Uznesenie ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 31. január 2013

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 16CoE/86/2012

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3809213667
Dátum vydania rozhodnutia: 31. 01. 2013

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Mária Prikrylová
ECLI: ECLI:SK:KSTN:2013:3809213667.2

Uznesenie

Krajský súd v Trenčíne v exekučnej veci oprávneného: Pohotovosť, s.r.o., so sídlom v Bratislave,
Pribinova 25, IČO: 35 807 598, právne zast. Fridrich Paľko s.r.o., so sídlom v Bratislave, Moyzesova 8,
IČO: 36 864 421 proti povinnej: D. J., bytom H., U. XXX/XX, o vymoženie 452,12 eur s príslušenstvom,
na odvolanie oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Prievidza zo dňa 11. apríla 2012, č. k.
15Er/2244/2009-49, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd návrh oprávneného na prerušenie konania z a m i e t a.

Napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e .

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým uznesením súd prvého stupňa vyhlásil exekúciu za neprípustnú a exekúciu zastavil. V
odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že oprávnený návrhom zo dňa 30.09.2009 navrhol vykonať

exekúciu voči povinnej na podklade exekučného titulu, ktorým je rozsudok Stáleho rozhodcovského
súdu sp.zn. SR 07199/09 zo dňa 30.06.2009, ktorý nadobudol právoplatnosť dňa 10.08.2009 a
vykonateľnosť dňa 13.08.2009. Poverenie na vykonanie exekúcie bolo súdnemu exekútorovi JUDr.
Rudolfovi Krutému udelené tamojším súdom dňa 29.03.2010. Z predloženého exekučného titulu-
vyššie uvedeného rozhodcovského rozsudku súd zistil, že dňa 26.09.2008 bola medzi oprávneným
a povinnou uzavretá zmluva o úvere č. 3800590 (ktorej neoddeliteľnou súčasťou sú aj Všeobecné

obchodné podmienky), na základe ktorej bol povinnej poskytnutý úver, ktorý sa povinná zaviazala splatiť
v dohodnutých splátkach a lehotách podľa splátkového kalendára. Oprávnený pripojil k exekučnému
titulu aj zmluvu o úvere č. 3800590 zo dňa 26.09.2008 z ktorej vyplýva, že oprávnený poskytol povinnej
ako dlžníkovi sumu vo výške 16 000,-Sk za poplatok vo výške 15 440,-Sk, pričom povinná sa zaviazala
vrátiť úver s poplatkom v celkovej výške 31 440,-Sk v 12 mesačných splátkach po 2 620,-Sk eura
počnúc dňom 17.10.2008. Súd po preskúmaní pripojeného exekučného titulu a zmluvy o úvere aj

bez návrhu exekúciu vyhlásil exekúciu za neprípustnú a zastavil. Na tomto mieste je potrebné uviesť,
že i keď vo veci bolo vydané poverenie na vykonanie exekúcie, súd opätovne prehodnotil procesné
podmienky pre ďalšie trvanie exekúcie a po tom, čo zistil, že rozhodcovský rozsudok v predmetnej veci
je nespôsobilý exekučný titul, vyhlásil exekúciu za neprípustnú a zastavil. Súd v prvom rade skúmal
samotnú zmluvu, ktorá vytvára právny rámec vzťahu medzi oprávneným ako veriteľom a povinnou
a dospel k záveru, že medzi účastníkmi konania bola uzavretá spotrebiteľská zmluva, nakoľko z

obsahu spisu nevyplýva, že by povinná pri uzatváraní tejto zmluvy konala v rámci predmetu svojej
obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti, resp. že by jej bol poskytnutý úver na výkon zamestnania,
povolania, a z tohto dôvodu sa považuje za spotrebiteľa. Na druhej strane je nepochybné, že oprávnený
uzatváral predmetnú zmluvu v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti, čo
je zjavné aj z výpisu z obchodného registra. Z toho dôvodu sa oprávnený považuje za dodávateľa.
Zo samotnej zmluvy a jej zmluvných dojednaní je zrejmé, že povinná nemohla individuálne ovplyvniť

ich obsah, boli už vopred pripravené „na predtlačenom formulári“, nakoľko sa uzavierali vo viacerých
prípadoch pre veľký počet spotrebiteľov. Z obsahu zmluvy, s prihliadnutím na právne postavenieúčastníkov zmluvy má súd za to, že peňažná suma bola povinnej poskytnutá ako spotrebiteľovi. Zmluva
medzi oprávneným a povinnou má charakter spotrebiteľskej zmluvy. Účel poskytnutých peňažných
prostriedkov na výkon podnikania povinnej nie je v konaní preukázaný. V záhlaví zmluvy je povinná

označená ako fyzická osoba a zmluvu podpísala tiež ako fyzická osoba. Súd uzavrel, že veriteľa
úveru nemôže zbaviť povinnosti dodržať ustanovenia zákona tak, že v zmluve neuvedie účel, za ktorým
sa úver poskytuje a že dôkazné bremeno na preukázanie toho, že úver bol poskytnutý na výkon
zamestnania, povolania alebo podnikania úverového dlžníka ťaží toho, kto tvrdí takúto výnimku (majúcu
za následok potrebu kvalifikácie zmluvy za tzv. Inú a teda nespotrebiteľskú majúci sa takto riadiť výlučne

