Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 10. december 2013

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 5Co/578/2013

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5612210862
Dátum vydania rozhodnutia: 10. 12. 2013
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Dagmar Cabadajová

ECLI: ECLI:SK:KSZA:2013:5612210862.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Dagmar

Cabadajovej a členov senátu JUDr. Miroslava Jamricha a JUDr. Gabriely Veselovej, v právnej veci
navrhovateľa: POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom Bratislava, Pribinova 25, IČO: 35 807 598, zastúpeného
spoločnosťou Fridrich Paľko, s.r.o., so sídlom Bratislava, Grösslingova 4, IČO: 36 864 421, proti
odporcovi:Slovenskárepublika-MinisterstvospravodlivostiSlovenskejrepubliky,sosídlomvBratislave,
Župné námestie 13, v konaní o náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy, o odvolaní navrhovateľa
proti rozsudku Okresného súdu Liptovský Mikuláš č. k. 8C/258/2012-52 zo dňa 20. júna 2013, takto

r o z h o d o l :

Krajský súd rozsudok okresného súdu p o t v r d z u j e.

Odporcovi náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutýmrozsudkomokresnýsúdžalobuvcelomrozsahuzamietolaodporcovináhradutrovkonania
nepriznal.

Súd prvého stupňa svoj rozsudok odôvodnil poukazom na ustanovenia zák. č. 514/2003 Z.z. o
zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a zmene niektorých zákonov a vykonané

dokazovanie, na základe ktorého mal preukázané nasledovné skutkové a právne skutočnosti:
V prejednávanej veci si navrhovateľ uplatnil náhradu majetkovej škody a nemajetkovú ujmu v peniazoch
v žalovanej výške, a to z dôvodu nesprávneho úradného postupu exekučného súdu, ktorý rozhodol o
žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie po uplynutí zákonnom stanovenej doby (§ 44 ods.
2 Exekučného poriadku). Vyššie citované ustanovenie zákona nedefinuje pojem nesprávneho úradného
postupu, nesprávnym úradným postupom je porušovanie povinností pri uskutočňovaní úkonov v konaní,
najmä jeho nesprávne vykonanie alebo vykonanie bez splnenia zákonných podmienok. Nesprávnym

úradnýmpostupomjeajopomenutieurobiťúkonalebovydaťrozhodnutievzákonnomstanovenejlehote.
Aj nevydanie rozhodnutia je nesprávnym úradným postupom.

Postupujúcpodľazák.č.514/2003Z.z.súdžalobuzamietolpreneunesenienavrhovateľovhodôkazného
bremena. Novelizáciou Občianskeho súdneho poriadku zákonom č. 519/1991 Zb. bola civilno-právna
zásada materiálnej pravdy nahradená v sporovom konaní zásadou prejednacou, v zmysle ktorej
dôkaznú povinnosť a dôkazné bremeno nesú účastníci konania, nie súd. Úlohou súdu je vykonať

navrhnuté dôkazy, ak ich uzná za právne relevantné. Občiansky súdny poriadok v § 120 ods. 1 ukladá
účastníkom dôkaznú povinnosť ohľadom ich tvrdení. Procesným dôsledkom neunesenia dôkazného
bremena je zamietnutie žaloby. Pre úplnosť súd poznamenáva, že dôkazná povinnosť má dve časti:účastník je povinný najskôr relevantné skutkové tvrdenia predniesť a následne je povinný preukázať ich
pravdivosť relevantnými dôkazmi.
Vprejednávanomprípadesúdvprvomradeskúmalsplneniezákladnéhopredpokladuuplatnenianároku

na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom na súde, ktorým je v zmysle §-u 15 ods.
l zákona č. 514/2003 Z.z. v platnom znení predbežné prerokovanie nároku na základe písomnej žiadosti
poškodeného podanej na príslušnom orgáne, ktorým je v súdenom prípade Ministerstvo spravodlivosti
SR. Navrhovateľ tvrdil, že tento zákonný postup dodržal písomnou žiadosťou, potvrdenie o prijatí ktorej
odporcom je založené v spise Okresného súdu Lipt. Mikuláš o náhrady škody z titulu nesprávneho

úradného postupu v exekučnej veci vedenej voči D. H.. Odporca vo vyjadrení k žalobe uvádza, že prvé
žiadosti o predbežné prerokovanie nároku mu boli doručené 23.04.2012, žaloba bola súdu doručená
27.09.2012, teda pred uplynutím lehoty 6 mesiacov, určených na predbežné prerokovanie nároku v
§ 16 ods. 4 zákona č. 514/2003 Z.z. v platnom znení. Obidve strany sporu súd musí upozorniť na
skutočnosť, že v tomto súdnom konaní je odporcom štát - Slovenská republika - ako nositeľ právnej
subjektivity (právnická osoba), menom ktorého koná štátny orgán - Ministerstvo spravodlivosti SR ( §

