Rozsudok Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 31. máj 2011

Súd: Okresný súd Košice I
Spisová značka: 18C/363/2003

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7103899249
Dátum vydania rozhodnutia: 31. 05. 2011
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Angela Čechová

ECLI:

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Angely Čechovej a sudcov

JUDr. Jarmily Čabaiovej a JUDr. Ľuboša Kunaya vo veci žalobcu G., bytom Košice, C., zast. JUDr.
Máriou Tomčovou, advokátkou, Košice, Južná tr. 11, proti žalovanej Sociálna poisťovňa, Ústredie
Bratislava, pobočka Košice, Festivalové námestie č. 1, Košice, o zaplatenie 14.905,99 € (449.058,-Sk)
a 250,18 € mesačne (7.537,-Sk) od 22.9.2009 do budúcnosti, o odvolaní žalovanej proti rozsudku 18C
363/2003-183 v znení opravného uznesenia z 30.10.2009 Okresného súdu Košice I

r o z h o d o l :

P o t v r d z u jerozsudok v napadnutom vyhovujúcom výroku po sumu 4 288,43 € prisúdenej istiny s
12 % ročnými úrokmi z omeškania od 1.1.2004 do zaplatenia, do 3 dní od právoplatnosti rozsudku.

Nad uvedenú sumu rozsudok v tomto výroku m e n í a žalobu o zaplatenie aj sumy 293,49 € s

príslušenstvom z a m i e t a.

Žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania.

o d ô v o d n e n i e :

Súd prvého stupňa rozsudkom zaviazal žalovanú zaplatiť žalobcovi sumu 4.581,92 € s 12 % ročnými
úrokmi z omeškania od 1.1.2004 do zaplatenia, do 3 dní od právoplatnosti rozsudku, ďalším výrokom
konanie o zaplatenie 3.188,90 € s prísl., a o určenie úrazovej renty od 1.1.2004 do budúcnosti zastavil,
zamietol žalobu o zaplatenie 7.040,23 € s prísl., a o trovách konania účastníkov rozhodol tak, že im
náhradu trov nepriznal. Napokon zaviazal žalovanú nahradiť na účet svojho súdu trovy štátu v sume
159,- € v lehote do 3 dní od právoplatnosti rozsudku s tým, že v prevyšujúcej časti štát nemá právo na

náhradu trov konania.

Vychádzal zo žaloby, ktorou po upresnení podaním zo 14.9.2005 sa žalobca domáhal zaviazať žalovanú
zaplatiť mu náhradu straty na zárobku za obdobie od 1.1.2000 do 31.12.2003 vo výške 351.222,- Sk
z titulu choroby z povolania a od 1.1.2004 vyplácať úrazovú rentu z denného vymeriavacieho základu
587,9746 Sk s tým, že priemerný mesačný zárobok pred vznikom choroby z povolania ustálil na
sumu 12.031,- Sk a poberanú podporu v nezamestnanosti za obdobie od 1.1.2000 do 18.9.2000 na
sumu 5.400,- Sk mesačne. Žalobu skutkovo odôvodnil tým, že 26.1.2000 mu bola zistená choroba z
povolania tzv. traumatická vazoneuróza, že naposledy pred vznikom choroby z povolania pracoval vo

firme Komag a.s. ako baník, lámač, u ktorého pracovný pomer skončil 31.8.1999, kedy mu uplynula
dvojmesačná výpovedná doba, že výpoveď bola daná z organizačných dôvodov, že po zistení choroby
z povolania sa informoval na odboroch, či mu patrí nejaká náhrada z titulu choroby z povolania, a keďže
ho tam informovali tak, že mu nič nepatrí, žiadne nároky si neuplatňoval a z tohto dôvodu podávalžalobu až neskôr, t.j. 15.10.2003, že po skončení pracovného pomeru sa stal nezamestnaným, nevedel
sa zamestnať z dôvodu poškodenia svojho zdravia, že požiadal o priznanie invalidného dôchodku,
ktorý mu bol priznaný až dňa 4.9.2002, keďže on požiadal neskôr ako mu vznikol podľa neho nárok,

