu Čadca sp. zn. 8Er/783/2011), ktorý nerozhodol o

žiadosti súdneho exekútora na vykonanie exekúcie v zákonom stanovenej lehote (§ 44 ods. 2 zákona
NR SR č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti /Exekučný poriadok/ a o zmene a
doplnení ďalších zákonov v znení účinnom od 01.06.2010) exekučným titulom, na základe ktorého mala
byť vykonaná exekúcia. V predmetnej exekučnej veci bol rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu sp.
zn. SR 15381/10, t.j. jednalo sa o exekučný titul podľa § 41 ods. 2 písm. d) Exekučného poriadku, pri

ktorom súd nie je viazaný 15-dňovou lehotou na vydanie poverenia. Poverenie bolo vydané na 174. deň
od doručenia žiadosti a nie s omeškaním viac ako 267 dní, ako to tvrdil žalobca vo svojom návrhu.
V súlade s vyššie uvedeným mal súd I. stupňa za to, že je vylúčené, že by v prejednávanej veci došlo
k nesprávnemu úradnému postupu exekučného súdu. Súd nerozhodol o žiadosti súdneho exekútora
na vydanie poverenia v lehote 15 dní, avšak z ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku účinného
od 01.06.2010, t.j. v čase začatia exekučného konania vyplýva, že lehota 15 dní pre vydanie poverenia

neplatí, ak ide o exekučný titul podľa § 41 ods. 2 písm. c) a d) Exekučného poriadku. Tak tomu bolo aj
v prejednávanej veci, keď exekučným titulom, na podklade ktorého mala byť vykonávaná exekúcia, bol
rozsudokrozhodcovskéhosúdu.Okresnýsúdvprejednávanejvecinemalpreukázanýnesprávnyúradný
postupanivydanienezákonnéhorozhodnutia,ktorýbyspočívalvneprávnejaplikáciiprávnychpredpisov
ako jeden z predpokladov pre vznik zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nesprávnym úradným

postupom. V zmysle ustálenej judikatúry Ústavného súdu SR pojem „zbytočné prieťahy“ obsiahnutý v
čl. 48 ods. 2 Ústavy SR je autonómny, ktorý nemožno vykladať a aplikovať len s ohľadom na lehoty
uvedené v zákone. S ohľadom na konkrétne okolnosti veci sa totiž ani v týchto prípadoch postup
dotknutého štátneho orgánu nemusí vyznačovať takými významnými prieťahmi, ktoré by bolo možné
kvalifikovať ako zbytočné prieťahy v zmysle čl. 48 ods. 2 Ústavy SR (I. ÚS 63/00). V prejednávanej

veci teda nebol naplnený základný atribút zodpovednostného vzťahu, a to nesprávny úradný postup.
Rovnakovšakžalobcavkonaníneuniesoldôkaznébremenonapreukázaniedruhejpodmienkyprevznik
zodpovednosti za škodu za nesprávny úradný postup a nezákonné rozhodnutie, a to vznik a existenciu
škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím, nesprávnym úradným postupom súdu, podmienky pre
náhradu nemajetkovej ujmy. Žalobca tiež v konaní nepreukázal ani porušenie povinnosti (nesprávny

úradný postup) ani škodu a nepreukázal tiež príčinnú súvislosť medzi tvrdeným porušením povinnosti
a tvrdenou škodou. Tvrdená škoda nemá bezprostrednú a priamu príčinnú súvislosť s rozhodnutím
exekučného súdu a žalobcom tvrdenými prieťahmi. Žalobca v konaní nepreukázal, že bez tvrdených
prieťahov exekučného súdu by nebolo došlo k vzniku tvrdenej škody. Bol povinný preukázať, že len
v dôsledku tvrdeného nesprávneho úradného postupu súdu došlo k takému zmenšeniu majetkovej

situácie povinného, ktorá znemožnila žalobcovi uspokojiť pohľadávku v celom rozsahu a spôsobila mu
škodu. Žalobca v konaní neuniesol dôkazné bremeno, keď v konaní nepreukázal splnenie ani jednej
podmienky, ktorú zákon vyžaduje, aby súd mohol konštatovať zodpovednosť žalovanej za vzniknutú
škodu a preto súd jeho návrh ako nedôvodný zamietol.

