Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 11. december 2013

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 6Co/401/2013

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5612210802
Dátum vydania rozhodnutia: 11. 12. 2013
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jana Urbanová

ECLI: ECLI:SK:KSZA:2013:5612210802.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jany Urbanovej

a členov senátu JUDr. Yvetty Dzugasovej a Mgr. Miroslavom Šeptákom, v právnej veci žalobcu:
POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom Pribinova 25, 811 09 Bratislava, IČO: 35 807 598, zastúpeného
spoločnosťou: Fridrich Paľko, s.r.o., so sídlom Grösslingova 4, 811 09 Bratislava, IČO: 36 864 421, proti
žalovanej:Slovenskárepublika,zaktorúkonáMinisterstvospravodlivostiSlovenskejrepubliky,sosídlom
Župné námestie 13, 813 11 Bratislava, v konaní o náhradu majetkovej škody a náhradu nemajetkovej
ujmy, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Liptovský Mikuláš č. k. 7C/247/2012-69 zo dňa
10. 05. 2013, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok Okresného súdu Liptovský Mikuláš č. k. 7C/247/2012-69 zo dňa 10. 05.
2013 p o t v r d z u j e .

Žalovanej náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom okresný súd žalobu zamietol. Súčasne vyslovil, že žalovanému náhradu trov
konania nepriznáva.
Z dôvodov tohto rozhodnutia vyplýva, že okresný súd v súlade s ust. § 101 ods. 2 O. s. p. konal a
rozhodol na pojednávaní v neprítomnosti účastníkov a právneho zástupcu žalobcu, ktorí mali doručenie

predvolanianapojednávanieriadneavčasvykázané.Vrámcidokazovaniasasúdoboznámilsobsahom
listín založených v spise, ako aj s obsahom pripojeného spisu Okresného súdu Liptovský Mikuláš sp.
zn. 5Er/549/2009, pričom zistil a ustálil nasledovný skutkový a právny stav:
Z obsahu exekučného spisu vyplýva, že Okresný súd Liptovský Mikuláš poverenie nevydal v 15-dňovej
zákonnejlehotenavydaniepoverenia-žiadosťoudeleniepovereniamuboladoručenádňa24.07.2009,
poverenie bolo vydané dňa 14. 12. 2009. V predmetnom konaní však exekučný súd postupoval v zmysle
platnejlegislatívyúčinnejvčasepodanianávrhunavydaniepoverenia(§44ods.2Exekučnéhoporiadku

v znení do 31. 05. 2010), keď preskúmaval žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrh
na vykonanie exekúcie a samotný exekučný titul - rozsudok vydaný Stálym rozhodcovským súdom
dňa 11. 05. 2009 pod sp. zn. SR 00247/09 a k uvedenému preskúmaniu bolo nevyhnutné
vyžiadať si od súdneho exekútora predloženie zmluvy o úvere, čo súd učinil výzvou zo dňa 24. 09. 2009
s tým, že samotný žalobca (v pozícii oprávneného) písomnosťou doručenou súdu 19. 10. 2009 požiadal
súd o predĺženie lehoty na vybavenie žiadosti o 60 dní, ktorá mu bola postúpená súdnym exekútorom.
Písomnosťou zo dňa 18. 11. 2009 žalobca žiadal o informáciu o stave konania. Následne dňa 02. 12.

2009 žalobca doručil exekučnému súdu zmluvu o úvere a dňa 14. 12. 2009 súd vydal poverenie na
vykonanie exekúcie. Uznesením Okresného súdu Liptovský Mikuláš zo dňa 25. 02. 2013 bola exekúcia
zastavená z dôvodu absencie exekučného titulu spôsobilého na vykonanie exekúcie.Zákon č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene
niektorých zákonov (ďalej aj „zákon č. 513/2003 Z. z.") vo svojich ustanoveniach taxatívne vymedzuje
podmienky úspešného uplatnenia nároku na náhradu škody pri ktorých štát zodpovedá za škodu