21 Obč. zák., § 21 ods. 2 Obč. súd. por.). Odporcom nie je štátny orgán - Ministerstvo spravodlivosti
SR, ktoré pri postupe podľa § 15 zák. č. 514/2003 Z. z. v platnom znení nekoná za štát, ale v rámci
vlastných kompetencií zverených mu zákonom koná vo vlastnom mene, na vlastný účet ako samostatná
právnická osoba. Preto ak navrhovateľ tvrdí, že potvrdenie o prijatí písomnej žiadosti o predbežné
prerokovanie nároku vystavené odporcom (t. j. Slovenskou republikou) sa nachádza v súdnom spise

Okresného súdu Lipt. Mikuláš, nejde o prijatie žiadosti orgánom určeným zákonom č. 514/2003 Z. z. v
platnom znení na jeho prerokovanie (Ministerstvom spravodlivosti SR). Je potom bez právneho významu
tvrdenie navrhovateľa, že odporca do dňa podania žaloby na žiadosť o predbežné prerokovanie nároku
pozitívne nereagoval. Rovnako odporca (t. j. Slovenská republika) v písomnom vyjadrení k žalobe
uvádza, že prvé žiadosti o predbežné prerokovanie nároku mu boli doručené 23.04.2012. Tieto žiadosti

však zrejme boli doručené Ministerstvu spravodlivosti SR, ktoré v tomto súdnom konaní koná za štát.
Ak boli žiadosti navrhovateľa o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody doručené odporcovi
namiesto toho, aby boli doručené Ministerstvu spravodlivosti SR, potom nárok navrhovateľa nebol
prerokovaný predbežne a žaloba je z hľadiska § 15 zák. č. 514/2003 Z. z. podaná predčasne. Ak
boli tieto žiadosti doručené kompetentnému orgánu Ministerstvu spravodlivosti SR (lebo ani jedna

strana sporu dôsledne nerozlišuje postavenie štátu ako účastníka konania, za ktorého koná Ministerstvo
spravodlivosti SR a postavenie Ministerstva spravodlivosti SR ako orgánu kompetentnému na konanie
podľa § 15 zák. č. 514/2003 Z. z.), potom navrhovateľ neuniesol na preukázanie tohto tvrdenia dôkazné
bremeno. Navrhovateľ v prvom rade ani netvrdil, kedy sa v súdenom prípade obrátil na Ministerstvo
spravodlivosti SR ( nie na Slovenskú republiku) s písomnou žiadosťou o predbežné prerokovanie

súdeného nároku na náhradu škody, čo bolo obsahom jeho žiadosti, či, akým spôsobom a kedy
Ministerstvo spravodlivosti SR reagovalo, či nárok navrhovateľa na náhradu škody nebol uspokojený
alebo bol uspokojený len čiastočne alebo mu bolo písomne oznámené, že jeho nárok na náhradu škody
uspokojený nebude. Ak sa navrhovateľ obrátil na kompetentný orgán spoločnou žiadosťou, týkajúcou
sa viacerých škodových prípadov, aj to mal jasne v žalobe tvrdiť. Rovnako navrhovateľ neoznačil dôkaz,

ktorým by preukázal podanie písomnej žiadosti o predbežné prerokovanie nároku v súdenom prípade.
Odkaz na iné súdne konanie (spis Okresného súdu Lipt. Mikuláš o náhrady škody z titulu nesprávneho
úradného postupu v exekučnej veci vedenej voči D. H.) je bez akéhokoľvek tvrdenia súvislostí súdeného
prípadu s označeným súdnym konaním nedostatočné. Navyše, nie je v možnostiach súdu zlustrovať
uvedené súdne konanie, pokiaľ nie je označené účastníkmi konania, predmetom konania a najmä

spisovou značkou (ktorá navrhovateľovi ako účastníkovi súdneho konania musí byť známa minimálne
z písomného potvrdenia o prijatí žaloby vystaveného súdom). Ak sú účastníkmi uvedeného súdneho
konania navrhovateľ a odporca, nie p. H., rovnako súd nemá možnosť lustrácie v niekoľkých stovkách
súdnych spisov (v súdnom registri sú uvedení účastníci konani, nie skutkové tvrdenia). Ak by aj súd
vychádzal z toho, že odporca v písomnom vyjadrení k žalobe dôsledne nerozlišuje konanie Ministerstva

spravodlivosti SR za SR a Ministerstva spravodlivosti SR, a teda prvé žiadosti navrhovateľa o predbežné
prerokovanie nároku na náhradu škody boli doručené Ministerstvu spravodlivosti SR 23.04.2012, potom
je žaloba z čisto časového hľadiska podaná predčasne. Ustanovenie § 16 ods. 4 označenej právnej
úpravy oprávnenému subjektu dáva možnosť obrátiť sa so svojím nárokom na náhradu škody na súd v
prípadejehoneuspokojeniaalebočiastočnéhouspokojeniado6mesiacovododňaprijatiažiadostialebo

písomného oznámenia poškodenému, že jeho nárok na náhradu škody nebude uspokojený. Keďže
od 23.04.2012 (najskorší možný termín podania písomnej žiadosti o predbežné prerokovanie nároku)
neuplynula do podania žaloby 27.09.2012 zákonná lehota 6 mesiacov, opäť možno prijať záver o jej
predčasnom podaní.Ako právny základ žalovaného nároku navrhovateľa uvádza nesprávny úradný postup Okresného
súdu Lipt. Mikuláš pri vydávaní poverenia v exekučnej veci vedenej súdnym exekútorom pod sp. zn.
EX 14419/2010. Na margo označenia exekučného spisu súd dodáva, že ak navrhovateľovi nebola

