Rozsudok Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 28. máj 2008

Súd: Okresný súd Trenčín
Spisová značka: 14C/254/2003

Identifikačné číslo súdneho spisu:
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 05. 2008
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Milina Jánošková

ECLI:

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Trenčín samosudkyňou JUDr. Milinou Jánoškovou v právnej veci navrhovateľky E. Š., rod.

O., občianky SR, bytom Š. č. XXX. proti odporcovi L. M.- N., so sídlom v T., I. č. XXXX/XX. IČO: XX.
XXX. XXX. o určenie neplatnosti okamžitého zrušenia pracovného pomeru a iné takto

r o z h o d o l :

I. Určuje sa, že okamžité skončenie pracovného pomeru dané odporcom navrhovateľke zo dňa
2.10.2003, je neplatné.

II. Odporca je povinný zaplatiť navrhovateľke 20.714,-Sk s 12,5% ročným úrokom z omeškania od
10.10.2003 až do zaplatenia a 5.384,-Sk s 12,5% ročným úrokom z omeškania od 1.10.2003 do
zaplatenia, do 3 dní od právoplatnosti rozsudku.

III. V zostávajúcej časti sa návrh zamieta.

IV. Odporca je povinný zaplatiť náhradu trov konania štátu 15.628,-Sk do 3 dní od právoplatnosti

rozsudku, na účet Okresného súdu Trenčín.

V. Štátu sa v časti 4.790,-Sk náhrada trov konania nepriznáva.

VI. Odporca je povinný zaplatiť súdny poplatok za návrh 4.560,-Sk do 3 dní od právoplatnosti rozsudku,
na účet Okresného súdu Trenčín.

VII. Žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania.

o d ô v o d n e n i e :

Navrhovateľka sa podaným návrhom zo dňa 9.12.2003 domáhala, aby súd určil, že okamžité skončenie
pracovného pomeru dané odporcom navrhovateľke zo dňa 2.10.2003 je neplatné, zaplatenia náhrady
mzdy za 9/2003 vo výške 8.000,-Sk s 15,5% úrokom z omeškania od 9.10.2003 až do zaplatenia,
zaplatenia náhrady mzdy za 2-mesačnú výpovednú lehotu 16.000,-Sk so 15,5% ročným úrokom z
omeškania od 9.10.2003 do zaplatenia, náhradu mzdy za 15 dní nevyčerpanej dovolenky 4.714,-Sk so

15,5% úrokom z omeškania od 9.10.2003 do zaplatenia, doplatku mzdy za 8/2003 vo výške 5.384,-Sk
s 15,5% ročným úrokom z omeškania od 15.9.2003 do zaplatenia a 2.000,-Sk paušálnych výdavkov
s 15,5% úrokom z omeškania od 1.12.2003 až do zaplatenia a náhrady trov konania. Uviedla, že do
firmy N., pracovisko O. K. P. nastúpila dňa 31.7.2002. Zmluva bola uzavretá na dobu neurčitú, na 4-hodinový prac. čas so mzdou 3.000,-Sk brutto. Výplatný termín bol medzi 7 až 14-tym dňom v mesiaci.
V skutočnosti sa pracovalo podľa potreby a pokynov zamestnávateľa, vrátane sobôt a nedieľ a skutočný
odpracovaný čas bol takmer 2-násobný. Pracovný čas nebol nijako evidovaný, iba v dochádzkovej

knihe, ktorú si viedli pracovníčky. Mzda bola fixná v sume 8.000,-Sk mesačne a bola vyplácaná v
hotovosti do ruky M. Č., bez akýchkoľvek písomných dokladov, či výplatných pások. O mzde si viedli
výplatné zošity, ktoré podpisoval zamestnanec firmy M. Č.. V priebehu zamestnania sa stretávali s
neustálymi vyhrážkami typu: " komu sa nepáči, môže ísť." V auguste 2003 bola navrhovateľka aj
s dvoma ďalšími pracovníčkami vyzvaná, aby si samé dali výpoveď, s tým, že pokiaľ tak neurobia,

bude im daná výpoveď z neexistujúcich disciplinárnych dôvodov a nedostanú peniaze za august. Dňa
2.9.2003 boli všetky 3 pracovníčky navrhovateľa vyzvané na prevzatie osobných vecí a vykázané z
pracoviska bez akýchkoľvek písomných a finančných náležitostí. V tom čase sa už v predajni nachádzali
nové pracovníčky. Keďže sa navrhovateľke predtým vyhrážali nevyplatením mzdy, vzala so sebou
dochádzkovú knihu, lebo to bol jediný doklad o skutočne odpracovanom čase. Na toto reagovala
manželka odporcu pani M. tak, že chcela navrhovateľke vychmatnúť knihu z ruky a keď sa jej to