spôsobenú orgánom verejnej moci pri výkone verejnej moci: nezákonné rozhodnutie, resp. nesprávny
úradný postup, vznik škody a príčinná súvislosť medzi nezákonným rozhodnutím, resp. nesprávnym
úradným postupom a vzniknutou škodou.
V prerokovávanej veci si žalobca uplatnil náhradu majetkovej škody vo výške 125,00 Eur
a nemajetkovú ujmu v peniazoch vo výške 1.100,00 Eur z dôvodu nesprávneho úradného postupu

exekučného súdu (v exekučnej veci Okresného súdu Liptovský Mikuláš sp. zn. 5Er/549/2009), ktorý
nerozhodol o žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie v exekučnom
konaní v zákonom stanovenej lehote. Súd I. stupňa konštatoval, že žalobca predovšetkým nepreukázal
naplnenie primárneho atribútu zodpovednostného vzťahu, a to nesprávny úradný postup. Jeho tvrdenie
o nevydaní poverenia na vykonanie exekúcie exekučným súdom po dobu viac ako 20 mesiacov nebolo
pravdivé. Z pripojeného exekučného spisu bolo jednoznačne preukázané, že k vydaniu poverenia došlo

po uplynutí 4 mesiacov a 21 dní. Podľa konštantnej judikatúry Ústavného súdu SR samotné nedodržanie
zákonom stanovenej lehoty (v danom prípade nevydanie poverenia v lehote 15 dní od doručenia žiadosti
súdneho exekútora) sa nepovažuje automaticky za porušenie základného práva účastníka konania,
keďže je potrebné zohľadniť všetky okolnosti prípadu. Nerešpektovanie lehôt ustanovených zákonom
aj podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva v Štrasburgu samo o sebe nemusí znamenať

porušenie článku 6 ods. 1 Dohovoru. Môže byť významné pri hodnotení, či sa celé konanie skončilo v
primeranej lehote (Wiesinger v. Rakúsko, séria A č. 213). Je potrebné uviesť, že poverenie na vykonanie
exekúcie nepredstavuje skončenie konania a uplynutie času v trvaní 4 mesiacov a 21 dní mohlo byť
právne významné pri hodnotení primeranosti dĺžky celého konania. Žalobca však ani minimálnym
spôsobomneodôvodnilzásahdojehoprávaprekročenímlehotynavydaniepovereniana4mesiacea21

dní, keďže v žalobe tvrdil nevydanie poverenia po dobu dlhšiu ako 20 mesiacov. Rozdiel medzi tvrdeným
oneskorením súdu uvedený v žalobe a skutočným uplynutím doby (4 mesiace a 21 dní) je výrazný
a podstatný. Vyvracia už samotný skutkový základ primárneho atribútu zodpovednostného vzťahu,
v dôsledku čoho preukazuje bezúspešnosť žaloby. Po poskytnutí nevyhnutnej súčinnosti žalobcu,
zaslaním požadovanej zmluvy o úvere dňa 02. 12. 2009, došlo zo strany exekučného súdu k vydaniu

poverenia navykonanieexekúciedňa14.12.2009,t.j.vzákonomstanovenejlehote15dní.Okresný
súd zároveň zdôraznil, že pre záver o zbytočných prieťahoch exekučného súdu nestačí len samotné
prekročenie 15-dňovej lehoty, ale aj naplnenie ďalších relevantných okolností prípadu. Medzi takéto
okolnosti patrí správanie sa oprávneného, jeho súčinnosť, iné procesné prekážky, vrátane ďalšieho
priebehu konania, postupu exekútora a exekučného súdu. Novelizovaná právna úprava ust. § 9 ods. 2

zákona č. 514/2003 Z. z. s účinnosťou od 01. 01. 2013 explicitne zakotvila už aj požiadavku posúdenia
nesprávneho úradného postupu v závislosti od výsledkov právoplatných rozhodnutí označených súdov
(Európskeho súdu pre ľudské práva v Štrasburgu alebo Ústavného súdu SR) alebo vybavenia sťažnosti
na prieťahy, prípadne žiadosti o prešetrenie vybavenia sťažnosti na prieťahy.
Prvostupňový súd zdôraznil, že nemožno opomenúť správanie sa samotného žalobcu, vzhľadom na

potrebu prihliadania na konkrétne okolnosti prípadu v zmysle platnej judikatúry Európskeho súdu pre
ľudské práva a Ústavného súdu SR. Predovšetkým štát nezodpovedá za správanie sa
účastníka konania ako poškodeného. Primeraná rýchlosť konania je jednou z podmienok spravodlivého
procesu v širšom zmysle slova. Príliš dlhé konanie ohrozuje jeho účinnosť, pričom pomalá spravodlivosť
je považovaná za odmietnutú spravodlivosť. Rýchlosť však neznamená prenáhlenosť. Konanie musí byť

