Rozsudok ,
Potvrdené Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 19. október 2010

Súd: Okresný súd Košice I
Spisová značka: 35C/472/2009

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7109221865
Dátum vydania rozhodnutia: 19. 10. 2010
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Lenka Bowker

ECLI: ECLI:SK:OSKE1:2010:7109221865.5

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Košice I v konaní pred sudkyňou JUDr. Lenkou Protznerovou v právnej veci žalobcu: U.

P., O..: XX.X.XXXX, V.: Š. XX, XXX XX P., v zastúpení Mgr. Radoslavom Hodorom, advokátom, Hlavná
77, 040 01 Košice, proti žalovanému: STEEL TRANS, s.r.o., so sídlom: Adlerova 1, 040 22 Košice,
IČO: 31674160, zastúpenému JUDr. Jaroslavom Čollákom, advokátom, Floriánska 19, 040 01 Košice,
v konaní o zaplatenie 2.774,30 € s prísl.

r o z h o d o l :

Žalovaný j e p o v i n n ý zaplatiť žalobcovi istinu vo výške 1.970,62 € spolu s úrokom z omeškania
vo výške 9 % ročne zo sumy 2.774,30 € od 3.12.2009 do 29.4.2010 a zo sumy 1.970,62 € od 30.4.2010
do zaplatenia, to všetko do 3 dní od právoplatnosti rozsudku.

V prevyšujúcej časti konanie z a s t a v u j e .

O trovách konania bude rozhodnuté samostatným uznesením.

o d ô v o d n e n i e :

Žalobca sa návrhom doručeným tunajšiemu súdu dňa 8.9.2009 domáhal, aby súd zaviazal žalovaného
na zaplatenie sumy 2.774,30 € spolu s 10 % ročným úrokom z omeškania od 1.9.2009 do zaplatenia,
ako aj k náhrade trov konania.

Svoj návrh odôvodnil tým, že dňa 1.8.2008 žalobca ako zamestnanec uzavrel so žalovaným ako
zamestnávateľom pracovnú zmluvu, na základe ktorej začal pre žalovaného vykonávať prácu vodiča
nákladnej medzinárodnej kamiónovej dopravy. Súčastne s pracovnou zmluvou uzatvorili účastníci aj
dohodu o poskytnutí finančnej zábezpeky, na základe ktorej poskytol žalobca žalovanému sumu 1.200
€ titulom finančnej zábezpeky, a to za účelom zabezpečenia všetkých budúcich pohľadávok žalovaného
ako zamestnávateľa voči žalobcovi ako zamestnancovi, ktoré žalovanému vzniknú počas alebo po
skončení pracovného pomeru so žalobcom. Malo sa jednať najmä o pohľadávky vzniknuté z titulu

predčasného ukončenia pracovného pomeru, spôsobenej škody žalovanému alebo tretím osobám
v rámci výkonu práce, nevyúčtovaných preddavkov, cestovných náhrad, neoprávnených výberov z
platobných kariet a podobne. Pracovný pomer medzi žalobcom a žalovaným bol ukončený ku dňu
17.7.2009 okamžitým skončením podľa § 69 ods. 1 písm. b/ Zákonníka práce zo strany žalobcu.
Žalovaný nevydal žalobcovi sumu 1.200 €, ktorú žalobca zaplatil žalovanému na základe dohody o
poskytnutí finančnej zábezpeky, a to formou započítania s časťou cestovných náhrad /210 € v mesiaci
august 2008, 108 € v mesiaci september 2008, 378 € v mesiaci október 2008, 130 € v mesiaci december

2008, 275,10 € v mesiaci február 2009 a 122 € v mesiaci apríl 2009/. Počas trvania pracovného
pomeru žalobcu u žalovaného vykonával žalobca zahraničné pracovné cesty, v súvislosti s ktorými
mu vznikol nárok na vyplácanie cestovných náhrad - stravného. Žalovaný však žalobcovi nevyplatil
cestovné náhrady vo výške 938,30 € za mesiac máj 2009 napriek tomu, že žalobca si nárok nacestovné náhrady riadne uplatnil a žalovaný ich aj v žalovanej výške 595 € žalobcovi priznal. Taktiež
žalovaný nevyplatil žalobcovi náhradu mzdy v sume dvojmesačného zárobku za výpovednú dobu 2
mesiacov podľa § 69 ods. 4 Zákonníka práce vo výške 803,68 €. Žalobca ďalej poukázal na § 17

ods. 1 Zákonníka práce, ktorý hovorí, že právny úkon, ktorým sa zamestnanec vopred vzdáva svojich
práv, je neplatný. Poukázal na bod 2.2 dohody o finančnej zábezpeke, ktorým sa žalobca vopred
vzdal svojho práva na časť cestovných náhrad, na ktoré mu počas trvania pracovného pomeru vznikol
nárok v súlade so zákonom č. 283/2002 Z.z. o cestovných náhradách vo výške žalovanej sumy.
Tým, že v zmysle bodu 5.1 dohody bol žalovaný oprávnený jednostranne započítať svoje budúce

pohľadávky, sa žalobca ako zamestnanec vopred vzdal svojho práva na to, aby mu žalovaný v zmysle
§ 179 ods. 1 druhá veta Zákonník práce preukázal jeho zavinenie v prípade, ak si od neho bude
uplatňovať náhradu škody. S poukazom na § 191 ods. 2 Zákonníka práce sa týmto žalobca vzdal
aj svojho práva na prerokovanie požadovanej škody. Žalobca ďalej poukázal aj na § 222 ods. 1,
ods. 2 Zákonníka práce o bezdôvodnom obohatení. Keďže žalovaný si žalovanú sumu ponechal na
základe dohody, t.j. neplatného právneho úkonu, s poukazom na § 222 ods. 3 Zákonníka práce musí

žalovaný uvedenú sumu predstavujúcu nevyplatené cestovné náhrady, žalobcovi vydať. V ustanovení §
20 Zákonníka práce sú taxatívne uvedené 3 spôsoby zabezpečenia záväzkov vzniknutých z pracovno-
právnych vzťahov, a to: dohodou o zrážkach zo mzdy, ručením alebo zriadením záložného práva,
pričom nepripúšťa sa rozšírenie zabezpečenia týchto záväzkov zabezpečovacie prostriedky upravené v
Občianskom zákonníku, Obchodnom zákonníku a podobne. Finančnou zábezpekou v zmysle uvedenej

dohody však s poukazom na § 20 ods. 1 Zákonníka práce nemožno zabezpečiť práva a povinnosti /
vrátane povinnosti nahradiť spôsobenú škodu/ z pracovno-právnych vzťahov. Dohoda uzatvorená medzi
žalobcom a žalovaným v zmysle ust. § 39 Občianskeho zákonníka je neplatná, pretože odporuje obsahu
aj účelu ustanovenia § 20 ods. 1 Zákonníka práce a obsahuje také zabezpečenie práv a povinností /
finančná zábezpeka/, ktoré ustanovenie § 20 nepozná a nepripúšťa. Súčasne dohoda toto citované

ustanovenie § 20 ods. 1 obchádza, lebo sa snaží dosiahnuť zmysel a účel citovaného ustanovenia iným
zákonu odporujúcim spôsobom. Z uvedeného dôvodu je preto dohoda o poskytnutí finančnej zábezpeky
neplatná aj podľa ust. § 38 Obč. zákonníka. Na základe tohto dôvodu s poukazom na § 222 ods. 3
Zákonníka práce žalovaný musí uvedenú žalovanú sumu 1.200 € žalovanému vydať. Pokiaľ sa jedná
o sumu 938,30 €, to je žalovaný povinný zaplatiť žalobcovi titulom cestovných náhrad za mesiac máj

2009, sumu 803,68 € je žalovaný povinný zaplatiť na základe § 69 ods. 4 Zákonníka práce. Žalovaný
existenciu uvedených nárokov čo do dôvodu nespochybňuje, keďže vyúčtovanie cestovných náhrad
sám žalobcovi vydal. Nárok žalobcu na sumu 1.200 € tiež nepopiera, ako ani nárok na sumu 803,68 €.
Všetky tieto nároky žalobcu v celkovej výške 2.941,98 € žalovaný v podstate uznal listom dňa 4.8.2009
a účelovými úkonmi sa snaží dosiahnuť taký právny stav, aby žalovanú sumu nemusel vyplatiť vôbec.

