Uznesenie ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 7. január 2014

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 9CoE/45/2013

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2107206892
Dátum vydania rozhodnutia: 07. 01. 2014

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Andrea Moravčíková, PhDr.
ECLI: ECLI:SK:KSTT:2014:2107206892.1

Uznesenie

Krajský súd v Trnave v exekučnej veci oprávneného: POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom Bratislava,
Pribinova 25, IČO: 35 807 598, zastúpeného advokátskou kanceláriou: Fridrich Paľko, s.r.o., so sídlom
Bratislava, Grösslingova 4, IČO: 36 864 421, proti povinnému: B. A., narodený XX.X.XXXX, bytom XXX
XX K. XXX, zastúpenému opatrovníčkou: M. I., zamestnankyňa Okresného súdu Trnava, pre vymoženie
778,36 eura s príslušenstvom a trov exekúcie, vedenej u súdneho exekútora: JUDr. Ľubomír Pekár, so

sídlom Šaľa, P. Pázmaňa 49/3, pod sp. zn. EX 989/07, o zastavení exekúcie, na odvolanie oprávneného
proti uzneseniu Okresného súdu Trnava č. k. 18Er/197/2007-27, zo dňa 23. januára 2012, t a k t o

r o z h o d o l :

Odvolací súd návrh oprávneného na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. b) Občianskeho
súdneho poriadku z a m i e t a .

Odvolací súd návrh oprávneného na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. c) Občianskeho

súdneho poriadku z a m i e t a .

Odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa vo výroku o zastavení exekúcie p
o t v r d z u j e.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým uznesením súd prvého stupňa exekúciu zastavil a o trovách exekúcie rozhodol tak, že

oprávnenému uložil zaplatiť súdnemu exekútorovi JUDr. Ľubomírovi Pekárovi náhradu trov exekúcie v
sume 125,76 eura. Svoje rozhodnutie v časti zastavenia exekúcie odôvodnil právne ustanoveniami §
41 ods. 2 písm. d), § 57 ods. 2, § 58 ods. 1 Exekučného poriadku (ďalej tiež „EP“), § 25 ods. 1,2 z.
č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch, § 2 písm. a) a b), § 3 ods. 2, § 8a z. č. 258/2001
Z. z. o spotrebiteľských úveroch, § 52 ods. 1 až 3, § 53 ods. 1, ods. 4, § 54 ods. 1 a 2 Občianskeho
zákonníka (ďalej tiež „OZ“), § 3 ods. 1, § 4 ods. 1, § 45 ods. 1, 2, 3 z. č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom

konaní (ďalej tiež „ZoRK“) a § 87 písm. f) Občianskeho súdneho poriadku, ako i ustanoveniami
smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách.
Skutkovosvojerozhodnutieodôvodniltým,žeexekučnýmtitulomvpredmetnejvecibolrozsudokStáleho
rozhodcovského súdu spoločnosti Slovenská rozhodcovská, a.s. v Bratislave, sp. zn. SR 3723/06 zo
dňa 4.9.2006. Vymáhaný nárok vznikol zo Zmluvy o úvere č. 1730062 uzatvorenej medzi účastníkmi dňa
20.3.2006. Právny vzťah medzi účastníkmi tejto zmluvy prvostupňový súd posúdil ako spotrebiteľský,

na ktorý je potrebné aplikovať normy spotrebiteľského práva. Zistil, že neoddeliteľnou súčasťou zmluvy
boli Všeobecné podmienky poskytnutia úveru, obsahujúce v bode 17 rozhodcovskú doložku, preto
skúmal prijateľnosť tejto zmluvnej podmienky z hľadiska ustanovení § 52 a nasl. OZ. Dospel k záveru,
že rozhodcovská doložka, ktorá nebola so spotrebiteľom individuálne dojednaná, umožňuje veriteľovi
predložiť vec na prejednanie rozhodcovskému súdu, ktorý si sám zvolil a vylúčiť tak súd, ktorý by bol
inak príslušný. Na základe tejto rozhodcovskej doložky spotrebiteľ ešte pred vznikom akéhokoľvek sporu

stráca právo brániť sa voči nárokom dodávateľa na riadnom súde v mieste svojho bydliska. Preto je
predmetná rozhodcovská doložka neprijateľnou zmluvnou podmienkou podľa § 53 ods. 1 až ods. 3 OZv znení do 31.3.2006, a teda je neplatná. Neplatná rozhodcovská doložka nemôže založiť právomoc
rozhodcovskéhosúduvovecikonaťarozhodnúť,pretojerozhodcovskýrozsudoknulitnýaakoexekučný
titul je neúčinný. Pre rozpor exekučného titulu so zákonom súd prvého stupňa exekúciu zastavil. O

trovách exekúcie rozhodol podľa § 196, § 200 ods. 1,2 Exekučného poriadku a § 14 ods. 2, § 15
vyhlášky č. 288/1995 Z. z. o odmenách a náhradách súdnych exekútorov tak, že oprávnenému uložil
ich náhradu v celej exekútorom požadovanej výške 125,76 eura.

Proti tomuto uzneseniu súdu prvého stupňa podal odvolanie oprávnený a žiadal, aby odvolací súd

napadnuté uznesenie v celom rozsahu zrušil a vec vrátil prvostupňovému súdu na ďalšie konanie.
Dôvodil, že súd prvého stupňa prekročil svoju právomoc, keď sa na základe ustanovenia § 45 ods. 2
zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní zaoberal komplexným skúmaním exekučného titulu
napriek tomu, že nemá legitimitu opätovne rozhodovať vo veci, pričom výsledkom jeho postupu, je úplná
nemožnosť vykonať právo pre veriteľa. Exekučný súd už raz súlad exekučného titulu so zákonom podľa
§ 44 ods. 2 EP preskúmaval. V prieskume rozhodnutia rozhodcovského súdu je exekučný súd limitovaný

ustanovením § 40 a § 43 ZoRK. Ak účastník nevyužil možnosť svojej ochrany podľa ustanovenia
§ 40 a nasl. ZoRK, takúto ochranu nie je možné poskytnúť dodatočne prostredníctvom kontroly
rozhodcovského rozhodnutia exekučným súdom. Extenzívna interpretácia ustanovenia § 44 ods. 2 EP,
je v rozpore s ústavným právom veriteľa na súdnu ochranu, právom na spravodlivý súdny proces, so
zásadou legality, princípom ochrany legitímneho očakávania a princípom právnej istoty. Ustanovenie

§ 41 ZoRK upravuje lehotu, v ktorej účastník konania môže podať žalobu o zrušenie rozhodcovského
rozsudku. Exekučný súd preto nemôže kedykoľvek bez časového obmedzenia vstupovať do právnych
vzťahov založených rozhodcovským rozsudkom, pretože je to v rozpore s princípom právnej istoty.
Ustanovenie § 7 ods. 1 OZ vylučuje právomoc všeobecného súdu, ak právomoc na prejednanie a
rozhodovanie sporu prislúcha inému orgánu. Ak teda dlžník, nepodal žalobu o zrušenie rozhodcovského

rozsudku, nie je možné zvrátiť rozhodnutie rozhodcovského súdu v konaní pred exekučným súdom.
Právoplatný rozsudok rozhodcovského súdu má rovnaké účinky ako rozsudok všeobecného súdu a
exekučnýsúdnímjeviazaný.Anivrámciposudzovaniasplneniazákonnýchpredpokladovprepoverenie
súdnehoexekútoranavykonanieexekúcie,niejeexekučnýsúdoprávnenýposudzovaťvecnúsprávnosť
(skutkové a právne závery) rozsudku rozhodcovského súdu. Oprávnený preto žiadal, aby súd podľa §

109 ods. 1 písm. b) Občianskeho súdneho poriadku prerušil konanie a podal Ústavnému súdu SR návrh
na konanie o súlade ustanovenia § 44 ods. 2 veta prvá a druhá Exekučného poriadku s čl. 1 ods. 1 veta
prvá Ústavy SR, nakoľko opakované uskutočnenie revízneho postupu podľa ustanovenia § 44 ods. 2
Exekučného poriadku, bez akejkoľvek časovej limitácie, je podľa neho v rozpore s princípom právnej
istoty a princípom ochrany dôvery všetkých subjektov práva v právny poriadok. Exekučný súd nesprávne

aplikoval ustanovenie § 45 ods. 2 ZoRK tak, akoby upravovalo konanie bez návrhu. Exekučný súd však
môže pristúpiť k zastaveniu exekučného konania na podklade rozhodnutia rozhodcovského súdu len
na návrh účastníka konania. Prvostupňový súd svojím postupom odňal oprávnenému možnosť konať
pred súdom, porušil princíp legality, pretože nebol oprávnený začať konanie z úradnej moci, porušil
rovnosť účastníkov konania a právo na spravodlivý súdny proces a dvojinštančnosť súdneho konania.