čo najrýchlejšie, ale tak, aby tým neutrpela jeho kvalita. Rýchlosť nesmie ísť na úkor riadneho výkonu
spravodlivosti a rešpektovania ostatných základných princípov konania (rozhodnutie Európskeho súdu
pre ľudské práva v Štrasburgu Neumeister v. Rakúsko zo dňa 27. 12. 1968 a tiež rozhodnutie vo
veci Bodaerdd v. Belgicko zo dňa 22. 10. 1992). Dohovor taktiež ráta s tým, že konanie sa nemá
príliš unáhliť. S poukazom na tzv. interpretačnú právoplatnosť judikatúry Európskeho súdu pre ľudské

práva v Štrasburgu bolo preto elementárnou povinnosťou exekučného súdu náležite skúmať podmienky
vydania poverenia, s čím je spojené plynutie času. Aplikácia komunitárneho práva v oblasti noriem na
ochranu spotrebiteľa predstavovala prelomenie predchádzajúcej súdnej praxe aj v oblasti exekučného
konania, osobitne v období pred legislatívnymi zmenami Exekučného poriadku, smerujúcimi k úplnej
transpozícii smerníc európskeho práva. Okresný súd poukázal na viaceré rozhodnutia Európskeho

súdneho dvora v Luxemburgu (Asturcom Telecomunicationes C-40/08; Oceano Grupo Editorial a Salvat
Editores, C-240/98 až C-244/98, Mostaza Claro, C-165/05, ako aj POHOTOVOSŤ, s.r.o. proti Ivete
Korčkovskej, C-76/10 zo dňa 16. 11. 2010), z ktorých vyplýva povinnosť súdu ex offo skúmať nekalé
podmienky v spotrebiteľských zmluvách aj v štádiu núteného výkonu právoplatného rozhodcovskéhorozhodnutia vydaného bez účasti spotrebiteľa, povinnosť aj bez návrhu posúdiť nekalú povahu sankcie
obsiahnutej v zmluve o úvere uzavretej poskytovateľom úveru so spotrebiteľom a uplatnenej v tomto
rozhodnutí, ak tento súd má na tento účel k dispozícii nevyhnutné informácie o právnom

a skutkovom stave a podľa vnútroštátnych procesných pravidiel môže uvedený súd vykonať takéto
posúdenie v rámci obdobných konaní na základe vnútroštátneho práva. V prípade, že súd zistí nekalú
podmienku v spotrebiteľskej zmluve, je jeho úlohou vyvodiť všetky dôsledky, ktoré z toho vyplývajú podľa
vnútroštátneho práva, s cieľom ubezpečiť sa, že tento spotrebiteľ nie je viazaný touto podmienkou. Bolo
preto povinnosťou exekučného súdu postupovať v súlade s právnou úpravou na ochranu spotrebiteľa

a v súlade s judikatúrou komunitárneho práva, v dôsledku čoho objektívne nemohlo dôjsť k dodržaniu
zákonom stanovenej lehoty na vydanie poverenia. Nedodržanie uvedenej zákonom stanovenej lehoty
však nemohlo byť na úkor riadneho výkonu spravodlivosti, rešpektovania základných princípov konania,
najmä kompenzovania nerovného vzťahu medzi spotrebiteľom a dodávateľom služby (posudzovaním
nekalých podmienok zmluvy). V predmetnom exekučnom konaní následne došlo aj k zastaveniu
exekúcie v plnom rozsahu. Okresný súd zdôraznil, že finálna legislatívna úprava ust. § 44 ods. 2

