Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 18. marec 2014

Súd: Okresný súd Trenčín
Spisová značka: 11C/245/2012
Identifikačné číslo súdneho spisu: 3112225466

Dátum vydania rozhodnutia: 18. 03. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Viera Kumová

ECLI: ECLI:SK:OSTN:2014:3112225466.5

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Trenčín samosudkyňou JUDr. Vierou Kumovou v právnej veci žalobcu POHOTOVOSŤ,
s.r.o., so sídlom v Bratislave, Pribinova č. 25, IČO: 35807598, právne zast. Fridrich Paľko, s.r.o., so
sídlom v Bratislave, Grösslingova č. 4, IČO: 36864421, proti žalovanej Slovenská republika, zast.

Ministerstvom spravodlivosti SR, Župné námestie 13, Bratislava o zaplatenie 2.285,53 € a iné s
príslušenstvom, takto

r o z h o d o l :

Žaloba s a z a m i e t a .

Žalovanej sa náhrada trov konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

11C/245/2012-58
IČS: 3112225466

ROZSUDOK
V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Trenčín samosudkyňou JUDr. Vierou Kumovou v právnej veci žalobcu POHOTOVOSŤ,
s.r.o., so sídlom v Bratislave, Pribinova č. 25, IČO: 35807598, právne zast. Fridrich Paľko, s.r.o., so

sídlom v Bratislave, Grösslingova č. 4, IČO: 36864421, proti žalovanej Slovenská republika, zast.
Ministerstvom spravodlivosti SR, Župné námestie 13, Bratislava o zaplatenie 2.285,53 € a iné s
príslušenstvom, takto

r o z h o d o l :

Žaloba s a z a m i e t a .

Žalovanej sa náhrada trov konania n e p r i z n á v a .

O d ô v o d n e n i eŽalobca sa podaným návrhom, doručeným tunajšiemu súdu dňa 27.09.2012 domáhal proti žalovanej
zaplatenia náhrady majetkovej škody vo výške 2.285,53 € a náhrady nemajetkovej ujmy vo výške
457,11 € z titulu nesprávneho úradného postupu Okresného súdu Trenčín. Uviedol, že Okresný súd

Trenčín ako exekučný súd prijal žiadosť na udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, podanú ním
zvoleným exekútorom vo veci dlžníka (povinného) Q. Q., pod sp. zn. súdneho exekútora Z. XXXXX/
XXXX. Súd však v zákonnej procesnej lehote 15 dní od prijatia tejto žiadosti nerozhodol o nej podľa §
44 ods.2 Exekučného poriadku platného v čase podania žiadosti napriek tomu, že vec nevykazovala
prvky nadmernej právnej zložitosti a nevyžadovala si rozsiahlejšiu spoluprácu s účastníkmi konania.

Exekučný súd rozhodol o žiadosti o udelenie poverenia až dňa 30.01.2011, pričom k rozhodnutiu o
zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia došlo po uplynutí zákonom stanovenej doby (omeškanie viac
ako 428 dní). V danom prípade došlo k nesprávnemu úradnému postupu, ktorý spočíval v nevydaní
rozhodnutia v zákonom stanovenej lehote, resp. v primeranom čase a bez zbytočných prieťahov a
vykonaním úradnému postupu bez splnenia zákonných podmienok; ktoré boli príčinou konkrétneho
následku, ktorý sa prejavil vznikom materiálnej škody a nemajetkovej ujmy na strane žalobcu. Exekučný

súd vykonaním postupu podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku (preskúmanie žiadosti o udelenie
poverenia na exekúciu, návrhu na vykonanie exekúcie a exekučného titulu - rozsudok rozhodcovského
súdu sp. zn. SR 16434/09, vykonateľného dňa 05.11.2009) spôsobom odporujúcim zákonu prekročil
mieru svojej právomoci. Exekučný súd bez ďalších legálnych predpokladov založil svoju právomoc,
v rámci ktorej vykonal úplný prejudiciálny proces, zahŕňajúci zistenie skutkového stavu veci, výberu

právnych noriem, aplikácie a interpretácie zvolených právnych noriem na skutkový stav a meritórne
rozhodnutie vo veci (úhrada pohľadávky veriteľa na základe uzatvorenej zmluvy o úvere) na ust. §
44 ods. 2 Exekučného poriadku, ktorým sa postavil do pozície orgánu vykonávajúceho komplexné
preskúmanie exekučného titulu metódou, ktorá exekučnému súdu v rámci jeho právomoci neprináleží
a porušil tak zásadu legality. Exekučný súd nie je súdom v zmysle ust. § 40 a nasl. Zákona o

rozhodcovskom konaní, nekoná vo veci zrušenia rozhodcovského rozsudku, ani nepokračuje v konaní
vo veci v rozsahu uvedenom v žalobe. Dôsledkom realizácie právomoci všeobecného súdu upravenej
v § 40 ZoRK je zrušenie rozhodcovského rozsudku a exekučný súd tým, že nelegálnym postupom
vykonal opätovné posúdenie práva žalobcu na zaplatenie dlhu v časti istiny a to bez splnenia zákonných
podmienok na tento postup, formálne vyvolal stav, ktorý založil prekážku veci rozhodnutej v právnom

vzťahu medzi žalobcom ako veriteľom a povinným ako dlžníkom. Na jednej strane existuje exekučný
titul - rozsudok rozhodcovského súdu, ktorý nie je možné zrušiť pre uplynutie lehoty podľa ust.
§ 41 ZoRK, ktorý je podľa exekučného súdu nevykonateľný a na druhej strane nie je zo strany
žalobcu možné iniciovať občianske súdne konanie a požadovať súdnu ochranu práva na zaplatenie
istiny s príslušenstvom, pretože existenciou rozsudku rozhodcovského súdu je vytvorená prekážka

veci právoplatne rozhodnutej a táto bráni súdu konať. Podľa platnej právnej úpravy je rozhodcovský
rozsudok rovnocenným exekučným titulom ako rozsudok vydaný súdom v občianskom konaní. Žalobca
v dôsledku nesprávneho úradného postupu exekučného súdu uplatňuje náhradu majetkovej škody, v
celkovej výške 2.285,53 €, predstavujúcu náhradu istiny s príslušenstvom, ktorá už viac nemôže byť
priznaná právoplatným rozhodnutím všeobecného súdu v občianskom konaní vedenom proti dlžníkovi

zo záväzkového vzťahu založeného zmluvou o úvere. Zároveň si žalobca uplatnil náhradu nemajetkovej
ujmy v peniazoch, pretože činnosť súdu mala za následok marenie nútenej vymožiteľnosti majetkového
práva žalobcu. Nesprávnym úradným postupom došlo k zmareniu legitímneho očakávania žalobcu,
že dôjde k vymoženiu jeho pohľadávky a žalobca mohol vďaka skorému rozhodnutiu exekučného
súdu v zákonom stanovenej lehote efektívne a účinne uskutočniť rad iných krokov smerujúcich k

