Uznesenie ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa piatok 26. november 2010

Súd: Okresný súd Liptovský Mikuláš
Spisová značka: 8Er/1071/2009

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5609209924
Dátum vydania rozhodnutia: 26. 11. 2010

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Robert Droppa
ECLI: ECLI:SK:OSLM:2010:5609209924.2

Uznesenie

Okresný súd Liptovský Mikuláš vo veci exekúcie oprávneného POHOTOVOSŤ, s. r. o., so sídlom
Pribinova 25, Bratislava, IČO: 35 807 598, zast. JUDr. Martinom Máčajom, advokátom so sídlom
Pribinova 25, Bratislava, proti povinnej Ž.R. D., S.. XX. XX. XXXX, M. A. XXXX/XX, H. X., pre vymoženie
pohľadávky 837,21 Eur s prísl., vykonávanej súdnym exekútorom JUDr. Rudolfom Krutým, so sídlom
Exekútorského úradu Záhradnícka 60, Bratislava, pod sp. zn. Ex 12144/2009, takto

r o z h o d o l :

Exekúcia sa z a s t a v u j e.

O trovách exekúcie súd rozhodne po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej.

o d ô v o d n e n i e :

Pred súdnym exekútorom JUDr. Rudolfom Krutým sa dňa 08. 11. 2009 začalo exekučné konanie pod sp.
zn.Ex12144/2009navymoženiepohľadávkyvovýške 837,21Eursprísl.,priznanejrozhodcovským

rozsudkom SR 02295/2009 zo dňa 28. 09. 2009, vydaným Stálym rozhodcovským súdom
spoločnosti Slovenská rozhodcovská a. s., so sídlom Karloveské rameno 8, Bratislava, IČO: 35 922
761. Súdnemu exekútorovi bolo udelené poverenie č. 5505 019362* zo dňa 20. 01. 2010 na vymoženie
uloženej povinnosti zaplatiť 837,21 Eur a úrok z omeškania vo výške 0,25 % denne zo sumy 720,30
Eur od 17. 01. 2009 do zaplatenia, trovy predchádzajúceho konania vo výške 225,01
Eur a trovy exekúcie.

Zo systematiky a jednotlivých ustanovení Exekučného poriadku vyplýva, že exekučné konanie sa člení
na niekoľko štádií. Súd v súlade s ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku skúma v štádiu rozhodovania
o žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie iba to, či má návrh na vykonanie exekúcie
všetky náležitosti, či je k návrhu pripojený exekučný titul opatrený doložkou vykonateľnosti a či exekučný
titul spĺňa podmienku materiálnej a formálnej vykonateľnosti. Ak súd nezistí rozpor žiadosti o udelenie

poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu zo
zákonom, poverí exekútora, aby vykonal exekúciu. Na základe uvedeného tak exekučného súdu
neprislúcha v tejto časti konania posudzovať vecnú správnosť exekučného titulu, teda zaoberať sa
správnosťou skutkových a právnych záverov orgánu, ktorý ho vydal. Súd tu považuje za potrebné uviesť,
že udelenie poverenia na vykonanie exekúcie nie je také procesné rozhodnutie, ktorý by vylučovalo
neskoršiečiastočnéaleboúplnézastavenieexekúcieprenesúladexekučnéhotitulusozákonom.Postup

tunajšieho súdu je zákonný a to s poukazom na ust. § 45 zákona č. zákona č. 244/2002 Z. z. o
rozhodcovskom konaní.

Podľa § 57 ods. 2 Exekučného poriadku, exekúciu môže súd zastaviť aj vtedy, ak to vyplýva z ustanovení
tohto alebo osobitného zákona.