úpravou v zmluve a Obchodnom zákonníku), teda veriteľa. Bezpečným preukázaním účelu poskytnutia
peňažných prostriedkov však nemôže byť (nie je) len všeobecný údaj o uzavretí zmluvy (poskytnutí
úveru) na výkon zamestnania, povolania či podnikania, ktorý neposkytuje odpoveď na otázku, aké
je zamestnanie odberateľa a aký konkrétny súvis s takýmto zamestnaním, povolaním či predmetom
činnosti odberateľa vôbec uzavretie príslušnej zmluvy má. Vzhľadom k vyššie uvedenému, bez ohľadu
na označenie zmluvy ako úverovej zmluvy, ktorá by sa mala podľa klasického chápania spravovať

výlučne len Obchodným zákonníkom bez ohľadu na povahu účastníkov, súd dospel k záveru, že ide
o spotrebiteľskú zmluvu (s prihliadnutím na povahu účastníkov, obsah zmluvy a vopred pripravený
obsah zmluvy na predtlačenom formulári) a na vzťah medzi veriteľom (oprávneným) a dlžníkom
(povinnou) je potrebné aplikovať ustanovenia spotrebiteľského práva. V danom prípade, a to vzhľadom
ku skutočnosti, že povinná si neplnila riadne svoje povinnosti vyplývajúce z vyššie uvedenej zmluvy,

uplatnilsioprávnenýsvojenárokyvrozhodcovskomkonanívzmysleuzatvorenejrozhodcovskejdoložky
v čl. 17 Všeobecných obchodných podmienok, kde rozhodca bez vypočutia povinnej vydal rozhodcovský
rozsudok. Preskúmaním predmetných Všeobecných obchodných podmienok, ako neoddeliteľnej časti
zmluvy o úvere, konkrétne čl. 17. vzhliadol súd v takto ustanovenom zmluvnom dojednaní nekalú
podmienku k čomu ho viedli nasledovné dôvody. Tu sa súd zaoberal aj tým, či je vôbec možné

v rámci spotrebiteľskej zmluvy platnú rozhodcovskú doložku uzatvoriť. Podľa ustanovenia § 8 ods.
5 (predtým ods. 3) zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch spory o platnosť zmluvy o
spotrebiteľskom úvere a o právach a povinnostiach vyplývajúcich z tejto zmluvy rozhoduje súd. Na
druhej strane vzhľadom ku skutočnosti, že rozhodcovské konanie de facto reprezentuje realizáciu
právnych záruk, ktorú upravuje čl. 46 Ústavy SR ako právo na súdnu a inú právnu ochranu ako aj

s poukazom na ustanovenia § 1 ods. 1, § 3 ods. 1 a § 51 ods. 3 zákona č. 244/2002 Z.z. takéto
zmluvné dojednanie nie je možné v spotrebiteľskej zmluve úplne vylúčiť. Takouto otázkou sa zaoberal
aj Najvyšší súd Českej republiky, ktorý v odôvodnení svojho rozhodnutia 32 Cdo 2282/2008 uviedol,
že rozhodovanie sporov v rozhodcovskom konaní nie je porušenie čl. 36 ods. 1 Listiny základných
práv a slobôd, pokiaľ účastníci konania majú možnosť ovplyvniť, aký rozhodca (či skupina rozhodcov)

bude o ich právach a povinnostiach v súlade s platnou rozhodcovskou zmluvou rozhodovať. Zmluvné
dojednanie o voľbe spôsobu riešenia sporu v rozhodcovskom konaní predpokladá v zmysle ustanovenia
§ 3 ods. 1 zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní dohodu obidvoch zmluvných strán vo forme
osobitnej zmluvy alebo formou rozhodcovskej doložky k zmluve. V tomto prípade bola rozhodcovská
zmluva súčasťou zmluvy o úvere ako rozhodcovská doložka. Rovnako dohodu vyžaduje v zmysle

ustanovenia § 6 ods. 1 a § 8 zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní aj voľba rozhodcu
resp. postup jeho dodatočného ustanovenia. Možnosť výberu spôsobu riešenia sporu povinným je
podľa názoru súdu len zdanlivá, keď vo väčšine prípadov určuje spôsob riešenia prípadného sporu
a v prípade rozhodcovského konania aj osobu rozhodcu oprávnený. V prevažnej väčšine sporov zo
spotrebiteľských úverov je na strane žalobcu veriteľ, pričom dlžník ako spotrebiteľ v zásade žalobu

nepodáva. Spotrebiteľ teda podľa uvedenej zmluvnej úpravy síce mal možnosť ovplyvniť alternatívu
riešenia sporu, avšak podaním žaloby v rozhodcovskom konaní oprávneným, stratil povinný možnosť
domáhať sa právnej ochrany pred všeobecným súdom. Úpravu zmluvne zakotvenú oprávneným do
rozhodcovskej doložky formou rozväzovacej podmienky stanovenej v článku 17. /posledná veta/, súd
posúdil ako nekalú povahu dojednania o možnosti riešenia sporov. V danom prípade bola voľba

rozhodcovského súdu a osoby rozhodcu uskutočnená jednostranne, nakoľko samotné ustanovenie
rozhodcovského súdu rozhodnúť vo veci na predtlačenom formulári dokonca predchádzalo nepochybne
aj samotnému rozhodnutiu povinného si finančné prostriedky touto cestou obstarať, čiže predtým ako k
uzatvoreniu zmluvy povinný vôbec pristúpil. . Jednostrannosť a nekalosť tohto zmluvného dojednania
súd vidí v tom, že faktickým subjektom, ktorý definuje, kto bude riešiť spor zo spotrebiteľskej zmluvy je

v tomto prípade veriteľ, čiže oprávnený, pretože tento zostavil znenie rozhodcovskej doložky vo svojej
vopred pripravenej formulárovej zmluve. Dohoda strán o tom, že spor medzi nimi predložia k prejednaniu
a rozhodnutiu súkromným osobám alebo rozhodcovským inštitúciám, ktoré si za tým účelom zvolia,
má o to väčší význam, pretože rozhodca nenachádza právo, ale tvorí (eventuálne napevno stanovuje),vyjasňuje, urovnáva záväzkový vzťah v zastúpení strán. Jeho moc nie je delegovaná zvrchovanou
mocou štátu, ale pochádza od subjektívnej vlastnej moci strán určovať svoj osud. V danom prípade táto
vôľa pochádza však len od jednej, a to silnejšej zo strán, ktoré spotrebiteľskú zmluvu uzavreli, čo v ich