Zaobchádzal odlišne s povinným na jednej strane a s oprávneným na strane druhej, čo nemožno
ospravedlniť postavením oprávneného ako obchodnej spoločnosti podnikajúcej v oblasti poskytovania
krátkodobých úverov. Postupom exekučného súdu bola porušená zásada rovnosti zbraní, zásada
kontradiktórneho súdneho konania a právo na rozhodovanie podľa relevantnej právnej normy v rozpore
s čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a čl. 6 ods. 1 Dohovoru. Exekučný súd neaplikoval na zistený skutkový stav

relevantnú právnu normu - § 40 a § 43 ZoRK a aplikované právne normy - § 44 ods. 2 EP a § 45
ods. 2 ZoRK, interpretoval ústavne nesúladným spôsobom. Vo veci aplikoval ustanovenia smernice
Rady č. 93/13/EHS, ktorá však nemá všeobecnú záväznosť ako nariadenie, je adresovaná iba členským
štátom EÚ a nie všetkým fyzickým a právnickým osobám. Priamy účinok smernice pritom neprichádza
do úvahy, pretože smernica bola správne transponovaná do nášho právneho poriadku. Smernica nie

je interpretačným pravidlom transponovanej právnej úpravy. Tiež je neprípustné, aby exekučný súd
svoje rozhodnutie založil na rozhodnutiach Súdneho dvora EÚ. Oprávnený nebol informovaný, že
exekučný súd vedie konanie v ktorom opätovne rozhoduje o jeho právach, nemal možnosť reagovať
na tvrdenia, argumenty a dôkazy, ktoré boli podkladom pre jeho rozhodnutie. Rozhodnutím exekučného
súdu bola porušená zásada dvojinštančnosti konania, pretože v konaní podľa § 40 a nasl. ZoRK, je proti

rozhodnutiu všeobecného súdu o zrušení rozhodcovského rozsudku prípustné odvolanie. Prvostupňový
súd tiež nedostatočne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal náležite dokazovanie pre záver,
že doložka o riešení veci pred rozhodcovským súdom spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a
povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa. Rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádzaz nesprávneho právneho posúdenia veci, pretože revízna právomoc exekučného súdu je obmedzená
ustanovením § 35 ZoRK. Exekučný súd nebol oprávnený skúmať, či je rozhodcovská doložka v súlade
s dobrými mravmi, ale len to, či je plnenie priznané rozhodcovským rozsudkom v súlade s dobrými

mravmi. Záver o neplatnosti rozhodcovskej doložky je nesprávny. Dojednaná rozhodcovská doložka
nestanovuje (ako predpokladá § 53 ods. 4 písm. r) Občianskeho zákonníka), že spory s dodávateľom
budú riešené výlučne v rozhodcovskom konaní, pretože účastníci majú možnosť voľby, či sa obrátia na
rozhodcovský alebo riadny súd. Skutočnosť, že v prejednávanej veci si povinnosť nesplnil spotrebiteľ
a žalobcom bol dodávateľ, nemôže byť na ťarchu osoby, ktorá vo vzťahu nie je spotrebiteľom. Nejde

ani o neprijateľnú podmienku podľa § 53 ods. 1 OZ, pretože konanie rozhodcovského súdu nie je
pre spotrebiteľa nevýhodné, nespôsobuje nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán.
Prvostupňový súd nesprávne posúdil zmluvu o úvere ako zmluvu podľa zákona o spotrebiteľských
úveroch, pretože bola uzatvorená podľa § 497 a nasl. Obchodného zákonníka a účastníci si aj
v bode 19. Všeobecných podmienok poskytnutia úveru dohodli, že podľa § 262 ods. 1 Obchodného
zákonníka sa všetky právne vzťahy medzi nimi budú spravovať Obchodným zákonníkom. Vzhľadom na

charakter podnikateľskej činnosti oprávneného, nie je možné, aby poskytoval úvery na základe zákona
o spotrebiteľských úveroch, nakoľko činnosť oprávneného nepatrí do pôsobnosti tohto zákona. Súd
prvého stupňa mal ďalej v zmysle odvolania oprávneného vo svojom rozhodnutí nesprávne posúdiť
neprimeranosť úrokov z omeškania, poplatku za poskytnutie úveru a poplatku za zaslanie upomienok.

V priebehu odvolacieho konania, skôr ako odvolací súd o podanom odvolaní rozhodol, podal oprávnený
návrh na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. c) Občianskeho súdneho poriadku a čl. 267
Zmluvy o fungovaní EÚ. Napadol priamu aplikáciu smerníc Európskej únie a rozhodnutí Súdneho dvora
Európskejúnievšeobecnýmsúdomažiadal,abysasúdzaoberalajrozhodnutiamiatýmiodôvodneniami
Súdneho dvora EÚ, ktoré sú v prospech tvrdení oprávneného. Zdôraznil, že smernica nemá všeobecnú

záväznosť ako nariadenie, pričom právo členského štátu po uplynutí transpozičnej lehoty musí byť
v súlade s ustanoveniami smernice. Ak potom bola smernica prebratá do Slovenského právneho
poriadku správne a včas, je nutné aplikovať slovenskú právnu úpravu. Samotná smernica teda nemôže
ukladať povinnosti jednotlivcovi, takže sa na ňu nemožno proti nemu odvolávať. Podľa odvolateľa sa
prvostupňový súd s judikatúrou Súdneho dvora EÚ v tomto smere nevysporiadal a nezdôvodnil prečo

priamo aplikoval ustanovenia Smernice 93/13/EHS. Podľa oprávneného tvrdenie súdu, že Smernica
rady 93/13/EHS považuje riešenie sporov zo spotrebiteľských zmlúv v rozhodcovskom konaní za
neprimerané, je nepreukázanou domnienkou súdu, ktorý sa naviac neodvoláva na žiadne presné a
jasné znenie smernice. V tejto súvislosti poukázal na znenie smernice v písm. q) ods. 1 prílohy v
rôznych jazykových verziách, pričom uzavrel, že z nich vyplýva, že spotrebiteľská zmluva nesmie od

spotrebiteľa vyžadovať, aby spory riešil výlučne akýmsi osobitným typom arbitráže, ktorá nie je upravená
právnymi predpismi a kde rozhodcovia nie sú povinní aplikovať príslušné hmotné právo. Súd sa nijako
nevysporiadal s výkladovými pravidlami uvedenými v predmetnej smernici a nijako nezdôvodnil prečo
považuje rozhodcovskú doložku za neprijateľnú podmienku zmluvy o úvere. Je toho názoru, že v danom
prípade je nutné požiadať o výklad pojmu „nekalá zmluvná podmienka“ v kontexte tohto sporu Súdny

