Rozsudok Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 19. jún 2013

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 11Co/66/2013

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2107209406
Dátum vydania rozhodnutia: 19. 06. 2013
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Fedor Benka

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2013:2107209406.5

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedu Mgr. Fedora Benku a sudcov JUDr. Silvie

Hýbelovej a Mgr. Jozefa Mačeja v právnej veci žalobcu: K. F., nar. XX.XX.XXXX, bytom Y. XX,
zastúpený advokátkou JUDr. Darinou Kurňavovou, Kapitulská 5, Trnava, proti žalovaným: 1. M.V.
partners, s.r.o. (predtým BENEFIT INVEST, s.r.o.), so sídlom Staničná 16/1062, Trenčín, IČO: 36 337
617, zastúpený advokátkou JUDr. Annou Žedényiovou, Palackého 85/5, Trenčín, 2. Singel, s.r.o., so
sídlom Slovenského národného povstania 3/5, Nová Dubnica, IČO: 36 348 023 (13.03.2012 vymazaný z
Obchodného registra), 3. EXICA, s.r.o., so sídlom Račianska 66, Bratislava, IČO: 36 333 671, zastúpený
splnomocnenkyňou: Studio Legale, s.r.o., so sídlom Červeňova 20, Bratislava, IČO: 36 811 874 a 4.

O. M., nar. XX.XX.XXXX, bytom Y. XXX/X, J. L., zastúpený advokátkou JUDr. Annou Žedényiovou,
Palackého 85/5, Trenčín, o určenie vlastníckeho práva, o odvolaní žalovaných proti rozsudku Okresného
súdu Trnava č.k. 19C/38/2007 - 231 zo dňa 4. februára 2009, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej vyhovujúcej časti p o t v r d z u j e .

Žiadny z účastníkov nemá právo na náhradu trov tohto konania.

o d ô v o d n e n i e :

Rozsudkom napadnutým odvolaním súd prvého stupňa určil, že výlučným vlastníkom nehnuteľností
nachádzajúcich sa v obci Y., kat. úz. Y., zapísaných na Správe katastra Trnava na LV č. XXXX ako

parc. č. 1772/6 zastavané plochy a nádvoria o výmere 1.042 m2, parc. č. 1772/32 zastavané plochy a
nádvoria o výmere 3.394 m2 a hospodárska budova stojaca na parc. č. 1772/6, je žalobca a vo zvyšku
žalobu (v časti určenia neplatnosti zmlúv) zamietol. O trovách konania súd rozhodol tak, že žiadny z
účastníkov nemá právo na náhradu trov konania. Ďalej napadnutým rozsudkom súd žalobcovi uložil
zaplatiť sumu 199,- eur Okresnému súdu Trnava do 3 dní odo dňa právoplatnosti rozsudku. Vyhovujúcu
časť rozsudku súd právne odôvodnil použitím ust. § 37 ods. 1, § 39 a § 553 ods. 1 a 2 Obč. zák.,
keď na základe vykonaného dokazovania mal preukázané, že žalovaný 1. poskytol žalobcovi úver v

celkovej výške 144.000,- Sk, pričom na zabezpečenie vrátenia úveru uzavrel žalovaný 1. so žalobcom
aj dohodu o zabezpečení záväzku, a to prevedením nehnuteľností patriacich žalobcovi do vlastníctva
žalovaného 1. nakoľko žalobca meškal so zaplatením 2 splátok, žalovaný 1. dňa 05.03.2007 vyhlásil v
zmysle v zmluve dohodnutých podmienok predčasnú splatnosť úveru a požiadal, aby žalobca v lehote
do 12.03.2007 zaplatil úver v celom zostatku, t.j. vo výške 144.000,- Sk. Žalobca dňa 08.03.2007
zaplatil žalovanému 1. sumu 14.560,- Sk a dňa 20.03.2007 sumu 4.800,- Sk. Medzičasom však došlo
k zmene vlastníctva predmetných nehnuteľností v prospech žalovaného 1. a dňa 21.03.2007 žalovaný

1. zaslal späť žalobcovi sumu 19.360,- Sk. Žalobca si túto sumu na pošte neprevzal. Dňa 25.03.2007
bola do notárskej úschovy prijatá suma 150.000,- Sk od žalobcu ako zložiteľa v prospech žalovaného
1. ako veriteľa. Kúpnou zmluvou zo dňa 19.03.2007 previedol žalovaný 1. predmetné nehnuteľnosti
na žalovaného 2., ktorý dňa 17.04.2007 previedol predmetné nehnuteľnosti na žalovaného 3., ktorýnásledne opätovne nadobudol predmetné nehnuteľnosti do vlastníctva i na základe dobrovoľnej dražby,
konanej dňa 03.12.2007. Súd bol toho názoru, že dohoda o zabezpečovacom prevode vlastníckeho
práva, na základe ktorej má omeškanie dlžníka už i s jednotlivými splátkami úveru privodiť ten následok,

