Rozsudok Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 24. november 2010

Súd: Okresný súd Bratislava I
Spisová značka: 8C/409/2004

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1104119875
Dátum vydania rozhodnutia: 24. 11. 2010
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Darina Kuchtová

ECLI:

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Dariny Kuchtovej a členiek

senátu JUDr. Ľubici Břouškovej a Mgr. Soni Pekarčíkovej v právnej veci navrhovateľa: 1. M. O., bytom ul.
M.XXXX/XX,O.,2.V.C.,bytomK.XXX,A.E.,3.B.Z.,bytomP.XXXX/XX,O.,4.M.J.,bytomL.A.XXXX/
XX, O., 5. T.. B. T., bytom O. XXX/XX, O., 6. T.. Z. M., bytom O. XXX/XX, O., 7. M. Z., bytom B. XXXX/
XX, O., všetci zast.: HAGYARI, KUBOVIČ & PARTNERS, s.r.o., Vlčkova 8/A, Bratislava, proti odporcovi:
1. Slovenská republika - Ministerstvo spravodlivosti SR, Župné nám. 13, Bratislava, 2. Slovenská
republika - Ministerstvo vnútra SR, Pribinova 2, Bratislava, 3. Slovenská republika - Ministerstvo financií
SR, Štefanovičova 5, Bratislava, 4. Slovenská republika - Ministerstvo hospodárstva SR, Mierová 19,

Bratislava, o náhradu škody vo výške 1.636.900,- Sk s príslušenstvom, na odvolanie navrhovateľov v
1. až 7. rade proti rozsudku Okresného súdu Bratislava I v Bratislave, č.k. 8C 409/2004-192, zo dňa
5. 10. 2007, takto

r o z h o d o l :

Krajský súd v Bratislave rozsudok Okresného súdu Bratislava I v Bratislave zo dňa 5. 10. 2007, č.k. 8C
409/2004-192, v znení opravného uznesenia zo dňa 11. 8. 2009, č.k. 8C 409/2004-235 p o t v r d z u j e .

Odporcom v 1. až 4. rade sa náhrada trov odvolacieho konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa návrh navrhovateľov zamietol. O trovách konania rozhodol
tak, že odporcom náhradu trov konania nepriznal.

V odôvodnení napadnutého rozsudku uviedol, že navrhovatelia sa návrhom zo dňa 30. 4. 2004 domáhali

voči odporcom náhrady škody spolu vo výške 1.636.900,- Sk a náhrady trov konania titulom náhrady
škody spôsobenej neprávnym úradným postupom štátneho orgánu podľa zák. č. 58/69 Zb.. Svoj návrh
odôvodnili tým, že Slovenská republika (ďalej len „SR") v zastúpení odporcami nesprávnym úradným
postupom a svojou nečinnosťou im spôsobila škodu spolu všetkým vo výške 1.636.900,- Sk, ktorá sa
rovná hodnote nimi investovanej sumy do nebankových subjektov B.M.G. Invest, s.r.o., HORIZONT
SLOVAKIA o.c.p., a.s., BDV družstvo, AGW, s.r.o., DRUKOS, a.s., (ďalej len „nebankové subjekty").
Medzi vzniknutou škodou a nesprávnym úradným postupom vidia navrhovatelia príčinnú súvislosť v

tom, že pokiaľ by SR prostredníctvom odporcov včas a v súlade s právomocami zakročila proti všetkým
nebankovým subjektom a pozastavila ich činnosť, nedošlo by k zvereniu peňažných prostriedkov zo
strany navrhovateľov do nebankových subjektov. K investovaniu finančných prostriedkov do spoločnosti
sa rozhodli navrhovatelia na základe masovej reklamy, ktorú uvádzali v súkromných médiách, ale aj
vo verejnoprávnej televízii. Zmluvy uzatvorili v súlade so zákonom , jej uzatvorením neporušili žiadne
právny predpisy. Uzatvárali ich v dobrej viere, že nebankové subjekty podnikajú v súlade so zákonom a
na základe legálnych oprávnení. Domnievali sa, že ide o investičné spoločnosti, ktoré spĺňajú podmienky

podnikania podľa zákona a sú pod dozorom štátnych orgánov. Mali za to, že sú to spoločnosti, ktorépríslušné štátne orgány kontrolujú ich činnosť a v prípade akejkoľvek nekalej alebo protiprávnej činnosti
by zakázali vykonávať takýmto spoločnostiam ich činnosť. Odporcovia svojim nekonaním, nečinnosťou
v rámci štátneho dozoru - nezakázaním ich činnosti spôsobili, že nebankovú subjekty mohli prijímať

finančné prostriedky od občanov až do doby uzatvorenia svojich pobočiek a vyhlásenia bankrotov.
Štát prostredníctvom odporcom tým, že nekonal tak, aby zabránil vykonávaniu nekalej a podvodnej
podnikateľskej činnosti bankových spoločnosti zodpovedá za škodu, ktorá vznikla navrhovateľom, v
súvislosti s ich investovaním do nebankových subjektov.