Exekučného poriadku v znení neskorších predpisov vyňala vykonateľné rozhodnutia rozhodcovských
súdov zo zákonom stanovenej 15-dňovej lehoty na vydanie poverenia od doručenia
žiadosti súdneho exekútora, a to práve v dôsledku správania sa podnikateľských subjektov (vrátane
žalobcu) vo vzťahu k nerešpektovaniu noriem na ochranu spotrebiteľa. S poukazom na uvedené
skutočnosti výkon práva žalobcu bol aj v rozpore s dobrými mravmi (§ 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka)

predstavujúci účelovo vykonštruovaný nárok obsahujúci nepravdivé tvrdenia (okrem plynutia lehoty na
vydanie poverenia, aj tvrdenie o zániku povinného). Nemožno prehliadať ani množstvo žalôb rovnakého
typu podaných žalobcom na súdoch SR, bez preukázania legitímneho cieľa a hodnotového výkladu
práva.
Z dôvodu nepreukázania základu nároku zodpovednosti žalovaného za vznik škody, nebol daný žiaden

dôvod vykonávať súdom ďalšie dokazovanie a zaoberať sa námietkami vo vzťahu k ďalším
atribútom zodpovednostného vzťahu, vrátane námietky premlčania (vzťahujúcej sa na iné obdobie
vymedzené žalovaným). Nebol taktiež dôvod na vydanie medzitýmneho rozsudku, ktorý má svoje
opodstatnenie len v prípade preukázaného základu nároku. V čase vyhlásenia rozsudku už došlo k
uplynutiu zákonom stanovenej lehoty v súvislosti s predbežným prerokovaním nároku.

O trovách konania okresný súd rozhodol podľa § 142 ods. 1 O. s. p. a žalovanej, ktorá bol v konaní
úspešná, ich náhradu nepriznal, keďže tieto si nevyčíslila a z obsahu spisu jej vznik žiadnych trov
nevyplýva.

Proti tomuto rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobca, ktorý sa domáhal jeho

zrušenia a vrátenia veci okresnému súdu na ďalšie konanie.
Poukázal na koncepciu spravodlivého súdneho konania zahŕňajúceho právo na
kontradiktórne konanie, v rámci ktorého musia mať strany možnosť oboznámiť sa so všetkými
predloženými dôkazmi alebo stanoviskami a vyjadriť sa k nim, s cieľom ovplyvniť súdne rozhodnutie.
Odvolateľ tiež namietal, že pred vynesením rozhodnutia nebol oboznámený ani s listinnými dôkazmi

uloženými v exekučnom spise a k vykonanému dokazovaniu sa nemal možnosť vyjadriť a navrhnúť
dôkazy na podporu svojich tvrdení. V danej veci podľa žalobcu nebolo možné rozhodnúť bez jeho účasti
na pojednávaní, keďže trval na osobnej účasti svojho zástupcu na pojednávaní a zároveň riadne a
včas požiadal o jeho zrušenie z dôležitého dôvodu (keďže podľa jeho názoru vo veci koná nezákonný
sudca) a preto nebol daný dôvod pre postup súdu v konaní podľa ust. § 101 ods. 2 O.s.p. Navyše, v

situácii, kedy bolo potrebné vo veci vykonať dokazovanie navrhnutým dôkazom - listinami založenými
v exekučnom spise, mal súd umožniť žalobcovi uplatňovať svoje stanoviská k skutkovým aj právnym
otázkam nastoleným samotným súdom. Pokiaľ vnútroštátny súd dospel (podľa odvolateľa na základe
dokazovania,ktoréhoobsah,rozsahsibezakéhokoľvekdôvoduurčilsám)kzáveru,žeexistujeokolnosť
brániaca vydať pre žalobcu pozitívne rozhodnutie, musí vo všeobecnosti o tom informovať účastníkov

konania v spore a umožniť im, aby sa k tomu vyjadrili. Upozornil, že súd vykonal dokazovanie listinami,
ktorých pôvod nie je z odôvodnenia rozhodnutia poznateľný a nie je zrejmé, či išlo o listiny založené
v exekučnom spise.
Zároveň žalobca poukázal na svoje podanie (obsiahnuté v texte žaloby), ktorým upovedomil súd
o skutočnostiach nasvedčujúcich tomu, že sudcu, ktorému bola vec pridelená na prejednanie a