zvýšeniu úspechu mimosúdneho zabezpečenia vymožiteľnosti jeho pohľadávky a príslušenstva, pretože
by vedel, že žiadosť o udelenie poverenia bola zamietnutá. Náhradu nemajetkovej ujmy žalobca
vníma ako spravodlivú satisfakciu za porušenie jeho konkrétnych práv, pretože neexistuje akýkoľvek
prostriedokúčinnejvnútroštátnejnápravyreštituovaťvzniknutúsituáciu;nemožnosťsúdnehovymáhania
pohľadávky a jej príslušenstva vyvolala u členov riadiacich orgánov spoločnosti, ako aj u jej majiteľov

pocity frustrácie, úzkosti, nespravodlivosti, neistoty a nedôvery v právo a rovnosť v spoločnosti; a
vytvorenie absolútnej nemožnosti súdneho uplatňovania pohľadávky a jej príslušenstva zánik ďalších
plánovaných podnikateľských aktivít žalobcu, ako aj zánik už vytvorených podnikateľských plánov.
Vyvolaná strata zisku z realizovaného obchodu spôsobila hospodársku stratu na strane žalobcu a jeho
majiteľov. Žalobca požadoval náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch sume 457,11 €, teda 20% z

uplatňovanej istiny s príslušenstvom za vnútorné zásahy do spoločnosti, ovplyvňovanie podnikateľského
plánovania a rozhodovania, porušenie jeho práv, stratu legitímnych očakávaní, že nastane v zákonom
stanovenom čase stav predpokladaný zákonom, stratu dôvery v právo, v spravodlivé riešenie veci
a zamedzenie vymoženiu pohľadávky cestou exekúcie, spôsobenej v priamej príčinnej súvislosti snesprávnym úradným postupom exekučného súdu. Žalobca podľa 15 ods. 1 Zákona č. 514/2003 Z.z.
písomnou žiadosťou požiadal žalovanú o predbežné prerokovanie jeho nároku na náhradu škody, avšak
do podania žaloby žalovaná pozitívne nereagovala.

Žalovaná žiadala žalobu zamietnuť, pretože žalobca nepreukázal splnenie základných zákonných
podmienok, ktoré sú potrebné na priznanie náhrady škody podľa Zákona č. 514/2003 Z.z. Poukázal na
nedostatky žaloby, spočívajúce v tom, že žalobca nedokázal uviesť ani len spisovú značku príslušného
exekučného konania, chýbajú relevantné údaje ako dátum doručenia podania na súd a dátum, kedy

sa žalobca dozvedel o vzniku škody a odkazom na príslušný exekučný spis prenáša celú dôkaznú
povinnosť na súd, hoci dôkazné bremeno má znášať žalobca sám. Tvrdenie žalobcu o neznalosti
spisovej značky ním namietaného exekučného konania sa nezakladá na pravde, keďže je v predmetnom
exekučnom konaní oprávneným a v súvislosti s ním uplatňuje právo na náhradu škody, má mať
relevantný záujem na tom, aby identifikoval konanie, ktorým mu bola spôsobená škoda. Neoznačenie
spisovej značky exekučného konania, v ktorom malo dôjsť k nesprávnemu úradnému postupu zo strany

exekučného súdu (teda nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí) bolo jedným z dôvodov, pre ktoré
Ústavný súd SR odmietol sťažnosti žalobcu na porušenie jeho ústavných práv nečinnosťou exekučného
súdu (napr. sp. zn. II. ÚS 211/2012, sp. zn. IV. ÚS 366/2012, sp. zn. IV. ÚS 374/2012). Žalobca v danom
prípade neoznačil titul nároku na náhradu škody, pričom uvádza rozhodnutie o zamietnutí žiadosti na
vydanie poverenia na vykonanie exekúcie, čo by bolo možné vysvetliť ako nesprávny úradný postup

ale zároveň namieta nesprávny postup v podobe prieťahov. Z takto formulovanej žaloby nie je teda
zrejmé, či si žalobca uplatňuje nárok na náhradu škody z titulu nesprávneho úradného postupu pre
prieťahy, z dôvodu rozhodnutia o zamietnutí žiadosti o poverenie na vykonanie exekúcie alebo z dôvodu
nerozhodnutia v zákonom stanovenej lehote. Čo sa týka prieťahov, žalobca neuvádza žiadne kroky,
ktoré podnikol na odstránenie neželaného stavu; či využil možnosť podania sťažnosti predsedovi súdu

na zbytočné prieťahy v konkrétnom konaní, resp. možnosť podania ústavnej sťažnosti a žalovaný
má za to, že všeobecnému súdu neprislúcha posudzovať prieťahy v konaní. Žalovaný poukázal na
to, že žaloba bola podaná na súde skôr, ako uplynula 6-mesačná lehota na predbežné prerokovanie
písomného nároku na náhradu škody, stanovená v § 16 ods. 1 Zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti
za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a poškodený má právo domáhať sa náhrady škody

až po uplynutí 6 mesiacov od prijatia jeho žiadosti (prvé žiadosti o predbežné prerokovanie nároku
na náhradu škody boli doručené žalovanému dňa 23.04.2012), preto je nárok na súde predčasne
uplatnený. Žalovaná poukázala na to, že žalobca neposkytol, a to napriek opakovaným výzvam na
doplnenie žiadostí, ktoré žalovaný adresoval žalobcovi po doručení prvotných žiadostí o predbežné
prerokovanie nároku na náhradu škody, pričom žalovanej bola doručená len všeobecná odpoveď, kde

žalobca nepreukázal požadované skutočnosti, nedoplnil žiadané informácie, dátumy, kedy sa žalobca
dozvedel o škode, doklady preukazujúce vyčíslenú majetkovú škodu, preukázanie skutočností, či boli
podané sťažnosti predsedovi súdu na prieťahy, resp. ústavné sťažnosti, ani doklady preukazujúce
"ohrozenie" práv zánikom povinného, resp. jeho insolvenciou, stratou kontaktu s povinným, ktorými
odôvodňuje vznik nemajetkovej ujmy. Žalobca neposkytol nijakú súčinnosť na predbežné prerokovanie

podaných žiadostí a tým zmaril akúkoľvek možnosť predbežne prerokovať oprávnenosť jeho nárokov
a preto Ministerstvo spravodlivosti SR ako orgán príslušný podľa ust. § 4 ods. 1 písm. a/ Zákona č.
514/2003 Z.z. nárok žalobcu nepovažuje za predbežne prerokovaný. Zákon č. 514/2003 Z.z. ustanovuje
všeobecné podmienky, pri splnení ktorých štát zodpovedá za škodu spôsobenú orgánom verejnej
moci pri výkone verejnej moci: nezákonné rozhodnutie, resp. nesprávny úradný postup, vznik škody,

príčinnú súvislosť medzi nezákonným rozhodnutím, resp. nesprávnym úradným postupom a vzniknutou
škodou. Pri posudzovaní otázky nesprávneho úradného postupu, spočívajúceho v údajnom porušení
povinnosti súdu vydať rozhodnutie v zákonom stanovenej lehote, žalovaná poukazuje ust. § 9 ods.
2 Zákona č. 514/2003 Z.z. v znení Zákona č. 412/2012 Z.z., kde je explicitne uvedené, z čoho
výlučne je možné vychádzať pri posudzovaní nesprávneho úradného postupu súdu, spočívajúceho v

porušení povinnosti urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom stanovenej lehote, pričom žalobca
dosiaľ dôkazy potrebné pre posúdenie tejto otázky, predpokladanej v tomto ustanovení, nepredložil.
Žalovaná poukázala na to, že z ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku účinného od 01.06.2011 a z
ust. § 41 ods. 2 písm. d/ Exekučného poriadku vyplýva, že 15-dňová lehota na vydanie poverenia
neplatí pri rozhodnutí o exekučnom titule, ktorým je rozhodnutie rozhodcovského súdu. Čo znamená,