V dôvodoch svojho rozhodnutia súd I. stupňa tiež uviedol, že nevyhovel procesnému návrhu, ktorým
sa žalobca domáhal zrušenia nariadeného termínu pojednávania a prerušenia konania (§ 109 ods. 1
písm. b) O.s.p. a § 109 ods. 2 písm. c) O.s.p.) do právoplatného rozhodnutia Ústavného súdu SR o jeho
ústavnej sťažnosti ohľadne tvrdeného porušenia práva na zákonného sudcu a nestranný súd. Zdôraznil,
že k obligatórnemu prerušeniu konania (§ 109 ods. 1 písm. b) O.s.p.) súd pristúpi v prípade, že

rozhodnutie závisí od otázky, ktorú nie je oprávnený v tomto konaní riešiť ani ako predbežnú. Ide najmä
o prípady uvedené v ust. § 135 dos. 1 O.s.p.. Poukázal tiež na fakultatívnu povahu inštitútu prerušenia
konania v zmysle § 109 ods. 2 písm. c) O.s.p., ktorá ponecháva možnosť prerušenia konania
na úvahu konajúceho súdu s odkazom na znenie ust. § 135 ods. 2 O.s.p.. V súdenej veci však nebolo
preukázané naplnenie niektorého z uvedených dôvodov, pre ktoré by mohol súd konanie prerušiť. V

danom prípade krajský súd, ako nadriadený orgán rozhodoval o vylúčení/nevylúčení sudcov okresného
súdu z prejednávania a rozhodovania veci (uznesenie Krajského súdu v Žiline č.k. 8NcC/62/2013-16
zo dňa 30.01.2013), a preto už nie je žiaden dôvod zaoberať sa otázkou zaujatosti sudcu. Vo väzbe
na uvedené prvostupňový súd konštatoval nesplnenie zákonných predpokladov pre postup, ktorým by
konanie v zmysle návrhu žalobcu prerušil. Navyše sám žalobca v konaní tvrdil, že námietku zaujatosti

proti zákonnej sudkyni nepodal. Nadriadený súd rozhodoval o vylúčení/nevylúčení sudcov okresného
súdu z prejednávania a rozhodovania veci na základe oznámení sudcov Okresného súdu Čadca.O trovách konania okresný súd rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p. a žalovanej, ktorá bola v konaní
úspešná, ich náhradu nepriznal, keďže tieto si nevyčíslila (§ 151 ods. 1 O.s.p.) a z obsahu spisu jej vznik
žiadnych trov nevyplýva, a preto jej v písomnom vyhotovení rozsudku náhradu trov konania nepriznal.

Proti tomuto rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobca, ktorý sa domáhal jeho
zrušenia a vrátenia veci okresnému súdu na ďalšie konanie.
Odvolateľ poukázal na koncepciu spravodlivého súdneho konania zahŕňajúceho právo na
kontradiktórne konanie, v rámci ktorého musia mať strany možnosť oboznámiť sa so všetkými

predloženými dôkazmi alebo stanoviskami a vyjadriť sa k nim, s cieľom ovplyvniť súdne rozhodnutie.
Konštatoval, že okresný súd porušil svoju povinnosť vyplývajúcu z ust. § 114 ods. 2 vety druhej O.s.p.,
keď žalobcovi nedoručil vyjadrenie žalovanej k žalobe pred termínom pojednávania, hoci ho mal k
dispozícii. Žalobcovi tak bola odňatá možnosť konať pred súdom. Odvolateľ tiež namietal, že pred
vynesením rozhodnutia nebol oboznámený ani s listinnými dôkazmi uloženými v exekučnom spise, aj
k vykonanému dokazovaniu sa nemal možnosť vyjadriť a navrhnúť dôkazy na podporu svojich tvrdení.

