Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 12. marec 2014

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 6Co/118/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5612210874
Dátum vydania rozhodnutia: 12. 03. 2014

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jana Urbanová
ECLI: ECLI:SK:KSZA:2014:5612210874.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jany Urbanovej
a členov senátu JUDr. Yvetty Dzugasovej a Mgr. Miroslavom Šeptákom, v právnej veci žalobcu:
POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom Pribinova 25, 811 09 Bratislava, IČO: 35 807 598, zastúpeného
spoločnosťou: Fridrich Paľko, s.r.o., so sídlom Grösslingova 4, 811 09 Bratislava, IČO: 36 864 421, proti
žalovanej:Slovenskárepublika,zaktorúkonáMinisterstvospravodlivostiSlovenskejrepubliky,sosídlom

Župné námestie 13, 813 11 Bratislava, v konaní o náhradu majetkovej škody a náhradu nemajetkovej
ujmy, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Liptovský Mikuláš č. k. 6C/130/2012-74 zo dňa
31. 01. 2013, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok Okresného súdu Liptovský Mikuláš č. k. 6C/130/2012-74 zo dňa 31. 10.
2013 p o t v r d z u j e .

Žalovanej náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom okresný súd žalobu zamietol. Súčasne vyslovil, že žalovanému náhradu trov
konania nepriznáva.
Z dôvodov tohto rozhodnutia vyplýva, že okresný súd v súlade s ust. § 101 ods. 2 O. s. p. konal a
rozhodol na pojednávaní v neprítomnosti účastníkov a právneho zástupcu žalobcu, ktorí mali doručenie
predvolanianapojednávanieriadneavčasvykázané.Vrámcidokazovaniasasúdoboznámilsobsahom
listín založených v spise, ako aj s obsahom pripojeného spisu Okresného súdu Liptovský Mikuláš sp.

zn. 6Er/985/2009, pričom zistil a ustálil nasledovný skutkový a právny stav:
Z obsahu exekučného spisu vyplýva, že Okresný súd Liptovský Mikuláš poverenie nevydal v 15-dňovej
zákonnej lehote na vydanie poverenia - žiadosť o udelenie poverenia mu bola doručená dňa 24.11.2009,
poverenie bolo vydané dňa 14.12.2009. V predmetnom konaní však exekučný súd postupoval v zmysle
platnej legislatívy účinnej v čase podania návrhu na vydanie poverenia (§ 44 ods. 2
Exekučného poriadku v znení do 31.05.2010), keď preskúmaval žiadosť o udelenie poverenia na
vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a samotný exekučný titul - rozsudok vydaný Stálym

rozhodcovským súdom dňa 10.07.2009 pod sp. zn. SR 07177/09. Uznesením Okresného súdu
Liptovský Mikuláš č.k. 6Er/985/2009-13 zo dňa 06.12.2010 súd exekúciu zastavil. Uvedené rozhodnutie
nadobudlo právoplatnosť dňa 17.02.2011. Dôvodom bola skutočnosť, že exekúcia je vedená na základe
exekučného titulu, ktorý priznáva zákonom nedovolené plnenie.

Zákon č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene

niektorých zákonov (ďalej aj „zákon č. 513/2003 Z. z.“) vo svojich ustanoveniach taxatívne vymedzuje
podmienky úspešného uplatnenia nároku na náhradu škody pri ktorých štát zodpovedá za škodu
spôsobenú orgánom verejnej moci pri výkone verejnej moci: nezákonné rozhodnutie, resp. nesprávnyúradný postup, vznik škody a príčinná súvislosť medzi nezákonným rozhodnutím, resp. nesprávnym
úradným postupom a vzniknutou škodou.
V prerokovávanej veci si žalobca uplatnil náhradu majetkovej škody vo výške 125,00

