Rozsudok Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 22. február 2011

Súd: Okresný súd Bratislava II
Spisová značka: 18C/101/2006

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1206210053
Dátum vydania rozhodnutia: 22. 02. 2011
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Katarína Javorčíková

ECLI:

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Kataríny Javorčíkovej a členiek

senátu Mgr. Barbory Bartekovej a JUDr. Edity Szabovej v právnej veci navrhovateľa: E. U., bytom X., F.
t. č. bytom JR., V., zastúpeného C., bytom X., proti odporcovi: JOOND, spol. s r.o., so sídlom Hornádska
12, Bratislava, IČO: 35 953 098, právne zast.: alianciaadvokátov ak, s.r.o., Vlčkova 8/A, Bratislava,
o neplatnosť okamžitého skončenia pracovného pomeru a o náhradu mzdy, o odvolaní odporcu proti
rozsudku Okresného súdu Bratislava II v Bratislave z 18. 1. 2010, č.k. 18C/101/2006-131, takto

r o z h o d o l :

Krajský súd v Bratislave rozsudok Okresného súdu Bratislava II v Bratislave z 18. 1. 2010, č.k.
18C/101/2006-131 v napadnutých častiach p o t v r d z u j e .

Navrhovateľovi sa náhrada trov odvolacieho konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa uložil odporcovi povinnosť zaplatiť navrhovateľovi 9.891,02
Eur, do 3 dní od právoplatnosti rozsudku. Vo zvyšku súd návrh zamietol. Vzájomný návrh odporcu
zamietol. Odporcovi uložil povinnosť zaplatiť na účet tamojšieho súdu súdny poplatok vo výške 692,88
Eur, do 3 dní od právoplatnosti rozsudku. Navrhovateľovi náhradu trov konania nepriznal.

V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že navrhovateľ sa svojim návrhom domáhal, aby súd určil,
že okamžité skončenie pracovného pomeru vykonané listom z X. X. XXXX je neplatné. Pracovný pomer
navrhovateľa s odporcom trvá. Zároveň sa domáhal náhrady mzdy v sume 6.900,- Sk brutto mesačne
odo dňa, kedy sa mal pracovný pomer skončiť, teda od 6. 3. 2006 do 30. 9. 2006 a náhrady mzdy v

sume 7.600,- Sk brutto mesačne od 1. 10. 2006 do dňa, od ktorého mu začne odporca prideľovať prácu
podľa pracovnej zmluvy.

Súd prvého stupňa poukázal na to, že medzitýmnym rozsudkom zo 7. 5. 2007, č.k. 18C 101/06 - 40,
právoplatným dňa 26. 6. 2007, rozhodol, že okamžité skončenie pracovného pomeru zo strany odporcu
dané navrhovateľovi listom zo dňa 3. 3. 2006 je neplatné a pracovný pomer navrhovateľa s odporcom
trvá.

Navrhovateľ ďalej trval na návrhu v časti o náhradu mzdy. Odporca s návrhom nesúhlasil. Uviedol,
že pracovný pomer medzi navrhovateľom a odporcom bol skončený platne, a to okamihom doručenia
právneho úkonu zo dňa 7. 3. 2006, keďže išlo o okamžité skončenie pracovného pomeru. Mal za to, že

je nevyhnutné skúmať platnosť právneho úkonu zo dňa 3. 3. 2006 a právneho úkonu zo dňa 7. 3. 2006
samostatne, keďže ide o dva samostatné právne úkony. Tiež žiadal, aby súd navrhovateľovi nepriznalnáhradu mzdy za obdobie presahujúce 9 mesiacov. Vzájomným návrhom doručeným súdu dňa 10. 10.
2007 a upresneným na pojednávaní dňa 18.1.2010 sa odporca domáhal, aby súd určil, že pracovný
pomer medzi navrhovateľom a odporcom končí dňa 3. 3. 2007 podľa § 79 ods. 3 Zákonníka práce ( ďalej

len ZP ).

Súd po vykonanom dokazovaní mal za zistené, že dňa XX. XX. XXXX uzavrel navrhovateľ s
odporcom pracovnú zmluvu na čas neurčitý s dohodnutým druhom práce - čašník. V liste adresovanom
navrhovateľovi z X. X. XXXX, označenom ako "zrušenie pracovného pomeru podľa § 68 závažné
porušenie pracovnej disciplíny", odporca uviedol, že ruší pracovný pomer s navrhovateľom. V liste zo X.