zrejmá súdna spisová značka exekučného konania (ktorú mohol zistiť pri riadnej súčinnosti so súdnym
exekútorom, ktorého sám požiadal o vymoženie svojej pohľadávky), nič mu nebránilo exekučnú
vec bližšie identifikovať minimálne menom a sídlom súdneho exekútora a označením povinného,
nevzbudzujúcim pochybnosti o jeho totožnosti (na strane 2 žaloby navrhovateľ uvádza jeho dátum
narodenia XX.XX.XXXX, na strane 7 správny dátum narodenia XX.XX.XXXX). Avšak vtedajšiemu

právnemu zástupcovi navrhovateľa bolo doručené uznesenie o zastavení exekúcie, a to dňa 30.06.2011,
takže navrhovateľ mal možnosť pri riadnej komunikácii so svojím vtedajším právnym zástupcom
spisovú značku súdneho konania zistiť. Navrhovateľ tvrdí, že k povereniu súdneho exekútora došlo
dňa 25.02.2011, v omeškaní dlhšom viac ako 7 mesiacov (počiatok plynutia tejto lehoty žalobca
nešpecifikuje). Z pripojeného spisu tunajšieho okresného súdu sp. zn. 6Er/1398/2010 je preukázané,
že ide o exekučnú vec súdneho exekútora JUDr. Rudolfa Krutého so sídlom v J., X. XX, ktorý

jej pridelil sp. zn. EX 14419/10. Dňa 09.12.2010 bola tunajšiemu okresnému súdu doručená, čo
vyplýva z prezenčnej súdnej pečiatky aj z elektronického potvrdenia prijatia návrhu z 09.12.2010
o 10,51 hod. žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie pre tohto súdneho exekútora v
exekučnej veci oprávneného POHOTOVOSŤ, s.r.o. proti povinnému C. C., nar. XX.XX.XXXX pre
vymoženie pohľadávky 1.797,89 eur s príslušenstvom na základe návrhu z 20.09.2010, ktorý bol

k tejto žiadosti pripojený. Ako exekučný titul je označený rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu,
zriadeného zriaďovateľom Slovenská rozhodcovská a.s., IČO: 35 922 761, Bratislava, zo 07.07.2010
sp. zn. SR 05686/10, právoplatný 02.08.2010 a vykonateľný 05.08.2010. Z textu tohto exekučného
titulu vyplýva, že priznáva právo na zaplatenie zmenkovej sumy 1.797,89 eur s príslušenstvom na
základe blankozmenky vystavenej 29.06.2009 žalovaným C. C. na zabezpečenie záväzku z úverovej

zmluvy. Tunajšíokresnýsúdpožiadal StályrozhodcovskýsúdSlovenskejrozhodcovskej,a.s.Bratislava
písomnosťou z 20.12.2010 o predloženie rozhodcovského spisu zn. SR 05686/10. Stály rozhodcovský
súd elektronickým podaním doručeným súdu 29.12.2010 požiadal o predĺženie lehoty na splnenie
tejto povinnosti o 30 dní písomnosťou doručenou súdu 18.01.2011 oznámil, že v prílohe tohto listu
zasiela na CD nosiči požadované písomnosti. Následne bolo poverenie na vykonanie exekúcie vydané

25.02.2011 a dňa 28.02.2011 bolo exekučné konanie uznesením č. k. 6Er/1398/2010-21, právoplatným
04.05.2011, zastavené v zmysle § 57 ods. 2 Exekučného poriadku v spojení s § 45 ods. 2 zákona o
rozhodcovskom konaní, pretože predmetom exekučného titulu je právom nedovolené plnenie. Vydanie
poverenia v uvedenom čase sa spravovalo § 44 ods. 2 Exekučného poriadku účinného do 31.05.2011,
v zmysle ktorého ak súd nezistí rozpor žiadosti o udelenie poverenia na výkon exekúcie alebo návrhu

na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom, do 15 dní od doručenia žiadosti písomne
poverí exekútora, aby vykonal exekúciu. Táto lehota neplatí v prípade exekučného titulu podľa § 41 ods.
2 písm. c/, d/. Súd len poznamenáva, že uvedené zákonné ustanovenie zakotvuje lehotu 15 dní od
doručenia žiadosti na písomné poverenie exekútora, nie aj na doručenie poverenia exekútorovi. Súdny
exekútor bol teda vykonaním exekúcie poverený včas. Navyše exekučným titulom bol rozhodcovský

rozsudok, ktorý je rozhodnutím rozhodcovského orgánu. Aj keď Exekučný poriadok v znení účinnom
do 31.05.2011 v § 41 ods. 2 písm. d/ Exekučného poriadku uvádzal ako rozhodnutia, pri ktorých
neplatí 15-dňová lehota na vydanie poverenia, vykonateľné rozhodnutia rozhodcovských komisií a
zmiery nimi schválené, nie aj rozhodcovské rozsudky, toto ustanovenie treba vykladať extenzívne, za
použitiaargumentumaminoriadmaius.Zmyslomtejtoprávnejúpravyboloposkytnúťochranupovinným

