Rozsudok ,
Zmenené Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 23. január 2014

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 14Co/53/2013

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8112239646
Dátum vydania rozhodnutia: 23. 01. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Milan Majerník

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2014:8112239646.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Milana Majerníka a členov senátu

JUDr. Ireny Dobňákovej a JUDr. Milana Šebeňa v právnej veci žalobcu: Ing. Z. K., nar. XX.XX.XXXX,
bytom N. N. - E., F. XXX/X, zastúpeného JUDr. Alojzom Naništom, advokátom so sídlom Prešov,
Sládkovičova 8, proti žalovanej: Slovenská republika - Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky,
Župné nám. 13, Bratislava, IČO: 00 166 073, o náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím,
o odvolaní žalovanej proti rozsudku Okresného súdu Prešov z 8. marca 2013 č.k. 10C 397/2012 - 36,
zhodou hlasov členov senátu takto

r o z h o d o l :

M e n í rozsudok súdu prvého stupňa tak, že žalobu zamieta.

Účastníkom náhradu trov konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

Prvostupňový súd napadnutým rozsudkom uložil žalovanej (odporcovi) povinnosť zaplatiť žalobcovi
(navrhovateľovi) 1.565,36 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 8,75 % ročne za sumy 1.565,36
eur za obdobie od 18.11.2012 do zaplatenia a nahradiť mu trovy konania vo výške 20 eur a na účet
jeho právneho zástupcu trovy právneho zastúpenia vo výške 379,42 eur, všetko v lehote do 3 dní od
právoplatnosti tohto rozsudku.

Vychádzal z toho, že žalobca v konaní uplatňuje proti štátu nárok na náhradu škody vo výške
1565,36 eur spôsobenej mu nezákonným rozhodnutím, dôvodiac, že bol trestne stíhaný pre trestný čin
nevyplatenia mzdy a odstupného, pričom táto vec bola prejednaná na tunajšom súde pod sp. zn. 5T
63/2003.Konanieskončilooslobodzujúcimrozsudkom,pričomvpriebehutrestnéhokonaniabolináklady
spojené s jeho obhajobou vo výške 1.565,36 eur.

Z vykonaného dokazovania mal za preukázané, že na základe vydaného uznesenia o začatí trestného

stíhania bol žalobca trestne stíhaný pre trestný čin nevyplatenia mzdy a odstupného podľa § 248a ods.
1,3Trestnéhozákonaúčinnéhodo31.12.2005.NáslednenazákladeobžalobyOkresnéhoprokurátorav
Prešove zo dňa 18.07.2003 bolo vedené trestné konanie pod sp. zn. 5T 63/2003 pred Okresným súdom
Prešov. Tento rozsudkom zo dňa 24.03.2011 oslobodil navrhovateľa spod obžaloby prokurátora okresnej
prokuratúry z dôvodu, že tento skutok nie je trestným činom. Tento rozsudok nadobudol právoplatnosť po
tom, čo Krajský súd v Prešove zobral na vedomie späťvzatie odvolania okresného prokurátora krajským
prokurátorom. V priebehu konania si žalobca zvolil obhajcu, pričom na trovách právneho zastúpenia

zaplatil sumu 1.565,36 eur. Túto sumu žiadal od žalovanej (odporcu) ako náhradu škody, a to žiadosťou
o predbežné prerokovanie nároku zo dňa 15.05.2012, pričom odporca vyhodnotil jeho žiadosť ako
nedôvodnú, čo mu oznámil podaním zo 07.11.2012.Pre právne posúdenie zisteného skutkového stavu súd prvého stupňa poukázal na ust. § 27 zák. č.
58/1969 Zb. (účinného v čase vydania uznesenia o začatí trestného stíhania, resp. podania žaloby
Okresnej prokuratúry Prešov) i ust. § 27 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. účinného od 01.07.2004, ktorý

zrušil dovtedy platný zákon č. 58/1969 Zb.. Uzavrel, že v danom prípade je nutné na uplatnený nárok
aplikovať zák. č. 58/1969 Zb., pretože rozhodnutia, ktoré spôsobili vznik škody u žalobcu, boli vydané
počas účinnosti tohto zákona. Po citácii ust. § 1 ods.1, 2, § 3, § 10 zák. č. 58/1969 Zb. súd prvého
stupňa konštatoval, že predpokladom vzniku zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nezákonným
rozhodnutím, je existencia nezákonného rozhodnutia, t. j. rozhodnutia, ktoré je v rozpore s objektívnym

právom, ďalej existencia škody ako majetkovej ujmy vyjadriteľnej v peniazoch a príčinná súvislosť medzi
škodou a nezákonným rozhodnutím. Zodpovednosť štátu je podmienená využitím riadnym opravných
prostriedkov smerujúcich proti nezákonnému rozhodnutiu a vznik tejto zodpovednosti predpokladá
aj to, že nezákonné rozhodnutie sa zrušilo, teda zbavilo platnosti. V zmysle ustálenej súdnej praxe
štát zodpovedá aj za škodu spôsobenú začatím, či vedením trestného stíhania, ktoré sa neskončilo
právoplatným odsudzujúcim rozhodnutím trestného súdu. Rozhodovanie súdov sa ustálilo na názore,

