Rozsudok Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 12. apríl 2007

Súd: Okresný súd Trenčín
Spisová značka: 19C/343/2005

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3105234908
Dátum vydania rozhodnutia: 12. 04. 2007
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Mária Tóthová

ECLI:

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Trenčín samosudkyňou JUDr. Máriou Tóthovou v právnej veci žalobkyne Ing. M. C., štátnej

občianky SR, povolaním programátorky, bytom D. N. V., B. XXX/XX,. zastúpenej Ing. J. C., bytom D.
N. V., B. XXX/XX. proti žalovanému E. a.s., so sídlom v N. D., T. XX,. IČO XX. XXX. XXX,. v konaní
zastúpenému JUDr. D. B., advokátkou so sídlom v T., P. XX. o vyplatenie nemajetkovej ujmy 400.000,-
Sk takto

r o z h o d o l :

Žaloba o zaplatenie 400.000,- Sk s a z a m i e t a.

o d ô v o d n e n i e :

Žalobkyňa žiadala, aby jej žalovaný zaplatil nemajetkovú ujmu vo výške 400.000,- Sk v súvislosti s
diskrimináciou v zamestnaní a porušením zásady rovnakého zaobchádzania. Poukázala na to, že bola
diskriminovaná kvôli manželovi, ktorý bol v súdnom spore so žalovaným z dôvodu žaloby týkajúcej sa

neplatnostivýpovede.Diskrimináciapodľanejspočívalavtom,žejužalovaný prestalzapájaťdoriešenia
významnejších úloh, finančne ju znevýhodnil pri individuálnom znížení mzdy o 6.000,- Sk v januári 2004.
Tvrdila, že takýmto radikálnym znížením príjmu postihol iba ju. Zakrývanú snahu o diskrimináciu zavŕšil
žalovaný podľa nej rozviazaním pracovného pomeru. Uviedla, že v dôsledku protiprávneho konania
žalovaného bola nútená pracovať v neistote o zamestnanie a prežívať psychické traumy spôsobené
diskriminačným tlakom na jej osobu a na jej manžela.

Žalovaný žiadal žalobu zamietnuť. Poukázal na to, že žiaden z dôvodov diskriminácie uvedených v
Zákonníku práce, platného v čase rozhodnom, neexistoval. Poprel, že by so žalobkyňou zaobchádzal

inak ako s ostanými zamestnancami. Tvrdil, že osobné ohodnotenie, ktoré žalobkyni odňal a potom
vrátil je nenárokovateľnou zložkou mzdy, a preto sa ho žalobkyňa nemala právo domáhať. Okrem
toho osobné ohodnotenie bolo odňaté viacerým zamestnancom, nielen žalobkyni, preto nemohlo ísť o
diskrimináciu. Zdôraznil, že žalobkyňa skončila pracovný pomer dohodou a nie výpoveďou. Namietal aj
to, že žalobkyňa sa nedomáhala odstránenia závadného stavu, ale žiadala o vyplatenie nemajetkovej
ujmy, ktorú v danom prípade považoval za neprimeranú.

Súd vykonal dokazovanie výsluchom žalobkyne, výsluchom svedkov Ing. I. G., Ing. F. K., JUDr. K.,
oboznámením spisov tunajšieho súdu sp. zn.

11C/32/2003, oboznámením pracovnej zmluvy, rozviazaním pracovného pomeru zo dňa 29.6.2004,
žiadosťou žalobkyne zo dňa 30.6.2004, mzdovým predpisom žalovaného č. 1/97 a zistil tento skutkový
stav :Medzi účastníkmi nebolo sporné, že pracovný pomer medzi žalobkyňou a žalovaným bol založený
písomnou pracovnou zmluvou. Žalobkyňa pracovala v žalovanej obchodnej spoločnosti vo funkcii
programátorky. V mesiaci január 2004 žalobkyňa nedostala vyplatenú pohyblivú nezaručenú zložku

mzdy vo výške 6.000,- Sk. K skočeniu pracovného pomeru došlo k 1.7.2004. Tieto skutočnosti mal súd
za preukázané z výsluchu účastníkov konania a z oboznámenej pracovnej zmluvy.

Zo spisu tunajšieho spisu sp. zn. 11C/32/2003 súd zistil, že manžel žalobkyne podal dňa 18.3.2003
žalobu o neplatnosť výpovede zo dňa 29.10.2002, a to proti žalovanej obchodnej spoločnosti E. a.s.
N. D.. Rozsudkom zo dňa 16.5.2005 bolo určené, že výpoveď, ktorú mu dala žalovaná organizácia je
neplatná. Tento rozsudok nadobudol právoplatnosť dňom 10.3.2006, a to potom ako bol v dôsledku

odvolania žalovaného potvrdený Krajským súdom v Trenčíne.

Z listu žalovaného adresovaného žalobkyni zo dňa 29.6.2004 vyplýva, že žalovaný rozviazal so
žalobkyňou pracovný pomer výpoveďou podľa § 63 ods. 1 písm. b/ Zákonníka práce z organizačných
dôvodov spočívajúcich v znížení stavu zamestnancov žalovaného.

Z písomnej žiadosti žalobkyne zo dňa 30.6.2004 je zrejmé, že žalobkyňa požiadala žalovaného o

skončenie pracovného pomeru dňom 30.6.2004 podľa § 76 ods. 2 Zákonníka práce s tým, že navrhla,
aby jej vyplatil odstupné.

Z výsluchu účastníkov vyplynulo, že žalobkyňa dňom 1.7.2004 do práce nenastúpila a dostala vyplatené
odstupné tak ako o to požiadala.

Z výsluchu svedka Ing. G., ale aj svedka Ing. K. súd zistil, že na začiatku roku 2004 došlo k odňatiu

osobného ohodnotenia jednak u žalobkyne, jednak u svedka G. (predsedu predstavenstva žalovanej
obchodnej spoločnosti), ale aj u ďalších asi 20 zamestnancov, a to z dôvodu nedostatku práce v
žalovanej spoločnosti a následne nedostatočného využitia zamestnancov. Stalo sa tak preto, že v
uvedenom období nemal žalovaný, podľa uvedených svedkov, podpísaný dostatok „hospodárskych“
zmlúv, ktoré by zabezpečovali väčší rozsah prác pre všetkých zamestnancov.

Svedok JUDr. K. uviedol, že pracoval v minulosti u žalovaného ako riaditeľ personálneho útvaru, pod
ktorý spadalo aj ekonomické oddelenie. Z jeho výsluchu mal súd za

preukázané, že niekedy v mesiaci marec, apríl 2004 malo vedenie žalovaného požiadavku na zníženie
počtu zamestnancov. Na základe tejto požiadavky bol vypracovaný graf využiteľnosti jednotlivých
zamestnancov. V grafe bolo uvedené, že využiteľnosť žalobkyne je iba 20 %. V tom čase sa končil

pracovný pomer z dôvodu nadbytočnosti s 19 zamestnancami.

ZvýsluchusvedkaIng.K.vyplynulo,žepracovnýpomeružalovanéhoskončilazorganizačnýchdôvodov
aj Ing. V., ktorá bola v rovnakom pracovnom postavení ako žalobkyňa a ktorej bola výpoveď daná pred
žalobkyňou.

Zistený skutkový stav súd posúdil nasledovne:Rovnosť všetkých ľudí a zákaz diskriminácie je jednou zo zásad právneho štátu a je neodmysliteľnou
súčasťou každého demokratického právneho poriadku. Súvisí s rovnosťou pred zákonom a právom
jednotlivca na rovnakú právnu ochranu, ktorá je zakotvená v celom rade medzinárodných zmlúv

a vnútroštátnych právnych predpisov. Popri všeobecných ustanoveniach o rovnosti v Ústave SR,
relevantné ustanovenia o nediskriminácii sa nachádzali v čase vzniku nároku, ktorý je predmetom
sporu, aj v oblasti pracovného práva. Spor medzi žalobkyňou a žalovaným vyplýval z pracovnoprávneho
vzťahu, preto na prejednávanú vec bolo potrebné aplikovať Zákonník práce platný a účinný v čase, keď
mal vzniknúť nárok žalobkyne (január až jún 2004). V tom čase totiž neexistoval tzv. „antidiskriminačný

zákon“ (365/2004 Z.z.).

Podľa § 13 ods. l,3 Zákonníka práce (platného ku dňu 30.6.2004) zamestnancom patria práva
vyplývajúce z pracovnoprávnych vzťahov bez akýchkoľvek obmedzení a priamej diskriminácie alebo
nepriamej diskriminácie podľa pohlavia, manželského stavu a rodinného stavu, rasy, farby pleti, jazyka,
veku, zdravotného stavu, viery a náboženstva, politického alebo iného zmýšľania, odborovej činnosti,
národného alebo sociálneho pôvodu, príslušnosti k národnosti alebo etnickej skupine, majetku, rodu

alebo iného postavenia okrem prípadu, ak to ustanovuje zákon alebo ak je na výkon prác vecný dôvod,
ktorýspočívavpredpokladochalebopožiadavkáchavpovahepráce,ktorúmázamestnanecvykonávať.

Na účely zásady rovnakého zaobchádzania podľa odseku 1 sa priamou diskrimináciou rozumie,
ak sa so zamestnancom zaobchádza menej priaznivo, ako sa zaobchádza, zaobchádzalo alebo by
sa mohlo zaobchádzať s iným zamestnancom v porovnateľnej situácii. Nepriamou diskrimináciou je

navonok neutrálny pokyn, rozhodnutie alebo prax znevýhodňujúce zamestnanca v porovnaní s inými
zamestnancami, ak tento pokyn, rozhodnutie alebo prax nie sú primerané a nevyhnutné a nemožno
ich ospravedlniť objektívnymi skutočnosťami. Za priamu diskrimináciu alebo nepriamu diskrimináciu sa
považuje aj pokyn na diskrimináciu zamestnanca.

Podľa § 13 ods. 5,6 Zákonníka práce výkon práv a povinností vyplývajúcich z pracovnoprávnych vzťahov

musí byť v súlade s dobrými mravmi. Nikto nesmie tieto práva a povinnosti zneužívať na škodu druhého
účastníka pracovnoprávneho vzťahu alebo spoluzamestnancov. Nikto nesmie byť na pracovisku v
súvislosti s výkonom pracovnoprávnych vzťahov prenasledovaný ani inak postihovaný za to, že podá na
iného zamestnanca alebo zamestnávateľa sťažnosť, žalobu alebo návrh na začatie trestného stíhania.

Zamestnanec má právo podať zamestnávateľovi sťažnosť v súvislosti s porušením práv a povinností

ustanovených v odsekoch 1 až 5; zamestnávateľ je povinný na sťažnosť zamestnanca bez zbytočného
odkladu odpovedať, vykonať nápravu, upustiť od takého konania a odstrániť jeho následky.

Podľa § 13 ods. 7 Zák. práce zamestnanec, ktorý sa cíti poškodený v dôsledku nedodržania podmienok
ustanovených v odsekoch 1 až 6, môže sa domáhať svojich práv na súde vrátane primeranej náhrady
nemajetkovej ujmy v peniazoch. Ak zamestnanec, ktorý sa považuje za poškodeného z dôvodu

neuplatnenia zásady rovnakého zaobchádzania, preukáže súdu skutočnosti, z ktorých možno odvodiť,
že došlo k priamej alebo nepriamej diskriminácii, je povinnosťou zamestnávateľa preukázať, že nedošlo
k porušeniu zásady rovnakého zaobchádzania.

Z dikcie zákonného ustanovenia § 13 ods. 7 zák. práce síce vyplýva tzv. „obrátené dôkazné bremeno“,
ale v zmysle tohto ustanovenia je na žalobkyni, aby v konkrétnej právnej veci predložila dostatok

dôkazov, z ktorých bude zrejmé, že u nej došlo k priamej alebo nepriamej diskriminácii. Podstatou
tohto obráteného dôkazného bremena je, že v prípade, ak žalobkyňa tieto dôkazy predloží, žalovaný
je povinný vyvrátiť tvrdenia žalobkyne a preukázať, že k porušeniu zásady rovnakého zaobchádzania
nedošlo.V zmysle uvedeného teda povinnosťou žalobkyne v predmetnom konaní bolo preukázať dôvod
diskriminácie a okolnosti, z ktorých by bolo možné odvodiť, že bola priamo alebo nepriamo
diskriminovaná v súvislosti s týmto dôvodom.

Žalobkyňa tvrdila, že dôvodom jej diskriminácie je skutočnosť, že je manželkou Ing. C., ktorý bol v
rozhodnom čase v súdnom spore so žalovaným. Svoj nárok teda opierala o ustanovenie § 13 ods. 1
Zákonníka práce.

Z ustanovenia § 13 ods. 1 Zák. práce však vyplýva, že jedným z dôvodov diskriminácie môže byť
manželský alebo rodinný stav, ale nie skutočnosť, že niekto je manželom niekoho. O diskrimináciu z
dôvodu manželského stavu by išlo vtedy, ak by sa s niekým zaobchádzalo inak preto, že je ženatý,

príp. slobodný (napr. niekto by nebol bezdôvodne prijatý na určitý druh práce preto, že je slobodný
a nemá manželský stav alebo opačne bol by znevýhodňovaný preto, že je v stave manželskom
a zamestnávateľ by od neho bezdôvodne požadoval, aby bol slobodný). Diskriminácia v zmysle
citovaného ustanovenia musí teda vyplývať zo stavu manželstva ako takého vo všeobecnosti, nie z
konkrétneho manželského zväzku. Vzhľadom na tieto okolnosti bol súd toho názoru, že v konkrétnom

prípade žalobkyňa nepreukázala podstatnú náležitosť diskriminácie v zmysle predtým citovaného
zákonného ustanovenia, a to jej dôvod.