že v tomto roku mu vznikol aj nárok na starobný dôchodok, pretože ako baník bol zaradený v prvej
pracovnej kategórii (od 55 rokov), že nezamestnaný bol od septembra 1999 do septembra 2002, vtedy
mu bol priznaný čiastočný invalidný dôchodok, popri ktorom sa rovnako zamestnať nevedel z dôvodu
svojho poškodenia na zdraví, a aj keď mu bola Úradom práce Košice I ponúknutá nejaká práca, nikde
ho z týchto zdravotných dôvodov neprijali. Žalovaná uznala nárok žalobcu na poskytovanie náhrady

za straty na zárobku po skončení práceneschopnosti, avšak nie v požadovanej výške. Podaním z
19.2.2007 prepočítala stratu na zárobku žalobcu po priznaní čiastočného invalidného dôchodku za
obdobie od 1.2.2002 do 31.12.2003, pričom pri výpočte vychádzala z priemerného zárobku žalobcu
vo výške 11.478,- Sk s tým, že za toto obdobie po zohľadnení poberania čiastočného invalidného
dôchodku s pripočítaním 75 % minimálnej mzdy vyčíslila uznaný nárok v sume 56.170,- Sk. Žalobca
súhlasil s určením výšky priemerného zárobku, ktorý ustálila žalovaná, t.j. v sume 11.478,- Sk, čím

výška priemerného zárobku pred vznikom škody bola medzi účastníkmi nesporná, namietal však proti
spôsobu výpočtu straty na zárobku, ktorý podľa neho nezohľadňoval valorizáciu jeho mzdy. Namietal
nesprávny spôsob aj pokiaľ od výšky straty na zárobku žalovaná odpočítala priznaný čiastočný invalidný
dôchodok, keďže tento mal priznaný podľa § 37 ods. 3 písm. a/ zák. č. 100/1988 Zb. a žalovaná
postupovala tak, ako keby mal čiastočný invalidný dôchodok priznaný podľa písm. b/ a v prípade

podľa písm. a/ sa podľa neho neodpočítava od straty na zárobku čiastočný invalidný dôchodok a
vychádza sa z pravdepodobného zárobku, ktorý by bol dosiahol, keby pracoval, teda zo 75 % minimálnej
mzdy. Vzhľadom na rozdielnosť výpočtu navrhol žalobca nariadiť znalecké dokazovanie. Súd nariadil
znalecké dokazovanie na posúdenie spôsobu výpočty náhrady stratu na zárobku za žalované obdobie
a určenie výšky náhrady za stratu za obdobie od 1.1.2000 do 31.12.2003. V znaleckom posudku

ustanovený súdny znalec Ing. Jozef Sminčák pri výpočte vychádzal z priemerného mesačného zárobku
žalobcu vo výške 11.478,- Sk, ktorý za sporné obdobie valorizoval v zmysle jednotlivých opatrení
Ministerstva práce, sociálnych vecí a rodiny, od takto určeného priemerného mesačného zárobku
odrátal sumu podpory v nezamestnanosti, resp. priznaného invalidného dôchodku a za pravdepodobný
zárobok považoval vymeriavací základ, z ktorého štát, resp. Národný úrad práce mal povinnosť platiť

nemocenské poistenie v zmysle zák. č. 274/1999. Na základe takéhoto prepočtu výška straty na zárobku
po skončení práceneschopnosti žalobcu predstavovala čiastku 352.959,- Sk. Uviedol v znaleckom
posudku tiež, že výpočet straty na zárobku zo strany žalobcu nebol správny z dôvodu, že vychádzal
z priemerného mesačného zárobku 12.627,- Sk a že pravdepodobný zárobok odpočítaval minimálnou
mzdou pre príslušný rok a tiež konštatoval, že výpočet straty na zárobku zo strany žalovanej nie je

správny z dôvodu, že nezohľadňuje valorizáciu zárobku v zmysle platných predpisov a od správne
stanoveného priemerného zárobku vo výške 11.478,- Sk, ktorý však nie je valorizovaný, pri výpočte
straty na zárobku okrem čiastočného invalidného dôchodku odpočítava 75 % minimálnej mzdy, čo
nezodpovedá ustanoveniam ZP. K znaleckému posudku žalobca uviedol, že náhradu škody vyčíslenú
v znaleckom posudku uznáva a navrhol zaviazať žalovanú na zaplatenie znalcom vypočítanej náhrady

škody v sume 352.959,- Sk, t.j. 11.719,10 € a žalobu podľa predchádzajúceho žalobného petitu v
prevyšujúcej časti vzal späť. Žalovaná so späťvzatím žaloby súhlasila. Na pojednávaní 2.4.2009 súd
pripustil zmenu žaloby (petitu) tak, že žalobca žiadal k žalovanej istine 11.716,10 € priznať aj 12 %
ročný úrok z omeškania od 1.1.2004 do zaplatenia. Z takto vymedzeného predmetu konania súd prvého
stupňa v ďalšom vychádzal. Žalovaná v písomnom vyjadrení k znaleckému posudku uviedla, že postup