že ten, proti komu bolo trestné stíhanie zastavené, alebo ten, kto bol oslobodený spod obžaloby, má
zásadne právo na náhradu škody spôsobenej uznesením o vznesenie obvinenia. Predmetný zákon
zakladá objektívnu zodpovednosť štátu, bez ohľadu na zavinenie, ktorej sa nemôže zbaviť. Nie je teda
nutné posudzovať správnosť rozhodnutia orgánu štátu z hľadiska, či pri rozhodovaní porušil právnu
povinnosť a škodu zavinil, rozhodujúcim kritériom zákonnosti konania vedeného orgánom verejnej moci

je výsledok tohto konania. V konaní bolo nepochybne preukázané, že navrhovateľ bol oslobodený
spod obžaloby a táto skutočnosť je rozhodujúca pre posúdenie nároku na náhradu škody. Skutočnosť,
že nedošlo k zrušeniu rozhodnutia, ktorým sa začína trestné stíhanie na tomto závere nič nemení.
Judikatúradospelakzáveru,žeideošpecifickýprípadzodpovednostištátuzaškoduspôsobenúzačatím
a vedením trestného stíhania, aj keď zákon výslovne neupravuje nárok na náhradu škody v prípade

oslobodenia obžalovaného spod obžaloby. V danom prípade sa vychádza z analogického výkladu
úpravy najbližšej, a to z úpravy zodpovednosti za škodu spôsobenej nezákonným rozhodnutím. Žalobca
bol oslobodený spod obžaloby a na zaplatených trovách obhajoby mu vznikla škoda na majetku vo
výške 1.565,36 eur. Je nepochybne zrejmá príčinná súvislosť medzi nezákonným rozhodnutím, resp.
oslobodením spod obžaloby a vyplatenými trovami obhajoby, čím boli podľa názoru súdu splnené všetky

podmienky pre priznanie náhrady škody na zaplatených nákladoch obhajoby. Všetky úkony obhajoby
možno považovať za účelné a podmienené úkonmi orgánov činných v trestnom konaní, bez ktorých
by tieto trovy neboli vznikli. Predmetné úkony boli vyúčtované a ich výška je v súlade s vyhláškou o
odmenách a náhradách advokátov, účinnou v čase vyúčtovania a vzniku týchto trov. Žalobca v priebehu
trestnéhokonaniavyužilvšetkyriadneopravnéprostriedkyvočivydanýmrozhodnutiam,podalisťažnosť

proti uzneseniu o začatí trestného stíhania, ktorá bola následne zamietnutá ako nedôvodná. Súd prvého
stupňa preto dospel k záveru, že návrh je dôvodný a boli preukázané všetky podmienky pre vznik
nároku na náhradu škody v zmysle citovaného zákona. Zodpovednou osobou za škodu spôsobenú
rozhodnutím orgánom štátu je Slovenská republika, v mene ktorej vystupuje príslušný ústredný orgán,
teda Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, pričom nárok bol uplatnený dôvodne čo do jeho

rozsahu, preto súd návrhu vyhovel v celom rozsahu.

Súd prvého stupňa zároveň priznal žalobcovi taktiež právo na zaplatenie úroku z omeškania zo sumy
1.565,36 eur vo výške 8,75 % od 18.11.2012 do zaplatenia. Žalovaná sa dostala do omeškania s
plnením svojho peňažného záväzku dňom nasledujúcim po doručení odpovede na žiadosť o predbežné

prejednanie nároku, pričom výška úroku z omeškania je v súlade s nariadením vlády SR č. 87/95 Z.
z., podľa ktorého je úrok z omeškania o 8 %-tuálnych bodov vyšší ako základná sadzba Európskej
centrálnej banky platnej k 1. dňu omeškania. Nakoľko ku dňu 18.11.2012 táto predstavovala 0,75 %,
súd priznal navrhovateľovi právo na zaplatenie úroku z omeškania vo výške 8,75 % ročne za obdobie
od 18.11.2012.

Výrok o trovách konania odôvodnil súd prvého stupňa aplikáciou § 142 ods. 1 O.s.p., keď súd priznal
úspešnému žalobcovi právo na náhradu trov konania vo výške 20,- eur na zaplatenom súdnom poplatku
a na náhradu trov konania vo forme trov právneho zastúpenia za štyri úkony právnej pomoci vo výške
celkom 379,42 eur.