že veriteľ sa bez ďalšieho stane trvalým vlastníkom prevedeného majetku, je absolútne neplatná v
zmysle § 39 Obč. zák., nakoľko sa prieči účelu zmluvy o zabezpečovacom prevode práva, ktorým je
dočasnou stratou prevedeného práva pôsobiť na dlžníka, aby si splnil svoju povinnosť. V skutočnosti
takáto dohoda sleduje účel - nadobudnúť nehnuteľnosť a nie domôcť sa zabezpečenej pohľadávky. V
danej veci nastala práve takáto situácia, keď žalovaný 1. potom, ako si žalobca nesplnil svoju povinnosť

včas zaplatiť jednotlivé splátky úveru, vyhlásil predčasnú splatnosť úveru a poskytol žalobcovi lehotu na
zaplatenieúveruvplnejvýške.Žalobcasináslednesvojzáväzokpouplynutítejtolehotysplnil.Vzhľadom
na promptné konanie žalovaného 1., ktorý dňa 05.03.2007 vyhlásil predčasnú splatnosť úveru, v lehote
do 12.03.2007 vyzval žalobcu na zaplatenie zostatku úveru vo výške 144.000,- Sk, neprijal ďalšie splátky
úveru od žalobcu zaplatené dňa 08.03.2007 a 20.03.2007 v celkovej výške 19.360,- Sk, dňa 19.03.2007
previedol predmetné nehnuteľnosti na žalovaného 2., je zrejmé, že žalovaný 1. ako veriteľ nemal záujem

na splnení záväzku žalobcom ako dlžníkom tak, ako to predpokladala zmluva o zabezpečovacom
prevode práva, ale jeho úmyslom bolo získať nehnuteľnosť v nepomerne vyššej hodnote, ako bola výška
jeho pohľadávky voči dlžníkovi, resp. zisk z jej predaja. Z uvedeného je zrejmé, že tento právny úkon
- zmluva o zabezpečení záväzkov dlžníka prevodom vlastníckeho práva zo dňa 14.11.2006, uzavretá
medzi žalovaným 1. ako veriteľom a žalobcom ako dlžníkom, je neurčitý, svojim účelom odporuje

zákonu a je v rozpore s dobrými mravmi, keď je evidentné, že podmienky, za ktorých došlo k prevodu
predmetných nehnuteľností, sú zjavne nevýhodné pre žalobcu. Podľa názoru súdu je nemysliteľné a
spoločensky nežiaduce, aby takýmto právnym úkonom došlo platne k prevodu vlastníckeho práva k
nehnuteľnosti. Tento právny úkon je teda absolútne neplatný v zmysle ust. § 37 ods. 1 i § 39 Obč. zák.
Vzhľadom na zásadu, platnú pri prevodoch nehnuteľností, podľa ktorej nikto nemôže previesť viac práv

než má sám, v prípade, ak je neplatný prevod nehnuteľností, je neplatný aj nasledujúci prevod, a to
bez ohľadu na dobromyseľnosť osoby na strane nadobúdateľa, s poukazom na čo súd po zistení, že
právny úkon - zmluva o zabezpečovacom prevode práva, uzavretá medzi žalobcom a žalovaným 1.,
je absolútne neplatná, už neskúmal platnosť ostatných právnych úkonov, na základe ktorých došlo k
prevodu predmetných nehnuteľností ako takých, ani záložnej zmluvy, keď „osud“ absolútne neplatného

právneho úkonu sleduje i právny úkon s akcesorickou povahou. Z dôvodu absolútnej neplatnosti zmluvy
o zabezpečovacom prevode práva a uvedenú zásadu, platnú pri prevodoch nehnuteľností sa súd v
predmetnom konaní nezaoberal platnosťou dobrovoľnej dražby ako takej, keď mal za to, že vyššie
uvedená zásada sa vzťahuje i na tento spôsob nadobudnutia vlastníctva k predmetnej nehnuteľnosti.
Zamietnutie žaloby vo zvyšku súd právne odôvodnil ust. § 80 písm. c) O.s.p., keď dospel k záveru

o nedostatku naliehavého právneho záujmu žalobcu na takomto určení, keď otázku platnosti zmlúv
v danom prípade súd riešil iba ako otázku predbežnú v súvislosti s určením vlastníctva k predmetnej
nehnuteľnosti.Otrováchkonaniasúdurozhodolpodľa§142ods.2O.s.p.avzhľadomnapomerúspechu
účastníkov v konaní rozhodol tak, že žiadny z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania. Súčasne
súd v súlade s ust. § 5 ods. 1 a § 9 ods. 1 zák.č.71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis

z registra trestov uložil žalobcovi zaplatiť súdny poplatok z návrhu na určenie vlastníctva k predmetným
nehnuteľnostiam vo výške 99,50 eur a návrh na určenie neplatnosti záložnej zmluvy vo výške 99,50 eur.

Proti vyhovujúcej časti rozsudku podali v zákonnej lehote odvolanie žalovaní 1. a 4., ktorí navrhli
rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej časti zmeniť a žalobu zamietnuť. Odvolanie odôvodnili

tým, že súd prvého stupňa nesprávne aplikoval ustanovenia zákona č. 527/2002 Z.z. o dobrovoľných
dražbách a nesprávne právne posúdil otázku platnosti dobrovoľnej dražby a otázku naliehavého
právneho záujmu žalobcu na určení vlastníckeho práva. Podľa názoru žalovaných v danej veci nebolo
sporné, že žalovaný 3. nadobudol vlastnícke právo k sporným nehnuteľnostiam na základe zákona č.
527/2002 Z.z. o dobrovoľných dražbách, a to príklepom licitátora na dobrovoľnej dražbe, teda došlo k

prechodu vlastníckeho práva k predmetu dražby na vydražiteľa - žalovaného 3. v rámci dobrovoľnej
dražby, pričom táto okolnosť bola jednoznačne preukázaná predloženým listom vlastníctva a bolo tiež
preukázané, že žalobca sa súdnou cestou neplatnosti dobrovoľnej dražby nedomáhal, a teda lehota
mu už uplynula. Súd prvého stupňa vyslovil právny záver, že zmluva o úvere a zmluva o zabezpečení
záväzku prevodom vlastníckeho práva sú absolútne neplatnými právnymi úkonmi, a že v zmysle zásady,

