Rozsudok Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 10. júl 2008

Súd: Okresný súd Trenčín
Spisová značka: 19C/211/2006

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3106231112
Dátum vydania rozhodnutia: 10. 07. 2008
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Mária Tóthová

ECLI:

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

OkresnýsúdTrenčínsamosudcomJUDr.MáriouTóthovouvprávnejvecižalobcuT.M.,štátnehoobčana

S. R., konateľa obchodnej spoločnosti, bytom P. č. XXX,. zastúpeného JUDr. D. D., advokátom so sídlom
v P. B., U.. K.. N. XXX. proti žalovanej S. R. - M. S. S. R. so sídlom v B., Ž. N. č. XX. o náhradu škody takto

r o z h o d o l :

Žalovaný je p o v i n n ý zaplatiť žalobcovi 595.000,- Sk s 9,5 % ročným úrokom z omeškania od
14.12.2006 do zaplatenia a nahradiť trovy konania vo výške 112.339,- Sk, zaplatením JUDr. D. D.,
advokátovi, všetko do 15 dní od právoplatnosti tohto rozsudku.

o d ô v o d n e n i e :

Žalobca uviedol, že bolo proti nemu začaté trestné stíhanie, na základe ktorého bol obvinený z trestného
činu nedovoleného ozbrojovania. Keďže išlo podľa trestného poriadku o nutnú obhajobu, zvolil si v danej
veci za obhajcu advokáta Dr. D., s ktorým uzatvoril zmluvu o poskytovaní právnych služieb. V tejto

zmluve si dohodli odmenu za obhajobu vo výške 500.000,- Sk plus daň z pridanej hodnoty. Uvedenú
dohodnutú odmenu vyplatil advokátovi v piatich splátkach. Trestné konanie dopadlo v jeho prospech,
nakoľko spod obžaloby bol oslobodený. Z toho dôvodu si uplatňoval nárok na náhradu škody, ktorá
mu vznikla postupom štátneho orgánu. Poukázal na to, že žalovaná v lehote určenej zákonom jeho
nárok neprerokovala a ani ho v tejto lehote neodškodnila. Preto sa domáhal zaplatenia škody vo výške
vyplatenej obhajcovi ako odmenu za zastupovanie. Zároveň požadoval úrok z omeškania odo dňa
nasledujúceho po dni, kedy uplynula lehota na mimosúdne odškodnenie. Uplatnil si aj náhradu trov

konania.

Žalovaná žiadala žalobu zamietnuť s odôvodnením, že nešlo o účelné a primerané odmeňovanie
nákladov obhajoby, ale skôr o dar poskytnutý obhajcovi. Tvrdila, že je potrebné prihliadnuť na to,
že odškodnenie sa hradí z finančných prostriedkov rozpočtu štátu, teda z prostriedkov daňových
poplatníkov. Poukázala tiež na skutočnosť, že náhrada nákladov obhajoby mala byť určovaná ako tarifná
odmena podľa príslušnej vyhlášky, nie ako odmena dohodnutá zmluvne. Dala do pozornosti, že tarifná
odmena by bola v trestnej veci žalobcu niekoľko násobne nižšia. Žalovaná ďalej namietala platnosť
dohody uzavretej medzi žalobcom a jeho advokátom, a to s poukazom na ustanovenie § 2 ods. 1 vyhl.

č 163/2002 Z.z. s odôvodnením, že výška zmluvnej odmeny nebola v súlade s dobrými mravmi.

Súd vykonal dokazovanie výsluchom žalobcu, oboznámením spisu tunajšieho súdu sp. zn. 5T 98/2004,
oboznámením príjmových dokladov, výpisu z peňažného denníka advokáta JUDr. D., zmluvou o
poskytnutí právnych služieb, daňovými priznaniami obchodnej spoločnosti M. s.r.o. a zistil tento skutkový
stav veci:Zo spisu tunajšieho súdu sp. zn. 5T 98/2004 mal súd za preukázané, že uznesením O. Ú. J. P. PZ T. sp.
zn. ČVS OUJP- XXX/XX-XXXX. zo dňa 30.12.2003 bol žalobca obvinený z trestného činu nedovoleného
ozbrojovania podľa § 185 ods. 2 písm. b/ Trestného zákona. Rozsudkom tunajšieho súdu zo dňa

3.6.2005 pod sp. zn. 5T 98/04 bol v celom rozsahu z obvineného skutku oslobodený. Z tohto spisu je
tiež zrejmé, že úkonov v uvedenom trestnom konaní sa zúčastňoval obhajca žalobcu.