V danej veci podľa žalobcu nebolo možné rozhodnúť bez jeho účasti na pojednávaní, keďže trval na
osobnej účasti svojho zástupcu na pojednávaní a zároveň riadne a včas požiadal o jeho zrušenie z
dôležitého dôvodu (keďže podľa jeho názoru vo veci konal nezákonný sudca), a preto nebol daný dôvod
pre postup súdu v konaní podľa § 101 ods. 2 O.s.p.. Navyše, v situácii, kedy bolo potrebné vo veci
vykonať dokazovanie navrhnutým dôkazom - listinami založenými v exekučnom spise, mal súd umožniť

žalobcovi uplatňovať svoje stanoviská k skutkovým aj právnym otázkam nastoleným samotným súdom.
Pokiaľ vnútroštátny súd dospel (podľa odvolateľa na základe dokazovania, ktorého obsah, rozsah si
bez akéhokoľvek dôvodu určil sám) k záveru, že existuje okolnosť brániaca vydať pre žalobcu pozitívne
rozhodnutie, musí vo všeobecnosti o tom informovať účastníkov konania v spore a umožniť im, aby sa
k tomu vyjadrili. Upozornil, že súd vykonal dokazovanie listinami, ktorých pôvod nie je z odôvodnenia

rozhodnutia poznateľný a nie je zrejmé, či išlo o listiny založené v exekučnom spise. Žalobca tiež
namietol skutočnosť, že súd rozhodol o merite veci na základe „inšpirácie“ novou právnou
úpravou obsiahnutou v ust. § 9 odsd. 2 zákona č. 514/2003 Z. z., čo je v právnom štáte neprípustné.
Konštatoval, že je úplne irelevantné, či súd vydá alebo nevydá poverenie, musí však tak vždy urobiť v
lehote 15 dní, a to v súlade s ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku. V opačnom prípade dochádza

zo strany súdu k prieťahom v súdnom konaní. Neexistuje rozumný argument, ktorým by súd odôvodnil
nevydanie rozhodnutia po tom, ako konajúci sudca dospeje k záveru, ako je vo veci potrebné rozhodnúť.
Jedná sa o neodôvodnenú nečinnosť súdu, ktorá predstavuje nesprávny úradný postup. Navyše okresný
súd sa v odôvodnení svojho rozhodnutia zaoberal výlučne otázkou nesprávneho úradného postupu
v podobe zbytočných prieťahov. Žalobca však zdôraznil, že podstata nesprávneho úradného postupu

exekučného súdu pozostáva z kumulovaných právnych skutočností (nerozhodnutie v zákonnej lehote,
neodôvodnená nečinnosť, ako aj existencia zbytočných prieťahov v súdnom konaní). Okresný súd
si však v odôvodnení svojho rozhodnutia vybral len jedinú - zbytočné prieťahy a ďalšie namietané
skutočnosti ignoroval. Výklad ustanovenia § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z. prvostupňovým súdom je
ústavne nekonformný. Navyše, konajúci súd vo veci rozhodol bez toho, aby vo veci vykonal dokazovanie

zákonným spôsobom a v rozsahu potrebnom na rozhodnutie. V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol,
že rozhodoval bez potreby dokazovania, resp. na základe notoriet. Neskôr však konštatuje, že nemal
preukázanú výšku škody ani príčinnú súvislosť. Práve na preukázanie týchto okolností žalobca navrhol
vykonanie dokazovania, ktoré však súd nevykonal, čím bola odňatá žalobcovi možnosť konať pred
súdom.

