Uznesenie ,
Zrušené Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 30. august 2012

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 16Co/101/2012

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8804117020
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 08. 2012

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Anna Kovaľová
ECLI: ECLI:SK:KSPO:2012:8804117020.1

Uznesenie

Krajský súd v Prešove v právnej veci navrhovateľa: TRADEUNION spoločnosť s ručením obmedzeným
Vranov nad Topľou. Družstevná 1, 072 21 Nacina Ves, ICO: 31 679 510, zastúpený JUDr. Monikou
Ilčišinovou,advokátkou,AK,Herľanská547,09303VranovnadTopľou,protiodporcom:1.K.L.,nar.XX.
XX. XXXX, bytom XXX XX F. XX, zastúpená JUDr. Martinom Staroňom, advokátom, Hlavná 89, 080 01
Prešov, 2. C. E.. nar. XX. XX. XXXX, bytom XXX XX G. XXX, 3. Bc. H. L., nar. XX. XX. XXXX, bytom XXX

XX F. XX. o určenie vlastníckeho práva a neúčinnosti právneho úkonu, o odvolaní žalobcu proti rozsudku
Okresného súdu Vranov nad Topľou, č. k. 4C 318/2004-473 zo dňa 07. 02. 2012, takto jednohlasne

r o z h o d o l :

Z r u š u j e rozsudok súdu prvého stupňa a vec vracia na ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa návrh navrhovateľa proti odporcom v 1. - 3. rade zamietol.
Vyslovil, že konanie ohľadne návrhu navrhovateľa čo do zvyšku zastavil. Zaviazal navrhovateľa uhradiť

odporkyni v 1. rade trovy konania vo výške 533,81 Eur do troch dní od právoplatnosti rozsudku a vyslovil,
že náhradu trov konania odporcom v 2. a 3. rade nepriznal.

Svoje rozhodnutie právne odôvodnil poukazom na ust. § 42a ods. 1 - 3 Občianskeho zákonníka, ust.
§ 42b ods. 1, 2, 4 Občianskeho zákonníka a uviedol, že pri skúmaní podmienok týkajúcich sa určenia
odporovateľnosti právneho úkonu na základe výsledkov vykonaného dokazovania zistil, že navrhovateľ
ako veriteľ platobnými rozkazmi pod sp. zn., ktoré citoval vo svojom rozhodnutí preukázal, že jeho

pohľadávka je vymáhateľná voči dlžníkovi E. L., po tom čo mu bola postúpená E. F.. Poukázal, že k
právnemu úkonu, ktorého sa má odporovať došlo v posledných troch rokov, keďže dodatok k dohode
o vyporiadaní BSM bol vykonaný 01. 07. 2002 a žaloba bola podaná 17. 08. 2004, teda nárok nie
je prekludovaný. Ďalej zistil, že po doplnenom dokazovaní nebolo preukázané, žeby odporkyňa v
1.rade ako manželka dlžníka vedela o jeho dlhoch. Poukázal, že výsluchom dlžníka E. L. a vykonaným
dokazovaním odporkyňa v 1. rade pri vynaložení náležitej starostlivosti, vzhľadom k správaniu sa

dlžníka nemala poznatok o jeho úmysle ukrátiť navrhovateľa ako veriteľa, pretože nebolo preukázané,
aby dlžník E. L. v čase uzavretia dodatku, ktorého odporovateľnosti sa navrhovateľ domáha, vedel o
svojom dlhu voči samotnému navrhovateľovi. Poukázal, že bol vypočutý svedok, ktorý bol držiteľom
pohľadávky 9.000.000,- Sk, ktorú mal postúpiť navrhovateľovi na základe zmluvy z roku 1999. Jeho
výpoveďou nebolo preukázané, že postúpenie pohľadávky oznámil dlžníkovi E. L.. Vypovedal, že mal
zoznam dlžníkov, oznamoval asi 80 ľuďom postúpenie pohľadávky poštou, oznámenie však zasielal