Odporcovia v 1. až 4. rade žiadali návrh ako nedôvodný v celom rozsahu zamietnuť.

Súdprvéhostupňanazákladevykonanéhodokazovaniazistil,ženavrhovateliav1.až7.radeuzatvorilis

príslušnými nebankovými subjektami zmluvy o pôžičke, resp. zmluvy o tichom spoločenstve, ako i dohôd
o vrátení členského vkladu a vložili finančné prostriedky do vyššie uvedených nebankových subjektov.
Súd prvého stupňa poukázal na ust. § 18 zák. č. 58/69 Zb. o zodpovednosti za škodu spôsobenú
rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom, podľa ktorého štát zodpovedá
za škodu spôsobenú v rámci plnenia úloh štátnych orgánov a orgánov spoločenských organizácii,

uvedených v § 1 ods. 1 nesprávnym úradným postupom tých, ktorí tieto úlohy plnia. Zodpovednosti
podľa ods. 1 sa nemožno zbaviť.

Súd prvého stupňa po vykonanom dokazovaní dospel k záveru, že návrh navrhovateľov je nedôvodný.
Poukázal na ust. § 18 ods. zák. č. 58/69 Zb., kedy štát zodpovedá za škodu, spôsobenú v rámci
plnenia úloh štátnych orgánov a orgánov spoločenskej organizácie, iba za predpokladu splnenie troch

základných podmienok a v prípade existencie škody ako majetkovej ujmy vyjadriteľnej v peniazoch,
pri preukázaní nesprávneho úradného postupu orgánu štátu a ak existuje príčinná súvislosť medzi
škodou a nesprávnym úradným postupom. Uviedol, že v prípade nesprávneho úradného postupu
môže ísť o akúkoľvek činnosť, spojenú s výkonom právomoci štátneho orgánu, ak pri tomto výkone,
alebo v súvislosti s nim dôjde k porušeniu pravidiel stanovených právnymi normami pre jeho konanie

alebo k porušeniu poriadku, ktorý vyplýva z povahy, funkcie alebo cieľov tejto činnosti. Pre túto formu
zodpovednosti je určujúce, že úkony, t.z. úradný postup samy o sebe k vydaniu rozhodnutia nevedú
a ak je rozhodnutie vydané, bezprostredne sa v jeho obsahu neprejavia alebo ide o inú nečinnosť
orgánu štátu, či iné vady, v spôsobe vedenia konania. Poukázal ďalej na čl. 1 ods. 1 veta prvá Ústavy
SR, ako i na čl. 2 ods. 2, 3 Ústavy SR, podľa ktorého , každý môže konať, čo nie je zákonom

zakázané, a nikoho nemožno nútiť, aby konal niečo, čo zákon neukladá. Zdôraznil, že pokiaľ by
odporcovia zakázali činnosť, spočívajúcu v uzatváraní zmlúv o pôžičke s občanmi, zasiahol by tým
do občiansko-obchodno-právnych vzťahov a do zmluvnej autonómie subjektov súkromného práva, ako
aj do vlastníckeho práva občanov, mimo rámca ochrany garantovanej článkom 20 ods. 1 Ústavy SR,
pretože by tým obmedzil, resp. zmaril ich možnosť nadobudnúť majetkové hodnoty a realizovať svoje

práva a uplatňovať nároky, vyplývajúce zo zmluvy o tichom spoločenstve a o pôžičke. Ustálil, že v
danom prípade nebankové subjekty podnikali na základe ustanovení Obchodného zákonníka a v zmysle
platných právnych noriem Občianskeho a Obchodného zákonníka vstupovali do zmluvných vzťahov
s fyzickými osobami, uzatváraním predmetných zmlúv, ktoré sú uvedeným ustanovením vylúčené z
prípadov prijímania vkladov, bez povolenia pôsobiť ako banka. Ministerstvá a ostatné úradné orgány

