Rozsudok ,
Prvostupňové nenapadnuté opravnými prostriedkami Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 12. marec 2014

Súd: Okresný súd Komárno
Spisová značka: 13C/626/2012

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4412221387
Dátum vydania rozhodnutia: 12. 03. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Dagmar Aradská

ECLI: ECLI:SK:OSKN:2014:4412221387.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Komárno sudkyňou JUDr. Dagmar Aradskou v právnej veci žalobcu: POHOTOVOSŤ,

s.r.o. so sídlom Pribinova 25, Bratislava, IČO: 35 807 598, v konaní zastúpený Fridrich Paľko, s.r.o. so
sídlom Grösslingova 4, Bratislava proti žalovanej: Slovenská republika, v mene ktorej koná Ministerstvo
spravodlivosti Slovenskej republiky, Župné námestie 13, Bratislava, o náhradu škody a nemajetkovej
ujmy

r o z h o d o l :

Súd návrh na náhradu majetkovej škody a náhradu nemajetkovej ujmy z a m i e t a .

Žalovanej sa náhrada trov konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

Žalobca sa návrhom doručeným Okresnému súdu Nové Zámky dňa 27.9.2012 domáhal vydania

medzitýmneho rozsudku, ktorým by súd určil, že žalovaná je zodpovedná za škodu vzniknutú žalobcovi
nesprávnym úradným postupom Okresného súdu Nové Zámky, pretože tento nerozhodol v zákonom
určenej lehote o žiadosti o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie v exekučnom konaní vedenom pre
pohľadávku žalobcu, ktorá vznikla neplnením záväzku vyplývajúceho zo Zmluvy o úvere č. 408200027
dlžníkom - povinným Y. Š., pričom spôsobom odporujúcim zákonu uvedený súd vykonal procedúru
preskúmania exekučného titulu. Žalobca si uplatnil aj nárok na náhradu škody vo výške 4 552,20
eur a na nemajetkovú ujmu vo výške 910,44 eur ako aj náhradu trov konania. Žalobca svoj návrh

odôvodnil tvrdením, že ako oprávnený subjekt navrhol zvolenému exekútorovi vykonať exekúciu na
vymoženie pohľadávky, ktorá vznikla voči špecifikovanému dlžníkovi z uvedenej Zmluvy o úvere. Súdny
exekútor pridelil uvedenej exekučnej veci číslo EX XXXXX/XXXX a ním spísaný návrh na vykonanie
exekúcie, spolu so žiadosťou o vydanie poverenia a exekučným titulom, doručil Okresnému súdu Nové
Zámky ako miestne a vecne príslušnému exekučnému súdu. Podľa žalobného návrhu exekučný súd
mal rozhodnúť o žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie až dňa 30.1.2011 rozhodnutím
o zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia, pričom konanie začalo 6.10.2010. Podľa žalobcu tak k

rozhodnutiu exekučného súdu došlo po uplynutí zákonom určenej lehoty, s omeškaním viac ako
116 dní. Za nesprávny úradný postup žalobca podľa návrhu považuje popri nevydaní rozhodnutia
v zákonom určenej lehote, resp. v primeranom čase a bez zbytočných prieťahov aj skutočnosť, že
exekučný súd preskúmal žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie
exekúcie a exekučný titul - rozsudok rozhodcovského súdu - spôsobom odporujúcim zákonu, pričom
exekučný súd nie je v zmysle § 40 a nasl. zákona č. 244/2002 Z.z. (ZoRK) súdom, do právomoci ktorého
patrí zrušenie rozhodcovského rozsudku. Podľa žalobcu tým, že exekučný súd svojim nelegálnym

postupom vykonal opätovné posúdenie práva žalobcu na zaplatenie dlhu v časti istiny vyvolal formálne
stav, ktorý založil prekážku rozhodnutej veci. Na jednej strane existuje právne relevantný exekučný
titul - rozhodcovský rozsudok, ktorý je z pohľadu exekučného súdu materiálne nevykonateľný, pričom
existenciou rozsudku rozhodcovského súdu je vytvorená prekážka veci právoplatne rozhodnutej. Pretozo strany žalobcu nie je možné iniciovať občianske súdne konanie a požadovať súdnu ochranu práva
na zaplatenie istiny s príslušenstvom. V danom prípade neexistuje okolnosť, ktorá by umožňovala
exekučnému súdu postupovať nesústredene a so zbytočnými prieťahmi tak, že k vydaniu rozhodnutia

o žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie pristúpil až po veľmi dlhej dobe a neexistuje
okolnosť, ktorá by umožňovala vytvoriť stav zakladajúci reálnu nevymožiteľnosť istiny a jej príslušenstva
založením prekážky veci rozhodnutej. Žalobcovi vytýkaným nesprávnym postupom exekučného súdu
mala vzniknúť majetková škoda vo výške 4 552,20 eur predstavujúca náhradu istiny s príslušenstvom,
ktorá už nemôže byť priznaná voči dlžníkovi žalobcu právoplatným rozhodnutím všeobecného súdu

zo Zmluvy o úvere. Taktiež mu mala vzniknúť aj nemajetková ujmu, ktorú žalobca vyčíslil vo výške
20% z uplatňovanej istiny s príslušenstvom, a to sumou 910,44 eur. Žalobca svoj nárok na
náhradu nemajetkovej ujmy odôvodnil tým, že nesprávnym úradným postupom došlo k zmareniu jeho
legitímneho očakávania, že správnym postupom súdu dôjde k vymoženiu jeho pohľadávky. Žalobca
by vďaka skorému rozhodnutiu exekučného súdu mohol včas uskutočniť rad iných krokov smerujúcich
k zvýšeniu úspechu mimosúdneho zabezpečenia vymožiteľnosti jeho pohľadávky a príslušenstva.

Žalobca súčasne vzniesol námietku zaujatosti sudcov miestne a vecne príslušného Okresného súdu
Nové Zámky.

Krajský súd v Nitre uznesením č.k. 25NcC/183/2012-9 z 18.10.2012 rozhodol, že sudcovia Okresného
súdu Nové Zámky sú vylúčení z prejednávania a rozhodovanie veci a vec prikázal na prejednanie a

rozhodnutie Okresnému súdu Komárno, ktorému vec napadla dňa 16.12.2012.