iba obyčajnou zásielkou a v tomto oznámení neuvádzal ani v akej výške postupuje navrhovateľovi
pohľadávku voči tomu ktorému z dlžníkov. Z toho vyplynulo, že ak nebola preukázaná vedomosť dlžníka
E.L.otom,ženazákladezmluvyopostúpenípohľadávkyjejehoveriteľomnavrhovateľ,užvôbecnebola
preukázaná vedomosť odporkyne v 1. rade o nejakej pohľadávke navrhovateľa voči jej manželovi E. L..Ďalej konštatoval, že okrem toho z oboznámených listinných dôkazov, a to výpisov z LV jednoznačne
vyplýva, že nebola splnená ďalšia podmienka pre úspešné uplatnenie odporovacej žaloby a to ukrátenie
veriteľa, keďže k uspokojeniu vymáhateľnej pohľadávky, mohol byť použitý aj iný majetok dlžníka E.

L. a nielen majetok, ktorý mal existovať v dodatku č. 1 k dohode o vyporiadaní BSM. Z uvedeného
vyplynulo, že na strane navrhovateľa nie je aktívna legitimácia v konaní o neúčinnosti právneho úkonu,
pretože táto prislúcha síce ktorémukoľvek veriteľovi, ale tento musel byť ukrátený napadnutým právnym
úkonom za predpokladu, že má voči dlžníkovi vymáhateľnú pohľadávku. V danom prípade nebol splnený
predpoklad ukrátenia navrhovateľa ako veriteľa, pretože dlžník o postúpení pohľadávky nevedel a mal aj

ďalší majetok, ktorý mohol byť predmetom výkonu rozhodnutia. Podľa názoru súdu na strane odporcov
v 1. - 3. rade nie je pasívna legitimácia, pretože pasívnu legitimáciu v konaní, predmetom ktorého je
odporovateľný právny úkon, mal ten, kto mal z odporovateľného právneho úkonu prospech. Pokiaľ sa
týka určenia vlastníckeho práva, ktorého sa domáhal navrhovateľ vo vzťahu ku odporkyni v 1. rade, mal
za to, že vykonaným dokazovaním bolo preukázané, že tento návrh je neopodstatnený, pretože došlo
k platnému prevodu vlastníckeho práva ohľadne spornej veci. Okrem toho poukázal, že E. L. má ďalší

majetok, z ktorého by sa mohol výkonom rozhodnutia alebo exekúciou navrhovateľ uspokojiť. Preto
mal za to, že na strane navrhovateľa nie je právny záujem na takejto určovacej žalobe. Uviedol, že na
poslednom pojednávaní prítomný zástupca navrhovateľa zobral v časti pokiaľ sa týka odporcov v 2. a 3.
rade, a to určenia vlastníckeho práva, žalobu späť, z toho dôvodu preto v tejto časti po súhlase odporcov
konanie zastavil a o trovách konanie rozhodol podľa ust. § 142 ods. 1 O. s.p.

Proti tomuto rozsudku v zákonom stanovenej lehote podal odvolanie navrhovateľ. Uviedol, že nesúhlasí
so zisteným skutkovým stavom a právnym záverom súdu. Súd neskúmal ďalšie zápisy na listoch
vlastníctva vo vzťahu k dlžníkovi E. L., z ktorých je zrejmé, že na týchto listoch vlastníctva boli zriadené
exekučné záložné práva, že ide o parcely registra „E“ zaťažené exekučným záložným právom, ktoré by
nekúpil žiadny seriózny záujemca. Nedostatočne zistil, v akom stave sa tieto nehnuteľnosti nachádzajú,

nepokúsil sa ani odhadom zistiť možnú predajnú cenu týchto nehnuteľností, pričom ak by ju bol
zisťoval, bol by zistil, že už Krajský súd v Košiciach uznesením zo dňa 25. 07. 2005 zamietol návrh
na vyhlásenie konkurzu z dôvodu nedostatku majetku dlžníka. Preto poukázal, že majetok dlžníka
E. L. nepostačoval na uspokojovanie jeho pohľadávky. Bol nesprávny záver súdu prvého stupňa v
otázke, že na uspokojenie pohľadávky mohol byť použitý ďalší majetok dlžníka. Nesúhlasil ani s ďalším

