Uznesenie ,
Zrušujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 18. október 2011

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 10Co/41/2011

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2011899985
Dátum vydania rozhodnutia: 18. 10. 2011

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Dušan Čimo
ECLI: ECLI:SK:KSTT:2011:2011899985.3

Uznesenie

Krajský súd v Trnave v právnej veci žalobkyne: TT-KOMFORT, s.r.o., Trnava, Františkánska 16, zast.
advokátkou: JUDr. Ružena Bubenčíková, Trnava, Kollárova 8, proti žalovanému: G. E., nar. XX. K.
XXXX, bytom F., E. X, o 130,98 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného
súdu Trnava z 10. novembra 2010 č. k. 13C/59/2003 - 543 takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa r u š í a vec mu vracia na ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutýmrozsudkomsúdprvéhostupňauložil„odporcovi“(správne„žalovanému“)povinnosťzaplatiť
„navrhovateľovi“ (správne „žalobkyni“, keďže tu šlo o sporové konanie s náležitým označovaním jeho
účastníkov za žalobkyňu a žalovaného a podania začínajúceho konanie za žalobu - v uvedenej súv.
por. i § 79 ods. 1 a § 90 O. s. p., čiže Občianskeho súdneho poriadku č. 99/1963 Zb. v znení
neskorších zmien a doplnení, pozn. odvolacieho súdu) 130,98 eur s úrokom z omeškania vo výške

13% ročne „z priznanej istiny“ od 1. júna 2003 do zaplatenia, JUDr. A. R. „trovy“ (správne „náhradu
trov“) konania „navrhovateľa“ (i v tomto prípade správne „žalobkyne“) vo výške 407,43 eur v rovnakej
lehote a napokon Okresnému súdu Trnava „trovy“ (i tu správne „náhradu trov“) konania štátu vo výške
414,74 eur, taktiež do 3 dní. Toto svoje v poradí druhé rozhodnutie vo veci (v konaní trvajúcom do
jeho vydania viac než sedem rokov) odôvodnil právne ust. § 696 O. z. (Občianskeho zákonníka č.
40/1964 Zb. v znení neskorších zmien a doplnení) a tiež paušálnymi odkazmi na zákon č. 70/1998

Z. z., vyhlášky č. 206/1991 Z. z. (správne „Zb.“) a č. 15/1999 Z. z. a výmer ministerstva financií
č. R-R-1/1996. Pokiaľ šlo o vecnú argumentáciu, tu z odôvodnenia rozsudku okrem konštatovania
súdu prvého stupňa o vyhovení žalobe už jeho v poradí prvým rozsudkom z 23. júna 2005 (?, takým
rozsudkom bolo žalobe vyhovené len čo 229,40 niekdajších Sk, čiže len čo do 7,61 dnešných eur
s príslušenstvom predstavovaným v takom čase poplatkom z omeškania a naopak vo zvyšku bola
žaloba zamietnutá - v uvedenej súv. por. i s prihliadnutím k nie dostatočne poriadnemu vedeniu spisu

súdom prvého stupňa najmä obsah prvého zrušujúceho uznesenia odvolacieho súdu v tejto veci, teda
uznesenia Krajského súdu v Trnave z 22. decembra 2006 sp. zn. 11Co/360/2005) vyplýva najmä názor
o spornosti len koeficientu (používaného inak odôvodnením rozsudku v podobách „opravný koeficient“,
primeraný koeficient“ aj „koeficient“, v ostatnom prípade rozumej bez prívlastkov - pozn.. odvolacieho
súdu), doplnenie dokazovania opätovným vypočutím účastníkov (?) a vyžiadaním si od znalca dodatku k
pôvodnému znaleckému posudku s následným vyhodnotením dokazovania tak, že prijať tu nešlo záver

znalca o povinnosti žalobkyne (resp. presnejšie ešte jej predchodkyne) umiestniť a používať meradlo
na odbočke studenej vody (keďže tu neexistuje žiaden právny predpis ukladajúci takú povinnosť)
a ak tu došlo k nameraniu množstva spotrebovanej studenej vody určeným meradlom na vstupe do
výmenníkovej stanice a k použitiu takto nameraného množstva pri spracovaní ročných vyúčtovaní
(tvoriacich aj podklad nároku uplatneného žalobou a týkajúceho sa obdobia rokov 2000 až 2003 pri
výslovnomkonštatovaníoosadeníbytovýchvodomerovvmáji2002),žalobkyňakoeficient(?)vypočítala