znalca nebol správny, pretože pri určení zárobku zamestnanca po zistení choroby z povolania pre
odškodnenie náhrady za stratu na zárobku po skončení práceneschopnosti je potrebné vychádzať
z účelu tejto náhrady, ktorým je odškodnenie obmedzené, resp. zaniknutej pracovnej spôsobilosti
poškodeného zamestnanca a jeho neschopnosť dosahovať z dôvodu následkov choroby z povolania
rovnaký zárobok ako pred poškodením a práve z tohto dôvodu ona pri výpočte straty na zárobku

zohľadnila 75 % minimálnej mzdy a tvrdila, že pri výpočte straty na zárobku by sa malo vychádzať z
pravdepodobného zárobku podľa § 17 ods. 4 zák.č. 1/1992 Zb. a o mzde a priemernom zárobku v
zmysle § 134 ods. 3,11 ZP a namietala, že znalec vo svojom znaleckom posudku neurčil pravdepodobný
zárobok, ale vychádzal a odpočítaval vymeriavací základ pre osoby, za ktoré platí štát poistné na
nemocenskéčoniejesprávneatakýtopostupnemápodľanejoporuvzákone.Súdvykonaldokazovanie

vyžiadaním správy od Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny ohľadne priebehu evidencie žalobcu ako
uchádzača o zamestnanie, ako aj ďalšími listinnými predložených účastníkmi a ním vyžiadanými a po ich
oboznámení a vyhodnotení zistil skutkový stav. Vzhľadom na povahu uplatneného nároku, pri posúdení
opodstatnenosti požadovanej náhrady za stratu na zárobku za obdobie od 1.1.2000 do 31.12.2003vychádzal zo zák. č. 311/2001 ZP, z ktorého vyplýva, že ustanoveniami tohto zákona sa spravujú aj
pracovnoprávne vzťahy, ktoré vznikli pred 1.4.2002, ak ďalej nie je ustanovené inak; nároky, ktoré z
nich však vznikli a právne úkony urobené pred 1.4.2002 sa posudzujú podľa doterajších predpisov.

Úprava náhrady za stratu na zárobku po skončení pracovnej neschopnosti alebo pri uznaní invalidity,
alebo čiastočnej invalidity (§ 201 ods. 1 účinný do 31.12.2003) a úprava náhrady nákladov na výživu
pozostalých(§207)sauskutočníajuzamestnancovapozostalých,ktorýmnáhradapatrilado31.3.2002;
to platí aj pre náhrady, o ktorých bolo do 31.3.2002 právoplatne rozhodnuté alebo ktorých výška bola
dohodnutá. Vzhľadom na uvedené na vzťah účastníkov aplikoval jednak ust. § 195 zák.č. 65/1965

Zb. - ZP za obdobie od 1.1.2000 do 31.3.2002 a za obdobie od 1.4.2002 ust. § 201 zák.č. 311/2001
Z.z. - ZP. V prejednávanom prípade bolo nesporne preukázané, že žalobca naposledy pracoval za
podmienok, z ktorých mu vznikla choroba z povolania v spoločnosti Komag a.s. Košice, že pracovný
pomer z organizačných dôvodov bol skončený 31.8.1999, že choroba z povolania bola zistená až po
rozviazaní pracovného pomeru podľa hlásenia Kliniky pracovného lekárstva dňa 28.1.2000, že žalobca
po tomto zistení nemohol byť preradený na iné pracovisko vyhovujúce jeho zdravotnému stavu, keďže u

zamestnávateľa už nepracoval a od 1.9.1999 bol nezamestnaný a preto nebolo možné zistiť, akú mzdu
by poberal na inom pracovisku u iného zamestnávateľa, ktoré by vyhovovalo jeho zdravotnému stavu.
V týchto okolnostiach žalovaná videla dôvod pre zamietnutie žaloby až do dátumu, kedy sa žalobcovi
začal vyplácať čiastočne invalidný dôchodok, ktorú okolnosť považoval za zmenu pomerov na strane
žalobcu. S takýmto názorom žalovanej nesúhlasil, keďže žalobca zostal nedobrovoľne nezamestnaný

nie vlastným zavinením a preto ustálil, že žalobcovi prislúcha náhrada za stratu na zárobku po skončení
práceneschopnosti z dôvodu choroby z povolania od dátumu zistenia tejto choroby, kedy mu aj vznikla
škoda t.j. od 28.1.2000 do 31.12.2003. Vzal do úvahy, že žalovaná v priebehu konania vzniesla námietku
premlčania, na ktorú prihliadol v súlade s ust. § 261 ods. 1 ZP so záverom o jej dôvodnosti a vyvodil
záver, že nárok žalobcu za obdobie do 15.10.2003, kedy bola podaná žaloba je premlčaný a preto

za obdobie od 1.1.2000 do 15.10.2001 premlčaný nárok nemožno uznať. Za obdobie, za ktoré nárok
žalobcu priznal, t.j. za obdobie od 15.10.2001 do 31.12.2003 vychádzal pri výpočte pre určenie náhrady
za stratu na zárobku z priemerného mesačného zárobku vo výške 11.478,- Sk a osvojil si záver
znaleckého posudku, že tento priemerný zárobok sa postupne valorizoval: v mesiacoch október 2001
až február 2002 bol tento priemerný mesačný zárobok s prihliadnutím na valorizáciu v sume 13.104,-