Súd uznesením z 17.12.2012 vyzval žalobcu v súlade s § 43 ods. 1 O.s.p. na doplnenie jeho podania.

Žalobca dňa 19.12.2012 doručil Okresnému súdu Nové Zámky rovnopis návrhu vo veci, aj keď v

sprievodnom liste označenom v dolnom ľavom rohu internou značkou žalobcu 6618 - ISTINA RS
odkazuje,narozdielodpísomnéhonávrhu,nainúzmluvuoúvere(č.1100078),uzavretúsinýmdlžníkom
(H. P.), odkazuje na iné číslo exekučného spisu (EX XXXXX/XXXX) a inú značku uvedenú v dolnom
ľavom rohu návrhu (6359 - ISTINA RS).

Žalobca podaním z 22.1.2013 súdu oznámil, že nedisponuje rovnopisom návrhu na predbežné
prerokovanie nároku na náhradu škody, keď originál návrhu na predbežné prerokovanie podal osobne
do podateľne žalovaného, ktorý potvrdil prijatie návrhu, spolu s prijatím iných návrhov, označením ich
súpisu prezenčnou pečiatkou. Žalobca navrhol súdu, aby v konaní vykonal dôkaz oboznámením sa s
príslušným spisom žalovaného, keďže on disponuje len jednotnou a nedeliteľnou databázou návrhov

v elektronickej forme, a preto môže poskytnúť len uvedenú databázu obsahujúcu 43 597 návrhov.
Tvrdil, že v danom štádiu konania neexistuje námietka žalovaného, že v tomto štádiu konania návrh na
predbežnéprerokovanienárokunanáhraduškodynebolpodaný.Súčasnesúduoznámil,žeOkresnému
súdu Nové Zámky predložil prílohu - potvrdenie Ministerstva spravodlivosti SR o prijatí žiadosti o
predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody a tieto zaslal konajúcemu súdu aj do iného konania

(9C/162/2012). V ďalšom poukazoval na absenciu odôvodnenia uznesenia, ktorým bol vyzvaný na
doplnenie podania.

Dňa 24.1.2014 Ministerstvo spravodlivosti SR doručilo súdu vyjadrenie vo veci, v ktorom poukázalo
na zmätočnosť podaní žalobcu, ktorý prenáša celú dôkaznú povinnosť na súd, napriek tomu, že

dôkazné bremeno znáša žalobca sám. Ďalej uviedlo, že neoznačenie spisových značiek exekučných
konaní, v ktorých malo dôjsť k nesprávnemu úradnému postupu zo strany exekučného súdu, bolo
jedným z dôvodov, pre ktoré Ústavný súd SR odmietol sťažnosť žalobcu na porušenie jeho ústavných
práv nečinnosťou exekučného súdu a príkladmo odkázalo na rozhodnutie sp. zn. II. ÚS 211/2012,
sp. zn. IV. ÚS 366/2012, IV. ÚS 374/2012. V súvislosti s tým poukázalo na nejasný titul nároku na

náhradu škody, keď nie je zrejmé, či si žalobca uplatňuje nárok titulom nesprávneho úradného
postupu z dôvodu prieťahov, z dôvodu rozhodnutia o zamietnutí žiadosti o vydanie poverenia alebo z
dôvodu nerozhodnutia v zákonom určenej lehote. Konštatovalo, že všeobecný súd v konaní o náhradu
škody nie je oprávnený posudzovať prieťahy v konaní súdu, keď túto právomoc má iba predseda
súdu alebo Ústavný súd SR. Poukázalo na ustanovenia § 15 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. a §

16 ods. 1 citovaného zákona a v súvislosti s uvedenými ustanoveniami vytklo žalobcovi, že ide o
predčasne uplatnený nárok na súde, keď od doručenia žiadostí o predbežné prerokovanie nároku
na náhradu škody do podania žalobných návrhov neuplynulo 6 mesiacov. Ministerstvo spravodlivosti
SR v ďalšom informovalo, že žalobca napriek výzve na doplnenie žiadosti o predbežné prerokovanienáhrady škody, mu neposkytol žiadnu súčinnosť na predbežné prerokovanie podaných žiadostí. Tým
žalobca zmaril akúkoľvek možnosť predbežne prerokovať nárok na náhradu škody, a tak nárok
žalobcu nepovažuje za predbežne prerokovaný. K žalobcom tvrdenému nesprávnemu úradnému

postupu uviedlo, že prax ukázala, že lehota na poverenie exekútora je výraznou prekážkou toho,
aby súdy mohli objektívne posúdiť zákonnosť exekúcie, ak exekučným titulom je notárska zápisnica
alebo rozhodcovský rozsudok. Argumentovalo tým, že 15 dňová lehota na vydanie poverenia sa
nevzťahuje na vydanie rozhodnutia o zamietnutí žiadosti o vydanie poverenia. K žalobcom tvrdenému
nesprávnemu úradnému postupu uviedlo, že vnútroštátny súd má v zmysle uznesenia Ústavného súdu

SR č.k. IV. ÚS 60/2011-13 z 3.3.2011 ako aj uznesení Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Cdo/146/2011
z 13.10.2011, sp. zn. 3MCdo/11/2010 z 26.9.2011 a sp.zn. 5Cdo/291/2010 z 29.3.2011 povinnosť ex
offo preskúmať materiálnu správnosť rozhodcovského rozsudku, nekalú povahu rozhodcovskej doložky,
preskúmať, či rozhodcovské konanie prebehlo na základe uzavretej rozhodcovskej zmluvy, a to v
takom rozsahu, v akom mu to umožňujú procesné pravidlá. V súvislosti s posúdením, či došlo alebo
nedošlo k porušeniu práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov Ministerstvo spravodlivosti

SR poukázalo na rozhodnutie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 16/02 so záverom, že samotné
nedodržanie zákonom stanovenej lehoty neznamená automaticky prieťahy v konaní. Konštatovalo, že
zamietnutie žiadosti o udelenie poverenia nemôže byť nesprávnym úradným postupom, keď nedošlo k
porušeniu právnou normou predpísaného postupu štátneho orgánu a keďže nebola ani konštatovaná
nezákonnosť rozhodnutia o zamietnutí žiadosti, v danom prípade nemôže ísť o zodpovednosť za

škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím. Žalobcovi vytýkalo, že nepreukázal podanie sťažnosti na
prieťahy v konaní a ani rozhodnutie, v ktorom by bolo konštatované porušenie práva na prerokovanie
veci bez zbytočných prieťahov, preto nie je preukázaný nesprávny úradný postup spočívajúci v existencii
prieťahov, ktorú môže konštatovať len Ústavný súd SR. Poukázalo na to, že žalobca nepreukázal
vznik škody v uplatnenej výške, nepreukázal existenciu dlžníka a ani nevymožiteľnosť pohľadávky.

