Uznesenie Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 27. október 2011

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 8Co/154/2010

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8708207231
Dátum vydania rozhodnutia: 27. 10. 2011

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Martin Fiľakovský
ECLI: ECLI:SK:KSPO:2011:8708207231.1

Uznesenie

Krajský súd v Prešove v právnej veci navrhovateľky E. J., bytom P., ul. H. č. X, proti odporcovi E. H., H.,
H. F. č. XXXX/X, o určenie, že navrhovateľka sa stala nájomcom bytu, povinnosti zabezpečiť užívanie
tohto bytu a odškodné, o odvolaní navrhovateľky a odporcu proti rozsudku Okresného súdu v Poprade
zo dňa 17.6.2010, č.k. 19C 169/2008 - 163 takto

r o z h o d o l :

Z r u š u j e rozsudok a vec v r a c i a súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa určil, že navrhovateľka E. J., nar. XX.X.XXXX, sa stala
nájomcom dvojizbového mestského v H. na ul. E. č. XX/X z titulu prechodu nájmu z jej nebohého otca
Q. J.. Odporcovi uložil povinnosť zabezpečiť navrhovateľke náhradný dvojizbový byt v H., ktorý svojou
veľkosťou a vybavením zodpovedá dvojizbovému mestskému bytu na ul. E. č. XX/X a to do 30 dní
od právoplatnosti tohto rozsudku. V prevyšujúcej časti súd návrh zamietol. Napokon odporcovi uložil

povinnosť zaplatiť z titulu súdneho poplatku sumu 99,50 Eur na účet Okresného súdu Poprad. Náhradu
trov právneho zastúpenia navrhovateľke nepriznal.

V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že zistil skutkový stav, podľa ktorého navrhovateľka ako
spoločná užívateľka 3 - izbového družstevného bytu nachádzajúceho sa v H. na ul. Q. č. XXXX/X bola
nútená v septembri roku 1991 opustiť spoločnú domácnosť z dôvodu nezhôd a manželských problémov

v spolužití s manželom R. J.. V júni 1992 si z uvedeného bytu vysťahovala osobné veci a bola nútená
spolu so svojimi maloletými deťmi R. J. a E. J. trvale sa presťahovať k svojmu otcovi Q. J., bývajúcemu
v 2 - izbovom mestskom byte v H. na ul. E. č. XX/X. So svojimi deťmi bývala v spoločnej domácnosti u
svojho otca, ktorého pre zlý zdravotný stav opatrovala, nakoľko bol dlhodobo chorý. Otec navrhovateľky
dňa XX.X.XXXX zomrel. V čase otcovej smrti navrhovateľka trvale opustila spoločnú domácnosť na ul.
Q. č. XXXX/X v H.. Po otcovej smrti a následne rozvode manželstva s R. J. sa tento stal po vzájomnej

dohode výlučným užívateľom družstevného bytu. V deň smrti svojho otca navrhovateľka žila s ním
v spoločnej domácnosti a nemala svoj vlastný byt. Byt na ul. Q. č. XXXX/X v H. bol vo vlastníctve
Okresného stavebného bytového družstva H. a v čase smrti svojho otca navrhovateľka trvale opustila
spoločnú domácnosť a nemala vlastný byt. Navrhovateľka sa s bývalým manželom rozviedla v októbri
1994 na Okresnom súde Poprad a v súčasnosti býva u svojej dcéry v P. na ul. H. č. X, je dôchodkyňa a
pracuje v nemocnici v H. ako sanitárka, do práce dochádza z Kežmarku do Popradu.