Táto skutočnosť vyplýva z oznámenia žalovaného zo 4.8.2009, kde sa žalovaný snaží tieto vyššie
označené pohľadávky žalobcu započítať s jeho neexistujúcou pohľadávkou proti žalobcovi vo výške
2.774,30 € titulom schodku na zverených hodnotách. Dňom 1.9.2009 sa žalovaný dostal do omeškania
s celou žalovanou sumou, nakoľko sumu 803,68 € bol povinný zaplatiť do 31.8.2009. Naviac aj v prípade
preukázania tejto pohľadávky žalovaného nemožno na vzťahy upravené Zákonníkom práce subsidiárne

uplatniť ustanovenia Občianskeho zákonníka o započítaní pohľadávok obsiahnuté v I. hlave a 8. časti
Občianskeho zákonníka v ustanovení § 580, nakoľko subsidiárnu pôsobnosť Občianskeho zákonníka
možno vo vzťahu k Zákonníku práce uplatniť iba na všeobecné ustanovenia Občianskeho zákonníka,
t.j. iba na ustanovenia uvedené v jeho I. časti, t.j. ustanovenia §§ 1 - 122.

Tunajší súd vydal dňa 6.10.2009 platobný rozkaz č.k. 12Ro/2043/2009-20, proti ktorému žalovaný
podal dňa 14.12.2009 odpor, v ktorom uviedol, že odporca nesúhlasí s výškou sumy uvedenou v
žalobnom návrhu, ako aj mu nie je známy dôvod, ktorý viedol navrhovateľa k podaniu návrhu na
vydanie platobného rozkazu. Žalobca uzavrel so žalovaným slobodne a bez akéhokoľvek nátlaku
dohodu o poskytnutí finančnej zábezpeky dňa 1.8.2008. Finančná zábezpeka sa mala poskytnúť

za účelom zabezpečenia všetkých budúcich pohľadávok zamestnávateľa voči zamestnancovi, ktoré
vzniknú počas, alebo ktoré môžu vzniknúť po skončení pracovného pomeru. Ak sa žalobca domnieva,
že sa vopred vzdal svojho práva na časť cestovných náhrad, žalobcovi nie je známe ako dospel k
tomuto názoru, pretože ust. článku 2.2 dohody nie je možné vykladať samostatne, ale v nadväznosti
na predchádzajúce ust. dohody a to článok 2.1, ktorý pojednáva o tom, že finančná zábezpeka sa

poskytuje za účelom zabezpečenia všetkých budúcich pohľadávok zamestnávateľa voči zamestnancovi,
pričom ďalej v texte dohody je uvedený demonštratívny výpočet pohľadávok, ktoré prichádzajú do
úvahy, ak by došlo ku škode a teda aj plneniu dohody. S prihliadnutím na obsah článku 2.2 dohody,
kde je výslovne uvedené, že zamestnanec súhlasí a súčasne žiada zamestnávateľa, aby splátkyboli uhradené formou jednostranného započítania cestovnými náhradami, ktoré budú zamestnancovi
poskytnuté v priebehu pracovného pomeru, je nespochybniteľné a jasné, že možnosť zabezpečenia
budúcich škôd cestovných náhrad bola vôľa a prianie zamestnanca. S poukazom na článok IV. dohody

však vyplýva, že finančná zábezpeka má byť vrátená zamestnancovi v lehote 60 dní do dňa skončenia
pracovného pomeru bezhotovostným prevodom na účet zamestnanca vtedy, ak nedôjde ku škode a
vzniku pohľadávky zamestnávateľa voči zamestnancovi. Avšak k takejto situácii nedošlo vzhľadom
na skutočnosť, že žalobca spôsobil žalovanému škodu, a to vzniknutú žalobcovou neodôvodnenou
spotrebou pohonných hmôt na jemu zverených vozidlách, keď žalobca prostredníctvom tankovacích

kreditných kariet spôsobil schodok na finančných prostriedkoch žalovaného a žalovaný si uplatnil
náhradu škody vo výške 2.774,30 € listom zo dňa 24.7.2009. Škoda bola spôsobená v období august
2008 až máj 2009. Reálna škoda bola vyčíslená vo výške 3.190,81 €, avšak škodová komisia znížila
škodu za jazdy v letnom období o 10 % a v zimnom období o 15 % a odsúhlasila náhradu škody zo
strany žalobcu vo výške 2.774,30 €. Žalobca uzavrel dňa 1.8.2008 dohodu o hmotnej zodpovednosti,
následne mu boli zverené tankovacie kreditné karty s finančnými prostriedkami určenými na tankovanie

pohonných hmôt. Žalobca natankoval prostredníctvom tankovacej kreditnej karty v určitom čase, na
určitom mieste, pri určitom počte kilometrov, za určitú sumu finančných prostriedkov, určitý objem
pohonných hmôt. Vzhľadom na počet kilometrov, ktoré žalobca prešiel od jedného tankovania po
ďalšie tankovanie, mal byť objem spotrebovaných pohonných hmôt podľa vnútropodnikovej smernice o
spotrebe pohonných hmôt nižší, ako bola skutočná spotreba pohonných hmôt navrhovateľa. Žalobca

spôsobil schodok na finančných prostriedkoch na tankovacích kreditných kartách tým, že z dôvodu
neodôvodnenej spotreby pohonných hmôt na jemu zverenom vozidle natankoval prostredníctvom
tankovacích kreditných kariet viac pohonných hmôt, ako mal vzhľadom na počet ubehnutých kilometrov
natankovať podľa vnútropodnikovej smernice o nakladaní a spotrebe pohonných hmôt. Základnou
právnou charakteristikou schodku je, že chýba hodnota, ktorú je zamestnanec povinný vyúčtovať.

Vo výške hodnoty pohonných hmôt, ktoré navrhovateľ prostredníctvom tankovacej kreditnej karty
natankoval naviac v porovnaní s tým, koľko mal vzhľadom na prejdený počet kilometrov natankovať
podľa vnútropodnikovej smernice o spotrebe pohonných hmôt, spôsobil žalovanému schodok na
finančných prostriedkoch na tankovacích kreditných kartách. Žalovaný vypočítal výšku škody na základe
záznamov o jednotlivých tankovaniach pohonných hmôt, cestovných príkazoch predložených žalobcom

avsúladesvnútropodnikovousmernicouospotrebepohonnýchhmôt,ktorejsprávnosťpotvrdilznalecký
posudok č. 12/08 znalca Ing. Igora Holubeca vypracovaný v obdobnej právnej veci navrhovateľa Lukáša
Hudáčeka proti žalovanému v konaní o zaplatenie 884,85 € s príslušenstvom, vedeným pod sp.zn.
18C/28/2004 na Okresnom súde Košice I. V spomínanom znaleckom posudku v odpovedi č. 4 znalec
potvrdil, že pri správnom spôsobe jazdy za predpokladu, že motor vozidla je v dobrom technickom stave

je možné konštatovať, že skutočná spotreba pohonných hmôt by mala zodpovedať normovanej spotrebe
a v odpovedi č. 7 znalec potvrdil, že postup žalovaného pri zúčtovaní spotreby PHM bol v súlade s
vnútropodnikovou smernicou a jej prílohami. Povinnosť žalobcu dodržiavať vnútropodnikovú smernicu
je uvedená v bode 5.3.1 pracovného poriadku, ktorý je záväzný pre všetkých zamestnancov spoločnosti,
teda aj žalobcu. Žalobca bol riadne poučený v súlade s vydanou vnútropodnikovou smernicou, ktorá sa

navyše nachádza aj v každom vozidle žalovaného. Nadspotreba nafty počas služobnej cesty vozidlom
pokiaľ nie je spôsobená technickou závadou vozidla, je podľa pracovnej zmluvy aj závažným porušením
pracovnej disciplíny. Žalobca bol žalovaným upozorňovaný na neodôvodnenú spotrebu pohonných hmôt
počas pracovných ciest.