Konštatovalo, že rozhodnutie o zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia iba preukázalo nespôsobilosť
konkrétneho rozhodcovského rozsudku byť exekučným titulom a nulitný rozhodcovský rozsudok
nepredstavuje prekážku res iudicatae pre uplatnenie nároku žalobcu na súde (uznesenie Krajského
súdu v Trnave z 31.5.2012 sp. zn. 10CoE/308/2011, uznesenie Krajského súdu v Žiline z 11.7.2012
sp. zn. 20CoE/94/2012). Žalobca mal možnosť získať iný exekučný titul podaním návrhu na začatie

konania, Pokiaľ to nevykonal, vlastnou nečinnosťou prispel k situácii namietanej v žalobe. Upozornilo
na to, že žalobca má preukázať, že by mu súd bez akýchkoľvek pochybností priznal nárok voči
dlžníkovi vo výške, pre ktorú žaluje žalovanú a preukázať, že pohľadávky sú nevymožiteľné v dôsledku
pochybenia exekučného súdu. Ďalej poznamenalo, že v majetkovoprávnych vzťahoch fyzických a
právnických osôb nemôže byť štát sukcesorom, preberajúcim zodpovednosť za vzájomné záväzky

zmluvných strán, pokiaľ je ich uspokojenie možné dosiahnuť iným spôsobom. V súvislosti s uplatnenou
náhradou nemajetkovej ujmy vo výške 20% z tvrdenej škody poukázalo na rozsudok Najvyššieho
súdu ČR sp.zn. 30Cdo 675/2011, podľa ktorého odškodnenie právnickej osoby za nemajetkovú ujmu
spôsobenú prípadnými prieťahmi v konaní nie je možné vzťahovať na fyzické osoby, ktoré sa na
činnosti právnickej osoby nejakým spôsobom zúčastňujú, lebo im nevzniká ujma priamo. Súčasne

konštatovalo, že požadovaná náhrada nie je podložená reálnymi skutočnosťami, či rozumnou úvahou.
Ministerstvo naostatok akcentovalo potrebu zohľadnenia ustanovenia § 3 ods. 1 OZ ako aj ustanovenia
§ 17 ods. 2, 3 zákona č. 514/2003 Z.z. pri formovaní záveru o potrebe priznania náhrady nemajetkovej
ujmy v peniazoch a upriamilo pozornosť na list Európskej komisie, Generálneho riaditeľstva pre
spravodlivosť pod č. JUST/A3/RM/kb D(2010)] 1360, v ktorom Európska komisia poukázala na to, že v

súvislosti s podnikateľskými praktikami žalobcu dostala sťažnosti od slovenských spotrebiteľov, resp. od
slovenského združenia na ochranu spotrebiteľov, pričom útvary Komisie sa o týchto praktikách dozvedeli
aj prostredníctvom návrhu na začatie prejudiciálneho konania, ktorý podal Krajský súd v Prešove (vec
C-76/10). Práve podnikateľská činnosť žalobcu podnietila zvýšenú potrebu ochrany práv spotrebiteľa
na všetkých úrovniach štátnej moci, keď žalobca je vnímaný ako spoločnosť využívajúca neprijateľné

podmienky, zneužívajúc slabé právne vedomie nízkopríjmových osôb. Preto konanie žalobcu považuje
za rozporné s dobrými mravmi. V danom prípade nemožno ani tvrdiť, že žalobcovi vznikla škoda
postupom okresného súdu, ako následok priameho pôsobenia príčiny. S poukazom na uvedené
Ministerstvo spravodlivosti SR navrhlo návrh žalobcu zamietnuť a uplatnilo si náhradu trov konania.

Súd v súlade s § 101 ods. 2 O.s.p. pojednával v neprítomnosti riadne predvolaného právneho zástupcu
žalobcu, ktorý svoju neprítomnosť na pojednávaní žiadal ospravedlniť mailovou správou odoslanou súdu
po skončení úradných hodín súdu (o 18.46 hod) deň pred pojednávaním, pričom súčasne požiadal
o odročenie pojednávania z dôvodu kolízie pojednávania s pojednávaním vedeným pred Okresnýmsúdom Nitra, resp. Trnava. Keďže advokátske spoločenstvo zastupujúce žalobcu má dvoch členov
a aj šiestich koncipientov, aj s poukazom na názor zaujatý či už v uznesení Najvyššieho súdu SR
sp. zn. 5Cdo 77/2002, ale aj v náleze Ústavného súdu SR z 13.1.1999 sp. zn. I.ÚS 68/1998, podľa

ktorých „sama kolízia pojednávaní toho istého zástupcu účastníka na rozdielnych súdoch, o ktorej
advokát vedel v dostatočnom časovom predstihu, nie je, bez ďalšieho, akceptovateľným predpokladom
uznania existencie dôležitého dôvodu na odročenie vytýčeného pojednávania v zmysle § 101 ods. 2
O.s.p.“, súd nemal preukázaný žiadny vážny dôvod na odročenie pojednávania, najmä keď žalobca
v plnomocenstve z 20.9.2012 súhlasil, aby si splnomocnená spoločnosť stanovila za seba zástupcu.

Predvolanie na pojednávanie bolo právnemu zástupcovi žalobcu doručené už 17.2.2014. Z činnosti
súdu je taktiež známe, že v obdobných veciach totožného žalobcu sa za právneho zástupcu žalobcu
na základe plných mocí zúčastnil pojednávaní či už jeho advokátsky koncipient alebo substitút. Súd
pojednával aj v neprítomnosti žalovanej, ktorá svoju neprítomnosť na pojednávaní žiadala ospravedlniť
s tým, že nežiadala o odročenie pojednávania.