podľa ktorej nikto nemôže previesť na iného viac práv ako má sám, sú neplatné aj ďalšie nasledujúce
právne úkony - prevody, a teda nie je pravda, že by sa súd nezaoberal otázkou neplatnosti nasledujúcich
právnych úkonov. Namietli, že vo svojej podstate prvostupňový súd riešil ako prejudiciálnu otázku
neplatnosť dobrovoľnej dražby, čo však podľa ustálenej judikatúry nebolo možné. Neplatnosť zverenejdražby nemôže súd posudzovať v inom konaní, ale len v konaní podľa § 21 zákona o dobrovoľných
dražbách, pričom súd nemôže skúmať neplatnosť dražby ani ako otázku predbežnú. V prípade, ak
dotknutá osoba nepodá v zákonom stanovenej 3-mesačnej prekluzívnej lehote žalobu o vyslovenie

neplatnostidobrovoľnejdražby,nastanenenávratnýanezvratnýstav-nevyvrátiteľnáprávnadomnienka,
že dobrovoľná dražba je platná a vydražiteľ je nezvratným vlastníkom predmetu dražby, pričom v danom
prípade je vyjadrený princíp právnej istoty. S poukazom na to, že žalobca v zákonnej 3-mesačnej
prekluzívnej lehote nepodal na súd žalobu o určenie neplatnosti dobrovoľnej dražby podľa § 21 ods. 2 a
3 Zákona o dobrovoľných dražbách, súd mal žalobu žalobcu s poukazom na ust. § 80 písm. c) O.s.p. pre

nepreukázanie naliehavého právneho záujmu na určení, že je vlastníkom predmetných nehnuteľností
zamietnuť ako bezzákladnú.

Proti vyhovujúcej časti rozsudku podali odvolanie žalovaní 2. a 3., ktorí navrhli rozsudok v napadnutej
časti zrušiť a vec vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Odvolanie odôvodnili tým, že súd prvého
stupňanesprávneaplikovalustanoveniazák. č.527/2002Z.z.odobrovoľnýchdražbáchanesprávne

právne posúdil otázku platnosti dobrovoľnej dražby a otázku naliehavého právneho záujmu žalobcu
na určení vlastníckeho práva. V zmysle ust. § 21 zákona o dobrovoľných dražbách, a tiež v súlade s
inštitútom preklúzie je zrejmé, že v prípade, ak si osoba, ktorá tvrdí, že bola dotknutá na svojich právach
v prekluzívnej lehote svoje právo neuplatní, toto právo zanikne. Mali za to, že súd zásadu, podľa ktorej
nikto nemôže na iného previesť viac práv, ako sám má, zle interpretoval a vo svojej zásade použil aj

na toto konanie. V zmysle tejto zásady sú neplatné aj nasledujúce právne úkony a nie je teda pravda,
že súd sa nezaoberal platnosťou (neplatnosťou) dražby zo dňa 03.12.2007. Súd teda uvedenú otázku
v predmetnom konaní riešil, pričom vôbec nebral do úvahy ust. § 21 ods. 2 zákona o dobrovoľných
dražbách a tiež nebral do úvahy ani inštitút preklúzie. Súd otázku platnosti dražby riešil ako prejudiciálnu,
pričom je zrejmé, že súd otázku platnosti dražby riešiť v tomto konaní nesmie.

Krajský súd v Trnave rozsudkom zo dňa 01.12.2010, č.k. 10Co/97/2010 - 335 odvolanie žalovaného 3.
odmietol,rozsudoksúduprvéhostupňavnapadnutejvyhovujúcejčastizmeniltak,žežalobuivtejtočasti
zamietolažalobcoviuložilzaplatiťžalovaným1.a4.náhradutrovkonaniavovýške3.541,42eurkrukám
ich advokátky a žalovaným 2. a 3. náhradu trov konania vo výške 4.814,29 eur ich splnomocnenkyni

do 3 dní. Rozhodnutie v časti odmietnutia odvolania odôvodnil poukazom na § 218 ods. 1 písm. a)
O.s.p., keďže dospel k záveru, že odvolanie žalovanej 3. bolo podané po lehote stanovenej zákonom.
V ďalšom odvolací súd poukázal na to, že 19. marca 2007 previedla žalovaná 1. kúpnou zmluvou
predmetné nehnuteľnosti na žalovanú 2. Následne bola uzatvorená zmluva o prevode vlastníctva medzi
žalovanou 2. ako predávajúcou a žalovanou 3. ako kupujúcou (13. apríla 2007). Dňa 4. apríla 2007

bola uzatvorená záložná zmluva medzi žalovaným 4. ako záložným veriteľom a žalovanou 2. ako
záložcomnazabezpečeniepeňažnejpohľadávky-pôžičkyvovýške25.000.000,-Sk,pričompredmetom
zálohu boli sporné nehnuteľnosti. Priebeh dobrovoľnej dražby bol osvedčený notárkou zápisnicou (N
1048/2007, NZ 51122/2007, NCR Is 508790/2007 z 3. decembra 2007, spísaná notárom JUDr. Petrom
Kriškom), pričom príklep bol udelený pre dražiteľa - žalovanú 3. za podanie v sume 1.700.000,- Sk,

ktoré bolo zo strany vydražiteľky uhradené. Odvolací súd sa stotožnil s právnym záverom súdu prvého
stupňa o neplatnosti uzatvorenej zmluvy o zabezpečovacom prevode vlastníckeho práva. Odvolací súd
poukázal na to, že tzv. prepadná klauzula je neprijateľná pri zabezpečovacom prevode práva, ako aj pri
iných druhoch zabezpečenia záväzkov. Dojednanie o spôsobe uspokojenia pohľadávky tým, že veriteľ
si ponechá predmet zabezpečenia odporuje účelu § 553 Občianskeho zákonníka v znení pred