Proti tomuto rozsudku včas podal dovolanie odporca (žalovaná). Nesúhlasí s rozsudkom súdu prvého
stupňa. Poukazuje na to, že v konaní o náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím môže byť
úspešný len ten žalobca, ktorý preukáže, že bola splnená podmienka vydania nezákonného rozhodnutiai že mu vznikla v tejto súvislosti škoda a že táto škoda by nebola vznikla, keby v príslušnom konaní k
vydaniu nezákonného rozhodnutia nedošlo. Ak nie je daná príčinná súvislosť, nevzniká zodpovednosť
za škodu, pričom nestačí iba pravdepodobnosť príčinnej súvislosti, ale vždy sa vyžaduje dôkaz o jej

existencii. Z dôvodov rozhodnutia súdu prvého stupňa nevyplýva, ktoré konkrétne rozhodnutie vydané
v trestnom konaní na Okresnom súde Prešov pod sp.zn. 5T/63/2003 považuje súd za nezákonné. Nie
je zrejmé, či nezákonným rozhodnutím je uznesenie o začatí trestného stíhania, uznesenie o vznesení
obvinenia, či prípadne za nezákonné súd považuje podanie obžaloby, či iné rozhodnutie alebo postup
orgánov verejnej moci v označenom trestnom konaní. Právo na náhradu škody spôsobenej v dôsledku

trestného stíhania, ktoré skončilo oslobodením dotyčnej osoby spod obžaloby, zastavením trestného
stíhania, prípadne postúpením veci na prejednanie inému orgánu, nie je právom vyplývajúcim priamo z
ustanovenízák.č.58/1969Zb.(resp.zák.č.514/2003Z.z.),pretoževuvedenýchprípadochnedochádza
k zrušeniu právoplatných rozhodnutí vydaných v trestnom konaní (ako to v dôvodoch rozhodnutia
uviedol prvostupňový súd), čím nie je splnená podmienka nezákonnosti rozhodnutia v zmysle § 4
zák. č. 58/1969 Zb. Súd sa v dôvodoch rozhodnutia odvolával „na ustálenú súdnu prax“, podľa ktorej

štát zodpovedá aj za škodu spôsobenú začatím či vedením trestného stíhania, ktoré sa neskončilo
právoplatným odsudzujúcim rozhodnutím. V zmysle čl. 144 ods. 1 Ústavy SR „Všeobecná súdna prax“
nie je a nemôže byť primárnym zdrojom práva pre rozhodovanie súdu v konaní. Ak chce súd konajúci
vo veci túto súdnu prax aplikovať podporne, je túto aplikáciu nutné podrobiť komparácii právneho a
skutkového stavu prejednávaného prípadu a konkrétnych rozhodnutí súdov v obdobných veciach. Len z

tejto komparácie je potom možné vysloviť záver, či sú v prejednávanej veci dané rovnaké podmienky, za
akých bolo v obdobných veciach už rozhodnuté a či je možné na prejednávaný prípad tieto rozhodnutia
a závery v nich vyslovené uplatniť. Dôvody prvostupňového rozsudku neobsahujú žiadne konkrétne
súdne rozhodnutie, o ktoré by súd svoj právny záver o oprávnenosti nároku žalobcu opieral, resp.
z ktorého pri posudzovaní vychádzal. Žalovanej je pritom známe aj rozhodnutie NS SR sp. zn. 4M

Cdo/15/2009,podľaktoréhopriposudzovanínárokunanáhraduškodyspôsobenejrozhodnutímozačatí
trestného stíhania a vznesení obvinenia, zastavenie trestného stíhania, ak k takémuto rozhodnutiu
došlo, pretože sa nenaplnil predpoklad o spáchaní trestného činu obvineným, má rovnaké dôsledky
ako zrušenie uznesenia o začatí trestného stíhania a vznesení obvinenia pre nezákonnosť. Uvedené
rozhodnutie zároveň konštatuje, že ten, proti ktorému bolo trestné stíhanie zastavené alebo ten, kto

bolo spod obžaloby oslobodený, má pri splnení ďalších zákonných predpokladov podľa ust. § 1 - § 4
zák. č. 58/1969 Zb. zásadne právo na náhradu škody spôsobenej uznesením o vznesení obvinenia.
Uvedené právo nemá ten, kto si obvinenie zavinil sám a ten, kto bol spod obžaloby oslobodený alebo
bolo proti nemu trestné stíhanie zastavené len preto, že nie je za spáchaný trestný čin zodpovedný
alebo že mu bola udelená milosť, alebo že trestný čin bol amnestovaný. Žalovaná už vo vyjadrení k

podanému odvolaniu poukázala na závery súdnej praxe založené na tom, že za nezákonné rozhodnutie,
z ktorého je možné uplatniť si náhradu škody ním spôsobenej, je možné na účely zák. č. 58/1969 Zb.
považovať aj uznesenie o vznesení obvinenia, avšak len v prípadoch, kedy dôjde k zastaveniu trestného
stíhania (oslobodenia spod obžaloby) z dôvodu, že sa nenaplnil predpoklad o spáchaní trestného činu
obvineným (teda, že sa skutok nestal, resp. že ho nespáchal obvinený). Do pozornosti súdu dala