zistením, že manželka dlžníka nevedela o jeho dlhoch, pretože súd sa vôbec nezaoberal otázkou
vynaloženianáležitejstarostlivostimanželkypoznaťúmyseldlžníkaukrátiťsvojhoveriteľa.Vočidlžníkovi
bolo vedených od roku 1998 niekoľko exekučných konaní. Manželka dlžníka žila s dlžníkom v spoločnej
domácnosti a musela pri toľkých exekučných konania vedieť, že manžel má dlhy, ktoré súdni exekútori
vymáhajú, pretože musela prichádzať súdna korešpondencia. Súd nemohol vychádzať len z výpovedí

dlžníka, že o dlhoch nepovedal nič dlžník svojej manželke a ona sa na dlhy nepýtala. Súd mal za to,
že toto možno požadovať za vynaloženie dostatočnej starostlivosti, aby úmysel dlžníka ukrátiť svojho
veriteľa sa dozvedela. Nesprávne súd vyhodnotil na strane navrhovateľa aj tú skutočnosť, že nie je
aktívna legitimácia. Uviedol, že aktívnu legitimáciu preukázal právoplatnými a vykonateľnými platobnými
rozkazmi spolu na sumu 699 694,10 Sk, ďalej zmluvou o predaji časti podniku zo dňa 20. 12. 1996,

zmluvou o kúpe pohľadávky zo dňa 19. 11. 1998 a zmluvou o postúpení pohľadávky zo dňa 12. 10. 1999.
Poukázalajnatúskutočnosť,ževspisesanachádzalistspoločnostiSlovenkaVranovnadTopľou,s.r.o.
v likvidácii zo dňa 23. 11. 1998, ktorým oznamuje dlžníkovi E. L. postúpenie pohľadávok E. F.. Je logické,
že svedok E. F. pre odstup času si nemôže pamätať, či oznámenie o postúpení pohľadávky zasielal
dlžníkovi alebo nie, keďže uplynulo 11 rokov. Uviedol však, že postúpenie pohľadávky dlžníkovi boli

riadne oznámené aj tým spôsobom, že všetky tri hore uvedené zmluvy, na základe ktorých nadobudol
pohľadávky,bolidlžníkovipredloženévkonanípodsp.zn.4C243/04spolusožalobou,ktorájesúčasťou
tohto spisu. Súd nesprávne posúdil aj späťvzatie jeho návrhu v časti, pokiaľ sa týka určenia vlastníckeho
práva k odporcom v 2.a 3. rade. Nemal žiaden dôvod zobrať v tejto časti návrh späť. Zobral späť žalobu
v časti pokiaľ sa týka určenia o neúčinnosti právneho úkonu voči odporcom v 2.a3.rade. Nesprávne

bolo odôvodnenie zo strany súdu prvého stupňa, právneho záujmu na určení vlastníctva, ktorý je
nespochybniteľným a vyplýva z toho, že podal návrh na vyslovenie neúčinnosti dodatku k dohode o
vyporiadaní BSM z dôvodu, že v prípade úspechu bude môcť v exekučných konania uspokojiť svoje
vymáhateľné pohľadávky, ale len v prípade, ak by odporkyňa nepreviedla nehnuteľnosť na ďalšiu osobu.
Keďže v priebehu konania odporkyňa previedla nehnuteľnosť na odporkyňu v 2.rade a tá následne na

odporcu v 3.rade, bol nútený rozšíriť okruh účastníkov o ďalších odporcov. Pri rozhodovaní o určenie,
že odporkyňa v 1.rade je výlučnou vlastníčkou nehnuteľností, súd mal preskúmať aj platnosť obidvochzmlúv, a toto nie je možné bez toho, aby účastníkmi konania neboli aj odporcovia v 2 a 3.rade. Navrhol,
aby odvolací súd napadnuté výroky zmenil alebo vec zrušil a vrátil vec súdu prvého stupňa na ďalšie
konanie.