Žalobca sa vyjadril k odporu žalovaného podaním doručeným súdu 22.3.2010, v ktorom uviedol, že
žalovaný v odpore žiadnym spôsobom nespochybňuje vymáhanú pohľadávku čo do dôvodu ani čo do
výšky, iba tvrdí, že zanikla jeho jednostranným započítaním. Zavinenie žalobcu na vzniku údajnej škody
na majetku žalovaného titulom nadspotreby PHM podľa žalovaného spočíva v tom, že žalobcom vedené
nákladné motorové vozidlo pri výkone práce, t.j. pri bežnej jazde, dosiahli vyššiu spotrebu PHM ako to

určuje interná smernica žalovaného a takýto záver žalovaného je zjavne neopodstatnený, odporujúci
základným princípom pracovno-právnych vzťahov. Žalovaný nie je osobou oprávnenou záväzne určovať
priemernú spotrebu PHM na vozidlách, ktoré užíva, preto údaje o priemerných spotrebách PHM v
jeho internej smernici nemôžu mať záväzný charakter. Ak chcel žalovaný zistiť objektívnu spotrebu
PHM svojich vozidiel, mohol ich dať tzv. prelitrovať oprávnenej organizácii, čo však neurobil. Výška

spotreby môže byť rôzna pri objemovo rovnako naložených nákladných motorových vozidlách, ktoré
však prevážajú hmotnosťou rozdielny tovar. Žalovaný sa špecializuje na prepravu výrobkov z ocele,
najmä pre automobilový priemysel, kde jeho nákladné motorové vozidlá sú časti zaťažené na maximálnu
možnú mieru. Rozdiel priemernej spotreby aj o viac ako 50 % však môže byť aj pri vozidlách identickýchs rovnako ťažkým nákladom, ktoré však premávajú po cestách rôznej kvality /diaľnice, cesty nižších
tried/, alebo polohy /cesty vedúce po rovine, v kopcoch a pod./. Aj z uvádzaných príkladov, ktoré
zďaleka nevyčerpávajú všetky faktory ovplyvňujúce spotrebu PHM pri bežnej prevádzke nákladných

motorových vozidiel /počasie, technický stav, zápchy na cestách a pod./ je zrejmé plne očakávať široké
rozpätie spotreby PHM u jednotlivých nákladných motorových vozidiel. Preto široké rozpätie spotreby
PHM, ako aj samotná výška reálnej spotreby v danom čase sú ovplyvnené najmä vyššie uvedenými
objektívnymi faktormi existujúcimi nezávisle od vôle vodiča, ktoré dopravca musí akceptovať, pretože
sú imanentnou súčasťou podstaty jeho podnikateľskej činnosti, ktorou je nákladná doprava. Preto v

prípade spotreby PHM nemôže existovať zavinenie zamestnanca ako vodiča nákladného motorového
vozidla, o ktorého spotrebu sa jedná ako základný predpoklad vzniku zodpovednosti takéhoto vodiča
za škodu vzniknutú titulom nadspotreby PHM. Nadspotreba PHM naviac ani nie je škodou vzniknutou
na majetku zamestnávateľa, ale jeho nákladom pri výkone podnikateľskej činnosti, čo je preukázané
aj tým, že zamestnávateľ si PHM spotrebované titulom nadspotreby uplatňuje ako svoju nákladovú
položku. Z dôvodu, že v prípade tzv. nadspotreby neexistuje škoda na majetku zamestnávateľa a nie

je dané ani zavinenie vodiča ako zamestnanca, nemôže existovať ani nárok uplatnený žalovaným a
teda nemohlo ani dôjsť k jeho započítaniu nárokom žalobcu a zániku pohľadávky žalobcu vymáhanej
v tomto konaní. Pre účely vlastnej kontroly a evidencie si môže dopravca stanoviť priemerné hodnoty
spotreby PHM a motivovať vodičov vyvíjať maximálnu snahu o ich dosiahnutie alebo priblíženie sa k nim
poskytnutím prémií, iných výhod, ale v žiadnom prípade nemôže postupovať ako žalovaný. Nadspotreba

PHM definovaná zamestnávateľom interným predpisom nie je ani porušenie pracovnej disciplíny vodiča
nákladného motorového vozidla a nie to ešte zavinením zakladajúcim nárok na náhradu škody od tohto
zamestnanca. Predložený znalecký posudok je irelevantný, pretože sa nezaoberá podstatnou otázkou
a to či je zamestnávateľ oprávnený voči svojim zamestnancom ako vodičom nákladných motorových
vozidiel vyvodzovať z nedodržania ním jednostranne určenej priemernej spotreby PHM akúkoľvek formu

zodpovednosti alebo zavinenia a teda náhradu za tzv. nadspotrebu PHM. Hoci motorovú naftu, ktorú
žalobca tankoval do vozidla v súvislosti s výkonom svojej práce vodiča medzinárodnej kamiónovej
dopravy, ako aj finančné prostriedky použité na jej kúpu, nie je možné považovať za ceninu, ani za
tovar určený na obeh a predaj, je možné súhlasiť so záverom, že ich použitie je povinný vyúčtovať.
Toto vyúčtovanie zverených peňažných prostriedkov žalobca vykonal a žalovaný ani netvrdí, že by

u žalobcu zistil rozdiel medzi sumou použitých peňažných prostriedkov preukázateľne použitých na
nákup PHM a sumou prostriedkov vybratých žalobcom z bankových účtov žalovaného. Taktiež žalobca
nezistil rozdiel medzi množstvom spotrebovaných PHM a kúpených PHM, teda žalobca žalovanému
žiadny schodok na zverených hodnotách nespôsobil. Žalobca opätovne poukázal na skutočnosť, že
jednostranné započítanie pracovno-právnych nárokov Zákonník práce vylučuje.

Na pojednávaní konanom dňa 14.9.2010 žalobca upravil svoj návrh na začatie konania a žiadal zaviazať
žalovaného na zaplatenie istiny vo výške 1.970,62 € spolu s úrokom z omeškania vo výške 9 % ročne
zo sumy 2.774,30 € od 3.12.2009 do 29.4.2010 a zo sumy 1.970,62 € od 30.4.2010 do zaplatenia, to
všetko do 3 dní od právoplatnosti rozsudku. S uvedeným späťvzatím návrhu zo strany žalobcu žalovaný

súhlasil.

Súd vykonal dokazovanie listinnými dôkazmi, prednesmi účastníkov konania, výpoveďou žalobcu,
pripojenými spismi a zistil nasledovný skutkový stav:

Dňa 1.8.2008 uzavrel žalobca ako zamestnanec so žalovaným ako zamestnávateľom pracovnú zmluvu
s rovnakým nástupným dňom, ku ktorému vznikol pracovný pomer. Žalobca mal vykonávať druh
práce: vodič v nákladnej medzinárodnej a vnútroštátnej kamiónovej doprave, s miestom výkonu práce:
Rozvojová 2, 04011 Košice, a to na dobu neurčitú. V pracovnej zmluve boli dohodnuté mzdové
podmienky, pričom mzda mala byť splatná pozadu za mesačné obdobie jednorázovo a v termíne do 31.

dňa nasledujúceho mesiaca. Ďalej sa účastníci tohto pracovného pomeru dohodli, že cestovné náhrady,
náhrady výdavkov a iných plnení pri zahraničných pracovných cestách mimo územia SR, poskytne
žalovaný bezhotovostným prevodom na účet žalovaného v inej ako slovenskej mene /EUR/ vedeného
v banke po skončení hodnotiaceho obdobia, najneskôr v lehote do 30 kalendárnych dní odo dňa
predloženia písomných dokladov. Toho istého dňa 1.8.2008 podpísali žalobca so žalovaným aj dohodu

o poskytnutí finančnej zábezpeky, na základe ktorej sa žalobca ako zamestnanec zaviazal poskytnúť
žalovanému ako zamestnávateľovi finančnú zábezpeku vo výške 1.200 € za účelom zabezpečenia
všetkých budúcich pohľadávok zamestnávateľa voči zamestnancovi, ktoré vzniknú počas, alebo ktoré
môžu vzniknúť po skončení pracovného pomeru. Jedná sa najmä o pohľadávky vzniknuté z titulupredčasného ukončenia pracovného pomeru, spôsobenej škody zamestnávateľovi alebo tretím osobám
v rámci výkonu práce, nevyúčtovaných preddavkov cestovných náhrad, neoprávnených výberov z
platobných a iných kariet a podobne. Žalobca mal uhradiť zábezpeku v 4 rovnomerných splátkach.