že akýkoľvek nárok žalobcu, vychádzajúci z nesprávneho úradného postupu v podobe nerozhodnutia
v 15-dňovej lehote v namietaných exekučných konaniach začatých po 01.06.2011 (účinnosť novely
Exekučného poriadku č. 102/2011 Z.z.) nemá žiadnu oporu v zákone. Pred 01.06.2011 ust. § 41
ods.2 písm. d/ Exekučného poriadku znel nasledovne: "vykonateľných rozhodnutí rozhodcovskýchkomisií a zmierov nimi schválených". V samotnej dôvodovej správe k novelizovanému ust. § 41
ods. 2 písm. d/ Exekučného poriadku je uvedené, že správnosť aplikácie dotknutého ustanovenia
na rozhodcovský rozsudok ako exekučný titul osvedčila svojím autentickým výkladom aj NR SR ako

zákonodarný zbor. Skutočnosť, že sa do formulácie vložili slová "rozhodnutí rozhodcovských súdov"
predstavovala len explicitnejšie ujasnenie litery zákona, aby sa predišlo mylným interpretáciám tohto
ustanovenia. Argumentácia žalobcu je v interpretácií toho, čo zamýšľal zákonodarca, nepravdivá a
ust. § 41 ods. 2 písm. d/ Exekučného poriadku sa správne aplikoval aj na rozhodcovské rozsudky
aj pred 01.06.2011. Žalovaná poukázala na judikatúru Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 16/02, ktorá

konštatuje: "Pri posúdení, či došlo alebo nedošlo k porušeniu práva na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy SR, ústavný súd prihliada síce na lehoty, ktoré sú
uvedené v ústave alebo v zákone, ale ich nedodržanie nepovažuje automaticky za porušenie uvedeného
základného práva, pretože aj v týchto prípadoch sú rozhodujúce všetky okolnosti danej veci. Pojem
"zbytočné prieťahy" obsiahnutý v čl. 48 ods. 2 ústavy je pojem autonómny, ktorý nemožno vykladať
a aplikovať len s ohľadom na lehoty uvedené v zákone. S ohľadom na konkrétne okolnosti veci sa

totiž ani v týchto prípadoch postup dotknutého štátneho orgánu nemusí vyznačovať takými významnými
prieťahmi, ktoré by bolo možné kvalifikovať ako zbytočné prieťahy podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (I.
ÚS 63/00)". Z uvedeného vyplýva, že samotné nedodržanie zákonom stanovenej lehoty neznamená
automaticky prieťahy v konaní. Zo skutkových okolností, týkajúcich sa rozhodovania o žiadosti o vydanie
poverenia na vykonanie exekúcie, je zrejmé, že skúmanie vykonateľnosti rozhodcovských rozsudkov si

vyžaduje osobitnú právnu úpravu najmä s ohľadom na to, že sa týkajú právnych vzťahov podliehajúcich
režimu spotrebiteľských zmlúv. Žalobca si v súvislosti so zamietnutím návrhu na vydanie poverenia
uplatňuje svoj nárok titulom nesprávneho úradného postupu, ktorý podľa neho spočíva v nesprávnej
aplikácii právnych predpisov. Nesprávnym úradným postupom je porušenie pravidiel predpísaných
právnymi normami pre postup štátnych orgánov pri ich činnosti a to najmä takej, ktorá nevedie k

vydaniu rozhodnutia. Hoci nie je vylúčené, aby škoda, za ktorú štát zodpovedá bola spôsobená
nesprávnym úradným postupom realizovaným v rámci rozhodovacej činnosti, avšak pre túto formu
zodpovednosti je určujúce, aby nezákonnosť rozhodnutia podľa ust. § 6 ods. 1 Zákona č. 514/2003
Z.z. bola konštatovaná príslušným orgánom, ktorý už právoplatné rozhodnutie z dôvodu nezákonnosti
zmení alebo zruší v príslušnom konaní o opravnom prostriedku podanom proti rozhodnutiu. Táto

podmienka nie je v prípade zamietnutých žiadostí o udelenie poverenia na exekúciu namietaných
žalobcom splnená. Predmetné rozhodnutie okresného súdu nemožno považovať za nezákonné a
zároveň jeho zákonnosť / nezákonnosť nie je možné posudzovať v tomto konaní. Otázku správnosti
postupu pri rozhodovaní o zamietnutí návrhu na vydanie poverenia taktiež nie je namieste posudzovať.
Ide o namietanie samotného rozhodnutia a preto nie je možné hovoriť o nesprávnom úradnom

postupe. Žalovaná poukázala na skutočnosť, že zo samotnej dikcie ust. § 44 ods. 2 Exekučného
poriadku vyplýva, že lehota 15 dní sa nevzťahuje na vydanie rozhodnutia v podobe zamietnutia
žiadosti o vydanie poverenia. Uvedená lehota sa týka prípadu, keď súd poverí exekútora vykonaním
exekúcie na základe exekučného titulu (okrem exekučného titulu podľa ust. § 41 ods. 2 písm. c/ a d/
Exekučného poriadku) a ak ho v lehote súd nepoverí, 15-dňová lehota neplatí a ani sa nedá logicky

predpokladať, že by to bol zámer zákonodarcu, keďže ide o zložitý proces posudzovania žiadosti
o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrhu na vykonanie exekúcie a exekučného titulu.
Žalobca ďalej uviedol, že súd prekročil svoju rozhodovaciu právomoc, keď vykonal "opätovné posúdenie
práva žalobcu na zaplatenie dlhu". V tejto veci je potrebné uviesť, že v zmysle uznesenia Ústavného
súdu SR z 03.03.2011 č. k. IV. ÚS 60/2011-13, uznesenia Najvyššieho súdu SR z 13.10.2011 sp. zn.