1. januárom 2008 a je v rozpore s dobrými mravmi. Rovnako odvolací súd súhlasil s názorom súdu
prvého stupňa o existencii zásady platnej pri prevodoch vlastníckeho práva, podľa ktorej nikto nemôže
previesť na iného viac práv, než sám má (nemo plus iuris ad alium transfere potest, yuam ipse habet).
Uvedená zásada je však v niektorých prípadoch v záujme právnej istoty prelomená. Takto je tomu
i v prípade nadobudnutia vlastníckeho práva v rámci dobrovoľnej dražby. Ak uhradil vydražiteľ cenu

dosiahnutú vydražením v ustanovenej lehote, prechádza na neho vlastnícke právo alebo iné právo k
predmetudražbyudelenímpríklepu(§27zákonač.527/2002Z.z.odobrovoľnýchdražbáchaodoplnení
zákona Slovenskej národnej rady č. 323/1992 Zb. o notároch a notárskej činnosti (Notársky poriadok) v
znení neskorších predpisov). Predpokladom prechodu vlastníckeho práva k draženej veci na vydražiteľa
je zaplatenie ceny dosiahnutej vydražením v ustanovenej lehote, pričom vlastníctvo neprechádza na

vydražiteľa príklepom, ale ku dňu príklepu až zaplatením tejto ceny. S prihliadnutím na to, že predaj na
dražbe je treba považovať za verejnoprávny úkon, vzhľadom k povahe predaja ako verejnoprávneho
úkonu v rámci dražby prejde na vydražiteľa vlastníctvo veci, aj pokiaľ by sa neskôr ukázalo, že vec
nebolapredmetomvlastníctvapovinného.Protiuvedenýmdôsledkomdražbymožnobrojiťlenpostupompodľa § 21 Zákona o dobrovoľných dražbách podaním žaloby o určenie neplatnosti dražby, a to v
zákonnej prekluzívnej lehote troch mesiacov odo dňa príklepu. Vzhľadom na to, že žalobca v zákonom
určenej lehote platnosť dražby na súde nenapadol, otázkou platnosti dražby sa už nemožno zaoberať

ako otázkou predbežnou v inom konaní a je potrebné vychádzať z toho, že vlastníkom predmetných
nehnuteľností sa na základe udeleného príklepu a uhradenia ceny dosiahnutej vydražením v stanovenej
lehote stal vydražiteľ - žalovaná 3. Z uvedených dôvodov odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa v
napadnutej vyhovujúcej časti podľa § 220 O.s.p. zmenil tak, že žalobu i v tejto časti zamietol. O trovách
konania (prvostupňového i odvolacieho) odvolací súd rozhodol podľa § 224 ods. 1 a 2 O.s.p. v spojení

s § 142 ods. 1 O.s.p.

Proti tomuto rozsudku krajského súdu v jeho zmeňujúcej časti na základe podnetu žalobcu podal
mimoriadne dovolanie generálny prokurátor Slovenskej republiky. Žiadal zrušiť rozsudok krajského
súdu v napadnutej časti a vec mu vrátiť na ďalšie konanie. Namietal nesprávne právne posúdenie
veci (§ 243f ods. 1 písm. c) O.s.p.). Poukázal na § 1 až § 3 O.s.p., § 37, § 39, § 126 ods. 1, §

132 ods. 1 Občianskeho zákonníka, § 553 ods. 1 Občianskeho zákonníka v znení účinnom do 31.
decembra 2007, § 21 ods. 2 zákona č. 527/2002 Z.z. o dobrovoľných dražbách a o
doplnení zákona Slovenskej národnej rady č. 323/1992 Zb. o notároch a notárskej činnosti (Notársky
poriadok) v znení neskorších predpisov. S názormi okresného a krajského súdu o neplatnosti zmluvy
o zabezpečovacom prevode ako aj o existencii zásady „nemo plus iuris“ pri prevodoch nehnuteľností

sa stotožnil a tento názor súdov pokladá generálny prokurátor za správny. Uviedol však, že nie je
možné súhlasiť s názorom odvolacieho súdu o prelomení tejto zásady v prípade dobrovoľnej dražby
(ktorá mimochodom prebehla počas tohto konania o určenie vlastníckeho práva). Vydražiteľom sa stala
žalovaná 3., ktorej dobromyseľnosť pri nadobudnutí vlastníctva dražbou je vzhľadom na všetky skutkové
a právne okolnosti vylúčená. Ochranu jej vlastníckeho práva k týmto nehnuteľnostiam nepripúšťa

objektívne právo. Súd musí nielen rešpektovať právo, ale jeho výklad a aplikácia musia smerovať
k spravodlivému výsledku. Súdu prislúcha, aby sa zaoberal otázkou či mechanická a formalistická
aplikácia zákona bez ohľadu na zmysel a účel záujmu chráneného právnou normou nemôže priniesť
absurdné následky a v prípade, že tomu tak je, aby takúto interpretáciu zákona odmietol a zvolil
výklad v duchu zákona. V danom prípade je predmetom konania ochrana vlastníctva žalobcu, ktorého

vlastnícke právo bolo narušené absolútne neplatnými právnymi úkonmi. Zásada „nemo plus iuris“ svedčí
v prospech žalobcu a nemôže byť spochybnená ani dražbou. Argumentom k tomuto tvrdeniu je samotný
titul nadobudnutia vlastníctva dražbou, ktorým je len iný typ súkromnoprávnej zmluvy, v ktorej zásada
„nemo plus iuris“ jednoducho platí a jej prelomenie by zákonodarca musel výslovne ustanoviť. Bez
ohľadu na to, či dobrovoľná dražba je len osobitným zmluvným typom alebo inou skutočnosťou podľa