Zároveňvdohodesúhlasilapožiadalzamestnávateľa,abysplátkyboliuhradenéformoujednostranného
započítania s cestovnými náhradami, ktoré budú zamestnancovi poskytnuté v priebehu pracovného
pomeru. V článku IV. sa zmluvné strany ďalej dohodli, že zamestnávateľ vráti zamestnancovi finančnú
zábezpeku pri skončení pracovného pomeru v lehote do 60 dní odo dňa skončenia pracovného pomeru
bezhotovostným prevodom na účet zamestnanca za podmienky, ak zamestnanec pred skončením

pracovného pomeru nebol účastníkom poistnej alebo inej udalosti, z ktorej vznikla zamestnávateľovi
alebotretejosobeškoda,alebosámspôsobilškoduzamestnávateľovi,alebotretejosobevrámcivýkonu
práce a táto poistná udalosť alebo vzniknutá škoda nebola ku dňu skončenia pracovného pomeru
zlikvidovaná zo strany príslušnej poisťovne alebo nebola inak vysporiadaná. Zároveň zmluvné strany
sa dohodli a zamestnanec súhlasil, aby zamestnávateľ jednostranne započítal všetky svoje budúce
pohľadávky voči zamestnancovi so zábezpekou poskytnutou na základe tejto dohody.

Dňa 1.8.2008 bola uzatvorená medzi žalobcom ako zamestnancom a žalovaným ako zamestnávateľom
dohoda o hmotnej zodpovednosti a dohoda o hmotnej zodpovednosti za hotovosti zverené v Sk a
v cudzej mene, za kreditné karty, ceniny a za iné zverené bezhotovostné doklady na vyúčtovanie,
na základe ktorej zamestnanec prebral zodpovednosť za stranu nástrojov, ochranných prostriedkov

a iných podobných predmetov jemu zverených, za zverenú hotovosť v Sk a v cudzej mene, ktorú
prevzal ako zálohu za zahraničnú cestu, za kretitné a platobné karty, ceniny, tovar, zásoby materiálu
a iné doklady a hodnoty určené na obeh alebo obrat, ktoré je povinný vyúčtovať. V zmysle bodu IV.
uvedenej dohody sa zamestnanec zaviazal všetky hodnoty riadne a bežne vyúčtovať, sumy podľa
predložených a zamestnávateľom odsúhlasených účtovných dokladov, urobiť všetky potrebné úkony,

aby nevznikali škody na zverenom majetku. Prebral ďalej hmotnú zodpovednosť za prevzaté a zverené
hodnoty uvedené v bode I., ako aj hodnoty, ktoré prevezme v súvislosti s vykonaním svojej funkcie.
Prebral zodpovednosť za prípadný schodok na týchto hodnotách, hotovostiach, ceninách, pokiaľ by
nepreukázal, že tento schodok nezavinil.

Listom zo dňa 16.7.2009 žalobca okamžite skončil pracovný pomer u žalovaného v súlade s ust. § 69
ods. 1písm. b/ Zákonníka práce.

Zo zápočtového listu vystaveného žalovaným súd zistil, že žalobca bol zamestnaný uňho v období od
1.8.2008 do 17.7.2009.

Z výplatnej pásky žalobcu súd zistil, že za mesiac máj 2009 stravné predstavovalo sumu 938,30 €.

Z rekapitulácie účtu - prijatá záloha od zamestnanca vystaveného žalovaným súd zistil, že k dátumu
28.8.2008 s variabilným symbolom 082008 bola žalobcovi účtovaná suma 210 €, k 30.9.2008 s

variabilným symbolom 092008 suma 108 €, k 31.10.2008 s variabilným symbolom 102008 suma 378 € a
k 31.12.2008 s variabilným symbolom 122008 suma 130 €, spolu 826 €. Uvedený doklad bol vystavený
3.3.2009.

Zo mzdového listu, ako aj príslušného výpisu z účtu vyplýva, že za mesiac február 2009 vznikol žalobcovi

nárok na vyplatenie stravného a navýšenia 863,10 €, pričom na účet mu bola dňa 6.4.2009 pripísaná
suma 588 €. Zo mzdového listu, ako aj príslušného výpisu z účtu ďalej vyplýva, že za mesiac apríl
2009 mu vznikol nárok na stravné a navýšenie v sume 629,95 €, pričom na účet mu bola dňa 2.7.2009
pripísaná suma 507,95 €.

Listom zo dňa 4.8.2009 žalovaný oznámil započítanie pohľadávok a to záväzkov evidovaných voči
žalobcovi v ich účtovnej evidencii: 1.200 € (dohoda), 938,30 € (cestovné náhrady - máj 2009), 803,68 €
(náhrada mzdy v sume priemerného mesačného zárobku za výpovednú dobu 2 mesiacov - § 69 ods. 4
- odstupné), spolu celková výška záväzkov 2.941,98 €. V liste žalovaný uviedol, že eviduje pohľadávku
voči žalobcovi vo výške 2.774,30 € ako škodu spôsobenú z dôvodu schodku na zverených hodnotách

za obdobie august 2008 až máj 2009, čím jednostranne započítava tieto pohľadávky vo výške 2.774,53
€ oproti jeho záväzkom evidovaným v účtovnej evidencii vo výške 2.941,98 €. Oznámenie o započítaní
pohľadávok zo dňa 4.8.2009 bolo doručené žalovanému 7.8.2009.V konaní vedenom na Okresnom súde Košice I pod sp.zn. 18C/28/2004 v právnej veci žalobcu Lukáš
HudáčekprotižalovanémuSTEELTRANS,s.r.o.,ozaplatenie884,85€spríslušenstvombolvyhotovený
znalecký posudok č. 12/08 Ing. Igora Holubeca, znalca z oboru cestná doprava, ktorý na otázku

súdu, či žalobca mohol pri inom spôsobe jazdy ovplyvniť spotrebu pohonných hmôt, ak áno, v akom
rozsahu /určiť jeho rozmedzie v litroch/, znalec odpovedal, že nie je možné na túto otázku jednoznačne
odpovedať, nakoľko nepozná spôsob jazdy žalobcu. Spotreba pohonných hmôt je ovplyvňovaná
prevádzkovými podmienkami a prevádzkovými pomermi, ako aj technickým stavom motora vozidla, z
denných záznamov nie je možné zistiť, či vodič necháva počas čakania bežať motor, alebo ho vypínal.

Pri správnom spôsobe jazdy za predpokladu, že motor vozidla je v dobrom technickom stave, je možné
konštatovať, že skutočná spotreba pohonných hmôt by mala zodpovedať normovanej spotrebe. Na
ďalšiu otázku, či spotreba pohonných hmôt vykazovaná žalovaným u ostatných zamestnancov - vodičov
za podobných podmienok v roku 2002 /porovnateľný typ motorového vozidla, trasa, zaťaženie, ročné
obdobie/ bola porovnateľná so spotrebou PHM vykazovaných žalovaným u žalobcu, či za podobných
podmienok žalovaný vykazoval nadspotrebu PHM aj u ostatných zamestnancov a ak áno, uviesť

jej rozsah v litroch, vyčísliť ju v peniazoch a to jednotlivo u každého zamestnanca žalovaného -
vodiča, znalec odpovedal, že na túto otázku môže dať odpoveď žalovaný predložením výkazu spotreby
pohonných hmôt všetkých vozidiel, ktoré prevádzkuje. Podľa informácie, jednotlivé vozidlá jazdia po
rôznych trasách a porovnávať ich navzájom je obtiažne, ak nie nemožné.

Zo zápisu zo stretnutia škodovej komisie zo dňa 18.6.2009 súd zistil, že škodová komisia prejednala
nadspotrebu PHM za obdobie august 2008 - jún 2009 u žalobcu v celkovej výške vyčíslenej
zamestnávateľom 3.190,81 €, pričom škodová komisia znížila škodu za jazdy v letnom období o 10 %
a v zimnom období /november - marec vrátane/ o 15 % a odsúhlasila náhradu škody zo strany vodiča
vo výške 2.774,30 €.