K podanému odvolaniu sa vyjadrila odporkyňa v 1.rade. Uviedla, že súd prvého stupňa správne zistil
skutkový stav veci, správne vykonal vo veci aj dokazovanie a prijal správne právne závery. Je nesporné,
že dlžník E. L. nemal úmysel ukrátiť veriteľa, nakoľko bol aj vlastníkom aj ďalšej nehnuteľnosti, k
čomu doložil LV XXX, XXX, XXXX, XXXX a XXXX k. ú. F.. Bolo preukázané, že navrhovateľ
zavádzal súd, keď predložil potvrdenie súdneho exekútora o tom, že dlžník nemal žiaden majetok. Tento

dlžník majetok mal potrebný na uspokojenie veriteľa a jeho úmysel ukrátiť veriteľa bol nepodložený
a nepravdivý. Súd prvého stupňa správne zistil, že mal majetok postačujúci na čiastočné uspokojenie
veriteľa. Tú skutočnosť, že zo strany súdneho exekútora bolo oznámené, že nemá žiaden majetok,
považoval za skôr nečinnosť súdnych exekútorov a ich slabú aktivitu vyvíjajúcu k speňaženiu dlžníkovho
majetku. Nie je ani správne tvrdenie navrhovateľa, že súd sa nezaoberal otázkou náležitej starostlivosti
odporkyne poznať úmysel dlžníka ukrátiť svojho veriteľa. Vykonal k tomu potrebné dokazovanie,

vyporiadal sa s výsluchmi účastníkov a výsluchom E. L. bolo preukázané, že o svojich dlhoch manželke
nehovoril. Výsluchom odporkyne v 1.rade bolo zistené, že vyvíjala aktivitu na poznanie svojich dlhov.
Tvrdenie navrhovateľa o tom, že musela vedieť o dlhoch svojho manžela, keďže žili v spoločnej
domácnosti uviedol, že písomnosti v zmysle Občianskeho súdneho poriadku sa doručujú do vlastných
rúk účastníkom konania. Odporkyňa v 1.rade pracovala v obchode počas celého dňa, nezdržiavala sa

v bydlisku, na rozdiel od jej manžela, ktorý mal zhoršený zdravotný stav a ktorý poštu preberal. Teda
jeho poštu nepreberala a nemohla mať z doručených zásielok vedomosť o exekučných konaniach. Súd
prvého stupňa vyhodnotil správne aj tú skutočnosť, že v tom čase dlžník ani nemohol mať vedomosť
o svojom dlhu voči navrhovateľovi, nakoľko postúpenie pohľadávky mu žiadnym spôsobom nebolo
oznámené. Teda nevedel o akú konkrétnu pohľadávku ide a v akej výške. Ak teda nebola preukázaná

vedomosť dlžníka o tom, že veriteľom je navrhovateľ, nemohla byť preukázaná ani vedomosť odporkyne
o nejakej pohľadávke navrhovateľa voči jej manželovi. V súvislosti s aktívnou vecnou legitimáciou
nestačí len preukázať túto vykonateľnými platobnými rozkazmi, pretože v nich bol ako navrhovateľ iný
subjekt a nebolo preukázané, že dlžník mal vedomosť o postúpení pohľadávky. Preukázať postúpenie
pohľadávky nestačí predložením zmluvy o postúpení do súdneho spisu, nakoľko nejde o hmotnoprávne

