Rozsudok Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 28. október 2009

Súd: Okresný súd Rožňava
Spisová značka: 9C/114/2007

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7807204583
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 10. 2009
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Angela Čechová

ECLI:

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Angely Čechovej a členov

senátu JUDr. Jarmily Čabaiovej a JUDr. Ľuboša Kunaya, vo veci žalobkyne Sociálna poisťovňa
Bratislava, ústredie, Bratislava 1, ul. 29. augusta č. 8-10, pobočka Rožňava, Štítnická 12, IČO: 30 807
484, proti žalovanej SCA Hygiene Products, spol. s r.o., Gemerská Hôrka, IČO: 31 723 833, zast. JUDr.
Jánom Hlaváčom, advokátom, Rožňava, Ružová č. 5, o zaplatenie 97.600,- Sk, o odvolaní žalobkyne
proti rozsudku 9C 114/2007 z 11.12.2007 Okresného súdu Rožňava

r o z h o d o l :

Pripúšťa späťvzatie žaloby o sumu 936,46 €, ohľadne tejto sumy rozsudok zrušuje a konanie zastavuje.

M e n í rozsudok vo výroku o zamietnutí žaloby tak, že žalovaná je povinná zaplatiť žalobkyni 1.943,83
€ v lehote do 3 dní od právoplatnosti rozsudku. Nad uvedenú sumu rozsudok v tomto výroku potvrdzuje.

Žiadny z účastníkov nemá právo na náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

Žalobkyňa sa žalobou domáhala zaplatenia sumy 97.600,- Sk ako nárok podľa § 238 zák.č. 461/2003
Z.z. o sociálnom poistení.

Súd prvého stupňa rozsudkom žalobu o náhradu škody vzniknutej výplatou dôchodkových dávok vo
výške 97.600,- Sk zamietol a zaviazal žalobkyňu uhradiť žalovanej trovy konania v sume 19.140,- Sk v
lehote do 3 dní od právoplatnosti rozsudku.

V odôvodnení rozsudku uviedol, že sa oboznámil s obsahom spisov svojho súdu 8C 67/2003 a
4C 33/2005, že vykonal výsluch svedkov U. a Y. - zamestnancov žalovanej, dokazovanie listinnými
dôkazmi predloženými účastníkmi konania, ktoré v ďalšom konkretizoval a oboznámil sa aj s fotografiami
predloženými žalovanou o výrobnej linke SW 1, na ktorej došlo k pracovnému úrazu. Oboznámil sa

aj s protokolom Inšpektorátu bezpečnosti práce v Košiciach z 21.12.1999 o vyšetrení príčin ťažkého
pracovného úrazu W., v ktorom je príčina úrazu určená ako „chýbajúce ochranné zariadenia“ a
„ používanie nebezpečných postupov“ a v ktorom je uvedené, že zo strany postihnutého zamestnanca
bol porušený § 14 ods. 1 písm. a/ zák.č. 330/1996 Z.z. o bezpečnosti a ochrane zdravia pri práci v
tom, že postihnutý obsluhoval výrobnú linku v rozpore s bezpečnostnými predpismi tým, že odstraňoval
lepidlo z preberacieho kolesa za chodu linky a zo strany zamestnávateľa - žalovaného, že bol porušený
§ 8 ods. 1 písm. b/ a písm. d/ uvedeného zákona v nadväznosti na § 34 a § 46 ods. 1, 5 vyhl.č. 59/1982

Zb. v tom, že kryt pod matformerom bol demontovaný, čím bol umožnený prístup do nebezpečného
priestoru a žalovaný nezabezpečil dostatočnú kontrolu používania ochranných zariadení (krytov), čímumožnil používanie nebezpečných postupov pri obsluhe linky. Zo záznamu o úraze mu vyplynulo,
že pri pracovnom úraze, ktorý sa stal 5.11.1999 došlo k zraneniu W. pomliaždením prstov ľavej
ruky. Zo spisu 8C 67/2003 zistil, že v tomto konaní sa žalobkyňa domáhala zaplatenia 52.485,- Sk z

titulu náhrady dávok, ktoré poskytla z dôchodkového zabezpečenia W. za obdobie od 22.10.2001 do
31.12.2002 a že na základe vykonaného dokazovania rozsudkom v tomto konaní bola ustálená miera
zavinenia žalovanej percentuálne na 60%, pričom súd vychádzal aj zo znaleckého posudku Y. a že
tento rozsudok bol potvrdený rozsudkom Krajského súdu v Košiciach 5Co 77/2005, z odôvodnenia
ktorého vyplynulo, že na závery znaleckého posudku Y. neprihliadol, pretože znalec sa vyjadroval k