Sk, v období júla 2002 do júna 2003 v sume 14.179,- Sk a od júla 2003 do decembra 2003 v sume
15.497,- Sk. Konštatoval, že znalec správne určil výšku valorizácie priemerného mesačného zárobku
žalobcu a že naopak postup žalovanej ako ho prezentovala v likvidačnej správe z nevalorizovaného
zárobku správny nebol. Ustálil sa v názore, že valorizácia prislúcha žalobcovi aj za obdobie, za ktoré
sa jeho nárok oneskoreným uplatnením žaloby na súde premlčal. Výšku straty na zárobku za obdobie

od 15.10.2001 do 31.3.2002 určil rozdielom medzi valorizovaným priemerným mesačným zárobkom
žalobcu a pravdepodobnou mzdou, ktorú by poberal v prípade, keby sa mohol zapojiť do pracovného
pomeru a prihliadol na redukciu upravenú v § 195 ods. 2 ZP. Za správne považoval ako pravdepodobný
zárobok žalobcu použiť ustanovenia o minimálnej mzde vzhľadom na zhodné prednesy účastníkov
konania, keď žalobca pôvodne vo svojich výpočtoch túto minimálnu mzdu použil a taktiež s prihliadnutím

na likvidačnú správu žalovanej, ktorá dokonca použila pre odpočet 75 % minimálnej mzdy a konštatoval,
že nebol žiaden dôvod nepoužiť takto určený pravdepodobný zárobok za celé obdobie, za ktoré náhradu
žalobcovi nepriznal, pretože podmienky sa na strane žalobcu nemenili. Tento názor zdôvodňoval aj
tým, že zdravotný stav žalobcu bol preukázaný počas konania. Nesúhlasil so záverom znalca pre
výpočet celej náhrady za stratu na zárobku, keď použil vymeriavací základ pre nemocenské poistenie

s poukazom na zák. ust. upravujúce výpočet straty na zárobku po skončení práceneschopnosti, keď
sa zohľadnenie dávok hmotného zabezpečenia nepredpokladá a naopak výslovne určujú možnosť
zohľadniť iba zárobok po vzniku škody a poberaný invalidný alebo čiastočný invalidný dôchodok z toho
istéhodôvodu.Nazákladetaktoustálenéhopostupuvmesiacioktóber2001vypočítalžalobcovináhradu
za stratu na zárobku odpočítaním pravdepodobného zárobku vo výške minimálnej mzdy 4.920,- Sk od

valorizovaného priemerného zárobku 13.104,- Sk a s prihliadnutím na redukciu podľa ust. § 195 ods.
2 ZP : 5.700,- Sk + 75 % z 13.104,- Sk (5.553,- Sk = 11.253,- Sk redukovaný priemerný zárobok -
4.920,- Sk = 6.333,- Sk. Za 17 dní v mesiaci október táto náhrada predstavuje 3.473,- Sk (6.333:31
dní v októbri = 204,29x17). Za mesiac november 2001 až do marca 2002, t.j. za 5 mesiacov náhrada
na straty na zárobku tak predstavovala sumu 31.665,- Sk (5x po 6.333,- Sk, za obdobie apríl až máj

2002 výška straty na zárobku na základe toho istého výpočtu (13.104,- Sk - 4.920,- Sk predstavovala
sumu 8.184,- Sk vzhľadom na to, že od 1.4.2002 nadobudol účinnosť ZP č. 311/2001 Z.z., ktorých v
§ 201 už redukciu neupravoval, preto za tieto dva mesiace strata na zárobku žalobcu predstavovala
16.368,- Sk (2x po 8.184,-Sk). V mesiaci jún 2002 od valorizovaného priemerného mesačného zárobku13.104,- Sk odpočítal nielen výšku minimálnej mzdy 4.920,- Sk, ale už aj výšku čiastočného invalidného
dôchodku, ktorý bol žalobcovi priznaný v sume 4.359,- Sk a preto strata na zárobku predstavuje
sumu 3.825,- Sk, v mesiacoch júl, august a september 2002 od valorizovaného priemerného zárobku