Dňa 19.1.2004 uzavrel žalobca s advokátom JUDr. D. D. zmluvu o poskytovaní právnych služieb, z
ktorej vyplynulo, že rozsah služieb sa týkal obhajoby žalobcu v predtým uvedenej trestnej veci. Účastníci
tejto zmluvy (žalobca a jeho obhajca) si dohodli v zmysle § 8 písm. b/ vyhl. č. 163/2002 Z. z. paušálnu
odmenu za vykonané služby - obhajobu s prihliadnutím na tú skutočnosť, že úkony budú vykonávané

mimo sídla advokáta, a to vo výške 500.000,- Sk + 19 % DPH.. Žalobca sa zaviazal zaplatiť uvedenú
sumu obhajcovi do 31.5.2005 do pokladne alebo na jeho účet.

Z predložených príjmových dokladov zo dňa 19.1.2004 (pokladničný doklad P 5), zo dňa 2.6.2004
(pokladničný doklad P 62), zo dňa 20.8.2004 (pokladničný doklad P 82), zo dňa 25.5.2005 (pokladničný
doklad P 03/67), zo dňa 30.5.2005 (pokladničný doklad P 03/69), ako aj z výpovede žalobcu mal súd za

preukázané, že žalobca zaplatil obhajcovi Dr. D. D. postupne sumy 10.000,- Sk, 10.000,- Sk, 10.000,-
Sk, 480.000,- Sk, 85.000,- Sk. Trovy obhajoby boli žalobcovi vyúčtované faktúrou č. 113/2005 na sumu
500.000,- Sk +

19 % DPH. Túto faktúru žalobca predložil ako súčasť žaloby. Z peňažného denníka advokáta Dr. D.
vyplýva, že uvedené platby boli riadne zaevidované v jeho účtovníctve.

S poukazom na ustanovenie § 27 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú
pri výkone verejnej moci bolo potrebné na zistený skutkový stav aplikovať zákon č. 58/1969 Zb.
o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym úradným
postupom.

Predpokladom vzniku zodpovednosti podľa zákona č. 58/1969 Zb. je predovšetkým existencia

nezákonného rozhodnutia, t.j. takého rozhodnutia, ktoré sú v rozpore s objektívnym právom, ďalej
existencia škody ako majetkovej ujmy vyjadriteľnej v peniazoch a príčinná súvislosť medzi škodou a
nezákonným rozhodnutím. Vznik tejto zodpovednosti ďalej predpokladá, že sa nezákonné rozhodnutie
zrušilo, teda zbavilo právoplatnosti (§ 4 citovaného zákona).

V predmetnej veci žalobca svoj nárok na náhradu škody vyvodzoval z uznesenia o vznesení obvinenia

zo dňa 30.12.2003, ktoré neúspešne napadol sťažnosťou. Toto uznesenie považoval za nezákonné,
lebo trestné stíhanie proti nemu nemalo byť vôbec vedené, keďže bolo v konaní pred súdom zistené, že
skutky,ktorésamukládlizavinunespáchalon.Žalovanánespochybnilanezákonnosťtohtorozhodnutia.
Medzi účastníkmi teda nebolo sporné, že základom pre nárok žalobcu je uvedené rozhodnutie.

Keďže uznesenie O. Ú. J. P. PZ T. sp. zn. ČVS OUJP- XXX/XX-XXXX. zo dňa 30.12.2003 nebolo pre

nezákonnosť zrušené, tak ako to predpokladá ustanovenie § 4 ods. 1 predtým citovaného zákona,
bolo potrebné primárne sa zaoberať otázkou, či oslobodenie spod obžaloby môže mať z hľadiska
ustanovenia § 4 zákona rovnaký význam ako jeho zrušenie pre nezákonnosť. Je nutné pritom prihliadnuť
na to, že po oslobodení spod obžaloby neprichádza do úvahy podanie opravného prostriedku proti
uzneseniu o vznesení obvinenia, lebo z hľadiska trestného konania je to bezpredmetné.Systematickým a logickým výkladom tohto zákonného ustanovenia a tiež jeho porovnaním s
ustanoveniami§5a§6zákonač.58/1969Zb.trebavyvodiť, žeoslobodeniespodobžalobymávzmysle
ustanovenia § 4 citovaného zákona rovnaké dôsledky, ako zrušenie uznesenia o vznesení obvinenia