§ 132 Občianskeho zákonníka, ustanovenie, ktoré by zásadu „nemo plus iuris“ výslovne prelamovalo
zákon o dobrovoľných dražbách neobsahuje. Keďže takéto ustanovenie neexistuje, musí platiť aj v
prípade dobrovoľnej dražby všeobecná zásada súkromného práva, ktorou je zásada „nemo plus iuris...“.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací uznesením zo dňa 18. decembra 2012, sp. zn. 2

M Cdo 20/2011 rozsudok Krajského súdu v Trnave z 1. decembra 2010, sp. zn. 10Co/97/2010 v časti
výroku, ktorým zmenil rozsudok súdu prvého stupňa tak, že žalobu jej v tejto časti zamietol a súvisiaci
výrok o trovách konania zrušil a vec mu v rozsahu zrušenia vrátil na ďalšie konanie, pričom konanie o
mimoriadnom dovolaní vo vzťahu k žalovanej 2. zastavil.

V odôvodnení svojho rozhodnutia dovolací súd uviedol, že názory o originálnej povahe nadobúdania
vlastníckeho práva v dobrovoľnej dražbe zrejme nachádzajú svoju oporou aj v paralele § 27 ods.
1 zákona č. 527/2002 Z.z. s ustanovením § 150 ods. 2 Exekučného poriadku. Pritom príklep v
dražbe v rámci exekučného konania bol už judikatúrou (porovnaj napr. II. ÚS 289/08) označený za
spôsob originárneho nadobúdania vlastníckeho práva (dobromyseľným) vydražiteľom. Takáto paralela

však neobstojí. Okrem principiálneho rozdielu medzi povahou dražby v rámci exekučného konania,
konanej súdnym exekútorom ako vykonávateľom verejnej moci (§ 2 Exekučného poriadku) pod dozorom
exekučného súdu (§ 148 Exekučného poriadku), je podstatný rozdiel v zákonnej úprave. Podľa § 140
ods. 2 písm. l) Exekučného poriadku totiž musí dražobná vyhláška obsahovať výzvu, aby sa uplatnenie
práv, ktoré nepripúšťajú dražbu, preukázalo pred začatím dražby, s upozornením, že inak by také

práva nemohli byť uplatnené na ujmu dobromyseľného vydražiteľa. Z citovaného ustanovenia (najmä v
spojení s extenzívnou interpretáciou § 61 exekučného poriadku, ktorú dlhodobo presadzuje judikatúra)
je tak zrejmí, že zákonodarca vyslovene počíta s tým, že v rámci exekučnej dražby môže (a má) dôjsť
k nadobudnutiu vlastníckeho práva (dobromyseľným) vydražiteľom, i keď povinný nebol vlastníkomnehnuteľnosti. Zákon č. 527/2002 Z.z. však neobsahuje žiadne podobné ustanovenia, z ktorých by sa
dalo vyvodiť, že by mal v dobrovoľnej dražbe (dobromyseľný) vydražiteľ nadobúdať vlastnícke právo k
predmetu dražby aj vtedy, ak navrhovateľ dražby nie je ani vlastníkom predmetu dražby, ani ním nie

je ten, v čiom mene navrhovateľ koná (napr. záložca pri dražbe v rámci výkonu záložného práva). Z
uvedeného je zrejmé, že zo znenia samotného zákona č. 527/2002 Z.z. nemožno vyvodiť záver o tom,
že by dobrovoľná dražba mala viesť k nadobudnutiu vlastníckeho práva aj do nevlastníka a teda, že by
došlo k prelomeniu zásady „nemo plus iuris“. V tejto súvislosti dovolací súd poukázal na nález Ústavného
súdu Slovenskej republiky z 13. apríla 2011, sp. zn. III. ÚS 448/2010. Dovolací súd záverom ešte uviedol,

že otázkou platnosti dobrovoľnej dražby sa dovolací súd nezaoberal, nakoľko toto nie je možné riešiť v
tomto konaní (žalobca v zákonom určenej lehote platnosť dražby na súde nenapadol, otázkou platnosti
dražby sa už nemožno zaoberať ako otázkou predbežnou v inom konaní), no zároveň treba uviesť, že
riešenie danej otázky nie je pre toto konanie v konečnom dôsledku ani potrebné.

Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O.s.p.), po zistení, že odvolanie podali oprávnené

osoby - účastníci konania (§ 201 a § 204 ods. 1 O.s.p.), proti rozhodnutiu, proti ktorému je tento opravný
prostriedok prípustný (§ 201 a § 202 O.s.p.), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§
214 ods. 2 O.s.p.), opätovne preskúmal napadnutý rozsudok v medziach daných rozsahom a dôvodmi
odvolania (§ 212 ods. 1 O.s.p.), ako aj v rozsahu danom zrušujúcim uznesením dovolacieho súdu a
dospel k záveru, že odvolania žalovaných nie sú dôvodné, pretože rozsudok súdu prvého stupňa je v

napadnutej časti vecne správny.