Listom zo dňa 24.7.2009 doručeným žalobcovi 28.7.2009 si žalovaný uplatnil voči nemu náhradu škody
vo výške 2.774,30 € a to titulom schodku na jemu zverených hodnotách, ktorý bol povinný vyúčtovať.

Žalovaný predložil v konaní podklady pre mzdy - reálna spotreba /doprava/, sledovanie dopravy za

účtovné obdobie u žalobcu v rozmedzí od augusta 2008 do mája 2009, kde za každý jednotlivý mesiac
vyšpecifikoval žalovaný normovanú spotrebu, ako aj skutočnú spotrebu u žalobcu.

Z prezenčnej listiny zo školenia zamestnancov zo dňa 9.7.2008 súd zistil, že žalobca sa zúčastnil
školenia s názvom: Preškolenie z dokumentácie ICR vodičov MKD z právnych predpisov, interných

predpisov a dopravných predpisov, kedy mal byť informovaný o smernici o spotrebe pohonných látok
motorových vozidiel, ktorá určuje spotrebu pohonných látok motorových vozidiel - ťahačov, návesov
podľa druhu značky a typu motora a spôsobu evidencie nákupu pohonných látok, zisťovania skutočnej
spotreby pre jednotlivé vozidlá pri jednotlivých služobných cestách.

Na pojednávaní dňa 14.9.2010 žalobca aj žalovaný zhodne uviedli, že dňa 29.4.2010 bola žalobcovi
pripísaná na účet suma 714,73 €, ktorá predstavuje náhradu mzdy v zmysle § 69 ods. 4 zákonníka práce
pri okamžitom skončení pracovného pomeru.
Žalovaný vzniesol kompenzačnú námietku voči nároku žalobcu vo výške, v ktorej sa vzájomne
pohľadávky žalobcu a žalovaného kryjú 1.970,62 €. Žalobca mu spôsobil škodu, ktorá vznikla

nadspotrebou, čo potvrdzuje smernica žalovaného podporená znaleckým posudkom č. 12/2008, ako aj
rozsiahlymi listinnými dôkazmi.

Žalobca v konaní vypovedal, že do zamestnania u žalovaného nastúpil 1.8.2008 na dobu neurčitú, so
skúšobnou dobou 2 mesiacov. Na základe dohody bola stiahnutá finančná zábezpeka vo výške 1.200

€ z výplaty, resp. z diét a to kvôli tomu, že keby náhodou spôsobil zamestnávateľovi škodu, tak tento si
ju vykryje finančnou zábezpekou. Čo sa týka školenia ohľadom nadspotreby, toto vlastne školením ako
takým nebolo, len prijímací technik im mal na notebooku ukázať, aká je primeraná spotreba pohonných
hmôt, avšak žalobca oponoval tým, že ani výrobca neudáva priemernú spotrebu motorového vozidla
a podľa čoho žalovaný vypočítal túto nadspotrebu. Bolo mu povedané, že podľa vnútornej smernice.

Takéhoto školenia sa však on nezúčastnil. Za každou prepravou urobil vyúčtovanie, kde uvádzal počet
kilometrov, tankovanie pohonných hmôt, čo si potom zobral dispečer, ten prerátal kilometre + tonáž
zaťaženia motorového vozidla a mala mu vyjsť z toho suma v litroch, ktorú mal spotrebovať. Až ku
koncu pracovného pomeru mu bolo povedané, že jeho spotreba mohla byť nižšia. Vtedy dispečer odneho žiadal vysvetlenie tejto nadspotreby. Nadspotreba podľa neho mohla vzniknúť tým, že trasu vyberal
samotný dispečer, čiže podľa trasy, ktorá bola vybratá, resp. aj pneumatiky na motorovom vozidle boli
len od čínskeho výrobcu. Náhrada škody, ktorú si uplatňuje žalovaný s ním prejednaná nebola. Len

potom, čo okamžite zrušil pracovný pomer, tak mu zaslali uplatnenie si tejto škody voči nemu. Bolo mu aj
nepriamo prezentované, že táto nadspotreba sa mu bude sťahovať z diét. Čo sa týka prezenčnej listiny
a podpisu na školení zamestnancov, žalobca uznal svoj podpis, avšak tento zápis sa podpisoval tak,
že daný papier nechali u vrátnika a podpisovalo sa to uňho, keď sa vrátil z jazdy. Skutočnosť, že tzv.
nadspotreba sa bude strhávať z cestovných náhrad, žalobca s týmto priamo nesúhlasil, namietal to, že

to nie je výrobcom odporúčaná, resp. určená spotreba, ale len vnútropodniková smernica a namietol to
tak pri uzavretí pracovného pomeru a pri podpísaní pracovnej zmluvy, ako aj pri pohovore s dispečerom.

Podľa § 17 ods. 1 zákona č. 311/2001 Z.z. Zákonníka práce, právny úkon, ktorým sa zamestnanec
vopred vzdáva svojich práv, je neplatný.

Podľa § 18 Zákonníka práce, zmluva podľa tohto zákona alebo iných pracovnoprávnych predpisov je
uzatvorená, len čo sa účastníci dohodli na jej obsahu.

Podľa § 20 ods. 1 Zákonníka práce, práva a povinnosti z pracovnoprávnych vzťahov možno zabezpečiť
dohodou o zrážkach zo mzdy, ručením alebo zriadením záložného práva.

Podľa § 178 ods. 1 Zákonníka práce, zamestnanec je povinný si počínať tak, aby nedochádzalo k
ohrozeniu života, zdravia a poškodeniu majetku alebo k jeho zničeniu, ani k bezdôvodnému obohateniu.

Podľa § 179 ods. 1 Zákonníka práce, zamestnanec zodpovedá zamestnávateľovi za škodu, ktorú mu

spôsobil zavineným porušením povinností pri plnení pracovných úloh alebo v priamej súvislosti s ním.
Zamestnávateľ je povinný preukázať zamestnancovo zavinenie okrem prípadov uvedených v § 182 a
185.

Podľa § 182 ods. 1 veta prvá Zákonníka práce, ak zamestnanec prevzal na základe dohody o hmotnej

zodpovednosti zodpovednosť za zverené hotovosti, ceniny, tovar, zásoby materiálu alebo iné hodnoty
určené na obeh alebo obrat, ktoré je povinný vyúčtovať, zodpovedá za vzniknutý schodok.

Podľa § 182 ods. 2, Zákonníka práce, dohoda o hmotnej zodpovednosti sa musí uzatvoriť písomne,
inak je neplatná.

Podľa § 182 ods. 3 Zákonníka práce, zamestnanec sa zbaví zodpovednosti celkom alebo sčasti, ak
preukáže, že schodok vznikol celkom alebo sčasti bez jeho zavinenia.

Podľa § 186 ods. 1 Zákonníka práce, zamestnanec, ktorý zodpovedá za škodu, je povinný

nahradiť zamestnávateľovi skutočnú škodu, a to v peniazoch, ak škodu neodstráni uvedením do
predchádzajúceho stavu a ak túto škodu zamestnávateľ od zamestnanca požaduje.

Podľa § 186 ods. 2 Zákonníka práce, náhrada škody spôsobená z nedbanlivosti, ktorú zamestnávateľ
požaduje od zamestnanca, nesmie u jednotlivého zamestnanca presiahnuť sumu rovnajúcu sa

trojnásobku jeho priemerného mesačného zárobku pred porušením povinnosti, ktorým spôsobil škodu.
Toto obmedzenie neplatí, ak ide o osobitnú zodpovednosť zamestnanca podľa § 182 až 185 alebo ak
bola škoda spôsobená pod vplyvom alkoholu alebo po požití omamných látok alebo psychotropných
látok.

Podľa § 191 ods. 1 Zákonníka práce, zamestnávateľ môže požadovať od zamestnanca náhradu škody,
za ktorú mu zamestnanec zodpovedá. Požadovanú náhradu škody určí zamestnávateľ.