pre nezákonnosť, ak k nim došlo z určitých dôvodov, a to v podstate preto, že predpoklad o spáchaní
trestného činu vyslovený v uznesení o vznesení obvinenia nebol potvrdený. Z uvedeného vyplýva
jednoznačný záver, že ten, kto bol spod obžaloby oslobodený, má pri splnení ďalších zákonných
predpokladov podľa ustanovení § 1 až § 4 zákona č. 58/1969 Zb. zásadne právo na náhradu škody
spôsobenej uznesením o vznesení obvinenia.

Pokiaľ ide o škodu ako majetkovú ujmu, žalovaná popierala nielen jej existenciu, ale rovnako aj jej

rozsah. Spochybnila to, či žalobcovi škoda vznikla. Za tým účelom žiadala preveriť, či žalobca svojmu
obhajcovi naozaj trovy obhajoby vyplatil, či mal k tomu dostatok finančných prostriedkov, či obhajca z
tohto príjmu odviedol dane.

Z vykonaného dokazovania mal súd za to, že žalobca preukázal nielen svojou výpoveďou, ale aj
príjmovými dokladmi, faktúrou a peňažným denníkom advokáta, že dohodnutá odmena bola obhajcovi

zaplatená. V konaní boli predložené aj doklady z ktorých je zrejmé, že advokát odviedol z tohto príjmu
daň z pridanej hodnoty. Súd je však toho názoru, že nebolo jeho povinnosťou skúmať či sa tak naozaj
stalo, pretože to, či niekto daň z pridanej veci odviedol alebo nie, je výlučne vecou príslušného daňového
úradu, nie vecou súdu. Advokát ako

príjemca peňažnej sumy ponesie aj právnu zodpovednosť a dôsledky spojené s prípadným

nezaplatením, ale iba vo vzťahu k tomuto úradu. Rozhodujúce pre posúdenie konkrétnej veci je iba to, či
žalobca obhajcovi dohodnutú odmenu zaplatil, nie či z nej bola odvedená daň. To, že k platbe došlo sa
v konaní preukázalo. Príjem a zisk obchodnej spoločnosti v ktorej bol žalobca konateľom a ktorý súd na
návrh žalovanej mal zisťovať, tiež nemôže byť dôkazom pre to, či žalobca odmenu obhajcovi zaplatil
alebo nie. Bolo vecou žalobcu ako si obstará finančné prostriedky na to, aby mohol splniť svoj záväzok.

To, že tento záväzok vyplývajúci zo zmluvy o poskytnutí právnej pomoci splnil, vyplynulo jednoznačne
z predložených príjmových dokladov a peňažného denníka advokáta. Súd mal teda za to, že škoda
žalobcovi vznikla, a to zaplatením odmeny advokátovi. Opak žalovaná ničím nepreukázala.

V predmetnom konaní ostal sporný aj rozsah škody vzniknutej žalobcovi, pretože žalovaná tvrdila, že
žalobca má nárok iba na trovy, ktoré by boli advokátovi ako obhajcovi vyplatené ako tarifná odmena

podľa príslušného právneho predpisu, nie na trovy zmluvne dohodnuté.

V uvedenej súvislosti je potrebné poukázať na to, že zákon č. 58/1969 Zb., ktorý obsahuje zvláštnu
úpravu zodpovednosti za škodu spôsobenú orgánom štátu, neupravuje rozsah tejto škody. Konanie o
nároku na náhradu škody podľa citovaného zákona je samostatným konaním, odlišným od trestného
konania, v ktorom sa rozhoduje o reparačnej povinnosti štátu voči osobe, ktorá v dôsledku nezákonného

rozhodnutia vynaložila náklady a tým jej vznikla škoda.

