Uznesenie ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 12. marec 2014

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 2CoE/30/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6706201480
Dátum vydania rozhodnutia: 12. 03. 2014

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Alena Antalová
ECLI: ECLI:SK:KSBB:2014:6706201480.6

Uznesenie

Krajský súd v Banskej Bystrici v exekučnej veci oprávneného: POHOTOVOSŤ s.r.o., so sídlom Pribinova
25, 811 09 Bratislava, IČO: 35 807 598, zast. Fridrich Paľko, s.r.o., AK so sídlom Grösslingova 4, 821
08 Bratislava, IČO: 36 864 421, proti povinnému: U. C., nar. XX.XX.XXXX, bytom H. XXXX/XX, N.,
zast. opatrovníkom L. B., pracovníkom Okresného súdu Lučenec, vedenej súdnym exekútorom JUDr.
Jozefom Ďuricom, Exekútorský úrad so sídlom vo Zvolene, Borovianska 17, pod sp. zn. EX 442/06,

o vymoženie pohľadávky oprávneného vo výške 897,33 Eur s prísl., o odvolaní oprávneného proti
uzneseniu Okresného súdu Zvolen č.k. 11Er/791/2006-56 zo dňa 22. októbra 2012 jednohlasne takto

r o z h o d o l :

Návrh oprávneného na prerušenie konania z a mi e t a .
Uzneseniu Okresného súdu Zvolen č.k. 11Er/791/2006-56 zo dňa 22. októbra 2012 p o t v r d z u j e.

o d ô v o d n e n i e :

Okresný súd Zvolen (ďalej „exekučný súd“) napadnutým uznesením č.k. 11Er/791/2006-56 zo dňa 22.

októbra 2012 zastavil exekúciu podľa § 57 ods. 1 písm. g/ zák.č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch
a exekučnej činnosti (ďalej len „Exekučný poriadok“) potom, ako právoplatným uznesením exekučného
súdu č.k. 11Er/791/2006-14 zo dňa 15. februára 2010 vyhlásil exekúciu za neprípustnú. Toto uznesenie
nadobudlo právoplatnosť v spojení s uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici č.k. 41CoE/104/2010
zo dňa 23. februára 2011 dňa 07. apríla 2011.
Proti uzneseniu okresného súdu podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie oprávnený, ktorý žiadal

zrušiť napadnuté rozhodnutie a vec vrátiť prvostupňovému súdu na ďalšie konanie alternatívne navrhol,
aby konanie postupom podľa ust. § 109 ods. 1 písm. c) O. s. p. prerušil a Súdnemu dvoru Európskej
únie na základe čl. 267 Zmluvy o fungovaní EÚ predložil prejudiciálne otázky v nasledovnom znení:
1) Má sa ustanovenie písm. q) ods. 1 prílohy Smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o
nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách vykladať tak, že za každých okolností zakazuje
rozhodovať spory v rámci spotrebiteľských zmlúv na základe rozhodcovskej doložky prostredníctvom

rozhodcovských súdov?
V prípade zápornej odpovedi Súdneho dvora na prvú otázku, oprávnený navrhol otázku v znení:
2) Je možné ustanovenie písm. q) ods. 1 prílohy Smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o
nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách vykladať tak, že mu neodporuje ustanovenie takej
rozhodcovskej doložky, ktorá ustanovuje, že „ všetky spory vzniknuté zo zmluvy (vrátane sporov o jej
platnosť, výklad alebo zrušenie) budú riešené a) pred stálym rozhodcovským súdom, ktorý vykonáva

svoju činnosť na základe zákona a voči jeho rozhodnutiu možno podať žalobu o zrušenie všeobecnému
súdu podľa zákona, ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na rozhodcovskom súde, alebo b) pred
príslušným súdom Slovenskej republiky, ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na všeobecnom súde,
považuje sa táto skutočnosť rozväzovaciu podmienku rozhodcovskej doložky, čo však neplatí, ak pred
podaním žaloby na súde bola podaná žaloba na rozhodcovský súd vo veci, v ktorej je rozhodcovskou
doložkou v súlade vnútroštátnymi predpismi rozhodcovského súdu založená právomoc rozhodcovského

súdu“?3) Je v súlade s čl. 17 a čl. 47 Charty základných práv EÚ také rozhodnutie vnútroštátneho súdu, ktoré
aplikujúc vnútroštátne procesné a aj hmotné ustanovenia s odkazom na smernicu 93/13/EHS zabráni
vymožiteľnosti reálnej pohľadávky veriteľa voči spotrebiteľovi?.