vzťahu spôsobuje značnú nerovnováhu. Uvedené zároveň naznačuje, že veriteľov výber riešenie sporu
rozhodcovskýmsúdomzrejmenebolnáhodný.Oprávnenýakoveriteľdozmluvnýchdojednaníviacerých
svojich obdobných zmlúv zahrnul identické rozhodcovské doložky, a na ich základe opakovane zvolil
pre riešenie sporu ten istý rozhodcovský súd, keď podaním žaloby vylúčil možnosť, aby sa spor riešil
pred všeobecným súdom. Súd prihliada pri výkone rozhodcovského rozsudku, ktorý bol vydaný bez

účasti spotrebiteľa, ex offo na nekalú povahu rozhodcovskej doložky uvedenej v zmluve uzavretej
medzi podnikateľom a spotrebiteľom. Pri tejto príležitosti dáva súd do pozornosti rozsudok Európskeho
súdneho dvora vo veci C-40/08 z 6. októbra 2009, Asturcom Telecomunicaciones SL proti Cristina
Rodríguez Nogueira, v ktorom bola riešená predbežná otázka, ktorá sa týkala výkladu smernice 93/13/
EHS zo dňa 05.04.1993 o neprijateľných podmienkach v spotrebiteľských zmluvách v tom zmysle, že
súd, ktorý rozhoduje o návrhu na nútený výkon právoplatného rozhodcovského rozsudku vydaného

bez účasti spotrebiteľa, musí i bez návrhu uplatniť neprimeranosť rozhodcovskej doložky obsiahnutej
v zmluve. Zo záveru tohto rozsudku vyplýva povinnosť exekučného súdu prihliadnuť aj z úradnej
moci na neprijateľné podmienky upravené v rozhodcovskej doložke. Nekalú povahu rozhodcovskej
doložky súd má preskúmavať v rozsahu, v akom podľa vnútroštátnych procesných pravidiel môže
takéto posúdenie vykonať v rámci obdobných opravných prostriedkov vnútroštátnej povahy. Podľa

zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní je rozhodcovský rozsudok možné za podmienok
ustanovených v ustanoveniach § 40 - 43 tohto zákona napadnúť žalobou na príslušnom súde, a tak
dosiahnuť jeho zrušenie. Jedným z dôvodov podania žaloby je, ak jeden z účastníkov rozhodcovského
konania popiera platnosť rozhodcovskej zmluvy. Súd však pri posudzovaní platnosti rozhodcovskej
doložky nemusí byť viazaný návrhom v prípade absolútnej neplatnosti, ku ktorej prihliada z úradnej

povinnosti. Navyše Európsky súdny dvor vo svojom rozsudku z 21. novembra 2002, Cofidis (C-473/00,
Zb. s. I-10875, bod 34), uviedol, že ochrana, ktorú smernica poskytuje spotrebiteľom, sa rozširuje
na prípady, keď spotrebiteľ, ktorý uzavrel s predajcom alebo dodávateľom zmluvu obsahujúcu nekalú
podmienku, nenamieta nekalý charakter tejto podmienky, pretože buď nepozná svoje práva, alebo je
odradený ich uplatniť z dôvodu nákladov, ktoré by súdne konanie predstavovalo. V tomto smere je

úlohou súdu, ktorý vo veci rozhoduje vyrovnávať nerovnováhu, ktorá existuje medzi spotrebiteľom a
dodávateľom a posudzovať tak ex offo prípadnú nekalú povahu zmluvnej podmienky - rozhodcovskej
doložky, aj keď to spotrebiteľ nenamieta. Takto stanovená zmluvná podmienka je nekalá, pretože
nebola individuálne dohodnutá, a jej zmyslom je domôcť sa jej prostredníctvom pred výlučne v každej
situácii veriteľom vopred určeným rozhodcom záväzného a právne vynutiteľného rozhodnutia, kde

na úkor procesných práv druhej strany - spotrebiteľa zvyšuje pravdepodobnosť rýchleho vyriešenia
sporu. Veriteľ tak môže na základe predmetnej rozhodcovskej doložky vec predložiť na prejednanie
rozhodcovskému orgánu, ktorý si sám zvolil a vylúčiť tak súd, ktorý by bol inak príslušný. Na základe
tejto rozhodcovskej doložky, spotrebiteľ ešte pred vznikom akéhokoľvek sporu, stráca právo brániť
sa voči takýmto nárokom na riadnom súde v mieste svojho bydliska. Pre účely posúdenia prípadného

nekalého charakteru zmluvnej podmienky hranica ochrany spotrebiteľa vychádza nielen z konkrétneho
exemplifikatívnehovýpočtunekalýchzmluvnýchdojednaní(podľaustanovenia§ 53ods.4Občianskeho
zákonníka v znení platnom ku dňu uzatvorenia zmluvy) ale tiež zo všeobecného zákazu akéhokoľvek
dojednania, ktoré vytvorí v právach a povinnostiach značnú nerovnováhu (podľa ustanovenia § 53
ods. 1 Občianskeho zákonníka v znení platnom ku dňu uzatvorenia zmluvy). Neprijateľné podmienky