dvor EÚ. S poukazom na rozhodnutia rôznych súdov i odbornú literatúru zdôraznil, že prejudiciálnu
otázku môže podať ktorýkoľvek súdny orgán členského štátu v ktoromkoľvek štádiu konania, ktoré pred
ním prebieha, bez ohľadu na povahu súdneho rozhodnutia, ktorým sa konanie končí. Súdnemu dvoru
EÚ by mala byť daná príležitosť posúdiť exekučné konanie týkajúce sa záväzkových vzťahov v rámci
spotrebiteľských zmlúv komplexne tak, aby účastníkov konania zbavilo právnej neistoty vyplývajúcej

z doterajšieho výkladu úniového práva a následnej aplikácii všeobecnými súdmi Slovenskej republiky.
Odvolateľ je teda toho názoru, že v danom prípade je potrebné požiadať súdny dvor EÚ o výklad čl. 17 a
čl. 47 Charty základných práv EÚ a to v súvislosti s výkladom pojmu „neprijateľná zmluvná podmienka“
v kontexte Smernice rady 93/13/EHS. S poukazom na uvedené potom oprávnený žiadal, aby súd na
základe § 109 ods. 1 písm. c) Občianskeho súdneho poriadku a čl. 267 Zmluvy o fungovaní EÚ

rozhodol nasledovne: „Konanie sa prešuje podľa § 109 ods. 1 písm. c) Občianskeho súdneho poriadku
a Súdnemu dvoru Európskej únie sa na základe čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie predkladajú
prejudiciálne otázky v nasledujúcom znení:
1. Má sa ust. písm. q) ods. 1 prílohy smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach
v spotrebiteľských zmluvách vykladať tak, že za každých okolností zakazuje rozhodovať spory v rámci

spotrebiteľských zmlúv na základe rozhodcovskej doložky prostredníctvom rozhodcovských súdov?
2. V prípade zápornej odpovede Súdneho dvora na prvú otázku, je možné ust. písm. q) ods. 1 prílohy
smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách
vykladať tak, že mu neodporuje uzatvorenie takej rozhodcovskej doložky, ktorá ustanovuje, že „všetkyspory vzniknuté zo zmluvy (vrátane sporov o jej platnosť, výklad alebo zrušenie) budú riešené a) pred
stálym rozhodcovským súdom, ktorý vykonáva svoju činnosť na základe zákona a voči jeho rozhodnutiu
možno podať žalobu o zrušenie všeobecnému súdu podľa zákona, ak žalujúca zmluvná strana podá

žalobu na rozhodcovskom súde, alebo b) pred príslušným súdom Slovenskej republiky, ak žalujúca
zmluvná strana podá žalobu na súde s tým, že ak ktorákoľvek zo zmluvných strán podá žalobu na
všeobecnom súde, považuje sa táto skutočnosť za rozväzovaciu podmienku rozhodcovskej doložky, čo
však neplatí, ak pred podaním žaloby na súde bola podaná žaloba na rozhodcovský súd vo veci, v ktorej
je rozhodcovskou doložkou v súlade s vnútornými predpismi rozhodcovského súdu založená právomoc

rozhodcovského súdu?
3. Je v súlade s čl. 17 a čl. 47 Charty základných práv a EÚ také rozhodnutie vnútroštátnej súdu, ktoré
aplikujúc vnútroštátne procesné a aj hmotnoprávne ustanovenia s odkazom na smernicu 93/13/EHS
zabráni vymožiteľnosti reálnej pohľadávky veriteľa voči spotrebiteľovi?“

Povinný sa k odvolaniu oprávneného nevyjadril.

Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku - ďalej len OSP), po
zistení, že odvolanie podal včas účastník konania (§ 201, § 204 OSP, § 37 EP) proti rozhodnutiu, proti
ktorému je tento opravný prostriedok prípustný (§ 202 OSP, § 45 ods. 3 ZoRK), preskúmal napadnuté
uznesenie súdu prvého stupňa v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolania(§ 212 ods. 1 a 2

OSP), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania(§ 214 ods. 2 OSP) a dospel k záveru,
že uznesenie súdu prvého stupňa je vecne správne. Senát odvolacieho súdu toto rozhodnutie vydal
pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 posledná veta zákona č. 757/2004 Z.z.).

Odvolací súd sa v zmysle ustanovenia § 219 ods. 2 OSP v plnom rozsahu stotožňuje s dôvodmi

napadnutého rozhodnutia, považuje ich za vecne správne a odkazuje na ne. Pre úplnosť odôvodnenia
rozhodnutia považuje za potrebné uviesť ešte nasledovné k odvolacím dôvodom:

Oprávnenývodvolanípredovšetkýmnamietalprekročeniepreskúmavacejprávomociexekučnéhosúdu.
Exekučný súd je povinný v každej fáze konania skúmať podmienky pre výkon rozhodnutia. Zastavenie

exekúcie je v prípade, že došlo k udeleniu poverenia, hoci sa tak stať nemalo, možnosťou exekučného
súdu napraviť toto svoje zlyhanie. Odvolací súd v tejto súvislosti poukazuje na uznesenie Ústavného
súdu SR sp. zn. II. ÚS 545/2010-15, podľa ktorého je exekučný súd oprávnený a povinný skúmať
zákonnosť exekučného titulu v ktoromkoľvek štádiu už začatého exekučného konania a nielen v
súvislosti s vydaním poverenia na vykonanie exekúcie, a to napr. aj pre účely zistenia existencie dôvodu,

pre ktorý by bolo potrebné už začaté exekučné konanie zastaviť, pričom exekučný súd tak môže urobiť
na návrh účastníka konania, ako aj bez návrhu.

V prípade, že exekučným titulom je rozhodcovský rozsudok, exekučný súd je povinný preskúmať
exekučný titul aj podľa kritérií uvedených v § 45 ods. 1 ZoRK, teda exekučný súd musí zistiť, či exekučný

titul, ktorým je rozhodcovský rozsudok, nemá nedostatok uvedený v § 40 písm. a), b) ZoRK, alebo či
nezaväzuje na plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom nedovolené alebo v rozpore s dobrými
mravmi. V prípade, ak exekučný súd zistí, že rozhodcovský rozsudok má niektorý z týchto nedostatkov
uvedených v § 45 ods. 1 ZoRK, je povinný exekúciu podľa § 45 ods. 1 písm. c/, ods. 2 ZoRK v spojení
s § 57 ods. 2 Exekučného poriadku zastaviť.

V tejto súvislosti je potrebné poukázať na uznesenie Najvyššieho súdu SR z 18. januára 2012 sp. zn. 6
Cdo 143/2011, podľa ktorého exekučný súd je oprávnený a zároveň povinný skúmať, či rozhodcovské
konanie prebehlo na základe uzavretej rozhodcovskej zmluvy. Ak nedošlo k uzavretiu rozhodcovskej
zmluvy, nemohol spor prejednať rozhodcovský súd a v takom prípade ani nemohol vydať rozhodcovský

rozsudok. Pri riešení otázky, či rozhodcovský rozsudok vydal rozhodcovský súd s právomocou prejednať
daný spor, nie je exekučný súd viazaný tým, ako túto otázku vyriešil rozhodcovský súd.