3Cdo/146/2011, uznesenia Najvyššieho súdu SR z 26.09.2011 sp. zn. 3MCdo/11/2010 a uznesenia
Najvyššieho súdu SR z 29.03.2011 sp. zn. 5Cdo/291/2010 vnútroštátny súd má povinnosť ex offo
preskúmať materiálnu správnosť rozhodcovského rozsudku, nekalú povahu rozhodcovskej doložky
rozhodcovského súdu vydaného bez účasti spotrebiteľa, preskúmať, či rozhodcovské konanie prebehlo
na základe uzavretej rozhodcovskej zmluvy, a to v takom rozsahu, v akom mu to umožňujú vnútroštátne

procesné pravidlá v rámci obdobných opravných prostriedkov vnútroštátnej povahy. V takomto prípade
prináleží vnútroštátnemu súdu vyvodiť všetky dôsledky, ktoré z toho podľa daného vnútroštátneho
práva vyplývajú, s cieľom zabezpečiť, aby spotrebiteľ nebol prípadne nekalou doložkou viazaný.
Podľa názoru ústavného súdu v okolnostiach daného prípadu (právoplatný rozhodcovský rozsudok v
spotrebiteľskej veci) vyplýva, že pokiaľ je podmienka existencie vnútroštátneho práva prikazujúceho

za určitých okolností prieskum materiálnej stránky rozhodcovského rozsudku v rámci rozhodovania o
návrhu na výkon rozhodcovského rozsudku splnená (§ 45 Zákona o rozhodcovskom konaní), potom
postup všeobecného súdu, ktorý z toho vyvodí dôsledky vyplývajúce z platného právneho poriadku, je
legitímny. Vzhľadom na skutočnosť, že žalobca poukazuje vo svojom návrhu aj na prieťahy v konaní,žalovaná odkazuje na ust. § 9 ods. 2 Zákona č. 514/2003 Z.z. v znení Zákona č. 412/2012 Z.z., kde je
explicitneuvedené,zčohojemožnévýlučnevychádzaťpriposudzovanínesprávnehoúradnéhopostupu
súdu spočívajúceho v zbytočných prieťahoch v konaní, a to: len v prípade , ak by tieto boli konštatované

vo výsledkoch vybavenia sťažnosti na prieťahy, žiadosti o prešetrenie vybavenia sťažnosti na prieťahy,
v právoplatnom rozhodnutí vydanom v disciplinárnom konaní, ktorým sa rozhodlo o tom, že sudca sa
dopustil disciplinárneho previnenia, ktoré má za následok prieťahy v konaní, právoplatnom rozhodnutí
Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorým sa rozhodlo, že bolo porušené právo na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov alebo v právoplatnom rozhodnutí Ústavného súdu SR o ústavnej sťažnosti,

ktorýmÚstavnýsúdSRkonštatoval,žesaporušiloprávonaprerokovanievecibezzbytočnýchprieťahov.
Žalobca si vo vzťahu k predpokladom posúdenia existencie zbytočných prieťahov v konaní nesplnil ani
povinnosť tvrdenia ani povinnosť ich preukázania a žalovaná vzhľadom na vyššie uvedené nepovažuje
existenciu prieťahov v konaní za preukázanú. Zároveň v súlade s ust. § 19 ods. 1 Zákona č. 514/2003
Z.z. žalovaná vzniesla námietku premlčania u všetkých žalobou uplatnených nárokov, v ktorých k
nesprávnemu úradnému postupu malo dôjsť v období pred 23. aprílom 2009, z dôvodu uplynutia

zákonom stanovenej 3-ročnej premlčacej doby na uplatnenie práva. Žalobca sa vo svojej žalobe okrem
iného domáha náhrady materiálnej škody vo výške istiny s príslušenstvom, vymáhanej od povinného.
Pre úspešné uplatnenie nároku podľa ust. § 17 ods. 1 Zákona č. 514/2003 Z.z. je nevyhnutné preukázať
existenciu škody. Od povinnosti riadne škodu preukázať žalobcu neodbremeňuje množstvo podaných
žalôb, ťažkosti pri jej vyčíslení a preukázaní, ani ochrana osobných údajov, obchodného tajomstva či

dôverných informácií, ktorými žalobca odôvodňuje nesplnenie dôkaznej povinnosti. Pokiaľ ide o škodu,
spočívajúcu v istine s príslušenstvom, žalobca nepreukázal existenciu dlžníka ako úplný základ pre
preukázanie toho, čoho sa domáha. Nepreukázal ani existenciu právoplatného rozhodnutia o zamietnutí
žiadosti o udelenie poverenia a ani nevymožiteľnosť pohľadávky. Vo vzťahu k tvrdeniu žalobcu, že nie
je možné pohľadávku od dlžníka vymôcť a k tvrdeniu, že rozhodnutie v podobe zamietnutia žiadosti o

udelenie poverenia spôsobuje nevymožiteľnosť pohľadávky, žalovaná poukazuje na to, že rozhodnutie o
zamietnutíibapreukázalonespôsobilosťkonkrétnehorozhodcovskéhorozsudkubyťexekučnýmtitulom.
Nulitný rozhodcovský rozsudok nepredstavuje prekážku res iudicatae pre uplatnenie nároku žalobcu na
súde a poukazuje v tejto súvislosti na judikatúru, napr. uznesenie Krajského súdu v Trnave z 31.05.2012
sp. zn. 10CoE/308/2011 alebo Krajského súdu v Žiline z 11.07.2012 sp. zn. 20CoE/94/2012. Žalobca

mal možnosť získať iný exekučný titul, napr. podaním návrhu na začatie konania, resp. platobným
rozkazom, čo neurobil a svojou nečinnosťou sám prispel k situácii, ktorú v žalobe namieta. Žalovaná
uviedla, že ak by aj nastala situácia, že si toto o právo žalobca uplatní novým návrhom, musel by
preukázať, že by mu súd bez akýchkoľvek pochybností priznal požadovaný nárok od dlžníka v sume,
požadovanej od žalovanej (čo nepreukázal ani preukázať nemôže) a že pohľadávky sú nevymožiteľné v

dôsledku pochybenia okresného súdu; to znamená, že keby nedošlo k nesprávnemu úradnému postupu
okresného súdu, došlo by k riadnemu a plnohodnotnému vymoženiu pohľadávky. Túto skutočnosť
žalobca nepreukázal ani nepreukáže, a to najmä s ohľadom na skutočnosť, že niektorí dlžníci by boli
insolventní, zomreli a pod. Žalovaná je toho názoru, že môže niesť zodpovednosť a nahrádzať žalobcovi
materiálnu škodu tak, ako si ju uplatnil v tomto konaní, pretože žalobca nepreukázal vznik ani výšku

škody. V majetkovoprávnych vzťahoch fyzických a právnických osôb štát nemôže byť univerzálnym
ani singulárnym sukcesorom, preberajúcim zodpovednosť za vzájomné záväzky týchto osôb, pokiaľ je
možné uspokojenie týchto záväzkov dosiahnuť inak. Žalobca sa ďalej domáha aj náhrady nemajetkovej
ujmy v peniazoch, vo výške 20% z istiny a príslušenstva, ktorá má byť spravodlivou satisfakciou za
utrpený zásah do základných práv a má kompenzovať každé porušenie práva na súdnu ochranu, ktoré