žalobcu 14.179,- Sk odpočítal minimálnu mzdu v sume 4.920,- Sk a 4.389,- Sk ako čiastočný invalidný
dôchodok, čo mesačne predstavovalo 4.870,- Sk a tak strata za toto obdobie spolu 14.610,- Sk (3x
4.870,-Sk, od októbra 2002 do júna 2003 strata na zárobku bola vypočítaná z valorizovanej priemernej
mesačnej mzdy 14.179,- Sk, po odpočítaní pravdepodobného zárobku - minimálnej mzdy 5.570,- Sk a
čiastočného invalidného dôchodku 4.389,- Sk, t.j. 4.220,- Sk mesačne, spolu za 9 mesiacov 37.980,- Sk,

za mesiace júl až september 2003 strata predstavuje rozdiel medzi valorizovanou priemernou mesačnou
mzdou žalobcu 15.497,- Sk, pravdepodobným zárobkom - minimálnou mzdou 5.570,- Sk a zohľadnení
čiastočného invalidného dôchodku 4.653,- Sk, sumu 5.274,- Sk, čo je za 3 mesiace spolu 15.822,- Sk
a za obdobie od októbra 2003 do decembra 2003 strata predstavovala rozdiel medzi valorizovanou
priemernou mesačnou mzdou vo výške 15.497,- Sk a pravdepodobným zárobkom - minimálnou mzdou
v sume 6.080,- Sk, zohľadnením čiastočného invalidného dôchodku 4.653,- Sk, t.j. 4.764,- Sk mesačne,

spolu za 3 mesiace 14.292,- Sk. Na základe vykonaného dokazovania s ustálením skutkového stavu a
aplikovaných právnych predpisov dospel tak k záveru, že náhrada za stratu na zárobku žalobcovi po
skončení práceneschopnosti z titulu choroby z povolania je vo výške 138.035,- Sk , čo je po prepočte
na euro priznaná istina 4.581,92 €. Priznal žalobcovi aj požadované úroky z omeškania od 1.1.2004,
ako to žalobca požadoval vzhľadom na to, že od tohto dátumu bola žalovaná zo zaplatením istiny v

omeškaní. Keďže dlh žalovanej voči žalobcovi vzniká postupne a priznanú výšku dosiahol 31.12.2003,
do omeškania sa tak dostala 1.1.2004. Výšku úrokov z omeškania ustálil podľa nar. vl. SR č. 87/1995
Z.z. v znení účinnom do 31.12.2008. Keďže žalobu o zaplatenie 449.058,- Sk v zmysle petitu žalobca
vzal späť, keďže z uplatneného nároku vo výške 44 9,058 žalobca čiastočne vzal svoju žalobu späť
o zaplatenie 96.069,- Sk, ako aj o určenie úrazovej renty od 1.1.2004 v sume 537,- Sk mesačne do

budúcna, po súhlase žalovanej konanie na zaplatenie aj týchto nárokov zastavil a žalobu o zaplatenie
7.040,23 € s prísl. zamietol ako právne neodôvodnenú. O trovách konania medzi účastníkmi rozhodol
podľa § 142 ods. 2 O.s.p. s tým, že žalobcovi nárok na náhradu trov konania nevznikol vzhľadom na jeho
prevažný neúspech v tomto konaní a žalovanej žiadne trovy nevznikli. O povinnosti žalovanej zaplatiť
trovy štátu, ktoré vznikli vyplatením sumy 513,31 € za znalecké dokazovanie rozhodol zohľadňujúc

pomer úspechu a neúspechu účastníkov v konaní a vzhľadom na pomer úspechu žalovaného v rozsahu
31 % primerane zaviazal žalovanú na zaplatenie týchto trov štátu a keďže u žalobcu zistil splnenie
podmienok pre oslobodenie od súdnych poplatkov rozhodol, že táto povinnosť na náhradu trov štátu
nemá.

Rozsudok vo výroku, ktorým súd prvého stupňa žalobe vyhovel napadla včas podaným odvolaním

žalovaná dôvodiac, že ho považuje za nesprávny, a to v rozsahu pokiaľ bola žalobcovi priznaná suma
4.581,92 €, lebo podľa jej názoru nárok žalobcu je dôvodný iba do sumy 4.288,43 € (129.193,-Sk), t.j.
neuznáva nárok priznaný rozhodnutím súdu týkajúci sa sumy 293,49 €. Voči priznanému príslušenstvu
z tejto sumy námietky nemá. Tvrdené nesprávne právne posúdenie nároku žalobcu ako aj nesprávne
skutkové zistenia spočívajú podľa nej v tom, že súd pri výpočte náhrady straty na zárobku akceptoval zlý

valorizovaný priemerný zárobok pred vznikom škody. Tvrdí, že pri valorizácii priemerného zárobku súd
valorizoval už valorizovaný zárobok a neakceptoval jej námietky, ktoré podávala v priebehu konania,
včítane námietok k znaleckému posudku a že napriek tomu súd pri výpočte akceptoval valorizáciu
zohľadnenú znalcom, čo však nie je správne. Vyslovila názor, že náhrada za stratu na zárobku po
skončení práceneschopnosti podľa konajúceho súdu začala vznikať zistením choroby z povolania, t.j.