Súd vykonal vo veci dokazovanie oboznámením sa so sprievodným listom k žiadostiam o predbežné
prerokovanie žiadosti o nároku škody z 25.9.2012, doručený Ministerstvu spravodlivosti SR toho istého
dňa,najmäč.6618,akoajlistinnýmidôkazmitvoriacimiobsahspisuaobsahompripojenéhoexekučného
spisu Okresného súdu Nové Zámky sp.zn. 9Er/1343/2010.

Súd na danú vec aplikoval ustanovenia zákona č. 514/2003 Z.z., a to najmä § 3 ods. 1 písm. d/, § 3 ods.
2, § 4 ods. 1 písm. a/ 1, § 9 ods. 1, 2, § 15 ods. 1, § 16 ods. 1, § 17 ods. 1, 2, 5, ako aj § 44 ods. 1, 2
zákona č. 233/1995 Zb. (ďalej len EP) a § 45 ods. 1, 2 EP.

Zo skutkových tvrdení žalobcu vyplýva, že predmetom konania je nárok na náhradu škody a

nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa zákona č. 514/2003 Z.z. za tvrdený nesprávny úradný postup
Okresného súdu Nové Zámky ako exekučného súdu. Žalobca za nesprávny úradný postup považuje
skutočnosť, že exekučný súd rozhodol o žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie sp. zn. EX XXXXX/XXXX až dňa 30.1.2011 rozhodnutím o zamietnutí žiadosti o udelenie
poverenia, a tak k rozhodnutiu malo dôjsť po uplynutí zákonom určenej lehoty, s omeškaním viac

ako 116 dní, pričom za nesprávny úradný postup žalobca považuje aj preskúmanie exekučného titulu
spôsobom, ktorý podľa žalobcu odporuje zákonu.

Z pripojeného exekučného spisu Okresného súdu Nové Zámky sp. zn. 9Er/1343/2010 vyplýva, že dňa
6.10.2010 bol súdnym exekútorom JUDr. Rudolfom Krutým spísaný so žalobcom, ako oprávneným,

návrh na vykonanie exekúcie proti povinnému Y.. Š., pričom za exekučný titul je označený rozsudok
Stáleho rozhodcovského súdu zriadeného spoločnosťou Slovenská rozhodcovská, a.s. Bratislava zo
dňa 21.7.2010 sp. zn. SR 06159/10. Uvedený súdny exekútor až dňa 8.12.2010 doručil Okresnému
súdu Nové Zámky žiadosť o udelenie poverenia spolu so zápisnicou z 6.10.2010 obsahujúcou návrh
na vykonanie exekúcie ako aj uvedený exekučný titul spolu so zmluvou o úvere a všeobecnými

podmienkami. Okresný súd Nové Zámky uznesením z 13.12.2010 žiadosť JUDr. Rudolfa Krutého o
udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zamietol. Uvedené uznesenie nadobudlo právoplatnosť dňa
27.1.2011. Uznesením z 17.10.2011, ktoré nadobudlo právoplatnosť 28.2.2012, exekučný súd zastavil
exekučné konanie.

Podľa názoru súdu návrh žalobcu v danej veci zodpovedá ustanoveniu § 79 ods. 1 O.s.p., keď žalobca
uviedol čoho sa domáha, voči komu a z akého dôvodu. Preto nič nebránilo vecnému prejednaniu tohto
návrhu. Z dôvodu, že do rozhodnutia súdu vo veci uplynula šesťmesačná lehota od prijatia žiadosti
žalobcu o predbežné prerokovanie (25.9.2012), súd návrh žalobcu na náhradu škody a nemajetkovej
ujmy nepovažoval za predčasný.

Zákon č. 514/2003 Z.z. v § 9 ods. 1 (v znení účinnom do 31.12.2012) výslovne uvádza ako príklad
nesprávneho úradného postupu aj porušenie povinnosti orgánu verejnej moci urobiť úkon alebo vydať
rozhodnutie v zákonom určenej lehote.

Predpokladom vzniku zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú orgánmi verejnej moci nesprávnym
úradným postupom je popri nesprávnom úradnom postupe aj vznik škody, a príčinná súvislosť medzi
nimi. Uvedené podmienky zodpovednosti musia byť splnené kumulatívne. Na základe výsledkov
vykonanéhodokazovaniasúddospelkzáveru,ževdanomprípadežalobcaneuniesoldôkaznébremenona preukázanie ním tvrdeného nesprávneho úradného postupu exekučného súdu spočívajúceho v
rozhodnutí o zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie po uplynutí zákonom
určenej doby, s omeškaním viac ako 116 dní, keď z pripojeného exekučného spisu Okresného súdu

Nové Zámky sp. zn. 9Er/1343/2010 vyplýva, že dňa 6.10.2010 bol súdnym exekútorom JUDr. Rudolfom
Krutým spísaný so žalobcom, ako oprávneným, návrh na vykonanie exekúcie proti povinnému Y.. Š..
Súdny exekútor až dňa 8.12.2010 doručil Okresnému súdu Nové Zámky žiadosť o udelenie poverenia
spolu so zápisnicou z 6.10.2010 obsahujúcou návrh na vykonanie exekúcie ako aj uvedený exekučný
titul. Teda zo strany súdneho exekútora nebola dodržaná lehota určená v § 44 ods. 1 EP na predloženie

návrhu oprávneného na vykonanie exekúcie exekučnému súdu spolu s exekučným titulom a žiadosťou
o vydanie poverenia, od ktorej skutočnosti však žalobca neodvodzuje svoj nárok napriek tomu, že
(správne) tvrdí, že exekučné konanie začalo už 6.10.2010. Okresný súd Nové Zámky ako exekučný súd
dňa13.12.2010rozhodolozamietnutížiadostiJUDr.RudolfaKrutéhooudeleniepoverenianavykonanie
exekúcie, a tak o žiadosti súdneho exekútora rozhodol v 5. deň od jej doručenia. Preto žalobca neuniesol
dôkazné bremeno ohľadne svojho tvrdenia, že o žiadosti bolo rozhodnuté až dňa 30.1.2011, najmä keď

uvedené uznesenie nadobudlo právoplatnosť dňa 27.1.2011, keď právnemu zástupcovi oprávneného
(žalobca), ale aj súdnemu exekútorovi bolo doručené 3.1.2011.