sú doplňované aj samotnou právnou úpravou, keď s účinnosťou od 01.01.2008 je v ustanovení §
53 ods. 4 písm. r) Občianskeho zákonníka výslovne uvedená aj neprijateľná podmienka požadovania
od spotrebiteľa v rámci dojednanej rozhodcovskej doložky, aby spory s dodávateľom riešil výlučne v
rozhodcovskom konaní. Ustanovenie § 53 ods. 4 písm. r) Občianskeho zákonníka je treba vykladať
aj so zreteľom na ust. § 106 O.s.p., ktoré pri platnej rozhodcovskej zmluve bráni konaniu pred štátnym

súdom. Ak rozhodcovská doložka dáva na výber medzi štátnym a rozhodcovským súdom, ale pre
prípad vyvolania rozhodcovského konania dodávateľom/ ako to bolo v tomto prípade, keď podaním
žaloby na rozhodcovský súd oprávneným, povinný stratil možnosť domáhať sa ochrany svojich práv na
všobecnom súde / sa musí spotrebiteľ podrobiť rozhodcovskému konaniu, nie je možné poskytnúť súdnu
ochranu v rámci exekúcie, ak je exekučným titulom rozhodcovský rozsudok a oprávneným je dodávateľ.

Rozhodcovskú doložku je preto treba vykladať tak, že neodporuje citovanému zákonnému ustanoveniu
iba vtedy, ak práva v exekúcii uplatňuje ako oprávnený spotrebiteľ. Súdny dvor v prípade Pannon
GSM Zrt./Erzsébet Sustikine Győrfi C-243/08 dokonca dospel k záveru, že podmienka obsiahnutá v
zmluve uzatvorenej medzi spotrebiteľom a predajcom alebo dodávateľom, ktorá bola do nej vloženábez osobitného vyjednávania a ktorá priznáva výlučnú právomoc súdu, v ktorého obvode sa nachádza
sídlo predajcu alebo dodávateľa, môže byť považovaná za nekalú. Rozhodcovská doložka obsiahnutá
v zmluvných dojednaniach zmluvy o úvere podľa názoru súdu spĺňa všetky podmienky, tak z pohľadu

ustanovení § 53, 54 Občianskeho zákonníka platného ku dňu uzatvorenia zmluvy, ako aj z pohľadu
smernice 93/13/EHS (výkladovej pomôcky ustanovení spotrebiteľského práva) kvalifikovaná ako nekalá.
Táto doložka je zároveň aj v rozpore s ustanoveniami § 6 ods. 1, § 8 a § 9 zákona č. 244/2002 Z.z. o
rozhodcovskom konaní, a teda je neplatná. Táto neplatnosť má formu absolútnej neplatnosti. Existujúca,
ale neplatná rozhodcovská doložka nemôže byť potom základom právomoci rozhodcovského súdu.

Ak si rozhodca svoju právomoc z takto uzavretej doložky odvodil, na ktorom základe následne vydal
exekučnýtitul,nemožnotakétorozhodnutiepovažovaťzarozhodnutievydanéosobounatooprávnenou.
Uvedené spôsobuje, že pred podaním návrhu na vykonanie exekúcie neprebehlo riadne rozhodcovské
konanie, ktorého výsledkom by bol rozhodcovský rozsudok, na podklade ktorého by mohla vedená
exekúcia. S prihliadnutím na vyššie uvedené skutočnosti, súd v tomto štádiu exekúciu z úradnej moci
vyhlásil exekúciu za neprípustnú a exekúciu zastavil. Predložený rozhodcovský rozsudok vzhľadom

na absenciu právomoci rozhodcu v danej veci konať, a to s poukazom na neplatnosť rozhodcovskej
doložky, nemožno považovať za spôsobilý exekučný titul. Pokiaľ ide o trovy exekúcie oprávneného,
vzhľadom k tomu, že súd zastavuje exekúciu ako celok z dôvodu, že oprávnený vymáha plnenie na
základe nespôsobilého exekučného titulu, nemá oprávnený ani právo na náhradu trov exekúcie. Súd
následne v zmysle § 200 ods. 2 Exekučného poriadku po právoplatnosti tohto uznesenia rozhodne o

trovách exekúcie.

Proti tomuto uzneseniu podal v zákonnej lehote odvolanie oprávnený, ktorý navrhol, aby odvolací
súd napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Namietal, že
súd rozhodol nad rámec zverenej právomoci (§ 205 ods. 2 písm. b/ O.s.p.), že sa nepodal návrh

na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný (§ 205 ods. 2 písm. c/ O.s.p. v spojení s § 221
ods. 1 písm. e/ O.s.p.), že súd svojím postupom odňal účastníkovi možnosť konať pred súdom (§
205 ods. 2 písm. a/ O.s.p. v spojení s § 221 ods. 1 písm. d) O.s.p.), že súd nedostatočne zistil
skutkový stav, pretože nevykonal náležité dokazovanie, ako aj to, že rozhodnutie súdu prvého stupňa
vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 205 ods. 2 písm. f/ O.s.p.). Zastával názor, že

súd prvého stupňa sa nesprávnou a ústavne nesúladnou interpretáciou ust. § 45 ods. 2 zák. 244/2002
Z.z. postavil do pozície orgánu, vykonávajúceho komplexné preskúmavanie exekučného titulu metódou,
ktorá mu v rámci zverenej právomoci ako exekučnému súdu neprináleží. Všeobecný súd, ktorý koná
v pozícii exekučného súdu, totiž nie je legitímne schopný vykonávať úkony, smerujúce k opätovnému
komplexnému rozhodovaniu o veci s tým, že výsledkom takéhoto rozhodovania je úplná nemožnosť