X.XXXXoznačenomako"okamžitéskončeniepracovnéhopomeru"odporcauviedol,ženakoľkovlistez
X. X. XXXX, ktorý si navrhovateľ odmietol prevziať dňa X. X. XXXX, nebol špecifikovaný dôvod výpovede
v zmysle § 68 ods.1 písm. b) zákona č. 311/2001 Z.z., v snahe naplniť všetky zákonné náležitosti,
týmto zasiela nasledovné zdôvodnenie okamžitého skončenia pracovného pomeru. Ako dôvod je
uvedený opakovaný nástup do práce pod vplyvom alkoholu, nevhodné správanie sa k zákazníkom a
k nadriadenému, neustále nerešpektovanie pokynov nadriadeného, neuspokojivé pracovné výkony v

poalkoholových stavoch. Listom z XX. X. XXXX požiadal navrhovateľ odporcu o prideľovanie práce na
základe pracovnej zmluvy a dodržiavanie mzdových podmienok v súlade s právnymi predpismi, nakoľko
mu odporca od X. X. XXX6 neumožňuje pokračovať v plnení pracovných povinností. Odporca v liste zo
4.. adresovanom navrhovateľovi uviedol, že listom z X. X. v spojení s listom zo X. X. XXXX mu bola daná
výpoveď podľa § 68 ods.1 písm. b) zákona č. 311/2001 Z.z., na ktorej trvá.

Z potvrdení Sociálnej poisťovne, pobočka B. a Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny v B. súd zistil, že
navrhovateľ si v roku 2006 nepodal žiadosť o dávku v nezamestnanosti, ani nepožiadal o zaradenie do
evidencie uchádzačov o zamestnanie. Súd tiež zistil, že navrhovateľ pracoval od X. XX. XXXX
do 3X. X. XXXX u zamestnávateľa E. kde poberal hrubú mzdu v sume 7.600,- Sk mesačne. Navrhovateľ
v čase od X. X. XXXX do XX. X. XXXX pracoval u zamestnávateľa V. kde poberal hrubú mzdu v mesiaci

apríl v sume 9.222,- Sk, v mesiaci máj v sume 9.276,- Sk, v mesiaci jún v sume 8.427,- Sk a v mesiaci
júl v sume 9.660,- Sk.

Súd prvého stupňa mal za to, že po právoplatnom rozhodnutí o neplatnosti okamžitého skončenia
pracovného pomeru, zostal predmetom konania nárok navrhovateľa na náhradu mzdy.

Súd priznal navrhovateľovi podľa § 79 ods. 1 ZP náhradu mzdy od 4. 4. 2006 do 4. 1. 2007, t.j. po dobu 9

mesiacov. Súd nezisťoval priemerný zárobok navrhovateľa podľa § 134 ods. 1, 2 a 4 ZP, nakoľko tento
si neuplatňoval náhradu mzdy v sume vyššej ako bola minimálna mzda, čo je minimálny nárok podľa
§ 134 ods. 5 ZP. Pri určení výšky náhrady mzdy za toto obdobie vzal súd do úvahy navrhovateľom
uplatnenú sumu 6.900,- Sk mesačne za obdobie do 30. 9. 2006 a sumu 7.600,- Sk mesačne za obdobie
od 1. 10. 2006. Ustálil, že navrhovateľovi patrí náhrada mzdy za apríl 2006 v sume 6.034,40 Sk ( za 19

pracovných dní, vrátane platených sviatkov x 317,60 Sk ), za mesiace máj až september 2006 v sume
34.500,- Sk ( 5 x 6.900,- Sk ), za mesiace október až december 2006 v sume 22.800,- Sk ( 3 x 7.600,-
Sk ), a za január 2007 v sume 1.048,80 Sk ( za 3 pracovné dni x 349,60 Sk ). Náhrada mzdy za obdobie
od 4. 4. 2006 do 4. 1. 2007 tak predstavuje sumu 64.383,20 Sk. Súd nepriznal navrhovateľovi náhradu
mzdy za obdobie presahujúce 9 mesiacov s poukazom na ust. § 79 ods. 2 ZP, a to vzhľadom na žiadosť

odporcu, ako aj s prihliadnutím na skutočnosť, že navrhovateľ nebol po okamžitom skončení pracovného
pomeru zo strany odporcu evidovaný na úrade práce a v období od 1. 11. 2006 do 30. 3. 2007 a od 6.
4. 2007 do 31. 7. 2007 bol zamestnaný, pričom dosahoval príjem buď rovnajúci sa minimálnej mzde,
resp. vyšší ako minimálna mzda.