Eur a nemajetkovú ujmu v peniazoch vo výške 990,00 Eur z dôvodu nesprávneho úradného postupu
exekučného súdu (v exekučnej veci Okresného súdu Liptovský Mikuláš sp. zn. 6Er/985/2009), ktorý
nerozhodol o žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie v exekučnom
konaní v zákonom stanovenej lehote. Súd I. stupňa konštatoval, že žalobca predovšetkým nepreukázal
naplnenie primárneho atribútu zodpovednostného vzťahu, a to nesprávny úradný postup. Jeho tvrdenie

o nevydaní poverenia na vykonanie exekúcie exekučným súdom po dobu viac ako 18 mesiacov nebolo
pravdivé. Z pripojeného exekučného spisu bolo jednoznačne preukázané, že k vydaniu poverenia došlo
po uplynutí 20 dní. Podľa konštantnej judikatúry Ústavného súdu SR samotné nedodržanie zákonom
stanovenejlehoty(vdanomprípadenevydaniepovereniavlehote15dní oddoručeniažiadosti
súdneho exekútora) sa nepovažuje automaticky za porušenie základného práva účastníka konania,
keďže je potrebné zohľadniť všetky okolnosti prípadu. Nerešpektovanie lehôt ustanovených zákonom

aj podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva v Štrasburgu samo o sebe nemusí znamenať
porušenie článku 6 ods. 1 Dohovoru. Môže byť významné pri hodnotení, či sa celé konanie skončilo v
primeranej lehote (Wiesinger v. Rakúsko, séria A č. 213). Je potrebné uviesť, že poverenie na vykonanie
exekúcie nepredstavuje skončenie konania a uplynutie času v trvaní 20 dní mohlo byť právne významné
pri hodnotení primeranosti dĺžky celého konania. Žalobca však ani minimálnym spôsobom neodôvodnil

zásah do jeho práva prekročením lehoty na vydanie poverenia na 20 dní, keďže v žalobe tvrdil nevydanie
poverenia po dobu dlhšiu ako 18 mesiacov. Rozdiel medzi tvrdeným oneskorením súdu uvedený v
žalobe a skutočným uplynutím doby (20 dní) je výrazný a podstatný. Vyvracia už samotný skutkový
základ primárneho atribútu zodpovednostného vzťahu, v dôsledku čoho preukazuje bezúspešnosť
žaloby. Okresný súd zároveň zdôraznil, že pre záver o zbytočných prieťahoch exekučného súdu nestačí

len samotné prekročenie 15-dňovej lehoty, ale aj naplnenie ďalších relevantných okolností prípadu.
Medzi takéto okolnosti patrí správanie sa oprávneného, jeho súčinnosť, iné procesné prekážky, vrátane
ďalšieho priebehu konania, postupu exekútora a exekučného súdu. Novelizovaná právna úprava ust. §
9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z. s účinnosťou od 01.01.2013 explicitne zakotvila
už aj požiadavku posúdenia nesprávneho úradného postupu v závislosti od výsledkov právoplatných

rozhodnutí označených súdov (Európskeho súdu pre ľudské práva v Štrasburgu alebo Ústavného súdu
SR) alebo vybavenia sťažnosti na prieťahy, prípadne žiadosti o prešetrenie vybavenia sťažnosti
na prieťahy.
Prvostupňový súd zdôraznil, že nemožno opomenúť správanie sa samotného žalobcu, vzhľadom na
potrebu prihliadania na konkrétne okolnosti prípadu v zmysle platnej judikatúry Európskeho súdu pre

ľudské práva a Ústavného súdu SR. Predovšetkým štát nezodpovedá za správanie sa
účastníka konania ako poškodeného. Primeraná rýchlosť konania je jednou z podmienok spravodlivého
procesu v širšom zmysle slova. Príliš dlhé konanie ohrozuje jeho účinnosť, pričom pomalá spravodlivosť
je považovaná za odmietnutú spravodlivosť. Rýchlosť však neznamená prenáhlenosť. Konanie musí byť
čo najrýchlejšie, ale tak, aby tým neutrpela jeho kvalita. Rýchlosť nesmie ísť na úkor riadneho výkonu