Podľa § 58 ods. 1 Exekučného poriadku, exekúciu zastaví súd na návrh alebo aj bez návrhu.Podľa§45ods.1zákonač.244/2002Z.z.orozhodcovskomkonaní,súdpríslušnýnavýkonrozhodnutia
alebo na exekúciu podľa osobitných predpisov 16) na návrh účastníka konania, proti ktorému bol
nariadený výkon rozhodcovského rozsudku, konanie o výkon rozhodnutia alebo exekučné konanie

zastaví

a) z dôvodov uvedených v osobitnom predpise, 17)

b) ak rozhodcovský rozsudok má nedostatok uvedený v § 40 písm. a) a b) alebo

c) ak rozhodcovský rozsudok zaväzuje účastníka rozhodcovského konania na plnenie, ktoré je
objektívne nemožné, právom nedovolené alebo odporuje dobrým mravom.

Podľa § 45 ods. 2 zákona o rozhodcovskom konaní, súd príslušný na výkon rozhodnutia alebo na
exekúciu zastaví výkon rozhodcovského rozsudku alebo exekučné konanie aj bez návrhu, ak zistí v

rozhodcovskom konaní nedostatky podľa odseku 1 písm. b) alebo c).

Tunajší súd po vydaní poverenia v súlade s citovanými ustanoveniami ex offo preskúmal podmienky
zákonnosti exekúcie a zistil, že táto je vedená na základe exekučného titulu, ktorý priznáva zákonom
nedovolené plnenie, ktoré je súčasne aj v rozpore s dobrými mravmi. Súd je zároveň po preskúmaní

exekučného titulu zo stránky vecnej správnosti toho názoru, že predmetný exekučný titul nespĺňa
podmienku materiálnej vykonateľnosti. Pojmovým znakom materiálnej vykonateľnosti je aj presné
určenie obsahu práv a povinností vrátane rozsahu plnenia. Preskúmaním exekučného titulu z vecnej
stránky súd zistil, že z predmetného titulu nie je možné oddeliť plnenie zákonom dovolené od plnenia
nedovoleného, čo v konečnom dôsledku spôsobuje nevykonateľnosť takéhoto rozhodnutia.

Predmetná exekúcia sa vykonáva na základe tuzemského rozhodcovského rozsudku, ktorým bola
odporkyni (povinná v exekúcii) uložená povinnosť zaplatiť navrhovateľovi (oprávnený v exekúcii) sumu
837,21Eurspolus0,25%úrokomzomeškaniadennezosumy720,30Eurod17.01.2009dozaplatenia
a nahradiť trovy konania v sume 225,01 Eur, to všetko do troch dní od právoplatnosti rozsudku.

Z odôvodnenia predmetného exekučného titulu súd zistil, že právnym dôvodom konania pred
rozhodcovským súdom bolo neplnenie si záväzkov povinnej zo Zmluvy o úvere č. 5371410 zo dňa
21. 05. 2008 uzavretej podľa § 497 a nasl. Obchodného zákonníka. Súdny exekútor na výzvu súdu
odmietol predložiť predmetnú zmluvu o úvere, preto si súd vyžiadal k nahliadnutiu rozhodcovský spis

SR 02295/2009, obsahom ktorého je aj zmluva o úvere. Preskúmaním zmluvy mal súd preukázané,
že v danom prípade sa jedná o spotrebiteľský právny vzťah, na ktorý sa preto musia aplikovať
normy spotrebiteľského práva. Z obsahu exekučného titulu vyplýva, že rozhodcovský súd túto
skutočnosť nezohľadnil a základe toho priznal plnenie zákonom nedovolené. Základná charakteristika
spotrebiteľských zmlúv je obsiahnutá v ust. § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka. Spotrebiteľskou

zmluvou je každá zmluva bez ohľadu na právnu formu, ktorú uzatvára dodávateľ so spotrebiteľom.
Právny poriadok Slovenskej republiky obsahuje aj špeciálnu úpravu spotrebiteľského úveru, a to zákon
č. 258/2001 Z. z., ktorý definuje spotrebiteľský úver ako dočasné poskytnutie peňažných prostriedkov
na základe zmluvy o spotrebiteľskom úvere vo forme odloženej platby, pôžičky, úveru alebo v inej
právnej forme. Na posúdenie skutočnosti, či sa v tom ktorom prípade jedná o spotrebiteľský úver nie