Z obsahu nálezu Ústavného súdu č.k. I ÚS 13/00 súd zistil, že Krajský súd v Prešove rozsudkom 1Co
131/97, ktorým potvrdil rozsudok Okresného súdu Poprad v časti týkajúcej sa povinnosti navrhovateľky
vypratať byt č. X, nachádzajúci sa na ul. E. č. XX v H. do 30 dní od právoplatnosti rozsudku porušili
základné práva zaručené v čl. 19 ods. 2 a čl. 21 ods. 3 v spojení s čl. 41 ods. 1 Ústavy Slovenskej

republiky a vo zvyšnej časti návrhu nevyhovel. V odôvodnení nálezu Ústavný súd konštatoval, že
byt na E. ulici č. XX v H. bolo treba považovať na obydlie navrhovateľky v čase, keď o ňomrozhodovali všeobecné súdy, keďže navrhovateľka bola na tento byt odkázaná. Jeho nútené vypratanie,
ktorému bola navrhovateľka podrobená spolu s jej maloletou dcérou bez zabezpečenia bytovej náhrady
predstavuje zásah do jej práv na ochranu súkromného a rodinného života a obydlia. Ďalej konštatoval,

že s ohľadom na okolnosti, za ktorých sa navrhovateľka i s deťmi odsťahovala z družstevného bytu, v
ktorom žila so svojim manželom do obecného bytu svojho otca, toto jej konanie nemožno považovať za
špekulatívne v snahe získať obecný byt. Je nepochybné, že tak urobil v situácii negatívneho rozpadu
prehlbujúceho sa rozvratu manželských vzťahov na ňu osobne, ako aj na maloleté deti, čoho dôkazom
je aj to, že zhruba o dva roky neskôr jej manželstvo bolo skutočne rozvedené, pričom súd konštatoval,

že okrem iného výčitky jej manžela presiahli primeranú, slušnú formu, boli hrubé, nezriedka manžel
sa i agresívne správal voči navrhovateľke. Uvedené konštatovanie všeobecného súdu môže vysvetliť
jej následné správanie, prečo po smrti otca sa neusilovala vrátiť k manželovi do spoločného bytu, ale
snažila sa doriešiť ďalšie užívanie bytu, v ktorom so svojim otcom určitý čas viedla spoločnú domácnosť.

Súd prvého stupňa vec právne posúdil podľa ustanovenia čl. 20 Ústavy SR, podľa čl. 21 ods. 3 Ústavy
SR, § 706 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka, § 712 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka a § 80 písm.
c/ O.s.p. a dospel k nasledovným záverom.

Poukázal na to, že v zmysle citovaného § 80 písm. c/ O.s.p. navrhovateľka preukázala naliehavý právny
záujem v tejto veci, keďže návrhom možno uplatniť pozitívne alebo negatívne určenie, či tu právny
vzťah alebo právo je alebo nie je. Navrhovateľka v tomto konaní preukázala, že ako bývalý nájomca
dvojizbového bytu má naliehavý právny záujem na tom, aby jej právne postavenie vo vzťahu k bytu, kde
bola nájomcom bolo zabezpečené a bez takéhoto určenia by bolo neisté.

V ďalšom súd na základe predložených listinných dôkazov, návrhu navrhovateľky vyhovel, nakoľko
mal preukázané, že návrh je dôvodný. Poukázal ďalej na to, že navrhovateľka v deň smrti svojho
otca žila s ním v spoločnej domácnosti, bola odkázaná na bývanie v byte u svojho otca a nemala
svoj vlastný byt, preto boli splnené zákonné podmienky prechodu nájmu bytu podľa § 706 ods. 1

Občianskeho zákonníka. Predchádzajúce bydlisko - byt na ul. Q. č. XXXX/X v H. v čase smrti svojho
otca navrhovateľka trvale opustila, teda opustila spoločnú domácnosť a nemala vlastný byt. Z dôvodu,
že navrhovateľka v súčasnosti nemá vlastný byt, pričom nepochybne bola nájomcom bytu podľa § 706
ods. 1 Občianskeho zákonníka, pričom toho času býva u svojej dcéry v P. na ul. H. č. X, má naliehavý
právny záujem na vyriešení svojej bytovej otázky podľa § 80 písm. c) O.s.p.. Aj keď s odstupom času je

plnenie týkajúce sa pôvodného bytu ako náhrady nemožné a je vylúčený návrat do pôvodného stavu,
lebo v súčasnosti Mesto H. nie je vlastníkom predmetného bytu a pôvodná právna vec je právoplatne
skončená - podľa rozsudku Krajského súdu v Prešove lCo/131/97, súd musel prihliadať na dôvody
návrhu preukázané v konaní a spravodlivé usporiadanie pomerov medzi účastníkmi, s prihliadnutím na
to, že boli porušené ústavné práva navrhovateľky zakotvené v čl. 19 ods. 2 a čl. 21 ods. 3 v spojení s čl.