spravodlivosti a rešpektovania ostatných základných princípov konania (rozhodnutie Európskeho súdu
pre ľudské práva v Štrasburgu Neumeister v. Rakúsko zo dňa 27.12.1968 a tiež rozhodnutie vo veci
Bodaerdd v. Belgicko zo dňa 22.10.1992). Dohovor taktiež ráta s tým, že konanie sa nemá príliš
unáhliť. S poukazom na tzv. interpretačnú právoplatnosť judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva
v Štrasburgu bolo preto elementárnou povinnosťou exekučného súdu náležite skúmať podmienky

vydania poverenia, s čím je spojené plynutie času. Aplikácia komunitárneho práva v oblasti noriem na
ochranu spotrebiteľa predstavovala prelomenie predchádzajúcej súdnej praxe aj v oblasti exekučného
konania, osobitne v období pred legislatívnymi zmenami Exekučného poriadku, smerujúcimi k úplnej
transpozícii smerníc európskeho práva. Okresný súd poukázal na viaceré rozhodnutia Európskeho
súdneho dvora v Luxemburgu (Asturcom Telecomunicationes C-40/08; Oceano Grupo Editorial a Salvat

Editores, C-240/98 až C-244/98, Mostaza Claro, C-165/05, ako aj POHOTOVOSŤ,
s.r.o. proti Ivete Korčkovskej, C-76/10 zo dňa 16.11.2010), z ktorých vyplýva povinnosť súdu ex offo
skúmať nekalé podmienky v spotrebiteľských zmluvách aj v štádiu núteného výkonu právoplatného
rozhodcovského rozhodnutia vydaného bez účasti spotrebiteľa, povinnosť aj bez návrhu posúdiť nekalú
povahu sankcie obsiahnutej v zmluve o úvere uzavretej poskytovateľom úveru so spotrebiteľom a

uplatnenej v tomto rozhodnutí, ak tento súd má na tento účel k dispozícii nevyhnutné informácie o
právnom a skutkovom stave a podľa vnútroštátnych procesných pravidiel môže uvedený súd vykonať
takéto posúdenie v rámci obdobných konaní na základe vnútroštátneho práva. V prípade, že súd
zistí nekalú podmienku v spotrebiteľskej zmluve, je jeho úlohou vyvodiť všetky dôsledky, ktoré z tohovyplývajú podľa vnútroštátneho práva, s cieľom ubezpečiť sa, že tento spotrebiteľ nie je viazaný touto
podmienkou. Bolo preto povinnosťou exekučného súdu postupovať v súlade s právnou úpravou na
ochranu spotrebiteľa a v súlade s judikatúrou komunitárneho práva, v dôsledku čoho objektívne nemohlo

dôjsť k dodržaniu zákonom stanovenej lehoty na vydanie poverenia. Nedodržanie uvedenej zákonom
stanovenej lehoty však nemohlo byť na úkor riadneho výkonu spravodlivosti, rešpektovania základných
princípov konania, najmä kompenzovania nerovného vzťahu medzi spotrebiteľom a dodávateľom služby
(posudzovaním nekalých podmienok zmluvy). V predmetnom exekučnom konaní následne došlo aj
k zastaveniu exekúcie v plnom rozsahu. Okresný súd zdôraznil, že finálna legislatívna úprava ust.

§ 44 ods. 2 Exekučného poriadku v znení neskorších predpisov vyňala vykonateľné rozhodnutia
rozhodcovských súdov zo zákonom stanovenej 15-dňovej lehoty na vydanie poverenia od
doručenia žiadosti súdneho exekútora, a to práve v dôsledku správania sa podnikateľských subjektov
(vrátane žalobcu) vo vzťahu k nerešpektovaniu noriem na ochranu spotrebiteľa. S poukazom na
uvedené skutočnosti výkon práva žalobcu bol aj v rozpore s dobrými mravmi (§ 3 ods. 1 Občianskeho
zákonníka) predstavujúci účelovo vykonštruovaný nárok obsahujúci nepravdivé tvrdenia (okrem plynutia