Podľa § 191 ods. 2 Zákonníka práce, zamestnávateľ prerokuje požadovanú náhradu škody so
zamestnancom a oznámi mu ju najneskôr do jedného mesiaca odo dňa, keď sa zistilo, že škoda vznikla

a že za ňu zamestnanec zodpovedá.Podľa § 222 ods. 2 Zákonníka práce, bezdôvodné obohatenie na účely tohto zákona je majetkový
prospech získaný plnením bez právneho dôvodu, plnením z neplatného právneho úkonu, plnením z
právneho dôvodu, ktorý odpadol, ako aj majetkový prospech získaný z nepoctivých zdrojov.

Podľa § 222 ods. 3 Zákonníka práce, predmet bezdôvodného obohatenia sa musí vydať tomu, na čí
úkor bol získaný. Musí sa vydať všetko, čo sa nadobudlo bezdôvodným obohatením. Ak to nie je možné
najmä preto, že obohatenie spočívalo vo výkonoch, musí sa poskytnúť peňažná náhrada.

Podľa § 34 zákona č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka, právny úkon je prejav vôle smerujúci najmä
k vzniku, zmene alebo zániku tých práv alebo povinností, ktoré právne predpisy s takýmto prejavom
spájajú.

Podľa § 39 Občianskeho zákonníka, neplatný je právny úkon, ktorý svojím obsahom alebo účelom
odporuje zákonu alebo ho obchádza alebo sa prieči dobrým mravom.

Podľa § 580 Občianskeho zákonníka, ak veriteľ a dlžník majú vzájomné pohľadávky, ktorých plnenie je
rovnakého druhu, zaniknú započítaním, pokiaľ sa vzájomne kryjú, ak niektorý z účastníkov urobí voči
druhému prejav smerujúci k započítaniu. Zánik nastane okamihom, keď sa stretli pohľadávky spôsobilé
na započítanie.

Podľa § 5 zákona č. 283/2002 Z.z. o cestovných náhradách, zamestnancovi patrí stravné za každý
kalendárny deň pracovnej cesty za podmienok ustanovených týmto zákonom. Suma stravného je
ustanovená v závislosti od času trvania pracovnej cesty v kalendárnom dni, pričom čas trvania pracovnej
cesty je rozdelený na časové pásma a) 5 až 12 hodín, b) nad 12 hodín až 18 hodín, c) nad 18 hodín.

Podľa § 19 náhrady podľa tohto zákona možno paušalizovať. Pri výpočte paušálnej sumy vychádza
zamestnávateľ z priemerných podmienok rozhodných pre poskytovanie náhrad zamestnancovi, alebo
skupine zamestnancov. Pokiaľ sa zmenia podmienky, za ktorých sa paušálna suma určila, je
zamestnávateľ povinný túto sumu preskúmať a upraviť.

Podľa § 13 ods. 1 zákona o cestovných náhradách, pri zahraničnej pracovnej ceste zamestnancovi
patrí za každý kalendárny deň zahraničnej pracovnej cesty za podmienok ustanovených týmto zákonom
stravné v cudzej mene. Stravné v cudzej mene je ustanovené v závislosti od času trvania zahraničnej
pracovnej cesty mimo územia Slovenskej republiky v kalendárnom dni, pričom čas trvania zahraničnej

pracovnej cesty mimo územia Slovenskej republiky je rozdelený na časové pásma a) do 6 hodín vrátane,
b) nad 6 hodín až 12 hodín, c) nad 12 hodín.

Podľa § 13 ods. 2 zákona o cestovných náhradách, základné sadzby stravného v cudzej mene ustanoví
opatrenie, ktoré vydá Ministerstvo financií Slovenskej republiky (ďalej len "ministerstvo financií") vždy

pre nasledujúci kalendárny rok tak, aby nadobudlo účinnosť 1. januára príslušného kalendárneho roka;
v priebehu kalendárneho roka základné sadzby stravného v cudzej mene upraví ministerstvo financií,
ak zmena úrovne cien vo verejných stravovacích zariadeniach v jednotlivých krajinách dosiahne od
poslednej úpravy aspoň 10%. Opatrenie sa vyhlási uverejnením jeho úplného znenia.

Podľa § 13 ods. 4 zákona o cestovných náhradách, ak zahraničná pracovná cesta mimo územia
Slovenskej republiky trvá v kalendárnom dni a) do 6 hodín vrátane, patrí zamestnancovi vo výške 25%
zo základnej sadzby stravného, b) nad 6 hodín až 12 hodín, patrí zamestnancovi stravné vo výške 50%
zo základnej sadzby stravného, c) nad 12 hodín, patrí zamestnancovi stravné v sume základnej sadzby
stravného.

Podľa § 36a zák. o cestovných náhradách, náhrady poskytované podľa tohto zákona sú splatné v
lehote podľa § 36 ods. 8. Ak má zamestnávateľ z dôvodu neprítomnosti zamestnanca na pracovisku
zamestnávateľaznemožnenévlehotesplatnostiposkytnúťnáhradyvcudzejmene,poskytneichvlehote
splatnosti v eurách.

Podľa § 36 ods. 8 zákona o cestovných náhradách, zamestnávateľ je povinný do desiatich pracovných
dní odo dňa predloženia písomných dokladov vykonať vyúčtovanie pracovnej cesty alebo inej
skutočnosti zakladajúcej nárok na náhrady podľa tohto zákona a uspokojiť nároky zamestnanca,ak nie je v kolektívnej zmluve, alebo v písomnej dohode so zamestnancom dohodnutá, alebo vo
vnútornom predpise zamestnávateľa určená dlhšia doba, najdlhšie však do konca kalendárneho
mesiaca nasledujúceho po kalendárnom mesiaci, v ktorom boli predložené písomné doklady.

Podľa§517ods.1a2zákonač.40/1964Zb.Občianskehozákonníka,dlžník,ktorýsvojdlhriadneavčas
nesplní, je v omeškaní. Ak ide o omeškanie s plnením peňažného dlhu, má veriteľ právo požadovať od
dlžníkapopriplneníúrokyzomeškania,akniejepodľatohtozákonapovinnýplatiťpoplatokzomeškania;
výšku úrokov z omeškania a poplatku z omeškania ustanovuje osobitný predpis.

Podľa § 3 nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z.z., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Občianskeho
zákonníka, výška úrokov z omeškania je o 8 percentuálnych bodov vyššia ako základná úroková sadzba
Európskej centrálnej banky platná k prvému dňu omeškania s plnením peňažného dlhu.

Podľa § 96 ods. 1 zákona č. 99/1963 Zb. Občianskeho súdneho poriadku, navrhovateľ môže vziať za

konania späť návrh na jeho začatie, a to sčasti alebo celkom. Ak je návrh vzatý späť celkom, súd konanie
zastaví. Ak je návrh vzatý späť sčasti, súd konanie v tejto časti zastaví.

Podľa§96ods.3Občianskehosúdnehoporiadku,nesúhlasodporcusospäťvzatímnávrhuniejeúčinný,
ak dôjde k späťvzatiu návrhu skôr, než sa začalo pojednávanie, alebo ak ide o späťvzatie návrhu na

rozvod, neplatnosť manželstva alebo určenie, či tu manželstvo je alebo nie je.

Súd mal v konaní preukázané, že medzi účastníkmi vznikol na základe pracovnej zmluvy
pracovnoprávnyvzťah.Medziúčastníkminebolosporné,žežalobcaprežalovanéhovykonávalpracovné
cesty, za ktoré mu patrilo stravné vyčíslené za jednotlivé mesiace pracovného pomeru samotným

žalovaným. Vykonaným dokazovaním súd dospel k záveru, že nárok žalobcu je dôvodný a preto mu
v rozsahu 1.970,62 EUR s príslušenstvom vyhovel. Súd sa v plnom rozsahu priklonil k argumentácii
žalobcu a mal za to, že dohoda o poskytnutí finančnej zábezpeky uzavretá medzi účastníkmi konania
je neplatná. Žalobca správne poukázal na to, že v pracovnoprávnych vzťahoch existujú len tri taxatívne
vymedzené spôsoby zabezpečenia práv a povinností a to dohoda o zrážkach zo mzdy, ručenie alebo

zriadenie záložného práva. V nadväznosti na ustanovenie § 18 Zákonníka práce, ktoré umožňuje v
pracovnom práve uzatvárať len zmluvy upravené v pracovnoprávnych predpisoch, sa ustanovenie §
20 ods. 1 Zákonníka práce považuje za kogentné vymedzenie druhov zmluvných zabezpečovacích
prostriedkov. Vo vzťahu k týmto výslovne vymenovaným druhom zabezpečovacích prostriedkov v
pracovnom práve nemožno použiť subsidiárnu pôsobnosť Občianskeho zákonníka. Práve preto dohoda

o poskytnutí finančnej zábezpeky nemôže byť definovaná ako riadny a zákonom povolený prostriedok
zabezpečenia práv a povinností v pracovnoprávnych vzťahoch.