Žalobca zotrval na tvrdení, že zákonom stanovená lehota na vydanie poverenia v predmetnom
exekučnom konaní nebola exekučným súdom dodržaná, čo potvrdzuje aj odôvodnenie napadnutého
rozsudku. V dôsledku toho bol v súdenej veci preukázaný žalobcom tvrdený nesprávny úradný postup.
Vo vzťahu k III. vete výroku rozsudku odvolateľ namietal nepreskúmateľnosť napadnutého rozhodnutia
pre nedostatok dôvodov. Konštatoval, že k elektronickému podaniu návrhu na zrušenie pojednávania

žalobca priložil prílohu obsahujúcu ústavnú sťažnosť. S poukazom na závery Krajského súdu v Trnave
(podporne Krajských súdov v Nitre a Prešove) o vylúčení všetkých sudcov okresného súdu, ktorého
nesprávny úradný postup sa vo veci samej namieta, zdôraznil koncepciu a význam práva na nestranný
súd. Okolnosť, že Krajský súd v Žiline (podľa žalobcu v rozpore s ustálenou rozhodovacou praxou iných
krajskýchsúdovvskutkovoaprávnetotožnýchveciach)nevzhliadolvoznačenýchskutočnostiachdôvod

na vylúčenie sudcu, nič nemení na tom, že v jeho očiach a tiež objektívne v očiach verejnosti nemožno
takéhoto sudcu považovať za nestranného. Následne (tvrdený) postup, kedy o veci účastníka konania
nerozhodol zákonný sudca, označil sa ústavne neakceptovateľný.Žalovaná zostala v odvolacom konaní nečinná.

Krajský súd, ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O.s.p.), po zistení, že odvolanie podal k tomu oprávnený

účastník konania (§ 201 veta prvá O.s.p.) v zákonom stanovenej lehote (§ 204 ods. 1 O.s.p.),
preskúmal vec v rozsahu vymedzenom ust. § 212 ods. 1, 2 písm. b) O.s.p. a bez nariadenia odvolacieho
pojednávania (§ 214 ods. 2 O.s.p.) rozsudok okresného súdu podľa ust. § 221 ods. 1 písm. f) s použitím
§ 221 ods. 2 O.s.p. vo výrokoch I. a II. zrušil a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie a vo výroku
III. ako vecne správny podľa ust. § 219 ods. 1 O.s.p. potvrdil z nasledovných dôvodov:

Prieskumná činnosť odvolacieho súdu zahŕňa ako hmotnoprávnu, tak aj procesnoprávnu oblasť.
Odvolací súd musí preto skúmať zákonnosť rozhodnutia so zreteľom na hmotné právo, ale tiež
zákonnosť konania, z ktorého napadnuté rozhodnutie vzišlo. Pri rozhodovaní odvolacieho
súdu o odvolaní proti napadnutému rozsudku je však odvolací súd viazaný ako rozsahom odvolania,
tak aj jeho dôvodmi. Odvolateľ v podanom odvolaní fakticky svojím dispozičným úkonom vymedzuje

nielen rozsah, ale aj dôvody preskúmavacej činnosti odvolacieho súdu. Ustanovenie § 212 ods. 2 O.s.p.
vymedzuje výnimky, kedy odvolací súd nie je viazaný rozsahom podaného odvolania. Ide o výnimky len
vo vzťahu k rozsahu podaného odvolania, pričom dôvodmi podaného odvolania je súd viazaný vždy.
Na vady konania pred súdom prvého stupňa prihliadne odvolací súd len vtedy, ak mali za
následok nesprávne rozhodnutie vo veci. To znamená, že pokiaľ sa v konaní pred súdom prvého stupňa

síce vyskytli vady, ktoré však nemali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, odvolací súd
na tieto vady neprihliadne.

Vzhľadom na to, že odvolací súd je rozsahom a dôvodmi odvolania viazaný, pri posudzovaní
danejvecisakrajskýsúdzaoberallennámietkamižalobcuuvedenýmivodvolaníaprocesnýmpostupom

prvostupňového súdu, ktorý predchádzal vydaniu napadnutého rozhodnutia z toho hľadiska, či došlo k
vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.