je rozhodujúce akou právnou formou sa spotrebiteľský úver poskytuje, ale skutočnosť, že sa jedná
o poskytnutie peňažných prostriedkov v prospech spotrebiteľa za odplatu. Podľa ust. § 3 zákona o
spotrebiteľskom úvere je veriteľom každá fyzická alebo právnická osoba poskytujúca spotrebiteľský úver
v rámci svojho podnikania a spotrebiteľom fyzická osoba, ktorej bol poskytnutý spotrebiteľský úver na
iný účel, ako na výkon zamestnania, povolania alebo podnikania. Náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom

úvere sú upravené v ust. § 4 ods. 1 a 2 zákona o spotrebiteľských úveroch. Jednou zo základných
náležitostí zmluvy o spotrebiteľskom úvere je aj dojednanie ročnej percentuálnej miery nákladov (ďalej
len „RPMN“), ktorá je vyjadrením skutočnej ceny spotrebiteľského úveru. Zohľadňuje úroky a poplatky
spojené s poskytnutím úveru a časové obdobie ich splácania. Zákon o spotrebiteľských úveroch spája
absenciu RPMN s negatívnym dôsledkom pre veriteľa, a to tým, že úver poskytnutý na základe takej

zmluvy je bezúročný a bez poplatkov (§ 4 ods. 3 zákona o spotrebiteľských úveroch).

Súd pri posúdení právneho vzťahu medzi oprávneným a povinnou ako spotrebiteľského vzťahu,
vychádzal z obsahu zmluvy o úvere, z ktorej vyplýva, že veriteľ (oprávnený v exekúcii) v rámci svojejpodnikateľskej činnosti dočasne poskytol dlžníkovi (povinná v exekúcii) peňažné prostriedky vo forme
úveru. Výpisom z obchodného registra Okresného súdu Bratislava I súd zistil, že predmetom činnosti
oprávneného je okrem iného aj poskytovanie úverov z vlastných zdrojov. Zákon o spotrebiteľských

úveroch v ust. § 1 ods. 2 negatívne vymedzuje druhy zmlúv, na ktoré sa uvedený zákon nevzťahuje.
Nakoľko predmetná zmluva o úvere nespadá pod žiadnu zo zmlúv uvedených v taxatívnom výpočte
uvedeného ustanovenia, na právny vzťah medzi oprávneným a povinným treba použiť ustanovenia
zákona o spotrebiteľských úveroch. Základnou črtou spotrebiteľských zmlúv je to, že sú pre spotrebiteľa
vopred pripravené a tak nie je vytvorený priestor na dojednávanie obsahu zmluvy alebo jej zmeny.

Súčasťou predmetnej zmluvy o úvere sú všeobecné podmienky poskytnutia úveru , ktoré povinná
ovplyvniť nemohla, nakoľko boli pripravené vopred pre neznámy počet potenciálnych spotrebiteľov. S
poukazom na ust. § 52 ods. 1 a § 54 Občianskeho zákonníka nemá na posúdenie právneho vzťahu
medzi oprávneným a povinným význam skutočnosť, že zmluva o úvere bola uzavretá podľa ustanovení
Obchodného zákonníka, resp. že došlo k voľbe práva medzi účastníkmi. Normy spotrebiteľského práva
sú vo vzťahu k Obchodnému zákonníku špeciálnymi ustanoveniami, preto sa na daný vzťah uplatní

právna zásada použitia špeciálnej právnej úpravy pred všeobecnou (lex specialis derogat lex generalis).
Na spotrebiteľské právne vzťahy sa vždy aplikujú spotrebiteľské právne normy, a preto sa za každých
okolností musia použiť ustanovenia, ktoré sú pre spotrebiteľa výhodnejšie a v jeho prospech, bez ohľadu
na to, podľa akých zákonov bola spotrebiteľská zmluva uzavretá. Na základe uvedeného tak súd po
preskúmaní zmluvy dospel k názoru, že z obsahu zmluvy a postavenia účastníkov zmluvy jednoznačne

vyplýva, že sa jedná o zmluvu o spotrebiteľskom úvere.