nepodarilo, fyzicky navrhovateľku napadla, slovne ju urážala a osočovala, čo navrhovateľka nahlásila
na polícii v P.. Jej ďalšia prítomnosť na tomto pracovisku bola nemožná, bezpredmetná aj nebezpečná.
Odporca jej namiesto napravenia chyby poslal žiadosť, aby mu oznámila svoju neprítomnosť v práci
v dňoch 2.-5.9.2003 s tým, že jej neprítomnosť považuje za hrubé porušenie pracovnej disciplíny.
Navrhovateľka dňa 8.9.2003 podala na firmu odporcu sťažnosť na I. P. v T.. Dňa 9.10.2003 prevzala

navrhovateľka do vlastných rúk okamžité zrušenie pracovného pomeru podľa § 68 ods.1 písm.b/
Zákonníka práce, ktorej neplatnosť namietla listom dňa 16.10.2003, lebo sa nezakladala na pravde. Toto
skončenie prac. pomeru je neplatné, lebo podľa § 68 ods.2 ZP môže zamestnávateľ okamžite skončiť
prac. pomer len v lehote 1 mesiaca od vtedy, ako sa o dôvode dozvedel, teda v jej prípade do 5.10.2003.
Podľa § 70 Zákonníka práce musí byť okamžité skončenie prac. pomeru aj v lehote 1 mesiaca doručené,

čo sa v jej prípade nestalo, lebo jej bolo doručené až 9.10.2003. Ona už nemá záujem pracovať u
odporcu, preto jej prac. pomer končí podľa ust. § 79 ods.3 písm.b/ ZP. Dňa 27.10.2003 dostala poštou
mzdu za 8/2003 len v sume 2.616,-Sk za 144 odpracovaných hodín, ale nie v skutočnej výške 8.000,-
Sk, aká sa vždy vyplácala. Nie je pravda, že čerpala v júni 6 dní dovolenky, nečerpala nič a preto
žiada náhradu za 15 dní dovolenky v sume 4.714,-Sk, nakoľko jej zaplatili len 1.286,-Sk. Za 9/2003,

kedy jej bolo fyzicky znemožnené pracovať, jej patrí náhrada mzdy 8.000,-Sk a má nárok aj na 16.000,-
Sk za 2-mesačnú výpovednú lehotu podľa § 79 ods.3 písm.b/, ods.4 Zákonníka práce.

Odporca s návrhom nesúhlasil. Považoval okamžité skončenie pracovného pomeru dané
navrhovateľke, za platné. Nepoprel, že jeho manželka fyzicky napadla navrhovateľku v predajni,
kde mala navrhovateľka miesto výkonu práce. Navrhovateľka jeho manželku osočovala narážkami

a vyhrážkami, že sa stretnú na súde a pod. Všetky skutočnosti, uvedené v návrhu boli prešetrené
Inšpektorátom práce a kontrolou neboli zistené nesprávnosti pri postupe pri výpovedi. Nároky
navrhovateľky smerujú k získaniu finančných prostriedkov z titulu osobnej pomsty za výpoveď.
Navrhovateľka pracovala v 4-hodinovej prac. dobe a okrem nej tam pracovalo viac pracovníčok.
Navrhovateľke bola vyplácaná mzda v súlade s pracovnou zmluvou, o čom svedčia výplatné listiny,

podpísané navrhovateľkou. S tvrdením, že jej boli peniaze vyplácané inak, odporca nesúhlasil. V
prípade navrhovateľky išlo o okamžité skončenie pracovného pomeru podľa § 68 ods.1 písm.b/
Zákonníka práce, nakoľko sa v dňoch 2.9.-5.9.2003 nedostavila bez ospravedlnenia na pracovisko
a ani v uloženej lehote, ktorá jej bola poskytnutá, uvedené neodôvodnila. S navrhovateľkou nebolo
možné sa žiadnym spôsobom skontaktovať. Oni si splnili všetko, čo bolo treba a výplata jej bola

zaslaná poštou, ktorú si prevzala a zamestnanci dostávali výplatné pásky. V zmluve bol výplatný termín
určený nepravidelne, ale tento bol spravidla 8-deň nasledujúceho mesiaca. Dohodnutý pracovný čas
sa dodržiaval a ak pracovníci mali nadčasy, tieto im boli riadne preplatené v zmysle Zákonníka
práce. Dochádzka sa viedla tak, že pracovníčka si vypisovala čas dochádzky, ktorý bol overovaný
zamestnávateľom a na základe toho bola robená výplata. Navrhovateľka sa nedomáhala neplatnosti

skončenia pracovného pomeru, v tejto veci ich nekontaktovala a nedomáhala sa toho, aby jej bola
prideľovaná práca.