lehoty na vydanie poverenia, aj tvrdenie o zániku povinného). Nemožno prehliadať ani množstvo žalôb
rovnakého typu podaných žalobcom na súdoch SR, bez preukázania legitímneho cieľa a hodnotového
výkladu práva.
Z dôvodu nepreukázania základu nároku zodpovednosti žalovaného za vznik škody, nebol daný žiaden
dôvod vykonávať súdom ďalšie dokazovanie a zaoberať sa námietkami vo vzťahu k ďalším

atribútom zodpovednostného vzťahu, vrátane námietky premlčania (vzťahujúcej sa na iné obdobie
vymedzené žalovaným). Nebol taktiež dôvod na vydanie medzitýmneho rozsudku, ktorý má svoje
opodstatnenie len v prípade preukázaného základu nároku. V čase vyhlásenia rozsudku už došlo k
uplynutiu zákonom stanovenej lehoty v súvislosti s predbežným prerokovaním nároku.
O trovách konania okresný súd rozhodol podľa § 142 ods. 1 O. s. p. a žalovanej, ktorá bol v konaní

úspešná, ich náhradu nepriznal, keďže tieto si nevyčíslila a z obsahu spisu jej vznik žiadnych trov
nevyplýva.

Proti tomuto rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobca, ktorý sa domáhal jeho
zrušenia a vrátenia veci okresnému súdu na ďalšie konanie.

Poukázal na koncepciu spravodlivého súdneho konania zahŕňajúceho právo na
kontradiktórne konanie, v rámci ktorého musia mať strany možnosť oboznámiť sa so všetkými
predloženými dôkazmi alebo stanoviskami a vyjadriť sa k nim, s cieľom ovplyvniť súdne rozhodnutie.
Odvolateľ tiež namietal, že pred vynesením rozhodnutia nebol oboznámený ani s listinnými dôkazmi
uloženými v exekučnom spise a k vykonanému dokazovaniu sa nemal možnosť vyjadriť a navrhnúť

dôkazy na podporu svojich tvrdení. V danej veci podľa žalobcu nebolo možné rozhodnúť bez jeho účasti
na pojednávaní, keďže trval na osobnej účasti svojho zástupcu na pojednávaní a zároveň riadne a
včas požiadal o jeho zrušenie z dôležitého dôvodu (keďže podľa jeho názoru vo veci koná nezákonný
sudca) a preto nebol daný dôvod pre postup súdu v konaní podľa ust. § 101 ods. 2 O.s.p. Navyše, v
situácii, kedy bolo potrebné vo veci vykonať dokazovanie navrhnutým dôkazom - listinami založenými

v exekučnom spise, mal súd umožniť žalobcovi uplatňovať svoje stanoviská k skutkovým aj právnym
otázkam nastoleným samotným súdom. Pokiaľ vnútroštátny súd dospel (podľa odvolateľa na základe
dokazovania,ktoréhoobsah,rozsahsibezakéhokoľvekdôvoduurčilsám)kzáveru,žeexistujeokolnosť
brániaca vydať pre žalobcu pozitívne rozhodnutie, musí vo všeobecnosti o tom informovať účastníkov
konania v spore a umožniť im, aby sa k tomu vyjadrili.

Zároveň žalobca poukázal na svoje podanie (obsiahnuté v texte žaloby), ktorým upovedomil súd
o skutočnostiach nasvedčujúcich tomu, že sudcu, ktorému bola vec pridelená na prejednanie a
rozhodnutie, je potrebné z konania vylúčiť. Okolnosť, že krajský súd nevzhliadol v označených
skutočnostiach dôvod na vylúčenie sudcu, nič nemení na tom, že v očiach žalobcu a objektívne v očiach
verejnostinemožnotohtosudcupovažovať zanestranného.Uvedenérozhodnutiekrajskéhosúdu

bolo podľa odvolateľa vydané v rozpore s ustálenou judikatúrou v iných krajských súdoch v skutkovo
a právne totožných veciach. Zároveň je v rozpore s judikatúrou Ústavného súdu SR, Európskeho súdu
pre ľudské práva v oblasti zachovávania práva na nestranný súd. Žalobca zdôraznil, že podal ústavnú
sťažnosť vo veci porušenia jeho práva na nestranný súd, ktorej výsledkom bude zrušenie rozhodnutia
krajského súdu.