Odvolatelia odvolanie odôvodnili tým, že napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa vychádza z
nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 205 ods. 2 písm. f) O.s.p.). Uvedený odvolací dôvod je daný,
ak súd prvého stupňa posúdil vec podľa právnej normy, ktorá na zistený skutkový stav nedopadá, alebo

právnu normu, síce správne určenú, nesprávne vyložil, prípadne ju na daný skutkový stav nesprávne
aplikoval.

Odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozsudku, ako aj celého obsahu spisového materiálu dospel
k záveru, že súd prvého stupňa vykonal dokazovanie v dostatočnom rozsahu potrebnom pre vyhlásenie

rozsudku, na základe vykonaných dôkazov dospel k správnym skutkovým zisteniam a vec i správne
právne posúdil.

Z obsahu spisového materiálu vyplynulo, že medzi žalobcom ako dlžníkom a žalovaným 1. ako veriteľom
bola uzatvorená zmluva o úvere č. 0109-2006 zo dňa 14.11.2006 so zabezpečením záväzku prevodom

vlastníckych práv k nehnuteľnostiam, na základe ktorej bol žalobcovi poskytnutý úver vo výške 100.000,-
Sk spolu s navýšením 124.000,- Sk za účelom výkonu podnikateľskej činnosti. V zmysle čl. 3 uzatvorenej
zmluvy sa dlžník na zabezpečenie splatenia úveru a jeho príslušenstva zaviazal zmluvou o zabezpečení
záväzku prevodom práva k nehnuteľnosti podľa § 553 Obč. zák. v prospech veriteľa, previesť vlastnícke
právaknehnuteľnostiamparc.č.1772/6zastavanéplochyanádvoriaovýmere1042m2,parc.č.1772/32

zastavané plochy a nádvoria o výmere 3394 m2, hospodárska budova, stojaca na parc. č. 1772/6,
nachádzajúce sa v kat. úz. Y., zapísané na LV č. XXXX Správy katastra Trnava. V zmysle
článku 5 zmluvy bol veriteľ oprávnený v prípade, ak je dlžník v omeškaní so zaplatením 2 po sebe
idúcich splátok, alebo ak celková výška uhradených splátok k daným termínom, určeným splátkovým
kalendárom bude v negatívnom rozpore s celkovou výškou splátok podľa tohto kalendára po dobu

dlhšiu ako 3 mesiace, vyhlásiť úver za predčasne splatný v celom jeho zostatku spolu s príslušenstvom.
Dodatkom č. 1 k zmluve sa dlžník zaviazal na zabezpečenie splatenia úveru v celkovej výške 124.000,-
Sk, previesť vlastnícke práva k nehnuteľnostiam na veriteľa. Zmluvou č. 0109/2006 o zabezpečení
záväzkov prevodom vlastníckeho práva zo dňa 14.11.2006, uzatvorenou medzi žalobcom ako dlžníkom
a žalovaným 1. ako veriteľom sa zmluvné strany dohodli na zabezpečení záväzkov - dlhu vo výške

124.000,- Sk prevodom vlastníckeho práva dlžníka voči veriteľovi k nehnuteľnostiam špecifikovaným
vyššie s tým, že veriteľ tieto nehnuteľnosti prijal do svojho výlučného vlastníctva a zmluvné strany sa
dohodli, že hodnota nehnuteľnosti, ktoré sú predmetom prevodu za účelom zabezpečenia záväzkov
dlžníka predstavuje 124.000,- Sk. Vklad vlastníckeho práva bol Správou katastra Trnava povolený dňa
16.03.2007 pod č. V 6082/06. Nakoľko žalobca meškal so zaplatením dvoch splátok úveru, žalovaný

1. dňa 05.03.2007 vyhlásil predčasnú splatnosť úveru a požiadal, aby žalobca v lehote do 12.03.2007
zaplatil úver v celom zostatku. Žalobca dňa 08.03.2007 zaplatil žalovanému 1. sumu 14.560,- Sk a dňa
20.03.2007 sumu 4.800,- Sk, ktoré sumy dňa 21.03.2007 žalovaný 1. zaslal späť žalobcovi, ktorý ich
neprevzal. Dňa 25.03.2007 bola do notárskej úschovy zo strany žalobcu prijatá suma 150.000,- Sk akozložiteľa v prospech žalovaného 1. ako veriteľa. Dňa 19.03.2007 previedol žalovaný 1. kúpnou zmluvou
predmetné nehnuteľnosti na žalovaného 2. za dohodnutú kúpnu cenu vo výške 595.000,- Sk. Následne
bola uzatvorená zmluva o prevode vlastníctva k predmetným nehnuteľnostiam medzi žalovaným 2.

ako predávajúcim a žalovaným 3. ako kupujúcim dňa 13.04.2007, pričom kúpna cena bola dohodnutá
vo výške 21.420.000,- Sk. Dňa 04.04.2007 bola uzatvorená záložná zmluva medzi žalovaným 4. ako
záložným veriteľom a žalovaným 2. ako záložcom na zabezpečenie peňažnej pohľadávky - pôžičky vo
výške 25.000.000,- Sk, pričom predmetom zálohu boli sporné nehnuteľnosti. Notárskou zápisnicou sp.
zn. N 1048/2007, NZ 51122/2007, NCR 1s 508790/2007 zo dňa 03.12.2007, spísanej notárom JUDr.