rozhodnutie, je potrebné z konania vylúčiť. Okolnosť, že krajský súd nevzhliadol v označených
skutočnostiach dôvod na vylúčenie sudcu, nič nemení na tom, že v očiach žalobcu a objektívne v očiach
verejnostinemožnotohtosudcupovažovať zanestranného.Uvedenérozhodnutiekrajskéhosúdu
bolo podľa odvolateľa vydané v rozpore s ustálenou judikatúrou v iných krajských súdoch v skutkovoa právne totožných veciach. Zároveň je v rozpore s judikatúrou Ústavného súdu SR, Európskeho súdu
pre ľudské práva v oblasti zachovávania práva na nestranný súd. Žalobca zdôraznil, že podal ústavnú
sťažnosť vo veci porušenia jeho práva na nestranný súd, ktorej výsledkom bude zrušenie rozhodnutia

krajského súdu.
Žalobca zotrval na tvrdení, že zákonom stanovená lehota na vydanie poverenia v predmetnom
exekučnom konaní nebola exekučným súdom dodržaná, čo potvrdzuje aj odôvodnenie napadnutého
rozsudku. V dôsledku toho bol v súdenej veci preukázaný žalobcom tvrdený nesprávny úradný postup,
spočívajúci vo viacerých skutočnostiach, a nielen jednej z nich. Konajúci súd sa mal preto vysporiadať

pri rozhodovaní vo veci so všetkými vytýkanými zložkami nesprávneho úradného postupu.

Žalovaná zostala v odvolacom konaní nečinná.

Krajský súd, ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O.s.p.), po zistení, že odvolanie podal k tomu oprávnený
účastník konania (§ 201 veta prvá O.s.p.) v zákonom stanovenej lehote (§ 204 ods. 1 O.s.p.),

preskúmal vec v rozsahu vymedzenom ust. § 212 ods. 1, 2 písm. b) O.s.p. a bez nariadenia odvolacieho
pojednávania postupom podľa § 156 ods. 3 O.s.p. v spojení s § 214 ods. 2 a § 211 ods. 2 O.s.p. rozsudok
okresného súdu ako vecne správny podľa § 219 ods. 1 O.s.p. potvrdil.

Primárne je zo strany odvolacieho súdu potrebné poukázať na zodpovednosť žalobcu za obsahové

vymedzenie svojho odvolania, v spojitosti s nevyhnutnosťou odvolacieho súdu rešpektovať svoju
viazanosťodvolacímidôvodmi(§212ods.1O.s.p.).Vtejtosúvislostijezjavné,že(nepochybnezdôvodu
predkladania enormného množstva typových podaní žalobcom na súdy), že (hmotno-právne) odvolacie
dôvody nekorešpondujú s právnymi dôvodmi a skutkovými zisteniami, na ktorých je založené napadnuté
rozhodnutie.Vodvolanížalobcunietjedinejzmienky(tobôžprotiargumetnácie)vovzťahukargumentácii

okresného súdu obsiahnutej v napadnutom rozhodnutí, že pri rozhodovaní Okresného súdu Liptovský
Mikuláš v exekučnej veci vedenej pod sp. zn. 5Er/549/2009, z ktorej si uplatňuje svoj nárok žalobca
žalobou v tomto súdnom, v štádiu konania o žiadosti o udelenie poverenia, nebola síce dodržaná
zákonná lehota na vydanie poverenia, čo však nemožno považovať za nesprávny úradný
postup, v dôsledku ktorého by žalobcovi mala vzniknúť materiálna škoda vo výške 125,00 Eur a náhrada

nemajetkovej ujmy vo výške 1.100,00 Eur s poukazom na jednotlivé ustanovenia zákona č. 514/2003
Z. z.. Nedodržanie uvedenej zákonom stanovenej lehoty však nemohlo byť na úkor riadneho výkonu
spravodlivosti, rešpektovania základných princípov konania, najmä kompenzovania nerovného vzťahu
medzi spotrebiteľom a dodávateľom služby (posudzovaním nekalých podmienok zmluvy). Žalobca teda
v konaní predovšetkým nepreukázal naplnenie primárneho atribútu zodpovednostného vzťahu, a to

nesprávny úradný postup. Odvolací súd nie je oprávnený preskúmať prvostupňové rozhodnutie na
základe iných, než účastníkom konania v odvolaní vznesených námietok.