Žalobca zotrval na tvrdení, že zákonom stanovená lehota na vydanie poverenia v predmetnom
exekučnom konaní nebola exekučným súdom dodržaná, čo potvrdzuje aj odôvodnenie napadnutého
rozsudku. V dôsledku toho bol v súdenej veci preukázaný žalobcom tvrdený nesprávny úradný postup,spočívajúci vo viacerých skutočnostiach, a nielen jednej z nich. Konajúci súd sa mal preto vysporiadať
pri rozhodovaní vo veci so všetkými vytýkanými zložkami nesprávneho úradného postupu.

Žalovaná zostala v odvolacom konaní nečinná.

Krajský súd, ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O.s.p.), po zistení, že odvolanie podal k tomu oprávnený
účastník konania (§ 201 veta prvá O.s.p.) v zákonom stanovenej lehote (§ 204 ods. 1 O.s.p.),
preskúmal vec v rozsahu vymedzenom ust. § 212 ods. 1, 2 písm. b) O.s.p. a bez nariadenia odvolacieho

pojednávania postupom podľa § 156 ods. 3 O.s.p. v spojení s § 214 ods. 2 a § 211 ods. 2 O.s.p. rozsudok
okresného súdu ako vecne správny podľa § 219 ods. 1 O.s.p. potvrdil.

Primárne je zo strany odvolacieho súdu potrebné poukázať na zodpovednosť žalobcu za obsahové
vymedzenie svojho odvolania, v spojitosti s nevyhnutnosťou odvolacieho súdu rešpektovať svoju
viazanosťodvolacímidôvodmi(§212ods.1O.s.p.).Vtejtosúvislostijezjavné,že(nepochybnezdôvodu

predkladania enormného množstva typových podaní žalobcom na súdy), že (hmotno-právne) odvolacie
dôvody nekorešpondujú s právnymi dôvodmi a skutkovými zisteniami, na ktorých je založené napadnuté
rozhodnutie.Vodvolanížalobcunietjedinejzmienky(tobôžprotiargumetnácie)vovzťahukargumentácii
okresného súdu obsiahnutej v napadnutom rozhodnutí, že pri rozhodovaní Okresného súdu Liptovský
Mikuláš v exekučnej veci vedenej pod sp. zn. 6Er/985/2009, z ktorej si uplatňuje svoj nárok žalobca

žalobou v tomto súdnom, v štádiu konania o žiadosti o udelenie poverenia, nebola síce dodržaná
zákonná lehota na vydanie poverenia, čo však nemožno považovať za nesprávny úradný
postup, v dôsledku ktorého by žalobcovi mala vzniknúť materiálna škoda vo výške 125,00 Eur a náhrada
nemajetkovej ujmy vo výške 990,00 Eur s poukazom na jednotlivé ustanovenia zákona č. 514/2003
Z. z.. Nedodržanie uvedenej zákonom stanovenej lehoty však nemohlo byť na úkor riadneho výkonu

spravodlivosti, rešpektovania základných princípov konania, najmä kompenzovania nerovného vzťahu
medzi spotrebiteľom a dodávateľom služby (posudzovaním nekalých podmienok zmluvy). Žalobca teda
v konaní predovšetkým nepreukázal naplnenie primárneho atribútu zodpovednostného vzťahu, a to
nesprávny úradný postup. Odvolací súd nie je oprávnený preskúmať prvostupňové rozhodnutie na
základe iných, než účastníkom konania v odvolaní vznesených námietok.