Podľa § 20 tohto zákona, pokiaľ nie je určené inak, riadia sa právne vzťahy upravené v tomto zákone
občianskym zákonníkom. Preto pri riešení otázky rozsahu náhrady škody je potrebné vychádzať z §
442 Občianskeho zákonníka, pretože ohľadne tohto nároku nie je určené inak.

Z dikcie ustanovenia § 442 ods. 1 Obč. zák. vyplýva, že sa uhrádza skutočná škoda a to, čo

poškodenému ušlo (ušlý zisk).Skutočnou škodou v zmysle uvedeného ustanovenia je ujma, ktorá nastala (prejavuje sa) v majetkovej
sfére poškodeného (spočíva v zmenšení jeho majetkového stavu) a je objektívne vyjadriteľná
všeobecným ekvivalentem, t.j. peniazmi. Odškodniteľnou ujmou podľa zákona č. 58/1969 Zb. tak môžu

byť aj náklady, ktoré obvinený, príp. obžalovaný v trestnom konaní vynaložil na svoju obhajobu.

V konkrétnom prípade skutočnou škodu bola suma 595.000,- Sk. O túto čiastku sa majetok žalobcu
zmenšil, keď zaplatil advokátovi trovy svojej obhajoby. Preto nemohol súd vziať do úvahy to, o čo by sa
mohol jeho majetok zmenšiť, keby bola žalobcovi priznaná tarifná odmena za zastupovanie. Dôvod na
priznanie náhrady škody do výšky tarifnej odmeny nebol daný z týchto dôvodov:

Podľa § 1 vyhlášky č.163/2002 Z.z. platnej v čase vzniku nutnej obhajoby žalobcu advokát poskytuje

právnu pomoc za odmenu, ktorej výšku a spôsob určenia sa riadi ustanoveniami tejto vyhlášky.

Podľa § 5 ods. 1 písm. b/ vyhl. č. 163/2002 Z.z. sa môže určiť zmluvná odmena dohodou, paušálnou
sumou, ako paušálna odmena.

Ustanovenie § 22 ods.1- 3 vyhl. č. 163/2002 Z.z. upravuje, že pri určení trov konania, ktorých náhrada
sa priznáva proti inej fyzickej osobe alebo právnickej osobe, výška odmeny advokáta sa určí podľa

ustanovení tejto vyhlášky o základnej sadzbe tarifnej odmeny; ustanovenie § 17 ods. 1 sa pritom
nepoužije. Advokát na túto skutočnosť upozorní klienta pri rokovaní o zmluvnej odmene. Ustanovenie
odseku 1 prvej vety sa vzťahuje aj na výšku odmeny advokáta ustanoveného príslušným orgánom. Ak
je advokát platiteľom dane z pridanej hodnoty, priznáva sa mu pri určení náhrady trov konania odmena
zvýšená o daň z pridanej hodnoty.

Z citovanej vyhlášky vyplýva, že pre obhajcu zvoleného klientom (nie ustanoveného) nie je spôsob
určenia odmeny stanovený. V danej veci sa totiž nepriznáva náhrada trov konania proti fyzickej alebo
právnickej osobe (ako to má na mysli ustanovenie § 22 ods. 1 vyhlášky). Takýto nárok na náhradu
nákladov konania má základ v procesnoprávnych predpisoch a vzniká na základe konštitutívneho
rozhodnutia súdu.

Mimozmluvná odmena (tarifná) sa uplatňuje (v zmysle § 22) v prípade, ak medzi advokátom a klientom
nedošlo k dohode o výške odmeny, alebo v prípade, ak o výške odmeny rozhoduje súd (alebo iný
orgán) ako o súčasti nákladov, ktorých náhradu ukladá niektorému z účastníkov. Tarifná odmena
(mimozmluvná) sa uplatňuje aj vtedy, ak ide o odmenu advokáta zastupujúceho klienta na základe
ustanovenia súdu, ktorý v tomto prípade hradí trovy obhajoby.