Podstatná časť odvolacích námietok žalobcu je založená na tvrdení, že vo veci nerozhodoval nestranný
sudca. Krajský súd v Žiline, ako súd nadriadený, rozhodol uznesením č.k. 10NcC/34/2013-17

zo dňa 23. januára 2013, že zákonná sudkyňa Okresného súdu Liptovský Mikuláš JUDr. Gabriela
Brišková nie je vylúčená z prejednávania a rozhodovania veci. Od vydania tohto rozhodnutia, v ktorom
nadriadený súd podrobne uviedol dôvody, pre ktoré zákonnú sudkyňu možno považovať
za nestrannú zo subjektívneho aj objektívneho hľadiska, nedošlo ku žiadnym novým skutočnostiam
majúcim vplyv na nestrannosť zákonnej sudkyne, preto je argumentácia odvolateľa o konaní vylúčeného

sudcu bezpredmetná. Nad rámec uvedeného odvolací súd dopĺňa, že aktuálna aplikačná prax
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pri zohľadnení tak subjektívneho, ako aj objektívneho hľadiska
(teória zdania) sa v prevažujúcej miere prikláňa k záveru o povinnosti, ako aj požiadavke na sudcu v
každej veci zachovať vecný, profesionálny prístup, nadhľad, potrebnú dávku odstupu, pričom samotná
skutočnosť, že predmetom konania je nesprávny úradný postup, na ktorom sudca vykonával aj svoju

funkciu, nezakladá pomer sudcu k veci, teda dôvod pre jeho vylúčenie.
Je nutné rozlišovať medzi pojmom „súd" a „sudcovia" a z hľadiska zásad spravodlivého procesu
citlivo zvažovať ich vzťah v posudzovaných súvislostiach. Nezodpovedá právnym pomerom priliehavosť
názoru o mechanickom vzťahu medzi súdom a sudcami tohto súdu. Vzťah sudcov je pri výkone
rozhodovacej činnosti riadený princípom prezumpcie nezávislosti súdnej moci, ktorá nepodlieha

subjektívnym pocitom sudcov pri ich rozhodovaní a nie je ničím zaťažovaná v ich postojoch voči súdu.
Pôsobenie sudcov na určitom súde je vždy objektívne dané, len samá táto skutočnosť nemôže
byť dôvodom ich vylúčenia. Sudcovia ako reprezentanti verejnej moci by tak a priori stáli vo svetle
spochybňujúcom ich profesionálne schopnosti. Vzájomný vzťah medzi sudcom a súdom nie je vzťahomzamestnaneckým alebo služobným. Vymenovaním za sudcu vzniká a zánikom funkcie sudcu zaniká
osobitný vzťah sudcu k štátu, z ktorého vyplývajú vzájomné práva a povinnosti sudcu a štátu. Sudca je
pri výkone funkcie sudcu nezávislý a zákony a iné všeobecne záväzné právne predpisy vykladá podľa

svojho najlepšieho vedomia a svedomia, rozhoduje nestranne, spravodlivo, bez zbytočných prieťahov,
len na základe skutočnosti zistených v súlade so zákonom (§ 2 ods. 2 zákona č. 385/2000 Z. z.).
Nezávislosť sudcu je nevyhnutné vnímať aj ako nezávislosť v rámci samotnej súdnej moci, celého
súdneho systému, aj konkrétneho súdu na ktorom sudca pôsobí. Iba takéto chápanie nezávislosti je
predpokladom nestrannosti sudcu, ktorú nesmie nikto ohroziť (uznesenie Najvyššieho súdu SR sp.

zn. 1Nc 86/2011 zo dňa 24.11.2011). Sudca je povinný v každej súdenej veci zachovávať vecný a
profesionálny prístup, potrebnú dávku odstupu, pričom samotná skutočnosť, že predmetom konania je
nesprávny úradný postup súdu, na ktorom sudca vykonáva svoju funkciu (keď v prejednávanej veci
zákonný sudca nekonal a nerozhodoval v exekučnej veci, v ktorej malo dôjsť k nesprávnemu úradnému
postupu), nezakladá pomer sudcu k veci, a teda neexistuje dôvod pre vylúčenie zákonnej sudkyne JUDr.
Gabriely Briškovej z prejednávania a rozhodovania predmetnej veci.