Aj v uznesení zo dňa 27.02.2013 sp. zn. 5 Cdo 232/2012 Najvyšší súd SR konštatoval, že
skúmaním platnosti rozhodcovskej doložky (dohodnutej v spotrebiteľskej veci) súdy v exekučnom

konaní nepreskúmavali vecnú správnosť rozhodcovského rozsudku, ale len realizovali svoje oprávnenie
vyplývajúce z ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, t.j. oprávnenie posúdiť či tento exekučný
titul nie je v rozpore so zákonom. Rozhodcovský rozsudok vydaný v spotrebiteľskej veci je ako exekučný
titul v rozpore so zákonom, ak rozhodcovská zmluva (či už uzavretá vo forme osobitnej zmluvyalebo rozhodcovskej doložky), na ktorej sa zakladá právomoc rozhodcovského súdu, nebola vôbec
uzavretá alebo bola uzavretá neplatne. Nedostatok právomoci rozhodcovského súdu odvíjajúci sa od
neexistencie, či neplatnosti rozhodcovskej zmluvy, má v spotrebiteľskej veci za následok materiálnu

nevykonateľnosť (nezáväznosť) rozhodcovského rozsudku. Takúto interpretáciu ustanovenia § 44
ods. 2 Exekučného poriadku vyžaduje účel právnej úpravy premietajúcej sa v právnych predpisoch
na ochranu spotrebiteľa tvoriacich samostatné odvetvie práva, a to spotrebiteľské právo. Týmto
účelom je odstránenie zjavnej nerovnováhy v právach a povinnostiach založených spotrebiteľskou
zmluvou ku škode spotrebiteľa. Najvyšší súd ďalej uviedol, že oprávneniu súdov v exekučnom konaní

skúmať právomoc rozhodcovského súdu v súvislosti s existenciou rozhodcovskej zmluvy, resp. s jej
neplatnosťou, nebránia ani ustanovenia zákona o rozhodcovskom konaní, napr. § 21 ods. 2 alebo
§ 40 ods. 1 písm. c). Tieto ustanovenia sa týkajú všeobecne účastníkov rozhodcovského konania,
ktorými môžu byť aj iné subjekty, než spotrebiteľ, pričom sa v nich premieta klasická rímska právna
zásada „vigilantibus iura scripta sunt" („práva patria bdelým"). Kým nevyužitie postupu podľa týchto
ustanovení v prípade iných účastníkov rozhodcovského konania znamená stratu možnosti skúmať a

spochybňovať rozhodcovskú zmluvu a tým aj právomoc rozhodcovského súdu v konkrétnej veci (pretože
inak by tieto ustanovenia strácali svoj zmysel - boli by nadbytočné), v spotrebiteľských veciach tomu
tak nie je. Princíp „vigilantibus iura sripta sunt" v spotrebiteľských veciach v konkrétnych súvislostiach
ustupuje dôležitejšiemu princípu, ktorým je ochrana práv spotrebiteľa. To znamená, že aj keď účastník
rozhodcovského konania, ktorým je spotrebiteľ, nevyužije možnosť spochybniť existenciu alebo platnosť

rozhodcovskej zmluvy podľa ustanovení zákona o rozhodcovskom konaní, je exekučný súd oprávnený
a zároveň povinný skúmať existenciu alebo platnosť rozhodcovskej zmluvy a v prípade zisteného
nedostatku v tomto smere konštatovať rozpor rozhodcovského rozsudku so zákonom znamenajúci
materiálnu nevykonateľnosť tohto exekučného titulu. Takýmto postupom exekučný súd napĺňa príkaz
vyplývajúci z princípu ochrany práv spotrebiteľa.

Ústavný súd sa vyjadril v podobnom duchu v rozhodnutí sp. zn. IV. ÚS 78/2011, keď uviedol, že aj v
rámci exekučného konania bol všeobecný súd oprávnený skúmať rozhodnutie označené v exekučnom
konaní ako exekučný titul z hľadiska, či nejde o rozhodnutie ničotné, ktoré nevyvoláva žiadne právne
účinky.

Z týchto judikátov vyplýva, že exekučný súd musí posudzovať, či rozhodcovský rozsudok, ktorý má byť
exekučným titulom, bol vydaný orgánom, ktorý mal na to právomoc. V prípade, že túto skutočnosť zistí
exekučný súd až počas už prebiehajúceho exekučného konania je povinný exekúciu zastaviť, a týmto
odstrániť svoje pochybenie pri rozhodovaní o udelení poverenia na vykonanie exekúcie.

Toto skúmanie je exekučný súd oprávnený vykonávať tak, ako keby tu žiadny rozhodcovský
rozsudok nebol, teda tak, ako by to mohol urobiť súd, keby sám vo veci rozhodoval. Tomuto
záveru prisvedčuje i doslovné znenie ust. § 35 ZoRK, ktoré účinky rozhodcovského rozsudku
obmedzuje len na účastníkov. Zámerom zákonodarcu nebolo bezvýhradne viazať všetky štátne

orgány účinkami rozhodcovského rozsudku, pretože rozhodcovský súd je súkromnoprávny orgán a
rozhodcovské konanie je súkromnoprávnym konaním. Je nezlučiteľné s povahou právneho štátu,
aby boli súkromnoprávne orgány mocensky postavené plnohodnotne na roveň orgánov disponujúcich
verejnou mocou.

Z judikatúry Súdneho dvora EÚ vyplýva, že ochrana spotrebiteľa sa prejavuje aj výraznými zásahmi
do možnosti ovplyvnenia následného vymáhania pohľadávok spôsobmi, ktoré sa javia ako rozporné
so záujmom spotrebiteľa, a to dokonca v štádiu uplatnenia práva pred exekučným súdom. V
rozhodcovských veciach sa podporuje zbavenie účinku rozhodcovského rozsudku v záujme dosiahnutia
ochrany spotrebiteľa pred neprijateľnými podmienkami, a to aj keď spotrebiteľ v rozhodcovskom konaní

nenamietal rozhodcovskú doložku (rozsudok Súdneho dvora Oceano grupo editorial) a môže tak urobiť
aj exekučný súd, ktorému to umožňuje práve ustanovenie § 45 Zákona o rozhodcovskom konaní
(ASTURCOM).

V predmetnej veci neboli pochybnosti o spotrebiteľskom charaktere zmluvy o úvere, ktorá bola právnym

základom vymáhaného nároku. Na základe Zmluvy o úvere č. 1730062 uzatvorenej medzi účastníkmi
dňa 20.3.2006, poskytol oprávnený (dodávateľ) povinnému úver v rámci vykonávania svojej obchodnej
činnosti a povinný túto službu prijal ako fyzická osoba spotrebiteľ.Podľa znenia § 52 ods. 1 Občianskeho zákonníka v období od 01.04.2004 do 31.12.2007, teda v čase
uzavretia predmetnej zmluvy (zo dňa 20.3.2006), zmluva o úvere, ktorá je upravená v Obchodnom
zákonníku, pod definíciu spotrebiteľskej zmluvy podľa § 52 Občianskeho zákonníka výslovne nespadala.

Zgramatickéhovýkladuustanovenia§52ods.1Občianskehozákonníkavzneníúčinnomdo31.12.2007
by bolo možné dospieť k záveru, že úprava spotrebiteľských zmlúv a teda vo svojej podstate aj ochrana
spotrebiteľa má svoje miesto len u zmlúv, ktoré sú upravené v 8. časti Občianskeho zákonníka,
takýto výklad je však zjednodušený a nesprávny. Pri výklade tejto občianskoprávnej úpravy je potrebné
rešpektovať skutočnosť, že táto úprava je implementáciou smerníc Európskych spoločenstiev. Zákonom

č. 150/2004 Z. z., ktorým sa novelizoval Občiansky zákonník, bola prebratá smernica Rady 93/13/EHS
z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách (Úradný vestník Európskych
spoločenstiev L 095, 21/4/1993, str. 29-34). Túto smernicu je nevyhnutné využívať ako interpretačné
pravidlo k ustanoveniam právneho poriadku, upravujúcich režim spotrebiteľských zmlúv. Podľa čl. 1
ods. 1 smernice účelom tejto smernice je aproximovať zákony, iné právne predpisy a správne opatrenia
členských štátov, ktoré sa týkajú nekalých podmienok v zmluvách uzatvorených medzi predajcom

alebo dodávateľom a spotrebiteľom. Predmetná smernica definuje spotrebiteľskú zmluvu ako zmluvu
uzatvorenú medzi predajcom alebo dodávateľom a spotrebiteľom, a takto je potrebné vykladať aj
predmetné ustanovenie § 52 Občianskeho zákonníka účinné do 31.12.2007. Smernica č. 93/13/
EHS neurčila zmluvné typy, ktoré môžu mať povahu spotrebiteľskej zmluvy. Každá zmluva upravená
zákonom, aj nepomenovaná zmluva, môže byť spotrebiteľskou zmluvou, ak vykazuje znaky určené

smernicou.