Pre obhajcu zvoleného (nie ustanoveného) nie je spôsob určenia odmeny vyhláškou stanovený. Preto
výška tejto odmeny závisí od dohody medzi advokátom a klientom tak ako to vyplýva z ustanovenia §
2 ods.1 vyhlášky č. (pri uzatváraní zmluvy o poskytnutí právnej pomoci sa môže advokát dohodnúť s
klientom na druhu zmluvnej odmeny)

V súlade s doterajšou praxou súdov treba mať za to, že ak umožňuje trestný poriadok obvinenému, aby

si zvolil obhajcu sám a zákon č. 58/1969 Sb. ani iný predpis v čase rozhodnom neupravoval rozsah, v
akom sa hradí škoda spočívajúca v nákladoch vynaložených na nutnú obhajobu, potom rozsah náhrady
škody v takomto prípade nie je obmedzený tzv. mimozmluvnou odmenou podľa advokátskej tarify. Preto i
čiastkazaplatenánadohodnutejzmluvnejodmeneadvokátazanutnú obhajobusplňujeznakyskutočnejškody. Nie je to teda nárok procesnoprávny (ako náhrada trov konania), ale nárok hmotnoprávny v
zmysle predtým uvedeného ustanovenia § 442 Obč. zák.

Keďže podmienkou zodpovednosti štátu je aj to, aby medzi nezákonným rozhodnutím a škodou bol

vzťah príčiny a následku, je u škody spočívajúcej vo vynaložených prostriedkoch na náklady obhajoby
potrebné zvážiť, čo bolo bezprostrednou príčinou toho, že žalobcovi takéto náklady vznikli.

Podľa § 36 ods. 1,2 Trestné poriadku platného v čase rozhodnom , ak sa koná o trestnom čine, na ktorý
zákon ustanovuje trest odňatia slobody, ktorého horná hranica prevyšuje 5 rokov, musí mať obvinený
obhajcu už v prípravnom konaní. Ide o tzv. nutnú obhajobu. Z ustanovenia § 37 ods. 1, 2 a § 38 ods.
Trestného poriadku platného v čase rozhodnom vyplýva, že obvinený má právo obhajcu si zvoliť sám

alebo osobou na to oprávnenou a keby toto právo nevyužil, súd mu ho bez meškania ustanoví.

Z uvedeného vyplýva, že bezprostrednou príčinou toho, že žalobcovi vznikli náklady obhajoby je to, že
zo zákona mu bola stanovená povinnosť obhajcu mať. Nemá možnosť na obhajobu sám, bez advokáta.
To platí i v prípade, že obvinený nečaká, až mu obhajcu ustanoví súd, ale využije svojho práva daného
ustanovením § 37 predtým citovaného Trestného poriadku.

Keďže išlo v konkrétnom prípade o skutočnú škodu v zmysle § 442 Obč. zák., súd nemohol vziať do
úvahy ani to, o čo by sa mohol majetok žalobcu zmenšiť, keby zmluva medzi nimi bola v rozpore s
dobrými mravmi.

I keď vzhľadom na uvedené nebol dôvod na to, aby žalovaná namietala rozpor s dobrými mravmi, treba
dať do pozornosti, že dohoda o odmene medzi žalobcom a jeho obhajcom podľa názoru súdu takéto

znaky nevykazuje. S prihliadnutím na skutočnosť, že žalobcovi hrozil trest odňatia slobody od 2-8 rokov,
samotné trestné stíhanie sa viedlo takmer tri roky počas ktorých nebol zrejmý jeho výsledok, sa súdu
dohodnutá zmluvná odmena nejavila v rozpore s dobrými mravmi.

Osobná sloboda človeka totiž patrí medzi základné ľudské práva a slobody chránené Ústavou
Slovenskej republiky. Osobnou slobodou sa rozumie voľný, ničím neobmedzený pohyb človeka,

ktorý sa môže podľa vlastného rozhodnutia zdržiavať na určitom mieste alebo slobodne z neho odísť.
Je nielen ústavnou výsadou, ale aj výsadou , ktorú si obzvlášť každý chráni pred jej zneužitím.
Obmedzenie tejto osobnej slobody znamená pre človeka, najmä v postavení podnikateľa, mimoriadny
zásah do jeho samotnej existencie. Preto je prirodzené, že výška finančnej odmeny za odvrátenie
možnosti obmedzenia tejto slobody nie je jediným limitujúcim faktorom. Do pozornosti je potrebné dať