Ustanovenie § 44 ods. 2 veta tretia zákona č. 233/1995 Z.z. (EP) upravuje postup exekučného súdu pre
prípad zistenia rozporu žiadosti alebo návrhu alebo exekučného titulu so zákonom. Následkom zistenia

takéhoto rozporu je zamietnutie žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením, proti
ktorému je prípustné podať odvolanie. Uvedené ustanovenie neupravuje lehotu, v ktorej exekučný súd
má uznesením rozhodnúť o zamietnutí žiadosti súdneho exekútora. Aj keď vykonateľné rozhodcovské
rozhodnutie ako exekučný titul bolo doplnené do § 41 ods. 2 písm. d/ EP novelou účinnou od 01.06.2011,
táto by nepochybne bola nadbytočná v prípade stotožnenia sa súdu s právnym názorom žalobcu, že

rozhodcovský rozsudok je exekučným titulom podľa ustanovenia § 41 ods. 2 písm. i/ EP, ktorého sa
žiadna novela Exekučného poriadku nedotkla. Pre výklad zákona je podstatný úmysel zákonodarcu -
Národnej rady SR prezentovaný v dôvodovej správe k zmene a doplneniu § 41 ods. 2 písm. d/ EP
zákonom č. 102/2011 Z.z.. Potom od účinnosti zákona č. 144/2010 Z.z. dňa 1.6.2010 neexistovala
ani žiadna zákonná lehota na vydanie poverenia súdnemu exekútorovi na základe exekučného titulu

- rozhodnutia rozhodcovského súdu. Preto od 1.6.2010 neexistovala ani lehota na rozhodnutie
o zamietnutí žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie na základe
exekučného titulu - rozhodnutia rozhodcovského súdu (§ 41 ods. 2 písm. d/ EP), pričom s účinnosťou
od 1.6.2010 novelizované ustanovenie § 44 ods. 2 EP veta druhá sa vzťahuje aj na exekučné konania
začaté pred účinnosťou zákona č. 144/2010 Z.z. (ASPI komentár k § 44 EP).

Podľa názoru konajúceho súdu exekučný súd v danom prípade rozhodol o zamietnutí žiadosti súdneho
exekútora v primeranej lehote - 5. deň od doručenia žiadosti súdneho exekútora, zodpovedajúcej
obvyklej rozhodovacej praxi súdov, v súlade s § 44 ods. 2 veta tretia EP v znení účinnom od 1.6.2010,
s prihliadnutím aj na koniec druhej vety citovaného ustanovenia, a to zákonom predpokladaným

spôsobom, keď v exekučnej veci Okresného súdu Nové Zámky sp. zn. 9Er/1343/2010 bol opodstatnený
a zákonom podložený postup exekučného súdu, ktorý po podaní žiadosti súdneho exekútora o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie skúmal, či bola (platne) uzavretá rozhodcovská zmluva. Najvyšší súd
Slovenskej republiky už v uznesení z 13. októbra 2011 sp. zn. 3 Cdo 146/2011, uverejnenom v Zbierke
stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky č. 3 z roku 2012 pod por.č. 46

(dostupnej na internetových stránkach Najvyššieho súdu Slovenskej republiky www.nssr.gov.sk), zaujal
stanovisko, že pokiaľ oprávnený v návrhu na vykonanie exekúcie označí za exekučný titul rozsudok
rozhodcovského súdu, je exekučný súd oprávnený a zároveň povinný skúmať, či rozhodcovské konanie
prebehlo na základe uzavretej rozhodcovskej zmluvy. Vychádzal pritom z jednotného názoru súdnej
praxe, že už v štádiu posudzovania splnenia zákonných predpokladov pre poverenie súdneho exekútora

na vykonanie exekúcie, sa exekučný súd v zmysle § 44 ods. 2 EP, okrem iného, zaoberá tým, či
rozhodnutie uvedené v návrhu na vykonanie exekúcie bolo vydané v súlade so zákonom, t.j. či bolo
vydané orgánom s právomocou na jeho vydanie a či z hľadísk zakotvených v príslušných právnych
predpisoch ide o rozhodnutie vykonateľné tak po stránke formálnej (z pohľadu právneho predpisu
upravujúceho konanie, v ktorom bolo vydané), ako aj materiálnej (z aspektu obsahových náležitostí

rozhodnutia - jednak určitosti, zrozumiteľnosti, a presnosti označenia subjektov práv a povinností, jednak
vyjadrenia uloženej povinnosti, ktorá sa má nútene vykonať).Exekučný súd je teda už v štádiu posudzovania splnenia zákonných predpokladov pre poverenie
súdneho exekútora na vykonanie exekúcie bezpochyby oprávnený posúdiť, či oprávneným
označený exekučný titul bol vydaný k tomu kompetentným orgánom. Význam tohto oprávnenia tkvie

v tom, že ak exekučný titul vydal orgán, ktorý k tomu nemal právomoc, ide o rozhodnutie
ničotné, nevyvolávajúce žiadne právne účinky. Takéto rozhodnutie nespĺňa predpoklad materiálnej
vykonateľnosti (záväznosti) a na jeho základe nemožno preto viesť nútený výkon rozhodnutia. Osobitosť
postavenia rozhodcovského súdu spočíva medzi iným v tom, že jeho právomoc vec prejednať a
rozhodnúť sa odvodzuje od rozhodcovskej zmluvy. Predpokladom právomoci rozhodcovského súdu je

platné uzavretie rozhodcovskej zmluvy medzi zmluvnými stranami, a to či už vo forme osobitnej zmluvy
alebo rozhodcovskej doložky. Ak teda právomoc rozhodcovského súdu je závislá od existencie platnej
rozhodcovskej zmluvy a exekučný súd má povinnosť v zmysle § 44 ods. 2 EP, okrem iného, zisťovať
rozpor exekučného titulu so zákonom, t.j. aj to, či bol vydaný orgánom s právomocou na jeho vydanie, je
logické, že exekučný súd musí pri tomto zisťovaní posúdiť, nielen to, či rozhodcovská zmluva bola medzi
zmluvnými stranami vôbec uzavretá, ale aj to, či bola uzavretá platne. Iba platná rozhodcovská zmluva

môže totiž založiť právomoc rozhodcovského súdu na jej základe určitú vec prejednať a rozhodnúť;
absolútna neplatnosť právneho úkonu má za následok, akoby právny úkon nebol nikdy uzavretý.