Vzhľadom na uvedené, právna úprava ust. § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka v znení účinnom do
31.12.2007 nemá taxatívny charakter (uznesenie Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 3 Cdo 157/2012 zo
dňa 05.02.2013). Zmluva o úvere je preto vzhľadom na svoju povahu a postavenie zmluvných strán pri

uzatváraní a plnení zmluvy, zmluvou spotrebiteľskou podľa § 52 OZ, a to bez ohľadu na to, že zmluva o
úvere je tzv. absolútny obchod (§ 261 ods. 3 písm. d) Obchodného zákonníka), pretože špeciálna právna
úprava, ktorou sú v danom prípade ustanovenia § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka, má prednosť pred
všeobecnou, ktorou je Obchodný zákonník.

V prípade, že exekučným titulom je rozhodcovský rozsudok, je potrebné podrobiť kontrole prednostne
rozhodcovskú doložku, ktorá mala založiť legitimitu pre exekučný titul. Súd prvého stupňa preto správne
skúmal prijateľnosť zmluvnej podmienky - rozhodcovskej doložky, a to z hľadiska zachovania rovnováhy
v právach a povinnostiach zmluvných strán spotrebiteľskej zmluvy. Tento postup bol plne v súlade s
ustanovením § 45 Zákona o rozhodcovskom konaní ako i cieľom a zmyslom smernice Rady 93/13/EHS

z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách.

Rozhodcovská doložka je obsiahnutá v bode 17 Všeobecných podmienok poskytnutia úveru.
Podľa nej sa zmluvné strany dohodli, že všetky spory, ktoré vzniknú z uzavretej zmluvy, vrátane
sporov o jej platnosť, výklad alebo zrušenie, budú riešené: a) pred Stálym rozhodcovským súdom,

zriadeným spoločnosťou Slovenská rozhodcovská, a.s., ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu
na rozhodcovskom súde. V tomto prípade rozhodcovské konanie má byť vedené podľa vnútorných
predpisov rozhodcovského súdu a to jedným rozhodcom ustanoveným podľa vnútorných predpisov
rozhodcovského súdu; b) pred príslušným súdom Slovenskej republiky, ak žalujúca zmluvná strana podá
žalobu na súde podľa OSP. Zmluvné strany sa dohodli, že pokiaľ ktorákoľvek zo zmluvných strán podá

žalobu o rozhodnutie akéhokoľvek sporu, ktorý vznikne z tejto zmluvy, vrátane sporu o jej platnosť,
výklad, alebo zrušenie na všeobecnom súde, považuje sa táto skutočnosť, za rozväzovaciu podmienku
tejto rozhodcovskej doložky.

Možno uzavrieť, že táto rozhodcovská doložka má síce charakter tzv. nevýhradnej rozhodcovskej

doložky, pretože žalobcovi dáva na výber medzi všeobecným súdom a rozhodcovským súdom, avšak
v prípade podania žaloby pred dodávateľom vopred zvolený rozhodcovský súd, zakladá nerovnováhu
v postavení spotrebiteľa, ktorý je v tom prípade povinný podrobiť sa rozhodcovskému konaniu,
bez možnosti dosiahnuť riešenie veci nezávislým a nestranným všeobecným súdom. Ustanovenie
rozhodcovskej doložky je síce formulované alternatívne, čiže ponecháva žalobcovi možnosť voľby

riešenia sporu všeobecným súdom, ale to nič nemení na tom, že toto ustanovenie je spôsobilé
založiť nerovnovážne postavenie spotrebiteľa, tak ako sa stalo aj v tomto konkrétnom prípade. Podľa
odvolacieho súdu ide formuláciu, ktorej cieľom je obchádzať ustanovenia Občianskeho zákonníka na
ochranu spotrebiteľa, kedy takáto formulácia ponecháva žalobcovi možnosť voľby a rovnakú možnosťvoľby dáva i spotrebiteľovi, ak by bol žalobcom, avšak v prevažnej väčšine prípadov je žalobcom zo
zmluvy o úvere práve dodávateľ, čo má za následok odňatie možnosti spotrebiteľovi na prejednanie veci
všeobecným súdom. Rozhodcovská doložka spôsobuje hrubú jednostrannú výhodnosť pre dodávateľa,

pretože výber rozhodcovského súdu dodávateľom bol obsahom všeobecných podmienok poskytnutia
úveru tvoriacich súčasť zmluvy, ktorá je dodávateľom vopred pripravená a spotrebiteľ nemal možnosť
obsah zmluvy, a teda ani rozhodcovskej doložky ovplyvniť, mohol ju ako celok len prijať alebo odmietnuť.
Dodávateľ, ktorý určuje, ktorý rozhodcovský súd bude rozhodovať o prípadných sporoch zo zmluvy, je
pre vybraný rozhodcovský súd zdrojom príjmov, preto je namieste obava, do akej miery je rozhodcovské

konanie u dodávateľom vybraného rozhodcu objektívne.

Rozhodcovská doložka dojednaná účastníkmi zmluvy o úvere je tak v priamom rozpore s ust. § 53 ods.
4 písm. r) OZ v aktuálnom znení. Keďže ale v čase uzavretia predmetnej zmluvy (ku dňu 20.3.2006)
Občiansky zákonník citované ustanovenie, ktoré bolo zavedené až novelou účinnou od 1.1.2008,
neobsahoval a v zmysle ust. § 879j OZ vznik právnych vzťahov a nároky vzniknuté pred 1.1.2008 je

potrebné posudzovať podľa doterajších predpisov, neprijateľnosť tejto zmluvnej podmienky odvolací
súd vyslovil s použitím ust. § 53 ods. 1 OZ, ktoré obsahuje všeobecnú definíciu neprijateľnej zmluvnej
podmienky, za použitia jeho eurokonformného výkladu, s poukazom na vyššie uvedenú smernicu,
závery Súdneho dvora EÚ i Ústavného súdu SR. Ustanovenie § 53 ods. 3 účinné do 31.12.2007 (v
súčasnosti je to ust. 53 ods. 4 OZ) obsahovalo len demonštratívny výpočet neprijateľných podmienok,

preto kľúčová bola (a aj je) všeobecná definícia uvedená v ods. 1.

Pretože rozhodcovská doložka je neprijateľnou zmluvnou podmienkou, je v zmysle § 53 ods. 4 OZ,
v znení účinnom v čase uzatvorenia zmluvy neplatná. Následkom je skutočnosť, že rozhodcovský
súd vôbec nemal právomoc, vzhľadom na neplatnosť rozhodcovskej doložky, rozhodovať daný spor,

preto predmetný rozhodcovský rozsudok nemožno považovať za spôsobilý exekučný titul, ale za nulitný
právny akt.