Petrom Kriškom, Notársky úrad v Bratislave, Mlynské nivy 43, bol osvedčený priebeh dobrovoľnej dražby
zo dňa 26.10.2007, predmetom ktorej boli sporné nehnuteľnosti, pričom príklep bol udelený pre dražiteľa
- žalovaného 3. za podanie vo výške 1.700.000,- Sk, ktoré bolo zo strany vydražiteľa uhradené.

Odvolací súd sa stotožňuje s právnym záverom súdu prvého stupňa o neplatnosti uzatvorenej zmluvy o
zabezpečovacom prevode vlastníckeho práva. Poukazuje na to, že podmienky, za akých boli Zmluva o

úvere a Zmluva o zabezpečovacom prevode uzatvorené a samotný výkon zabezpečovacieho prevodu
práva zo strany veriteľa - žalovaného 1., nemôžu byť v prevažnej miere v spoločnosti uznávané a
nemôžu predstavovať súčasť fundamentálneho hodnotového poriadku.

Odvolací súd poukazuje na to, že tzv. prepadná klauzula je neprijateľná pri zabezpečovacom prevode

práva, ako aj pri iných druhoch zabezpečenia záväzkov, pričom dojednanie o spôsobe uspokojenia
pohľadávky tým, že si veriteľ ponechá predmet zabezpečenia, odporuje účelu ust. § 553 Obč. zák.
v znení pred 01.01.2008 a je v rozpore s dobrými mravmi. Rozpor právneho úkonu s dobrými
mravmi nemusí vyplývať iba s jeho obsahu, ale tiež z celkového charakteru dojednania, zahrňujúceho
zohľadnenie obsahu, pohnútky a účelu, pričom sú dôležité predovšetkým všetky okolnosti, za ktorých

bol právny úkon uzatvorený.

Odvolací súd poukazuje na odôvodnenie uznesenia dovolacieho súdu, v ktorom dovolací súd vyslovil, že
názory o originálnej povahe nadobúdania vlastníckeho práva v dobrovoľnej dražbe zrejme nachádzajú
svoju oporou aj v paralele § 27 ods. 1 zákona č. 527/2002 Z.z. s ustanovením § 150

ods. 2 Exekučného poriadku. Pritom príklep v dražbe v rámci exekučného konania bol už judikatúrou
(porovnaj napr. II. ÚS 289/08) označený za spôsob originárneho nadobúdania vlastníckeho práva
(dobromyseľným) vydražiteľom. Takáto paralela však neobstojí. Okrem principiálneho rozdielu medzi
povahou dražby v rámci exekučného konania, konanej súdnym exekútorom ako vykonávateľom verejnej
moci (§ 2 Exekučného poriadku) pod dozorom exekučného súdu (§ 148 Exekučného poriadku), je

podstatný rozdiel v zákonnej úprave. Podľa § 140 ods. 2 písm. l) Exekučného poriadku totiž musí
dražobnávyhláškaobsahovaťvýzvu,abysauplatneniepráv,ktorénepripúšťajúdražbu,preukázalopred
začatím dražby, s upozornením, že inak by také práva nemohli byť uplatnené na ujmu dobromyseľného
vydražiteľa. Z citovaného ustanovenia (najmä v spojení s extenzívnou interpretáciou § 61 exekučného
poriadku, ktorú dlhodobo presadzuje judikatúra) je tak zrejmí, že zákonodarca vyslovene počíta s tým,

že v rámci exekučnej dražby môže (a má) dôjsť k nadobudnutiu vlastníckeho práva (dobromyseľným)
vydražiteľom, i keď povinný nebol vlastníkom nehnuteľnosti. Zákon č. 527/2002 Z.z. však neobsahuje
žiadne podobné ustanovenia, z ktorých by sa dalo vyvodiť, že by mal v dobrovoľnej dražbe
(dobromyseľný) vydražiteľ nadobúdať vlastnícke právo k predmetu dražby aj vtedy, ak navrhovateľ
dražby nie je ani vlastníkom predmetu dražby, ani ním nie je ten, v čiom mene navrhovateľ koná

(napr. záložca pri dražbe v rámci výkonu záložného práva). Z uvedeného je zrejmé, že zo znenia
samotného zákona č. 527/2002 Z.z. nemožno vyvodiť záver o tom, že by dobrovoľná dražba mala viesť
k nadobudnutiu vlastníckeho práva aj do nevlastníka a teda, že by došlo k prelomeniu zásady „nemo
plus iuris“.

Zmluvné prevody vlastníckeho práva sú v Slovenskej republike v zásade založené na princípe, že nikto
nemôže previesť viac práv, než sám má. Inak povedané, ani existencia platnej zmluvy medzi prevodcom
anadobúdateľomnemôžespôsobiťprevodvlastníckehoprávananadobúdateľa,akprevodcasámnebol
vlastníkom, alebo ak neexistuje výslovné zákonné ustanovenie, ktoré by ustanovovalo opak (napr. § 446
Obchodného zákonníka, § 486 Občianskeho zákonníka, § 93 ods. 3 zákona č. 7/2005 Z.z. o konkurze

a reštrukturalizácii a o zmene a doplnení niektorých zákonov, § 19 ods. 3 zákona č. 566/2001 Z.z.
o cenných papieroch a investičných službách a o zmene a doplnení niektorých zákonov). Niet preto
dôvodu, prečo by sa zásada „nemo plus iuris“ nemala vzťahovať aj na ďalší inštitút zmluvnej povahy
a to dobrovoľnú dražbu. to znamená, že ani platná dobrovoľná dražba, proti ktorej v lehote uvedenejv § 21 zákona č. 527/2002 Z.z. nebola podaná žaloba o neplatnosť, nemôže spôsobiť nadobudnutie
vlastníckeho práva vydražiteľom, ak navrhovateľ dražby (alebo záložca) nebol sám vlastníkom predmetu
dražby. Opačnému výkladu by okrem toho, že mu chýba zákonný podklad, bránil čl. 152 ods. 4 Ústavy

Slovenskej republiky, podľa ktorého musí byť výklad zákonov v súlade s Ústavou.