právnym otázkam. Predmetom konania vedeného pod sp.zn. 4C 33/2005 je ten istý nárok žalobkyne
z toho istého pracovného úrazu avšak za iné obdobie, konkrétne za rok 2003, v ktorom konaní
bolo nariadené znalecké dokazovanie z odboru bezpečnosti práce - znalcom Y., ktorý podal znalecký
posudokč.16/2006azobsahuktoréhovyplynulo,žežalovanémunemožnovytknúťporušeniepredpisov
bezpečnosti práce v čase vzniku úrazu, tiež že poškodený zamestnanec nedodržal právne predpisy na
zaistenie bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci, s ktorými bol riadne a preukázateľne oboznámený,

pričom jeho vedomosti boli overené, že obsluhoval strojné zariadenie v rozpore s návodom na obsluhu
s ktorým bol riadne a preukázateľne oboznámený a s poznatkami, ktoré sú súčasťou vedomostí a
zručnostívrámcizískanejodbornejspôsobilosti,tiežženepoužívalbezpečnostnéaochrannézariadenia
(ochranný kryt), čím porušil ustanovenie § 135 ods. 2 písm. a/ a písm. d/ Zákonníka práce v platnom
znení v čase úrazu v nadväznosti na § 14 ods. 1 písm. a/ a písm. b/ zák.č. 330/1996 Z.z. O bezpečnosti

a ochrany zdravia pri práci, pričom poškodený bol v čase úrazu na zmene vedúcim zamestnancom
- vedúcim zmeny. Z uvedeného posudku mu tiež vyplynulo, že tento znalec porušenia uvedené v
bode ab/2 Protokolu Inšpektorátu bezpečnosti práce v Košiciach č. ŤpÚ 31/99 z 21.12.1999 t.j. že
žalovaný nesie zodpovednosť za vznik pracovného úrazu tým, že bol demontovaný kryt strojného
zariadenia, čím bol umožnený prístup do nebezpečného priestoru, že sám vedúci zamestnanec -

poškodený nevykonal organizačné opatrenia, aby zistený nedostatok bol odstránený a že žalovaný by
mal zodpovednosť za vznik pracovného úrazu ak by potrebné ochranné zariadenie na danom výrobnom
prostriedku sa vôbec nenachádzalo po konštrukčnej stránke, nepovažoval za správne. Z výpovedi
svedkov znalcovi vyplynulo, že dané ochranné zariadenie na pracovisku sa nachádzalo. Znalec na
mieste samom nepovažoval za potrebné vykonať ohliadku, pretože strojné zariadenie - výrobná linka

v čase podania posudku už nebola v takom technickom usporiadaní ako v čase úrazu. Konanie vo
veci 4C 43/2005 nebolo v tom čase právoplatne skončené. Zo svedeckej výpovede U. mu vyplynulo,
že kryt na preberacom kolese sa pôvodne na tomto zariadení nenachádzal a že bol vyrobený až
počas fungovania výrobnej linky na návrh pracovníkov žalovanej a pracovníkmi žalovanej z dôvodu
odvrátenia nebezpečenstva vzniku možného pracovného úrazu, že v deň keď došlo vo večerných

hodinách k pracovnému úrazu sa vykonávala čiastočná prestavba linky, avšak táto bola vykonaná
v inej časti linky, teda nie tam kde došlo k pracovnému úrazu, a že on v doobedňajších hodinách
vykonával kontrolu linky a nezistil žiadne nedostatky. Zo svedeckej výpovede Y. - bezpečnostného
technika mu vyplynulo, že pokiaľ by kryt bol namontovaný, nebol by možný prístup k preberaciemu
kolesu a nebolo by možno čistiť preberacie koleso od nánosu lepidla, tak ako to urobil poškodený

zamestnanec a že zabezpečenie namontovania krytu bolo povinnosťou poškodeného zamestnanca.
V odôvodnení rozsudku súd citoval § 238 ods. 1, 2 zák.č. 461/2003 Z.z. o sociálnom poistení a
vychádzajúc z vykonaného dokazovania výsluchom svedkov ako aj zo znaleckého posudku Y. dospel
k záveru, že príčinou vzniku pracovného úrazu bolo porušenie bezpečnostných predpisov zo strany
poškodeného zamestnanca a že na strane žalovaného nebolo zistené protiprávne konanie - porušenie