Už zo samotného označenia účastníkov tejto dohody - žalovaného ako zamestnávateľa a žalobcu ako
zamestnanca - je zrejmé, že predmetná dohoda vznikla v súlade s pracovnoprávnym pomerom žalobcu

a žalovaného. V bode 2.1 tejto dohody je výslovne vymedzené, že finančná zábezpeka sa poskytuje za
účelom zabezpečenia všetkých budúcich pohľadávok zamestnávateľa voči zamestnancovi, ktoré mali
alebomohlivzniknúťpočasaposkončenípracovnéhopomeruatedadohodasamalatýkaťjednoznačne
pracovnoprávneho vzťahu medzi žalobcom a žalovaným. To znamená, že žalobca ako zamestnanec už
vopred vyplatil žalovanému sumu za nejaké prípadné budúce škody s tým, že žalovaný mu nemusel

preukazovať jeho zavinenie prípadne aj rozsah skutočnej náhrady škody. Týmto sa žalobca naozaj
vopred vzdal práva na to, aby mu žalovaný v prípade vzniku škody preukázal jeho zavinenie a aj rozsah
náhrady škody, čo v pracovnoprávnych vzťahoch nie je prípustné.

Dohoda vlastne umožňovala žalovanému aj po skončení pracovného pomeru uplatniť si voči bývalému

zamestnancovi akýkoľvek nárok bez možnosti zamestnanca sa proti tomu nejako brániť. Žalovaným
predloženédôkazy-zápiszoškodovejkomisieapodkladypremzdy-nemožnopovažovaťzarelevantné
dôkazy o zavinení žalobcu, pretože v tomto zápise je len samozrejmé, že škodová komisia škodu voči
zamestnancovi odsúhlasila, pretože to bolo len v jeho prospech. Žalovaný takto nemusel žalobcovi ako
svojmu bývalému zamestnancovi vrátiť poskytnutú finančnú zábezpeku a túto si chcel vykompenzovať

s údajnou žalobcom zavinenou škodou predstavujúcou schodok na zverených hodnotách, ktoré bol
povinný žalobca vyúčtovať a to ako rozdielom medzi spotrebou určenou samotným žalovaným jeho
vlastnou internou smernicou a skutočnou spotrebou pohonných hmôt.Pokiaľ ide teda o vzájomný nárok žalovaného uplatneného titulom náhrady škody v rámci kompenzačnej
námietky, súd uvádza, že schodkom je rozdiel medzi skutočným stavom hodnôt zverených na
vyúčtovanie a údajmi v účtovnej evidencii, o ktorý je skutočný stav nižší než stav účtovný. Predmetom

dohody o hmotnej zodpovednosti môžu byť len hodnoty určené na obeh a obrat. Ide napríklad o
finančnú hotovosť, ceniny, tovar, zásoby tovaru a iné hodnoty, s ktorými má zodpovedný zamestnanec
možnosť nakladať po celý čas, po ktorý mu budú tieto hodnoty zverené. Skutočnosť, že zamestnanec
a zamestnávateľ uzavreli platnú dohodu o hmotnej zodpovednosti, sama osebe neznamená, že
zamestnanec bude vždy zodpovedať podľa § 182 ZP. Táto zodpovednosť totiž prichádza do úvahy

len vtedy, ak dôjde ku škode vo forme schodku, t.j. na hodnotách (veciach) určených na obeh alebo
obrat, ktoré zamestnanec prevzal. Ide teda napríklad o veci, ktoré má zamestnanec v sklade, ktoré
sa prepravujú, finančné prostriedky a podobne. V žiadnom prípade sem nemožno zahrnúť napríklad
pracovnépomôcky,motorovévozidlo,nakúpenépohonnélátky,ktorémázamestnanecakovodičvozidla
užívať. Zavinenie zamestnanca pri zodpovednosti za schodok je ďalším nevyhnutným predpokladom
jeho zodpovednosti. Na rozdiel od všeobecnej zodpovednosti zamestnanca, pri zodpovednosti za

schodok existenciu zavinenia zamestnávateľ nemusí preukazovať. Naopak, je to zamestnanec, ktorý
v prípade, keď sa chce zbaviť zodpovednosti, musí preukázať, že vznik schodku nezavinil. Existenciu
schodku musí preukázať zamestnávateľ. Zavinenie sa definuje ako vnútorný psychický vzťah fyzickej
osoby ku konaniu a výsledkom tohto konania. Zavinenie môže spočívať v dvoch formách, a to vo forme
úmyslu alebo nedbanlivosti. Pre zodpovednosť zamestnanca za schodok stačí, ak je dané zavinenie vo

forme nedbanlivosti.

Súd sa nestotožnil s právnou kvalifikáciou žalovaného, že mu žalobca titulom schodku na zverených
hodnotách neuhradil 2.941,98 € (v konaní uplatnené kompenzačnou námietkou len v rozsahu 1.970,62
€).Použitiefinančnýchprostriedkovžalovanéhoprostredníctvomtankovacíchkreditnýchkarietnanákup

pohonných hmôt bol zo strany žalobcu riadne vyúčtovaný a zdokladovaný, o čom svedčia podklady pre
mzdy - spotreba (dispečing), na základe ktorých žalovaný vypočítal tzv. škodu, ktorú mu mal žalobca
spôsobiť, avšak toto podľa názoru súdu nemožno subsumovať pod definíciu schodku ako takého. U
žalobcu nebol zistený rozdiel medzi sumou peňažných prostriedkov použitých na nákup pohonných
hmôt a sumou prostriedkov žalobcom vybratých z tankovacích kreditných kariet žalovaného. Žalovaný

za schodok označuje rozdiel medzi sumou reálne vynaloženou a spotrebovanou na nákup pohonných
hmôt do svojich nákladných vozidiel a sumou, ktorú on v zmysle vlastnej vnútropodnikovej smernice
považoval za primeranú za nákup týchto pohonných hmôt. Avšak požiadavku žalovaného resp. jeho
predpoklad v zmysle vnútopodnikovej internej smernice, aká vysoká suma finančných prostriedkov
sa má použiť na nákup PHM na danú jazdu, nemožno definovať ako schodok tak, ako to má na

mysli Zákonník práce. I tu sa je nutné prikloniť k argumentácii žalobcu, že spotreba pohonných
hmôt a teda aj výška na to vynaložených finančných prostriedkov sa odvíja od mnohých objektívne
nemerateľných faktorov ako trasa jazdy, dĺžka cesty, zápchy na cestách, zaťaženosť motorového
vozidla, technický stav motorového vozidla, počasie a podobne, ktoré v konečnom dôsledku nemôžu
byť pripisované na ťarchu zamestnanca, ktorý uvedené faktory nemôže nijako ovplyvniť. Nakoniec aj

znalec v predloženom znaleckom posudku konštatoval, že potreba pohonných hmôt je ovplyvňovaná
prevádzkovými podmienkami a pomermi, technickým stavom vozidla, pričom porovnávanie vozidiel,
ktoré jazdia na rôznych trasách je obtiažne, resp. až nemožné. Opätovne súd dáva do popredia, že
očakávanie žalovaného ohľadom výšky finančných prostriedkov vynaložených na nákup pohonných
hmôt nemožno označiť za schodok, ku schodku ako takému ani nedošlo, pretože žalobca použitie

finančných prostriedkov z tankovacích kariet riadne žalovanému vyúčtoval, a teda nie je naplnená
podmienka vzniku schodku podľa § 182 Zákonníka práce.