Exekučný súd môže v súlade s ust. § 57 ods. 2 Exekučného poriadku v spojení s ust. § 45 ods. 2
zákona o rozhodcovskom konaní exekúciu zastaviť aj bez návrhu, ak rozhodcovský rozsudok zaväzuje
účastníka rozhodcovského konania na plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom nedovolené

alebo odporuje dobrým mravom. Súd tak v rámci exekúcie môže kontrolovať zákonnosť postupu
rozhodcovského súdu v rozhodcovskom konaní. Preskúmaním rozhodnutia rozhodcovského súdu, mal
súd preukázané, že rozhodcovský súd len formálne potvrdil právo oprávneného uvedené v zmluve o
úvere,pričomvôbecnepreskúmal,čisamedziúčastníkmizmluvynejednáospotrebiteľskýprávnyvzťah.

Za plnenie právom nedovolené sa považuje také plnenie, ktoré je výslovne zakázané alebo sa
svojim obsahom alebo účelom prieči zákonnému zákazu. V danom prípade rozhodcovský súd priznal
zákonom nedovolené plnenie. Preskúmaním zmluvy o úvere a Všeobecných podmienok poskytnutia
úveru súd zistil, že zmluvné dojednania medzi účastníkmi obsahujú niekoľko neprijateľných zmluvných
podmienok, ktoré sú absolútne neplatné. Neprijateľnými podmienkami sa chápu akékoľvek ustanovenia

v spotrebiteľských zmluvách, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach
zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa za predpokladu, že sa nejedná o individuálne dojednané
zmluvné ustanovenia. Pojmovým znakom individuálne dojednaných zmluvných ustanovení je to, že
spotrebiteľ má možnosť ovplyvniť ich obsah, čo v konkrétnom prípade urobiť nemohol. V predmetnej
zmluve o spotrebiteľskom úvere absentuje údaj o RPMN, ktorá patrí medzi základné informácie, ktoré

je veriteľ povinný poskytnúť spotrebiteľovi už pri ponuke spotrebiteľského úveru. Neuvedením RPMN
tak veriteľ spôsobil značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach, nakoľko spotrebiteľa uviedol do
omylu v podstatnej okolnosti. Účelom RPMN je určenie skutočnej ceny úveru, čím má byť spotrebiteľovi
umožnené porovnávať ponuky rôznych poskytovateľov úverov s cieľom vybrať si najvýhodnejší úver
podľasvojichpotrieb.NeuvedenieRPMNmápodľanázorusúduzanásledoknezrozumiteľnosťzmluvyo

spotrebiteľskom úvere, nakoľko spotrebiteľ, ktorý je v slabšom postavení aj čo do právneho povedomia,
nemá v takom prípade reálnu predstavu o celkovej výške nákladov poskytnutého úveru. V predmetnej
veci treba naviac konštatovať, že neuvedením RPMN bola zakrytá nekalá zmluvná podmienka v podobe
neprimeranej odplaty za poskytnutie úveru. Povinná sa zaviazala, že za poskytnutý úver vo výške 14
000,- Sk zaplatí poplatok vo výške 12 040,- Sk, čo predstavuje 86 % hodnoty poskytnutého úveru. Takáto

odplata niekoľkonásobne prevyšuje odplaty, za ktoré poskytujú úvery banky a v právnom štáte, ktorý
rešpektuje, implementuje a aplikuje spotrebiteľské právo Európskej únie nemôže byť pochýb o tom, že
takto vysoko dojednaný poplatok za poskytnutie úveru nemôže byť v žiadnom prípade považovaný za
primeraný, alebo čo i len približujúci sa primeranosti odplaty.