Súd vykonal dokazovanie výsluchom účastníkom, oboznámil pracovnú zmluvu navrhovateľky, vypočul
svedkov P. P. a Ľ. B., potvrdenie z O. P. v P. zo dňa 2.9.2003, oznámenie navrhovateľky odporcovi
zo dňa 4.9.2003, oznámenie odporcu o porušení pracovnej disciplíny a žiadosť zo dňa 5.9.2003, list

odporcu zo dňa 18.9.2003, sťažnosť navrhovateľky adresovanú I. P. v T. zo dňa 8.9.2003, okamžitézrušenie pracovného pomeru zo dňa 2.10.2003 s potvrdením pošty o jej prevzatí, list navrhovateľky
odporcovizodňa16.10.2003,potvrdenie ozúčtovaných avyplatenýchpríjmochF.zozávislejčinnostizo
dňa 22.10.2003, potvrdenie o údajoch pre zápočet predchádzajúcich období práceneschopnosti za rok

2003, poštovú poukážku zo dňa 24.10.2003 na sumu 2.616,-Sk a zo dňa 3.11.2004 na sumu 1.286,-Sk,
potvrdenie zamestnávateľa pre nárok na podporu v nezamestnanosti z 3.11.2003, opätovná sťažnosť
navrhovateľky na odporcu zo dňa 27.10.2003, list odporcu zo dňa 31.10.2003, dohodu o skončení
pracovného pomeru, údaje o nároku a čerpaní dovolenky na zotavenie , oboznámil čestné prehlásenie
N. B. a P. P., list I. P. v T. zo dňa 25.9.2003 a odpoveď na sťažnosť navrhovateľky zo dňa 9.12.2003, výpis

zo živnostenského registra odporcu, dochádzkovú knihu, znalecký posudok č. 3/2007 a zistil nasledovný
skutkový stav veci :

navrhovateľka mala pracovať pre odporcu na základe pracovnej zmluvy zo dňa 31.7.2002, ako
kvetinárka-aranžérka,smiestomvýkonupráceO.K.P.nadohodnutý4-hodinovýpracovnýčas,zamzdu
3.000,-Skmes.Deňnástupudopráceboldohodnutýna1.8.2002,stým,žepracovnýpomerboluzavretý
na dobu neurčitú a výplatné termíny boli dohodnuté nepravidelne. Výmera dovolenky bola stanovená

na 4 týždne. Navrhovateľka uviedla, že v skutočnosti pracovala pre odporcu dlhšie, než bol dohodnutý
pracovný čas a dostávala mzdu 8.000,-Sk mes., bez výplatných pások a nečerpala žiadnu dovolenku.

Dňa 2.9.2003 bola navrhovateľka s 2 ďalšími pracovníčkami vykázaná z pracoviska pani M., v ktorej
objekte mala navrhovateľka miesto výkonu práce. Pri preberaní osobných vecí bola navrhovateľka
fyzicky napadnutý pani M., z toho dôvodu, že si chcela vziať so sebou dochádzkovú knihu. Uvedený

incident bol nahlásený polícii v P. a riešený ako priestupok. Po tomto čase sa už navrhovateľka
práce u odporcu nedomáhala, len mu listom zo dňa 4.9.2003 písomne oznámila, že jej neprideľuje
prácu a nerozviazal s ňou pracovný pomer. Dňa 5.9.2003 odporca oznámil navrhovateľke písomne,
že porušila pracovnú disciplínu, lebo v dňoch 2. až 5.9.2003 mala absenciu a zároveň ju žiadal,
aby mu oznámila, prečo nebola prítomná na pracovisku v uvedené dni. Dňa 18.9.2003 sa odporca

domáhal, aby navrhovateľka prišla okamžite riešiť svoju neprítomnosť v práci do sídla firmy B. v T. S., v
opačnom prípade s ňou bude rozviazaný pracovný pomer okamžite. Dňa 8.9.2003 podala navrhovateľka
na odporcu sťažnosť na I. P. V T.. Dňa 2.10.2003 zaslal odporca navrhovateľke okamžité zrušenie
pracovného pomeru podľa ust. § 68 ods.1 písm.b/ Zákonníka práce, z dôvodu, že sa v dňoch 2-5.9.2003
nedostavila na pracovisko, svoju absenciu neospravedlnila a na závažné porušenie pracovnej disciplíny