správne. Opodstatnenosť pohľadávky žalobkyne „v podstate“ potvrdil aj znalec, dôvodil potom súd
prvého stupňa, podľa ktorého pre konštatovanie na takomto základe dôvodnosti žaloby žalobkyni patrilaj úrok z omeškania vo výške dvojnásobku diskontnej sadzby (ku dňu 1. júna 2003 13%). Rozhodnutie
o trovách konania účastníkov odôvodnil právne len ust. § 142 ods. 1 O. s. p. a trovami žalobkyne na
súdnych poplatkoch 33,20 eur a právnej službe advokátky v sume 374,23 eur (aj s rozpisom jednotlivých

položiek vyúčtovania trov zo strany advokátky), rozhodnutie o trovách konania štátu potom právne ust.
§ 148 ods. 1 O. s. p. a vecne výsledkom konania a trovami štátu na znalečnom.

Proti tomuto rozsudku podal včas odvolanie žalovaný a navrhol ho zrejme zmeniť a žalobu zamietnuť
(s na to nadväzujúcim uložením tzv. náhradovej povinnosti ako vo vzťahu k nemu - žalovanému,

tak i vo vzťahu ku štátu žalobkyni). Popri namietaní viacerých nesprávností odôvodnenia rozsudku
(vrátane tej označenej už vyššie a týkajúcej sa spôsobu rozhodnutia prvým rozsudkom v tejto veci)
súdu prvého stupňa vytýkal predovšetkým neriadenie sa ním názorom vysloveným odvolacím súdom v
jeho uznesení z 22. decembra 2006 a neopatrenie si ním (okresným súdom) tak ani tentoraz dostatku
skutkových zistení spôsobilých vniesť do veci jasno. Netrvalo sa totiž na doložení aj vyúčtovania za
obdobie predchádzajúce tomu tvoriacemu základ žaloby (predovšetkým za rok 1998, z ktorého polovicu

žalovaný užíval byt v dome spravovanom dnes žalobkyňou v režime nájmu a druhú polovicu už ako
vlastník), takže bolo aj vylúčené zabezpečenie znalcovi spoľahlivého východiskového bodu pre jeho
závery. Znalec potom nevykonal viaceré prepočty (ponúknuté odvolaním), z ktorého dôvodu nesplnil
dostatočne ani úlohu zadanú mu súdom, ktorý potom za svoje skutkové zistenia bez ďalšieho vzal
tvrdenia žalobkyne. Správnym prepočtom (taktiež podsunutým odvolaním) potom bolo by treba dospieť

k záveru, že je to naopak on (žalovaný a odvolateľ), na koho strane je právo žiadať preplatok (majúci
byť zistený riadnym vyúčtovaním); v ďalšom sa potom odvolaním prakticky zotrvalo na námietkach
uplatnených už odvolaním proti v poradí prvému rozsudku v tejto veci.

Žalobkyňa odvolací návrh nepodala.

Odvolací súd prejednal podľa § 212 ods. 1 a ods. 2 písm. b/ O. s. p. celú vec, pretože žalovaný jednak
výslovne odvolaním napadol všetky tri čiastkové výroky rozsudku, ktorými výlučne jemu boli uložené
povinnosti a v prípade oboch tzv. náhradových výrokov rozsudku šlo o rozhodnutia závislé na rozhodnutí
vo veci samej. Urobil tak pritom (podľa § 214 ods. 2 O. s. p.) bez pojednávania, keď tu predovšetkým

so zreteľom k spôsobu vypravenia súdom prvého stupňa i jeho druhého rozhodnutia vo veci opäť
nemohlo ísť o prípad potreby prejednania veci na pojednávaní (podľa odseku 1 tohto ustanovenia) a
vonkoncom nie o prípad len verejného vyhlásenia rozhodnutia odvolacieho súdu v takejto veci. I tentoraz
totiž najmä písomné vyhotovenie napadnutého rozsudku bolo treba považovať za taký prejav postupu
súdu odnímajúceho účastníkom možnosť konať pred súdom, pri ktorom zaoberanie sa vecou odvolacím

súdom s konečnou platnosťou nebolo možné a navyše sa súd prvého stupňa znovu dopustil aj ďalšieho
už raz mu vytknutého pochybenia predstavovaného tým, že neposúdil vec správne po právnej stránke
tým, že pri svojom rozhodovaní nepoužil správne ustanovenie právneho predpisu a preto i v čase jeho
druhého rozhodovania v takejto veci logicky muselo byť vylúčené, aby mohol byť náležite (dostatočne)
zistený skutkový stav.

Podľa § 157 ods. 2 O. s. p. v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ (v sporovom
konaní žalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (žalovaný), prípadne iný
účastník konania, stručne, jasne a výstižne vysvetlí, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré
nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal

ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil; dbá pritom aj na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo
presvedčivé.

Podľa § 221 ods. 1 písm. f/ O. s. p. súd (odvolací) rozhodnutie (súdu prvého stupňa) zruší, ak účastníkovi
konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom.

Odvolací súd už viackrát v minulosti vo veciach dotknutých obdobným problémom, ako aj v tejto
konkrétnej veci poukázal na to, že vada konania vymedzená v druhom z vyššie citovaných ustanovení
(a inak aj ďalšia vada podľa písmena g/ rovnakého ustanovenia O. s. p. spočívajúca v rozhodnutí
vylúčeným sudcom alebo nesprávne obsadeným súdom) je vo svojej podstate porušením základného

práva účastníka súdneho konania na spravodlivý proces. Ide pritom o jedno zo základných práv, ktoré v
podmienkach právneho poriadku Slovenskej republiky okrem tzv. procesných zákonov (rozumej zákony
o konaní pred súdmi, najmä O. s. p., Trestný poriadok či zákon č.38/1993 Z. z. - skrátene zákon o konaní
pred Ústavným súdom) zaručujú aj článok 46 a nasledujúce Ústavy Slovenskej republiky (ústavný zákonč. 460/1992 Zb. v znení neskorších ústavných zákonov) a článok 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd (oznámenie Federálneho ministerstva zahraničných vecí ČSFR č. 209/1992
Zb.).

I podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (napr. Ruiz Torija c/a Španielsko z 9. decembra
1994, séria A, č. 303-A), Komisie (napr. stanovisko vo veci E.R.T. c/a Španielsko z roku 1993,
sťažnosť č. 18390/91), Ústavného súdu Slovenskej republiky (nález z 12. mája 2004 sp. zn. I ÚS
226/03) a tiež Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (rozsudok z 27. apríla 2006 sp. zn. 4 Cdo

171/2005) treba za porušenie práva na spravodlivé súdne konanie (a to v tomto prípade nie vo
vzťahu k postupu súdu, ktorý predchádza napadnutému rozhodnutiu, ale vo vzťahu k samotnému
rozhodnutiu majúcemu takto konanie skončiť) považovať aj nedostatok riadneho a vyčerpávajúceho
odôvodnenia súdneho rozhodnutia. Požiadavky na riadne odôvodnenie rozsudku súdu v občianskom
súdnom konaní vo vnútroštátnych podmienkach Slovenskej republiky potom vymedzuje ďalšie z vyššie
citovaných ustanovení a to § 157 ods. 2 O. s. p. Korektným a tiež ústavne konformným výkladom

takéhoto ustanovenia nemožno dospieť k inému záveru, než k tomu, že s tam uvedenými požiadavkami
je v rozpore nielen úplný či čiastočný nedostatok (absencia) dôvodov rozhodnutia, ale aj existencia
extrémneho nesúladu medzi právnymi závermi súdu a jeho skutkovými zisteniami; resp. i prípad, keď
právne závery zo skutkových zistení v žiadnej možnej interpretácii nevyplývajú a napokon tiež len
všeobecné súhrnné zistenia bez špecifikácie jednotlivých dôkazov, z ktorých mali byť tieto zistenia

vyvodené.

Pretože povinnosť súdu riadne odôvodniť rozhodnutie je odrazom práva účastníka na dostatočné a
presvedčivé odôvodnenie spôsobu rozhodnutia súdu (ktoré sa vyporiada i so špecifickými námietkami
účastníka); porušením uvedeného práva účastníka konania na jednej strane a povinnosti súdu na

strane druhej sa účastníkovi konania (okrem upretia práva dozvedieť sa o príčinách rozhodnutia práve
v konkrétnej veci zvoleným spôsobom) odníma aj možnosť náležite skutkovo aj právne argumentovať
proti rozhodnutiu súdu (v rovine polemiky s jeho dôvodmi v rámci využitia prípadných riadnych
alebo aj mimoriadnych opravných prostriedkov). Ak potom nedostatok riadneho odôvodnenia súdneho
rozhodnutia je porušením práva na spravodlivé súdne konanie, táto vada zakladá sama osebe nielen

dôvod odvolania podľa § 221 ods. 1 písm. f/ O. s. p., ale zároveň i nevyhnutnosť rozhodnutia spôsobom
predpokladaným takýmto ustanovením.

Podľa názoru odvolacieho súdu potom nielenže nemohlo byť žiadnej pochybnosti o tom, že i tentoraz
napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa v prejednávanej veci trpel zhora priblíženou vadou (hoci už

jemu predchádzajúci prvší rozsudok bol o. i. zrušený aj pre nepreskúmateľnosť danú nedostatkom
dôvodov, teda pre obdobu dnešnej vady podľa § 221 ods. 1 písm. f/ O. s. p. skôr, čiže do 31. augusta
2005 vrátane sa nachádzajúcu v písmene c/ rovnakého ustanovenia - v tejto súv. por. O. s. p. v znení
pred účinnosťou zákona č. 341/2005 Z. z. a po takejto zmene), ale dokonca výsledkom snahy vyťažiť z
obsahu odôvodnenia takéhoto druhého rozsudku jednoznačný a vecnými argumentami podložený názor

okresného súdu (s ktorým by bolo možno buď sa stotožniť alebo naopak s ním nesúhlasiť) muselo byť
to, že v poradí druhý rozsudok požiadavkám na riadne odôvodnené rozhodnutie súdu zodpovedal ešte
menej, než rozsudok z 23. júna 2005.

Súd prvého stupňa totiž opäť zotrval len pri všeobecnom (už roky mu zo strany odvolacieho súdu

vytýkanom) výpočte dôkazov, z ktorých jednak vôbec nevyplývalo, ktorým konkrétnym dôkazom
mala byť preukázaná ktorá konkrétna skutočnosť, okrem toho však i viaceré tvrdenia pojaté do
odôvodnenia napadnutého rozsudku boli v zjavnom rozpore s obsahom spisu. Z pravidla nepodloženia
konkrétnych zistení konkrétnymi dôkazmi síce existovala výnimka u pomerne rozsiahlym spôsobom
oboznamovaných výsledkov doplnenia dokazovania za pomoci znalca, práve tu to však zjavne bolo

na úkor presvedčivosti, nakoľko sa tu súd prvého stupňa zjavne zamotal pri snahe obhájiť riešenie
problému, ktorému buď sám dobre nerozumel, alebo ho nedokázal uspokojivým, presvedčivým a
všeobecne zrozumiteľným spôsobom vysvetliť (takže skôr jediným udržateľným záverom z odôvodnenia
rozsudku týkajúcim sa takéhoto dôkazu by mohlo byť, že takýto dôkaz vôbec použiteľným nebol).
Rozpornosť tvrdení z odôvodnenia rozsudku s obsahom spisu sa potom týkala odvolania na len údajné

opätovné vypočutie účastníkov (kde odhliadajúc od neobjasnenia spôsobu výsluchu žalobkyne, čiže
právnickej osoby, problematizovaného tunajším súdom už v minulosti, zo žiadnej z oboch zápisníc
okresného súdu o ním vykonaných tzv. vecných pojednávaniach po zrušení jeho skoršieho rozsudku
29. apríla 2009 a 10. novembra 2010 sa výsluch žiadneho zástupcu žalobkyne vyjmúc jej advokátku aani výsluch žalovaného nepodáva). To platilo obdobne o súdom prvého stupňa s obľubou používanej,
avšak nič nehovoriacej formulácii o oboznámení sa so všetkými listinnými podkladmi - pokúšajúcej sa i s
inými časťami odôvodnenia (tu najmä s tými týkajúcimi sa pasáží venovaných koeficientom vo všetkých

použitých významoch) výpočet vykonaných, resp. nevykonaných dôkazov a nimi preukázaných, resp.
naopak nepreukázaných skutočností nahradiť len všeobecnými frázami majúcimi zastrieť realitu (ktorou
bolo evidentné tápanie súdu v probléme). Napokon i poukaz na dodatky k znaleckému posudku
(formulácia v množnom čísle) vnášal do sféry dôkazov a zistení majúcich byť nimi podložených nejasno,
pretože tu najmä nebolo zrejmé, aké ďalšie dodatky či prinajmenšom jeden dodatok vyjmúc ten s

priradeným č. 1 a evidovaný pod č. 7/2009 mal v tomto prípade súd prvého stupňa na mysli.

Zjavne v dôsledku nevenovania obsahu odôvodnenia rozsudku buď absolútne žiadnej pozornosti alebo
len pozornosti blížiacej sa (v matematickom vyjadrení) nule potom nemôže byť divu, že súdu prvého
stupňa uniklo i to, že pokus tvrdiť bezchybnosť vyúčtovaní založených aj na okolnosti merania dodávok
studenej vody vykazoval závažnú logickú trhlinu - predstavovanú tým, že ak sa požiadavka žalobkyne

(či skôr jej právnej predchodkyne) mala týkať nedoplatkov z vyúčtovaní za roky 2000 - 2003 (čiže za štyri
kalendárne roky počnúc tým prvým a končiac posledným) a argumentovalo sa tu osadením bytových
vodomerov až v máji 2002 (teda až po uplynutí viac než polovice sledovaného obdobia), ostávalo
nevysvetleným, o čo konkrétne (vynímajúc z toho výpočty a tvrdenia žalobkyne a jej predchodcov) mal
byť opretý záver o správnosti vyúčtovaní (a takto aj súhrnnej zažalovanej pohľadávky). Pri praktickom

spochybnení (súdom prvého stupňa) toho názoru znalca, podľa ktorého by úniky vody vzniknuté pred
meraním na tzv. päte bytového domu správca bytového domu nemal prenášať na užívateľov bytov v
dome, bola absencia uspokojivého vyporiadania sa s otázkou spoľahlivosti podkladov predložených
žalujúcou stranou sporu i prejavom faktickej rezignácie okresného súdu na vystavanie sporového
konania ako konania dôkazného, teda na to, že 1. tvrdenie jedného účastníka konania tým druhým

popreté nemožno považovať za preukázané, ale naopak - teda za sporné a že 2. v súdnom konaní sa
sporné skutočnosti dokazujú (s potrebou ich preukázania bezpečne, čiže spôsobom nevzbudzujúcim
odôvodnené pochybnosti), teda že sa o nich len nerozpráva, poťažne nepíše.

Celkom bez povšimnutia potom zjavne ostali i výhrady odvolacieho súdu (z jeho uznesenia sp. zn.

11Co/360/2005) týkajúce sa posudzovania prejednávanej veci už po prvý raz podľa ustanovení O. z. o
nájomnom a súvisiacich úhradách spojených s užívaním bytov v takomto režime, hoci tu nemohlo byť
prakticky žiadneho sporu o tom, že žalovaný je už od roku 1998 (teda už spred obdobia sledovaného
žalobou) užívateľom príslušného bytu z titulu vlastníckeho práva k nemu. Práve z tohto dôvodu musela
byť logicky opodstatnenou i požiadavka žalovaného na doplnenie dokazovania oboznámením sa s

históriou jeho platobnej morálky (disciplíny vo vzťahu k platbám za byt) už v období bezprostredne
predchádzajúcom tomu sledovanému žalobou (aby sa tak mohlo uspokojivo vysvetliť, či na strane tohto
účastníka vôbec nedoplatok vznikol a ak áno, za aké obdobie a akým spôsobom, resp. akým spôsobom
v takomto prípade v jednotlivých rokoch spadajúcich do obdobia sledovaného žalobou dochádzalo k
pohybom v takomto nedoplatku - tu rozumej možnosť, pri ktorej by si správca prípadný preplatok z

neskoršieho obdobia mohol i jednostranne ponechať na úhradu skoršieho nedoplatku, samozrejme však
len za predpokladu existencie prvotného nedoplatku a pod.).

Odstránenie odvolaním dôvodne naznačených medzier v skutkových zisteniach (reprezentujúcich
obrazných „viac dier než nedier“) a nahradenie z podstaty veci nepoužiteľnej argumentácie súdu

prvého stupňa po právnej stránke tou správnou by takto presahovalo rámec odvolacieho konania i
nebyť nepreskúmateľnosti rozsudku pre nedostatočnú zrozumiteľnosť jeho odôvodnenia a tiež dostatok
dôvodov spôsobilých presvedčiť o správnosti práve toho riešenia, ktoré súd prvého stupňa zvolil
tentoraz. Vyplýva to z povahy odvolacieho konania ako len konania prieskumného, ktorému je vlastné
nanajvýš časovo menej náročné doplnenie dokazovania potrebné na prijatie záveru, či so spôsobom

riešenia nastoleného právneho problému súdom prvého stupňa možno súhlasiť, alebo je namieste
prsný opak. To ale samozrejme nie je možné, ak by takto odvolací súd mal ešte nahrádzať de facto
neexistujúcu argumentáciu súdu prvého stupňa, pretože práve toto by už prenášalo ťažisko riešenia
sporu z prvostupňového do odvolacieho konania.

I z dôvodu potreby zachovania účastníkom práva na riadny tzv. dvojinštančný proces (tam, kde ho
procesné právo zaručuje) preto odvolaciemu súdu neostávalo iné, než napadnutý rozsudok súdu prvého
stupňa podľa § 221 ods. 1 písm. f/ aj h/ O. s. p. (podľa druhého písmena pre vadné právne posúdenie
veci a nezameranie tým ani v pomaly už dekádu trvajúcom konaní dokazovania celkom na podstatu veci)zrušiť a podľa odseku 2 rovnakého ustanovenia vec vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Pre
nutnosť rozhodnutia takto vo veci samej (napriek bagateľnosti požiadavky žalobkyne) musel rovnaký
osud stihnúť aj obe závislé rozhodnutia pojaté do napadnutého rozsudku (rozhodnutia o náhrade trov

konania i štátu, ktoré sú možnými až po ustálení výsledku konania a teda len v rámci konečného
rozhodnutia - ktorého vydanie sa ale potrebou opätovného zrušenia rozsudku súdu prvého stupňa vo
veci samej oddialilo).

Povinnosťou súdu prvého stupňa tak bude v ďalšom konaní sa (a to teraz už naozaj dôsledne)

riadiť názorom odvolacieho súdu, ktorým je podľa § 226 O. s. p. viazaný, opätovne vec prejednať, v
nadväznosti na usmerneniach v oboch uzneseniach odvolacieho súdu týkajúcich sa veci v potrebnom
rozsahu doplniť i dokazovanie, pre prípad snahy v budúcnosti tvrdiť vykonanie dokazovania výsluchom
účastníkov vypočuť priamo žalovaného a zvážiť, akým spôsobom a či bolo by možno takýto dôkaz
vykonať u žalobkyne, výsledky celého konania aj podľa § 132 O. s. p. náležite zhodnotiť a až potom
rozhodnúť o veci i o trovách konania vrátane trov všetkých doterajších odvolacích konaní (§ 224 ods. 3

O. s. p.). Vzhľadom k opakovanej nutnosti zrušenia rozsudku pre porušenie povinnosti riadne odôvodniť
takéto rozhodnutie bude potom potrebné osobitnú pozornosť venovať práve tomuto aspektu postupu
predchádzajúceho prípadnému ďalšiemu predloženiu veci odvolaciemu súdu (v budúcnosti).

K prijatiu tohto uznesenia došlo pomerom hlasov 3 : 0, teda jednomyseľne (§ 3 ods. 9 posledná veta

zákona č. 757/2004 Z. z. v znení neskorších zmien a doplnení).

Poučenie:

Toto uznesenie nemožno napadnúť odvolaním.