Príklep v dobrovoľnej dražbe udeľuje licitátor, ktorým je podľa § 9 ods. 1 a 2 zákona č. 527/2002 Z.z.
zamestnanec dražobníka, ktorý je oprávnený robiť na dražbe úkony v mene a na účet dražobníka.
Dražobník je podľa § 6 ods. 1 až 3 tohto zákona podnikateľom, ktorý organizovanie dobrovoľných

dražieb vykonáva ako svoje podnikanie na základe živnostenského oprávnenia. Z uvedených dvoch
ustanovení je zrejmé, že činnosť licitátora a dražobníka pri dražbe je činnosťou súkromnoprávneho
charakteru (obaja nevykonávajú verejnú moc). Súkromnoprávnu povahu činnosti dražobníka a licitátora
ďalej dosvedčuje aj § 20 ods. 13 zákona č. 527/2002 Z.z., podľa ktorého sa priebeh dražby osvedčuje
notárskou zápisnicou. Zo zákona č. 323/1992 Zb. (Notársky poriadok) ťažko možno súdiť, že by notár bol
oprávnený osvedčovať priebeh verejnoprávnych skutočností, teda priebeh úradných výkonov; naopak,

ním osvedčované skutočnosti sú súkromnoprávneho charakteru.

Čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky zaručuje každému právo vlastniť majetok a každému
vlastníkovi rovnaký obsah a ochranu jeho vlastníckeho práva. Podľa konštantnej judikatúry Ústavného
súdu Slovenskej republiky toto ustanovenie nezaručuje právo nadobudnúť určitú konkrétnu vec do

vlastníctva, ale zaručuje naopak každému, kto v súlade s právnym poriadkom určitú konkrétnu vec do
vlastníctva nadobudol, že svoje vlastnícke právo stratí opäť iba v súlade so zákonom.

Rýdzo ekonomický pohľad jednostranne zohľadňujúci len investíciu vydražiteľa je nezlučiteľný s vyššie
uvedenou ústavnou ochranou existujúceho vlastníckeho práva skutočného vlastníka predmetu dražby.

Vlastník má právo užívať svoj majetok „pokojne“, a nemôže byť teda nútený pravidelne si zisťovať, či
jeho majetku náhodou nehrozí zo strany tretích osôb zásah.

Dobrovoľná dražba, ktorej navrhovateľom nie je skutočný vlastník, je konaním, ktoré sa vedie
absolútne mimo vôle a i bez pričinenia skutočného vlastníka, bez akejkoľvek predbežnej kontroly

súdu alebo iného orgánu verejnej moci, výlučne pod kontrolou dražobníka, ktorý je súkromnoprávnym
subjektomvykonávajúcimsvojučinnosťakopodnikanie,tedazaúčelomdosiahnutiazisku.Podľanázoru
odvolacieho súdu je nezlučiteľné s ústavou zásadou rovnosti všetkých subjektov v právach (čl. 12
ods. 2 Ústavy SR), aby mohol konanie (právne úkony) určitých subjektov zasahovať do právneho
postavenia tretej osoby, bez jej súhlasu. Dovolací súd len pre úplnosť uvádza, že nie je možné

porovnávať dobrovoľnú dražbu s dražbou konanou v rámci exekúcie, ktorú vykonáva exekútor ako
štátom splnomocnená osoba (§ 2 Exekučného poriadku) a to pod kontrolou súdu (§ 148 Exekučného
poriadku).

V predmetnej veci je tiež potrebné uviesť, že otázkou platnosti dobrovoľnej dražby sa už nemožno

zaoberať v tomto konaní, nakoľko žalobca v zákonom určenej lehote platnosť dražby na súde nenapadol
a otázkou platnosti dražby sa už nemožno zaoberať ako otázkou predbežnou v inom konaní, pričom
však riešenie tejto otázky nie je ani pre toto konanie v konečnom dôsledku potrebné.

Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej vyhovujúcej časti

podľa § 219 ods. 1 O.s.p. z dôvodu vecnej správnosti potvrdil.

O trovách konania (prvostupňového, odvolacieho i dovolacieho) odvolací súd rozhodol podľa § 224 ods.
1 a 2 O.s.p. v spojení s § 142 ods. 2 O.s.p. a vzhľadom na to, že žiaden z účastníkov nebol úspešný v
celom rozsahu (žalobca bol úspešný v časti určenia vlastníckeho práva a žalovaní boli úspešní v časti

zamietnutia žaloby žalobcu na určenie neplatnosti zmlúv) o trovách konania rozhodol tak, že žiadny z
účastníkov nemá právo na náhradu trov konania.

Senát krajského súdu uvedený rozsudok prijal pomerom hlasov 3:0, teda jednohlasne.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.