žalobca uplatňoval podaním návrhu na začatie konania. Žalovaná poukazuje na znenie ust. § 17 ods.
2, 3 Zákona č. 514/2003 Z.z. a na to, že vznik nemajetkovej ujmy u právnických a fyzických osôb je
odlišný. Pocity členov riadiacich orgánov spoločnosti v podobe "frustrácie, úzkosti, neistoty a nedôvery"
sú v predmetnom konaní irelevantné, keďže si nároky uplatňuje žalobca ako právnická osoba. Samotná
judikatúra na tento aspekt poukazuje v rozsudku Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 30Cdo/675/2011, kde je

uvedené, že odškodnenie právnickej osoby za nemajetkovú ujmu spôsobenú prípadnými prieťahmi v
súdnom konaní nie je možné vzťahovať na fyzické osoby, ktoré sa na činnosti právnickej osoby nejakým
spôsobom zúčastňujú, lebo im nevzniká ujma priamo. Žalobca uvádza aj "zánik podnikateľských aktivít
a podnikateľských plánov" bez bližšej konkretizácie. Taktiež žalobca neuviedol, v čom a ako situácia
"ovplyvnila ďalšie podnikateľské postupy žalobcu". Požadovaná náhrada nemajetkovej ujmy vo výške

20% z istiny a príslušenstva nie je podložená akýmikoľvek reálnymi skutočnosťami, či rozumnou úvahou.
Žalobca ďalej zjavne opomína, že pri uplatňovaní nároku na náhradu nemajetkovej ujmy je potrebné
preukázať, že konštatovanie porušenia práva nie je dostačujúcim zadosťučinením. Uvedené zo žaloby
nevyplýva, a preto žalovaná nemá za preukázaný ani vznik nemajetkovej ujmy ako ani to, že bysa mala poskytovať jej náhrada v peniazoch. Žalovaná poukázala na ust. § 3 ods. 1 Občianskeho
zákonníka a § 17 ods. 2, 3 Zákona č. 514/2003 Z.z., pričom so zohľadnením uvedených ustanovení
nie je možné priznať žiadnu náhradu nemajetkovej ujmy ani za situácie, ak by boli splnené predpoklady

zodpovednosti za škodu. V tejto súvislosti nie je možné opomenúť povahu a predmet konaní, v ktorých
malo dôjsť k nesprávnemu úradnému postupu a to pri zohľadnení podnikateľskej činnosti žalobcu a
povedomí, ktoré má žalobca v súvislosti s podnikaním vytvorené a v posledných rokoch všetky zložky
štátnej moci zamerali svoju pozornosť na ochranu spotrebiteľov a je všeobecne známe, že potrebu
ochrany práv spotrebiteľov podmienila najmä činnosť žalobcu na trhu spotrebiteľských úverov. V tejto

súvislosti žalovaná poukázala na list Európskej komisie, Generálneho riaditeľstva pre spravodlivosť č.
JUST/A3/RM/kb D (2010) 1360 adresovaný stálemu predstaviteľovi SR pri Európskej únii, v ktorom
Európska komisia poukázala na to, že v súvislosti s podnikaním žalobu dostala sťažnosti od slovenského
združenia na ochranu spotrebiteľov, kde sa poukazovalo na neprijateľné podmienky u žalobcu, súvisiace
najmä s nákladmi na úver vo výške takmer 100%, ktoré tvoria poplatky na vypracovanie a uzavretie
zmluvy o úvere, sankcie pri nesplnení záväzku vo výške 91,25% ročne a pod. Žalobca je vnímaný

verejnosťou ako spoločnosť využívajúca neprijateľné podmienky, zneužívajúc slabé finančné a právne
vedomie nízkopríjmových osôb. S prihliadnutím na charakteristiku podnikateľskej činnosti žalobcu
považuje žalovaná za konanie v rozpore s dobrými mravmi, ak si žalobca uplatňuje náhradu škody
voči štátu, ktorá mala vzniknúť práve pri negatívne vnímanej podnikateľskej aktivite žalobcu. Žalobca
nepreukázal podmienky vzniku zodpovednosti štátu za škodu a to, že by činnosťou súdu v namietanom

exekučnom konaní došlo k nesprávnemu úradnému postupu, nepreukázal vznik ani výšku škody ani
nemajetkovej ujmy a preto neexistuje ani príčinná súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom a
škodou / nemajetkovou ujmovou. Žalovaná má za to, že žalobca si stav, v ktorom sa ocitol, zavinil
sám, spôsobom vykonávania podnikateľskej činnosti, pasivitou pri obhajovaní svojich práv a najmä v
súčasnosti je zrejmé, že žalobca si uplatňuje ničím neodôvodnené a nepreukázané čiastky, či už v

podobe majetkovej škody, alebo nemajetkovej ujmy.

Účastníci konania sa na pojednávanie nedostavili, hoci boli riadne a včas predvolaní. Neúčasť
ospravedlnil len žalovaný. Žalobca žiadal pojednávanie zrušiť z dôvodu porušenia zásady nestrannosti
súdu a sudcu a namietal opätovnú zaujatosť tunajšieho súdu. Z nálezu II. ÚS 436/2013-11 zo dňa

12.09.2013 bolo zistené, že o námietke zaujatosti, ktorú opätovne predniesol žalobca, bolo už Ústavným
súdom rozhodnuté. Súd preto na námietku zaujatosti z tých istých dôvodov, o ktorej už bolo rozhodnuté
odvolacím súdom, podľa § 15a ods. 4 O.s.p. neprihliadal. Dôvod neúčasti žalobcu na pojednávaní
súd neuznal za ospravedlniteľný. Preto súd vec podľa ust. § 101 ods. 2 O.s.p. prejednal a rozhodol v
neprítomnosti účastníkov, pričom prihliadol na obsah spisu a vykonané dôkazy.

Súd vykonal dokazovanie oboznámením žaloby, spisu tunajšieho súdu po sp. zn. 49Er/3030/2009 a
zistil tento skutkový stav veci:

Súdny exekútor JUDr. Rudolf Krutý so sídlom v Bratislave podal dňa 29.12.2009 na Okresný súd Trenčín

žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie vo veci oprávneného: POHOTOVOSŤ, s.r.o.
Bratislava (žalobcu) proti povinnému: Q. Q., Q. X, C., pre vymoženie 503,89 €, istiny s príslušenstvom.
Exekučným titulom bol rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu zriadeného zriaďovateľom Slovenská
rozhodcovská a.s. so sídlom v Bratislave, Karloveské rameno č. 8, IČO: 35922761, sp. zn. SR 16434/09
zo dňa 15.10.2009, právoplatného dňa 02.11.2009 a vykonateľného dňa 05.11.2009. Veci bola pridelená

spisová značka XXEr/XXXX/XXXX.

Okresný súd Trenčín uznesením pod č. k. 49Er/3030/2009-10 zo dňa 09.12.2010 žiadosť o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie zamietol z dôvodu, že exekučný titul - rozhodcovský rozsudok,
ktorým bolo priznané plnenie zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere, ako aj samotná zmluva o úvere,

obsahovala neprijateľné zmluvné podmienky (rozhodcovská doložka, neprimerane vysoký dojednaný
96,8 %-ný poplatok za úver, sankcia pri splatnosti celého dlhu 0,25% denne). Uznesením pod č. k.
49Er/3030/2009-12 zo dňa 04.02.2011 súd exekúciu zastavil.