štátnej správy skúmajú problematiku vo veciach, ktoré sú v ich pôsobnosti, analyzujú dosahované
výsledky, robia opatrenia na riešenie aktuálnych otázok a spracúvajú koncepcie rozvoja zverených
oblastí a riešení základných otázok. Súd prvého stupňa ustálil, že to boli práve navrhovatelia, ktorí
svojou hrubou nedbalosťou zanedbali prevenčnú povinnosť uloženú zákonom a preto musia následky
s tým spojené znášať sami. Nemožno prisvedčiť navrhovateľom v tom, že nadobudli presvedčenie,

že investujú svoje peňažné prostriedky v súlade so zákonom o kolektívnom investovaní, resp. že ich
investovali do bankových subjektov. Mohli sa presvedčiť na základe výpisu z obchodného registra,
ktorý je verejnou listinou, že uvedené nebankové subjekty nemajú v predmete podnikania prijímanie
vkladov a poskytovanie úverov. Ďalej ustálil, že v danom prípade nie je daná ani zodpovednosť odporcov
podľa ust. § 415 Občianskeho zákonníka, lebo porušenie prevenčnej povinnosti nie je predpokladom

zodpovednosti štátu podľa § 18 zák. č. 58/69 Zb., pretože tým je jedine nesprávny úradný postup a
porušenie ust. § 415 Občianskeho zákonníka zakladá jedine všeobecnú zodpovednosť podľa ust. § 420
Občianskeho zákonníka (ďalej len OZ), ktorá je vylúčená vo vzťahu k štátu, práve osobitnou úpravou
zákona. Z týchto dôvodov preto návrh navrhovateľov ako nedôvodný zamietol.Voči uvedenému rozsudku sa v zákonom stanovenej lehote odvolali navrhovatelia prostredníctvom
splnomocneného právneho zástupcu, ktorý považuje rozhodnutie súdu prvého stupňa za nesprávne.
Uviedli, že súd prvého stupňa dospel k nesprávnemu právnemu záveru. Poukázali na skutočnosť, že

súd sa len okrajovo zaoberal argumentmi uvedenými v žalobnom návrhu a vôbec nevykonal navrhované
dôkazy. Sú toho názoru, že zamietnutím ďalšieho dokazovania bolo znemožnené navrhovateľom
uplatniť v súdnom konaní všetky svoje zákonom a ústavou garantované procesné práva a to najmä
ich právo na spravodlivé súdne konanie, keď okrem iného by navrhovatelia, vzhľadom na priebeh
dokazovania, mohli upresniť žalobný návrh ako aj navrhnúť vykonanie ďalších konkrétnych dôkazov,

ktorými nedisponujú, ale ktoré existujú a nie sú v ich dispozícii, pretože ide o dôkazy, ktoré majú
podľa vyjadrení odporcov utajený charakter. Navrhovatelia chceli navrhnutými dôkazmi preukázať, že
nebankovésubjektynevykonávalipodnikateľskúčinnosť,vyplácalivýnosynieakotvrdísúdzpodnikania,
ale z vkladov a že išlo vlastne o pyramídový efekt a nedovolené podnikanie od samého začiatku, až po
skončenie. Tvrdenie súdu, že išlo o zmluvy o tichom spoločenstve, resp. zmluvy o pôžičke a teda že
išlo o obchodno-právne vzťahy, do ktorých štát nemohol zasiahnuť, sa taktiež nezakladajú na správnom

právnom posúdení. Zistenia vykonaných kontrol v rozhodnom období Úradom pre finančný trh, ako
i samotná správa SIS upozorňovali na to, že sa jedná o činnosť, ktorá je nedovolená a má znaky
nedovoleného podnikania. Pokiaľ by súd pripustil navrhovateľmi navrhované dôkazy a to vyžiadanie
daňového priznania dotknutého nebankového subjektu za roky 1995 až 2000, ako aj výkazy ziskov a
strát a súvahy za príslušné obdobie, audítorské správy k činnosti dotknutého nebankového subjektu,

listy bývalej ministerky financií Brigity Schmögnerovej adresované generálnej prokuratúre SR, mohli
navrhovatelia predložiť ďalšie listinné dôkazy, ktorými disponujú a ktoré mali v konaní v úmysle predložiť.
Navrhovatelia nesúhlasia so záverom, že jedine samotný navrhovatelia sú tí, ktorí zavinili škodu, pretože
neboli dostatočne obozretní. Rovnako záver, že vyplácanie takých vysokých výnosov v tom období bolo
reálne bez vykonania dokazovania neobstojí, pretože dosiahnutie tak vysokých výnosov bolo v tom

období nereálne, čo je možné preukázať napríklad vypracovaním analýzy resp. znaleckého posudku,
okrem iných inštitúcie Inštitútom pre prieskum trhu. Z týchto dôvodov navrhuje rozhodnutie súdu prvého
stupňa zrušiť a vec vrátiť na ďalšie konanie.