41 ods. 1 Ústavy SR, dospel k záveru, že navrhovateľka spĺňa hmotnoprávne podmienky odôvodňujúce
prechod nájmu bytu a preto určil, že navrhovateľka sa stala nájomcom dvojizbového bytu v H. na ul. E.
č. XX/X z titulu prechodu nájmu z jej nebohého otca Q. J.. V čase rozhodovania súdov boli porušené
hmotnoprávne predpisy o bytovej náhrade, čím navrhovateľka utrpela ujmu, čo bolo konštatované v
náleze Ústavného súdu. Nastala situácia, že navrhovateľka nemá zabezpečené bývanie po vyporiadaní

zaniknutého bezpodielového spoluvlastníctva manželov, ktorá skutočnosť nastala až po vyprataní z bytu
otca. Vychádzajúc z uvedených zistení a z nálezu Ústavného súdu č.k. I. ÚS 13/00 zo dňa 10.7.2001,
ktorý konštatoval porušenie ústavných práv navrhovateľky, súd má za to, že riešenie daného problému
je možné iba pridelením náhradného bytu v obvode Mesta Poprad porovnateľnej úrovne ako pôvodný
byt, s ohľadom na viacnásobné zmeny vlastníckych vzťahov i napriek tomu, že nie je možné prideliť

pôvodný byt. To, že navrhovateľka byt svojho otca vypratala neznamená, že tu nebol nárok na bytovú
náhradu, napokon právo na bytovú náhradu je možné odvodiť aj z nálezu Ústavného súdu a vyslovenia
porušeného ústavného práva na náhradný byt. Súd preto vyhovel navrhovateľke v časti požadovanej
bytovej náhrady a podľa § 712 ods. 2 Občianskeho zákonníka a zaviazal odporcu zabezpečiť jej
náhradný dvojizbový byt v H., ktorý svojou veľkosťou a vybavením bude zodpovedať dvojizbovému

mestskému bytu na ul. E. č. XX/X. Čo sa týka ďalších skutočností, najmä požadovaného odškodnenia
za porušenie práv, za psychickú traumu navrhovateľky a jej detí uvedených v návrhu zo dňa 21.7.2008,
súd návrh v tejto časti zamietol z dôvodu nepreukázania tvrdených skutočností a neunesenia dôkazného
bremena v konaní.O trovách konania rozhodol súd podľa ustanovenia § 142 ods. 1 O.s.p. v spojení s § 151 ods. 2 O.s.p.

Navrhovateľka v podanom odvolaní uviedla, že žiada odškodné za krivé obvinenie vo verejných
médiách, že konala v rozpore s právom. Žiada a trvá na vrátení jej obydlia, pretože sa stala nájomcom
zo zákona a neexistuje zákonný dôvod na jeho zrušenie. Jej obydlie, ktoré sa nachádza na E. ul. XX/X
č. bytu X v H. chce vlastniť, držať, užívať a nakladať s ním a nie sa na neho pozerať z ulice.