vykonať právo veriteľa. Exekučný súd totiž nie je súdom v zmysle § 40 a nasl. zák. č. 244/2002 Z.z.,
nekoná o zrušení tuzemského rozhodcovského rozsudku, ani nepokračuje v konaní vo veci v rozsahu,
uvedenom v žalobe, alebo v rozsahu, uvedenom vo vzájomnej žalobe. Dôvodil, že všeobecný súd
nebol povinný zaoberať sa skúmaním, či príslušné deklaratórne rozhodnutie rozhodcovského súdu
bolo vydané v súlade s platnými predpismi. Exekučný súd totiž musí s právoplatným rozhodcovským

rozsudkom nakladať rovnako, ako s rozsudkom všeobecného súdu, pretože v opačnom prípade
by porušil zásadu rovnocennosti a neprípustne by uplatnil rozdielny procesný postup v prípade, ak
oprávnený uplatňuje svoje právo na základe exekučného titulu, vydaného všeobecným súdom a iný
prístup, ak oprávnený uplatňuje svoje právo na základe exekučného titulu, vydaného v rozhodcovskom
konaní. Exekučný súd taktiež nedisponuje právomocou rušiť či meniť rozhodnutie, ktoré je exekučným

titulom. Ani v prípade pasívneho správania účastníka v konaní, v ktorom bol exekučný titul vydaný,
nemôže exekučný súd naprávať prípadné chyby a nedostatky exekučného titulu. Ďalej uviedol, že
všeobecný súd interpretoval a následne aplikoval ust. § 45 ods. 2 zák. č. 244/2002 Z.z. tak, akoby
upravovalo konanie bez návrhu vždy vtedy, ak súd zistí v rozsudku rozhodcovského súdu nedostatky
bližšie špecifikované v § 45 ods. 1 písm. b) alebo c) zákona o rozhodcovskom konaní. Ustanovenie §

45 ods. 2 zák. č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní však explicitne upravuje konanie bez návrhu
v prípade zistenia nedostatkov v rozhodcovskom konaní a nie v rozsudku rozhodcovského súdu. Mal
za to, že exekučný súd môže pristúpiť k zastaveniu konania o výkone rozhodnutia rozhodcovského
súdu alebo exekučného konania na podklade uvedeného rozhodnutia len na návrh účastníka konania.
Uviedol, že exekučný súd konal pri revízii rozhodcovského rozsudku mimo rámec zverenej právomoci a

rozhodujúc o právnom postavení účastníkov rozhodcovského konania úplne ignoroval všetky procesné
zásady súdneho rozhodovania v právnom štáte, spojené s exekučnou vecou, a to najmä princíp
legality, ako aj zásadu začatia konania na návrh, rovnosť účastníkov konania, právo na spravodlivý
súdny proces a dvojinštančnosť súdneho konania. Zastával názor, že v konaní pred exekučnýmsúdom mal výrazne nevýhodné postavenie a bolo s ním zaobchádzané odlišne, a to v súvislosti s
jeho postavením ako podnikateľského subjektu, pričom pre toto jeho iné postavenie ho exekučný súd
vylúčil z možnosti zhmotnenia akejkoľvek majetkovej hodnoty, ktorá mu právom patrí titulom platnej

zmluvy o úvere. Namietal, že nemal možnosť reagovať na akékoľvek tvrdenia, argumenty a dôkazy,
ktoré boli podkladom pre rozhodnutie exekučného súdu o jeho právnom postavení a taktiež nemal
možnosť ovplyvniť prípravu obsahu rozhodnutia exekučného súdu, ktoré však výrazným spôsobom
ovplyvnilo jeho právne postavenie. Exekučný súd napadnutým rozhodnutím vylúčil akúkoľvek možnosť
podania opravného prostriedku vo vzťahu k meritu veci a úplným uskutočnením judiciálneho procesu

v podmienkach exekučného konania tak porušil zásadu dvojištančnosti konania. Dôvodil, že exekučný
súd je v zmysle § 45 ods. 1 písm. c) zák. č. 244/2002 Z.z. oprávnený skúmať len to, či plnenie, priznané
rozhodcovským rozsudkom je v súlade s dobrými mravmi a nie otázku súladu rozhodcovskej doložky
s dobrými mravmi. Tvrdil, že predmetná rozhodcovská doložka je platná. Účastníkom zmluvy je totiž
daná možnosť voľby, či sa obrátia na rozhodcovský súd alebo na riadny súd a preto nejde o neprijateľnú
podmienku v zmysle § 53 ods. 4 písm. r) Obč. zák.. V závere vyjadril svoj nesúhlas s právnym

posúdením zmluvy o úvere ako zmluvy o spotrebiteľskom úvere v zmysle zákona o spotrebiteľských
úveroch. Namietal, že nakoľko predmetom úverov poskytovaných zo strany oprávneného sú peňažné
prostriedky, teda nie tovar alebo služba, zmluvy o úvere nemôžu obsahovať náležitosti vyžadované
zákonom o spotrebiteľskom úvere. Vzhľadom na charakter podnikateľskej činnosti oprávneného preto
nie je možné, aby oprávnený poskytoval úvery na základe zákona o spotrebiteľských úveroch, nakoľko