V odvolaní uviedol, že odvolanie podáva z dôvodu, že súd rozhodol nad rámec zverenej právomoci ( ust.
§ 205 ods. 2 písm. b) zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok, ďalej len „ O.s.p.“), pretože
exekučný súd nie je legitímne schopný vykonávať úkony smerujúce k opätovnému komplexnému
rozhodovaniu o veci s tým, že výsledkom takéhoto rozhodovania je úplná nemožnosť vykonať právo pre
veriteľa, teda vmanévrovanie veriteľa do situácie ako by bol exekučný titul zrušený. Uviedol, že k takému

revíznemupostupudošlovsituácii,keďužexekučnýsúdpreskúmalsúladexekučnéhotitulusozákonom
s výsledkom absolútnej nerozpornosti podľa ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku. Exekučný súd nie
je súdom v zmysle ust. § 40 a nasl. Zákona o rozhodcovskom konaní, nekoná o zrušení tuzemského
rozhodcovského rozsudku a ani nepokračuje v konaní vo veci v rozsahu uvedenom v žalobe alebo v
rozsahu uvedenom vo vzájomnej žalobe. Právoplatný rozhodcovský rozsudok má rovnaké účinky ako
rozsudok všeobecného súdu, pričom exekučný súd musí s takýmto rozsudkom nakladať rovnako ako s

rozsudkom všeobecného súdu. Exekučný súd nedisponuje právomocou rušiť či meniť rozhodnutie, ktoré
je exekučným titulom a ani v prípade pasívneho správania účastníka v konaní, v ktorom bol exekučný
titulvydaný,nemôžeexekučnýsúdnaprávaťprípadnéchybyanedostatkyexekučnéhotitulu.Oprávnený
tiež žiadal v prípade, ak sa všeobecný súd nestotožní s jeho interpretáciou ust. § 44 ods. 2 Exekučného
poriadku, aby súd postupom podľa ust. § 109 ods. 1 písm. b) O.s.p. prerušil konanie a podal Ústavnému

súdu Slovenskej republiky návrh na konanie o súlade ust. § 44 ods. 2 veta prvá a druhá Exekučného
poriadku s čl. 1 ods. 1 veta prvá Ústavy Slovenskej republiky, a to pre rozpor s princípom právnej
istoty a princípom ochrany dôvery všetkých subjektov práva v právny poriadok. Ďalej namietal, že sa
nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný ( ust. § 205 ods. 2 písm. a) O.s.p.
v spojení s ust. § 221 ods. 1 písm. e) O.s.p.). Podľa odvolateľa ust. § 45 ods. 2 z. č. 244/2002 Z. z.

o rozhodcovskom konaní ( ďalej len „ZRK“) explicitne upravuje konanie bez návrhu v prípade zistenia
nedostatkov v rozhodcovskom konaní a nie v rozsudku rozhodcovského súdu. Uviedol, že exekučný
súd môže pristúpiť k zastaveniu konania o výkone rozhodnutia rozhodcovského súdu alebo exekučného
konania realizovaného na podklade takéhoto rozhodnutia len na návrh účastníka konania ( ust. § 45
ods. 1 Zákona o rozhodcovskom konaní). Ďalej namietal, že súd svojím postupom odňal účastníkovi

možnosť konať pred súdom ( ust. § 205 ods. 2 písm. a) O.s.p. v spojení s ust. § 221 ods. 1 písm. d)
O.s.p.). Exekučný súd konal pri revízii rozsudku rozhodcovského súdu mimo rámec zverenej právomoci,
čo ho vmanévrovalo do situácie, v ktorej rozhodujúc o právnom postavení účastníkov rozhodcovského
konania úplne ignoroval všetky procesné zásady súdneho rozhodovania v právnom štáte spojené s
exekučnou vecou. Exekučný súd porušil princíp legality, ako aj zásadu začatia konania na návrh, rovnosť