Absenciu RPMN zákon o spotrebiteľských úveroch nesankcionuje neplatnosťou, ale zároveň však
poskytuje spotrebiteľovi zvýšenú ochranu v tom smere, že takto dojednaný spotrebiteľský úver sa
považuje za bezúročný a bez poplatkov. Rozhodcovský súd túto skutočnosť nezohľadnil a formálne
priznal oprávnenému právo na zaplatenie nesplateného úveru a poplatku za jeho poskytnutie vo výške720,30 Eur s prísl., pričom z výroku ani z odôvodnenia nevyplýva, ktorá časť plnenia pripadá na
nesplatený úver a ktorá na poplatok. V prípade ak zmluva údaj o RPMN neobsahovala, rozhodcovský
súd nemohol zaviazať povinnú na zaplatenie poplatku za poskytnutie úveru. Oprávnený vystupuje na

tunajšom súde ako účastník vo veľkom počte konaní, pričom v iných konaniach nereaguje na výzvy
súdu na predloženie listinných účtovných dôkazov, z ktorých by bolo možné zistiť, ktorá časť čiastočných
úhrad povinných bola zúčtovaná na poskytnutý úver a ktorá na poplatok za poskytnutie úveru. Na
základe uvedeného tak súd v tomto konaní už nevyzýval oprávneného na predloženie listín a zastavil
exekúciu v plnom rozsahu. Rozhodcovský súd sa vôbec nevysporiadal s touto otázkou, preto je v tejto

časti exekučný titul nepreskúmateľný.

Preskúmaním exekučného titulu súd zároveň dospel k názoru, že rozhodcovský súd v rozpore s
požiadavkou ochrany spotrebiteľa neaplikoval priaznivejšie ustanovenia Občianskeho zákonníka a na
základe uvedeného priznal 0,25 % denný úrok z omeškania, čo predstavuje 91,25 % ročný úrok z
omeškania. Zákon o spotrebiteľských úveroch neupravuje výšku úrokov z omeškania. Zmluvné strany si

voľbou práva dojednali, že ich vzťahy sa budú riadiť ustanoveniami Obchodného zákonníka, ktorý v čase
uzatvorenia zmluvy výšku úrokov z omeškania neobmedzoval. Nakoľko však ide o spotrebiteľský právny
vzťah, na daný prípad bolo treba aplikovať úpravu obsiahnutú v Občianskom zákonníku, ktorá je pre
spotrebiteľa výhodnejšia. Právna úprava spotrebiteľského práva vychádza z niekoľkých zásad, medzi
ktoré patrí aj to, že zmluvné podmienky upravené medzi veriteľom a spotrebiteľom sa nemôžu odchýliť

od ustanovení Občianskeho zákonníka. Spotrebiteľ sa najmä nemôže vopred vzdať svojich práv, ktoré
mu tento zákon priznáva, alebo si inak zhoršiť svoje zmluvné postavenie. V pochybnostiach o obsahu
spotrebiteľských zmlúv platí výklad, ktorý je pre spotrebiteľa priaznivejší. Na základe uvedeného sa tak
spotrebiteľ nemohol vzdať výhodnejšej úpravy v Občianskom zákonníku. Preto ak rozhodcovský súd
priznaloprávnenémuzmluvnedojednanýúrokzomeškaniavovýške91,25%ročne,svojímrozhodnutím

zaviazal povinného na plnenie právom nedovolené. Priznané úroky z omeškania niekoľko násobne
prevyšujú úroky, na aké by oprávnenému vznikol nárok pri aplikácii úpravy v Občianskom zákonníku v
spojení s nariadením vlády č. 87/1995 Z. z.