26.1.2000 a podľa platných právnych predpisov v danej veci čiastkový nárok začal žalobcovi vznikať
v r. 2000, teda valorizácia podľa § 1 ods. 1 zák.č. 320/1993 Z.z. o úprave náhrady straty na zárobku
patrí žalobcovi až za r. 2001 a priemerný zárobok pred vznikom škody sa mohol prvý krát valorizovať
až opatrením č. 340/2002 za r. 2001. Konajúci súd valorizoval priemerný zárobok už za r. 1999, čo je
v rozpore s právnymi predpismi, nakoľko škoda začala vznikať žalobcovi zistením choroby z povolania

dňom 26.1.2000 a nie v r. 1999. Podľa nej náhrada za stratu na zárobku, ktorá patrila pracovníkovi
podľa osobitných predpisov vychádza z priemerného mesačného zárobku pred vznikom škody a keďže
v danom prípade zamestnávateľ zanikol, pravdepodobný zárobok nebol určený, preto sa pri výpočte
vychádzalo z priemerného zárobku za druhý kvartál 1999. Takto na účely valorizácie zárobku pre
náhradu straty na zárobku platia zákonom stanovené zásady: použije sa suma priemerného mesačného

zárobku zamestnanca pred vznikom škody, sumy zvýšenia o príslušné percento patriace za jednotlivé
obdobie sa určujú vždy zo sumy pôvodného, t.j. nezvýšeného zárobku, priemerný zárobok sa zvýši lenza celé obdobie nasledujúce po vzniku nároku na náhradu straty na zárobku, za ktoré podľa právnych
predpisov zvýšenie patrí. Mala za to, že týmito zásadami, ktoré si osvojila žalovaná najmä z rozhodnutia
NS SR sp. zn. 2M Cdo 8/2008 súd prvého stupňa nevychádzal. Zdôraznila právny názor vyslovený v

uvedenom rozhodnutí, že pri valorizácii priemerného zárobku nie je v súlade so zákonom valorizovať
už valorizovaný priemerný zárobok. Poukázala na svoj prepočet náhrady straty na zárobku, kde bola
zohľadnená valorizácia, redukcia podľa § 195 ods. 2 ZP a odpočítané 75 % minimálnej mzdy ako príjem
žalobcu a čiastočný invalidný dôchodok a podľa jej výpočtu, ktorý k odvolaniu v prílohe pripojila, je nárok
žalobcu za obdobie od 16. októbra 2001 do 31. decembra 2003 v sume 4.288,43 €. Na základe toho

navrhla zmeniť napadnutý rozsudok tak, že žalobcovi sa prizná uvedená suma s úrokmi z omeškania.

Žalobca vo vyjadrení k odvolaniu s výpočtom predloženým žalovanou nesúhlasil a navrhol potvrdiť
rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutom výroku ako vecne správny.

Na odvolacom pojednávaní zást. žalovanej uviedla, že z prisúdenej istiny súdom prvého stupňa
neuznáva sumu 293,49 € čo je rozdiel medzi sumou 4 581,92 € priznanou napadnutým rozsudkom a
žalovanou uznanou sumou na plnenie vo výške 4 288,43 €.

Rozsudok vo výroku o zastavení konania o zaplatenie 3 188,90 € s príslušenstvom a o určenie úrazovej
renty od 1.1.2004 do budúcna, vo výroku o zamietnutí žaloby o zaplatenie 7 040,23 € s príslušenstvom
a vo výroku o povinnosti žalovanej nahradiť na účet súdu trovy štátu v sume 159 € v lehote do 3 dní od
právoplatnosti rozsudku a vo výroku, že štát v prevyšujúcej časti nemá právo na náhradu trov konania,
nebol odvolaním napadnutý, nadobudol právoplatnosť (§ 206 O.s.p.), preto v týchto výrokoch nebol

predmetom prieskumu v odvolacom konaní.