Od podania žiadosti o poverenie na exekúciu dňa 29.12.2009 do vydania rozhodnutia o zamietnutí

žiadosti o udelenie poverenia na exekúciu dňa 09.12.2010 exekučným súdom uplynula doba 345 dní.

Podľa § 3 ods. 1 písm. d) Zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone
verejnej moci a o zmene niektorých zákonov (ďalej len "zákon") štát zodpovedá za podmienokustanovených týmto zákonom za škodu, ktorá bola spôsobená orgánmi verejnej moci pri výkone verejnej
moci nesprávnym úradným postupom.

Podľa § 6 ods. 1, 2 zákona ak tento zákon neustanovuje inak, právo na náhradu škody spôsobenej
nezákonným rozhodnutím možno uplatniť iba vtedy, ak právoplatné rozhodnutie, ktorým bola škoda
spôsobená, bolo zrušené alebo zmenené pre nezákonnosť príslušným orgánom. Súd, ktorý rozhoduje
o náhrade škody, je viazaný rozhodnutím tohto orgánu. Právo podľa odseku 1 možno priznať iba
vtedy, ak poškodený podal proti nezákonnému rozhodnutiu riadny opravný prostriedok podľa osobitných

predpisov. Splnenie tejto podmienky sa nevyžaduje, ak ide o prípady hodné osobitného zreteľa.

Podľa § 6 ods. 4 zákona ak bola škoda spôsobená rozhodnutím orgánu verejnej moci, ktorým orgán
verejnej moci prekročil svoju právomoc, nie je zrušenie alebo zmena rozhodnutia pre nezákonnosť
podmienkou uplatnenia nároku na náhradu škody.

Podľa § 9 ods. 1, 2 zákona štát zodpovedá za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom.
Za nesprávny úradný postup sa považuje aj porušenie povinnosti orgánu verejnej moci urobiť úkon
alebo vydať rozhodnutie zákonom ustanovenej lehote, nečinnosť orgánu verejnej moci pri výkone
verejnej moci, zbytočné prieťahy v konaní alebo iný nezákonný zásah do práv, právom chránených
záujmov fyzických osôb a právnických osôb. Právo na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným

postupom má ten, komu bola takým postupom spôsobená škoda.

Podľa § 15 ods. 1 zákona nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím, nezákonným
zatknutím, zadržaním alebo iným pozbavením osobnej slobody, rozhodnutím o treste, o ochrannom
opatrení alebo rozhodnutím o väzbe, ako aj nárok na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným

postupom je potrebné vopred predbežne prerokovať na základe písomnej žiadosti poškodeného o
predbežné prerokovanie nároku (ďalej len "žiadosť") s príslušným orgánom podľa § 4 a 11.

Podľa § 16 ods. 1 zákona ak príslušný orgán neuspokojí nárok na náhradu škody alebo jeho časť do
šiestich mesiacov odo dňa prijatia žiadosti, môže sa poškodený domáhať uspokojenia nároku alebo jeho

neuspokojenej časti na súde.

Podľa § 17 ods. 1, 2, 3 zákona: (1) uhrádza sa skutočná škoda a ušlý zisk, ak osobitný predpis
neustanovuje inak. (2) V prípade, ak iba samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným
zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným

postupom, uhrádza sa aj nemajetková ujma v peniazoch, ak nie je možné uspokojiť ju inak. (3)
Výška nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa odseku 2 sa určuje s prihliadnutím najmä na: a) osobu
poškodeného, jeho doterajší život a prostredie, v ktorom žije a pracuje, b) závažnosť vzniknutej ujmy a
na okolnosti, za ktorých k nej došlo, c) závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v súkromnom
živote a d) závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v spoločenskom uplatnení.

Podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku (v znení účinnom od 30.11.2006 do 31.05.2010) súd preskúma
žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul.
Ak súd nezistí rozpor žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu na vykonanie
exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom, do 15 dní od doručenia žiadosti písomne poverí

exekútora, aby vykonal exekúciu. Ak súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu alebo exekučného titulu
so zákonom, žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením zamietne. Proti tomuto
uzneseniu je prípustné odvolanie.

Podľa§44ods.3Exekučnéhoporiadku(vzneníúčinnomod30.11.2006do31.05.2010)akjeuznesenie,

ktorým sa žiadosť zamietla, právoplatné, súd exekučné konanie aj bez návrhu zastaví. Proti tomuto
rozhodnutiu nie je prípustné odvolanie.

Podľa § 41 ods. 2 písm. c/, d/ Exekučného poriadku (účinného od 14.12.2009 do 31.05.2010) podľa
tohto zákona možno vykonať exekúciu aj na podklade notárskych zápisníc, ktoré obsahujú právny

záväzok a v ktorých je vyznačená oprávnená osoba a povinná osoba, právny dôvod, predmet a čas
plnenia, ak povinná osoba v notárskej zápisnici s vykonateľnosťou súhlasila, vykonateľných rozhodnutí
rozhodcovských komisií a zmierov nimi schválených.Podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku (v znení účinnom od 01.06.2010 do 31.05.2011) súd preskúma
žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul.
Ak súd nezistí rozpor žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu na vykonanie

exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom, do 15 dní od doručenia žiadosti písomne poverí
exekútora, aby vykonal exekúciu, táto lehota neplatí, ak ide o exekučný titul podľa § 41 ods. 2 písm. c)
a d). Ak súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu alebo exekučného titulu so zákonom, žiadosť o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie uznesením zamietne. Proti tomuto uzneseniu je prípustné odvolanie.

Podľa § 41 ods. 2 písm. c/, d/ Exekučného poriadku (účinného od 01.06.2010 do 31.05.2011) podľa
tohto zákona možno vykonať exekúciu aj na podklade notárskych zápisníc, ktoré obsahujú právny
záväzok a v ktorých je vyznačená oprávnená osoba a povinná osoba, právny dôvod, predmet a čas
plnenia, ak povinná osoba v notárskej zápisnici s vykonateľnosťou súhlasila, vykonateľných rozhodnutí
rozhodcovských komisií a zmierov nimi schválených.

Podľa čl. 1 ods. 2 Ústavy SR Slovenská republika uznáva a dodržiava všeobecné pravidlá
medzinárodnéhopráva,medzinárodnézmluvy,ktorýmijeviazaná,asvojeďalšiemedzinárodnézáväzky.

Podľa čl. 2 ods. 2 Ústavy SR štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu
a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.

Podľa čl. 7 ods. 5 Ústavy SR medzinárodné zmluvy o ľudských právach a základných slobodách,
medzinárodnézmluvy,naktorýchvykonanieniejepotrebnýzákon,amedzinárodnézmluvy,ktorépriamo
zakladajú práva alebo povinnosti fyzických osôb alebo právnických osôb a ktoré boli ratifikované a
vyhlásené spôsobom ustanoveným zákonom, majú prednosť pred zákonmi.