úkony voči osobe dlžníka, ale o procesný úkon voči súdu. V danom prípade nebol splnený predpoklad
ukrátenia veriteľa, nakoľko dlžník nemal vedomosť o pohľadávke veriteľa a ak by vedomosť mal, mal
majetok postačujúci na čiastočné uspokojenie pohľadávky. Preto nebola daná ani pasívna legitimácia
odporkyne v 1.rade. Rovnako správne súd vyhodnotil, že v konaní o odporovateľnosť právneho úkonu
nebola správna ani pasívna legitimácia odporcov v 2.a3.rade. V konaní o neúčinnosť právneho úkonu

nie je možné sa domáhať, aby súd určil vlastnícke právo v prospech odporkyne v 1.rade. Súd prvého
stupňa správne po zamietnutí žaloby o neúčinnosť právneho úkonu, zamietol aj žalobu o určenie
vlastníckeho práva voči odporkyni v 1.rade. Aj v prípade úspechu navrhovateľa by vlastnícke právo
nemohlo byť určené späť v prospech odporkyne v 1.rade, nakoľko uspokojenie veriteľ dosiahne z toho,
čo odporovateľným právnym úkonom došlo. V žiadnom prípade nemôže dôjsť k určeniu vlastníckeho

práva v prospech odporkyne v 1.rade a nemôže byť daný ani naliehavý právny záujem. Súd prvého
stupňasprávnevyhodnotilajspäťvzatieučinenénavrhovateľomvčastiourčenievlastníckehoprávavoči
odporcom v 2.a3.rade. Navrhovateľ na poslednom pojednávaní vzal žalobu späť o určenie vlastníckeho
práva k nehnuteľnostiam voči týmto odporcom, toto výslovne uviedol, bolo to protokolované, neboli
žiadne pochybnosti o jeho úkone a nebola namietaná ani z jeho strany žiadna protokolácia. Preto nie

je pravdou tvrdenia navrhovateľa, že zobral žalobu späť v časti o neúčinnosť právneho úkonu, nakoľko
výslovne uviedol, že berie späť voči odporcom v 2.a3.rade žalobu o určenie vlastníckeho práva. Navrhla,
aby odvolací súd napadnutý rozsudok potvrdil a priznal jej náhradu trov odvolacieho konania.

Odvolací súd preskúmal napadnutý rozsudok spolu s konaním, ktoré mu predchádzalo v zmysle zásad
uvedených v ust. § 212 O. s. p., vec prejednal v súlade s ust. § 214 ods. 2 O. s. p. a zistil, že súd prvého

stupňa nedostatočne zistil skutkový stav veci v otázke zmenšenia či nezmenšenia majetku dlžníka,
úmysleblízkejosobyukrátiťveriteľa,tiežvotázkeexistencie,resp.vedomostidlžníkaoexistenciiveriteľa
a vymáhateľnej pohľadávky, v dôsledku čoho zaťažil svoje rozhodnutie vadou konania, ktorá spočíva v
nepreskúmateľnosti jeho rozhodnutia v týchto otázkach.Odvolacie námietky navrhovateľa spočívali predovšetkým v nedostatočne zistenom skutkovom stave v
otázke, či majetok dlžníka postačoval alebo nie na uspokojenie jeho pohľadávky, v otázke vynaloženia
náležitej starostlivosti manželky dlžníka poznať úmysel dlžníka ukrátiť svojho veriteľa, v otázke aktívnej

legitimácie navrhovateľa, v nesprávnom posúdení späťvzatia jeho návrhu a v dostatku či nedostatku
právneho záujmu na určení vlastníctva odporkyni v 1.rade.

Z pohľadu týchto odvolacích námietok preto odvolací súd zameral svoju pozornosť na preskúmanie
napadnutého rozhodnutia. Zistil, že súd prvého stupňa síce rešpektoval pokyny odvolacieho súdu
zo skoršieho zrušujúceho rozhodnutia tým, že vykonal síce dokazovanie k úplnému zisteniu

skutkového stavu, avšak hodnotenie tých najpodstatnejších otázkach, ktoré sú aj predmetom odvolania
navrhovateľa, vzhľadom na vykonané dokazovanie, rozsah listinných dôkazov chýba, v dôsledku čoho
potom aplikovanie práva súdom prvého stupňa na daný skutkový stav je nesprávne.

Rozhodnutie súdu by malo byť jasné a výstižné a odôvodnenie rozhodnutia musí obsahovať dostatok
dôvodov tak, aby bolo zrozumiteľné.