účastníkov konania, právo na spravodlivý súdny proces a dvojinštančnosť súdneho konania. Poukázal
načlánok12ods.2ÚstavySR,článokč.14Európskehodohovoruoochraneľudskýchprávazákladných
slobôd. Exekučný súd podľa odvolateľa odlišne zaobchádzal so žalovaným - povinným na strane jednej
a žalobcom- oprávneným na strane druhej. Žalobca mal v konaní pred exekučným súdom výrazne
nevýhodnépostavenieabolosnímzaobchádzanéodlišne.Exekučnýsúdpoužildôvodinéhopostavenia

v súvislosti s postavením žalobcu ( oprávneného) ako podnikateľského subjektu a preto toto jeho iné
postavenie ho vylúčil z možnosti zhmotnenia akejkoľvek majetkovej hodnoty, ktorá mu právo patrí a
to z titulu platnej zmluvy o úvere Postupom exekučného súdu došlo v rámci práva na súdnu ochranu
a práva na spravodlivý súdny proces k porušeniu zásady „rovnosti zbraní“, zásady kontradiktórnosti
súdneho konania a práva na rozhodovanie podľa relevantnej právnej normy. Exekučný súd neaplikoval

na zistený skutkový stav relevantnú právnu normu, ktorou bolo ust. § 40 a § 43 Zákona o rozhodcovskom
konaní a aplikoval právne normy - ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku a § 45 ods. 2 Zákona o
rozhodcovskom konaní, ktoré podľa odvolateľa interpretoval nesúladným spôsobom. Exekučný súd
vo veci aplikoval ustanovenia Smernice Rady 93/13/EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských
zmluvách, pričom podľa odvolateľa smernica nemá všeobecnú záväznosť ako nariadenie, pretože

je adresovaná iba členským štátom Európskej únie a nie všetkým fyzickým a právnickým osobám.
Oprávnený namietal, že nemal možnosť reagovať na akékoľvek tvrdenia, argumenty a dôkazy, ktoré
boli podkladom pre rozhodnutie exekučného súdu o jeho právnom postavení. Ďalej namietal, že súd
nedostatočne zistil skutkový stav, pretože nevykonal náležité dokazovanie, pričom k záverom dospel
len na základe domnienok. Účastníci konania nemali možnosť vyjadriť sa k vykonaným dôkazom,

či navrhnúť ďalšie dokazovanie na preukázanie nimi tvrdených skutočností. V závere namietal, že
rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci ( ust. § 205 ods.
2 písm. f) O.s.p.). Exekučný súd je v zmysle § 45 ods. 1 písm. c) Zákona o rozhodcovskom konaní
oprávnený skúmať len to, či plnenie priznané rozhodcovským rozsudkom je v súlade s dobrými mravmia nie otázku súladu rozhodcovskej doložky s dobrými mravmi. Dojednanie, ktorým zmluvné strany
založili právomoc rozhodcovského súdu neustanovuje, že spory so dodávateľom budú riešené výlučne v
rozhodcovskom konaní. Účastníkom zmluvy je daná možnosť voľby či sa obrátia na rozhodcovský súd,

alebo na riadny súd. Možnosť voľby účastníkmi dojednaná bola, preto nejde o neprijateľnú podmienku
v zmysle § 53 ods. 4 písm. r) Občianskeho zákonníka. Exekučný súd nesprávne vykladá ust. § 53
ods. 1 Občianskeho zákonníka, pretože rovnosť práv účastníkov konania bola v rozhodcovskom konaní
dodržaná. Oprávnený nesúhlasil, ani s právnym názorom posúdením zmluvy o úvere ako zmluvy o
spotrebnom úvere, v zmysle Zákona o spotrebiteľských úveroch. Oprávnený poskytuje svojim klientom

peňažnéprostriedkysícedočasne,avšaknazákladezmluvyoúverevzmysle§497anasl.Obchodného
zákonníka. V predmetnej zmluve o úvere nemusela byť ako podstatná náležitosť dohodnutá o.i. aj ročná
percentuálna miera nákladov, tak ako to nesprávne uvádza v odôvodnení prvostupňový súd. Vzhľadom
na charakter podnikateľskej činnosti oprávneného nie je možné, aby oprávnený poskytoval úvery na
základe Zákona o spotrebiteľských úveroch, nakoľko činnosť oprávneného nepatrí do pôsobnosti tohto
zákona. Oprávnený poukázal na nesprávne posúdenie neprimeranosti úrokov z omeškania. Dohodnutý