subjektom, zaviazaných exekučnými titulmi, ktoré neprešli kontrolou súdnej moci v základnom konaní.
Ak medzi tieto exekučné tituly patria rozhodnutia rozhodcovských komisií a zmiery nimi schválené, tým
skôr medzi ne musia patriť rozsudky vydané rozhodcovskými súdmi. Tomuto výkladu nasvedčuje aj
neskoršia novelizácia Exekučného poriadku účinná od 01.06.2011.
Aj keď navrhovateľ nepreukázal existenciu prieťahov v súdnom konaní ani nečinnosť súdu zákonom

vyžadovaným rozhodnutím štátneho orgánu alebo súdu, plniac si povinnosť prevencie, aj vo vzťahu k
samotnej žalobe súd prednáša, že navrhovateľ nepreukázal ani výšku tvrdenej majetkovej škody 125,-
eur. Či už ide o skutočnú škodu, alebo o ušlý zisk (čo nie je zo žaloby zrejmé), navrhovateľ nepreukázal
vynaloženie čiastky 70,- eur na správu a údržby vymáhanej pohľadávky. Rovnako netvrdil, za ktoré
obdobie mali tieto náklady vzniknúť, či ide o odmenu za pracovné výkony zamestnanca, kedy a v

akom rozsahu bola dojednaná a kedy bola navrhovateľom uhradená. Navrhovateľ nepreukázal, za aké
obdobie a kedy vznikli náklady na udržiavanie a správu informačného systému vyčíslené sumou 40,- eur
a na administratívne spracovanie, poštovné, telekomunikačné výdaje spojené s urgovaním, kontrolou
stavu konania na exekučnom súde vo výške 15,- eur. V pripojenom exekučnom spise tunajšiehookresného súdu sp. zn. 6Er/1398/2010 sa nenachádza žiadny dôkaz preukazujúci, že navrhovateľ
urgoval alebo kontroloval stav konania na exekučnom súde. Pokiaľ tak robil prostredníctvom súdneho
exekútora, rovnako súdu nepredložil o tom žiaden dôkaz; v súdnom exekučnom spise sa nenachádza

žiadna žiadosť súdneho exekútora o oznámenie stavu exekučného konania. V tejto súvislosti musí
súd pripomenúť, že navrhovateľ si uplatňuje právo na náhradu majetkovej škody vo výške 125,- eur
paušálne vo všetkých súdnych konaniach (len v senáte 8C Okresného súdu Lipt. Mikuláš cca 110
vecí) bez ohľadu na tvrdenú dĺžku nečinnosti súdu. Odôvodnenie požadovanej náhrady nemajetkovej
ujmy v peniazoch žalobcom je len hypotetické. Navrhovateľ nepreukázal, že došlo k zániku povinného,

k zmareniu účelu konania pre stratu kontaktu s povinným a insolvencii povinného. Ak konaním súdu
malo dôjsť u členov riadiacich orgánov navrhovateľa, resp. majiteľov právnickej osoby k pocitu frustrácie,
úzkosti, nespravodlivosti, neistoty, nedôvery v právo a v rovnosť spoločnosti, ako fyzické osoby sa môžu
domáhať ochrany svojich práv zákonom predpísaným spôsobom. Navrhovateľ netvrdil konkrétne, kedy
a ktoré jeho plánované podnikateľské aktivity a už vytvorené podnikateľské plány zanikli ani tento zánik
nepreukázal. Navrhovateľ tiež netvrdil a nepreukázal, že došlo k strate zisku z realizovaného obchodu

a hospodárskej strate na navrhovateľa (napr. predložením výpisov z účtovnej evidencie potom, čo by
navrhovateľ musel tvrdiť konkrétnu výšku tejto straty a obdobie jej vzniku - aj keď môže ísť o skutočnosti
tvoriace predmet žalobcovho obchodného tajomstva, potom záleží od navrhovateľa, či ich bude naďalej
tajiť a vystavuje sa riziku neunesenia dôkazného bremena v konaní o náhradu škody alebo ich zverejní
a splní dôkaznú povinnosť). Napokon navrhovateľ konkrétne netvrdil a nepreukázal ani ovplyvnenie

jeho ďalších podnikateľských postupov a jeho neistotu v plánovaní ďalších rozhodnutí. Pre nedostatok
skutkových tvrdení, uvedených v žalobe a neúčasť navrhovateľa na súdnom pojednávaní, na ktoré bol
riadne a včas predvolaný, súd nemohol posúdiť, kedy sa ako poškodený o škode dozvedel, preto nebolo
možné bližšie sa zaoberať odporcom vznesenou námietkou premlčania. Vzhľadom na ostatné dôvody
pre zamietnutie žaloby bolo nadbytočným odročovanie pojednávania a dokazovanie, či k premlčaniu