Odvolací súd nespochybňuje, že súčasťou kontradiktórneho konania je právo účastníka byť
oboznámený s predloženými dôkazmi, vyjadriť sa k nim a podávať dôkazné návrhy. Zásadu
kontradiktórnosti však nemožno vykladať absolútne, resp. formalisticky, ale len vo väzbe s ostatnými
zásadami/ustanoveniami procesného predpisu. Predovšetkým účastník konania realizuje svoje

procesné práva v rámci súdneho pojednávania, na ktoré bol žalobca riadne a včas predvolaný, pričom
o možnosť ich uplatnenia sa obral sám svojím postupom - bezdôvodnou neúčasťou na súdnom
pojednávaní. Termín pojednávania (10. 05. 2013) prvostupňový súd vytýčil dňa 11. 04.
2013 a žalobcovi bolo toto predvolanie doručené prostredníctvom jeho právneho zástupcu dňa 25. 04.
2013 (č.l. 25 spisu). Až dňa 10. 05. 2013 o 06:43 hod. (t.j. v deň pojednávania) bol konajúcemu súdu

doručený návrh žalobcu (e-mail) na „zrušenie pojednávania z dôvodu objektívneho posúdenia porušenia
zásady nestranného súdu a sudcu", ktoré súd zaevidoval v deň pojednávania, pričom okresný súd sa s
návrhom na odročenie vysporiadal zákonom predpísaným spôsobom, keď na pojednávaní
uznesením návrh žalobcu na prerušenie konania zamietol a žiadosti právneho zástupcu žalobcu o
odročenie pojednávania nevyhovel. Správnym je aj samotné vecné vyhodnotenie uplatneného dôvodu

odročenia ako nie dôležitého (§ 119 ods. 1 O.s.p.), ako to korešponduje s vyššie uvedeným záverom
o neopodstatnenosti tvrdení žalobcu o konaní „vylúčeného" sudcu. Ustanovenie § 101 ods. 2 O.s.p.
umožňuje súdu konať v dôvodných prípadoch v neprítomnosti účastníkov konania. Dôvodom žiadosti
žalobcu o odročenie pojednávania bola námietka zaujatosti sudkyne, ktorá vec prejednáva, z dôvodu
absencie jej nestrannosti. Ak sudkyňa takémuto návrhu na odročenie pojednávania nevyhovela a vec

následne prejednala a rozhodla v neprítomnosti účastníkov a právneho zástupcu žalobcu, postupoval v
plnom súlade s ust. § 101 ods. 2 O.s.p., keďže o jej nevylúčení z prejenávania a rozhodovania veci z
tých istých dôvodov už bolo právoplatne rozhodnuté nadriadeným súdom. Účasť na pojednávaní súdu
je právom, ktoré v prejednávanej veci žalobcom a jeho právnym zástupcom (a ani žalovanou) nebolo
využité. Súčasne v tejto veci neexistoval (iný) dôležitý dôvod na odročenie pojednávania. Inými slovami,

v prípade pojednávania bez prítomnosti účastníka za podmienok predpokladaných zákonom, nemôže
dôjsť k odňatiu práva účastníka konať pred súdom (uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Cdo
116/93) a zároveň nie je porušená zásada kontradiktórnosti sporového konania. Ustanovenie § 101
ods. 2 (v spojení s § 119 O.s.p.) umožňuje súdu zvážiť dôvodnosť návrhu na odročenie pojednávania a
nadväzne konať v dôvodných prípadoch v neprítomnosti účastníkov konania. Iné chápanie predmetného

ustanovenia by viedlo k jeho obsolentnosti a zároveň k nežiaducim prieťahom v konaní, ktorých (tvrdená)
existencia je v konečnom dôsledku základom samotného nároku uplatňovaného žalobcom v žalobe.
Písomné vyjadrenie žalovanej zo dňa 30. 04. 2013 bolo súdu doručené 07. 05. 2013, t.j. až po vykonaní
predvolania účastníkov na pojednávanie a zároveň v čase 3 dní pred nariadeným termínom
pojednávania.Nemožnopretopovažovaťzaporušeniepožiadavkybezodkladnosti doručeniavyjadrenia

(§ 114 ods. 2 veta posledná O. s. p.) postup súdu (nemajúceho navyše v tom čase vedomosť o neúčasti
žalobcu na súdnom pojednávaní), ktorý oboznámenie žalobcu s vyjadrením vzhľadom na krátky časový
odstup a reálny čas doručenia vyjadrenia, ponechal už na samotné súdne pojednávanie. V konečnom
dôsledku však platí aj skutočnosť, že dôvodom meritórneho neúspechu žalobcu nebola argumentácia
predložená v písomnom vyjadrení žalovaného.