Podľačl.3ods.1,2SmerniceRady93/13/EHSz05.04.1993onekalýchpodmienkachvspotrebiteľských
zmluvách zmluvná podmienka, ktoré nebola individuálne dohodnutá sa považuje za nekalú, ak napriek
požiadavke dôvery spôsobí značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach strán vzniknutých na
základe zmluvy, ku škode spotrebiteľa. Podmienka sa nepovažuje za individuálne dohodnutú, ak bola

navrhnutá vopred a spotrebiteľ preto nebol schopný ovplyvniť podstatu podmienky , najmä v súvislosti
s predbežne formulovanou, štandardnou zmluvnou.

Podľačl.4ods.1,2SmerniceRady93/13/EHSz05.04.1993onekalýchpodmienkachvspotrebiteľských
zmluvách bez toho, aby boli dotknuté ustanovenia čl.7, nekalosť zmluvných podmienok sa hodnotí

so zreteľom na povahu tovaru alebo služieb , na ktoré bola zmluva uzatvorená a na všetky okolnosti
súvisiacesuzatvorenímzmluvy,vdobeuzatvoreniazmluvyanavšetkyostatnépodmienkyzmluvyalebo
na inú zmluvu , od ktorej závisí. Hodnotenie nekalej povahy podmienok sa nevzťahuje ani k definícii
hlavného predmetu zmluvy ani na primeranú cenu a úhradu na jednej strane, ako aj na tovar alebo
služby dodávané výmenným spôsobom na druhej strane, pokiaľ tieto podmienky sú zrozumiteľné.

Podľa čl. 6 ods. 1 Smernice Rady 93/13/EHS z 05.04.1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských
zmluvách členské štáty zabezpečia , aby nekalé podmienky použité v zmluvách uzatvorených so
spotrebiteľom zo strany predajcu alebo dodávateľa podľa ich vnútroštátneho práva, neboli záväzné pre
spotrebiteľa a aby zmluva bola podľa týchto podmienok naďalej záväzná pre strany, ak je jej ďalšia

existencia možná bez nekalých podmienok.

Podľa čl. 7 ods. 1 Smernice Rady 93/13/EHS z 05.04.1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských
zmluvách členské štáty zabezpečia, aby v záujme spotrebiteľov a subjektov hospodárskej súťaže
existovali primerané a účinné prostriedky , ktoré by zabránili súvislému uplatňovaniu nekalých

podmienok v zmluvách uzatvorených so spotrebiteľmi zo strany predajcov alebo dodávateľov.

V danom prípade sa žalobca domáhal priznania náhrady škody, titulom nesprávneho úradného postupu
orgánu štátu- exekučného súdu, ktorý spočíval:
a) v nevydaní rozhodnutia o poverení súdneho exekútora vykonaním exekúcie v zákonom stanovenej

15-dňovej lehote a
b) vo vykonaní úradného postupu bez splnenia zákonných podmienok; ktoré spočívali v úplnom
preskúmaní právoplatného exekučného titulu (rozhodcovského rozsudku, ako aj zmluvy o úvere)
metódou, ktorá exekučnému súdu neprináleží.Dôsledkom takéhoto postupu a odmietnutia poveriť exekútora vykonaním exekúcie bolo znemožnenie
výkonuvykonateľnéhorozhodnutia,čomalozanásledoknemožnosťžalobcudovolaťsasvojhoprávana

zaplatenie dlhu zo zmluvy o úvere, priznaného rozhodcovským rozsudkom, pre založenie prekážky veci
rozhodnutej na všeobecnom súde. Žalobcovi teda bolo štátom znemožnené reálne sa domôcť istiny s
príslušenstvom, ktorú povinnému poskytol na základe zmluvy o úvere a preto sa tejto istiny domáhal ako
vzniknutej škody a zároveň aj náhrady nemajetkovej ujmy vo výške 20% z tejto istiny s príslušenstvom.

Súd v danom prípade skúmal, či boli dané predpoklady vzniku zodpovednosti žalovanej za škodu a
to existencia nezákonného rozhodnutia, resp. nesprávneho úradného postupu, vznik škody, príčinná
súvislosť medzi nezákonným rozhodnutím, resp. nesprávnym úradným postupom a vzniknutou škodou.
Za nesprávny úradný postup možno považovať aj porušenie povinnosti štátneho orgánu vydať
rozhodnutie v zákonom stanovenej lehote, ako aj postup v rozpore s platným právnymi normami.
Podľa ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku účinného od 01.06.2011 a z ust. § 41 ods. 2 písm. d/

Exekučného poriadku vyplýva, že 15-dňová lehota na vydanie poverenia pre exekúciu sa nevzťahuje
na rozhodnutie o exekučnom titule, ktorým je rozhodnutie rozhodcovského súdu. Povinnosťou orgánu
štátu teda je len v 15-dňovej lehote vydať poverenie na exekúciu, ak exekučný titul spĺňa zákonom
stanovené podmienky a takýto postup vyplýval aj zo znenia ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku
účinného pred novelou č. 102/2011 Z.z.. Postup súdu, ktorý rozhodol o zamietnutí poverenia na exekúciu

v lehote 345 dní od podania návrhu nemožno označiť za rozporný so zákonom a lehotu, v ktorom
bolo rozhodnutie o zamietnutí žiadosti o poverenie na exekúciu vydané, nemožno charakterizovať ako
prieťahy v súdnom konaní. So vstupom Slovenskej republiky do európskeho hospodárskeho a právneho
systému boli do Občianskeho zákonníka Zákonom č. 150/2004 Z.z. s účinnosťou od 01.04.2004 v
Hlave V. začlenené ustanovenia o spotrebiteľských zmluvách (§ 52 až § 60) a uvedená právna úprava

má základ v Smernici Rady č. 93/13/EHS z 05.04.1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských
zmluvách.Podľaprechodnýchazáverečnýchustanoveníkúpravámúčinnýmod01.04.2004(§897fods.
3) spotrebiteľské zmluvy podľa § 52 uzavreté predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona sa musia
dať do súladu s ustanoveniami § 53 a 54 tohto zákona a spotrebiteľské zmluvy o práve užívať budovu
alebo jej časť v časových úsekoch aj s ust. § 55 ods. 1, ak ide o náležitosti zmluvy a s ust. § 57 tohto

zákona do 3 mesiacov odo dňa nadobudnutia účinnosti tohto zákona. Ustanovenia spotrebiteľských
zmlúv, ktoré nie sú dané do súlade s ust. § 53, 54 a 57 tohto zákona podľa ods. 3, sú neplatné po uplynutí
3 mesiacov dňa nadobudnutia účinnosti tohto zákona. Z ust. § 54 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka
vyplýva, že zmluvné podmienky upravené spotrebiteľskou zmluvou sa nemôžu odchýliť od tohto zákona
v neprospech spotrebiteľa. Spotrebiteľ sa nemôže vopred vzdať svojich práv, ktoré mu tento zákon

priznáva, alebo si inak zhoršiť svoje zmluvné postavenie. V pochybnostiach o obsahu spotrebiteľských
zmlúv platí výklad, ktorý je pre spotrebiteľa priaznivejší.