V závere odvolací súd považuje za potrebné prisvedčiť argumentácii odvolateľa, že preskúmavané
rozhodnutie prvostupňového súdu bolo pre účastníkov po tom, ako súd už predtým vydal poverenie

exekútorovi na vykonanie exekúcie prekvapivé a že nemali reálnu možnosť argumentovať vo vzťahu
k tomuto pripravovanému rozhodnutiu súdu. Zásada kontradiktórnosti občianskeho súdneho procesu
pritom vyžaduje, aby súd ktorý v rámci preskúmavania ex offo konštatoval nekalú povahu zmluvnej
podmienky, informoval účastníkov konania v spore a vyzval ich, aby sa k tomu kontradiktórne
vyjadrili spôsobom stanoveným v občianskom súdnom poriadku. Hoci ale prvostupňový súd tieto

práva účastníkov svojím postupom porušil, táto vada konania nemala napokon za následok nesprávne
rozhodnutie veci (§ 212 ods. 3 OSP) a preto na ňu odvolací súd neprihliadol. Tým, že oprávnený podal
vo veci rozsiahle odvolanie, v ktorom predostrel širokú argumentáciu, s ktorou sa odvolací súd vyššie
vysporiadal, bolo napokon tomuto právu účastníka občianskeho súdneho konania urobené zadosť.
Navyše prvostupňový súd závery obsiahnuté v preskúmavanom uznesení vyvodil iba z tých listinných

dôkazov, ktoré sú obsiahnuté v exekučnom spise a ktoré boli predložené výlučne oprávneným, teda o
ktorých mal nesporne vedomosť a s obsahom ktorých sa bezpochyby mohol oboznámiť.

Odvolací súd v tejto súvislosti poukazuje tiež na rozhodnutia Ústavného súdu SR vo veciach ústavných
sťažností oprávneného, sp. zn. III. ÚS 378/2013, sp. zn. III. ÚS 379/2013 a sp. zn. I. ÚS 533/2013,

v ktorých Ústavný súd opakovane konštatoval, že "pre ústavnú udržateľnosť napadnutého postupu a
uznesení postačuje, aby bola zásada kontradiktórnosti dodržaná v konaní ako celku (v posudzovaných
prípadoch v konaní na oboch stupňoch). Presadzovanie názoru, že na každom jednom stupni súdnictva
musí byť uvedená zásada dodržaná bez výnimky, by podľa názoru ústavného súdu odvolaciemu súdu
v zásade prisúdilo len funkciu akéhosi kasačného orgánu, bez reálnej možnosti konvalidovať prípadné

procesné nedostatky vlastným postupom. Na základe uvedeného preto ústavný súd dospel k záveru, že
postupom krajského súdu a jeho uzneseniami bol v daných veciach princíp kontradiktórnosti súdneho
konania, ktorý je obsahom práv zaručených čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 47 charty
dodržaný, čím k porušeniu označených práv dôjsť nemohlo."

Z týchto dôvodov odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa, ktorým exekúciu podľa § 45
ods. 2 Zákona o rozhodcovskom konaní v spojení s § 57 ods. 2 Exekučného poriadku zastavil, ako
vecne správne vo výroku o zastavení exekúcie podľa ustanovenia § 219 ods. 1 a 2 OSP potvrdil.Oprávnený svojim odvolaním napadol rozhodnutie súdu prvého stupňa v celom jeho rozsahu, teda aj
vo výroku o náhrade trov exekúcie, pretože napadnuté rozhodnutie žiadal v celom rozsahu zrušiť a vec
vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Hoci oprávnený v podanom odvolaní osobitné odvolacie

dôvodyprotivýrokuotrováchexekúcieneuvádzal,podanýmodvolanímbolnapadnutýajvýrokotrovách,
pretože je to výrok závislý od výroku o zastavení exekúcie.

Rozhodnutie súdu prvého stupňa o náhrade trov exekúcie však už nemohlo byť predmetom prieskumu
odvolacieho súdu, pretože dňa 1. novembra 2013 nadobudla účinnosť novela Exekučného poriadku,

z. č. 299/2013 Z. z., ktorá zrušila možnosť podať odvolanie proti výroku o náhrade trov konania v
rozhodnutí podľa § 57 Exekučného poriadku. Pretože predmetné rozhodnutie bolo vydané vyšším
súdnym úradníkom, podľa prechodného ustanovenia § 243b ods. 3 Exekučného poriadku v spojení s
§ 374 ods. 4 veta tretia O.s.p., s účinnosťou od 1. novembra 2013, bol výrok o náhrade trov exekúcie
v napadnutom uznesení zrušený, a preto je potrebné, aby v ďalšom konaní o náhrade trov exekúcie
súd prvého stupňa znovu rozhodol.

Odvolací súd návrhu oprávneného na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. b) Občianskeho
súdneho poriadku nevyhovel a tento zamietol, pretože má zato, že ustanovenia právnych predpisov,
ktoré vo veci aplikoval, nie sú v rozpore s Ústavou SR. Oprávnený namietal nesúlad ustanovenia § 44
ods. 2 veta prvá a druhá Exekučného poriadku s čl. 1 ods. 1 veta prvá Ústavy SR.

Podľa § 109 ods. 1 písm. b) Občianskeho súdneho poriadku, súd konanie preruší, ak rozhodnutie závisí
od otázky, ktorú nie je v tomto konaní oprávnený riešiť. Rovnako postupuje, ak tu pred rozhodnutím vo
veci dospel k záveru, že všeobecne záväzný právny predpis, ktorý sa týka veci, je v rozpore s ústavou,
zákonom alebo medzinárodnou zmluvou, ktorou je Slovenská republika viazaná; v tom prípade postúpi

návrh ústavnému súdu na zaujatie stanoviska.

Podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, súd preskúma žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul; ak ide o exekučné konanie vykonávané na
podklade rozhodnutia vykonateľného podľa § 26 zákona č. 231/1999 Z.z. o štátnej pomoci v znení

neskorších predpisov, exekučný titul sa nepreskúmava. Ak súd nezistí rozpor žiadosti o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so
zákonom, do 15 dní od doručenia žiadosti písomne poverí exekútora, aby vykonal exekúciu, táto lehota
neplatí, ak ide o exekučný titul podľa § 41 ods. 2 písm. c) a d). Ak súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu
alebo exekučného titulu so zákonom, žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením

zamietne. Proti tomuto uzneseniu je prípustné odvolanie.

Uvedené ustanovenie nie je podľa názoru odvolacieho súdu v rozpore s princípmi právneho štátu.
V tomto ustanovení zákonodarca zveril exekučnému súdu právomoc pred udelením poverenia
exekútorovi, preskúmať žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie

exekúcie a exekučný titul. Súd ako orgán ochrany práva je v rámci exekučného konania garantom
jeho zákonnosti, čo sa najvýraznejšie prejavuje v štádiu rozhodovania o žiadosti exekútora o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie. Ak potom exekučný súd dospeje k záveru, že exekučný titul vôbec
exekučným titulom nie je, prípadne je tu iná vada, pre ktorú je exekúcia neprípustná, žiadosť o udelenie
poverenia zamietne a exekučné konanie zastaví. Takáto právomoc exekučného súdu je plne v súlade

s princípmi právneho štátu. Navyše Ústavný súd SR sa k tejto otázke už vyjadril v uznesení č. k. II. ÚS
545/2010-15, podľa ktorého exekučný súd je oprávnený a povinný skúmať zákonnosť exekučného titulu
v ktoromkoľvek štádiu už začatého exekučného konania a nielen v súvislosti s vydaním poverenia na
vykonanie exekúcie, a to napr. aj pre účely zistenia existencie dôvodu, pre ktorý by bolo potrebné už
začaté exekučné konanie zastaviť, pričom exekučný súd tak môže urobiť na návrh účastníka konania,

ako aj bez návrhu. Rovnako v už vyššie spomínanom uznesení sp. zn. IV. ÚS 183/2011 Ústavný súd
uviedol, že všeobecný súd je povinný v priebehu celého exekučného konania ex offo skúmať, či sú
splnené všetky predpoklady na vedenie tohto konania. Ústavný súd sa vyjadril v podobnom duchu aj v
rozhodnutí IV. ÚS 78/2011, keď uviedol, že aj v rámci exekučného konania bol všeobecný súd oprávnený
skúmať rozhodnutie označené v exekučnom konaní ako exekučný titul z hľadiska, či nejde o rozhodnutie

ničotné, ktoré nevyvoláva žiadne právne účinky. Vzhľadom na uvedené, nie je dôvod na prerušenie
konania podľa § 109 ods. 1 písm. b)OSP.Odvolací súd tiež nepovažoval za potrebné exekučné konanie prerušiť z dôvodu, že by bolo potrebné
požiadať Súdny dvor EÚ o rozhodnutie o predbežnej otázke výkladu primárneho a sekundárneho
úniového práva tak, ako to požadoval odvolateľ.