činnosť oprávneného nepatrí do pôsobnosti tohto zákona. Čo sa týka úroku z omeškania vo výške 0,25
% z dlžnej sumy za každý deň omeškania odo dňa, kedy sa stal splatným celý dlh až do dňa jeho
uhradenia, uviedol, že tento úrok má sankčný charakter a dlžníkovi sa účtuje len v prípade, že poruší
zmluvné podmienky. Poukázal na skutočnosť, že ani zo zákona, ani z iných právnych predpisov nie
je možné odvodiť pre obchodno-záväzkové vzťahy obmedzenie výšky úrokovej sadzby, ktorú si môžu

zmluvné strany dohodnúť (Uznesenie NS SR sp. zn. 3Obdo/96). Pri úroku z omeškania má ten, kto sa
k úhrade úrokov z omeškania zaviaže, vždy možnosť platenie týchto úrokov odvrátiť tým, že si svoje
povinnosti riadne a včas splní. Povinná si však svoju povinnosť nesplnila a preto by mala za porušenie
svojejpovinnostiznášaťvopreddohodnutúsankciu,sktoroupriuzatváranízáväzkovo-právnehovzťahu
súhlasila. K poplatku za poskytnutie úveru a poplatku za zasielanie upomienok uviedol, že nakoľko

poskytuje peňažné prostriedky z vlastných zdrojov, mohol si dojednať odplatu - poplatok pozostávajúci
v 1/3 z dohodnutého úroku a v 2/3 z nákladov na vypracovanie a uzatvorenie zmluvy o úvere, spolu so
všetkou administratívou s tým spojenou. Poukázal na to, že otázku, či exekučný titul bol vydaný v súlade
s právnym poriadkom, a teda či sa predmetná exekúcia bude vykonávať v celom rozsahu alebo nie, súd
už raz posudzoval a o nej už raz právoplatne rozhodol. V zmysle ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku

je súd povinný preskúmať žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie
exekúcie a exekučný titul, pričom poveriť exekútora vykonaním exekúcie môže súd iba v prípade, že
nezistí žiaden rozpor žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu na vykonanie
exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom. Upozornil na to, že v predmetnej veci nie sú dané
dôvody na vyhlásenie exekúcie za neprípustnú. Exekúcia bola začatá zákonným spôsobom, na základe

vykonateľného a platného exekučného titulu, ktorý naďalej existuje a zotrváva platným, právoplatným a
vykonateľným. Súd po vykonaní prieskumu exekučného titulu vydal súdnemu exekútorovi poverenie na
vykonanie exekúcie. Od vydania exekučného titulu, ani od vydania poverenia na výkon exekúcie pritom
nenastali žiadne nové právne ani skutkové okolnosti, ktoré by mali viesť k zmene postoja súdu.

Povinná sa k odvolaniu oprávneného písomne nevyjadrila.

Ďalším podaním, doručeným súdu prvého stupňa po uplynutí odvolacej lehoty, oprávnený navrhol,
aby odvolací súd prerušil konanie postupom podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p. a čl. 267 Zmluvy
o fungovaní EÚ, čo odôvodnil potrebou položiť Súdnemu dvoru EÚ prejudiciálne otázky ohľadne

aplikácie písm. q/ Prílohy smernice Rady 93/13/EHS z 05. apríla 1993 o nekalých podmienkach
v spotrebiteľských zmluvách. Namietal, že Slovenská republika môže prebrať smernicu Únie len
prostredníctvom všeobecne záväzného predpisu. Mal za to, že ak bola smernica prebratá do
slovenskéhoprávnehoporiadkusprávneavčas,jenutnéaplikovaťslovenskúprávnuúpravu. AkoSúdny
dvor EÚ zdôraznil v ustálenej judikatúre, samotná smernica nemôže ukladať povinnosť jednotlivcovi,

takže sa na ňu ako takú nemožno proti nemu odvolávať (rozsudok z 26.02.01986, Marshall 152/84
Zb., s. 723,b 48; rozsudok zo 14.07.1994, C-91/92 Faccini Dori, bod 20). Súd prvého stupňa sa však
s touto judikatúrou súdneho dvora nevysporiadal a nezdôvodnil, prečo priamo aplikoval ustanovenia
smernice. Naviac poukázal na nejasný právny základ v tom zmysle, že slovenská jazyková verziasmernice sa výrazne líši od ostatných verzií. Mal za to, že podľa ostatných verzií spotrebiteľská zmluva
nesmie od spotrebiteľa vyžadovať, aby spory riešil výlučne osobitným typom arbitráže, ktorá nie je
upravená právnymi predpismi a kde rozhodcovia nie sú povinní aplikovať príslušné hmotné právo. To

však nie je prípad rozhodcovského konania podľa zák. č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní. Mal
za to, že odvolací súd ako súd poslednej inštancie má podľa čl. 267 Zmluvy o fungovaní EÚ (ďalej
len „ZFEÚ“ ) povinnosť položiť Súdnemu dvoru EÚ prejudiciálne otázky, pretože v opačnom prípade
sa otvára otázka ústavnosti jeho postupu s poukazom na čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 Ústavy SR.
Poukázal na výklad pojmu opravný prostriedok v zmysle čl. 267 ZFEÚ. Ďalej uviedol, že Súdnemu

dvoru EÚ by mala byť daná príležitosť posúdiť exekučné konanie týkajúce sa záväzkových vzťahov v
rámcispotrebiteľskýchzmlúvkomplexnetak,abyúčastníkovkonaniazbavilprávnejneistotyvyplývajúcej
z doterajšieho výkladu úniového práva a jeho následnej aplikácii vnútroštátnymi súdmi Slovenskej
republiky. Žiadal, aby odvolací súd položil Súdnemu dvoru EÚ prejudiciálne otázky v nasledujúcom
znení: 1/ či sa má písm. q/ Prílohy smernice Rady 93/13/EHS z 5.4.1993 o nekalých podmienkach v
spotrebiteľských zmluvách vykladať tak, že za každých okolností zakazuje rozhodovať spory v rámci

spotrebiteľských zmlúv na základe rozhodcovskej doložky prostredníctvom rozhodcovských súdov; 2/
v prípade zápornej odpovede na otázku 1, či je možné písm. q/ Prílohy smernice Rady 93/13/EHS z
5.4.1993 vykladať tak, že mu neodporuje uzavretie takej rozhodcovskej doložky, ktorá je obsiahnutá v
čl. 17 VPPÚ (ktorú citoval) a 3/ či je v súlade s čl. 17 a 47 Charty základných práv EÚ také rozhodnutie
vnútroštátneho súdu, ktoré aplikujúc vnútroštátne a procesné a hmotnoprávne ustanovenia s odkazom

na smernicu 93/13/EHS zabráni vymožiteľnosti pohľadávky veriteľa voči spotrebiteľovi.