Odvolací súd nevedel posúdiť dôvodnosť odvolacích námietok navrhovateľa, pretože v jednotlivých

otázkach súd prvého stupňa buď nedostatočne zistil skutkový stav alebo ho nezistil vôbec, prípadne ho
nedostatočne odôvodnil.

Nevedel posúdiť, z čoho čerpal záver, že pre uspokojenie pohľadávky veriteľa mohol byť použitý aj
iný majetok dlžníka. Z obsahu spisu nevyplývajú jednoznačné úkony súdu smerujúce k tomuto záveru.
Len poukaz na to, že mohol byť použitý aj iný majetok dlžníka, pretože je vedený ako spoluvlastník

nehnuteľností na listoch vlastníctva, k. ú. F., je nepostačujúci najmä za vedomosti, že išlo o podiely
buď k ornej alebo lesnej pôde, ktoré už boli blokované, resp. založené záložnými právami. Preto
tvrdenie odporkyne v 1.rade, že išlo o majetok postačujúci na uspokojenie veriteľa nebolo v konaní
vôbec preukázané. Skutkový stav v tejto otázke zostal nedostatočne objasnený. Odvolací súd nezistil,
aby súd prvého stupňa sa dostatočným spôsobom oboznámil a vykonal dokazovanie aj napríklad

obsahom exekučného spisu súdneho exekútora Bc. Juraja Volocha, ktorý konštatoval nemajetnosť
dlžníka. Nezisťoval na základe čoho bol tento záver exekútora prijatý. Nezisťoval samotnú hodnotu tohto
majetku dlžníka tak, aby bolo možné s určitosťou prijať jednoznačný záver, či aj takto zmenšený majetok
stačí alebo nie na pokrytie pohľadávky veriteľa. Navrhovateľ tvrdí, že nestačí, pretože na dotknutých
listoch vlastníctva dlžníka sú ťarchy - exekúcie a ide o pozemky - podiely malej hodnoty, v registri „E“

zaťažené už skôr záložnými právami. Súd prvého stupňa mal k týmto dôkazom a tvrdeniam previesť
dokazovanie. Nemôžu postačovať iba predložené listy vlastníctva zo strany odporkyne v 1.rade s jej
tvrdením, že dlžník mal majetok na uspokojenie pohľadávky veriteľa. Tieto tvrdenia a dôkazy musia byť
preukázané a zo strany súdu prvého stupňa objasnené.

Na súde je treba tvrdiť a na tvrdenia označiť dôkazy (§ 120 ods. 1 O. s. p.).

Podľa ust. § 132 O. s. p. dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky
dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo za konania najavo,
včítane toho, čo uviedli účastníci.

V napadnutom rozhodnutí ďalej absentujú vôbec zistenia súdu, či odporkyňa v 1.rade ako osoba
blízka, vynaložila dostatočnú starostlivosť na to, aby úmysel dlžníka ukrátiť veriteľa poznala. Doterajšia

súdna prax a teória priniesla mnohé poznatky o tom, ako túto starostlivosť zisťovať. Keďže v danom
prípade ide o prevod medzi blízkymi osobami (§ 42a ods. 2 Občianskeho zákonníka), osoba blízka
dlžníkovi sa môže ubrániť odporovacej žalobe, len ak preukáže, že o dlžníkovom úmysle ukrátiť veriteľa
nevedela, a ani vedieť nemohla, napriek tomu, že vyvinula starostlivosť na poznanie tohto úmyslu a išlo
o náležitú starostlivosť. Úspešná obrana je preto nielen v tvrdení, ale aj preukázaní, že takáto osoba

vyvinula dostatočnú starostlivosť na poznanie tohto úmyslu dlžníka. V danom prípade, či svoju povinnosť
odporkyňa v 1.rade preukázala, odvolací súd z obsahu napadnutého rozhodnutia nezistil. Zaiste napreukázanie tohto stavu nepostačuje len tvrdenie a výsluch samotného dlžníka a osoby blízkej, ale
dôležité je preukázanie tohto stavu nespochybniteľným spôsobom. V tejto súvislosti je potrebné hodnotiť
všetky dôkazy nachádzajúce sa v spise, napr. aj vyjadrenie odporkyne v 1.rade pred zamestnancami

súdneho exekútora JUDr. Volocha, správou spísanou dňa 11. 11. 2003 (č. l. 175).