Podľa§109ods.1písm.c)Občianskehosúdnehoporiadkusúdkonaniepreruší,akrozhodol,žepožiada
Súdny dvor Európskych spoločenstiev o rozhodnutie o predbežnej otázke podľa medzinárodnej zmluvy.

Konanie o predbežnej otázke podľa článku 267 Zmluvy o fungovaní EÚ (ďalej aj „ZFEÚ“) má povahu

osobitného nesporového a medzitýmneho konania, v ktorom Súdny dvor Európskej únie má právomoc
vydať rozhodnutie o výklade zakladajúcich zmlúv Únie, o platnosti a výklade aktov inštitúcii, orgánov,
úradov alebo agentúr Európskej únie, o výklade štatútov orgánov zriadených aktom Rady ES. Konanie
o predbežnej otázke pred Súdnym dvorom je inštitútom pôsobiacim v záujme integrácie a zachovania
jednoty európskeho práva, pretože v tomto konaní Súdny dvor Európskej únie vydáva rozhodnutia
o určitých čiastkových otázkach výkladu a platnosti komunitárneho práva, ktoré je potrebné pre

rozhodnutie vnútroštátneho súdu vo veci samej.

Povinnosť vnútroštátneho súdneho orgánu požiadať Súdny dvor o vydanie rozhodnutia o predbežnej
otázke je zakotvená v druhej vete článku 267 ZFEÚ. Túto povinnosť však nemožno vykladať absolútne,
t. j. že vnútroštátny orgán má vždy a za akýchkoľvek okolností povinnosť požiadať o vydanie rozhodnutia

o predbežnej otázke. Dotknutý súd má iba možnosť položiť Súdnemu dvoru otázku týkajúcu sa
výkladu normy práva Únie (fakultatívne konanie o predbežnej otázke), ak to považuje za potrebné
pre rozhodnutie sporu, o ktorom koná a to bez ohľadu na to, či to účastníci konania vo veci samej
navrhli alebo nie. Avšak súd proti rozhodnutiu ktorého už nie je možné podať opravný prostriedok
podľa vnútroštátneho práva, je v zásade povinný položiť takúto otázku Súdnemu dvoru, ale s výnimkou

prípadov, ak v danej oblasti už existuje judikatúra a prípadné nové okolnosti nevyvolávajú skutočné
pochybnosti o možnosti uplatniť túto judikatúru (acte éclairé), alebo ak sa správny spôsob výkladu
dotknutého práva javí byť úplne jednoznačným (acte clairé). Takisto aj súd proti rozhodnutiam ktorého je
prípustný opravný prostriedok (aj mimoriadny) môže sám rozhodnúť o správnom výklade práva Únie a
použiť ho na ním zistený skutkový stav, najmä ak usudzuje, že judikatúra Súdneho dvora mu poskytuje

dostatok informácií.

Predpokladom povinnosti začať konanie o predbežnej otázke týkajúcej sa výkladu komunitárneho práva
je v zmysle ustálenej judikatúry Súdneho dvora predovšetkým skutočnosť, či otázka komunitárneho
práva týkajúca sa platnosti alebo výkladu úniového práva je pre riešenie daného prípadu relevantná,

teda musí mať bezprostredný súvis so sporom prejednávaným vnútroštátnym súdom v tom zmysle, že
hodeterminujepostránkeprávnej.Jejpotenciálnezodpovedaniemusímaťreálnydosahnaprebiehajúci
spor a zároveň nesmie ísť o otázku akademickú, ktorá nemá reálny základ v prejednávanom spore.

Prvou otázkou, ktorá mala byť podľa oprávneného Súdnemu dvoru EÚ predložená, je otázka, či

sa má ustanovenie písm. q/ ods. 1 prílohy smernice Rady 93/13/EHS o nekalých podmienkach v
spotrebiteľských zmluvách vykladať tak, že za každých okolností zakazuje rozhodovať spory v rámci
spotrebiteľských zmlúv na základe rozhodcovskej doložky prostredníctvom rozhodcovských súdov.
Uvedenú otázku považuje odvolací súd za čisto akademickú, nemajúcu základ v prejednávanom
spore, a teda nespôsobilú ovplyvniť jeho výsledok. Rozhodujúce súdy totiž nevyslovili právny názor

o zákaze rozhodovať spory so spotrebiteľom v rozhodcovskom konaní en bloc, keď naopak bolo
skúmané, či rozhodcovská doložka bola alebo nebola zo spotrebiteľom individuálne dojednaná. Potom
dospeli k záveru, že keďže rozhodcovská doložka nebola so spotrebiteľom dojednaná individuálne a
núti spotrebiteľa podrobiť sa rozhodcovskému konaniu, je neprijateľnou, spotrebiteľa nezaväzujúcou
podmienkou. K rovnakému záveru dospel i odvolací súd, ktorý nespochybňuje názor odvolateľa o

tom, že zákon nevylučuje, aby aj v spotrebiteľskej zmluve bola platne so spotrebiteľom dojednaná
rozhodcovská doložka, teda že rozhodovanie spotrebiteľských sporov v rozhodcovskom konaní nie je
vylúčené. Uvedený názor je v súlade s konštantnou rozhodovacou praxou i Najvyššieho súdu SR (napr.
Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6 Cdo 1/2012 a pod.). Vo veci bola aplikovaná vnútroštátna
právna úprava a smernica Rady 93/13/EHS bola použitá iba ako interpretačné pravidlo, na dotvorenie

výkladu právnej úpravy. Podľa čl. 169 ods. 4 ZFEÚ, právna úprava nesmie byť voči spotrebiteľovi menej
priaznivejšia ako príslušná smernica, teda musí byť práve k nemu priaznivejšia, opak by bol v rozpore
s európskym právom. Z uvedených dôvodov je teda prvú otázku formulovanú odvolateľom potrebné
posúdiť ako akademickú, nemajúcu základ v prejednávanom spore.Druhou otázkou sa odvolateľ snažil získať odpoveď, či je možné ustanovenie písm. q) ods. 1 prílohy
smernice Rady 93/13/EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách vykladať tak, že mu

neodporuje uzatvorenie presne formulovanej alternatívnej - nevýhradnej rozhodcovskej doložky, ktorú
využíva vo všeobecných zmluvných dojednaniach oprávnený. Uvedená otázka však nie je z hľadiska
správnosti rozhodnutia a prijatého právneho názoru exekučného súdu zásadná a prejednávaný spor
po stránke právnej nedeterminuje. Smernica Rady 93/13/EHS totiž v článku 3 uvádza, že zmluvná
podmienka, ktorá nebola individuálne dohodnutá, sa považuje za nekalú, ak napriek požiadavke dôvery

spôsobí značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach strán vzniknutých na základe zmluvy, ku
škode spotrebiteľa. Príloha obsahuje indikatívny a nevyčerpávajúci zoznam podmienok, ktoré sa môžu
považovať za nekalé. Logickým a gramatickým výkladom citovaného ustanovenia potom možno dôjsť
k záveru, že Smernica v jednotlivých bodoch svojej prílohy len demonštratívne vymenúva niektoré
podmienky v spotrebiteľských zmluvách, ktoré je potrebné považovať za nekalé. Základné predpoklady
pre posudzovanie zmluvných podmienok sú však upravené priamo v článku 3 tejto Smernice, ktorý bol