bola 2x upozornená, v dňoch 18.9.2003 a 24.9.2003. Neprítomnosť v práci zamestnávateľ považoval
za závažné porušenie pracovnej disciplíny. Navrhovateľka skončenie pracovného pomeru prevzala do
vlastných rúk dňa 9.10.2003. Listom zo dňa 16.10.2003 namietala neplatnosť skončenia pracovného
pomeru, nedomáhala sa však ďalšieho zamestnávania, a trvala na skončení prac. pomeru podľa § 79
ods.3 písm.b/ Zákonníka práce a žiadala doplatiť náhradu za nevyčerpanú dovolenku, mzdu za 8/2003

a vydanie dokladov podľa § 75 ods.2 ZP. Mzda za 8/2003 jej bola zaslaná poštou dňa 24.10.2003 v
sume 2.616,-Sk. Dňa 27.10.2003 podala navrhovateľka na odporcu opätovne sťažnosť na I. P. v T..
Dňa 31.10.2003 poslal odporca navrhovateľke list, na základe ktorého vyplatil dňa 3.11.2004 odporca
navrhovateľke náhradu mzdy za nevyčerpanú dovolenku ( 9 dní) 1.286,-Sk, pričom tvrdil, že v 6/2003
čerpala 6 dní dovolenky. Zároveň jej zaslal na podpis dohodu o skončení prac. pomeru, zápočtový list,

evidenčný list. Navrhovateľka dohodu o skončení pracovného pomeru odmietla podpísať. Doklady od
zamestnávateľa boli vystavené tak, že vychádzali z výšky mzdy 3.000,-Sk mes.

Zo správy I. P. v T. zo dňa 9.12.2003 č. P 509/2003 vyplýva, že sťažnosť navrhovateľky na odporcu
bola prešetrená. Výkonom inšpekcie bolo zistené, že odporca nesprávne určil týždenný pracovný čas,
neurčil začiatok a koniec prac. času a rozvrh prac. zmien a toto neoznámil pracovníkom písomne,

neviedol načas evidenciu práce nadčas, nepriradil každému pracovnému miestu stupeň náročnosti
práce, príslušného prac. miesta v súlade s prílohou uvedenou v ZP, nevyplatil navrhovateľke splatnú
mzdu pri skončení pracovného pomeru, nevyplácal mzdu vo výplatných termínoch určených v zmluve,
nevydával zamestnancom písomné doklady obsahujúce jednotlivé zložky mzdy a vykonaných zrážkach
a celkovej cene práce, neposkytol náhradu za nevyčerpanú dovolenku, ktorú nemohla navrhovateľka

vyčerpať z dôvodu skončenia prac. pomeru. Zároveň bol inšpektorátu práce zo strany zamestnávateľa
predložený originál dochádzky, pričom evidencia pracovného času bola rozdielna. Na základe týchto
skutočností považoval IP sťažnosť za opodstatnenú a nariadil odporcovi odstrániť nedostatky.Odporca bol súdom vyzvaný, aby predložil doklady týkajúce sa navrhovateľky - výplatné pásky, doklady
o spôsobe čerpania dovolenky a adresu svedka Č.. Žiadne doklady však súdu nepredložil. Jediným
dokladom o skutočne odpracovanom čase navrhovateľky bola dochádzková kniha. Preto súd vo veci na

výpočetnáhradymzdy,stanoveniepriemernéhozárobkuavýpočtunevyplatenejdovolenkynazotavenie
vo veci ustanovil súdneho znalca.

Súdna znalkyňa v odbore ekonomika a podnikanie Ing. D. L. vo veci podala znalecký posudok č.
3/2007, z ktorého je zrejmé, že výška priem. hrubého hodinového zárobku navrhovateľky za posledný
odpracovaný kalendárny štvrťrok bola 70,72,-Sk. Počet dní nevyčerpanej dovolenky navrhovateľky bol

za celé odpracované obdobie u odporcu 23,5 dňa a náhrada za dovolenku v čistom predstavovala
sumu 8.286,-Sk. Výška náhrady mzdy za výpovednú dobu 11-12/2003 predstavovala sumu 20.766,-Sk.

Podľa § 68 ods.1 písm.b/, ods.2 Zákonníka práce č. 311/2001 Z.z., účinného do 31.12.2003
zamestnávateľ môže okamžite skončiť pracovný pomer, ak zamestnanec porušil závažne pracovnú
disciplínu. Zamestnávateľ môže podľa odseku 1 okamžite skončiť pracovný pomer iba v lehote jedného
mesiaca odo dňa, keď sa o dôvode na okamžité skončenie dozvedel, najneskôr však do jedného roka

odo dňa, keď tento dôvod vznikol. O začiatku a plynutí mesačnej lehoty rovnako platia ustanovenia §
63 ods. 3 a 4.