Odvolací súd poukazuje na nepreskúmateľnosť napadnutého rozhodnutia vo vzťahu k
dokazovaniu vykonanému okresným súdom. V zmysle ust. § 120 ods. 1 O.s.p. účastníci sú povinní

označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení. Súd rozhodne, ktoré z označených výkazov vykoná. Súd
môže výnimočne vykonať aj iné dôkazy, ako navrhujú účastníci sami, ak je ich vykonanie nevyhnutné
pre rozhodnutie veci (§ 120 ods. 1 O.s.p.). Hoci súd v odôvodnení svojho rozhodnutia uvádza, že
vykonal dokazovanie oboznámením sa s pripojeným exekučným spisom Okresného súdu Čadca sp.
zn. 8Er/783/2011, z obsahu spisového materiálu takáto okolnosť nevyplýva. V zápisnici o súdnom

pojednávaní okresný súd konštatuje, že sa oboznámil s obsahom predmetného exekučného spisu.
Obsah spisového materiálu však tejto skutočnosti nenasvedčuje. V spise sa totiž nenachádza záznam
ani pokyn sudcu o pripojení predmetného exekučného spisu a jeho vylúčení po skončení pojednávania.
Rovnako odvolacia námietka žalobcu o tom, že okresný súd sa vo svojom rozhodnutí nevysporiadal s
celým nárokom uplatneným žalobou je dôvodná. Žalobca sa totiž domáhal aj zaplatenia nemajetkovej

ujmy, vo vzťahu ku ktorému nároku okresný súd neuviedol žiaden dôvod, pre ktorý v tejto časti žalobe
žalobcu nevyhovel.
Takáto okolnosť zakladá nepreskúmateľnosť napadnutého rozhodnutia, v dôsledku čoho odvolací súd
napadnutý rozsudok vo veci samej (výrok I. napadnutého rozhodnutia) a v závislom výroku o trovách
konania (výrok II.) napadnutý rozsudok okresného súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

S poukazom na vyššie uvedené skutočnosti odvolací súd napadnutý rozsudok okresného súdu vo
výrokoch I. a II. zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie (§ 221 ods. 1 písm. f) s použitím ust. § 221
ods. 2 O.s.p.).

Vo vzťahu k III. výroku rozsudku, ktorým okresný súd zamietol návrh žalobcu na prerušenie
konania, odvolací súd uvádza, že aj pri fakultatívnej povahe prerušenia konania (z uplatneného dôvodu)
a absencii explicitných zákonných kritérií pre rozhodovanie o predmetnom procesnom inštitúte, musí
súd vysvetliť úvahu (na ktorej založil svoj záver) spôsobom, ktorý vylučuje znaky svojvôle. Okresný súd
sa v dostatočnom rozsahu vo všeobecnosti zaoberal inštitútom fakultatívneho prerušenia

konania,jehopojmovýmiznakmiapodmienkami.Následne,sohľadomnakonkrétneokolnostisúdeného
prípadu,predložiljasnéazrozumiteľnéargumenty,prečovrámcimedzísudcovskejúvahynevidípriestor
pre aplikáciu ustanovenia § 109 ods. 2 písm. c) O.s.p., a ani § 109 ods. 1 písm. b) O.s.p. Účinne sataktiež vysporiadal s argumentáciou predloženou žalobcom, uviedol viacero dôvodov, ktoré súhrnne
viedli k zamietnutiu procesného návrhu žalobcu.
Krajský súd zdôrazňuje, že odlišné (subjektívne) hodnotenie vlastných argumentov žalobcom, resp. jeho

neakceptovanie záverov okresného súdu nezakladá nesprávnosť napadnutého rozhodnutia a nie je ani
porušením práva na súdnu ochranu. Súčasťou tohto základného práva totiž nie je aj právo na procesný
úspech. Inými slovami, nie je porušením práva na spravodlivý proces, ak súd nevyhovie procesnému
alebo meritórnemu návrhu účastníka.
Na základe uvedeného je preto potrebné odmietnuť námietku nepreskúmateľnosti napadnutého

„uznesenia“.