Súd tiež priznal navrhovateľovi podľa ust. § 142 ods. 3 ZP náhradu mzdy za obdobie od 26. 6. 2007

( t.j. od právoplatnosti rozhodnutia o neplatnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru ) do 18.
1. 2010 ( kedy vo veci rozhodol ) pre prekážky v práci na strane zamestnávateľa. Poukázal na to, že
odporca po tom, čo súd právoplatne rozhodol, že okamžité skončenie pracovného pomeru je neplatné
a pracovný pomer medzi účastníkmi konania trvá, navrhovateľovi neprideľoval prácu. Navrhovateľovi
preto patrí náhrada mzdy v sume jeho priemerného zárobku, a to už bez obmedzenia ( bez ohľadu na to,

či bol navrhovateľ zamestnaný u iného zamestnávateľa alebo nie, a z akých dôvodov ). Súd nezisťovalpravdepodobný zárobok navrhovateľa, nakoľko tento si neuplatňoval náhradu mzdy v sume vyššej ako
bola minimálna mzda ( minimálny nárok podľa § 134 ods. 5 ZP ). Súd viazaný návrhom navrhovateľa tak
pri určení výšky náhrady mzdy za toto obdobie vzal do úvahy navrhovateľom uplatnenú sumu 7.600,-

Sk mesačne a ustálil, že za uvedené obdobie patrí navrhovateľovi náhrada mzdy v sume 233.593,60
Sk ( za 30 mesiacov - júl 2007 až december 2009 v sume 228.000,- Sk { 30 x 7.600,- Sk } a za 16
dní { jún 2007 - 4 pracovné dni a január 2010 - 12 pracovných dní, vrátane platených sviatkov}v sume
5.593,60 Sk {16 x 349,60 Sk}).

Spolu súd priznal navrhovateľovi z titulu náhrady mzdy sumu 9.891,02 Eur ( 64.383,20 Sk + 233.593,60

Sk = 297.976,80 Sk ) a vo zvyšku jeho návrh v časti o náhradu mzdy zamietol.

K obrane odporcu, že pracovný pomer medzi účastníkmi skončil okamihom doručenia právneho úkonu
zo dňa X. X. XXXX, keďže išlo o okamžité skončenie pracovného pomeru, pričom sa jednalo o
samostatný právny úkon, súd prvého stupňa opätovne poukázal na odôvodnenie svojho medzitýmneho
rozsudku zo X. X. XXXX, v ktorom sa už s týmto vysporiadal. Podľa súdu z obsahu listu zo 7. 3. 2006
jednoznačne vyplýva, že odporca týmto listom "dopĺňa" dôvod skončenia pracovného pomeru, ktorý

nebol špecifikovaný v liste z X. X. XXXX, a preto s ohľadom na výklad prejavu vôle v liste zD. XXXX
mal súd za to, že odporca prejavil len vôľu doplniť list z X. X. XXXX o skutkové vymedzenie dôvodu
skončenia pracovného pomeru ako jednej zo zákonných náležitostí okamžitého skončenia pracovného
pomeru. Túto skutočnosť potvrdil odporca aj v samotnom vyjadrení k návrhu, kde uviedol, že listom zo X.
X. XXXX odstránil zistený nedostatok v liste z X. X. XXXX.. Preto list zo X. X. XXXX nemožno považovať

za samostatný zrušovací prejav bez akejkoľvek nadväznosti na list z X. X. XXXX. Práve naopak, je
nepochybné, že listom zo X. X. XXXX odporca len doplnil dôvod skončenia pracovného pomeru, ktorý
v liste z X. X. XXXX absentoval.