Ako vyplýva z Ústavy SR, Slovenská republika je viazaná medzinárodnými záväzkami, zmluvami
a predpismi, ako aj Smernicami Európskej únie, vrátane Smernice č. 93/13/EHS, a medzinárodné

záväzky, vyplývajúce z členstva Slovenskej republiky v Európskej únii majú prednosť pred právnym
poriadkom platným na území SR. Podľa čl. 7 ods. 1 Smernice Rady 93/13/EHS z 05.04.1993 o
nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách členské štáty musia zabezpečiť, aby v záujme
spotrebiteľov a subjektov hospodárskej súťaže existovali primerané a účinné prostriedky, ktoré by
zabránili súvislému uplatňovaniu nekalých podmienok v zmluvách uzatvorených so spotrebiteľmi zo

strany predajcov alebo dodávateľov. Zmluva o úvere, na základe ktorej si žalobca uplatňoval svoje
peňažné nároky voči povinnej v rámci exekučného konania, bola zmluvou spotrebiteľskou, a táto
zmluva, ako aj exekučný titul, podliehali súdnemu prieskumu nekalých zmluvných podmienok na
základe čl. 6 Smernice č. 93/13/EHS. Na súd však bola kauza predložená až v rámci exekučného
konania a po zistení, že zmluva o úvere obsahuje neprijateľné zmluvné podmienky a vykonateľný

rozhodcovský rozsudok obchádza ustanovenia o ochrane spotrebiteľa, resp. na práva spotrebiteľa a
neprijateľné zmluvné podmienky vôbec neprihliadol, exekučný súd zamietol návrh na vydanie poverenia
na exekúciu podľa čl. 7 Smernice, aby nekalé zmluvné podmienky spotrebiteľa už nezaväzovali, v
súlade so záväzkami, vyplývajúcimi pre štát z medzinárodného práva. Takýmto postupom exekučný
súd iba neuznal rozhodcovský rozsudok za spôsobilý exekučný titul a žalobca si mohol svoje právo

na vymoženie istiny s príslušenstvom vymáhať žalobou na všeobecnom súde, v podstate okamžite
po doručení rozhodnutia o zamietnutí poverenia na exekúciu a získať nový exekučný titul a na jeho
podklade viesť ďalšiu exekúciu. Tvrdenia žalobcu, že už nebolo možné získať iný exekučný titul na
vymoženie tej istej pohľadávky pre prekážku veci rozhodnutej nebolo ničím podložené a preukázanéani jediným zastavujúcim uznesením všeobecného súdu, z ktorého by tieto skutočnosti vyplývali.
V konečnom dôsledku bolo exekučné konanie zastavené z dôvodu, že žalobca si z 2 možných
alternatív v základnom konaní vybral súkromnoprávny orgán - rozhodcovský súd s rozhodcovským

(súkromnoprávnym) konaním, teda dal prednosť tomuto orgánu pred všeobecnými súdmi, čím sa
vyhol súdnej kontrole neprijateľnosti zmluvných podmienok, ktorú v základnom sporovom konaní pri
plnení zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere skúma súd ex offo. Ak by rozhodcovské súdy postupovali
rovnakým spôsobom ako všeobecné súdy a vychádzali by zo súdnej praxe, Smernice Rady 93/13/
EHS zo dňa 05.04.1993 a Zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a ďalších zákonov

na ochranu spotrebiteľa, súd by nemal dôvod v rámci exekučného konania kontrolovať obsah celej
zmluvy o spotrebiteľskom úvere a posudzovať prijateľnosť, resp. neprijateľnosť zmluvných podmienok
a žiadosť o poverenie na exekúciu zamietnuť. Z týchto dôvodov súd dospel k záveru, že exekučný
súd nepochybil vo svojom úradnom postupe, keďže aplikoval normy medzinárodného práva, ktorými je
SR ako člen Európskej únie viazaná a ktoré majú prednosť pre ustanoveniami slovenského právneho
poriadku a poskytol spotrebiteľovi potrebnú súdnu ochranu pred nekalými zmluvnými podmienkami.

V danom prípade teda nebol preukázaný žiaden z predpokladov vzniku zodpovednosti za škodu a to
nesprávny úradný postup, ani vznik škody v príčinnej súvislosti s nesprávnym úradným postupom ani
výškanejakejškody.Žalobcaposkytolpovinnémuvexekúciiúvervurčitejvýške,avšaknebolpredložený
žiadny dôkaz o tom, kedy mala žalobcovi vzniknúť škoda jeho nezaplatením ani ako k jej výpočtu dospel;
čo presne obsahuje dlžná istina, čo je jej príslušenstvom a koľko bolo z uvedeného dlhu už povinným

medzitým uhradené a že za zostatok neuhradeného dlhu zodpovedá práve žalovaná. Z týchto dôvodov
súd dospel k záveru, že nie je možné žalobcovi priznať náhradu škody spočívajúcu v nevymoženej istine
s príslušenstvom ani nemajetkovú ujmu z dôvodu nesplnenia preukázania zákonných predpokladov
zodpovednosti žalovanej za akúkoľvek škodu, v tejto súvislosti a preto súd žalobu ako nedôvodnú v
celom rozsahu zamietol.

O náhrade trov konania súd rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p. tak, že úspešnej žalovanej náhradu trov
konania nepriznal, lebo si ich v lehote stanovenej v § 151 ods.1 O.s.p. nevyčíslila.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie do 15 dní od jeho doručenia cestou tunajšieho súdu na

Krajský súd v Trenčíne.

V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (označenie súdu ktorému je určené, kto ho robí,
ktorej veci sa týka a čo sleduje, podpis, dátum) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom
rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa

odvolateľ domáha. Odvolanie je potrebné podať v počte 2 rovnopisov. Ak potrebný počet rovnopisov
účastník nepredloží, súd vyhotoví kópie na jeho trovy (§ 42 ods. 3 a § 205 ods. 1 O.s.p.).

Odvolanie proti uzneseniu, ktorým sa rozhodlo vo veci samej, možno odôvodniť tým, že:
- sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov

- ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania
- účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený
- v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie
- sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný
- účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom

- rozhodol vylúčený sudca
- súd prvého stupňa nesprávne právne posúdil vec, a preto nevykonal ďalšie navrhované dôkazy
- konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci
- súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhované dôkazy, potrebné
na zistenie rozhodujúcich skutočností

- súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam
- doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré
doteraz neboli uplatnené (dôkazy sa týkajú podmienok konania, vecnej príslušnosti súdu, vylúčenia
sudcu, dôkazmi má byť v konaní preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok
nesprávne rozhodnutie vo veci samej)- odvolateľ nebol riadne poučený podľa § 120 ods. 4 O.s.p., účastník konania bez svojej viny nemohol
dôkazy označiť alebo predložiť do rozhodnutia súdu prvého stupňa
- rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 205 ods. 2, §

205a ods. 1, § 221 ods. 1 O.s.p.).