Podstatná časť odvolacích námietok žalobcu je založená na tvrdení, že vo veci nerozhodoval nestranný
sudca. Krajský súd v Žiline, ako súd nadriadený, rozhodol uznesením č.k. 8NcC/190/2013-21
zo dňa 28.02.2013, že zákonná sudkyňa vo veci JUDr. Iveta Žišková je vylúčená z prejednávania a
rozhodovania veci vedenej na Okresnom súde Liptovský Mikuláš pod sp. zn. 6C/130/2012. Ostatní

sudcovia (Mgr. Zuzana Bajlová, JUDr. Jana Halušková, JUDr. Gabriela Brišková, Mgr. Slavomíra
Mlynarčíková, JUDr. Jana Uličná, JUDr. Katarína Podhorcová, JUDr. Alena Švehlová neboli vylúčené z
prejednávania a rozhodovania veci. Následne bol spis náhodným výberom pridelený sudkyni Okresného
súdu Liptovský Mikuláš JUDr. Gabriele Briškovej. Od vydania tohto rozhodnutia, v ktorom nadriadený
súd podrobne uviedol dôvody, pre ktoré aktuálnu zákonnú sudkyňu možno považovať za nestrannú

zo subjektívneho aj objektívneho hľadiska, nedošlo ku žiadnym novým skutočnostiam majúcim vplyv
na nestrannosť zákonnej sudkyne, preto je argumentácia odvolateľa o konaní vylúčeného sudcu
bezpredmetná. Nad rámec uvedeného odvolací súd dopĺňa, že aktuálna aplikačná prax Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky pri zohľadnení tak subjektívneho, ako aj objektívneho hľadiska
(teória zdania) sa v prevažujúcej miere prikláňa k záveru o povinnosti, ako aj požiadavke na sudcu v

každej veci zachovať vecný, profesionálny prístup, nadhľad, potrebnú dávku odstupu, pričom samotná
skutočnosť, že predmetom konania je nesprávny úradný postup, na ktorom sudca vykonával aj svoju
funkciu, nezakladá pomer sudcu k veci, teda dôvod pre jeho vylúčenie.
Je nutné rozlišovať medzi pojmom „súd“ a „sudcovia“ a z hľadiska zásad spravodlivého procesu
citlivo zvažovať ich vzťah v posudzovaných súvislostiach. Nezodpovedá právnym pomerom priliehavosť

názoru o mechanickom vzťahu medzi súdom a sudcami tohto súdu. Vzťah sudcov je pri výkone
rozhodovacej činnosti riadený princípom prezumpcie nezávislosti súdnej moci, ktorá nepodlieha
subjektívnym pocitom sudcov pri ich rozhodovaní a nie je ničím zaťažovaná v ich postojoch voči súdu.
Pôsobenie sudcov na určitom súde je vždy objektívne dané, len samá táto skutočnosť nemôže
byť dôvodom ich vylúčenia. Sudcovia ako reprezentanti verejnej moci by tak a priori stáli vo svetle

spochybňujúcom ich profesionálne schopnosti. Vzájomný vzťah medzi sudcom a súdom nie je vzťahom
zamestnaneckým alebo služobným. Vymenovaním za sudcu vzniká a zánikom funkcie sudcu zaniká
osobitný vzťah sudcu k štátu, z ktorého vyplývajú vzájomné práva a povinnosti sudcu a štátu. Sudca je
pri výkone funkcie sudcu nezávislý a zákony a iné všeobecne záväzné právne predpisy vykladá podľasvojho najlepšieho vedomia a svedomia, rozhoduje nestranne, spravodlivo, bez zbytočných prieťahov,
len na základe skutočnosti zistených v súlade so zákonom (§ 2 ods. 2 zákona č. 385/2000 Z. z.).
Nezávislosť sudcu je nevyhnutné vnímať aj ako nezávislosť v rámci samotnej súdnej moci, celého

súdneho systému, aj konkrétneho súdu na ktorom sudca pôsobí. Iba takéto chápanie nezávislosti je
predpokladom nestrannosti sudcu, ktorú nesmie nikto ohroziť (uznesenie Najvyššieho súdu SR sp.
zn. 1Nc 86/2011 zo dňa 24.11.2011). Sudca je povinný v každej súdenej veci zachovávať vecný a
profesionálny prístup, potrebnú dávku odstupu, pričom samotná skutočnosť, že predmetom konania je
nesprávny úradný postup súdu, na ktorom sudca vykonáva svoju funkciu (keď v prejednávanej veci

zákonný sudca nekonal a nerozhodoval v exekučnej veci, v ktorej malo dôjsť k nesprávnemu úradnému
postupu), nezakladá pomer sudcu k veci, a teda neexistuje dôvod pre vylúčenie zákonnej sudkyne JUDr.
Gabriely Briškovej z prejednávania a rozhodovania predmetnej veci.