Bez akéhokoľvek racionálneho základu sú tvrdenia odvolateľa v tom smere, že súd si určil sám okruh a
rozsah dokazovania, resp. že z odôvodnenia nie je poznateľné, či išlo o listiny (ktorými bolo vykonané
dokazovanie) založené v exekučnom spise. Zo zápisnice v súdnom pojednávaní je mimo rámca
akýchkoľvek pochybností zjavné, že dokazovanie bolo vykonané oboznámením listinnými dôkazminachádzajúcimisavspiseapodstatnýmobsahomexekučnéhospisuOkresnéhosúduLiptovskýMikuláš
sp. zn. 5Er/549/2009 - ktorý dôkaz výslovne (na str. 2 spisu) požadoval samotný žalobca. Inú skutočnosť
nie je možné vyvodiť ani z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia (č. l. 69 až 77 spisu).

Odvolacie námietky žalobcu sa nedotýkajú hmotno-právnych dôvodov, pre ktoré okresný súd žalobu
zamietol.

Hmotno-právnym dôvodom zamietnutia uplatneného nároku žalobcu bolo nepreukázanie naplnenia

atribútov zodpovednostného vzťahu za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom exekučného
súdu. Žalobca v danom prípade odôvodňoval nesprávny úradný postup exekučného súdu nedodržaním
zákonom stanovenej 15-dňovej lehoty na vydanie poverenia pre súdneho exekútora na vykonanie
exekúcie.Okresnýsúdvykonanýmdokazovanímdospelkzáveru,ževsúdenejvecinedošlokprieťahom
s poukazom na skutkový stav popísaný vyššie. Súd potom nemal za preukázaný nesprávny úradný
postup ako jeden z predpokladov pre vznik zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nesprávnym

úradným postupom. Nárok žalobcu považoval súd za účelovo vykonštruovaný a aj v rozpore s dobrými
mravmi. Akékoľvek ďalšie dokazovanie vo veci by bolo preto nadbytočné.

Na základe konštatovaného odvolací súd dospel k záveru, že okresný súd vykonal v prejednávanej
veci dokazovanie náležitým spôsobom a v potrebnom rozsahu, spôsobom plne zodpovedajúcim

kontradiktórnosti sporového konania umožnil účastníkom realizáciu ich procesných práv a nadväzne
zákonným spôsobom vyhodnotil tak procesnú aktivitu účastníkov konania, ako aj meritum veci. Po
vykonaní a vyhodnotení dokazovania zákonným spôsobom a v potrebnom rozsahu vydal vecne správne
rozhodnutie, ktoré zodpovedajúcim spôsobom v zmysle ust. § 157 ods. 2 O. s. p. aj správne a
presvedčivo odôvodnil.

Odvolací súd ako vecne správny potvrdil aj odvolaním výslovne nenapadnutý, ale od rozhodnutia
vo veci samej závislý výrok o trovách prvostupňového konania.

O trovách odvolacieho konania rozhodol krajský súd podľa § 142 ods. 1 O.s.p. v spojení s § 224 ods.

1 O.s.p. Žalobca nebol v odvolacom konaní úspešný, a preto je povinný nahradiť žalovanej trovy, ktoré
jej v súvislosti s týmto konaním vznikli. Keďže si žalovaná náhradu trov odvolacieho konania neuplatnila
(§ 151 ods. 1 O.s.p.) a z obsahu spisu jej vznik trov aktuálneho odvolacieho konania ani nevyplýva,
odvolací súd jej náhradu trov odvolacieho konania nepriznal.

Toto rozhodnutie senátu odvolacieho súdu bolo prijaté hlasovaním pomerom hlasov 3 : 0 .

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e prípustné.