transponovaný do právneho poriadku Slovenskej republiky novelou Občianskeho zákonníka - zákonom
č. 150/2004 Z.z. a nachádza svoje vyjadrenie v znení § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Z
uvedeného potom vyplýva, že pokiaľ príslušný súd dospeje k záveru, že daná podmienka obsiahnutá
v spotrebiteľskej zmluve nebola so spotrebiteľom dohodnutá individuálne a zároveň spôsobí značnú
nerovnováhu v právach a povinnostiach strán vzniknutých na základe zmluvy ku škode spotrebiteľa,

bude ju považovať za neprijateľnú, a to bez ohľadu na to, či sa nachádza medzi výpočtom neprijateľných
zmluvných podmienok obsiahnutých v prílohe k tejto Smernici, resp. v exemplifikatívnom výpočte
neprijateľných zmluvných podmienok obsiahnutých v § 53 ods. 4 Občianskeho zákonníka. Preto aj v
prípade, ak dojednanie rozhodcovskej doložky používanej oprávneným vo všeobecných podmienkach
by nebolo neprijateľnou zmluvnou podmienkou priamo podľa písm. q) ods. 1 prílohy Smernice,

nič to nemení na správnosti záveru exekučného súdu, že rozhodcovská doložka, ktorá nebola so
spotrebiteľom individuálne dohodnutá, spôsobí značnú nerovnováhu v neprospech práv spotrebiteľa,
a teda je neprijateľnou, spotrebiteľa nezaväzujúcou podmienkou tak, ako na to už odvolací súd
poukázal vo vyšších častiach tohto rozhodnutia. Preto aj druhá otázka formulovaná odvolateľom nie
je pre rozhodnutie prejednávaného sporu relevantnou, keď prejednávaný spor po stránke právnej

nepredurčuje.

Treťou otázkou, ktorá mala byť podľa odvolateľa Súdnemu dvoru EÚ predložená, je otázka, či je v
súlade s čl. 17 a čl. 47 Charty základných práv EÚ také rozhodnutie vnútroštátneho súdu, ktoré aplikujúc
vnútroštátne procesné a aj hmotnoprávne ustanovenia s odkazom na smernicu 93/13/EHS zabráni

vymožiteľnosti reálnej pohľadávky veriteľa voči spotrebiteľovi?

Súdny dvor EÚ už vo veci Elisa María Mostaza Claro proti Centro Móvil Milenium SL (C-168/05)
a vo veci Océano Grupo Editorial a Salvat Editores (C-240/98 až C-244/98) uviedol, že systém
ochrany zavedený Smernicou vychádza z myšlienky, že spotrebiteľ sa v porovnaní s predajcom alebo

dodávateľom nachádza v znevýhodnenom postavení, pokiaľ ide o vyjednávaciu silu, ako aj o úroveň
informovanosti a táto situácia ho vedie k pristúpeniu na podmienky pripravené vopred predajcom alebo
dodávateľom bez toho, aby mohol vplývať na ich obsah. Tento nerovný stav medzi spotrebiteľom a
predajcom alebo dodávateľom môže byť kompenzovaný iba pozitívnym zásahom, vonkajším vo vzťahu
k samotným účastníkom zmluvy. Možnosť súdu skúmať ex offo nekalú povahu zmluvnej podmienky

predstavuje prostriedok vhodný zároveň na dosiahnutie výsledku stanoveného v článku 6 Smernice,
teda zabránenie tomu, aby jednotlivý spotrebiteľ nebol viazaný nekalou podmienkou, a na prispenie k
splneniu cieľa stanoveného v jej článku 7, pretože takéto preskúmanie môže mať odradzujúci účinok
prispievajúci k ukončeniu používania nekalých podmienok v zmluvách uzavretých so spotrebiteľmi zo
strany predajcov alebo dodávateľov. Ďalej uviedol, že povaha a význam verejného záujmu, z ktorého

vychádza ochrana, ktorú Smernica zaisťuje spotrebiteľom, okrem toho odôvodňujú to, že vnútroštátny
súd má posudzovať ex offo nekalú povahu zmluvnej podmienky, a tým vyrovnávať nerovnováhu, ktorá
existuje medzi spotrebiteľom a predajcom alebo dodávateľom. Ešte ďalej išiel Súdny dvor EÚ v judikáte
vo veci Pohotovosť (C-76/10), kde v súvislosti so skúmaním nekalých podmienok v spotrebiteľských
zmluvách rozhodol, že vnútroštátny súd má aj vo fáze výkonu rozhodnutia povinnosť (aj bez návrhu)

posúdiť nekalú povahu podmienky obsiahnutej v zmluve o úvere uzavretej poskytovateľom úveru so
spotrebiteľom. Je úlohou dotknutého vnútroštátneho súdu určiť, či sa má podmienka zmluvy o úvere
považovať za nekalú v zmysle článkov 3 a 4 Smernice a v prípade kladnej odpovede je úlohou
uvedeného súdu vyvodiť všetky dôsledky, ktoré z toho vyplývajú podľa vnútroštátneho práva, s cieľomubezpečiť sa, že tento spotrebiteľ nie je viazaný touto podmienkou. Už z citovaných judikátov Súdneho
dvora EÚ je zrejmé, že ustálená judikatúra Súdneho dvora EÚ pripúšťa aj vo fáze výkonu rozhodnutia
posudzovať nekalosť podmienok v spotrebiteľských zmluvách s tým, že v prípade, ak posudzujúci súd

dospeje k záveru o nekalosti takejto podmienky, je povinný vyvodiť z uvedeného posúdenia všetky
relevantné dôsledky, ktoré z toho vyplývajú z vnútroštátneho práva. Uvedeným následkom v zmysle
práva Slovenskej republiky je zamietnutie žiadosti o vydanie poverenia podľa § 44 ods. 2 Exekučného
poriadku alebo zastavenie exekúcie podľa § 57 ods. 1, 2 Exekučného poriadku, obe spočívajúce v tom,
že pohľadávku veriteľa voči spotrebiteľovi nie je možné v danom exekučnom konaní vymôcť.

Na základe uvedeného možno dôjsť k záveru, že nie je dôvod mať pochybnosti o tom, že vnútroštátny
súd vo všeobecnosti (za predpokladu, že postupuje zákonným spôsobom) môže svojím rozhodnutím
zabrániť vymožiteľnosti pohľadávky veriteľa voči spotrebiteľovi a uvedené zabránenie potom nie je v
rozpore s článkom 17 Charty základných práv EÚ o ochrane vlastníckeho práva a ani v rozpore s
článkom 47 tejto Charty o práve na spravodlivý proces. Uvedené posúdenie bol odvolací súd spôsobilý

uskutočniť sám, na základe už existujúcej konštantnej judikatúry Súdneho dvora EÚ, bez potreby
predložiť prejudiciálnu otázku Súdnemu dvoru EÚ, keď toto jeho posúdenie a zhodnotenie neexistencie
potreby zahájiť prejudiciálne konanie je plne v súlade s doktrínou acte éclaire ako aj s doktrínou acte
clairé, ktoré stanovujú výnimky z povinnosti predkladania predbežných otázok Súdnemu dvoru EÚ.

Pretože odvolací súd nedospel k záveru, že v prejednávanom prípade existuje potreba obrátiť sa s
predbežnou otázkou výkladu úniového práva na Súdny dvor EÚ, návrh oprávneného na prerušenie
konania zamietol.

Poučenie:

Toto uznesenie nemožno napadnúť odvolaním