V spotrebiteľských zmluvách je dodávateľ povinný pristupovať k tvorbe zmluvných podmienok v súlade

s ustanoveniami spotrebiteľského práva a s dobrými mravmi a nie ich obchádzať cez rôzne dojednania
ako napr. neuvedenie úroku, dohodu o voľbe práva a pod. Takýmto obchádzaním zákona dochádza
k popretiu zmyslu a účelu noriem spotrebiteľského práva a k dojednávaniu neprimeraných zmluvných
podmienok. Preskúmaním všeobecných zmluvných podmienok súd zistil, že tieto obsahujú niekoľko
ustanovení, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach v neprospech spotrebiteľa.

Okrem neprimeraných úrokov z omeškania, výška ktorých podľa názoru súdu nemôže požívať ochranu
anivobchodnýchvzťahoch, nietovspotrebiteľských,sizmluvnéstranydojednali,ževprípadesplatnosti
celého dlhu sa poplatok za poskytnutie úveru „transformuje“ na zmluvnú pokutu a oprávnenému patrí aj
„paušálna náhrada nákladov“ vo výške 9 400,- Sk. V danom prípade to znamená, že povinná by okrem
poskytnutého úveru vo výške 14 000,- Sk musela uhradiť aj poplatok za poskytnutie úveru vo výške

86 % z úveru, 0,25 % denné úroky z omeškania a paušálnu náhradu nákladov vo výške 9 400,- Sk.
Dojednaná paušálna náhrada vo výške 9 400,- Sk predstavuje neprimerane veľký percentuálny podiel
k výške poskytnutého úveru.

Vyššie uvedený výklad je v súlade so smernicou Rady č. 93/13/EHS zo dňa 05. 04.

1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách (ďalej len „smernica“), ktorá bola čiastočne
implementovaná do právneho poriadku Slovenskej republiky zákonom č. 150/2004 Z. z. novelizujúcim
Občiansky zákonník a nakoniec zákonom č. 568/2007 Z. z., účinným od 01. 01. 2008. Zároveň treba
podotknúť, že ustanovenia smernice boli premietnuté aj do iných právnych predpisov (zákon o ochrane
spotrebiteľa, zákon o spotrebiteľských úveroch). Tento prameň komunitárneho práva má podstatný

význam pre úpravu spotrebiteľských zmlúv v práve Európskych spoločenstiev (ES) a Európskej únie
(EÚ). Slovenská republika je odo dňa pristúpenia viazaná všetkými právne záväznými aktmi inštitúcii
ES a EÚ, a to za podmienok upravených primárnym komunitárnym právom. Záväznosť prameňov
komunitárneho práva je daná aj čl. 7 Ústavy Slovenskej republiky. Pokiaľ sa jedná o smernice, táto
záväznosť sa prejavuje najmä povinnosťou zákonodarcu smernicu v určenej lehote vykonať, prípadne i

povinnosťou orgánov aplikácie práva priznať smernici priamy alebo nepriamy účinok. Podľa zmluvy o ES
sú smernice záväzné pokiaľ ide o výsledok, ktorý sa nimi má dosiahnuť. V súlade s judikatúrou Súdneho
dvora môže súd členského štátu prostredníctvom eurokonformnej interpretácie (výklad vnútroštátneho
práva v súlade s ustanovením a cieľmi smernice) interpretovať a aplikovať normy vnútroštátnehospotrebiteľského práva tak, aby sa ochrana spotrebiteľa maximálne priblížila účelu, rozsahu a kvalite
ochrany, ktorú priznáva v danom prípade smernica. Túto smernicu je tak nevyhnutné využívať ako
interpretačné pravidlo k ustanoveniam právneho poriadku, upravujúcich režim spotrebiteľských zmlúv.

Podľa článku 3 ods. 1 smernice, zmluvná podmienka, ktorá nebola individuálne dohodnutá sa považuje
za nekalú, ak napriek požiadavke dôvery spôsobí značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach
vzniknutých na základe zmluvy, ku škode spotrebiteľa.