žalovaná aj rozhodnutia Ústavného súdu ČR, podľa ktorých v každej trestnej veci je na mieste v každej
fáze trestného konania starostlivo a pozorne zvažovať, ako sa ten ktorý prípad vo svojej aktuálnej,
najmä však v dôkaznej situácii vyvíja, pozorne sledovať aktuálny stav vykonávaných dôkazov a s tým
spojené hodnotenie situácie reflektovať v ďalšom procesnom postupe. Podľa názoru žalovanej nie
je možné každé trestné stíhanie, ktoré neskončí právoplatným odsudzujúcim rozsudkom, paušálne

považovať za nezákonné, ale vždy je treba prihliadať na konkrétne okolnosti prípadu a na dôvody, pre
ktoré trestné stíhanie skončilo inak ako vydaním právoplatného odsudzujúceho rozsudku. Vznesenie
obvinenia a postup orgánov činných v trestnom konaní v prípravnom konaní nie je rozhodnutím o vine
obvineného, táto sa práve až v priebehu trestného konania dokazuje, resp. preveruje. V predmetnej
veci je však relevantným to, že žalobca bol spod podanej obžaloby oslobodený na základe zmeny

právnej úpravy a použitia novšieho ustanovenia právneho predpisu, ktoré bolo pre žalobcu v postavení
obžalovaného priaznivejšie. Obžaloba prokurátora zo dňa 18. 7. 2003 bola podaná pre skutok právne
kvalifikovanýakotrestnýčinnevyplateniamzdyaodstupnéhopodľa§248aods.1,3zák.č.140/1961Zb.
účinného do 31. 12. 2005. V dvoch nasledujúcich rozhodnutia vydaných súdom prvého stupňa takto bol
obžalovaný aj uznaný vinným z trestného činu. Po zrušení týchto rozhodnutí odvolacím súdom následne

už rozsudkom z 24. 3. 2011 č.k. 5T/63/03-427 súd oslobodil žalobcu spod podanej obžaloby v celom
rozsahu,pretoževnovomTrestnomzákone(§214ods.1,2zák.č.300/2005Z.z.účinnéhood1.1.2006)
boli ustanovenia pre obžalovaného priaznivejšie. Takýto stav vyplývajúci z týchto rozhodnutí v trestnom
konaní nezakladá záver o tom, že v čase začatia trestného stíhania a vznesenia obvinenia nebolisplnené podmienky pre vydanie uznesenia o vznesení obvinenia z dôvodu závažného podozrenia zo
spáchania trestného činu podľa predpisov platných a účinných v čase vznesenia obvinenia. K zastaveniu
trestného stíhania a oslobodeniu spod obžaloby nedošlo z dôvodu, že sa nenaplnil predpoklad o

spáchaní trestného činu obvineným (teda, že sa skutok nestal, resp. že ho nespáchal obvinený), ale
v dôsledku zmeny právnej úpravy a použitia novšieho ustanovenia právneho predpisu, ktoré bolo pre
žalobcuvpostaveníobžalovanéhopriaznivejšieaniejepretodôvodposudzovaťtrestnéstíhaniežalobcu
ako nezákonné. S takouto obranou sa súd prvého stupňa v dôvodoch svojho rozhodnutia nevyporiadal.
Právne posúdenie veci súdom prvého stupňa preto žalovaná považuje za nesprávne, vychádzajúce len

zo zovšeobecňujúcich záverov, postrádajúce možnosť preskúmania rozsudku vo vzťahu ku konkrétnym
skutkových zisteniam vyplývajúcim z vykonaného dokazovania. Za takéhoto stavu je aj rozhodnutie
súdu prvého stupňa nepreskúmateľné. Žalovaná namieta aj to, že nie je možné z dôvodov rozhodnutia
ustáliť ani príčinnú súvislosť medzi konkrétnym rozhodnutím a vznikom ujmy na majetku, ktorú žalobca
deklaruje. Súd sa nevyporiadal s námietkou žalovanej, že v prípade žalobcu nie je medzi vedením
trestného stíhania a povinnosťou žalobcu uhradiť zvolenému obhajcovi trovy obhajoby daná priama

príčinná súvislosť, pretože v konaní nešlo o nutnú obhajobu, ktorá by zakladala povinnosť žalobcu zvoliť
si pre svoje zastupovanie obhajcu. Bez takto preukázanej priamej príčinnej súvislosti medzi nezákonným
rozhodnutím a uplatnenou škodou nie je možné konštatovať vznik nároku na jej náhradu. Žalovaná
preto navrhuje odvolaciemu súdu, aby rozsudok súdu prvého stupňa zmenil a žalobu v celom rozsahu
zamietol, alternatívne rozsudok súdu prvého stupňa zrušil a vrátil mu vec na ďalšie konanie.