žalovaného nároku došlo, alebo nie.
Ako poukázal vo svojom vyjadrení odporca, súd môže pri posudzovaní nároku na náhradu škody
vychádzať z existencie prieťahu v súdnom konaní v zmysle § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z.
len v prípade ich konštatovania či už vo výsledkoch vybavenie sťažnosti na prieťahy, žiadosti o
prešetrenie vybavenia sťažnosti na prieťahy, právoplatnom rozhodnutí vydanom v disciplinárnom

konaní, právoplatnom rozhodnutí Európskeho súdu pre ľudské práva o porušení práva na prerokovanie
veci bez zbytočných prieťahov alebo v právoplatnom rozhodnutí Ústavného súdu SR o ústavnej
sťažnosti konštatujúcom porušenie práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. Navrhovateľ
nesplnil svoju dôkaznú povinnosť v zmysle § 120 ods. 1 Obč. súd. por. v tomto sporovom konaní a
netvrdil ani nepreukázal, kedy, ktorý štátny alebo súdny orgán a ktorým rozhodnutím zistil existenciu

prieťahov v súdnom konaní, keďže rozhodovanie o tejto otázke nepatrí do právomoci súdu I.stupňa.

Záverom možno konštatovať, že navrhovateľ neuniesol dôkazné bremeno v celom rozsahu. Napriek
obsiahlosti žaloby netvrdil a ani nepreukázal základné atribúty zodpovednostného právneho vzťahu,
ktorými sú zavinené protiprávne konanie (navrhovateľom tvrdený nesprávny úradný postup Okresného

súdu Lipt. Mikuláš v exekučnom konaní vedenom pod sp. zn. EX 14419/10 súdneho exekútora
JUDr. Rudolfa Krutého, J., X. XX voči povinnému C. C., nar. XX.XX.XXXX, pre vymoženie 1.797,89
s príslušenstvom), vznik škody (vzhľadom na neexistenciu zavineného protiprávneho konania bolo
nadbytočným ďalej vznik škody dokazovať, opäť však možno poukázať na nedostatok skutkových
tvrdení a neoznačenie príslušných dôkazov), ani príčinnú súvislosť medzi vzniknutou škodou a

zavineným protiprávnym konaním.
Rozhodnutie o náhrade trov konania je založené na § 142 ods. 1 a § 151 ods. 1 Obč. súd. por. V
konaní úspešný odporca síce v písomnom vyjadrení z 13.06.2013 podal návrh na prisúdenie náhrady
vzniknutých trov, avšak tieto v zákonnej lehote nevyčíslil.

V zákonom stanovenej lehote proti rozsudku súdu prvého stupňa podala odvolanie navrhovateľka.
Namietala, že riadne a včas požiadala o zrušenie pojednávania, uviedla dôležité dôvody a predložila
súdu listiny spájané s označenými dôvodmi. Súd nemohol vec prejednať v neprítomnosti navrhovateľky.
V ďalšom poukázala na to, že vo veci rozhodoval vylúčený sudca. V konkrétnostiach uviedla, že
súd sa mal dopustiť viacerých omylov. Súd podľa jej názoru rozhodol bez toho, aby umožnil

navrhovateľke ovplyvniť rozhodnutie všeobecného súdu vyjadriť sa k skutkovým a právnym otázkam
veci. Navrhovateľka ako strana v konaní nebola oboznámená s obsahom dôkazov a prednesov, nemala
možnosť sa k týmto dôkazom a prednesom vyjadriť, pričom sama nemala možnosť navrhnúť dôkazy napodporu svojich protitvrdení. Záverom navrhla, aby odvolací súd zrušil napadnuté rozhodnutie zrušil a
vrátil vec tomuto súdu na opätovné prejednanie.

Krajský súd, ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O.s.p), preskúmal rozsudok okresného súdu v rozsahu
vyplývajúcom z ustanovenia § 212 ods. 1 O.s.p. a bez nariadenia pojednávania podľa ust. § 214 ods.
2 O.s.p. v spojení s ust. § 156 ods. 3 O.s.p. tento rozsudok podľa ust. § 219 ods. 1 O.s.p. ako vecne
správny potvrdil.

Pokiaľ išlo skutkové zistenia, vyhodnotenie rozhodujúcich skutočností a právne posúdenie veci v tomto
smere sa odvolací súd v celom rozsahu stotožnil s dôvodmi napadnutého rozhodnutia, ktoré v takomto
prípade nie je potrebné opakovať (ust. § 219 ods. 2 O.s.p.), keďže ani zo strany odvolateľky neboli v
priebehu odvolacieho konania tvrdené také skutočnosti, s ktorými by sa nevyporiadal súd prvého stupňa
v dôvodoch napadnutého rozhodnutia.

Zodôvodneniarozhodnutiavyplývavzťahmedziskutkovýmizisteniamiaúvahamiprihodnotenídôkazov
na strane jednej a právnymi závermi na strane druhej. Okresný súd neporušil právo účastníkov
konania na spravodlivý proces, nakoľko v hodnotení skutkových zistení neabsentuje žiadna relevantná
skutočnosť alebo okolnosť, naopak okresný súd ich náležitým spôsobom v celom súhrne posúdil a aj
náležite vyhodnotil.