K odvolaniu navrhovateľov sa písomne dňa 28. 2. 2008 vyjadril odporca v 4. rade, ktorý považuje
rozhodnutie súdu prvého stupňa za vecne správne. Pridržiava sa svojich písomných vyjadrení

založených v spise a uvádza, že navrhovatelia v odvolaní neuviedli žiadne nové skutočnosti, ktoré by
smerovali k spochybneniu rozsudku Okresného súdu Bratislava I v Bratislave a preto nepovažujú za
potrebné sa opätovne k odvolaniu vyjadrovať.

Dňa 29. 2. 2008 sa k odvolaniu navrhovateľov písomne vyjadril odporca v 1. rade, ktorý taktiež považuje
rozhodnutie súdu prvého stupňa za vecne správne a navrhuje ho potvrdiť bez uvedenia ďalších dôvodov.

Krajský súd, ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O.s.p.), prejednal odvolanie navrhovateľov v 1. až 7. rade
podľa ust. § 214 ods. 2 O.s.p. a s poukazom na ust. § 156 ods. 3 O.s.p. vyhlásil rozsudok bez prítomnosti
účastníkov konania, pričom mal za to, že odvolanie navrhovateľov v 1. až 7. rade je nedôvodné.

Podľa ust. § 219 ods. 2 O.s.p., ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením
napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov

napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie
dôvody.

Krajský súd, ako súd odvolací, má za to, že súd prvého stupňa vykonal v predmetnej veci dostatočné
dokazovanie. Oboznámil sa so všetkými predloženými listinnými dôkazmi tak, ako je to uvedené v
odôvodnení napadnutého rozsudku a z predložených listinných dôkazov vyvodil správny právny záver.

Z obsahu spisu je zrejmé, že navrhovatelia v 1. až 7. rade uzatvorili s predmetnými nebankovými
subjektmi zmluvy o pôžičke, alebo zmluvy o ticho spoločenstve tak, ako súd bližšie špecifikoval v
odôvodnení napadnutého rozsudku a v podanom návrhu. Je nesporné, že v predmetnej veci sadomáhajú náhrady škody, spôsobnej nesprávnym úradným postupom štátneho orgánu podľa zák. č.
58/1969 Zb..

Podľa ust. § 18 ods. 1 cit. zákona, štát zodpovedá za škodu spôsobenú v rámci plnenia úloh štátnych

orgánov a orgánov spoločenských organizácií, uvedených v § 1 ods. 1 nesprávnym úradným postupom
tých, ktorí tieto úlohy plnia.

Podľa § 657 OZ zmluvou o pôžičke prenecháva veriteľ dlžníkovi veci určené podľa druhu, najmä peniaze
a dlžník sa zaväzuje vrátiť po uplynutí doby veci rovnakého druhu.

Podľa § 658 ods. 1 OZ pri peňažnej pôžičke možno dohodnúť úroky.

Podľa § 442 ods. 1 OZ uhrádza sa skutočná škoda, a to čo poškodenému ušlo (ušlý zisk).

Zmluvy o pôžičke navrhovatelia uzatvorili v súlade s ust. § 657 a § 658 OZ na základe slobodnej, vážnej
a zrozumiteľnej vôle zmluvných strán. Predmetný právny úkon je aj náležite určitý. Zmluvou o pôžičke
veriteľ prenecháva dlžníkovi na voľné nakladenie vecí, určené podľa druhu, t.j. veci zastupiteľné najmä
peniaze a dlžník sa zaväzuje vrátiť mu po uplynutí dohodnutej doby veci rovnakého druhu. Právny vzťah
založený takouto zmluvou môže byť odplatný, ako aj bezodplatný. Subjektmi tejto zmluvy, veriteľom a

dlžníkom môžu byť fyzické i právnické osoby.

Ústavný princíp legality právnej moci vyjadrený v čl. 2 ods. 2 Ústavy SR hovorí o viazanosti štátnych
orgánov Ústavou a zákonmi. Štátne orgány nie sú oprávnené konať, ak ich na to neustanovuje zákona
a ak sú povinné konať iba spôsobom, ktorý ustanovil zákon. Táto zásada im zabezpečuje v štáte pre
jeho obyvateľov právnu istotu - majú možnosť predvídať nielen následky svojich právnych úkonov,

možnosti a spôsoby uplatnenia svojich práv voči štátu, ale predovšetkým konanie štátnych orgánov a
ich zmysel. Pokiaľ by štát prostredníctvom svojich príslušných orgánov zakázal spoločnosti činnosť,
spočívajúcu v uzatváraní zmlúv o pôžičke s občanmi, zmlúv o tichom spoločenstve, zasiahol by tým
do občianskych a obchodno-právnych vzťahov a do zmluvnej autonómie subjektov súkromného práva,
ako aj do vlastníckeho práva občanov mimo rámca ochrany garantovanej Ústavou SR, pretože by tým

obmedzil prípadne zmaril ich možnosť nadobúdať v zmysle zmluvných dojednaní majetkové hodnoty vo
forme pohľadávok a ich príslušenstva (úroky, zisk).