Podľa § 70 Zákonníka práce č. 311/2001 Z.z., účinného do 31.12.2003 okamžité skončenie pracovného
pomeru musí zamestnávateľ aj zamestnanec urobiť písomne, musia v ňom skutkovo vymedziť jeho
dôvod tak, aby ho nebolo možné zameniť s iným dôvodom, a musia ho v ustanovenej lehote doručiť

druhému účastníkovi, inak je neplatné. Uvedený dôvod sa nesmie dodatočne meniť.

Podľa § 79 ods.1 Zákonníka práce č. 311/2001 Z.z. účinného do 31.12.2003, ak zamestnávateľ
dal zamestnancovi neplatnú výpoveď alebo ak s ním neplatne skončil pracovný pomer okamžite
alebo v skúšobnej lehote a ak zamestnanec oznámil zamestnávateľovi, že trvá na tom, aby ho
naďalej zamestnával, jeho pracovný pomer sa nekončí, s výnimkou, ak súd rozhodne, že nemožno

od zamestnávateľa spravodlivo požadovať, aby zamestnanca naďalej zamestnával. Zamestnávateľ
je povinný zamestnancovi poskytnúť náhradu mzdy. Táto náhrada patrí zamestnancovi v sume jeho
priemerného zárobku odo dňa, keď oznámil zamestnávateľovi, že trvá na ďalšom zamestnávaní, až do
času, keď mu zamestnávateľ umožní pokračovať v práci alebo ak súd rozhodne o skončení pracovného
pomeru.

Podľa § 79 ods.3 písm. b/, ods.4 Zákonníka práce č. 311/2001 Z.z. účinného do 31.12.2003, ak
zamestnávateľ skončil pracovný pomer neplatne a zamestnanec netrvá na tom, aby ho zamestnávateľ
ďalej zamestnával, platí, ak sa so zamestnávateľom nedohodne písomne inak, že sa jeho pracovný
pomer skončil dohodou, ak bol pracovný pomer neplatne skončený okamžite alebo v skúšobnej dobe,
dňom, keď sa mal pracovný pomer skončiť. V prípadoch ustanovených v odseku 3 písm. b) zamestnanec

má nárok na náhradu mzdy v sume svojho priemerného zárobku podľa § 134 za výpovednú dobu dvoch
mesiacov.

Podľa § 116 ods.2,3 Zákonníka práce č. 311/2001 Z.z. účinného do 31.12.2003, náhradu mzdy za
nevyčerpanú dovolenku možno zamestnancovi poskytnúť len vtedy, ak nemohol vyčerpať dovolenku
z dôvodu skončenia pracovného pomeru. Za dovolenku alebo jej časť, ktorú zamestnanec nemohol

vyčerpať, patrí zamestnancovi náhrada mzdy v sume jeho priemerného zárobku.

Podľa § 129 ods.1 Zákonníka práce, č. 311/2001 Z.z. účinného do 31.12.2003, mzda je splatná pozadu
za mesačné obdobie, a to najneskôr do konca nasledujúceho kalendárneho mesiaca, ak sa v kolektívnej
zmluve alebo v pracovnej zmluve nedohodlo inak.Podľa § 129 ods.3 Zákonníka práce, č. 311/2001 Z.z. účinného do 31.12.2003 pri skončení zamestnania
vyplatí zamestnávateľ zamestnancovi mzdu splatnú za mesačné obdobie v deň skončenia zamestnania,
ak sa nedohodli inak.

Podľa § 142 ods.3 Zákonníka práce č. 311/2001 Z.z. účinného do 31.12.2003, ak nemohol zamestnanec
vykonávať prácu pre iné prekážky na strane zamestnávateľa, ako sú uvedené v odsekoch 1 a 2,
zamestnávateľ mu poskytne náhradu mzdy v sume jeho priemerného zárobku.

Podľa § 517 ods.1 veta prvá, ods. 2 Občianskeho zákonníka dlžník, ktorý svoj dlh riadne a včas nesplní,
je v omeškaní. Ak ide o omeškanie s plnením peňažného dlhu, má veriteľ právo požadovať od dlžníka
popri plnení úroky z omeškania, ak nie je podľa tohto zákona povinný platiť poplatok z omeškania; výšku

úrokov z omeškania a poplatku z omeškania ustanovuje vykonávací predpis.