Odvolací súd nespochybňuje, že súčasťou kontradiktórneho konania je právo účastníka byť
oboznámený s predloženými dôkazmi, vyjadriť sa k nim a podávať dôkazné návrhy. Zásadu

kontradiktórnosti však nemožno vykladať absolútne, resp. formalisticky, ale len vo väzbe s ostatnými
zásadami/ustanoveniami procesného predpisu. Predovšetkým účastník konania realizuje svoje
procesné práva v rámci súdneho pojednávania, na ktoré bol žalobca riadne a včas predvolaný, pričom
o možnosť ich uplatnenia sa obral sám svojím postupom - bezdôvodnou neúčasťou na súdnom
pojednávaní. Termín pojednávania (31.10.2013) prvostupňový súd vytýčil dňa 27.09.2013 a

žalobcovi a jeho právnemu zástupcovi bolo toto predvolanie doručené dňa 04.10.2013 (č.l. 58 spisu). Až
dňa 31.10.2013 o 06:52 hod. (t.j. v deň pojednávania) bol konajúcemu súdu doručený návrh žalobcu (e-
mail) na „zrušenie pojednávania z dôvodu objektívneho posúdenia porušenia zásady nestranného súdu
a sudcu“, ktoré súd zaevidoval v deň pojednávania, pričom okresný súd sa s návrhom na odročenie
vysporiadal zákonom predpísaným spôsobom, keď na pojednávaní uznesením návrh žalobcu na

prerušeniekonaniazamietolažiadostiprávnehozástupcužalobcuoodročeniepojednávanianevyhovel.
Správnym je aj samotné vecné vyhodnotenie uplatneného dôvodu odročenia ako nie dôležitého (§ 119
ods. 1 O.s.p.), ako to korešponduje s vyššie uvedeným záverom o neopodstatnenosti tvrdení žalobcu
o konaní „vylúčeného“ sudcu. Ustanovenie § 101 ods. 2 O.s.p. umožňuje súdu konať v dôvodných
prípadoch v neprítomnosti účastníkov konania. Dôvodom žiadosti žalobcu o odročenie pojednávania

bola námietka zaujatosti sudkyne, ktorá vec prejednáva, z dôvodu absencie jej nestrannosti. Ak sudkyňa
takémuto návrhu na odročenie pojednávania nevyhovela a vec následne prejednala a rozhodla v
neprítomnosti účastníkov a právneho zástupcu žalobcu, postupoval v plnom súlade s ust. § 101
ods. 2 O.s.p., keďže o jej nevylúčení z prejenávania a rozhodovania veci z tých istých dôvodov už
bolo právoplatne rozhodnuté nadriadeným súdom. Účasť na pojednávaní súdu je právom, ktoré v

prejednávanej veci žalobcom a jeho právnym zástupcom (a ani žalovanou) nebolo využité. Súčasne
v tejto veci neexistoval (iný) dôležitý dôvod na odročenie pojednávania. Inými slovami, v prípade
pojednávania bez prítomnosti účastníka za podmienok predpokladaných zákonom, nemôže
dôjsť k odňatiu práva účastníka konať pred súdom (uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Cdo
116/93) a zároveň nie je porušená zásada kontradiktórnosti sporového konania. Ustanovenie § 101

ods. 2 (v spojení s § 119 O.s.p.) umožňuje súdu zvážiť dôvodnosť návrhu na odročenie pojednávania a
nadväzne konať v dôvodných prípadoch v neprítomnosti účastníkov konania. Iné chápanie predmetného
ustanovenia by viedlo k jeho obsolentnosti a zároveň k nežiaducim prieťahom v konaní, ktorých (tvrdená)
existencia je v konečnom dôsledku základom samotného nároku uplatňovaného žalobcom v žalobe.
Písomné vyjadrenie žalovanej zo dňa 30.04.2013 bolo súdu doručené 07.05.2013 a okresný súd ho