Žalobca vo vyjadrení k podanému odvolaniu poukázal na to, že ak má byť štát skutočne považovaný
za materiálny právny štát (čl. 1 ods. 1 Ústavy SR), musí niesť objektívnu zodpovednosť za konanie
svojich orgánov, ktorým priamo zasiahli do základných práv jednotlivca. Nemožno totiž prehliadnuť,
že štát nemá slobodnú vôľu, ale je povinný striktne dodržiavať právo v jeho ideálnej interpretácii.

Rozhodujúcim kritériom zákonnosti konania orgánov verejnej moci je výsledok konania a nie to, či
orgán verejnej moci pri rozhodovaní porušil právnu povinnosť a škodu zavinil. Toto žalobca dáva do
pozornosti predovšetkým s výhradami žalovanej, že súd prvého stupňa nekonkretizoval vo svojom
rozsudku, ktoré rozhodnutie vydané v konaní pod sp. zn. 5T/63/2003 má byť nezákonné. S odkazom
aj na rozhodnutie NS SR z 18. 8. 2010 sp. zn. 4M Cdo/15/2009 zdôrazňuje, že nie je rozhodné, ako

orgány činné v trestnom konaní vyhodnotili pôvodné podozrenie, ale to, či sa ich podozrenie v trestnom
konaní potvrdilo. Rozhodujúcim meradlom opodstatnenosti (zákonnosti) začatia trestného stíhania je
neskorší výsledok trestného konania. Za účinnosti zák. č. 58/1969 Zb. súdy argumentovali, že právo na
náhradu škody spôsobenej uznesením o vznesení obvinenia možno spravidla uplatniť v prípadoch, keď
toto rozhodnutie nebolo zrušené, ale trestné stíhanie obvinenej osoby bolo zastavené, alebo táto osoba

bola spod obžaloby oslobodená. Zmyslu právnej úpravy zodpovednosti štátu za škodu zodpovedá, aby
každá majetková ujma spôsobená nesprávnym či nezákonným zásahom bola odčinená. Systematickým
a logickým (extenzívnym) výkladom sa dospelo k záveru, že rovnaký význam
(dôsledky) ako zrušenie právoplatného uznesenia o vznesení obvinenia pre nezákonnosť má aj
zastavenie trestného stíhania a oslobodenie spod obžaloby. Pri takomto výsledku trestného stíhania je

potrebné potom vychádzať z toho, že občan čin nespáchal a že teda nemalo byť proti nemu vznesené
obvinenie. Neposudzuje sa pritom správnosť postupu orgánov činných v trestnom konaní pri začatí
trestného stíhania, ale rozhodujúci je výsledok trestného stíhania. Odkázal v tomto smere aj na závery
vyplývajúce z rozsudku NS ČR z 23. 2. 1990 sp. zn. 1Cz/6/90. Podľa názoru žalobcu neuvedenie
konkrétneho rozhodnutia orgánu činného v trestnom konaní v dôvodoch rozhodnutia nemôže byť tou

skutočnosťou, ktorá by zakladala vadu nepreskúmateľnosti rozhodnutia pre nedostatok dôvodov. Za
nedôvodnú označuje aj námietku žalovanej, že sa súd prvého stupňa nezaoberal okolnosťami vznesenia
obvinenia voči žalobcovi, ani dôvodom zastavenia trestného stíhania. Poukazuje na to, že už v čase
po novelizácii Trestného zákona (účinného do 31.12.2005) a ust. § 248a (trestný čin nevyplatenia
mzdy a odstupného) súdy zohľadňovali skutočnosť, či právnická osoba, resp. fyzická osoba v deň

splatnosti vždy mala finančné prostriedky na výplatu, ktoré nevyhnutne nepotrebovala na zabezpečenie
činnosti právnickej osoby alebo zamestnávateľa, ktorý bol fyzickou osobou. Táto súdna prax potom bola
inkorporovaná do následnej právnej úpravy § 214 Tr. zák. účinného od 1. 1. 2006. Uvedené však nie
je podstatným pre tento druh konania, t.j. aby súd mal za povinnosť zisťovať, z akých dôvodov bolo
obvinenie vznesené, resp. prečo súd oslobodil žalobcu spod obžaloby. Nesúhlasí ani so žalovanou,