Čo sa týka vzájomného návrhu odporcu, ktorým sa domáhal, aby súd určil, že pracovný pomer
medzi navrhovateľom a odporcom končí dňa X. X. XXXX, tento súd zamietol s odôvodnením, že už

medzitýmnym rozsudkom zo 7. 5. 2007 ( t.j. po dátume, ku ktorému žiadal odporca vzájomným návrhom
určiť, že pracovný pomer medzi navrhovateľom a odporcom končí ), právoplatným dňa 26. 6. 2007,
rozhodol, že pracovný pomer medzi navrhovateľom a odporcom trvá, pričom odporca sa proti tomuto
rozhodnutiu neodvolal. Vzhľadom na existenciu tohto právoplatného rozhodnutia súdu vo veci, súd
už nemohol ( aj keby na to prípadne boli dané dôvody ) spätne určiť, že sa skončil pracovný pomer

medzi navrhovateľom a odporcom k dátumu pred rozhodnutím súdu zo dňa 7. 5. 2007. Vzhľadom na
dôvod zamietnutia vzájomného návrhu odporcu, sa súd už nezaoberal ostatnými skutkovými a právnymi
dôvodmi uvádzanými odporcom v konaní, ani nevypočul odporcom navrhnutých svedkov.

O povinnosti odporcu zaplatiť súdny poplatok za návrh rozhodol súd podľa § 2 ods. 2 zák. č. 71/1992
Zb. o súdnych poplatkoch, keďže navrhovateľ bol od súdnych poplatkov oslobodený podľa § 4 ods. 2

písm. d) zákona o súdnych poplatkoch. Súdny poplatok vyrubil podľa položky 1 písm. b) a podľa položky
1 písm. a) Sadzobníka súdnych poplatkov účinného ku dňu podania návrhu, t.j. za návrh o určenie
neplatnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru vo výške 3.000,- Sk a za návrh na náhradu mzdy
vo výške 6% z priznanej sumy 297.976,80 Sk ( 297.900,- Sk ) - 17.874,- Sk, spolu celkom 20.874,- Sk
( 692,88 Eur ).

O trovách konania rozhodol podľa ust. § 142 ods. 3 O.s.p. vzhľadom na neúspech navrhovateľa v konaní
iba v pomerne nepatrnej časti. Keďže navrhovateľovi v konaní žiadne trovy nevznikli, súd mu náhradu
trov konania nepriznal.

Proti tomuto rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie odporca s tým, že odvolaním
napáda výroky rozsudku, ktorým mu bola uložená povinnosť zaplatiť navrhovateľovi 9.891,02 Eur,

ktorým súd vzájomný návrh odporcu zamietol, a ktorým bola odporcovi uložená povinnosť zaplatiť
na účet tamojšieho súdu súdny poplatok vo výške 692,88 Eur. Vytkol súdu prvého stupňa, že sa
vôbec nezaoberal možnosťou skončenia pracovného pomeru po dátume 2X. X. XXXX, t.j. po dátume
právoplatnosti medzitýmneho rozsudku. Podľa odporcu mohol súd rozhodnúť o skončení pracovnéhopomeru po tomto dátume, nakoľko by svojím konaním, resp. rozhodnutím o skončení pracovného
pomeru nešiel nad rámec návrhu odporcu. Súd tiež nebral do úvahy faktický a reálny stav týkajúci
sa vzťahu medzi navrhovateľom a odporcom, z ktorého je nepochybne zrejmé, že nemožno od

odporcu ako zamestnávateľa spravodlivo požadovať, aby zamestnanca naďalej zamestnával. Súd
vôbec neodôvodnil, prečo nebral pri rozhodovaní do úvahy ust. § 79 ods. 1 ZP, aj keď dôvody na
aplikáciu tohto ustanovenia boli zo strany odporcu jednoznačne prezentované na pojednávaniach
a v písomných vyjadreniach, pričom aj samotné konanie navrhovateľa odôvodňuje aplikáciu tohto
ustanovenia. Poukázal na to, že v konaní bolo preukázané, že navrhovateľ bol v období od 1. 11.

2006 do 30. 3. 2007 a od 6. 4. 2007 do 31. 7. 2007 zamestnaný. Z uvedeného je nepochybne zrejmé,
že navrhovateľ v skutočnosti iba predstieral záujem ďalej zotrvať v pracovnom pomere s odporcom.
Písomné prejavy vôle navrhovateľa smerujúce k zotrvaniu v pracovnom pomere s odporcom tak nemôžu
byť posudzované ako vážne. Čo sa týka rozhodnutia súdu o náhrade mzdy za obdobie od 26. 6. 2007
do 18. 1. 2010, súd pri rozhodovaní o tejto časti nároku navrhovateľa na náhradu mzdy nevyužil svoje
moderačné právo, ktoré mu dáva dispozičné ust. § 79 ods. 2 ZP, hoci podmienky na jeho využitie boli

splnené. Odporca žiadal súd o zníženie náhrady mzdy, pričom poukazoval nielen na svoju nepriaznivú
finančnú situáciu, ktorú preukázal predbežnými ekonomickými ukazovateľmi za rok 2009, ako aj na to,
že navrhovateľovi bol dňa 1. 8. 2007 odňatý nárok na poskytovanie právnej pomoci pre nesplnenie
podmienky stavu materiálnej núdze. Je preto dôvodný predpoklad, že navrhovateľ bol v tomto čase
zamestnaný u iného zamestnávateľa. S týmito súvislosťami sa však konajúci súd vôbec nezaoberal.

Navrhol odvolaciemu súdu, aby rozsudok zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.

K odvolaniu odporcu zaujal písomné stanovisko navrhovateľ. Uviedol, že súd prvého stupňa sa
opakovane pokúšal o zmierenie účastníkov, no bezúspešne. Taktiež poskytol odporcovi pokus o
zmier zo strany navrhovateľa z 1. 12. 2009, ktorý bol doručený právnemu zástupcovi odporcu.
Obsahom pokusu o zmier bol aj pokus o zmierlivé ukončenie sporu vyplatením náhrady mzdy na

účet navrhovateľa a ukončením pracovného pomeru dohodou ku dňu splatenia celkovej sumy náhrady
mzdy. Odporca sa však k nemu vôbec nevyjadril, z čoho sa dá jednoznačne usúdiť jeho nezáujem
na akomkoľvek zmierlivom a obomi stranami akceptovateľnom urovnaní sporu. Odporca nerešpektoval
medzitýmny rozsudok, právoplatný od 26. 6. 2007. Navrhovateľovi neprideľoval prácu podľa pracovnej
zmluvy a nedodržiaval pracovno-právne predpisy vyplývajúce z pracovného pomeru. Odporca v konaní

pred súdom prvého stupňa spôsoboval prieťahy nedodaním požadovaných dokumentov včas, či
nedostavením sa právneho zástupcu na pojednávanie. Tým sa sám vystavuje zhoršeniu vzťahov medzi
sebou a navrhovateľom. Z uvedeného dôvodu podľa názoru navrhovateľa nie je vhodné aplikovať ust. §
79 ods. 1 ZP o tom, že nemožno od zamestnávateľa spravodlivo požadovať, aby zamestnanca naďalej
zamestnával. Odporca napriek právoplatnosti medzitýmneho rozsudku a niekoľkonásobným výzvam

navrhovateľa o prideľovanie práce podľa platnej pracovnej zmluvy, neeviduje navrhovateľa v žiadnej
pracovno-právnej, daňovej, ani účtovnej evidencii. Od počiatku sporu bol navrhovateľovi zakázaný
prístup do prevádzok odporcu. Neprideľovaním práce a bránením vo výkone zo strany navrhovateľa sa
tak naplnila podstata uplatnenia ust. § 142 ods. 3 ZP. Súd teda pri rozhodovaní o časti nároku náhrady
mzdy prihliadal práve na toto ustanovenie, ktoré sa nachádza aj v odôvodnení rozsudku. Odporca vo

svojom odvolaní voči rozsudku práve túto skutočnosť opomína. Nárok na poskytovanie právnej pomoci,
čistavmateriálnejaleboinejnúdzesúpretovtejtosúvislostiirelevantnéanesúvisiaspredmetomžaloby.
Čo sa týka žiadosti odporcu o zníženie náhrady mzdy navrhovateľovi poukazovaním na nepriaznivú
finančnúsituáciuodporcu,podľanázorunavrhovateľaodporcanetrpízlouekonomickousituáciou,keďže
v časti daňový náklad bolo na základe odporcom predložených ekonomických ukazovateľov za rok 2009

vyplatených 134.405,34 Eur ako osobné náklady. Tvrdenie odporcu o jeho zlej finančnej situácií taktiež
vyvracia fakt, že dňa 12. 1. 2010 bola založená spoločnosť JOOND Vajnorská spol. s r.o., IČO 45 343
021, v ktorej spoločníkom a konateľom je osoba zhodná s konateľom a spoločníkom odporcu. Táto bola
založená v roku 2010, t.j. po ukončení účtovného roka 2009, a preto má navrhovateľ za to, že tvrdenie
o zlej ekonomickej situácií odporcu nie je pravdivé a existuje reálna obava navrhovateľa o účelovosti a

pokuse presunúť majetok odporcu na novovzniknutú spoločnosť. Navrhol preto odvolaciemu súdu, aby
rozsudok potvrdil v plnom rozsahu.

Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací ( § 10 ods. 1 O.s.p. ) preskúmal a prejednal vec v zmysle §
212 ods. 1 O.s.p. na odvolacom pojednávaní, a dospel k záveru, že nie je dôvod ani na zmenu, ani na
zrušenie rozhodnutia súdu prvého stupňa a námietky odporcu, uvedené v jeho odvolaní, neobstoja.Na pojednávaní pred odvolacím súdom zástupkyňa odporcu uviedla, že pokiaľ sa vzájomným návrhom
domáhali určenia, aby pracovný pomer s navrhovateľom bol ukončený ku dňu X. X. XXXX, nastala
chyba v dátume, pretože ich úmyslom bolo, aby bol pracovný pomer ukončený ku dňu X. X. XXXX,

kedy odporca urobil prvý úkon na okamžité skončenie pracovného pomeru s navrhovateľom. Zároveň
potvrdila, že tento návrh podávali až po právoplatnosti medzitýmneho rozsudku, pričom sa domáhali
ukončenia pracovného pomeru k dátumu, ktorý predchádzal právoplatnosti medzitýmneho rozsudku. Na
otázku súdu, prečo neukončili pracovný pomer s navrhovateľom iným zákonným spôsobom podľa ust.
§ 59 ods. 1 ZP už po právoplatnosti medzitýmneho rozsudku, sa vyjadriť nevedela.

Štatutárny zástupca odporcu k veci uviedol, že okamžité zrušenie pracovného pomeru navrhovateľovi
vypracovával v situácii, keď bol veľmi rozrušený, lebo navrhovateľ prišiel do práce opitý. Telefonicky
sa radil s advokátom, pričom do prvej výpovede z X. X. XXXX nenapísal to, čo bolo potrebné.
Chybu sa snažil preto napraviť tým, že napísal doplňujúce podanie zo dňa X. X. XXXX a ďalej sa
spravoval výhradne tým, ako mu poradili právnici. Potvrdil, že sa nepokúšal ukončiť pracovný pomer s
navrhovateľom iným spôsobom, ani po tom, ako navrhovateľ podal žalobu v tejto veci, pretože právnik

mu povedal, že ak by urobil ďalší úkon, tým by uznal, že aj po spornom okamžitom zrušení pracovného
pomeru je u neho navrhovateľ ďalej zamestnaný. Ide o zamotaný spor, ktorý sa mu nestal za 20 rokov
jeho praxe, pričom so svojimi zamestnancami má výlučne korektné vzťahy. Je pravdou, že otvoril aj
ďalšiu prevádzku na Vajnorskej ulici, čo súviselo s tým, že v pôvodnej firme mal stratu a potreboval
to vyrovnať iným druhom podnikania. Nešlo teda o žiadny zisk, ale len o prežitie. Súdu prvého stupňa

predložili na nahliadnutie záznam o hrubom porušení pracovnej disciplíny zo strany navrhovateľa, podľa
ktorého mal byť dňa 11. 2. 2006 pristihnutý na pracovisku pri požívaní alkoholického nápoja a javil aj
známky požitia alkoholu. Tento záznam odmietol navrhovateľ podpísať a na tomto podklade mu bolo
dané aj okamžité zrušenie pracovného pomeru dňa 3. 3. 2006.

Zástupca navrhovateľa pred odvolacím súdom uviedol, že nie je pravdou, že navrhovateľ bol dňa X. X.

XXXX pod vplyvom alkoholu. Toto nebolo preukázané a odporca k tomu nepredložil žiaden objektívny
dôkaz. Už v tento deň navrhovateľ osobne hovoril štatutárnemu zástupcovi odporcu, že považuje túto
výpoveď za neplatnú a takisto mu to povedal aj zástupca navrhovateľa, ktorý s ním v tomto zmysle v
ten istý deň telefonoval. Pokiaľ ide o ekonomickú situáciu v spoločnosti odporcu, opätovne poukázal na
to, že z účtovných dokladov odporcu, ktoré založil do spisu, vplýva, že za rok 2009 mal na nákladovej

položke vykázanú čiastku ako osobné náklady 134.405,- Eur, čo nenasvedčuje zlej ekonomickej situácii
odporcu. Žiadal napadnutý rozsudok potvrdiť v celom rozsahu.

Po tom, ako sa odvolací súd podrobne oboznámil s výsledkami dokazovania na prvostupňovom súde,
ako aj s jeho skutkovými a právnymi závermi, konštatuje, že súd prvého stupňa náležite zistil skutkový
stav veci ( § 120 O.s.p. ), vec posúdil správne po právnej stránke a svoje rozhodnutie i patričným

spôsobom odôvodnil ( § 157 O.s.p. ). Odvolací súd sa preto v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením
napadnutého rozsudku.

Námietky odporcu, uvedené v jeho odvolaní nemôžu obstáť, nakoľko so všetkými sa riadne vysporiadal
užsúdprvéhostupňavosvojomrozhodnutí.Pomedzitýmnomrozsudkuzo7.5.2007,právoplatnomdňa
26. 6. 2007, súd v súlade so zákonom rozhodol o nároku navrhovateľa na náhradu mzdy z neplatného

skončenia pracovného pomeru, resp. o nároku navrhovateľa na náhradu mzdy pre iné prekážky na
strane zamestnávateľa.

Odvolací súd sa taktiež v plnom rozsahu stotožňuje s argumentáciou súdu prvého stupňa, prečo nie je
možné považovať dva prejavy vôle odporcu z 3.. a zo X. X. XXXX smerujúce k rozviazaniu pracovného
pomeru s navrhovateľom za dva samostatné úkony. Odporca napriek tomu, že už z medzitýmneho

rozsudku bolo zrejmé, že súd vyhodnotil rozviazanie pracovného pomeru z X. X. XXXX ako neplatné s
tým, že list odporcu zo X. X. XXXX nemožno považovať za samostatný zrušovací prejav, nepodal voči
nemu odvolanie, ani neukončil iným zákonným spôsobom pracovný pomer s navrhovateľom. Dňa XX.
XX. XXXX podal vzájomný návrh, pričom súd ( viazaný návrhom odporcu ) nemohol spätne určiť, že
pracovný pomer medzi navrhovateľom a odporcom sa skončil ku dňu X. X. XXXX ( resp. po upresnenízástupcu odporcu na odvolacom pojednávaní už k X. X. XXXX ). Preto súd prvého stupňa správne
vzájomný návrh odporcu bez ďalšieho zamietol.

Neobstojí ani odvolacia námietka odporcu o nevyužití moderačného práva súdu podľa ust. § 79 ods.

2 ZP. Ako vyplýva z odôvodnenia napadnutého rozsudku, súd pri rozhodovaní o nároku navrhovateľa
na náhradu mzdy z neplatného skončenia pracovného pomeru, túto žiadosť odporcu akceptoval a
navrhovateľovi priznal nárok na náhradu mzdy podľa ust. § 79 ods. 1 ZP len za obdobie 9 mesiacov.
Prečo súd prvého stupňa nepoužil moderačné právo aj pri rozhodovaní o nároku navrhovateľa na
náhradu mzdy pre iné prekážky na strane zamestnávateľa, riadne odôvodnil. Pri nároku zamestnanca

podľa ust. § 142 ods. 3 ZP má tento nárok na plnú náhradu mzdy a aplikácia ust. § 79 ods. 2 ZP
neprichádza do úvahy, keďže ide o úplne iný nárok z pracovného pomeru, ktorý stále trvá.

Neobstojí ani tvrdenie odporcu o nemožnosti posudzovania prejavov vôle navrhovateľa smerujúcich
k zotrvaniu v pracovnom pomere s odporcom ako vážnych. V konaní nebolo ničím preukázané, že
navrhovateľ nechce zotrvať v pracovnom pomere u odporcu. Žiadny takýto jednostranný právny úkon
navrhovateľa voči odporcovi neexistuje a nedošlo ani ku skončeniu pracovného pomeru dohodou.

Taktiež rozhodnutie súdu ohľadne povinnosti odporcu zaplatiť súdny poplatok za toto konanie bolo
vydané v súlade so zákonom.

Odvolací súd preto rozsudok v napadnutých častiach podľa § 219 ods. 1, 2 O.s.p. ako vecne správny
potvrdil.

O trovách konania rozhodol odvolací súd podľa § 224, v spojení s § 142 ods. 1 a § 151 ods. 2 O.s.p..

Navrhovateľ bol v odvolacom konaní úspešný, avšak návrh na náhradu trov konania nepodal, a preto
mu odvolací súd náhradu trov odvolacieho konania nepriznal.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.