Prvostupňový súd je vo svojej argumentácii obsiahnutej v odôvodnení napadnutého rozhodnutia
koherentný, jeho rozhodnutie je konzistentné a jeho argumenty podporujú príslušný záver o
neodôvodnenosti nároku žalobcu. Rozhodnutie prvostupňového súdu je presvedčivé, premisy zvolené
v rozhodnutí, rovnako ako aj závery, ku ktorým na základe týchto premís prvostupňový súd dospel, sú

pre právnickú ale i laickú verejnosť prijateľné, racionálne a aj spravodlivé.
V sporovom konaní, o ktoré ide aj v prejednávanej veci, platí dispozičná a prejednacia zásada.
Prejednacia zásada spočíva v tom, že tvrdenie skutočností a navrhovanie dôkazov, ktoré ju preukazujú,
je zásadne vecou účastníkov konania. Úprava vychádza z toho, že iniciatíva pri zhromažďovaní dôkazov
leží zásadne na účastníkoch a ukladá im označiť dôkazy k preukázaniu tvrdenia. Účastník má teda

povinnosť tvrdenia (§ 79 ods. 1 a § 101 ods. 1 O.s.p.) a povinnosť dôkazu. K splneniu tejto povinnosti je
zaviazaný každý účastník konania. Pokiaľ navrhovateľka poukazuje na ust. § 101 ods. 2 O.s.p. a na to,
že súd nepostupoval správne keď vykonal pojednávanie bez prítomnosti navrhovateľky, odvolací súd
uvádza, že súd prvého stupňa postupoval správne, keď nepristúpil na rôzne konštrukcie navrhovateľky,
ktoré iba sťažujú priebeh konania a postup súdu v ňom. Ustanovenie § 101 ods. 2 O.s.p. predpokladá pre

prejdnanie v neprítomnosti takého účastníka skutočnosť že sa účastník nedostaví na pojednávanie ani
nepožiadal z dôležitého dôvodu o odročenie. Navrhovateľka v danom prípade nepožiadala o odročenie
z dôležitého dôvodu. Z návrhu na zrušenie nariadeného pojednávania z dôvodu porušenia nestrannosti
súdu a sudcu je možné pri jeho obsahom posúdení dôjsť k záveru, že týmto úkonom, by navrhovateľka
mohla požiadať o odročenie pojednávania, no zároveň vzhľadom na uvedený dôvod - nestrannosť

sudcu, súdu - nie je možné v danej situácií vyhodnotiť takýto dôvod ako dôležitý, nakoľko o nestrannosti
súdu už rozhodované v predmetnom konaní bolo.
Odvolacísúdzdôrazňuje,ževneboloporušenéprávonakontradiktórnekonanie.Podľaust.§115ods.1,
2 O.s.p., ak tento zákon alebo osobitný predpis neustanovuje inak, súd nariadi na prejednanie veci samej
pojednávanie, na ktoré predvolá účastníkov a všetkých, ktorých prítomnosť je potrebná. Predvolanie sa

musí účastníkom doručiť tak, aby mali dostatok času na prípravu, spravidla najmenej päť dní pred dňom,
keď sa má pojednávanie konať.
Právo účastníka, aby jeho vec bola prejednávaná verejne a v jeho prítomnosti zaručené čl. 48 ods. 2
Ústavy SR, je potrebné chápať tak, že súd je povinný umožniť účastníkovi uplatnenie práva konať a
rozhodnúť v jeho prítomnosti. Dokazovanie je časťou občianskeho súdneho konania, v ktorej si súd

vytvára poznatky potrebné na rozhodnutie vo veci. Účastníci konania majú procesnú dôkaznú povinnosť,
teda povinnosť uviesť dôkazy na preukázanie tvrdených skutočností. Procesný dôsledok spojený s
dôkaznou povinnosťou môže mať za následok neunesenie dôkazného bremena. Dôkaznú povinnosť
môže účastník plniť od začiatku konania, v návrhu na začatie konania, vo vyjadrení k nemu, mimo
týchto procesných úkonov, v rámci prípravy pojednávania pri odročovaní pojednávania. Jej cieľom je

unesenie dôkazného bremena v rozsahu, v ktorom dôkazné bremeno spočíva na účastníkovi konania
bez ohľadu na jeho procesné postavenie. Za dôkaz môžu slúžiť všetky prostriedky, ktorými možno zistiť
stav veci, najmä výsluch svedkov, znalecký posudok, správy a vyjadrenia orgánov fyzických osôb a
právnických osôb, listiny, ohliadka a výsluch svedkov. Podľa ust. § 129 ods. 1 O.s.p. možno vykonaťdokazovanie listinami tak, že predseda senátu (samosudca) na pojednávaní listinu alebo jej časť prečíta
alebo oboznámi ich obsah. Podľa ust. § 122 ods. 1 O.s.p. súd vykonáva dokazovanie na pojednávaní,
ak neboli splnené podmienky na vydanie rozhodnutia bez ústneho pojednávania.

Navrhovateľka v množstve svojich podaní na súdoch tvrdí, že súdy jej svojím postupom odňali možnosť
konať pred súdom. Túto procesnú vadu vyvodzuje z toho, že v rozhodnutiach súdov absentuje náležité
odôvodnenie zaujatého právneho názoru.

Podľa uznesenia Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.zn. IV. ÚS 115/03 z 3. júla 2003: „Všeobecný
súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú
pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez
toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie
rozhodnutia všeobecného súdu (prvostupňového, ale aj odvolacieho), ktoré stručne a jasne objasní
skutkový a právny základ rozhodnutia, stačí na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované

základné právo účastníka na spravodlivý proces“. Súd považuje za potrebné v tejto súvislosti upozorniť
aj na uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.zn. II. ÚS 78/05 zo 16. marca 2005, podľa
ktorého: „Súčasťou základného práva na súdnu ochranu v občianskom súdnom konaní podľa čl. 46
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky je právo na odôvodnenie, ktorého štruktúra je rámcovo upravená
v § 157 ods. 2 O.s.p. Táto norma sa uplatňuje aj v odvolacom konaní (§ 211 O.s.p.). Odôvodnenie

súdneho rozhodnutia v opravnom konaní nemá odpovedať na každú námietku alebo argument v
opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní, zostali
sporné alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov prvostupňového rozhodnutia, ktoré sa preskúmava
v odvolacom konaní“. Za porušenie základného práva zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy SR v žiadnom
prípade nemožno považovať to, že súdy neodôvodnili svoje rozhodnutia podľa predstáv navrhovateľa

(zhodne judikatúra Najvyššieho súdu SR 7 Cdo 185/2013 a ďalšie).

V danej veci bolo nariadené pojednávanie na konkrétny termín, pričom navrhovateľka bola riadne na
toto pojednávanie predvolaná, no bez ospravedlnenia sa nedostavila i keď podala návrh na zrušenie
pojednávania z dôvodu objektívneho porušenia zásady nestrannosti súdu a sudcu. Krajský súd

poukazuje na skutočnosť, že v zmysle § 18 O.s.p. majú účastníci v občianskom súdnom konaní
rovnaké postavenie a súd je povinný zabezpečiť im rovnaké možnosti na uplatnenie ich práv, teda právo
vykonávať procesné úkony, vo formách stanovených zákonom nazerať do spisu, robiť si výpisy, vyjadriť
sa k návrhom na dôkazy a všetkým dôkazom, ktoré sa vykonali § 123 O.s.p., byť predvolaní na súdne
pojednávanie. Na pojednávaní sa súd oboznámil s obsahom spisu a obsahom exekučného spisu súdu.

Pokiaľ teda okresný súd na pojednávaní dňa vykonal dôkazy navrhované navrhovateľkou a poskytol
možnosť obom účastníkom zúčastniť sa pojednávania, čím mali možnosť vyjadriť sa k dôkazom, resp.
navrhnúť ďalšie dôkazy na preukázanie svojich tvrdení, tak týmto postupom okresného súdu nedošlo k
porušeniuprincípovkontradiktórnostiaprincípurovnostizbraníakozákladnýchdefiničnýchprvkovpráva
naspravodlivésúdnekonanie.Kprávuúčastníkakonaniavyjadriťsakuvšetkýmvykonávanýmdôkazom

zodpovedá aj povinnosť súdu umožniť účastníkovi, aby sa vyjadril ku každému dôkazu, ktorý súd
vykonal a ktorý môže aj obsahovať zistenie významné pre rozhodnutie súdu. Tento postup bol zo strany
okresného súdu postupom podľa § 122 ods. 1 v spojení s § 123 O.s.p. dodržaný. Okresný súd dodržal i
zásadu priamosti a ústnosti vykonávania dôkazov ako jednu zo základných zásad občianskeho súdneho
konania, ktorú zaručuje nielen ústava (čl. 48 ods. 2), ale aj Dohovor (čl. 6 ods. 1), keďže táto zásada je

súčasťou práva účastníkov konania na spravodlivé prejednanie veci, týkajúce sa ich občianskych práv a
záväzkov a je aj zároveň špecifickým vyjadrením zásady kontradiktórnosti sporového konania. Práve zo
strany prvostupňového súdu dodržanie práva účastníka konania vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným
dôkazom je v zhode i s judikatúrou, o ktorú sa opiera aj ESĽP, ktorý vyslovil, že súčasťou koncepcie
spravodlivéhosúdnehokonaniajezásadakontradiktórnosti,vsúladesktoroumusiamaťúčastnícinielen

právo navrhnúť všetky dôkazy, ktoré považujú za nevyhnutné na preukázanie svojich tvrdení, ale aj
právo byť oboznámený a vyjadriť sa ku všetkým dôkazom a vyjadreniam predloženým s cieľom ovplyvniť
rozhodnutie súdu. Vo vzťahu k princípu rovnosti braní, ktorý bol prvostupňovým súdom dodržaný, bola
poskytnutá obom účastníkom konania primeraná možnosť predložiť svoje návrhy. Pokiaľ okresný súd v
rámci vykonávaného dokazovania vytvoril procesný priestor obom sporovým stranám na navrhovanie

dôkazov, oboznámenie sa a vyjadrenie sa k nim, tak neodňal navrhovateľke ako účastníčke konania
možnosť konať pred súdom, teda rešpektoval judikatúru ústavného súdu a ESĽP. Postupom okresného
súdu nedošlo k porušeniu práva vyjadriť sa ku každému z vykonaných dôkazov v zmysle čl. 48 ods. 2
Ústavy SR, k porušeniu zásad priamosti a ústnosti vykonávania dôkazov a kontradiktórnosti sporovéhokonania, teda zásad obsiahnutých v príslušných ustanoveniach O.s.p., v práve na spravodlivý proces,
ako ho vykladá ústavný súd a ESĽP.