Súd mal preukázané, že navrhovateľka pracovala pre odporcu na základe pracovnej zmluvy zo dňa
31.7.2002, ako kvetinárka- aranžérka, s miestom výkonu práce O. K. P. bez skutočne dohodnutého
konkrétneho pracovného času, za mzdu 8.000,-Sk mes. v čistom. Deň nástupu do práce bol dohodnutý
na 1.8.2002, s tým, že pracovný pomer bol uzavretý na dobu neurčitú a výplatné termíny boli dohodnuté

nepravidelne. Výmera dovolenky bola stanovená na 4 týždne. V zmluve bol síce stanovený 4-hodinový
pracovný čas a mzda 3.000,-Sk mes., avšak z dochádzkovej knihy, ako aj z výsluchu svedkyne
P. P. - ďalšej zamestnankyne odporcu vplývalo, že v tejto časti sa dohodnuté zmluvné podmienky
nedodržiavali. Navrhovateľka so svedkyňou P. vypovedali zhodne, že skutočná mzda bola 8.000,-Sk
mesačne, vyplácaná na ruku, bez akýchkoľvek dokladov, pánom M. Č.. Svedka M. Č. súd nevypočul,

pretože žiaden z účastníkov neoznámil jeho adresu. Z výpovede svedkov P. P. a Ľ. B. vyplýva, že dňa
2.9.2003 došlo v prevádzke O. K. P., kde mala navrhovateľka miesto výkonu práce k incidentu, pričom
všetky pracovníčky odporcu boli z predajne vykázané p. M.- manželkou odporcu a táto pri prevzatí
dochádzkovej knihy fyzicky napadla navrhovateľku. Je nesporné, že od 2.9.2003 sa navrhovateľka
viac v prevádzke odporcu neukázala a nemala záujem u neho ďalej pracovať. Taktiež je nesporné, že

dňa 24.10.2003 bola navrhovateľke zaplatená časť mzdy za 8/2003 v sume 2.616,-Sk a dňa 3.11.2003
náhrada za nevyčerpanú dovolenku 1.286,-Sk. Dňa 2.10.2003 zaslal odporca navrhovateľke okamžité
skončenie prac. pomeru podľa § 68 ods.1 písm.b/ Zákonníka práce. Hrubé porušenie prac. disciplíny
videl v tom, že navrhovateľka sa bez ospravedlnenia v dňoch 2.9. až 5.9.2003 nenachádzala na
pracovisku.

Odporca sa o dôvode, pre ktorý bolo možné zrušiť pracovný pomer okamžite dozvedel dňa 5.9.2003,
kedy mala navrhovateľka v práci absenciu. Tento dôvod na okamžité skončenie pracovného pomeru
mohol uplatniť v lehote 1 mesiaca, keď sa o ňom dozvedel, teda do 5.10.2003. Pokiaľ chcel z tohto
dôvodu ukončiť pracovný pomer so zamestnankyňou okamžite, bolo nutné podľa ust. § 70 a § 68 ods.2
ZP, aby v lehote 1 mesiaca, teda najneskôr do 5.10.2003 bolo toto okamžité skončenie pracovného

pomeru navrhovateľke doručené do vlastných rúk. Zmeškanie lehoty Zákonník práce sankcionuje
neplatnosťou takéhoto skončenia prac. pomeru. Okamžité zrušenie prac. pomeru navrhovateľka
prevzala preukázateľne až 9.10.2003, teda po uplynutí 1 mesačnej lehoty. Preto súd rozhodol, že
okamžité skončenie prac. pomeru je neplatné.

V ďalšej časti sa súd zaoberal nárokmi navrhovateľky, uplatnenými z neplatného skončenia prac.

pomeru.Navrhovateľkaodmietlaskončiťpracovnýpomerdohodou,ktorújejpredložilnapodpisodporca.
Vzhľadom k tomu, že nemala záujem o ďalšie zamestnávanie u odporcu, jej pracovný pomer sa skončil
podľa § 79 ods. 3 písm.b/ Zákonníka práce v deň, keď prevzala okamžité zrušenie prac. pomeru., t.j.
dňa 9.10.2003. Výplatný termín v zmluve nebol dohodnutý a preto platí, že mzda sa vypláca mesiac
pozadu a výplatným termínom v takýchto prípadoch je najneskôr posledný deň v príslušnom mesiaci.