aj rozhodnutie Okresného súdu Považská Bystrica sp. zn. 7C/103/07 z ktorého vyplýva, že obhajca
žalobcu si v obdobných veciach stanovil porovnateľnú odmenu (476.100,- Sk vo veci náhrady škody).
Preto treba mať za to, že žalobca ani nemal inú voľbu, ako zmluvu prijať, ak chcel využiť služby advokáta,
ktorého považoval za skúseného a úspešného v oblasti trestného práva. S prihliadnutím na skutočnosť,
že obhajca žalobcu sa zúčastnil 17 úkonov mimo sídla svojej kancelárie, úkony absolvoval vlastným

dopravným prostriedkom v inom okresnom meste, pri uzatváraní takejto zmluvy nemohol predvídať
výsledok trestného stíhania či jeho dĺžku, ani počet úkonov, nemožno mať za to, že pri určovaní odmeny
išlo z jeho strany o účelovo dohodnutú výšku.

Z vykonaného dokazovania mal súd za preukázané všetky atribúty predtým uvedenej zodpovednosti
za škodu podľa zákona č. 58/1969 Zb (existencia nezákonného rozhodnutia, existenciu škody

ako majetkovej ujmy vyjadriteľnej v peniazoch a príčinná súvislosť medzi škodou a nezákonným
rozhodnutím).V zmysle § 9 predtým citovaného zákona nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným
rozhodnutím, ako aj nárok na náhradu škody spôsobenej rozhodnutím o väzbe alebo treste je potrebné
vopred prerokovať s ústredným orgánom. Ak ide o rozhodnutie vydané v občianskom súdnom konaní,

v trestnom konaní, ako aj v konaní pred štátnym notárstvom je ústredným orgánom M. S. tej republiky,
na území ktorej má sídlo orgán, ktorý rozhodol v prvom stupni. Ak ústredný orgán neuspokojí nárok
poškodeného do šiestich mesiacov odo dňa podania žiadosti, môže sa poškodený domáhať priznania
nároku alebo jeho neuspokojenej časti na súde (§ 10 zák. č. 58/1969 Zb.).

Žalovaná nepoprela, že žalobca u nej uplatnil svoj nárok v zmysle predtým citovaných ustanovení a že
tento nárok nebol v zákonom stanovenej lehote uspokojený.

Podľa § 559 ods. 2 Obč. zák. dlh musí byť splnený riadne a včas.

Z vykonaného dokazovania vyplynulo, že žalobca uplatnil u žalovanej svoj nárok na náhradu škody, ktorý
nebol v 6 mesačnej lehote od podania uspokojený. Tým sa žalovaná dostala do omeškania uplynutím
tejto lehoty.

Podľa § 5l7 ods. l,2 Obč. zák. dlžník, ktorý svoj dlh riadne a včas nesplní, je v omeškaní. Ak ide

o omeškanie s peňažným dlhom, má veriteľ právo požadovať od dlžníka okrem plnenia aj úrok z
omeškania, výšku úroku stanovuje vykonávací predpis.

Inštitút úroku z omeškania plní v občianskoprávnej úprave funkciu nepriaznivej majetkovej sankcie voči
dlžníkovi za oneskorené plnenie peňažného dlhu a je kogentnej povahy.

Vykonávacím predpisom, ktorý stanovuje výšku úroku z omeškania je nariadenie vlády SR č. 87/1995

Z.z., ktoré v ustanovení § 3 určuje jeho výšku dvojnásobkom diskontnej sadzby určenej N. B. S. (NBS)
platnej ku dňu omeškania.

Diskontná sadzba určená NBS v čase, keď sa žalovaná dostala do omeškania, predstavovala 4,75 %,
a preto žalobcovi v zmysle § 517 Obč. zák. patrí za omeškanie úrok vo výške 9,5 % per annum (ročne).

Podľa§142ods.1O.s.p.účastníkovi,ktorýmalvoveciplnýúspech,súdprizná náhradutrovpotrebných

na účelné uplatňovanie alebo bránenie práva proti účastníkovi, ktorý vo veci úspech nemal.

V zmysle § 149 ods. 1 O.s.p. ak advokát zastupoval účastníka, ktorému bola priznaná náhrada trov
konania, je ten, komu bola uložená náhrada týchto trov povinný zaplatiť ju advokátovi.

Podľa § 151 ods. 1 O.s.p. o povinnosti nahradiť trovy konania rozhoduje súd na návrh spravidla v
rozhodnutí, ktorým konanie končí.