bezpečnostných predpisov, resp. nedostatočná kontrola dodržiavania bezpečnostných predpisov, že
žalovaný mohol zabezpečiť kontrolu dodržiavania bezpečnostných predpisov v čase vzniku pracovného
úrazu iba prostredníctvom vedúceho zmeny, t.j. poškodeného, pretože bezprostredne nadriadení
zamestnanci U. - vedúci linky a Y. - bezpečnostný technik pracujú v jednozmennej prevádzke a v
čase vzniku pracovného úrazu neboli prítomní na pracovisku. Na základe toho mal za to, že zavinené

protiprávne konanie na strane žalovaného nebolo preukázané alebo nebolo preukázané porušenie
bezpečnostných predpisov a ochrany zdravia pri práci a nedostatočná kontrola dodržiavania týchto
predpisov zo strany žalovaného. Na tomto skutkovom a právnom základe preto žalobu zamietol. Výrok o
náhrade trov konania mu vyplynul z ust. § 142 ods. 1 a úspešnej žalovanej priznal náhradu trov konania
pozostávajúcich z trov právneho zastúpenia advokátom celkom vo výške 19.140,- Sk.

Rozsudok napadla včas podaným odvolaním žalobkyňa a uviedla, že súd prvého stupňa dospel na
základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a následne ho nesprávne právneposúdil, preto odvolanie podala z dôvodov uvedených v § 205 ods. 2 písm. d/, f/ O.s.p. Poukázala na
§ 190 Zákonníka práce platného v čase pracovného úrazu, podľa ktorého zamestnávateľ je objektívne
zodpovedný za škodu pri pracovnom úraze alebo chorobe z povolania zamestnanca a uviedla, kedy sa

zamestnávateľ môže tejto zodpovednosti zbaviť celkom alebo sčasti a konštatovala, že mieru zavinenia
zamestnanca určí zamestnávateľ podľa výsledkov šetrenia, že za účelom objektívneho zistenia príčin
vzniku pracovného úrazu, prípadne určenia miery zavinenia zamestnanca môžu zamestnávatelia
zriaďovať komisie, závery ktorých bude možné použiť aj pri posúdení ďalších nárokov zamestnancov
a zdôraznila, že v predmetnom prípade komisia žalovanej určila mieru zodpovednosti poškodeného

zamestnanca - jeho spoluvinu v rozsahu 30% - list z 1.2.2001, zároveň poukázala aj na list
žalovanej z 9.4.2001, v ktorom je uvedené, že k pracovnému úrazu došlo nielen ich zavinením, a
že tento list bol prílohou žaloby na náhradu dávok z nemocenského poistenia vo výške 87.371,-
Sk podanej na Okresnom súde Rožňava 2.5.2001 - konanie vedené pod č. 4C 392/01. Vyslovila
názor, že v priebehu dokazovania bolo jednoznačne preukázané protiprávne zavinenie žalovanej a
to vyšetrením príčin ťažkého pracovného úrazu Inšpektorátom bezpečnosti práce z 21.12.1999 a

rozsudkom Okresného súdu Rožňava 8C 67/2003-100 u 19.10.2004 v spojení s rozsudkom Krajského
súdu v Košiciach 5Co 77/2005-132 z 10.10.2005, ktorými bola určená zodpovednosť žalovaného -
miera zavinenia na 60% pri odškodňovaní dávok dôchodkového zabezpečenia za obdobie 22.09.2001
do 31.12.2002. V ďalšej časti odvolania opätovne citovala porušenia právnych predpisov zo strany
žalovanej z Protokolu Inšpektorátu bezpečnosti práce a reprodukovala záver znaleckého posudku

Y., s ktorým v plnom rozsahu súhlasila. Považovala za potrebné poukázať aj na tú skutočnosť,
že postihnutý zamestnanec W. bol podľa pracovnej zmluvy zaradený v robotníckej profesii a tým,
že robil predáka na zmene nemožno vzťahovať všetky povinnosti zamestnávateľa v oblasti BOZP
jeho osobe, že napríklad nezodpovedal za práce, ktoré sa udiali na predchádzajúcich zmenách
(pravdepodobne bol kryt odmontovaný na predchádzajúcej zmene) a vychádzala z toho, že organizačné