Odvolací súd po prejednaní veci v rozsahu vyplývajúcom z § 212 ods. 1,3 O.s.p. dospel k záveru,
že z hľadiska uplatnených odvolacích dôvodov je odvolanie žalovanej dôvodné, preto rozsudok v
napadnutom výroku zmenil podľa § 220 O.s.p. tak, že zamietol žalobu o sumu 293,49 € t.j. ako rozdiel
medzi sumou priznanou súdom prvého stupňa vo výške 4.581,92 € a sumou 4.288,43 €, ktorú žalovaná

uznáva a ohľadne ktorej bol preto rozsudok potvrdený podľa § 219 ods. 1 O.s.p. ako vecne správny.

Z obsahu odvolania vyplýva, že žalovanej výhrady o nesprávnosti napadnutého rozsudku, t.j. rozsudku
vo vyhovujúcej časti (o sumu 4.581,92 €) sa týkajú iba výšky žalobcovi priznaného nároku, keď základ
uplatneného nároku žalovaná nenapadá, nenapadá ani súdom prvého stupňa priznanú istinu do výšky
4.288,43 €, preto prieskumom odvolacieho súdu bolo posúdenie správnosti výpočtu súdom priznanej

výšky náhrady za stratu na zárobku po skončení práceneschopnosti. Pokiaľ ide o namietanú výšku
priznanej istiny, nesprávne právne posúdenie podľa názoru žalovanej spočíva v tom, že súd zvolil
zlý výpočet, keď pri valorizácii priemerného zárobku za dotknuté obdobie valorizoval už valorizovaný
zárobok. Tento dôvod odvolania odvolací súd akceptuje.

Podľa ut. § 1 ods. 1 zák. č. 320/1993 Z.z. o úprave náhrady za stratu na zárobku po skončení pracovnej

neschopnosti vzniknutej pracovným úrazom alebo chorobou z povolania náhrada za stratu zárobku po
skončení pracovnej neschopnosti vzniknutej pracovným úrazom alebo chorobou z povolania, ktorá patrí
pracovníkovi podľa osobitných predpisov, sa vzhľadom na zmeny vo vývoji mzdovej úrovne upravuje tak,
že sa priemerný zárobok rozhodný pre výpočet tejto náhrady zvyšuje o percentá určené v písmenách a
- g citovaného ustanovenia. Ak nárok na náhradu za stratu na zárobku vznikol po 31.12.1988, úprava sa

uskutoční až za najbližšie časové obdobie uvedené v písmenách b - g nasledujúce po období, v ktorom
nárok vznikol.

Podľa ust. § 1 ods. 2 cit. zák. výška percenta a obdobie, za ktoré sa bude náhrada podľa ods. 1 písm. f/
upravovať, ustanoví a vyhlási uverejnením opatrenia v Zbierke zákonov Ministerstvo práce, sociálnych
vecí a rodiny Slovenskej republiky na základe údajov Štatistického úradu Slovenskej republiky.Pri valorizácii náhrady za stratu na zárobku sa ako základ používa priemerný zárobok pred vznikom
škody, t.j. pred znížením zárobku následkom pracovného úrazu alebo choroby z povolania. Príslušné
valorizačné sumy za jednotlivé obdobia sa určujú vždy zo sumy pôvodného, t.j. nezvýšeného

priemernéhozárobku.Tomutospôsobuaplikácie§1ods.1zák.č.320/1993Zb.svedčínielengramatický
výklad tohto zákonného ustanovenia, ale takýto výklad úpravy náhrady za stratu na zárobku po skončení
pracovnej neschopnosti sa podáva aj v právnej teórii (napr. v komentároch Zákonníka práce Prof.
Barancová) a aj v súdnej praxi (pozri rozsudok 2MCdo 8/2008 zo 16.7.2009). Súd prvého stupňa
nepostupoval dôsledne podľa tohto právneho predpisu a osvojil si nesprávny výpočet tzv. valorizácie

priemerného zárobku, čo viedlo napokon aj k nesprávne určenej výšky náhrady za stratu na zárobku po
skončení práceneschopnosti v danej veci.

Z cit. ust. zák. č. 320/1993 Z.z. vyplýva, že prvý krát je možné valorizáciu v posudzovanej veci uplatniť
až za rok 2001 (nasledujúce obdobie po období, v ktorom nárok žalobcovi vznikol - január 2000).