Žalobca vyčíslil v stanovenej lehote trovy , ktoré mu vznikli. Keďže bol v konaní úspešný, patrí mu v
zmysle § 142 ods. l O.s.p. náhrada trov konania, avšak iba v rozsahu potrebnom na účelné uplatňovaniajeho práva. Preto súd úspešnému žalobcovi priznal náhradu za trovy právneho zastúpenia za 8 úkonov
á 10.650,- Sk ( prípravu, prevzatie, vrátane prvej porady s klientom, písomné podanie zo dňa 12.6.2006
adresované žalovanej - uplatnenie nároku na ústrednom orgáne, žaloba na súd, písomné podania zo

dňa 9.4.2007 a 19.9.2007 k vyjadreniam žalovanej, zastupovanie žalobcu na pojednávaniach dňa
3.4.2007, 5.6.2008, 10.7.2008), náhradu za stratu času vo výške 1.188,- Sk a cestovné vo výške 752,-
Sk za deň 3.4.2007, náhradu za stratu času vo výške 1.268,- Sk a cestovné vo výške 787,- Sk za
deň 8.6.2008, náhradu za stratu času vo výške 1.268,- Sk a cestovné vo výške 790,- Sk za deň
10.7.2007. Nepriznal však žalobcovi náhradu za trovy spočívajúce v "ďalších poradách s klientom"

v dňoch 5.4.2007, 19.9.2007 nakoľko tieto nepovažoval za trovy účelne vynaložené, keďže daný spor
závisel predovšetkým od právneho posúdenia veci, ku ktorému mal spôsobilosť iba advokát. Ďalšia
náhrada trov konania, ktorá patrí žalobcovi predstavuje zaplatený súdny poplatok vo výške 3.000,- Sk
a uplatnený režijný paušál 3 x á 164,- Sk, 2 x á 178,- Sk , 2 x á 190,- Sk + DPH .

Trovy teda predstavujú sumu 112.339,- Sk, a to za zastupovanie vo výške 85.200,- Sk (10.650,- x 8,-)
+ 4.893,- Sk za cestovné a stratu času (1.268,- Sk + 752,- Sk + 1268,- Sk + 787,- Sk + 1268,- Sk +

790,- Sk), sumu 18.018,- Sk DPH (19 % zo sumy 85.200,- + 4.893,-Sk), ďalej sumu 1.228,- Sk za režijný
paušál (164 x 3 + 178 x 2 + 190 x 2) a 3.000,- Sk za súdny poplatok.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu možno podať odvolanie do 15 dní od jeho

doručenia prostredníctvom tunajšieho súdu na Krajský súd v Trenčíne.

V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (označenie súdu ktorému je určené, kto ho robí,
ktorej veci sa týka a čo sleduje, podpis, dátum) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom
rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa
odvolateľ domáha. Odvolanie je potrebné podať v počte 2 rovnopisov, ak potrebný počet rovnopisov
účastník nepredloží, súd vyhotoví kópie na jeho trovy (§ 42 ods. 3, § 205 ods. 1 O.s.p.).

Odvolanie proti rozsudku alebo uzneseniu, ktorým bolo rozhodnuté vo veci samej možno odôvodniť len
tým, že

- sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,

- ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania,

- účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený,

- v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,

- sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný,

- účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom,

- rozhodoval vylúčený sudca,

- súd prvého stupňa nesprávne právne posúdil vec, a preto nevykonal ďalšie navrhované dôkazy,

- konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,

- súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné
na zistenie rozhodujúcich skutočností,- súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,

- doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré
doteraz neboli uplatnené (dôkazy sa týkajú podmienok konania, vecnej príslušnosti súdu, vylúčenia

sudcu, dôkazmi má byť preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci samej, odvolateľ nebol riadne poučený podľa § 120 ods. 4, účastník konania bez
svojej viny nemohol dôkazy označiť alebo predložiť do rozhodnutia súdu prvého stupňa),

- rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 205 ods. 2, §
205a ods. 1, § 221 ods. 1 O. s. p.).

Ak nebude povinnosť uložená týmto rozsudkom dobrovoľne splnená, možno podať návrh na exekúciu

podľa osobitného predpisu.