úrok z omeškania je sankciou a postihuje dlžníka, ak ten poruší svoje povinnosti vyplývajúce mu z
dohodnutej zmluvy. Exekučný súd podľa oprávneného už raz posudzoval vec o ktorej už raz právoplatne
rozhodol Od vydania exekučného titulu, ani od vydania poverenia na výkon exekúcie nenastali žiadne
nové právne ani skutkové okolnosti, ktoré by mali viesť k zmene postoja súdu.
Krajský súd ako súd odvolací prejednal vec podľa § 212 ods. 1 O.s.p., bez nariadenia pojednávania

podľa § 214 ods. 2 O.s.p. a napadnuté rozhodnutie exekučného súdu s poukazom na § 219 O.s.p. ako
vecne správne potvrdil.
Z obsahu súdneho spisu odvolací súd zistil, že exekučný súd potom, ako uznesením č.k.
11Er/791/2006-14zodňa15.februára2010vspojenísuznesenímKrajskéhosúduvBanskejBystricič.k.
41CoE/104/2010 zo dňa 23. februára 2011 právoplatne vyhlásil exekúciu za neprípustnú, napadnutým

uznesením predmetnú exekúciu podľa § 57 ods. 1 písm. g/ Exekučného poriadku zastavil. Exekučný súd
uznesením č.k. 11 Er/791/2006-82 zo dňa 04. septembra 2013 v spojení s uznesením Krajského súdu
v Banskej Bystrici č.k.17CoE/149/2013-91 zo dňa 21. januára 2014 právoplatne návrh oprávneného na
prerušenie konania zamietol.
Oprávnený v odvolaní proti napadnutému uzneseniu exekučného súdu podal ďalší návrh na prerušenie

konanie. Exekučný súd napadnutým uznesením exekúciu zastavil, pričom exekučným titulom je v tomto
prípade notárska zápisnica a nie rozhodcovský rozsudok. Ďalší dôvod na prerušenie konanie, s novými
dôvodmi uvádzanými v odvolaní oprávneným, nekorešponduje s exekučným titulom, a preto odvolací
súd návrh na prerušenie konania zamietol.
Podľa ust. § 57 ods. 1 písm. g/ Exekučného poriadku exekúciu súd zastaví, ak ju vyhlásil za neprípustnú,

pretože je tu iný dôvod, pre ktorý exekúciu nemožno vykonať.
Z uvedeného vyplýva, že ak exekučný súd právoplatným rozhodnutím vyhlásil exekúciu za neprípustnú,
existuje procesný dôvod na zastavenie exekúcie podľa cit. ust. § 57 ods. 1 písm. g/ Exekučného
poriadku. Exekučný súd preto postupoval v súlade so zákonom, keď exekúciu zastavil, pričom dôvody
neprípustnosti exekúcie boli podrobne špecifikované v uznesení o vyhlásení exekúcie za neprípustnú,

ktoré rozhodnutie v spojení s uznesením odvolacieho súdu nadobudlo právoplatnosť dňa 07. apríla
2011. Exekučný súd vzhľadom na uvedené skutočnosti nemohol postupovať inak, ako s poukazom na
§ 57 ods. 1 písm. g/ Exekučného poriadku exekúciu zastaviť. Odvolacie dôvody uvedené v odvolaní
oprávneného preto nie sú spôsobilé napadnúť správnosť napadnutého rozhodnutia exekučného súdu.
Na základe uvedených skutočností odvolací súd uznesenie exekučného súdu ako vecne správne podľa

§ 219 ods. 1, 2 O.s.p. potvrdil, pretože sa stotožnil s dôvodmi rozhodnutia exekučného súdu, ktorý
exekúciu s poukazom na § 57 ods. 1 písm. g/ Exekučného poriadku zastavil potom, čo ju právoplatným
rozhodnutím súdu vyhlásil za neprípustnú.
Nakoľkoodvolateľnamietalibarozhodnutieexekučnéhosúdu,ktorýmexekúciuzastavil,pričomodvolací
súd je rozsahom a dôvodmi odvolania viazaný, napadnuté rozhodnutie exekučného súdu ako vecne

správne a zákonné potvrdil tak, ako je vo výrokovej časti tohto uznesenia uvedené.

Toto rozhodnutie prijal senát krajského súdu pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 zák.č. 757/2004 Z.z. o
súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom od 1. mája 2011).
Toto rozhodnutie prijal senát krajského súdu pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 zák.č. 757/2004 Z.z. o

súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom od 1. mája 2011).Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.