Súdna teória a prax pri zisťovaní zákonnej požiadavky týkajúcej sa náležitej starostlivosti podľa ust. §
42a ods. 2 Občianskeho zákonníka vychádza z toho, že osoba blízka dlžníkovi sa pri právnom úkone
dlžníka má presvedčiť, že právny úkon neukracuje dlžníkovho veriteľa.

V otázke zisťovania súdom existencie veriteľa a vymáhateľnej pohľadávky odvolací súd už v
predchádzajúcom zrušujúcom uznesení poukázal, že je to jedna z podmienok úspešnej odporovacej

žaloby. Súd prvého stupňa sa v predchádzajúcom rozhodnutí s ňou vôbec nevyporiadaval.

Za tým účelom nanovo súd prvého stupňa vykonal dokazovanie, z ktorého v napadnutom rozhodnutí
vyvodil záver, že nebolo preukázané, aby v čase uzatvorenia dodatku k dohode o vyporiadaní BSM,
odporovateľnosti ktorého sa navrhovateľ domáha, vedel dlžník o svojom dlhu voči predmetnému
navrhovateľovi. Zistil to výsluchom svedka E. F., ktorý bol držiteľom pohľadávky 9 000 000 Sk, ktorú

následne postúpil navrhovateľovi, ktorý na pojednávaní s určitosťou nevedel potvrdiť, že manželovi
odporkyne v 1.rade doručenou zásielkou oznámil toto postúpenie. Na druhej strane, ale súd prvého
stupňa v rozpore s tým konštatoval, že navrhovateľ ako veriteľ preukázal pred súdom právoplatné
a vykonateľné platobné rozkazy, že jeho pohľadávka je vymáhateľná voči dlžníkovi, teda manželovi
odporkyni v 1.rade, po tom čo mu bola postúpená E. F.. V tejto otázke je potom právny záver súdu

prvého stupňa v rozhodnutí nejasný.

Z pohľadu aktívnej vecnej legitimácie bolo dôležité zistenie, či navrhovateľ v čase, kedy bol urobený
úkon, ktorému odporuje, mal alebo nemal pohľadávku voči dlžníkovi. Súd prvého stupňa v rozhodnutí
síce konštatoval, že navrhovateľ mal vymáhateľnú pohľadávku, ale nebolo preukázané, aby dlžník v
čase úkonu mal vedomosť o existencii tohto navrhovateľa ako jeho veriteľa.

Podľanázoruodvolaciehosúdubolopotrebnévšetkytietozisteniavyhodnocovaťkomplexne,vsúvislosti
so stavom, ktorý v konkrétnom prípade nastal, najmä po vydaní platobných rozkazov, o ktorých dlžník
nepochybne vedomosti mal. Z ust. § 42b ods. 1 Občianskeho zákonníka vyplýva (aj keď rieši aktívnu
procesnú legitimáciu), že aktívne legitimovaným na podanie odporovacej žaloby je veriteľ, ktorý v čase
rozhodovania súdu má voči dlžníkovi vymáhateľnú pohľadávku.

Preto skutočnosti týkajúce sa toho, či dlžníkovi bolo oznámené ďalšie postúpenie pohľadávky alebo
nie, je potrebné vyhodnocovať v celom komplexe zistení súdom, hlavne z pohľadu účelu inštitútu
odporovateľnosti právneho úkonu. Z ust. § 42a ods. 1 Občianskeho zákonníka vyplýva, že veriteľ
sa môže domáhať na súde určenia, že právny úkon dlžníka ukracuje uspokojenie jeho vymáhateľnej
pohľadávky, ak zhoršuje jeho vyhliadku na uspokojenie pohľadávky. Hlavne ukracovanie uspokojenia

veriteľovej pohľadávky je podmienkou aktívnej legitimácie, ktorá musí existovať najneskôr v čase, keď
súd rozhoduje o odporovacej žalobe.