Čiže odporca bol povinný zaplatiť navrhovateľke mzdu za 8/2003 najneskôr do 30.9.2003 a od 1.10.2003
bol s jej splatnosťou v omeškaní. Súd mal preukázané, že mzda bola 8.000,-Sk mes. v čistom, odporca
vyplatil navrhovateľke len jej časť v sume 2.616,-Sk. Keďže jej nezaplatil zostatok v sume 5.384,-Sk,
súd ho k tomu zaviazal. Odporca bol v omeškaní s platením až od 1.10.2003 a nie od 15.9.2003, ako sa
domáhala navrhovateľka, preto súd v tejto časti jej návrhu nevyhovel a návrh v časti úroku z omeškania

vo výške 15,5% od 15.9.2003 zamietol. Priznal len úrok z omeškania vo výške 12,5% od 1.10.2003.Navrhovateľka si uplatnila nárok na náhradu mzdy za 9/2003 v sume 8.000,-Sk mes. Súd návrh
v tejto časti ako nedôvodný zamietol, pretože nezistil žiaden právny dôvod, na základe ktorého by
navrhovateľke prislúchal takýto nárok. Nárok na náhradu mzdy v prípade neplatného skončenia

pracovného pomeru má len ten zamestnanec, ktorý včas namietne neplatnosť skončenia prac. pomeru
podľa a písomne sa domáha výkonu práce podľa § 79 ods.1 Zákonníka práce; vtedy mu patrí
náhrada mzdy odo dňa, keď sa domáhal výkonu práce u zamestnávateľa. Nárok na náhradu mzdy
vznikne aj pri nemožnosti prideľovať prácu podľa pracovnej zmluvy, z dôvodu prekážok v práci na
strane zamestnávateľa podľa § 142 ods.3 ZP. V danom prípade nešlo ani o jeden z týchto dôvodov.

Navrhovateľka odišla dňa 2.9.2003 zo zamestnania z vlastnej iniciatívy, potom ako ju napadla tretia
osoba, ktorá však nebola jej zamestnávateľom. Na základe tohto incidentu už navrhovateľka do práce
viac nenastúpila a ani sa jej výkonu opätovne na svojom pracovisku, prípadne u odporcu nedomáhala.
V konaní nebolo preukázané, že odporca jej od 2.9.2003 neprideľoval, resp. odmietol prideľovať prácu.
Navrhovateľka sa vôbec nedostavila do práce, v čase, na ktorý jej pripadla pracovná zmena, čo bola
jej povinnosť, pokiaľ nemala riadne skončený pracovný pomer. Z týchto dôvodov súd návrh v tejto časti

ako nedôvodný zamietol.

Pokiaľ ide o nárok na náhradu za nevyčerpanú dovolenku, v dôsledku skončenia prac. pomeru, súd v
tejto časti uznal uplatnený nárok za čiastočne opodstatnený. Odporca, napriek tomu, že bol vyzvaný na
predloženie dokladov, koľko dní dovolenky navrhovateľka vlastne vyčerpala, nepredložil žiaden doklad.
Preto súd mal za pravdivú výpoveď navrhovateľky, že za odpracované obdobie nevčerpala žiadnu

dovolenku a preto je patrí náhrada za dovolenku za 23,5 nevyčerpaných dní v sume vypočítanej súdnym
znalcom 8.286,-Sk v čistom. Z toho treba odpočítať sumu, ktorú odporca už z tohto titulu zaplatil, t.j.
1.286,-Sk a zostatok v sume 7.000,-Sk je nárokom navrhovateľky. Táto si však uplatnila len sumu
4.714,-Sk a súd nemôže prisúdiť viac, ako účastník požaduje, preto priznal náhradu v uplatnenej časti.
Pokiaľ ide o úrok z omeškania, odporca sa dostal do omeškania s plnením nároku na náhradu za

nevyčerpanú dovolenku podľa ust § 116 ods.2,3 ZP v deň nasledujúci po skončení prac. pomeru, t.j. k
10.10.2003. Navrhovateľka si uplatnila úrok 15,5% z dlžnej sumy od 9.10.2003, keď ešte odporca nebol
v omeškaní, súd návrh v tejto časti zamietol. Úroku z omeškania bol priznaný len vo výške 12,5% ročne,
v zostávajúcej časti bol nárok zamietnutý.

Ďalej si navrhovateľka uplatnila nárok na náhradu mzdy za 2-mes. výpovednú dobu v sume 16.000,-Sk

mes.súrokomzomeškania15,5%sdlžnejsumyod9.10.2003. Navrhovateľketentonárokvznikolpodľa
ust. § 79 ods. 4 ZP. Výšku náhrady vypočítal súdny znalec na sumu 20.766,-Sk, pričom navrhovateľkou
bolo uplatnených len 16.000,-Sk. Súd nemôže priznať viac, než účastník žiada. Náhrada mzdy za 2 -
mes. výpovednú dobu bola rovnako ako náhrada za nevyčerpanú dovolenku splatná v deň skončenia
prac. pomeru, t.j. 9.10.2003. Dňom nasledujúcim po dni jej splatnosti, sa odporca dostal s platením

do omeškania a súd priznal úrok z omeškania vo výške 12,5% od 10.10.2003 až do zaplatenia. V
prevyšujúcej časti úroku z omeškania súd návrh zamietol.