Pokiaľ navrhovateľka spochybňovala v konaní zákonného sudcu s poukazom na ust. § 15 ods. 1 O.s.p.
odvolací súd zdôrazňuje, že o vylúčení zákonného sudcu už rozhodoval. Odvolací súd v aktuálnom
konaní takisto nezistil žiadne skutočnosti, ktoré by spochybňovali nestrannosť zákonného sudcu.
Z ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku (§ 14 a nasl. O.s.p.) predstavuje výnimku z významnej
ústavnejzásady,ženiktonesmiebyťodňatýsvojmuzákonnémusudcovi(čl.48ods.1ÚstavySlovenskej

republiky). Vzhľadom na to možno vylúčiť sudcu z prejednávania a rozhodovania pridelenej veci len
celkom výnimočne a len zo skutočne závažných dôvodov, ktoré sudcovi zjavne bránia rozhodnúť
v súlade so zákonom, objektívne, nezaujato a spravodlivo. Samotný subjektívny názor účastníka
konania, že v osobe určitého sudcu sú dané okolnosti vylučujúce ho z prejednávania a rozhodovania
veci, nezakladá ešte bez ďalšieho dôvod pre legitímne obavy z jeho nestranného a nezaujatého
rozhodovania.

Dôvod na vylúčenie sudcu nezakladá ani skutočnosť, že sudca má prejednať a rozhodnúť vec, v ktorej
žalovaným je súd, na ktorom tento sudca vykonáva súdnictvo (viď napríklad uznesenie Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky z 31. mája 2010 sp. zn. 3 Nc 14/2010 a ďalšie). Pre účely preskúmavanej
veci odvolací súd konštatuje, že dôvodom na vylúčenie sudcu nie je bez ďalšieho ani to, že vykonáva
súdnictvo na súde, ktorý údajne (podľa tvrdenia navrhovateľky) svojím nesprávnym úradným postupom

v inej právnej veci založil zodpovednosť odporkyne za majetkovú a nemajetkovú ujmu v zmysle zákona
č. 514/2003 Z.z.

Pokiaľ navrhovateľka v odvolaniach v mnohých týchto sporoch tvrdila, že súd prvého stupňa
konštatoval, že ňou namietané lehoty na vydanie rozhodnutia boli dodržané, odvolací súd zdôrazňuje,

že prvostupňový súd v odôvodnení napadnutého rozsudku poukázal na tú skutočnosť, že zákonom
stanovená lehota na vydanie poverenia nebola dodržaná. Odvolací súd poukazuje na názor Ústavného
súdu SR, podľa ktorého porušenie práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov nemožno
vyvodzovať len zo skutočnosti, že štátny orgán dôsledne nepostupoval v zákonom ustanovených
lehotách (nález Ústavného súdu SR z 7. mája 2013, sp. zn. IV. ÚS 471/2012-75). Ďalej je nutné

zdôrazniť, že súd vo svojej rozhodovacej činnosti na zákonom ustanovené lehoty síce prihliada, ale
ich nedodržanie automaticky nevyvoláva porušenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy,
pretože aj v týchto prípadoch sú rozhodujúce všetky konkrétne okolnosti posudzovanej veci Porušenie
práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov v zmysle citovaného článku ústavy nemožno
preto vyvodzovať len zo skutočnosti, že štátny orgán dôsledne nepostupoval v zákonom ustanovených

lehotách (pozri napr. I. ÚS 86/02). Ústavný súd už v tejto súvislosti uviedol, že pojem „zbytočné prieťahy"
obsiahnutý v čl. 48 ods. 2 ústavy (obdobne aj pojem v „primeranej lehote" obsiahnutý v čl. 6 ods.
1 dohovoru) je pojem autonómny, ktorý nemožno vykladať a aplikovať len s ohľadom na v zákone
ustanovené lehoty na vykonanie toho-ktorého úkonu súdu alebo iného štátneho orgánu (I. ÚS 70/02).

O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 142 ods. 1 O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p.
V odvolacom konaní bola úspešná odporkyňa, ktorá si však náhradu trov odvolacieho konania postupom
podľa § 151 ods. 1 O.s.p. neuplatnila, resp. jej ani žiadne trovy nevznikli, preto rozhodol krajský súd tak,
ako je uvedené vo výroku tohto rozsudku.

Rozhodnutie odvolacieho súdu bolo prijaté hlasovaním v pomere hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.