Obchodný register je verejná listina, zákony sú tiež dostupné každému občanovi. Navrhovatelia preto ak
sarozhodliprezmluvnývzťahsdlžníkom,malimožnosťsaoboznámiťspredmetomčinnostijednotlivých
spoločností. Je nesporné, že uzatvárané zmluvy o pôžičke spĺňajú všetky predpoklady podľa ust. § 37

ods. 1 OZ (právny úkon sa musí urobiť slobodne a vážne, určite a zrozumiteľne, inak je neplatný), a že
tieto predpoklady spĺňajú aj zmluvy o tichom spoločenstve.

Z vyššie uvedeného je nesporné, že odporcovia v 1. až 4. rade neporušili žiadnu právnu povinnosť,
ktorú im ukladá ústava, alebo zákon a nebola preukázaná zodpovednosť podľa ust. § 18 zák. č. 58/1969
Zb.. Navrhovatelia nepredložili žiadne dôkazy, ktoré by túto zodpovednosť preukazovali.

Je nesporné, že navrhovatelia svojim konaním si sami spôsobili ujmu tým, že svojim majetkom nakladali
nehospodárneanezodpovedne.Jepretovrozporesdobrýmimravmiprenášaťzodpovednosťzavlastné
nezodpovedné konanie na štát.

Pokiaľ navrhovatelia v 1. až 7. rade namietali, že súd prvého stupňa sa nevysporiadal v odôvodnení
napadnutého rozsudku so všetkými listinnými dôkazmi predloženými zo strany navrhovateľov,

predovšetkým s listom odporcu v 2. rade, zo dňa 25.2.2002, ako aj s inými listinnými dôkazmi, odvolací
súd poukazuje na skutočnosť, že ani z tohto listu, ani z iných podaní založených v spise a to hlavnez podania Úradu vlády SR zo dňa 30.7.2002 nevyplýva, že by odporcovia v 1. až v 4. rade uznali
svoju zodpovednosť za škodu spôsobenú navrhovateľom tým, že vložili do nebankových subjektov
finančné prostriedky na základe uzatvorených zmlúv o pôžičke, alebo zmlúv o tichom spoločenstve. Aj

zo samotného stanoviska Úradu vlády SR a zo stanoviska Ministerstva financií SR zo dňa 25.3.2002 je
zrejmé, že predmetné spoločnosti a to spoločnosť Horizont Slovakia, a.s. a BMG Invest, s.r.o. nepôsobili
v oblasti finančného trhu, pretože podľa platného Právneho poriadku SR v tejto oblasti môžu pôsobiť
len subjekty, ktoré získajú na podnikania v oblasti finančných prostriedkov povolenie od NBS, alebo
Úradu pre finančný trh. Aj z týchto stanovísk je zrejmé, že predmetné spoločnosti boli založené podľa

Obchodného zákonníka a ich činnosť nepodlieha kontrole štátu na rozdiel od bankových inštitúcií,
ktorých činnosť podlieha kontrole bankového dohľadu NBS, alebo poisťovni, či kapitálových spoločností,
ktorých činnosť podlieha kontrole Úradu pre finančný trh. Taktiež z týchto stanovísk je zrejmé, že
občania SR boli upozorňovaní na činnosť týchto nebankových subjektov na riziká, ktoré sú spojené s
investovaním do nelicencovaných subjektov. Súčasťou informačnej kampane bola aj platená reklama
v mienkotvorných denníkoch Pravda, Sme a Nový čas, ktorá sa opakovala v mesiacoch august a

september 2000, kde boli občania vyslovene vyzývaní, aby dobre zvážili, komu zveria svoje úspory.

Z uvedených dôvodov odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa, ako vesne správny podľa
ust. § 219 O.s.p. potvrdil.

O trovách odvolacieho konania rozhodol podľa ust. § 224 ods. 1 O.s.p., v spojení s ust. § 142 ods. 1
O.s.p. a ich náhradu by bol priznal odporcom v 1. až 4. rade, ak by im boli trovy odvolacieho konania

vznikli.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.