Podľa Opatrenia Ministerstva práce, sociálnych vecí a rodiny Slovenskej republiky č. 340/2002 Z.z.
sa priemerný zárobok rozhodujúci na výpočet náhrady za stratu na zárobku po skončení pracovnej

neschopnosti vzniknutej pracovným úrazom alebo chorobou z povolania, ktorá patrí zamestnancovi
podľa osobitných predpisov, podľa § 1 ods. 1 písm. g/ zákona zvyšuje o 8,2 % za rok 2001. Vzhľadom na
žalovanou vznesenú námietku premlčania nároku žalobcu, treba priznať náhradu za stratu na zárobku
od 15.10.2001 (žaloba podaná 15.10.2003) a to až do 31.12.2003. Vychádzajúc z nesporného a medzi
účastníkmi zhodného údaju o priemernom zárobku pre výpočet náhrady za straty na zárobku, t.j. sumy

11.478,- Sk, za 17 dní mesiaca október 2001 náhrada predstavuje sumu 3.127,- Sk (12.419,- Sk
valorizovaná suma priemerného zárobku 11.478,- Sk za celý mesiac, z toho 17 dní 6.817,- Sk, z ktorej
sumy bolo potrebné odpočítať 3.690,- Sk čo je 75 % minimálnej mzdy 4.920,- Sk. Za mesiace november,
december, január, február a marec r. 2002 náhrada za stratu na zárobku mesačne činila 8.729,- Sk, keď
zo sumy valorizovaného priemerného zárobku v tomto období, t.j. 12.419,- Sk bolo potrebné odpočítať

redukciu 75 % minimálnej mzdy, t.j. 3.690,- Sk. Spolu za 5 mesiacov (8.729,- Sk x 5) je to suma 43.645,-
Sk. V zmysle ust. § 201 ods. 1 zák.č. 311/2001 Z.z. účinného od 1.4.2002, sa redukcia minimálnej
mzdy už neuplatňuje, takže za ďalšie mesiace, t.j. od 1.4.2002 do 31.5.2002 je potrebné uvažovať so
sumou 12.419,- Sk mesačne, t.j. za dva mesiace spolu 24.838,- Sk. Od júna 2002 do júna 2003 sa
od valorizovaného priemerného zárobku 12.419,- Sk odpočíta výška minimálnej mzdy, t.j. 4.920,- Sk,

tak ako to vo svojom rozhodnutí ustálil aj súd prvého stupňa, keďže táto sa už neredukovala a tiež sa
zohľadňuježalobcoviposkytovanýčiastočnýinvalidnýdôchodokvovýške4.389,-Sk,t.zn.mesačne išlo
o sumu 3.110,- Sk (12.419,- Sk - 4.920- Sk - 4.389,- Sk) čo je spolu za 12 mesiacov suma 37.320,- Sk. Od
júna2003dodecembra2003bolopotrebnépriemernýmesačnýzárobokžalobcu11.478,-Skvalorizovať
podľa Opatrenia Ministerstva práce, sociálnych vecí a rodiny Slovenskej republiky č. 199/2003 Z.z. o

9,3 % za r. 2002, spolu s valorizáciou 8,2 %, z predchádzajúceho obdobia t.j. spolu o 17,5 %, tak ako
to vo svojich výpočtoch uviedla aj žalovaná. Takto valorizovaný dôchodok v tomto období bol 13.487,-
Sk. Za mesiac júl, august a september bolo potrebné z tejto sumy odpočítať poskytovaný dôchodok vo
výške 4.653,- Sk a minimálnu mzdu vo výške 5.570,- Sk, čo je 3.264,- Sk x 3 mesiace = 9.792,- Sk.
Za mesiace október, november a december 2003 od valorizovaného priemerného zárobku 13.487,- Sk

bolo potrebné odpočítať čiastočný invalidný dôchodok vo výške 4.653,- Sk (z tohto údaja vychádzal vo
svojom rozhodnutí súd prvého stupňa čo žalobca nenamietal) a ďalej bolo potrebné odpočítať minimálnu
mzdu vo výške 6.080,- Sk, ide tak o sumu 2.754,- Sk mesačne x 3 mesiace, spolu suma 8.262,- Sk. Za
obdobieod15.10.2001do31.12.2003náhradazastratunazárobkuposkončenípráceneschopnostičiní
126.984,- Sk. Vzhľadom na to, že žalovaná uznala nárok žalobcu vo výške 129.193,- Sk bolo potrebné

zaviazať ju na zaplatenie tejto sumy, keďže podľa rozsahu napadnutého rozsudku (výšky), nemožno
rozhodnúť v neprospech žalobcu.

Keďže rozsudok bol odvolacím súdom zmenený, bolo potrebné rozhodnúť o trovách celého konania (§
224 ods. 2 O.s.p.) a to tak, že žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov odvolacieho konania (§
142 ods. 2 O.s.p.) vzhľadom na približne rovnaký úspech účastníkov v konaní.

Poučenie:Proti rozsudku odvolacieho súdu odvolanie nie je prípustné.