opatrenia, vytváranie podmienok pre bezpečnú a zdravotne nezávadnú prácu, odstránenie prítomných
nedostatkov, zabezpečenie dodržiavania predpisov je v kompetencii oveľa širšieho rámca vedúcich
zamestnancov a najmä v kompetencii vedúcich zamestnancov na vyššej úrovni riadenia. Poukazovala
na skutočnosť, že o náhrade škody vzniknutej výplatou dôchodkových dávok a nemocenských dávok,
resp. s tým spojenej zodpovednosti žalovaného za predmetný pracovný úraz za iné obdobie už bolo

právoplatne rozhodnuté nielen už spomínaným rozsudkom Okresného súdu Rožňava 8C 67/2003-100 z
19.10.2004 v spojitosti s rozsudkom Krajského súdu v Košiciach 5Co 77/2005-132 z 10.10.2005, ktorým
bola určená zodpovednosť žalovaného - miera zavinenia na 60% (obdobie 22.09.2001 - 31.12.2002),
ale aj rozsudkom Okresného súdu Rožňava 4C 1036/01 zo 17.1.2002, ktorým súd schválil zmier, v
rámci ktorého žalovaná súhlasila, aby bola požadovaná náhrada škody, znížená na 50%, t.j. mierou

zavinenia 50% (obdobie 30.10.2000 - 21.9.2001, 8.2.2001 - 13.3.2001), rozsudkom Okresného súdu
Rožňava 4C 392/01 zo 14.8.2001, ktorým súd schválil súdny zmier, kde žalovaná súhlasila, aby bola
požadovaná náhrada škody znížená na 50%, t.j. mierou zavinenia 50% (nemocenské dávky za obdobie
5.11.1999 - 28.10.2000, 3.1.2001 - 15. 1. 2001), že pri odškodňovaní dávok z úrazového poistenia bola
určená 70%-ná miera zavinenia žalovanej (uvedená skutočnosť bola podkladom pre uplatnenie nárokov

zamestnanca voči zamestnávateľovi a tiež podkladom pre plnenie Slovenskej poisťovne, a.s. z poistenia
zodpovednosti zamestnávateľa za škodu pri pracovnom úraze a pri chorobe z povolania - list žalovanej
z 1.2.2001 v súvislosti s oznámením Slovenskej poisťovne, a.s. - Rožňava zo 16.3.200), a z toho
vyvodila názor, že je nesprávne, ak vo vzťahu k jednému pracovnému úrazu sa v priebehu uplatňovania
jednotlivých nárokov z pracovného úrazu určujú rôzne miery zavinenia. Záverom zdôraznila, že naďalej

je toho názoru, že v danom prípade došlo k porušeniu právnych predpisov aj zo strany zamestnávateľa a
pretoniejemožnájehoúplnáliberáciaaztohtodôvodužalovanánesiečiastočnúzodpovednosťzavznik
pracovného úrazu a tým aj čiastočnú zodpovednosť za škodu vzniknutú výplatou dávok z dôchodkového
poistenia vo výške 97.600,- Sk, preto navrhla napadnutý rozsudok zmeniť a žalobe čiastočne vyhovieť
a vo zvyšnej časti rozsudok potvrdiť, pričom rozsah miery zavinenia žalovanej vzhľadom na to, že ide

o právnu otázku ponechala na úvahu odvolacieho súdu.

Žalovaná vo vyjadrení k odvolaniu žalobkyne z 5.2.2008 uviedla, že s jeho obsahom nesúhlasí, že
odvolanie považuje za nedôvodné a navrhla napadnutý rozsudok potvrdiť ako vecne správny. Uplatnila
aj náhradu trov odvolacieho konania. Poukázala na to, že žalobkyňa sa v odôvodnení svojho odvolania
mýli, ak poukazuje na jej objektívnu zodpovednosť za pracovný úraz W. z 5.11.1999 v súvislosti so

svojím nárokom na regres titulom vyplatených dávok dôchodkového poistenia, že v prípade uplatnenia
takého nároku práve žalobkyňa musí preukázať, že zamestnávateľ, teda ona zavinila pracovný úrazW.. J. z 5.11.1999, že však v tomto konaní ničím nepreukázala uvedené skutočnosti, práve naopak,
súd prvého stupňa vychádzajúc z dôkazov, ktoré obsahovali spisy Okresného súdu Rožňava v iných
právnych veciach tých istých účastníkov o regres z toho istého úrazu, ibaže za iné obdobie - 4C 33/2005,