Čo sa týka samotnej vecnej správnosti záverov prvostupňového rozhodnutia vo vzťahu k
výroku III. napadnutého rozsudku, odvolací súd sa s nimi stotožňuje a v konkrétnostiach na ne odkazuje
(§ 219 ods. 2 O.s.p.). Na zdôraznenie ich správnosti a v reakcii na odvolacie dôvody dopĺňa, že súčasťou
spisu je síce aj podanie označené ako „Sťažnosť“, ktoré je adresované Ústavnému súdu SR, avšak nie je

opatrené prijímacou pečiatkou podateľne Ústavného súdu SR. Navrhovateľ teda fakticky v tomto konaní
nepreukázal podanie ústavnej sťažnosti na Ústavný súd SR (napr. dokladom preukazujúcim odoslanie
takej sťažnosti, resp. potvrdením o prijatí takej sťažnosti ústavným súdom).
Bez ohľadu na uvedené, zodpovedá doterajšiemu priebehu konania a stavu veci, že zákonná
sudkyňa(správne)postupovalavintenciáchzáväznéhorozhodnutianadriadenéhosúduojejnevylúčení.

Odvolateľ v návrhu na prerušenie konania, ani v posudzovanom odvolaní neuviedol žiadne iné/
ďalšie okolnosti, ktoré by mali zakladať jeho vylúčenie, než tie, ktoré už boli predmetom posúdenia
nadriadeného súdu. Zároveň dotknutý záver o nevylúčení sudcu rešpektuje aktuálnu rozhodovaciu prax
Najvyššieho súdu SR (napr. uznesenia sp. zn. 3 Nc 14/2010 z 31. 05. 2010; 6 Cdo 201/2013 z 19. 06.
2013) v otázkach posudzovania inštitútu sudcovskej nestrannosti.

S poukazom na nepochybnú možnosť uplatnenia námietky rozhodovania veci vylúčeným sudcom ako
odvolacieho, resp. dovolacieho dôvodu vhodne okresný súd uprednostnil požiadavku hospodárnosti/
rýchlosti konania. Práve na jej (údajnom) nedodržaní je pritom založený aj meritórny nárok žalobcu. V
kontexte týchto okolností by sa opačné rozhodnutie okresného súdu (t.j. prerušenie konania) javilo ako
ťažko argumentačne udržateľné.

Nakoľko odvolacie dôvody žalobcu proti výroku III. rozsudku boli neopodstatnené (v zmysle §
212 ods. 1 O.s.p. je krajský súd viazaný konkrétnymi dôvodmi odvolania) a v tejto časti neboli zistené
ani nedostatky v postupe okresného súdu, na ktoré odvolací súd prihliada z úradnej povinnosti (§ 212
ods. 3 O.s.p.), potvrdil napadnutý rozsudok vo výroku III. ako vecne správny.

V ďalšom konaní bude okresný súd povinný v štádiu prípravy pojednávania pripojiť exekučný spis
Okresného súdu Čadca sp. zn. 8Er/783/2011 ku spisu v prejednávanej veci a následne vytýčiť termín
pojednávania, na ktorý riadne predvolá účastníkov a právneho zástupcu žalobcu, na ktorom vykoná
opätovne dokazovanie a po jeho vykonaní opätovne vo veci meritórne rozhodne, pričom svoje

rozhodnutie riadne odôvodní v súlade s ust. § 157 ods. 2 O.s.p.

V novom rozhodnutí súd I. stupňa rozhodne aj o náhrade trov tohto odvolacieho konania (§ 224 ods.
3 O.s.p.).

Toto rozhodnutie senátu odvolacieho súdu bolo prijaté hlasovaním pomerom hlasov 3 : 0 .

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie n i e j e prípustné.