Odporca v podanom odvolaní navrhol, aby odvolací sú zrušil rozsudok súdu prvého stupňa a zastavil
konanie alebo rozsudok súdu prvého stupňa zmenil a zamietol alebo aby rozsudok zrušil a vec vrátil
súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. V podanom odvolaní okrem iného poukázal na to, že rozsudok je
nepreskúmateľný, pretože nebol vydaný v súlade s ustanovením § 157 ods. 2 O.s.p. Súd nerešpektoval
totoustanovenie,pretoženevysvetlil,ktoréskutočnostimalpreukázanéaktorénie,anito,oktorédôkazy
oprelsvojeskutkovézistenia.Ďalejuviedol,ženavrhovateľkavdanomkonaníniejeaktívnelegitimovaná

z dôvodu absencie naliehavého právneho záujmu ako základného procesného predpokladu určovacej
žaloby. Napokon súd nesprávne právne posúdil aj otázku pasívnej legitimácie odporcu, pretože odporca
nie je v tomto konaní pasívne legitimovaný, nakoľko nie je vlastníkom bytu.

Odporca vo vyjadrení k odvolaniu navrhovateľky uviedol, že navrhovateľka vo svojom odvolaní žiada a

trvá na vrátení obydlia, ktoré sa nachádza na E. ul. č. 86/1 v H., pretože sa stala jeho nájomcom. Mesto
H. poukazuje na právoplatné rozhodnutia súdov, ktoré sú súčasťou spisového materiálu a z ktorých
jednoznačne vyplýva, že k prechodu nájmu nedošlo.

Odvolací súd preskúmal napadnutý rozsudok, ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo podľa zásad

uvedených v ustanovení § 212 O.s.p. a zistil, že nie sú podmienky ani na potvrdenie ani na zmenu
napadnutého rozsudku.

Vo vzťahu k prvému výroku napadnutého rozsudku je potrebné zvýrazniť, že podmienkou úspešnosti
určovacej žaloby je naliehavý právny záujem na požadovanom určení a to u žalobcu. Požadovaná

naliehavosť právneho záujmu je chápaná jednak v zmysle časovom ( potreba odstránenia neistoty musí
byť aktuálna ), jednak v tom zmysle, že žalobca nemá inú možnosť, hlavne že nemá možnosť žalovať
na plnenie z toho istého právneho pomeru.

Ušlo pozornosti súdu prvého stupňa, že navrhovateľka súčasne s určovacou žalobou žaluje na plnenie

z toho istého právneho pomeru.

Súd prvého stupňa v odôvodnení svojho rozhodnutia poukázal na to, že konal o návrhu, ktorý
navrhovateľka podala 4.8.2008 v spojení s doplneným návrhom zo dňa 13.7.2009. V tomto návrhu
navrhovateľka žiadala určiť, že sa stala nájomcom 2 - izbového mestského bytu na ul. E. č. XX/X z

titulu prechodu nájmu z jej nebohého otca Q. J. a súčasne žiadala, aby súd odporcovi určil povinnosť
zabezpečiť jej užívanie toho istého bytu.

Oprávnenou z tohto pohľadu je teda námietka pasívnej legitimácie odporcu, pričom v konaní nebolo
sporné a súd to v odôvodnení svojho rozhodnutia konštatuje, že odporca v súčasnosti nie je vlastníkom

sporného bytu.

Naviac treba uviesť, že z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia nie je možné zistiť, na základe ktorého
hmotnoprávneho ustanovenia súd odporcovi uložil povinnosť zabezpečiť navrhovateľke náhradný 2 -
izbový byt.

Čo sa týka zamietavej časti napadnutého rozsudku treba konštatovať, že odôvodnenie, že súd v tejto
časti návrh zamietol z dôvodu nepreukázania tvrdených skutočností a neunesenia dôkazného bremena
v konaní, nezodpovedá požiadavkám pre zákonné odôvodnenie rozhodnutia.

Účelom odôvodnenia rozhodnutia je predovšetkým preukázať správnosť rozhodnutia a odôvodnenie
súčasne musí byť i prostriedkom kontroly správnosti postupu súdu pri vykonávaní rozhodnutia v konaní
o opravnom prostriedku, t.j. musí byť preskúmateľné.V tejto súvislosti je potrebné poukázať na ustanovenie § 157 O.s.p., určujúce obsahové náležitosti
rozsudku. Ich správnosť a úplnosť je predpokladom vykonateľnosti a preskúmateľnosti rozhodnutia.
Písomné vyhotovenie rozsudku sa skladá z úvodnej časti, výrokovej časti, odôvodnenia a poučenia.

Pokiaľ ide o odôvodnene rozsudku, toto je upravené v ustanovení § 157 ods. 2 O.s.p., podľa ktorého v
odôvodnení rozsudku uvedie čoho sa navrhovateľ domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril
odporca, prípadne iný účastník konania, stručne, jasne a výstižne vysvetlí, ktoré skutočnosti považuje za
preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil,

prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá na to, aby odôvodnenie
rozsudku bolo presvedčivé.

Štruktúra odôvodnenia rozsudku je v priamej spojitosti so základným právom na súdnu ochranu podľa
čl. 46 ods. 1 Ústavy SR. Ak súd v odôvodňovaní rozsudku nepostupuje spôsobom, ktorý záväzne určuje
§ 157 ods. 2 O.s.p., dochádza nielen k tomu, že rozsudok je nepreskúmateľný pre nedostatok dôvodov

alebo pre ich nezrozumiteľnosť, ale aj k tomu, že základné právo na súdnu ochranu nie je naplnené
reálnym obsahom. Konanie a rozhodovanie všeobecných súdov sa uskutočňuje v predpísanom
ústavnom a zákonnom rámci, rešpektovanie ktorého vylučuje svojvôľu v ich postupe, pričom vylúčenie
svojvôle sa zabezpečuje viacerými prostriedkami vrátane ich povinnosti svoje rozhodnutia odôvodniť.
Odôvodnenie rozhodnutí dovoľuje účastníkom konania posúdiť, ako súd v ich veci vyložil a aplikoval

príslušné procesné predpisy a akými úvahami sa spravoval pri svojom rozhodovaní o veci samej.
Odôvodnenierozhodnutísúdovtvorívtomtosmeresúčasťspravodlivéhosúdnehoprocesuazodpovedá
základnému právu na súdnu ochranu.

Z napadnutého rozsudku však nie je možné zistiť, na základe ktorého hmotnoprávneho ustanovenia súd

odporcovi uložil povinnosť zabezpečiť navrhovateľke náhradný 2 - izbový byt. Vo vzťahu k určovacej
časti žaloby náležitým spôsobom nevysvetlil naliehavosť právneho záujmu na takomto určení, keďže
ako už skôr odvolací súd uviedol, spolu s určovacou žalobou navrhovateľka žaluje na plnenie z toho
istého právneho pomeru. Náležitým spôsobom tiež neobjasnil, z akých dôvodov považoval odporcu ako
nevlastníka sporného bytu za pasívne legitimovaného v tomto konaní. Napokon, čo sa týka zamietavej

časti len samotné konštatovanie, že navrhovateľka nepreukázala tvrdené skutočnosti a neuniesla
dôkazné bremeno nezodpovedá požiadavkám pre zákonné odôvodnenie rozhodnutia.

Účastníci konania tak nemali možnosť zaujať stanovisko k neexistujúcej úvahe súdu, týkajúcej sa
horeuvedených skutočností, čím im bola odňatá zákonná možnosť spochybniť v odvolacom konaní

správnosť vydaného rozhodnutia.

Odvolací súd vychádzajúc z uvedeného napadnutý rozsudok postupom vyplývajúcim z ustanovenia §
221 ods. 1 písm. f/ a ods. 3 O.s.p. zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie. Bude postupovať v zmysle
ustanovenia § 157 ods. 2 O.s.p. tak, aby jeho rozhodnutie bolo presvedčivé a aj preskúmateľné. Treba

poznamenať, že nepresvedčivosť rozhodnutia, najmä ak ide o vadu spočívajúcu v nedostatku dôvodov
je chybou, ktorá ma za následok aj nemožnosť preskúmať správnosť rozhodnutia v opravnom konaní.

V novom konaní súd prvého stupňa rozhodne aj o trovách odvolacieho konania ( § 224 ods. 3 O.s.p. ).

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.