že nie je splnená podmienka príčinnej súvislosti medzi konkrétnym rozhodnutím a vznikom škody
spočívajúca vo vynaložení trov obhajoby, a to z dôvodu, že v trestnom konaní neišlo o prípad povinnej
obhajoby. Právo obvineného na obhajobu, ako súčasť práva na spravodlivé konanie, je potrebné
považovať za súčasť procesných práv obvineného nielen podľa čl. 50 ods. 3 Ústavy SR, ale aj podľa čl.6 ods. 3 písm. c) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Je povinnosťou všeobecných
súdov umožniť obvinenému uplatnenie práva na obhajobu tak, aby sa zachoval jeho reálny obsah a
zmysel. Inak by totiž toto právo nebolo možné považovať za reálne, ale iba za teoretické, resp. iluzórne.

V posudzovanej veci aj pri aplikácii § 20 zák. č. 58/1969 Zb. i ust. § 442 ods. 1 Obč. zák. boli trovy
spojené s obhajobou žalobcu skutočnou škodou. Rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza zo správne
zisteného skutkového stavu. Vec bola správne aj právne posúdená. Rozhodnutie súdu prvého stupňa
je preskúmateľné, spĺňa náležitosti vyplývajúce z ust. § 157 ods. 2 O.s.p., a preto uplatnené odvolacie
dôvody podľa žalovaného nie sú dané. Žalobca preto navrhuje rozsudok súdu prvého stupňa potvrdiť a

uplatňuje si aj nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

Krajský súd v Prešove ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O.s.p.) na prejednanie podaného odvolania podľa
§ 214 ods. 1 písm. a) O.s.p. nariadil pojednávanie. Na ňom zodpovedajúco ust. § 213 ods. 3 O.s.p.
zopakoval dokazovanie oboznámením spisu Okresného súdu Prešov 5T/63/2003 a najmä prečítaním
uznesenia vyšetrovateľa ČVS: OÚV 223/30-2002 z 31. 10. 2002 o začatí trestného stíhania, uznesenia

vyšetrovateľa z 31. 3. 2003 o zastavení trestného stíhania, uznesenia prokurátora 1Pv 1288/2002
- 13 zo 7. 4. 2003 o zrušení uznesenia vyšetrovateľa o zastavení trestného stíhania, uznesenia
vyšetrovateľa ČVS: OÚV-223/30-2002 zo 6. 5. 2003 o vznesení obvinenia proti žalobcovi, sťažnosti
žalobcu proti tomuto uzneseniu, uznesenia prokurátora 1Pv 1288/02 - 21 z 23. 5. 2003 o zamietnutí
sťažnosti obvineného, obžaloby okresného prokurátora z 9. 7. 2003, rozsudku Okresného súdu Prešov

5T/63/03 - 423 z 24. 3. 2011 o oslobodení žalobcu spod obžaloby, odvolania prokurátora proti tomuto
rozsudku, zápisnice o verejnom zasadnutí odvolacieho senátu (č.l. 445), vyjadrenia obžalovaného k
odvolaniu okresného prokurátora (č.l. 434 - 435 spisu) i uznesenia krajského súdu o vzatí na vedomie
späťvzatia odvolania podaného prokurátorom. Aj na základe takto doplneného dokazovania odvolací
súd preskúmal napadnutý rozsudok i konanie, ktoré mu predchádzalo v zmysle zásad vyplývajúcich z

ust. § 212 ods. 1, 3 O.s.p.. Odvolací súd teda bol viazaný rozsahom a dôvodmi podaného odvolania, nad
rámec ktorých nebol oprávnený ani povinný rozhodnutie súdu prvého stupňa preskúmavať. Výnimkou
sú len prípadné vady konania, pokiaľ by mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Po takomto
preskúmaní napadnutého rozhodnutia, rešpektujúc i výsledky zopakovaného dokazovania, odvolací súd
dospel k záveru, že je potrebné rozhodnutie súdu prvého stupňa zmeniť.