Z obsahu spisu a napadnutého rozhodnutia je zrejmé, že dlžník o svojich pohľadávkach vedel vydaním
platobných rozkazov. Musel si byť vedomý týchto dlhov. Ako tieto skutočnosti boli vyhodnotené vo svetle
všetkých zistení súdu, ak súd ustálil, že pohľadávka veriteľa je vymáhateľná, nie je zrejmé.

Odvolací súd nevedel posúdiť ani správnosť rozhodnutia v otázke týkajúcej sa prejavu navrhovateľa
na pojednávaní dňa 07. 02. 2012, na ktorom malo dôjsť zo strany navrhovateľa v časti k späťvzatiu
návrhu. Zo zápisnice z pojednávania je zrejmé len to, že navrhovateľ zobral návrh späť, čo do zvyšku.
Keďže predmetom konania boli dva nároky, a to nárok na určenie, že právny úkon voči navrhovateľovi
je neúčinný a určenie, že odporkyňa v 1.rade je vlastníkom spornej nehnuteľnosti, za situácie, že

účastníkmi konania boli žalovaní v 1. - 3.rade, bolo len a len na súde tento prejav navrhovateľaprotokolovať tak jasne, aby bolo zrejmé, vo vzťahu k čomu a komu navrhovateľ berie návrh späť.
Ak takýto prejav zo strany navrhovateľa bol nejasný alebo neúplný, nemohol ani sám súd správne
vyhodnotiť, čo je predmetom späťvzatia a voči komu smeruje.

Z tohto dôvodu preto odvolací súd aj túto odvolaciu námietku navrhovateľa považoval za dôvodnú.
Následne po tom, čo súd prvého stupňa si ujasní, čo je predmetom konania a vo vzťahu ku komu, vyrieši
aj otázku naliehavého právneho záujmu na žiadanom určení, v prípade, že ostane predmetom konania
nárok na určenie vlastníctva. Ten záver, ktorý prijal súd o tejto otázke, je nepreskúmateľný, pretože z
obsahu spisu, a napadnutého rozhodnutia nevyplýva, aby súd prvého stupňa sa bol zaoberal aj otázkou

platnosti či neplatnosti predmetných zmlúv, na základe ktorých dochádzalo k prevodom nehnuteľnosti
v priebehu konania o odporovacej žalobe.

Zaiste úkony účastníkov smerujúce k prevodu spornej nehnuteľnosti v priebehu súdneho konania o
odporovacejžalobe,môžuvyvolávaťpochybnostiosprávnostiichtvrdení,hodnotenie,ktorévšakvrámci
všetkých zistení musí prijať súd.

Z vyššie uvedených dôvodov preto odvolací súd napadnutý rozsudok v zmysle ust § 221 ods. 1 písm.

f) a h) O.s. p. zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie.

V novom konaní súd prvého stupňa bude dbať pokynov odvolacieho súdu, vykoná nanovo dokazovanie
vnaznačenomsmeretak,abyjehorozhodnutiebolozpohľaduodôvodneniarozhodnutiaavyhodnotenia
zisteného skutkového stavu úplné. Musia byť dostatočným spôsobom vyhodnotené jednotlivé dôkazy,
ktoré sú súčasťou spisového materiálu. Súd je povinný formulovať odôvodnenie rozhodnutia spôsobom,

ktorý zodpovedá pravidlám presného vyjadrovania. Je povinný si ujasniť odporujúce dôkazy a tieto
hodnotiť a zdôvodniť, napr. prečo niektoré z nich odmietol vziať do predmetu úvah, resp. prečo sa s
niektorými odmietol zaoberať vôbec, pretože v opačnom prípade je takéto rozhodnutie zaťažené vadou
konania.

V novom rozhodnutí rozhodne súd prvého stupňa aj o trovách odvolacieho konania.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.