Z vyššie uvedeného možno vyvodiť záver, že exekučný súd, ktorý koná o
návrhu na nútený výkon právoplatného rozhodcovského rozsudku, ak má pre to dostatok skutkových

a právnych poznatkov, je v zmysle ustanovenia § 44 ods. 2 EP oprávnený už v štádiu rozhodovania o
žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie aj bez návrhu (ex offo) skúmať,
či rozhodcovská zmluva medzi zmluvnými stranami bola uzavretá platne. Ak exekučný súd zistí, že
právomoc rozhodcovského súdu bola založená na základe neplatnej rozhodcovskej zmluvy, prislúcha
mu právo vyvodiť všetky dôsledky vyplývajúce z príslušných právnych predpisov pre to, aby zmluvná

strana nebola uvedenou doložkou viazaná.

Uvedený postup exekučného súdu v danej exekučnej veci nebol posudzovaním vecnej správnosti
rozsudku rozhodcovského súdu a nesmeroval k „zrušeniu“ tohto rozhodnutia. Skúmaním platnosti
rozhodcovskej doložky exekučný súd len realizoval svoje oprávnenie vyplývajúce mu z ustanovenia § 44

ods. 2 EP, t.j. oprávnenie posúdiť, či tento exekučný titul nie je v rozpore so zákonom. Pokiaľ by exekučný
súd akceptoval rozhodcovský rozsudok, pre vydanie ktorého nebola daná právomoc rozhodcovského
súdu, akceptoval by vykonateľnosť rozhodnutia vydaného tým, kto na to nemal právomoc. Vo svojej
podstate by išlo o akceptáciu „rozhodnutia“ nevykonateľného, majúceho účinky paaktu.

Nemožno preto prisvedčiť žalobcovi v tom, že zo žiadneho ustanovenia procesného predpisu
exekučnému súdu nevyplýva oprávnenie rozhodcovskú doložku posúdiť z hľadiska jej platnosti. V
danej exekučnej veci bol preto plne opodstatnený a zákonom podložený postup exekučného súdu,
ktorý po podaní žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie skúmal,
či rozhodcovská doložka bola uzavretá platne. Záver exekučného súdu, že rozhodcovská doložka,

ktorá v danom prípade núti spotrebiteľa, aby spory s dodávateľom riešil výlučne v rozhodcovskom
konaní, vykazuje znaky neprijateľnej zmluvnej podmienky v zmysle § 53 ods. 1 OZ a neplatného
zmluvného dojednania, preto takou doložkou nemohla byť založená právomoc rozhodcovského súdu
vydať označený rozhodcovský rozsudok, je súladný so zákonom. V súlade s týmto záverom exekučný
súd predmetný rozhodcovský rozsudok právoplatne nepovažoval za vykonateľný exekučný titul. Keďže

exekučný súd zistil už pri postupe podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, že exekučný titul vo forme
rozhodcovského rozsudku predloženého žalobcom ako oprávneným, je v rozpore so zákonom, dospel
k správnemu záveru, že nie sú splnené podmienky pre udelenie poverenia na vykonanie exekúcie.

Pokiaľ exekučný súd predmetnú žiadosť zamietol uznesením z 13.12.2010, nešlo o prípad

zamietnutia žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie v situácii, že
pre toto zamietnutie neboli splnené zákonné predpoklady. Uvedený postup exekučného súdu nebol
posudzovaním vecnej správnosti rozsudku rozhodcovského súdu a nesmeroval k „zrušeniu“ tohto
rozhodnutia; exekučný súd si ani neosvojoval (vo vzťahu k rozhodcovskému rozsudku) postavenie
odvolacieho súdu. Exekučný súd iba skúmal, či oprávneným predložený rozhodcovský rozsudok je

vykonateľným exekučným titulom, či ho vydal rozhodcovský súd s právomocou prejednať daný spor.
Pri riešení tejto otázky nebol exekučný súd viazaný tým, ako ju vyriešil rozhodcovský súd (R 46/2012).
Aj v rámci daného exekučného konania bol všeobecný (exekučný) súd oprávnený skúmať rozhodnutie
označené v exekučnom konaní ako exekučný titul z hľadiska, či nejde o rozhodnutie ničotné, ktorénevyvoláva žiadne právne účinky (viď IV. ÚS 78/2011 a tiež uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky z 10. októbra 2012 sp. zn. 6 Cdo 105/2011).

Prekážka rozsúdenej veci (/rei iudicatae/ § 159 ods. 3 O.s.p.) patrí k procesným podmienkam konania
a jej existencia v každom štádiu konania vedie k zastaveniu konania. Jej podstata spočíva v tom, že
právoplatný rozsudok predstavuje vec rozsúdenú, v ktorom prípade sa vylučuje možnosť totožnú vec
znova prejednať a o nej rozhodnúť. O tú istú vec ide vtedy, keď v novom konaní ide o ten istý nárok
alebo stav, o ktorom už bolo právoplatne rozhodnuté, a ak sa týka rovnakého predmetu konania a tých

istých osôb. Ten istý predmet konania je daný vtedy, ak ten istý nárok alebo stav vymedzený petitom
vyplýva z rovnakých skutkových tvrdení, z akých už bol pôvodne uplatnený (t.j. ak vyplýva z rovnakého
skutku). O totožnosť účastníkov ide najmä vtedy, ak v novom konaní ide o ten istý nárok medzi tými
istými účastníkmi. Konanie sa týka tých istých osôb aj v prípade, ak v novom konaní vystupujú právni
nástupcovia pôvodných účastníkov konania, či už z dôvodu univerzálnej alebo singulárnej sukcesie.
Toto procesné ustanovenie sa uplatní aj v exekučnom konaní (§ 251 ods. 4 O.s.p.). Z obsahu

exekučného spisu Okresného súdu Nové Zámky, rovnako ani z obsahu žalobného návrhu nevyplýva,
že konaniu v exekučnej veci medzi žalobcom ako oprávneným a povinným Y.. Š. vedenej na Okresnom
súde Nové Zámky pod sp. zn. 9Er/1343/2010 na podklade exekučného titulu, ktorým je rozsudok
Stáleho rozhodcovského súdu zriadeného spoločnosťou Slovenská rozhodcovská, a.s. Bratislava by
predchádzalo iné exekučné konanie s tým istým predmetom konania, ktoré by sa týkalo tých istých

účastníkov.Prekážkurozsúdenejvecipreexekučnékonanienetvoríprávoplatnýrozhodcovskýrozsudok
vydaný v rozhodcovskom konaní, a to ani vtedy, ak exekučný súd skúma, či exekučný titul vydaný
vo forme rozhodcovského rozsudku, je materiálne vykonateľný. Z povahy rozhodcovského konania,
ktoré je v zákonom vymedzených prípadoch alternatívnou možnosťou k súdnemu sporovému konaniu,
totiž vyplýva, že jeho výsledkom môže byť iba titul, splnenia ktorého sa možno domáhať vykonaním

exekúcie. Podľa uznesenia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Cdo 227/2012 z 27.5.2013 Rozhodcovské
konanie nemá charakter exekučného (vymáhacieho konania), preto ním nemôže byť založená prekážka
tzv. „duplicitnej“ exekúcie. Navyše, ničotné rozhodnutie rozhodcovského súdu nevyvoláva žiadne právne
účinky, a preto nemôže byť prekážkou veci rozhodnutej ani v inom konaní všeobecného súdu proti
prípadnému žalobcovmu dlžníkovi (vzhľadom na zásadu prejudiciality vyplývajúcu z ustanovenia § 135

ods.2O.s.p.,akoajnazásaduviazanostisúduprávoplatnýmrozhodnutímvydanýmvinomkonanípodľa
§ 159 ods. 2 O.s.p., v danom prípade právoplatným uznesením exekučného súdu č.k. 9Er/1343/201081
z 13.12.2010. Súd nemôže ako predbežnú otázku znovu riešiť platnosť rozhodcovskej doložky, keďže
o tom už bolo právoplatne rozhodnuté).

Keďže v danom prípade bolo rozhodnuté o žiadosti súdneho exekútora v súlade s § 44 ods. 2 veta
tretia EP a v primeranej lehote, žalobca neuniesol dôkazné bremeno tvrdenia o nesprávnom úradnom
postupe exekučného súdu, keď v konaní nepreukázal, že k vydaniu rozhodnutia o zamietnutí žiadosti o
udelenie poverenia na vykonanie exekúcie došlo neprípustným preskúmaním exekučného titulu a až po
uplynutí zákonom (ne)určenej lehoty, s omeškaním viac ako 116 dní. Z toho dôvodu nebolo preukázané

ani tvrdenie žalobcu o prieťahoch v konaní exekučného súdu. Právoplatné uznesenie exekučného súdu
o zamietnutí žiadosti súdneho exekútora nie je takým rozhodnutím, v dôsledku ktorého by bolo možné
konštatovať nesprávny úradný postup exekučného súdu, keďže toto rozhodnutie nebolo zrušené, je
právoplatné. Žalobca až do vyhlásenia dokazovania za skončené nepreukázal ani vznik škody, ktorej
náhradu vo výške 4 552,20 eur si uplatnil v konaní v súvislosti s tvrdeným omeškaním pri rozhodovaní

o žiadosti súdneho exekútora v uvedenej exekučnej veci, resp. ani nepreukázal zmenšenie svojho
majetku o uvedenú sumu aj v súvislosti s preskúmaním žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie, či v súvislosti s preskúmaním návrhu na vykonanie exekúcie a preskúmaním exekučného
titulu - rozsudku rozhodcovského súdu. Pritom podľa § 17 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. sa uhrádza
len skutočná škoda. Skutočnou škodou sa aj v zmysle § 442 ods. 1 OZ rozumie ujma spočívajúca v

zmenšení majetkového stavu poškodeného reprezentujúca majetkové hodnoty, ktoré je nutné vynaložiť,
aby došlo k uvedeniu veci do predošlého stavu. V súvislosti s uvedeným nemožno prehliadnuť, že
prípadný nesprávny procesný postup exekučného súdu môže mať za následok vznik zodpovednosti
štátu podľa zákona č. 514/2003 Z.z. len vo vzťahu k takému zmenšeniu majetku oprávneného z
exekučného konania, ktoré by bolo priamo a nesprostredkovane spôsobené práve týmto postupom.

Preto bez povšimnutia nemožno ponechať skutočnosť, že v označenej exekučnej veci nebola zo strany
súdneho exekútora dodržaná lehota určená v § 44 ods. 1 EP na predloženie návrhu oprávneného na
vykonanie exekúcie exekučnému súdu spolu s exekučným titulom a žiadosťou o vydanie poverenia,ale táto žiadosť bola exekučnému súdu doručené až po uplynutí zákonom určenej 15 dňovej lehoty, v
danom prípade po 2 mesiacoch od spísania návrhu.