8C 67/2003 - vyhodnotil dôkazy tak, že ona pracovný úraz nezavinila. K odvolacej námietke týkajúcej
sa toho, že v rámci súdnej pokonávky uznala svoje zavinenie v pomere 50%, uviedla, že takýto návrh
podala ešte predtým, než poznala nové, závažné skutočnosti obsiahnuté v znaleckom posudku č.
16/2006 Ing. S. a k výhradám žalobkyne obsiahnutým na str. 5 odvolania uviedla, že určenie miery
zavinenia zamestnanca pri pracovnom úraze na 30%, zostatok 70% ešte neznamená mieru zavinenia

zamestnávateľa, že ona mieru svojho zavinenia v rozsahu 70% nikdy neuznala, že rozhodujúce pre
jej právny názor boli závery znaleckého posudku Y. č. 16/2006 zo 7.7.2006 vo veci Okresného súdu
Rožňava 4C 33/2005 a poukázala na to, že sú prípady pracovných úrazov, keď nie je preukázané ani
zavinenie zamestnávateľa ani zavinenie zamestnanca a pri objektívnej zodpovednosti zamestnávateľa
mápoškodenýzamestnanecnároknanáhraduškodyzapracovnýúrazvplnomrozsahunárokov.Okrem
toho, podľa jej názoru, argumenty a výhrady žalobkyňa predniesla v danej veci neskoro, keďže ich mala

predložiť alebo označiť na súde prvého stupňa (§ 120 ods. 4 O.s.p.).

Žalobkyňa v priebehu odvolacieho konania podaním z 9.4.2009 oznámila späťvzatie žaloby o sumu
69,44€zodpovedajúcejuplatnenémunárokunanáhraduškodyzavyplatenédávkyvobdobíod1.7.2004
do 16.7.2004 a týmto podaním poukázala aj na to, že na pojednávaní pred súdom prvého stupňa
26.10.2007 vzala žalobu späť aj v časti pohľadávky o sumu 867,02 € a to vzhľadom na žalovanou

uplatnenú námietku premlčania nároku za obdobie od 1.1.2004 do 16.7.2004, o čom však súdom prvého
stupňa nebolo rozhodnuté. Žalobkyňa súhlasila so späťvzatím žaloby ohľadne súm 867,02 € (26.120,-
Sk) a 69,44 € (2.092,- Sk), so zreteľom na čo odvolací súd v súlade s § 222 ods. 2 O.s.p. a § 208 O.s.p.
rozhodol tak, že pripustil späťvzatie žaloby o sumu 934,46 €, v tejto časti rozsudok zrušil a konanie
zastavil. Nad uvedenú sumu na základe odvolania žalobkyne odvolací súd prejednal vec v rozsahu

vyplývajúcom z § 212 ods. 1,3 O.s.p. a dospel k záveru, že odvolanie žalobkyne je sčasti dôvodné.

Žalobkyňa uplatnila nárok na náhradu škody, ktorá jej vznikla vyplatením dávok z invalidného poistenia
zamestnancovi žalovanej za obdobie od 1.1.2004 do 31.12.2005, preto vzhľadom na obdobie, za ktoré
požaduje náhradu škody voči žalovanej ako tretej osobe, je nárok potrebné posudzovať podľa § 238
zák.č. 461/2003 Z.z. o sociálnom poistení v jeho znení platnom v tom čase, t.j. v znení účinnom do

31.12.2007 (ďalej len „cit. zák.“).

Podľa § 238 ods. 1 cit. zák. sociálna poisťovňa má právo voči tretím osobám na náhradu škody, ktorá
jej vznikla výplatou dávok v dôsledku ich zavineného protiprávneho konania. Citované ustanovenie
zakladá regresný nárok žalobkyne voči tretím osobám, ak sú splnené zákonné predpoklady v ňom
uvedené. Nárok podľa tohto ustanovenia, i keď nie je nárok na náhradu škody na zdraví poškodenému

podľa Obč. zák., či Zák. práce je svojím charakterom samostatným nárokom na náhradu škody.
Ide o občianskoprávny nárok, ktorý má povahu špeciálneho ustanovenia vo vzťahu k všeobecným
predpisom, t.j. k Občianskeho zákonníku, či Zákonníku práce, čo znamená, že právny vzťah, ktorého sa
uvedené ustanovenie týka, sa v otázkach, ktoré nie sú ním upravené, riadia ustanoveniami všeobecných
predpisov o náhrade škody. Otázky zavinenia tretej osoby na vzniku škody a miery zavinenia nie sú

upravené v tomto zákone, preto je potrebné pri ich posudzovaní vychádzať z príslušných ustanovení
všeobecných predpisov.