Vo veci je treba súhlasiť so súdom prvého stupňa v tom, ak s odkazom na aplikáciu ust. 27 ods. 2
zák. č. 514/2003 Z.z. zdôraznil, že zodpovednosť za škodu spôsobenú rozhodnutiami, ktoré boli vydané
pred nadobudnutím účinnosti tohto zákona a za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom pred
nadobudnutím účinnosti tohto zákona, sa spravuje doterajšími predpismi. Doterajším predpisom je teda

zák. č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti za škodu spôsobenú orgánom štátu alebo nesprávnym úradným
postupom. Ak teda nezákonným rozhodnutím, od ktorého odvádza žalobca svoj nárok na náhradu škody
proti štátu má byť uznesenie o začatí trestného stíhania a predovšetkým uznesenie o vznesení obvinenia
proti žalobcovi realizované uznesením vyšetrovateľa OÚJP PZ Prešov ČS: OÚV-223/30-2002 zo 6. 5.
2003, ide tak každopádne o rozhodnutie, ktoré bolo vydané pred účinnosťou zák. č. 514/2003 Z.z.. Toto

zodpovedáajjudikovanýmzáveromvyplývajúcimnapr.zrozhodnutiaNSSR1Cdo/16/2005,ktoréokrem
iného zdôraznilo, že nároky na náhradu škody podľa zák. č. 58/1969 Zb. sú svojou povahou nárokmi
občianskoprávnymi, ale predovšetkým pre toto rozhodnutie je určujúcim, že judikoval aj to, že prípady,
ktoré nastali pred účinnosťou zák. č. 514/2003 Z.z. treba posudzovať podľa zák. č. 58/1969 Zb.

Obsah spisu 5T/63/03 každopádne svedčí o tom, že trestné stíhanie vedené proti žalobcovi, proti
ktorému bolo vznesené vyššie uvedené obvinenie vyšetrovateľom, skončilo oslobodením žalobcu spod
obžaloby. Ten, proti komu bolo trestné stíhanie zastavené, alebo ten, kto bol spod obžaloby oslobodený,
má pri splnení ďalších zákonných predpokladov podľa ust. § 1 - § 4 zák. č. 58/1969 Zb. zásadne právo
na náhradu škody spôsobenej uznesením o vznesení obvinenia (viď napr. rozsudok NS SR z 28. 6.

1993 1Cdo/53/93).

Aj keď to nie je v dôvodoch prvostupňového rozhodnutia uvedené, možno z obsahu podanej žaloby
i z ďalších prednesov žalobcu v prvostupňovom konaní, ale aj v ním podanom vyjadrení k odvolaniu
uviesť, že žalobca svoj nárok na náhradu škody vyvodzoval z uznesenia o vznesení obvinenia zo dňa 6.

5. 2003, ktoré neúspešne napadol sťažnosťou (zamietnutá sťažnosť rozhodnutím prokurátora z 23. 5.
2003). Toto uznesenie žalobca považuje za nezákonné, pretože trestné stíhanie skončilo oslobodením
spod obžaloby. V rámci odvolacieho konania, vzhľadom aj na uplatnené odvolacie dôvody, bolo potrebné
vyriešiť zásadnú právnu otázku spočívajúcu v tom, či v prípade, ak bol žalobca v trestnom konaní spodobžaloby oslobodený, má podľa ust. § 1 a § 4 zák. č. 58/1969 Zb. právo na náhradu škody spôsobenej
nezákonným rozhodnutím o vznesení obvinenia a či do nároku na náhradu škody možno pojať aj trovy
obhajoby v prípade, ak si v trestnom konaní obhajcu zvolil obvinený sám.

Nepochybným je záver súdu v trestnom konaní vyplývajúci z jeho rozsudku zo dňa 24. 3. 2011 5T/63/03 -
423, ktorým žalobcu spod obžaloby oslobodil z dôvodu podľa § 226 písm. b) zák. č. 141/1961 Zb. v znení
neskorších predpisov (Tr. poriadok účinný do 31. 12. 2005) z dôvodu, že skutok, pre ktorý bol obžalovaný
podľa obžaloby stíhaný, nie je trestným činom. Dôvody rozhodnutia poukazujú okrem iného aj na to,

že pre obžalovaného sú priaznivejšie ustanovenia nového Trestného zákona účinného od 1. 1. 2006,
pretože tento pri trestnom čine podľa § 214 ods. 1, 2 Tr. zák. oproti ust. § 248a ods. 1, 3 Tr. zák. účinného
do 31. 12. 2005 na prospech obžalovaného požaduje aj skúmanie potreby peňažných prostriedkov na
zabezpečenie fungovania podnikateľského subjektu. Obžalovaný proti rozsudku odvolanie nepodal, čím
nemohlo byť vo veci ani teoreticky privodené pre neho priaznivejšie rozhodnutie akým by mohlo byť
rozhodnutie podľa § 226 písm. a/ Tr. por..

Samotná skutočnosť o oslobodení žalobcu spod obžaloby v trestnom konaní by bez ďalšieho zakladala
teda dôvod založený na tom, že došlo tak k zrušeniu uznesenia o začatí trestného konania a vznesení
obvinenia pre nezákonnosť.