Zo zhodných vyjadrení účastníkov konania bez pochyby súdu vyplynul spôsob zloženia sumy 1.200,-
EUR žalobcom žalovanému a to tak, že mu vlastne neboli vyplácané cestovné náhrady, na ktoré mu

vznikol nárok v mesiacoch august 2008 až apríl 2009. Z rekapitulácie z účtu, príslušných mzdových listov
a k tomu prislúchajúcich výpisov z účtu súd konkrétne zistil, že žalovaný žalobcovi neuhradil stravné
za mesiac 8/2008 210 €, za 9/2008 108 €, za 10/2008 378 €, za 12/2008 130 €, za 2/2009 275,10 €,
za 4/2009 122 €. Tie mali byť podľa zákona o cestovných náhradách vyplatené do konca kalendárneho
mesiaca nasledujúceho po príslušnom kalendárnom mesiaci, t.j. všetky najneskôr do 31.5.2009. Súhlas

a zároveň žiadosť žalobcu ako zamestnanca uvedený v bode 2.2 dohody o poskytnutí finančnej
zábezpeky k tomu, aby suma finančnej zábezpeky bola žalovanému uhradená formou jednostranného
započítania s cestovnými náhradami, ktoré mali byť žalobcovi poskytnuté v priebehu pracovného
pomeru, je nutné tiež chápať ako vzdanie sa práva žalobcu na budúce vzniknuté nároky na vyplateniecestovných náhrad v rámci pracovnoprávneho pomeru. Už aj z tohto druhého dôvodu súd považuje
dotyčnú dohodu za neplatnú s poukazom na ustanovenie § 17 Zákonníka práce.

Oba vyššie citované dôvody neplatnosti dohody o poskytnutí finančnej zábezpeky, a to že sa
zamestnanec vopred vzdal svojho práva na preukazovanie zavinenia zo strany zamestnávateľa pri
akejkoľvek škode a zároveň, že sa zamestnanec vopred vzdal svojho práva na vyplatenie cestovných
náhrad svedčí jednoznačne len tomu, že predmetná dohoda svojím obsahom a účelom odporuje
Zákonníku práce a obchádza ho. A preto tento právny úkon je nutné s poukazom na § 38 Občianskeho

zákonníka považovať za absolútne neplatný.

Súd sa zaoberal aj otázkou, či v prípade nevyplatenia cestovných náhrad a kompenzovania týchto súm
na finančnú zábezpeku mohlo vôbec dôjsť k riadnemu započítaniu. Na tomto mieste si súd dovoľuje
poukázať na stanovisko Krajského súdu v Košiciach č.k.: 3Co/23/2009-136 zo dňa 26.5.2009 v obdobnej
právnej veci, kedy bolo konštatované, že započítanie pracovnoprávnych nárokov s inými nie je možné.

Subsidiárna pôsobnosť občianskeho zákonníka vo vzťahu k všeobecnej 1. časti Zákonníka práce je
zakotvené v § 1 ods. 4 Zákonníka práce v tomto znení: „Ak tento zákon v prvej časti neustanovuje inak,
vzťahujú sa na tieto právne vzťahy všeobecné ustanovenia Občianskeho zákonníka“; V znení účinnom
do 1.9.2007 bola subsidiárna pôsobnosť Občianskeho zákonníka obsiahnutá v ods. 2 § 1 v znení: „Ak

tento zákon v prvej časti neustanovuje inak, vzťahuje sa na tieto právne vzťahy Občiansky zákonník“ a v
znení účinnom od 1.9.2007 do 31.12.2008 subsidiárna pôsobnosť Občianskeho zákonníka bola v tomto
znení obsiahnutá v ods. 4 § 1. Táto subsidiárna pôsobnosť Občianskeho zákonníka zmenená, že to čo
Zákonník práce neupravil špeciálne v prvej všeobecnej časti, t.j. v § 1 až § 40, sa spravuje všeobecnými
ustanoveniami Občianskeho zákonníka, t.j. ustanoveniami §§ 1 až 122 Občianskeho zákonníka. Inštitút

započítania(kompenzácie?jednostrannýmprávnymúkonom,akoajdohodoujeobsiahnutývprvejhlave
8. časti Občianskeho zákonníka, t.j. v úprave záväzkového práva, na ktoré ustanovenia sa subsidiárna
pôsobnosť Občianskeho zákonníka nevzťahuje.

Nakoľko teda žalobcovi neboli zo strany žalovaného vyplácané cestovné náhrady za mesiace august

2008 až apríl 2009 v celkovej sume 1.200,- EUR (celková suma činila až 1.223,10 €, avšak suma
nad 1.200 €, t.j. 23,10 € bola žalobcovi vyplatená) a vyššie citovanú dohodu o poskytnutí finančnej
zábezpeky súd vyhodnotil ako absolútne neplatnú s poukazom na § 17 Zákonníka práce a § 39
Občianskeho zákonníka, nemožno tu pochybovať o povinnosti žalovaného uhradiť žalobcovi sumu
1.200,- Sk titulom nevyplatených cestovných náhrad a teda nárok žalobcu v tomto rozsahu 1.200 € je

plne dôvodný. Ako tiež nespochybniteľný a plne dôvodný sa súdu javil aj nárok žalobcu na vyplatenie
sumy cestovných náhrad (stravného) za mesiac 5/2009 vo výške 938,30 €, čo žalovaný vlastne nijako v
konaní nespochybnil, pričom nevyplatenie tejto sumy žalovaným žalobcovi zdôvodňoval len vznesenou
kompenzačnou námietkou.

Zo zhodných vyjadrení účastníkov konania ďalej vyplynulo, že dňa 29.4.2010 bola žalobcovi pripísaná
na jeho účet suma 714,73 € predstavujúca náhradu mzdy (čistú mzdu vypočítanú z hrubej mzdy vo
výške 803,68 €) podľa § 69 ods. 4 Zákonníka práce. Z uvedeného dôvodu potom súd priznal žalobcovi
aj uplatnený úrok z omeškania z pôvodne žalovanej sumy 2.774,30 € od 3.12.2009 (deň nasledujúci
po doručení návrhu na začatie konania žalovanému) do 29.4.2010 a zo sumy 1.970,62 € od 30.4.2010

do zaplatenia. Súd posudzoval aj výšku úroku z omeškania a mal za to, že táto je správne uplatnená,
pretože s celkovou sumou 2.774,30 € sa žalovaný dostal do omeškania dňa 1.9.2009 (pretože náhrada
mzdy v zmysle § 69 ods. 4 ZP bola splatná najneskôr do 31.8.2009) a v uvedený deň bola základná
úroková sadzba Európskej centrálnej banky 1%, čo s pripočítaním 8 percentuálnych bodov v zmysle §
3 nariadenia vlády ST č. 87/1995 Zb. predstavuje presne 9% ročne. Žalobca si dokonca uplatnil úrok z

omeškania až od neskoršieho dátumu, t.j. požadoval menej, a preto súd nemal dôvod mu nevyhovieť.

Na základe dispozičného úkonu žalobcu, ktorým zobral svoj návrh v prevyšujúcej časti späť, súd za
súhlasu žalovaného a v zmysle ustanovenia § 96 ods. 1 a 3 Občianskeho súdneho poriadku konanie
v tejto časti zastavil.

Podľa § 151 ods. 1 veta prvá Občianskeho súdneho poriadku, o povinnosti nahradiť trovy konania
rozhoduje súd na návrh spravidla v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí.O trovách konania súd rozhodne samostatným uznesením.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia na tunajší súd, v 3

písomných vyhotoveniach.

V zmysle § 205 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku v odvolaní sa má popri všeobecných
náležitostiach (§ 42 ods. 3) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, a akom rozsahu sa napáda, v
čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha.

V zmysle § 205 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku odvolanie proti rozsudku alebo uzneseniu, ktorým
bolo rozhodnuté vo veci samej, možno odôvodniť len tým,
a) že v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1,
b) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
c) súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné

na zistenie rozhodujúcich skutočností,
d) súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
e) doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo dôkazy, ktoré doteraz
neboli uplatnené (§ 205a),
f) rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh
na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona.