Rozsudok Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 20. máj 2010

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 9Co/142/2009

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4206210191
Dátum vydania rozhodnutia: 20. 05. 2010
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Ingrid Vallová

ECLI:

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Nitre, v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Ingrid Vallovej a členov senátu

JUDr. Eriky Madarászovej a JUDr. Veroniky Svoradovej, v právnej veci žalobcu: R. C. T. A., IČO: XX.
XXX. XXX,. H. XX,. T., zastúpená Advokátskou kanceláriou S. - Š., s.r.o. so sídlom Š. XX,. B., proti
žalovanému: L. S. R. š.p. IČO: XXXXXXXX,. N.. S. X,. B. B., zastúpené JUDr. E. M., advokátkou so
sídlom ul. X.. M. XX,. Z. M., o vydanie nehnuteľných vecí, o odvolaní oboch účastníkov proti rozsudku
Okresného súdu Komárno zo dňa 4.februára 2009 č. k. 8C 171/06-427, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa v celom rozsahu p o t v r d z u j e.

Žalobkyni náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.

Odvolací súd pripúšťa proti tomuto rozsudku dovolanie.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa zaviazal žalovaného vydať a navrátiť žalobcovi vlastníctvo
k nehnuteľnostiam parcela č. 4679 - lesné pozemky o výmere 38763 m2, parcela č. 4698 - lesné
pozemky o výmere 6314 m2, parcela č. 4711/1 - lesné pozemky o výmere 18740m2, parcela č.
4712 - lesné pozemky o výmere 23674m2, parcela č. 4742/1-lesné pozemky o výmere 7775m2,
parcela č. 4744/2 - lesné pozemky o výmere 34289m2, ktoré sú vedené Katastrálnym úradom v N.,
Správa katastra K., v obci B., katastrálne územie B. na LV č. 840 spolu s dokumentáciou, ktorá
k nim prislúcha, všetko do 30 dní od právoplatnosti rozsudku. Súd náhradu trov konania žalobcovi
nepriznal. V dôvodoch svojho rozhodnutia poukázal na vykonané dokazovanie a po právnej stránke

svoje rozhodnutie odôvodnil príslušnými ustanoveniami zákona č. 161/2005 Z.z. o navrátení vlastníctva
k nehnuteľným veciam, cirkvám a náboženským spoločnostiam a prechode vlastníctva k niektorým
nehnuteľnostiam. Uviedol, že v zmysle zákona č. 308/1991 Zb. o slobode náboženskej viery a postavení
cirkvi a náboženských spoločností v znení neskorších predpisov je R. C. v S. R., štátom registrovaná
cirkev. Z potvrdenia Ministerstva kultúry SR, cirkevný odbor , zo dňa 15.7.2005 vyplýva, že R. C.,
B.-T. A., J. H. XX,. T., má právnu subjektivitu. Za ňu je oprávnený konať arcibiskup mons. J. S.,
resp. osoby ním poverené. Z potvrdenia o právnej subjektivite, vydaného Ministerstvo kultúry SR dňa

1.4.2008 vyplynulo, že došlo k zmene názvu z R. C. B.-T. A. na R. C. T. A., s tým istým sídlom. Táto
arcidiecéza na základe Slovachiae sacrorum antistipes zo dňa 14.2.2008 má právnu kontinuitu po B.-
T. A., ktorá bola zriadená apoštolskou konštitúciou Qui divino, pápeža Pavla VI. zo dňa 30.12.1977
ako T. A. a premenovaná dekrétom Kongregácie pre biskupov z 1.3.2005 na B.-T. A.. Bolo nesporné
preukázané, že nehnuteľnosti boli zapísané pôvodne v pozemnoknižnej vložke č. 492 na zahraničné
právne subjekty, v danom prípade na O. A. Čd 908/48, ktoré sa nachádzajú na území SR. Je zrejmé,
že vlastníkom týchto nehnuteľností nebol žalobca, ale bola ním O. A., teda cirkev, nachádzajúca sa

mimoúzemiaSlovenskejrepubliky.Cirkevnýmajetokbolupravovanýosobitne,anebolriešenýpovzniku
Československej republiky orgánmi štátu, ale orgánmi cirkvi, podľa zmluvy Modus vivendi, uzatvorenejmedzi Československou republikou a Svätou stolicou dňa 17.12.1927, ktorá nadobudla platnosť dňa
2.2.1929 a ďalšími cirkevnými konštitúciami Praescriptonium sacricanti a Qui divino bola zriadená
samostatná slovenská provincia. Slovenská stolica v súlade so zmluvou Modus vivendi rozhodla bez

akýchkoľvek pochybností, že nehnuteľný a hnuteľný majetok na území Československej republiky,
patriaci pôvodne O. A., pripadá T. A. A., ktorá mala sídlo v T., teda na území ČSR. Svätá stolica teda
územne zladila hranice diecéz so štátnymi hranicami a neponechala diecézam za sídla mimo územia
Československej republiky žiadnu časť nehnuteľného alebo hnuteľného majetku, nachádzajúceho sa
na území Československa. Vzhľadom na dostupné právne normy, dokumenty, je nesporné, že R. C. so

sídlom na Slovensku na základe právneho nástupníctva je vlastníkom všetkých nehnuteľností pôvodne
zapísaných v pozemkových knihách na zahraničné právne subjekty, teda aj na O. A. P.. Vlastnícke právo
však k uvedeným nehnuteľnostiam nemohla vykonávať, lebo na tieto pozemky bola štátom uvalená
dočasná správa a následne ich štát odňal cirkvi niektorým zo spôsobov uvedených v § 3 zákona
č. 161/2005 Z.z.. Vzhľadom na uvedené skutočnosti je nepochybné, že v období rozhodujúcom na
uplatnenie nárokov podľa citovaného zákona bola R. C. so sídlom na Slovensku na základe právneho

nástupníctva podľa územného princípu vlastníkom všetkých nehnuteľností, pôvodne zapísaných v
pozemkových knihách na zahraničné právne subjekty, v danom prípade na O. B. P.. Súd preto nemal
pochybnosti o tom, že žalobca je osobou s právnou subjektivitou a oprávnenou osobu v zmysle § 2
ods. 2 citovaného zákona. K námietke žalovaného, že výzva žalobcu bola nejasná, neurčitá uviedol,
že z písomnej výzvy žalobcu zo dňa 7.9.2005, doručenej žalovanému dňa 11.9.2005 vyplýva, že sa

domáhal vydania a navrátenia vlastníctva k nehnuteľnostiam, nachádzajúcim sa v kat. úz. B., ktoré
špecifikoval v prílohe k tejto výzve podľa ich zápisu v pozemnoknižnej vložke č. 492, pričom označil
identifikáciu parciel č. 2835/05 zo dňa 27.7.2005, ako aj výpisom z LV č. 840. Žalobca pri podávaní výzvy
vychádzal zo zápisov o pozemnoknižnej vložke č. 492 kat. úz. B., pričom posledný zápis bol vykonaný
dňa 25.11.1954, na základe ktorého bolo zavkladované vlastnícke právo v prospech Československého

štátu - štátnych majetkov, národný podnik v N.. Z pozemnoknižnej vložky č. 492 pre kat. úz. B. vyplýva,
že ako vlastník tejto nehnuteľnosti bolo vedené O. A. P., ktoré je zapísané pod poradovým číslom I. Pod
por.č.56 ad1sanachádzazápis,zktoréhovyplýva,ženazáklade prídelovejlistinysavkladávlastnícke
právo pre Československý štát - správa štátnych majetkov, národný podnik v N.. Vychádzajúc zo
všetkých skutočností a dôkazov, súd dospel k záveru, že žalobca výzvou zo dňa 7.9.2005 uplatnil svoje

právo včas, v zákonom stanovenej lehote do 30.4.2006. Nebol sporný ani predmet, ktorého sa žalobca
domáhal, a to vydanie a navrátenia vlastníctva, keďže sa jednalo o nehnuteľnosti, pôvodne zapísaní v
kat. úz. B. v pozemnoknižnej vložke č. 492 a v súčasnej dobe vedené na LV č. 840, Správy katastra K..
Žalobca v zákonom stanovenej lehote uviedol dôvod, podľa ktorého si uplatňuje svoj reštitučný nárok a
v písomnej výzve označil dôvod ust. § 3 ods. 1 písm. c), keď k odňatiu vlastníctva došlo postupom podľa

zákona č. 142/1947 Zb. o revízii prvej pozemkovej reformy. Táto skutočnosť vyplýva i z pozemnoknižnej
vložky č. 492 kat.úz. B., uvedené pod poradovým číslom 56 ad 1 v časti B, ktorá bola pripojená k výzve
a doručená žalovanému 11.9.2005. Súd poznamená k samotnej výzve, že túto nemožno posudzovať
absolútne striktne, pretože by to bolo v rozpore s cieľom a účelom reštitučných zákonov. Tvrdenie
žalovaného, že prechod vlastníctva na štát sa udial na základe záberového zákona č. 215 zo dňa

14.4.1919, teda nie v rozhodnom období, je irelevantné, nakoľko z pozemnoknižnej vložky jasne vyplýva
na základe čoho a na koho prešlo vlastnícke právo. K námietke žalovaného k nedostatku pasívnej vecne
legitimácii súd uviedol, že zákon č. 161/2005 Z.z. v § 4 ods. 1 definuje povinnú osobu ako právnickú
osobu, ktorá ku dňu účinnosti zákona spravuje nehnuteľné veci vo vlastníctve Slovenskej republiky, obce
alebo nehnuteľnú vec drží. Z gramatického výkladu tohto ustanovenia vyplynulo, že povinnou osobou

nie je Slovenská republika, ale právnická osoba, ktorá vlastníctvo Slovenskej republiky spravuje alebo
drží. Preto je nesporné, že nehnuteľnosti, ktoré sú predmetom tohto konania spravuje žalovaný, ktorý je
pasívnevecnelegitimovanývtomtokonaní.Zvyššieuvedenýchdôvodovsúdnávrhužalobcuvyhovel.O
trováchkonaniarozhodolpodľa§150OSP,keďnáhradutrovkonaniažalobcovinepriznal,atovzhľadom
na skutočnosť, že išlo o uplatnenie nároku z reštitučného zákona a účelom tohto zákona bola náprava

krívd, spáchaných na majetku cirkvi a náboženských spoločností.

Rozsudoksúduprvéhostupňanapadolvzákonnejlehotežalovaný,ktorýnamietal,žesúdprvéhostupňa
neúplne zistil skutkový stav, na základe vykonaného dokazovania dospel k nesprávnym skutkovým
zisteniam a jeho rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Ďalej namietal štyri
rozhodujúce skutočnosti, a to, že: 1. žalobca v danej veci nepreukázal status oprávnenej osoby, najmä,

že jemu bolo odňaté vlastnícke právo k nehnuteľnostiam, ktoré sú predmetom sporu, 2. nehnuteľnosti
neprešli na štát v rozhodnom období, uvádzanom v ust. § 2 ods. 2 zákona, 3. nepreukázal v stanovenejlehotedo30.4.2006právnerelevantnýmspôsobomexistenciuskutočnostipodľa§3zákona,4.žalovaný
niejevsporevecnepasívnelegitimovaný.Zuvedenýchdôvodovsadomáhal,abyodvolacísúdrozsudok
súduprvéhostupňazmenilažalobuzamietolapriznalmunáhradutrovkonania,alternatívnesadomáhal

zrušenia rozsudku súdu prvého stupňa a vrátenia veci na ďalšie konanie. Tvrdil, že žalobca žiadnymi v
konaní predloženými dokumentami nepreukázal postavenie oprávnenej osoby podľa § 2 ods. 2 zákona
č. 161/2005 Z.z.. Nestotožnil sa s konštatáciou súdu o tom, že Svätá stolica v súlade so zmluvou
Modus vivendi bez akýchkoľvek pochybností rozhodla o prechode vlastníctva k nehnuteľnostiam
na území ČSR, patriacich pôvodne O. A. v prospech T. A. A. a prvá československá vláda toto

rozhodnutie uznala pri rešpektovaní vnútorných predpisov rímskokatolíckej cirkvi. V danom spore ide
o pôvodného vlastníka O. A. P., nie o arcidiecézu, čo sú dve samostatné cirkevné právnické osoby.
Svätá stolica nevydala žiadne rozhodnutie o právnom nástupníctve v majetkových veciach po bývalých
pozemnoknižných vlastníkoch O. A., arcibiskupstve, kapitule alebo semináru, v prospech žiadneho
iného cirkevného právneho subjektu v minulosti, ani v súčasnosti. A. A. v T. nedisponovala žiadnym
právnym dokumentom o vlastníctve k majetku, ktorý mala spravovať, ani žiadnym právnym dokumentom

o právnom nástupníctve v majetkových veciach. Modus vivendi nikdy nebola medzinárodnou zmluvou,
nebola ratifikovaná a prejednávaná zákonodarnou cestou podľa zákona č. 121/1920 Zb., t. j. nemá
charakterkonkordátu.ZhistorickéhohľadiskaboladohodaModusvivendidôsledkomsnáhSvätejstolice
o zriadenie cirkevnej provincie na území Slovenska z obáv rozširujúceho sa ateizmu v novovytvorenej
prvej ČSR a nakoniec aj z úsilia ČSR o získanie medzinárodného postavenia, ktoré bolo ohrozené

snahami o návrat Rakúsko-uhorského cisárstva. Ani ďalšie pápežské konštitúcie, na ktoré sa odvoláva
súd prvého stupňa ako na dôkazy osvedčujúce právne nástupníctvo v majetkových veciach v prospech
žalobcu,pobývalýchpozemnoknižnýchvlastníkochnepotvrdzujúuvádzanétvrdenia.Niejepretomožné
sa stotožniť s konštatovaním súdu, že vzhľadom na dostupné právne normy a dokumenty je R. C.
na S. vlastníkom všetkých nehnuteľností, pôvodne zapísaných v pozemkových knihách na zahraničné

právne subjekty, teda aj na O. A. P.. V bode 2. odvolania žalovaný tvrdil, že prechod vlastníctva na
štát sa udial na základe záberového zákona, a nie v rozhodnom období podľa § 2 ods. 2 reštitučného
zákona č. 161/2005 Z.z.. Československá republika nadobudla vlastnícke právo k nehnuteľnostiam
priamo zo zákona - ex lege, pričom na takéto zákonné nadobudnutie sa nevyžadovala entabulácia. Z
kúpnopredajnej zmluvy Čd 872/49, ktorú predložil žalobca v konaní na preukázanie právnej subjektivity

A. A. v T., vyplýva nakladanie s pozemkami štátom, nakoľko na platnosť prevodu majetku zabraného
záberovým zákonom sa vyžadoval súhlas štátu podľa § 7 záberového zákona, ktorý v zmluve je udelený
prostredníctvom Povereníctva pôdohospodárstva a pozemkovej reformy dňa 11.11.1948. Na strane
predávajúceho nie je A. A. v T., ale pôvodný vlastník O. K., zastúpená A. A. v T.. Z toho vyplýva, že
z uvádzanej listiny nevyplýva právne nástupníctvo A. A. v T. na majetok O. K., a ani jej vlastníctvo. V

bode 3. odvolania žalovaný uviedol, že v písomnej výzve zo dňa 7.9.2005 žalobca označil ako odňatie
bez náhrady postupom podľa zákona č. 142/1947 Zb. - § 3 ods. 1 písm. c) zákona a vo výzve uviedol
odkaz na zápis PKV, ktorý však nedokazuje, že zápis v PKV 492 uvádza prechod vlastníctva na štát
podľa prídelovej listiny Čd 754/1954 bez odkazu na zákon č. 142/1947. Z uvedeného teda má za to, že
zo zápisu nevyplýva tvrdenie žalobcu, ako aj súdu, že vlastníctvo k nehnuteľnostiam bolo odňaté bez

náhrady,postupompodľazákonač.142/1947.Vzápisezroku1925jepoznámka záboruazamýšľaného
prevzatia štátom, čo nie je reštitučným titulom podľa § 3 ods. 1 zákona. Má za to, že žalobca nepreukázal
v zákonom stanovenej lehote reštitučný titul tým, že predložil prídelovú listinu Čd 754 z roku 1954 ako
prílohu k listu zo dňa 5. apríla 2006. Samotná výzva bez splnenia zákonnej podmienky preukázania
skutočnosti v § 3 sama o sebe nezakladá právo na vrátenie vlastníctva. Napokon k bodu 4 odvolania

žalovaný uviedol, že v spore nebol vecne pasívne legitimovaný. Predmetom súdneho konania nebolo
uzatvorenie dohody o vydaní nehnuteľných vecí podľa § 5 ods. 2 zákona, ale vydanie a navrátenie
vlastníctva nehnuteľných vecí. Takúto povinnosť reštitučný zákon č. 161/2005 Z.z. povinnej osobe
definovanej v § 4 ods. 1 neukladá. Štát v zákone č. 161/2005 Z.z. zmocnil správcu jeho majetku konať za
neho iba formou uzavretia dohody o vydaní nehnuteľných vecí, a nie vydaním a navrátením vlastníctva.

Vlastnícke právo môže platne previesť iba vlastník a výnimku z toho pravidla môže ustanoviť iba zákon.
Tvrdí preto, že žalobný návrh má smerovať proti nositeľovi povinností, tak isto aj výrok rozsudku, preto
v tomto spore nemá zákonnú povinnosť navrátiť vlastníctvo k nehnuteľným veciam, formou ich vydania
a v spore nemá aktívnu vecnú legitimáciu.

Rozsudok súdu prvého stupňa napadol odvolaním v časti nepriznania náhrady trov konania žalobca,

ktorý sa domáhal zmeny rozsudku súdu prvého stupňa v tejto časti a priznania mu náhrady trov konania
v sume 5.420,93 eur podľa písomného vyčíslenia, uvedeného v odvolaní. Dôvodil tým, že reštitučnékonanie síce samé o sebe predstavuje dôvody hodné osobitného zreteľa, nie však v tej časti, kde je
žalobca nútený na úkor nespolupráce zo strany povinnej osoby vynaložiť ďalšie náklady, ktoré by v
prípade vyhovenia písomnej výzvy zo strany povinnej osoby, nebol nútený. Mal za to, že nepriznanie

náhrady trov konania nepredstavuje dôvody hodné osobitného zreteľa, naopak ich priznanie by bolo
odôvodnené v zmysle zákona č. 161/2005 Z.z.. V zmysle uvedeného zákona žalovaný ako povinná
osoba bol podľa zákona povinný poskytnúť mu pomoc a súčinnosť pri zabezpečovaní potrebných
dokumentov. Napriek tomu, že žalovaný súčinnosť neposkytol a dohodu o vydaní nehnuteľnej veci
nepodpísal, jeho konanie resp. nečinnosť bola v rozpore s účelom reštitučného zákona. Možno

konštatovať, že žaloba bola podaná z objektívnych dôvodov, ktoré pri úspechu v konaní predstavujú pre
žalobcu nárok na náhradu trov konania zo strany žalovaného.

K podanému odvolaniu žalovaného do veci samej sa písomne vyjadril žalobca, ktorý navrhol rozsudok
súdu prvého stupňa vo veci samej ako vecne správny potvrdiť a v časti o trovách konania rozhodnutie
súdu prvého stupňa zmeniť v zmysle jeho odvolania zo dňa 16.3.2009. Opätovne zdôraznil, že svoj
reštitučný nárok u povinnej osoby si uplatnil riadnou písomnou výzvou včas, v zákonom stanovenej

lehote do 30.4.2006. Nestotožnil sa s názorom žalovaného, že nepreukázal reštitučný titul podľa § 3
reštitučného zákona. Poukázal na jednotlivé zápisy v pozemnoknižnej vložke a na zápis na podklade
Prídelovej listiny Čd 754/1954 zo dňa 30.10.1954, na základe ktorej sa zavkladovalo vlastnícke právo
v prospech Československého štátu - Š. M., národný podnik v N., postupom podľa pozemkových
reforiem. Má za to, že boli splnené podmienky na navrátenie vlastníctva podľa § 3 ods. 1 písm. c)

reštitučného zákona, nakoľko štát v rozhodnom období mu odňal nehnuteľnosti bez náhrady postupom
podľa zákona č. 142/1947 Zb. a táto skutočnosť vyplýva i zo zápisov v pozemnoknižnej vložke č. 492 pre
kat. úz. B.. Nesúhlasil s námietkou žalovaného, že predmetné nehnuteľnosti do vlastníctva štátu prešli
účinnosťou zákona č. 215/1919 Zb. o zabratí veľkého majetku pozemkového. Rovnako nehnuteľnosti
neprešli na štát ani podľa nariadenia č. 104/1945 Zb. , pretože v takom prípade by sa nemohlo poznačiť,

že predmetné nehnuteľnosti sú predmetom revízie podľa zákona č. 142/1947 Zb., keďže tento zákon
sa nevzťahuje na pôdu konfiškovanú podľa nariadenia č. 104/1945 Zb. SNR. Rovnako nesúhlasil s
názorom žalovaného, že nebolo preukázané právne nástupníctvo po O. A. P.. Právne nástupníctvo
okrem historickoprávneho vývoja a cirkevných predpisov preukázal potvrdením Štátneho sekretariátu
Svätej stolice zo dňa 11.3.1996, potvrdením o právnom nástupníctve Ministerstva kultúry SR zo dňa

17.1.2006, interným predpisom Úradu geodézie, kartografie a katastra SR zo dňa 18.6.1998, a nepriamo
prostredníctvom rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Cdo 119/2002 zo dňa 28.2.2003, z ktorého
vyplýva, že R. C. na S. na základe právneho nástupníctva podľa územného princípu je vlastníkom
všetkých nehnuteľností, pôvodne zapísaných v pozemkových knihách na zahraničné cirkevné právne
subjekty. Napokon k námietkam žalovaného k nedostatku pasívne legitimácie uviedol, že reštitučný

zákon v § 4 ods. 1 jasne definoval povinnú osobu ako právnickú osobu, ktorá ku dňu účinnosti zákona
spravuje nehnuteľné veci vo vlastníctve Slovenskej republiky, obce alebo nehnuteľnú vec drží. Má za
to, že žalovaný bol označený správne, pretože osobitným predpisom v tomto prípade je práve reštitučný
zákon č. 161/2005 Z.z., ktorý zakladá vecnú pasívnu legitimáciu žalovaného.

Odvolací súd preskúmal napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa a konanie, ktoré mu predchádzalo

podľa § 212 ods. 1 OSP na odvolacom pojednávaní podľa § 214 ods. 1 OSP a dospel k záveru, že
odvolania účastníkov konania nie sú dôvodné a rozsudok súdu prvého stupňa je potrebné ako vecne
správny podľa § 219 ods. 1 OSP potvrdiť.

Z výsledkov vykonaného dokazovania nesporne vyplynulo, že žalobca sa podanou žalobou na súde
prvéhostupňadňa13.9.2006domáhalvydanianavráteniavlastníctvaknehnuteľnostiamparcelač.4679

- lesné pozemky o výmere 38763 m2, parcela č. 4698 - lesné pozemky o výmere 6314 m2, parcela
č. 4711/1 - lesné pozemky o výmere 18740m2, parcela č. 4712 - lesné pozemky o výmere 23674m2,
parcela č. 4742/1-lesné pozemky o výmere 7775m2, parcela č. 4744/2 - lesné pozemky o výmere
34289m2, ktoré sú vedené Katastrálnym úradom v N., Správa katastra K., v obci B., katastrálne územie
B., na LV č. 840 spolu s dokumentáciou, ktorá k nim prislúcha, do 30 dní od právoplatnosti rozsudku.

Žalobca sa svojho nároku domáha podľa zákona č. 161/2005 Z.z. o navrátení vlastníctva k nehnuteľným
veciam, cirkvám a náboženským spoločnostiam a prechode vlastníctva k niektorým nehnuteľnostiam
(ďalej len reštitučného zákona). Žalobca výzvou zo dňa 7. septembra 2005 vyzval žalovaného podľa §
5 ods. 1 reštitučného zákona na navrátenie vlastníctva k nehnuteľným veciam, nachádzajúcich sa v kat.úz. B., ktorý tvoria lesný pôdny fond, hospodárske stavby a ostatné stavby, súvisiace s ním, ako aj na
vydaní investičných lesných ciest a ich častí, ktoré boli vybudované z prostriedkov štátu. Nehnuteľnosti
špecifikoval v prílohe k výzve podľa ich zápisu v pozemnoknižnej vložke č. 492, identifikácie parciel č.

K 2-2835/05 zo dňa 27.7.2005 a výpisu z LV č. 840, ktoré zaslal žalovanému spolu s výzvou a zároveň
výzvu zaslal i príslušnému odštepnému závodu (odštepný závod P.), nakoľko predmetné nehnuteľnosti
sa nachádzajú v rámci jeho územného obvodu. Žalobca v uvedenej výzve uviedol, že nehnuteľnosti
z PKV č. 492 kat. úz. B. prešli do vlastníctva štátu z dôvodu uvedeného v § 3 ods. 1 písm. c) zákona,
a to odňatím bez náhrady v zmysle zákona č. 142/1947 Zb. o revízii prvej pozemkovej reformy, čo

osvedčuje i zápis v pripojenej pozemnoknižnej vložke č. 492, ktorá je verejnou listinou. Žalobca doručil
výzvu, pozemnoknižnú vložku č. 492 , identifikáciu parciel, LV č. 840, potvrdenie právnej subjektivity a
potvrdenie o pridelení IČO žalovanému, čo preukázal doručenkou o prevzatí z 11.9.2005.

Z vykonaného dokazovania nesporne vyplýva, že nehnuteľnosti, ktorých vydania a navrátenia sa
žalobca domáha, boli vedené v pozemnoknižnej vložke č. 492 v kat. úz. B., a ktoré sú v súčasnej
dobe zapísané na LV č. 840 kat. úz. B., Správou katastra K.. Z uvedenej pozemnoknižnej vložky

č. 492 pre kat. úz. B. vyplýva, že pod B1 ako prvý vlastník bolo vedené O. arcibiskupské panstvo.
Dňa 30.6.1948 bol vykonaný v uvedenej pozemnoknižnej vložke prvý relevantný zápis, na základe
návrhu a oznámenie Povereníctva pôdohospodárstva a pozemkovej reformy zo dňa 25. júna 1948 č. B
767/48 - I./D, podľa ktorého sa poznamenáva, že tieto nehnuteľnosti Povereníctvo pôdohospodárstva
zamýšľa prevziať. Pod poradovým číslom 55 sa nachádza ďalší zápis zo dňa 25. júla 1948 č. 1059, v

zmysle ktorého podľa rozhodnutia PPPR č. 1767/48-I/D sa poznamenáva uvalenie úradnej správy. Ďalší
zápis v pozemnoknižnej vložke č. 492 v kat. úz. B. bol vykonaný dňa 25. 11.1954 č. 754 na základe
prídelovej listiny Čd 754/1954 zo dňa 30.10.1954, na základe ktorej sa zavkladovalo vlastnícke právo v
prospech Československého štátu - štátny majetok, národný podnik v N., postupom podľa pozemkových
reforiem. Zároveň bola z pozemnoknižnej vložky č. 492 vymazaná poznámka pod B 54 a 55. Na prvej

strane pozemnoknižnej vložky č. 492 pre kat. úz. B. je uvedené, že nehnuteľnosti zapísané vo vložke
podliehajú revízii podľa zákona č. 142/1947 Zb. o revízii prvej pozemkovej reformy. Nehnuteľnosti, ktoré
sú predmetom sporu sú v súčasnej dobe zapísané na LV č. 840 kat. úz. B., Správou katastra K. a vedené
vo vlastníctve Slovenskej republiky - L. S., š. p. , N.. S. X,. B. B..

Podľa § 2 ods. 2 zákona č. 161/2005 Z.z. o navrátení vlastníctva k nehnuteľným veciam cirkvám a

náboženským spoločnostiam a prechode vlastníctva k niektorým nehnuteľnostiam, právo na navrátenie
vlastníctva k nehnuteľným veciam môže podľa odseku 1 uplatniť oprávnená osoba, ktorou je
registrovaná cirkev a náboženská spoločnosť so sídlom na území Slovenskej republiky, vrátane útvarov,
ktoré majú právnu subjektivitu, ktorých nehnuteľná vec prešla do vlastníctva štátu, obce v období od
8.5.1945, židovským náboženským obciam od 2.11.1938 do 1.1.1990, spôsobom uvedeným v § 3.

Podľa § 3 ods. 1 písm. c) zákona, oprávnenej osobe sa navráti vlastníctvo k nehnuteľným veciam,
ktoré prešli do vlastníctva štátu alebo obce na základe odňatia bez náhrady postupom podľa zákona č.
142/1947 Zb. o revízii prvej pozemkovej reformy alebo podľa zákona č. 46/1948 Zb. o novej pozemkovej
reforme úprave vlastníctva k poľnohospodárskej a lesnej pôde.

Podľa § 4 ods. 1 zákona, povinnou osobu je právnická osoba, ktorá ku dňu účinnosti tohto zákona

spravuje nehnuteľné veci vo vlastníctve Slovenskej republiky obce alebo nehnuteľnú vec drží.

Podľa § 5 ods. 1 zákona, právo na navrátenie vlastníctva k nehnuteľným veciam môže uplatniť
oprávnená osoba písomnou výzvou voči povinnej osobe do 30.4.2006, ak v tejto lehote preukáže
skutočnosti podľa § 3, jej uplatnením práva v tejto lehote právo zaniká.

Povinná osoba uzavrie s oprávnenou osobou do 60 dní od doručenia písomnej výzvy dohodu o vydaní

nehnuteľnej veci. Ak k prechodu vlastníctva bude potrebné vykonať úkony podľa osobitného predpisu
začína plynúť táto lehota po vykonaní týchto úkonov (odsek 2).Ak povinná osoba nevyhovie písomnej výzve podľa odseku 2, alebo ak jej sídlo nie je známe, môže
oprávnená osoba uplatniť svoje nároky na súde v lehote 12 mesiacov od doručenia písomnej výzvy,
inak právo zaniká (odsek 3).

Zákon č. 161/2005 Z.z., ako aj ostatné reštitučné zákony sú vo vzťahu k Občianskemu zákonníku
špeciálnymi predpismi. Cieľom reštitučného zákona bolo umožniť oprávneným osobám, ktoré nestihli
uplatniť svoj nárok v stanovenej lehote, aby tento mohli uplatniť v novej lehote, a aby sa poskytla
rovnaká ochrana vlastníctva fyzickým osobám a vlastníctva k cirkvám a náboženským spoločnostiam,
a aby nedošlo k porušovaniu ústavného práva týchto právnych subjektov a ústavnej rovnosti ochrany

vlastníctva,nakoľkoprefyzickéosobybolprijatýreštitučnýzákonč.503/2003Z.z.onavrátenívlastníctva
k pozemkom. K týmto zákonom sa spoločnosť snažila aspoň čiastočne zmierniť následky minulých
majetkových a iných krívd, spočívajúcich v porušovaní všeobecne uznávaných ľudských práv a slobôd
zo strany štátu. Pri výklade a interpretácii reštitučných zákonov je preto potrebné postupovať veľmi
citlivo, vzhľadom na okolnosti konkrétneho prípadu a ústavne komfortným výkladom je teda výklad
extenzívny, čo znamená zákon a jeho jednotlivé ustanovenia je potrebné vykladať tak, aby ich aplikáciou

bolo možné dosiahnuť účel, ktorý zákonodarca prijatím reštitučného zákona sledoval.

Odvolací súd, ktorý je podľa § 212 ods. 1 OSP viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania, posudzoval
v napadnutom rozhodnutí štyri sporné oblasti, ktoré žalovaný namietal vo svojom odvolaní. Žalovaný
namietal, že žalobca nepreukázal postavenie oprávnenej osoby, že nehnuteľnosti neprešli na štát v
rozhodnom období, uvádzanom v ust. § 2 ods. 2 zákona, nepreukázal v zákonom stanovenej lehote do

30.4.2006 právne relevantným spôsobom existenciu skutočnosti podľa § 3 a napokon, že žalovaný nie
je v spore vecne pasívne legitimovaný.

R. C. je v Slovenskej republike registrovanou cirkvou (§ 22 ods. 1 zákona č. 308/1991 Zb.) je útvarom
rímskokatolíckej cirkvi s právnou subjektivitou, ktorá je registrovaná na Ministerstve vnútra a kultúry
SR. R. C. bola na území Slovenska štátom uznaná cirkev aj v období, ktoré je podľa reštitučného

zákona rozhodné pre zmiernenie následkov niektorých majetkových krívd spôsobených cirkvám a
náboženským spoločnostiam a bola vlastníkom aj tých nehnuteľností, ktoré boli v čase odňatia štátom
vedené v pozemkových knihách na O., R., či J. arcidiecézu, či diecézu, alebo iný zahraničný právny
subjekt rímskokatolíckej cirkvi. Uvedené arcidiecézy a diecézy, alebo cirkevné základne, či útvary mimo
územia Slovenskej republiky nemali k týmto majetkom v období odňatia štátom už žiadne práva ani

de facto, ani de jure. Svätá stolica im právo spravovať tieto majetky odňala dňa 29.5.1922 a právne
toto územie odčlenila od týchto cirkevných útvarov a pripojila k T. apoštolskej administratúre, ku K. a
k R. diecéze dňa 2.9.1937. Medzinárodnou zmluvou Modus vivendi, uzatvorenou dňa 17.12.1927 boli
upravené vzťahy medzi Slovenskou republikou a Svätou stolicou. Československá republika uznala,
že len Svätá stolica má právo ohraničiť svoje diecézy a zaviazala sa, že žiadna časť Československej

republiky nebude podriadená ordinárovi, ktorého sídlo je za hranicami Československej republiky, a
že žiadna československá diecéza nebude presahovať štátne hranice. Zároveň prijali, že ustanovia
dve nezávislé komisie na prípravu dohody o novom ohraničení a o dotáciách diecézam. V súlade
s touto dohodou Svätá stolica apoštolskou konštitúciou „Ad ecclesiastici regiminis incrementum“ z
2.9.1937 určila obvody diecéz na území Československej republiky tak, aby sa tieto kryli so štátnymi

hranicami. Touto apoštolskou konštitúciou bolo rozhodnuté aj o odčlenení O. A. tak, že územie O.
A., ležiace na území Československej republiky sa od nej odčlenilo, táto časť prešla na samostatnú
cirkevnú jednotku - T. A. A.. Na základe tejto konštitúcie v zmysle zmluvy Modus vivendi, následne
vláda Československej republiky, ktorá toto rozhodnutie uznala pri rešpektovaní vnútorných predpisov
rímskokatolíckej cirkvi zrušila zátvor a dozor nad cirkevným majetkom, a to vládnym nariadením

č. 204 z 2. septembra 1937. Z uvedených skutočností vyplynulo, že Svätá stolica územne zladila
hranice diecéz so štátnymi hranicami a rozhodla o tom, že hnuteľný a nehnuteľný majetok na území
Československej republiky, patriaci pôvodne O. A. pripadá T. A. A., ktorá mala sídlo v T.. I ďalšie
apoštolské konštitúcie „Praescriptonium sacrosancti“ a „Qui Divino“ Svätej stolice, potvrdili krytie hraníc
slovenských diecéz československými štátnymi hranicami a tieto konštitúcie sú v plnom súlade so

základnou zmluvou medzi slovenskou republikou a Svätou stolicou z 24.11.2000, Ústavou SR, ako aj
zákonom č. 308/1991 Zb. o slobode náboženskej viery a postavení cirkví a náboženských spoločností.
Vychádzajúc z uvedených skutočností, ako i prihliadnuc na historické dokumenty, súd prvého stupňa
preto správne dospel k záveru, že R. C. so sídlom na S. bola na základe právneho nástupníctva podľaúzemného princípu vlastníkom všetkých nehnuteľností, pôvodne zapísaných v pozemkových knihách na
zahraničné cirkevné právne subjekty, a teda aj na O. A. (panstvo). Svoje vlastnícke právo však k týmto
nehnuteľnostiam nemohla vykonávať, pretože na ne bola štátom uvalená dočasná správa a následne

ich štát odňal cirkvi niektorým zo spôsobov uvedených v reštitučných zákonoch. Napokon apoštolskou
konštitúciou „Qui divino“ pápeža Pavla VI. zo dňa 30.12.1997 bolo rozhodnuté o povýšení T. A. A. na
T. A., ktorá bola premenovaná dekrétom kongregácie pre biskupov z 1.3.2005 na B.-T. A., po ktorej
má na základe konštitúcie Slovachiae sacrorum antistipes zo dňa 14.2.2008 právnu kontinuitu žalobca.
Vychádzajúc z vyššie uvedeného, odvolací súd rovnako ako súd prvého stupňa dospel k záveru, že

žalobca je oprávnenou osobou podľa § 2 zákona č. 161/2005 Z.z..

Žalovaný v konaní pred súdom prvého stupňa, ale i v odvolaní opätovne vzniesol námietku nedostatku
vecnej pasívne legitimácie v spore. Nepopieral svoje postavenie povinnej osoby podľa ust. § 4 ods. 1
zákona v prípade platného uplatnenia práva s oprávnenou osobou a v tom prípade aj jeho povinnosť
uzavrieť s oprávnenou osobou dohodu o vydaní nehnuteľnosti tak, ako to ukladá § 5 ods. 2 zákona.
Predmetom konania však nebolo uzavretie dohody o vydaní nehnuteľných vecí podľa § 5 ods. 2, ale o

vydaníanavrátenívlastníctvanehnuteľnýchvecí.Žalovanýtvrdil,žetakútopovinnosťreštitučnýzákonč.
161/2005 Z.z. povinnej osobe, definovanej v § 4 ods. 1 neukladá. Podľa § 4 ods. 1 reštitučného zákona,
povinnou osobou je právnická osoba, ktorá ku dňu účinnosti tohto zákona spravuje nehnuteľné veci vo
vlastníctve Slovenskej republiky, obce, alebo nehnuteľnú vec drží. Gramatickým výkladom uvedeného
zákonného ustanovenia nie je možné dospieť k záveru, že zákonodarca postavenie správcu, alebo

držiteľa nehnuteľných vecí vo vlastníctve štátu viazal len na uzatvorenie dohody o vydaní nehnuteľnej
veci s oprávnenou osobou. Je nelogické a v rozpore s citovaným zákonným ustanovením, že v
prípade uplatnenia totožného nároku na súde, by povinnou osobou bol štát ako vlastník reštituovaných
nehnuteľností. Opačný výklad nie je možný a je v rozpore s účelom reštitučného zákona, keď z ust.
§ 4 ods. 1 jednoznačne vyplýva, že povinnou osobu je obec, štát, alebo právnická osoba, zriadená

podľa osobitného predpisu, ktorá koná v mene Slovenskej republiky. I predchádzajúce reštitučné zákony
jednoznačne definovali povinnú osobu v zásade ako držiteľa odňatých nehnuteľností. Zákonodarca
teda označil za povinné osoby, najmä také osoby, ktoré majú k predmetným nehnuteľnostiam právo
hospodárenia, alebo predmetnú nehnuteľnosť držia.

Odvolací súd vzhľadom na vyššie uvedené mal za to, že žalobca správne označil žalovaného, v súlade s

ust. § 4 reštitučného zákona, a preto v tomto smere námietka žalovaného o nedostatku pasívnej vecnej
legitimácie nebola dôvodná.

Odvolací súd sa zaoberal ďalšou namietanou skutočnosťou v odvolaní žalovaného, či žalobca preukázal
resp. nepreukázal v zákonom stanovenej lehote do 30. apríla 2006 právne relevantným spôsobom
existenciu skutočnosti podľa § 3 zákona, že nehnuteľnosti neprešli na štát v rozhodnom období,

uvádzanom v § 2 ods. 2 zákona. Z ust. § 5 ods. 1 zákona vyplýva, že právo na navrátenie vlastníctva
k nehnuteľným veciam môže uplatniť oprávnená osoba písomnou výzvou voči povinnej osobe do
30.4.2006, ak v tejto lehote preukáže skutočnosti podľa § 3. Neuplatnením tohto práva, v tejto lehote
právo zaniká. Za písomnú výzvu, ktorú zákon bližšie nešpecifikuje možno považovať jednostranný
právny úkon, ktorý spĺňa náležitosti predpísané právnym poriadkom pre platný právny úkon, uvedené

najmä v ust. § 34 a nasledovných Občianskeho zákonníka. Odvolací súd posudzujúc výzvu žalobcu zo
dňa 7. septembra 2005 podľa § 5 ods. 1 zákona č. 161/2005 Z.z., ako i ust. § 34 a nasl. Občianskeho
zákonníka dospel k záveru, že výzva spĺňa náležitosti výzvy, k vydaniu nehnuteľností vymedzených
zákonom č. 161/2005 Z.z.. Z uvedenej výzvy nesporne vyplýva, že žalobca ako oprávnená osoba si
uplatňuje svoj nárok v zmysle zákona č. 161/2005 Z.z. na navrátenie vlastníctva k nehnuteľným veciam,

nachádzajúcich sa v kat. úz. B., ktoré tvoria lesný pôdny fond, hospodárske stavby a ostatné stavby
súvisiace s ním. Nehnuteľnosti špecifikoval v prílohe k výzve, ktorú tvorila pozemnoknižná vložka č.
492, identifikácia parciel, výpis z LV č. 840, zároveň výzva obsahovala potvrdenie o právnej subjektivite
oprávnenej osoby, ako aj pridelenie IČO. Zároveň žalobca vo výzve označil reštitučný nárok uvedený v
§ 3 ods. 1 písm. c) zákona, keď nehnuteľnosti z PKV č. 492 prešli do vlastníctva štátu v zmysle zákona

č. 142/1947 Zb. o revízii prvej pozemkovej reformy, čo osvedčuje i zápis v PKV č. 492, ktorá je verejnou
listinou. Výzva žalobcu spolu s označenými prílohami bola doručená žalovanému ako povinnej osobe
dňa 11.9.2005, teda v zákonom stanovenej lehote. Poukazujúc na vyššie uvedené skutočnosti, odvolací
súd považoval výzvu žalobcu za kvalifikovanú výzvu v zmysle § 5 ods. 1 reštitučného zákona, ktorou sižalobca uplatnil svoj nárok v zákonnej lehote do 30.4.2006 za preukázania existencie skutočností podľa
§ 3 ods. 1 písm. c) zákona.

Napokon sa odvolací súd musel vyporiadať s obranou žalovaného, že nehnuteľnosti neprešli na

štát v rozhodnom období uvádzanom v § 2 ods. 2 zákona. Žalovaný sa bránil, že vlastníctvo k
sporným nehnuteľnostiam neprešlo do vlastníctva štátu odňatím bez náhrady postupom podľa zákona
č. 142/1947 Zb. o revízii prvej pozemkovej reformy v rozhodnom období, ale že prechod vlastníctva na
štát sa udial na základe záborového zákona, a nie v rozhodnom období podľa § 2 ods. 2 reštitučného
zákona. Napokon namietal, že zo zápisov v PKV č. 492 nevyplýva, že vlastníctvo k nehnuteľnostiam bolo

odňaté bez náhrady postupom podľa zákona č. 142/1947 Zb.. Skutočnosť či predmetné nehnuteľnosti
podliehali pod záberový zákon č. 215/1919 Zb. vyplýva zo samotnej PKV č. 492 Čd 881 zo dňa
23.3.1925, na základe ktorého Štátny pozemkový úrad v Prahe dal vyznačiť poznámku zamýšľaného
prevzatia. Vykonaná poznámka však nemala za následok právne prevzatie t. j. nadobudnutie vlastníctva
k zabranému majetku štátom. Záberom nadobudol štát iba právo iba zabratý majetok prevziať a prideliť.
Celý tento proces pozostával z dvoch fáz, pričom k právnemu prevzatiu, teda k nadobudnutiu vlastníctva

k zabranému majetku štátu by došlo až v druhej fáze, keď na návrh pozemkového úradu by súd vykonal
vklad jeho vlastníctva do pozemkovej knihy, tak ako to vyplýva z § 26 záberového zákona. Z PKV
č. 492 pre kat. úz. B. však uskutočnenie druhej fázy a vklad vlastníckeho práva na štát podľa § 26
nebol preukázaný, preto iba zamýšľané prevzatie nehnuteľností nemalo za následok stratu vlastníckeho
práva pôvodného vlastníka. Tvrdenie žalovaného, že prechod vlastníctva na štát sa udial na základe

záberového zákona, preto nemá oporu vo vykonanom dokazovaní a táto skutočnosť nevyplýva ani z
PKV č. 492 kat. úz. B.. Z prídelovej listiny, vydanej Okresným národným výborom v Š. zo dňa 30.10.1954
nesporne vyplynulo, že nehnuteľnosti v kat. úz. B., zapísané vo vložke č. 492 sa vydávajú po vykonanom
prídelovom konaní podľa nariadenia č. 104/1945 Zb. zákona č. 142/1947 Zb. a zákona č. 46/1948 Zb.
pre Československý štát, Správa štátnych majetkov, Národný podnik v N.. Zároveň bol daný súhlas, aby

vlastnícke právo bolo aj pozemnoknižne v prospech prídelcu prepísané. Na základe prídelovej listiny bol
do pozemnoknižnej vložky č. 492 pod poradovým číslom 56 dňa 25.11.1954 i vklad vlastníckeho práva
k uvedeným nehnuteľnostiam, zapísaný titulom prídelovej listiny, v prospech Československého štátu,
Národný podnik v N.. Skutočnosť, že nehnuteľnosti zapísané v PKV č. 492 pre kat. úz. B. podliehali
revízii podľa zákona č. 142/1947 Zb. vyplýva i zo samotnej pozemnoknižnej vložky, kde je tento záznam

vykonaný na prvej strane. Vzhľadom na vyššie uvedené odvolací súd nemal pochybnosti o tom, že
nehnuteľnosti, ktoré sú predmetom tohto konania prešli do vlastníctva štátu postupom podľa zákona
č. 142/1947 Zb. o revízii prvej pozemkovej reformy, čo je dôvodom navrátenia vlastníctva podľa § 3
ods. 1 písm. c) reštitučného zákona. Pokiaľ žalovaný tvrdil, že zo zápisu PKV č. 492 nevyplýva, že
vlastníctvoknehnuteľnostiamboloodňatébeznáhradypostupompodľazákonač.142/1947Zb.,vtomto

smere žalovaný neponúkol žiaden dôkaz o opaku. Z uvedeného bolo potrebné prijať záver, že k odňatiu
vlastníckeho práva došlo postupom podľa zákona č. 142/1947 Zb. bez náhrady, tak ako to tvrdil žalobca
a ako to vyplynulo i z predložených listinných dôkazov.

Z vyššie uvedených dôvodov posudzujúc napadnuté rozhodnutie súdu prvého stupňa v rozsahu
podaného odvolania dospel k záveru, že rozhodnutie súdu prvého stupňa vo veci samej je vecne

správne, a preto ho v celom rozsahu i vrátane rozhodnutia o náhrade trov konania ako vecne správny
podľa § 219 ods. 1 OSP potvrdil.

Odvolací súd sa stotožnil s rozhodnutím súdu prvého stupňa i v časti, v ktorej rozhodoval o náhrade
trov konania, využijúc ust. § 150 OSP. Mal za to, že v danom prípade súd dôvody hodné osobitného
zreteľa majúce za následok nepriznanie náhrady trov konania úspešnému žalobcovi. Samotný charakter

reštitučných zákonov zakladá výnimočnosť takýchto konaní, ktorými dochádza k naprávaniu krívd,
spáchaných minulým režimom na pôvodných vlastníkoch. Z týchto dôvodov tak ako súd prvého stupňa,
ani odvolací súd neprihliadol na námietku žalobcu, že žalovaný bol povinný vyvinúť úsilie a spoluprácu
pri vydávaní nehnuteľností a v prípade dobrovoľného vydania nehnuteľností by neboli vznikli náklady
spojené s týmto konaním.

O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 224 ods. 1 a § 150 ods. 1 OSP tak,
že žalobcovi, ktorý mal i v odvolacom konaní úspech nepriznal náhradu tohto konania, opätovne predôvody hodné osobitného zreteľa, ktoré vyplývajú z vyššie uvedeného, ako i zo samotného charakteru
reštitučného zákona.

Odvolací súd podľa § 238 ods. 3 OSP pripustil proti tomuto rozsudku, ktorým bol potvrdený rozsudok

súdu prvého stupňa, dovolanie.

Za otázku zásadného právneho významu považoval otázku právneho nástupníctva v majetkových
veciach po O. arcibiskupstve (resp. v danej veci Ostrihomskom arcibiskupskom panstve), ako vlastníka
pôvodne zapísaného v pozemkovej knihe.

Odvolací súd pri rozhodovaní danej veci vychádzal v otázke právneho nástupníctva z predpisov R. C.
- Dohody Modus vivendi, apoštolskej konštitúcie „Ad ecclesiastici regiminis incrementum“ z 2.9.1937,

apoštolskej konštitúcie Qui divino a Praescriptionum sacrosancti, Základnej zmluvy medzi Slovenskou
republikou a Svätou stolicou z 24.11.2000, ako i Ústavy Slovenskej republiky (č.l. 20,24) a napokon i zo
zákona č. 308/1991 Zb. o slobode náboženskej viery a postavení cirkvi a náboženských spoločností.
Uvedenú problematiku riešil i Najvyšší súd Slovenskej republiky v rozhodnutí č. 3Cdo 119/02 a k otázke
reštitúcií cirkevného majetku a právneho nástupníctva k vlastníctvu nehnuteľností O. A. na Slovensku

je publikovaný i článok v Justičnej revue č. 4/2003.

Odvolací súd vzhľadom na zložitý historický vývoj a právnu silu vyššie uvedených dokumentov videl
zásadný právny význam vo vyriešení otázky, či uvedené právne normy a dokumenty jednoznačne a
nepochybne preukazujú právne nástupníctvo R. C. na Slovensku vo veciach vlastníctva nehnuteľností,
ktoré boli pôvodne zapísané v pozemkových knihách na zahraničné cirkevné právne subjekty, teda aj

na O. A. (panstvo).

Odvolací súd poukazujúc na vyššie uvedené dôvody svojho rozhodnutia zotrváva na právnom závere,
že R. C. so sídlom na Slovensku je na základe právneho nástupníctva podľa územného princípu
vlastníkom všetkých nehnuteľností, pôvodne zapísaných v pozemkových knihách na zahraničné
cirkevné právne subjekty, teda aj na O. A. (panstvo).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.