Pri výklade a aplikácii právnych predpisov však nemožno opomínať i účel a zmysel, ktorý nie je možné
hľadať v slovách a vetách toho ktorého predpisu, v ktorom sú vždy prítomné i princípy uznávané
demokratickými právnymi štátmi. Povinnosťou súdu nachádzať právo neznamená len vyhľadávať
priame a výslovné pokyny v zákonnom texte, ale tiež zisťovať a formulovať čo je konkrétnym právom
tam, kde ide o interpretáciu abstraktných noriem a ústavných zásad. V zmysle týchto zásad nie je

dôvodným priznať právo na náhradu škody v prípadoch, v ktorých došlo ku spáchaniu trestného činu
a skutočnosť, že páchateľ nebol za jeho spáchanie odsúdený, závisela na objektívnych zákonom
stanovených podmienkach. Priznanie práva na náhradu škody spôsobenej trestným stíhaním v
prípade, keď sa trestne stíhaná osoba podľa záverov urobených v trestnom konaní v skutočnosti
dopustila protiprávneho konania zodpovedajúceho vtedy aplikovateľnej skutkovej podstate trestného

činu (uvedeného v predchádzajúcom Trestnom zákone), by pritom bolo v príkrom rozpore so zásadou
ex iniuria ius non oritur (z bezprávia právo vzísť nemôže).

Zo systematického a logického výkladu § 4 ods. 1 zák. č. 58/1969 Zb. a tiež jeho porovnaním s ust. § 5,
§ 6 cit. zák. treba vyvodiť, že zastavenie trestného stíhania a oslobodenie spod obžaloby majú v zmysle

ust. § 4 cit. zák. rovnaké dôsledky ako zrušenie uznesenia o vznesení obvinenia pre nezákonnosť,
ak k nim došlo z určitých dôvodov, a to v podstate preto, že predpoklad o spáchaní trestného činu
vyslovený v uznesení o vznesení obvinenia nebol potvrdený. Dôvody, pri ktorých zastavenie trestného
stíhania a oslobodenie spod obžaloby z hľadiska zodpovednosti štátu za škodu nemajú rovnaký význam
ako zrušenie uznesenia o vznesení obvinenia, vyplývajú z ust. § 5 ods. 2 a § 6 ods. 3 označeného

zákona, ktoré (najmä z hľadiska systematického výkladu) treba použiť analogicky, lebo koncepcia a
zmysel všetkých ustanovení zákona by mali byť rovnaké. Z uvedeného vyplýva záver, že ten, proti
ktorému bolo trestné stíhanie zastavené alebo ten, kto bol spod obžaloby oslobodený, má pri splnení
ďalších zákonných predpokladov podľa § 1 - § 4 zák.. č. 58/1969 Zb. zásadne právo na náhradu škody
spôsobenú uznesením o vznesení obvinenia. Uvedené právo však nemá ten, kto bol spod obžaloby

oslobodený len preto, že vzhľadom na priaznivejšie právnu úpravu, ktorá medzičasom ohľadom trestnej
zodpovednosti nastala, nie je pre trestný čin zodpovedný, pretože tento skutok, ktorý predchádzajúca
právna úprava kvalifikovala ako trestný čin, už teraz trestným činom nie je. V tejto súvislosti treba
vychádzať z rozhodnutia súdu v trestnom konaní, ktorý nekvalifikoval dôvod oslobodenia spod obžaloby
tak, že by sa žalobca nebol takéhoto trestného konania dopustil, ale tým, že tento skutok, ktorý žalobca

spáchal, nie je trestným činom.

Základ nároku na náhradu škody za takéhoto stavu, vychádzajúc aj z výsledkov trestného konania, nie
je preto daný. Z týchto dôvodov v zmysle ust. § 220 O.s.p. odvolací súd dospel k záveru o potrebe
zmenenia rozhodnutia súdu prvého stupňa a zamietnutia žaloby.

Odvolacie námietky žalovanej týkajúce sa trov obhajoby, že by sa mali vzťahovať len nutnú obhajobu,
neboli však dôvodné. Bližšie sa však týmito výhradami, vzhľadom na záver rozhodnutia odvolacieho
súdu o zamietnutí žaloby, nebolo potrebné zaoberať.Pri zmene rozhodnutia odvolací súd pri aplikácii ust. § 224 ods. 2 O.s.p. rozhodoval aj o náhrade trov
prvostupňového konania. V konaní bola úspešná žalovaná. Procesný výsledok by pri postupe podľa §

142 ods. 1 O.s.p. zakladal jej nárok na náhradu trov konania. Návrh na priznanie náhrady trov konania
však nepodala (§ 151 ods. 1 O.s.p.). Žalobca neúspešný v konaní nárok na náhradu trov konania nemá.
Odvolací súd preto náhradu trov konania účastníkom nepriznal.

Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 zák. č. 757/2004 Z.z.

v znení neskorších predpisov).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.