Podľa článku 3 ods. 2 citovanej smernice, podmienka sa nepovažuje za individuálne dohodnutú, ak bola
navrhnutá vopred a spotrebiteľ preto nebol schopný ovplyvniť podstatu podmienky, najmä v súvislosti s
predbežne formulovanou štandardnou zmluvou. Skutočnosť, že určité aspekty podmienky alebo jedna
konkrétna podmienka boli individuálne dohodnuté, nevylučuje uplatňovanie tohto článku na zvyšok
zmluvy, ak celkové hodnotenie zmluvy naznačuje, že aj napriek tomu ide o predbežne formulovanú
štandardnú zmluvu. Keď predajca alebo dodávateľ vznesie námietku, že štandardná podmienka bola

individuálne dohodnutá, musí o tom podať dôkaz.

Podľa článku 6 smernice, členské štáty zabezpečia, aby nekalé podmienky použité v zmluvách
uzatvorených so spotrebiteľom zo strany predajcu alebo dodávateľa podľa ich vnútroštátneho práva,
neboli záväzné pre spotrebiteľa a aby zmluva bola podľa týchto podmienok naďalej záväzná pre strany,

ak je jej ďalšia existencia možná bez nekalých podmienok.

Podľa bodu 1, písm. e) prílohy smernice, nekalá podmienka uvedená v článku 3 smernice je okrem iných
aj požiadavka pre spotrebiteľa, ktorý nesplnil svoj záväzok, aby zaplatil neprimerane vysokú sumu ako
kompenzáciu.

Systém založený citovanou smernicou vychádza z myšlienky, že spotrebiteľ je voči dodávateľovi v
slabšom postavení tak pokiaľ ide o jeho kúpnu silu, ako ja pokiaľ ide o jeho úroveň poznania. Uvedená
skutočnosť vedie spotrebiteľa k prijatiu podmienok, ktoré sú vopred pripravené dodávateľom bez
možnosti ovplyvniť ich obsah. Z verejného záujmu na ochrane spotrebiteľa pred nekalými zmluvnými

podmienkami judikatúra Súdneho dvora odvodila povinnosť vnútroštátneho súdu chrániť spotrebiteľov
ex offo (napr. čl. 51 rozsudku Súdneho dvora EU C-40/08 ASTURCOM, v ktorom Súdny dvor judikoval,
že článok 6 smernice treba považovať za kogentné ustanovenie).

Slovenský právny poriadok v súlade so smernicou a judikatúru Súdneho dvora EU v niektorých

prípadoch priamo ukladá súdu, aby aj bez návrhu zastavil exekúciu vedenú na základe rozhodcovského
rozsudku. Súd s poukazom na vyššie uvedené skutočnosti dospel k názoru, že predmetná exekúcia
sa vykonáva na základe rozhodnutia, ktoré priznáva zákonom nedovolené plnenie. Rozhodcovský súd
vôbec neskúmal to, či medzi účastníkmi nejde o spotrebiteľský vzťah a opomenutím tejto skutočnosti
tak vydal rozhodnutie, ktoré je v rozpore s normami spotrebiteľského práva. Z exekučného titulu nie je

zároveň možné zistiť aká časť priznanej istiny pripadá na nesplatený úver a aká časť na poplatok za jeho
poskytnutie. Pri absencií RPMN je predmetný úver bez poplatkov. V takom prípade je časť priznaného
plnenia obsiahnutá v rozsudku rozhodcovského súdu, plnením právom nedovoleným. Rozhodcovský
súd zároveň priznal úrok z omeškania vo výške odporujúcej ust. § 517 Občianskeho zákonníka v
spojení s ust. § 3 nariadenia vlády č. 87/1995 Z. z.. Nakoľko z formulácie výroku ako aj z odôvodnenia

exekučného titulu nie je možné oddeliť nedovolené plnenie od ostatného vymáhaného plnenia, súd v
súlade s citovanými ustanoveniami exekúciu zastavil v plnom rozsahu. Nemožnosť oddelenia plnenia
nedovoleného od ostatnej časti vymáhanej pohľadávky zároveň spôsobuje materiálnu nevykonateľnosť
exekučného titulu, ktorá bráni ďalšiemu vykonávaniu predmetnej exekúcie.