Vzhľadom na povahu uplatneného nároku, základnou otázkou v konaní bolo zistenie existencie
zákonných predpokladov, a to zistenie, či je dané protiprávne konanie žalovanej (predpoklad vzniku
škody vyplatením dávok žalobkyňou nebol sporný), t. zn., v konkrétnom prípade, či žalovaná zodpovedá

v zmysle Zákonníka práce za pracovný úraz, ktorý sa stal jej zamestnancovi W. 5.11.1999 a v akom
rozsahu.

Otázka, či za tento konkrétny pracovný úraz je zodpovedná žalovaná a v akej miere, už vo vzťahu medzi
žalobkyňou a žalovanou bola posudzovaná z rovnakého dôvodu ako v tomto konaní - t. zn., či je daný
zákonný predpoklad zavineného protiprávneho konania žalovanej - už v konaní 8C 67/2003 vedenom na

OkresnomsúdeRožňava,vktoromžalobkyňanatomistomzákladeuplatňovalanároknanáhraduškodyza obdobie vyplatených dávok od 22.9.2001 do 31.12.2002. V tomto konaní bola ustálená zodpovednosť
žalovanej za pracovný úraz, teda jej zavinené protiprávne konanie a bola určená aj miera jej zavinenia v
rozsahu 60 % (40 % miera zavinenia poškodeného zamestnanca). Rozsudok vydaný okresným súdom v

tejto veci bol potvrdený (v napadnutom vyhovujúcom výroku) Krajským súdom v Košiciach 5Co 77/2005
- 132 z 10.10.2005 a stal sa záväzným v zmysle § 159 ods. 2 O.s.p. tak pre účastníkov ako aj pre
štátne orgány, teda aj pre súdy (pozri rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 7 Obo 230/99 publikovaný
v Zbierke stanovísk NS a rozhodnutí súdov SR 4/2000 pod č. 68).

Na základe toho odvolací súd zastáva názor, že pri posudzovaní tej istej otázky v tomto konaní súd

bol viazaný tým, že už bola právoplatne vyriešená v inom súdnom konaní a z toho, ako zo základu,
mal preto vychádzať, lebo išlo o tie isté skutkové okolnosti (ten istý pracovný úraz) týkajúce sa tých
istých účastníkov. Súd prvého stupňa napriek tomu, že sa oboznámil so spisom 8C 67/2003 posudzoval
tú istú otázku, t.j. existenciu zodpovednosti žalovanej za pracovný úraz opätovne a keďže došiel k
inému záveru, založil tak svoje rozhodnutie na nesprávnom právnom posúdení veci, preto musel byť
rozsudok, pokiaľ žaloba bola na tomto základe zamietnutá zmenený tak, že žalobe bolo odvolacím

súdomčiastočnevyhovené(§220O.s.p.).Odvolacísúdnarozdielodsúduprvéhostupňazastávanázor,
že aj pre toto konanie platí, že na strane žalovanej je dané zavinené protiprávne konanie v rozsahu 60 %
- nej miere jej zavinenia tak ako to už bolo právoplatne ustálené v súdnom konaní 8C 67/2003 vedenom
na Okresnom súde Rožňava, so zreteľom na čo bolo žalobe vyhovené v tomto rozsahu uplatnenej
pohľadávky a žalovaná bola zaviazaná zaplatiť žalobkyni sumu 1.943,83 €. Nad uvedenú sumu bol

rozsudok vo výroku o zamietnutí žaloby potvrdený podľa § 219 ods. 1 O.s.p. ako vecne správny.

Podľa § 224 ods. 1 O.s.p. ustanovenia o trovách konania pred súdom prvého stupňa platia aj pre
odvolacie konanie.

Podľa ods. 2 cit.ust. ak odvolací súd zmení rozhodnutie, rozhodne aj o trovách konania na súde prvého
stupňa.

Podľa § 142 ods. 2 O.s.p., ak mal účastník vo veci úspech len čiastočný, súd náhradu trov pomerne
rozdelí, prípadne vysloví, že žiadny z účastníkov nemá na náhradu trov právo.

V danej veci každý z účastníkov mal úspech len čiastočný (približne 50 %-ný), preto bolo rozhodnuté,
že žiadny z nich nemá právo na náhradu trov konania.

Poučenie:

Proti rozsudku odvolacieho súdu odvolanie nie je prípustné.