odoslal právnemu zástupcovi žalobcu dňa 07.05.2013, ktorému bolo doručené dňa 14.05.2013 (č.l. 35
spisu). Žalobca mal teda možnosť i dostatočný časový priestor vyjadriť sa k obrane žalovanej uvedenej
v jej vyjadrení k žalobe.
Odvolací súd zároveň poznamenáva, že zo zápisnice v súdnom pojednávaní je mimo rámca
akýchkoľvek pochybností zjavné, že dokazovanie bolo vykonané oboznámením listinnými dôkazmi

nachádzajúcimisavspiseapodstatnýmobsahomexekučnéhospisuOkresnéhosúduLiptovskýMikuláš
sp. zn. 6Er/985/2009 - ktorý dôkaz výslovne (na str. 2 spisu) požadoval samotný žalobca. Inú skutočnosť
nie je možné vyvodiť ani z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia (č. l. 74-82 spisu).

Odvolacie námietky žalobcu sa nedotýkajú hmotno-právnych dôvodov, pre ktoré okresný súd žalobu

zamietol.

Hmotno-právnym dôvodom zamietnutia uplatneného nároku žalobcu bolo nepreukázanie naplnenia
atribútov zodpovednostného vzťahu za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom exekučnéhosúdu. Žalobca v danom prípade odôvodňoval nesprávny úradný postup exekučného súdu nedodržaním
zákonom stanovenej 15-dňovej lehoty na vydanie poverenia pre súdneho exekútora na vykonanie
exekúcie.Okresnýsúdvykonanýmdokazovanímdospelkzáveru,ževsúdenejvecinedošlokprieťahom

s poukazom na skutkový stav popísaný vyššie. Súd potom nemal za preukázaný nesprávny úradný
postup ako jeden z predpokladov pre vznik zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nesprávnym
úradným postupom. Nárok žalobcu považoval súd za účelovo vykonštruovaný a aj v rozpore s dobrými
mravmi. Akékoľvek ďalšie dokazovanie vo veci by bolo preto nadbytočné.

Na základe konštatovaného odvolací súd dospel k záveru, že okresný súd vykonal v prejednávanej
veci dokazovanie náležitým spôsobom a v potrebnom rozsahu, spôsobom plne zodpovedajúcim
kontradiktórnosti sporového konania umožnil účastníkom realizáciu ich procesných práv a nadväzne
zákonným spôsobom vyhodnotil tak procesnú aktivitu účastníkov konania, ako aj meritum veci. Po
vykonaní a vyhodnotení dokazovania zákonným spôsobom a v potrebnom rozsahu vydal vecne správne
rozhodnutie, ktoré zodpovedajúcim spôsobom v zmysle ust. § 157 ods. 2 O. s. p. aj správne a

presvedčivo odôvodnil.

Odvolací súd ako vecne správny potvrdil aj odvolaním výslovne nenapadnutý, ale od rozhodnutia
vo veci samej závislý výrok o trovách prvostupňového konania.

O trovách odvolacieho konania rozhodol krajský súd podľa § 142 ods. 1 O.s.p. v spojení s § 224 ods.
1 O.s.p. Žalobca nebol v odvolacom konaní úspešný, a preto je povinný nahradiť žalovanej trovy, ktoré
jej v súvislosti s týmto konaním vznikli. Keďže si žalovaná náhradu trov odvolacieho konania neuplatnila
(§ 151 ods. 1 O.s.p.) a z obsahu spisu jej vznik trov aktuálneho odvolacieho konania ani nevyplýva,
odvolací súd jej náhradu trov odvolacieho konania nepriznal.

Toto rozhodnutie senátu odvolacieho súdu bolo prijaté hlasovaním pomerom hlasov 3 : 0 .

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e prípustné.