Podľa § 200 ods. 2 Exekučného poriadku, ak súd rozhodne o zastavení exekúcie, rozhodne aj o tom,
kto a v akej výške platí trovy exekúcie.

Podľa § 151 ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „O. s. p.“), v zložitých prípadoch, najmä
z dôvodu väčšieho počtu účastníkov konania alebo väčšieho počtu nárokov uplatňovaných v konaní

súd môže rozhodnúť, že o trovách konania rozhodne až po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej;
ustanovenie § 166 sa nepoužije. Ustanovenia odsekov 1 a 2 platia primerane s tým, že lehota troch
pracovných dní plynie od právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej.V danom prípade sa jedná o zložitú vec, a to vzhľadom na veľké množstvo konaní oprávneného
na tunajšom súde, v ktorých dochádza k preskúmavaniu rozhodcovských rozsudkov a k následnému
zastaveniu exekúcii. Zložitosť veci spočíva v potrebe úspory nákladov konania tak na strane účastníkov,

ako aj súdu a zároveň aj v potrebe rýchlosti konania. Oprávnený podáva takmer v každom konaní
odvolanie proti rozhodnutiu tunajšieho súdu, preto je z dôvodu právnej istoty účastníkov konania
potrebné, aby odvolací súd zaujal názor k odvolacím dôvodom oprávneného. Ďalší postup súdu prvého
stupňa v súvislosti s rozhodnutím o tom, kto a v akej výške bude platiť trovy exekúcie, by len predĺžil
predmetné konania. Pri svojom rozhodnutí súd zobral do úvahy aj skutočnosť, že v danom prípade je

naliehavý záujem účastníkov konania na skorom právoplatnom rozhodnutí súdu a to s poukazom na
spotrebiteľský prvok vzťahu medzi účastníkmi konania.

Exekučný poriadok nevylučuje možnosť rozhodnúť o trovách exekúcie po právoplatnosti rozhodnutia o
zastavení exekúcie, preto súd použil subsidiárne ustanovenia O. s. p. Právna úprava v ust. § 151 ods.
3 O. s. p. neznamená, že sa o trovách nerozhodne, ale že sa len oddiali rozhodnutie o trovách konania.

Z dôvodu hospodárnosti a rýchlosti konania preto súd v súlade s citovanými ustanoveniami rozhodol
tak, ako je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu možno podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia písomne v troch
vyhotoveniach.

Podľa § 205 ods. 1 O. s. p., v odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (ktorému súdu je určené,
kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sleduje, dátum, podpis) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho
sa odvolateľ domáha.

Podľa § 205 ods. 2 O. s. p., odvolanie proti rozsudku, alebo uzneseniu, ktorým bolo rozhodnuté vo veci
samej, možno odôvodniť len tým, že:

a) v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1,

b) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
c) súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné
na zistenie rozhodujúcich skutočností,
d) súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
e) doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré

doteraz neboli uplatnené (§ 205a),
f) rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Podľa § 205 ods. 3 O. s. p., rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda a dôvody odvolania môže odvolateľ
rozšíriť len do uplynutia lehoty na odvolania.

Podľa § 374 ods. 4 O. s. p., proti rozhodnutiu súdneho úradníka alebo justičného čakateľa je vždy
prípustné odvolanie. Odvolaniu podanému proti rozhodnutiu, ktoré vydal súdny úradník alebo justičný
čakateľ, môže v celom rozsahu vyhovieť sudca, ktorého rozhodnutie sa považuje za rozhodnutie súdu
prvého stupňa; ak sudca odvolaniu nevyhovie, predloží vec na rozhodnutie odvolaciemu súdu.