Zistený skutkový stav nemožno podriadiť ani pod ustanovenie § 13 ods. 5,6 citovaného Zákonníka práce
pretože žalobkyňa neuviedla žiadne také skutočnosti, z ktorých by bolo možné mať za to, že sa u nej
neuplatňovalazásadarovnakéhozaobchádzania,prípadne,žebyvýkonprávapovinnostívyplývajúcich

z jej pracovnoprávneho vzťahu nebol v súlade s dobrými mravmi. Nepreukázala ani to, že by niekto
tieto práva a povinnosti zneužíval na jej škodu. Žalobkyňa tvrdila, že ju žalovaný finančne znevýhodnil
pri individuálnom znížení jej mzdy o 6.000,- Sk v januári 2004 a že do skončenia pracovného pomeru
výpoveďou z organizačných dôvodov ju nezapájal do riešenia významnejších úloh. Súd vykonal v tomto
smere dokazovanie z ktorého vyplynulo, že k zníženiu odmeny v mesiaci január 2004 prišlo u viacerých

zamestnancov, nielen u žalobkyne. Vyplynulo to z výpovede svedkov Ing. G. a Ing. K.. Okrem toho, keď
pominuli dôvody pre zníženie odmeny, rozdiel bol žalobkyni doplatený. Žiadna finančná ujma u nej teda
nenastala. Vypočutí svedkovia nepotvrdili, že by žalobkyňa bola zapájaná iba do nenáročných projektov
na rozdiel od iných zamestnancov. Z výpovede svedkov súd zistil, že projekty na ktorých zamestnanci
pracovali sa nedelili takýmto spôsobom.

Ani pri skončení pracovného pomeru so žalobkyňou súd nezistil, že by sa u nej postupovalo v rozpore
s dobrými mravmi, prípadne, že by sa u žalobkyne uplatnil iný spôsob zaobchádzania ako u ostaných
zamestnancov. Pracovný pomer z dôvodu nadbytočnosti nekončila sama. Vybratých bolo z tohto dôvodu
viac zamestnancov, dokonca v rovnakom pracovnom zaradení. Žalobkyňa nebola prvá, ani jediná, ktorú
postihol takýto osud. Nakoniec pracovný pomer neskončila na základe výpovede (pretože výpovedná

lehota jej mala začať plynúť od 1.7.2004), ale na základe jej návrhu, ktorý žalovaný akceptoval tým, že
jej vyplatil odstupné a netrval na tom, aby počas výpovednej lehoty chodila do práce.

Porušenie zásady rovnakého zaobchádzania z dôvodov v zákone uvedených nemožno spájať len so
subjektívnymi pocitmi toho, koho sa má týkať. Je nevyhnutné preukázať, že ide o stav objektívny,
pri ktorom by intenzitu nepriaznivého následku pociťovala aj ktorákoľvek iná osoba. Z vykonaného

dokazovania však nevyplynulo, že by objektívne existoval stav z ktorého by bolo možné vyvodiť iný
spôsob zaobchádzania so žalobkyňou ako s inými zamestnancami žalovaného. Preto mal súd za
preukázané, že neboli naplnené podmienky zákonného ustanovenia § 13 Zákonníka práce. Z toho
dôvodu bola žaloba zamietnutá.Vzhľadom k tomu, že advokát žalovaného nevyčíslil trovy konania pred vyhlásením rozhodnutia vo veci
samej, ale využil lehotu uvedenú v ustanovení § 151 ods. 1 O.s.p., súd rozhodne o týchto trovách v
zmysle § 166 ods. 1 O.s.p. doplňujúcim rozsudkom .

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu možno podať odvolanie do 15 dní od jeho

doručenia prostredníctvom tunajšieho súdu na Krajský súd v Trenčíne.

V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (označenie súdu ktorému je určené, kto ho robí,
ktorej veci sa týka a čo sleduje, podpis, dátum) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom
rozsahu sa

napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ
domáha. Odvolanie je potrebné podať v počte 2 rovnopisov, ak potrebný počet rovnopisov účastník
nepredloží, súd vyhotoví kópie na jeho trovy (§ 42 ods. 3, § 205 ods. 1 O.s.p.).

Odvolanie proti rozsudku alebo uzneseniu, ktorým bolo rozhodnuté vo veci samej možno odôvodniť len
tým, že

- sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,

- ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania,

- účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený,

- v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,

- sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný,

- účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom,

- rozhodoval vylúčený sudca,

- súd prvého stupňa nesprávne právne posúdil vec, a preto nevykonal ďalšie navrhované dôkazy,

- konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,

- súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné

na zistenie rozhodujúcich skutočností,

- súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,

- doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré
doteraz neboli uplatnené (dôkazy sa týkajú podmienok konania, vecnej príslušnosti súdu, vylúčenia
sudcu, dôkazmi má byť preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne

rozhodnutie vo veci samej, odvolateľ nebol riadne poučený podľa § 120 ods. 4, účastník konania bez
svojej viny nemohol dôkazy označiť alebo predložiť do rozhodnutia súdu prvého stupňa),

- rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 205 ods. 2, §
205a ods. 1, § 221 ods. 1 O. s. p.).