Pokiaľ ide o návrh oprávneného na prerušenie exekučného konania podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p.,
odvolací súd dospel k záveru, že tento návrh je potrebné zamietnuť z nasledovných dôvodov:

Podľa § 36 ods. 5 Exekučného poriadku v znení neskorších predpisov, ak osobitný zákon neustanovuje
inak, exekučné konanie nemožno prerušiť, nemožno odpustiť zmeškanie lehôt a po skončení
exekučného konania nemožno podať návrh na obnovu exekučného konania.

V zmysle vyššie uvedeného zákonného ustanovenia exekučné konanie v zásade nemožno prerušiť,

okrem prípadov, keď tak ustanoví osobitný predpis (napríklad ustanovenie § 14 ods. 5 písm. b/ zákona č.
7/2005 Z. z. o konkurze a reštrukturalizácii a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších
predpisov). Vzhľadom na uvedené odvolací súd dospel k záveru, že prerušenie predmetnej exekúcie
nie je podľa zákona prípustné a preto návrh oprávneného na prerušenie exekúcie zamietol.

Taktiež návrh oprávneného na predloženie prejudiciálnych otázok Súdnemu dvoru EÚ považoval
odvolací súd za nedôvodný. Súdny dvor EÚ už totiž v obdobných veciach, v ktorých účastníkom vo
vnútroštátnom konaní bol i oprávnený, judikoval, že Súdny dvor môže v rámci právomoci zverenej
mu čl. 267 Zmluvy o fungovaní EÚ vykladať všeobecné kritériá používané normotvorcom Únie na
definovanie pojmu nekalá podmienka. Nemôže sa však vyjadriť k uplatňovaniu týchto všeobecných

kritérií na osobitnú podmienku, ktorá musí byť skúmaná v závislosti od okolností konkrétneho prípadu.
Je úlohou vnútroštátneho súdu určiť, či sa má zmluvná podmienka v konkrétnej veci považovať za
nekalú vzhľadom na všetky okolnosti týkajúce sa uzavretia zmluvy. V prípade kladnej odpovede je
potom úlohou vnútroštátneho súdu vyvodiť všetky dôsledky, ktoré z toho vyplývajú podľa vnútroštátneho
práva s cieľom ubezpečiť sa, že spotrebiteľ nie je touto podmienkou viazaný (uznesenie Súdneho dvora

EÚ zo dňa 16.11.2010, C-76/10, bod 60-63; rozsudok zo dňa 01.04.2004 Freiburger Komunnalbauten
C-237/02, bod 19). Súdny dvor EÚ tak nie je oprávnený uplatňovať právne predpisy Únie na konkrétny
prípad, môže sa len vyjadriť k výkladu Zmluvy a aktov, prijatých inštitúciami únie (rozsudok zo dňa
06.10.2005, My Travel, C-291/03, bod 43). Predbežné otázky, ktorých položenie navrhol oprávnený, sa
týkajú posúdenia nekalosti konkrétnej zmluvnej podmienky - rozhodcovskej doložky, ktorú oprávnený

používa vo formulárových zmluvách, a ktoré posúdenie spadá výlučne do pôsobnosti vnútroštátnych
súdov. Pokiaľ oprávnený má za to, že rozhodnutie prvostupňového súdu zabránilo vymožiteľnosti jeho
pohľadávky, odvolací súd zdôrazňuje, že oprávnenému nič nebránilo uplatniť si svoje zmluvné nároky v
riadnom súdnom konaní, v ktorom by bola zabezpečená rovnosť účastníkov i s pohľadu riadnej aplikácie
ustanovení spotrebiteľského práva.

Čo sa týka odvolania oprávneného voči uzneseniu súdu prvého stupňa, Krajský súd v Trenčíne ako
odvolací súd preskúmal vec podľa § 212 ods. 1 O.s.p. bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2
O.s.p. a dospel k záveru, že napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa je potrebné podľa § 219 ods. 1O.s.p. potvrdiť. Odvolací súd preskúmal všetky rozhodujúce námietky, ktoré boli v odvolaní oprávneným
vznesené a v plnom rozsahu sa stotožňuje s právnymi závermi súdu prvého stupňa. Z daného titulu si
osvojuje dôvody napadnutého rozhodnutia, na ktoré v celom rozsahu poukazuje v zmysle § 219 ods. 2

O.s.p. a na zdôraznenie správnosti dodáva:

Správny bol záver súdu prvého stupňa v tom smere, že predmetná zmluva o úvere, uzavretá medzi
oprávneným a povinnou dňa 26.09.2008, je zmluvu spotrebiteľskou v zmysle ust. § 52 a nasl.
Občianskeho zákonníka a že na jej základe bol medzi účastníkmi konania založený spotrebiteľský

vzťah. Súd prvého stupňa v odôvodnení napadnutého uznesenia poukázal na to, že v danej veci je
nepochybné, že povinná je a aj v čase uzavretia zmluvy bola spotrebiteľom, nakoľko zmluvu o úvere
podpísala len ako fyzická osoba a z obsahu spisu nevyplýva, že by povinná pri uzatváraní zmluvy konala
v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti, resp. že by jej bol poskytnutý
úver na výkon zamestnania alebo povolania. V zmluve sa síce uvádza, že peňažné prostriedky boli
povinnejposkytnuténavýkonzamestnania,avšaktakýtoúčelposkytnutiapeňažnýchprostriedkov nebol