S poukazom na absenciu tvrdeného nesprávneho úradného postupu, ako nevyhnutného predpokladu
zodpovednosti štátu podľa zákona č. 514/2003 Z.z., žalobcovi nevznikol ani nárok na náhradu škody
podľa § 9 ods. 1 citovaného zákona, ale ani nárok na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch v
zmysle § 17 ods. 2 citovaného zákona. Rovnako ako pri nároku na náhradu škody je poškodený
povinný nielen tvrdiť, ale aj preukázať vznik nemajetkovej ujmy, resp. uviesť skutočnosti, na ktorých

základe bude možné podľa zákonom určených kritérií posúdiť vznik a rozsah ujmy. Doba, ktorá
uplynula od doručenia žiadosti súdneho exekútora o vydanie poverenia exekučnému súdu spolu s
návrhom na vykonanie exekúciu a exekučným titulom, až do doručenia uznesenia exekučného súdu
o zamietnutí žiadosti súdneho exekútora právnemu zástupcovi žalobcu ako oprávnenému, nemohla
nijako negatívne zasiahnuť žalobcu, nemohla vyvolať ani riziko ohrozujúce konečné vymoženie
pohľadávky, keď exekučným titulom v danej exekučnej veci bol rozsudok rozhodcovského súdu v

spotrebiteľských veciach, pričom v iných exekučných veciach žalobcu ako oprávneného bola už skôr
spochybnená právomoc rozhodcovského súdu na vydanie takéhoto rozsudku, resp. bola spochybnená
materiálna vykonateľnosť rozhodcovského rozsudku (napr. aj uznesenie Okresného súdu Svidník sp.
zn. 4Er/260/2009 z 4.8.2009, uznesenie Krajského súdu v Prešove sp. zn. 7CoE 34/2009 z 30.9.2009,
uznesenie Krajského súdu v Trnave sp. zn. 10CoE/5/2010 z 23.2.2010, uznesenie Krajského súdu v

Prešove sp. zn. 3CoE 29/2010 z 5.5.2010, uznesenie Krajského súdu Košice sp. zn. 3CoE/229/2010 z
27.5.2010, uznesenie Krajského súdu v Prešove sp. zn. 6CoE/59/2010 z 19.4.2011, ale aj uznesenie
Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. 17 CoE 138/2010-44 z 30.9.2010 a s tým súvisiace uznesenie
Ústavného súdu č.k. IV. ÚS 55/2011-19 z 24.2.2011), aj s poukazom na závery uznesenia Súdneho
dvora (ES) vo veci Pohotovosť/G. O. C-76/10 zo dňa 16.11.2010. Navyše, bez povšimnutia nemožno

ponechať skutočnosť, že zo strany súdneho exekútora nebola v predmetnej exekučnej veci dodržaná
lehota určená v § 44 ods. 1 EP na predloženie návrhu oprávneného na vykonanie exekúcie exekučnému
súdu, spolu s exekučným titulom a žiadosťou o vydanie poverenia, pričom žalobca v žalobnom
návrhu na túto skutočnosť neprihliadol ani pri skutkovom zdôvodnení svojho nároku, či už v časti
náhrady škody alebo v časti náhrady nemajetkovej ujmy voči žalovanej. Exekučný súd nepochybne v

uvedenej exekučnej vecí realizoval svoje oprávnenie vyplývajúce z ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného
poriadku, t.j. oprávnenie posúdiť, či exekučný titul - rozhodcovský rozsudok vo veci vyplývajúcej
zo spotrebiteľského právneho vzťahu, ktorým je právny vzťah založený právnou skutočnosťou -
spotrebiteľskou zmluvou, nie je v rozpore so zákonom. Toto posúdenie, podľa právnych predpisov
na ochranu práv spotrebiteľa, je nepochybne časovo náročné, čo viedlo aj zákonodarcu k vylúčeniu

aplikácie 15 dňovej lehoty na vydanie poverenie súdnemu exekútorovi v prípade rozhodcovských
rozsudkov (§ 44 ods. 2 EP v spojení s § 41 ods. 2 písm. c/ a d/ EP) s účinnosťou od 1.6.2010 (zákon
č. 144/2010 Z.z. ). Aj pre prípadný stav neistoty účastníka neprimerane dlhého konania je tento povinný
tvrdením rozhodujúcich skutočností dostatočne vysvetliť motiváciu k uplatneniu nároku na peňažnú
náhradu nemajetkovej ujmy, ktorá má slúžiť ku kompenzácii stavu neistoty, do ktorej by bol poškodený

v dôsledku neprimeranej dĺžky konania uvedený. Žalobca v konaní ani nepreukázal vznik nemajetkovej
ujmy, ako objektívne zistiteľného stavu, ktorého existencia musí byť preukázaná nad všetky pochybnosti
a ani jej závažnosť a okolnosti vzniku tvrdenej ujmy, a tak neuniesol dôkazné bremeno ani o tejto časti
návrhu.

S poukazom na všetky uvedené závery súdu a ich vzájomné súvislosti, žalobcovi nevznikol ani nárok
na náhradu škody podľa § 9 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z a ani nárok na náhradu nemajetkovej ujmy v
peniazoch v zmysle § 17 ods. 2 citovaného zákona. Súd preto nepovažoval za hospodárne vykonať vo
veci dôkaz oboznámením sa s obsahom a rozsahom žiadosti žalobcu o predbežné prerokovanie návrhu,
ktoré Ministerstvu spravodlivosti SR, ako ústrednému orgánu konajúcemu v mene štátu doručil žalobca

dňa 25.9.2012 po číslom 6618. Súd návrh žalobcu v celom rozsahu zamietol ako nedôvodný.

Rozhodnutie o trovách konania sa zakladá na ustanovení § 142 ods. 1 O.s.p., v zmysle ktorého súd
náhradu trov konania prizná úspešnému účastníkovi proti účastníkovi, ktorý vo veci úspech nemal. V
danom prípade bola úspešným účastníkom žalovaná, ktorá si v lehote určenej v § 151 ods. 1 O.s.p.

nevyčíslila žiadne trovy konania a ani zo spisu nevyplýva, že by jej nejaké trovy konania vznikli, a tak
jej súd náhradu trov konania nepriznal.Poučenie:

Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie do 15 dní odo dňa
jeho doručenia cestou tunajšieho súdu - Okresný súd Komárno,

Pohraničná č. 6, Komárno - na Krajský súd v Nitre.

V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods.3) uviesť, proti
ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto
rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho odvolateľ
domáha.

Odvolanie proti rozsudku alebo uzneseniu, ktorým bolo rozhodnuté vo veci
samej, možno odôvodniť len tým, že
a) v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1,
b) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne

rozhodnutie vo veci,
c) súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal
navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,
d) súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym
skutkovým zisteniam,

e) doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti
alebo iné dôkazy, ktoré doteraz neboli uplatnené (§ 205a),
f) rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho
posúdenia veci.