v konaní spoľahlivo preukázaný. S poukazom na interpretačné ust. § 54 Občianskeho zákonníka je
namiestepripochybnostiachoobsahuzmluvyvýkladpriaznivejšíprespotrebiteľa,t.j. dôkaznébremeno
na preukázanie toho, že úver bol poskytnutý na výkon zamestnania, povolania alebo podnikania je na
oprávnenom /ako veriteľovi/. Oprávnený však okrem svojho subjektívneho tvrdenia nepredložil žiadne
dôkazy, ktoré by preukazovali opak. Na druhej strane, oprávnený pri uzatváraní zmluvy konal v rámci

predmetu svojej podnikateľskej činnosti, ako to vyplýva z výpisu z obchodného registra. V tejto súvislosti
treba poukázať aj na to, že na spotrebiteľské právne vzťahy sa vždy aplikujú spotrebiteľské právne
normy, a preto sa použijú ustanovenia o spotrebiteľskom práve a ustanovenia, ktoré sú pre spotrebiteľa
výhodnejšie a v jeho prospech, a to bez ohľadu na to, podľa akých zákonov bola spotrebiteľská zmluva
uzavretá a bez ohľadu na to, či došlo k tzv. voľbe práva, alebo či sa jedná o tzv. absolútny obchod, a

to hlavne § 52 ods. 2, § 53 a § 54 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka. Preto zostáva bez významu aj
skutočnosť, či zmluva o úvere je tzv. absolútny obchod podľa Obchodného zákonníka, alebo či došlo k
tzv. voľbe práva medzi účastníkmi. K námietke oprávneného, že exekučný súd rozhodoval nad rámec
jemu zverenej právomoci a bez návrhu odvolací súd uvádza, že udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie nie je také procesné rozhodnutie, ktoré by vylučovalo čiastočné alebo úplné zastavenie

exekúcie pre nesúlad exekučného titulu so zákonom. Takýto postup je zákonný, výslovne upravený v §
45 ods. 1, 2 zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní. Keďže súd je oprávnený v každom štádiu
exekučného konania skúmať z úradnej povinnosti, či tu nie je daný niektorý z dôvodov, pre ktorý by
musel exekúciu zastaviť, samotné udelenie poverenia na vykonanie exekúcie preto nie je prekážkou pre
rozhodnutie o zastavení exekúcie, keď sú preto splnené podmienky. Zákonodarca jednoznačne uzákonil

možnosť pre exekučný súd zastaviť exekúciu napriek právoplatnému rozhodcovskému rozsudku, ak
má nedostatky uvedené v § 40 písm. a), b), alebo ak rozhodcovský rozsudok zaväzuje účastníka
rozhodcovského konania na plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom nedovolené alebo odporuje
dobrým mravom. Uvedené ustanovenie je podľa súdnej praxe plne aplikovateľné aj na naplnenie čl. 6
smernice 93/13/EHS a umožňuje zastaviť exekúciu aj pokiaľ ide o plnenie z neprijateľných zmluvných

podmienok. Súd prvého stupňa preto v zmysle uvedeného správne skúmal zmluvu o úvere, ktorá v čl. 17
Všeobecných podmienok poskytnutia úveru zakotvuje riešenie sporov - rozhodcovskú doložku. Podľa čl.
17 sa zmluvné strany dohodli, že všetky spory, ktoré vzniknú z tejto zmluvy, vrátane sporov o jej platnosť,
výklad alebo zrušenie, budú riešené: a/ pred Stálym rozhodcovským súdom zriadeným spoločnosťou
Slovenská rozhodcovská a.s. so sídlom Bratislava, ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na

rozhodcovskomsúde;rozhodcovskékonaniebudevedenépodľavnútornýchpredpisovrozhodcovského
súdu, a to jedným rozhodcom, ustanoveným podľa vnútorných predpisov rozhodcovského súdu, b/ pred
príslušným súdom SR, ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na súde podľa príslušného právneho
predpisu ( zák. č. 99/1963 Zb.). Zmluvné strany sa dohodli, že pokiaľ ktorákoľvek zo zmluvných strán
podá žalobu o rozhodnutie akéhokoľvek sporu, ktorý vznikne z tejto zmluvy, vrátane sporu o jej platnosť,

výklad alebo zrušenie, na všeobecnom súde, považuje sa táto skutočnosť za rozväzovaciu podmienku
tejto rozhodcovskej doložky, ustanovenie tejto vety sa nepoužije v prípade, ak pred podaním žaloby
na súde bola podaná žaloba na rozhodcovský súd vo veci, v ktorej je touto rozhodcovskou doložkou
v súlade s vnútornými predpismi rozhodcovského súdu založená právomoc rozhodcovského súdu.
Odvolací súd sa stotožnil s právnym názorom súdu prvého stupňa, že túto rozhodcovskú doložku

si spotrebiteľ (povinná) nedojednal individuálne a pri jej akceptácii nemal na výber, vzhľadom na jej
spojenie s ďalšími podmienkami zmluvy. Celú zmluvu, mohol ako celok len prijať a podrobiť sa týmto
podmienkam, alebo celú zmluvu odmietnuť. Za týchto okolností preto aj odvolací súd je toho názoru,že rozhodcovská doložka je neprijateľnou zmluvnou podmienkou, nakoľko spôsobuje nerovnováhu v
právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech povinnej, a preto je absolútne neplatná.

Z týchto dôvodov odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa ako vecne správne podľa §
219 ods. 1 O.s.p. potvrdil.

Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Trenčíne v pomere tri ku nule.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie n i e j e p r í p u s t n é.