Výšku úrokov z omeškania pre občiansko-právne vzťahy upravuje nar. vlády č. 87/1995 Z.z., ktorým sa
vykonávajúniektoréustanoveniaObčianskehozákonníka v§3avýškaúrokovzomeškaniapredstavuje
2- násobok diskontnej sadzby platnej v Národnej banke Slovenska, v prvý deň omeškania s plnením

dlhu. V prípade nárokov uplatnených navrhovateľkou bol v tom čase úrok 12,5% a nie je 15,5% ako
bolo uplatnené v žalobe.

Súd zamietol nárok navrhovateľky v časti uplatnenia paušálnych výdavkov v sume 2.000,-Sk spolu s
úrokom z omeškania vo výške 15,5% z dlžnej sumy, lebo tento nárok nebol ničím podložený. Z týchto
dôvodov súd rozhodol, tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto rozsudku.

Navrhovateľka je od poplatkovej povinnosti podľa ust. § 4 ods.2 písm. d/ Zák. č. 71/1992 Zb. o súdnych
poplatkoch v znení nesk. predpisov, platných k 31.12.2003 oslobodená, lebo ide o nároky súvisiace
s neplatným skončením pracovného pomeru. Podľa ust. § 2 ods.2 zák.č. 71/1992 Zb. o súdnych
poplatkoch platí, pokiaľ je navrhovateľ od poplatkovej povinnosti oslobodený a súd jeho návrhu vyhovel,
zaplatí poplatok alebo jeho pomernú časť odporca, ak tiež nie je od poplatku oslobodený. V danomprípade súd vyhovel návrhu navrhovateľky v časti o určenie neplatnosti skončenia prac. pomeru a
zaplatenia sumy 26.098,-Sk a z toho predstavuje súdny poplatok sumu 4.560,-Sk ( pol. 1 písm.a, b/
sadzobníka súdnych poplatkov), na zaplatenie ktorého bol zaviazaný procesne neúspešný odporca,

ktorý nebol od poplatku oslobodený.

V konaní vznikli náklady štátu v súvislosti s vypracovaním znaleckého posudku č. 3/2007. Náklady
na znalecké dokazovanie predstavovali sumu 20.418,-Sk a boli hradené z rozpočtových prostriedkov
tun. súdu. Štát má proti účastníkom konania podľa ust. § 148 ods.1 O.s.p. právo na náhradu trov
konania, ktoré platil, podľa výsledku sporu, pokiaľ u účastníka nie sú predpoklady pre oslobodenie od

platenia súdnych poplatkov. V danom prípade bola navrhovateľka v konaní úspešná len v pomernej
časti 76,54% a neúspešná v časti 23,46%. Súd podľa výsledku sporu zaviazal odporcu na zaplatenie
trov konania štátu vo výške 76,54%, v ktorej bol neúspešný a trovy predstavujú sumu 15.628,-Sk.
Navrhovateľke povinnosť nahradiť trovy konania štátu v časti, v ktorej bola neúspešná ( 23,46% -
4.790,-Sk) neuložil. Súd štátu náhradu trov v časti 4.790,-Sk nepriznal, lebo navrhovateľka spĺňa
predpoklady pre oslobodenie od platenia súdnych poplatkov ( je na materskej dovolenke) a nemožno

jej túto povinnosť z tohto dôvodu uložiť.

O náhrade trov konania súd rozhodol podľa § 142 ods.2 O.s.p.. Obaja účastníci konania mali v konaní
len čiastočný úspech a preto súd žiadnemu z nich náhradu trov konania nepriznal.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu možno podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia na tunajší

súd ( dvojmo).

V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (označenie súdu ktorému je určené, kto ho robí,
ktorej veci sa týka a čo sleduje, podpis, dátum) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom
rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa
odvolateľ domáha. Odvolanie je potrebné podať v počte 2 rovnopisov, ak potrebný počet rovnopisov

účastník nepredloží, súd vyhotoví kópie na jeho trovy (§ 42 ods. 3, 205 ods. 1 O.s.p.).

Odvolanie proti rozsudku alebo uzneseniu, ktorým bolo rozhodnuté vo veci samej možno odôvodniť len
tým, že

- sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,

- ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania,

- účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený,

- v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,

- sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný,

- účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom,

- rozhodoval vylúčený sudca,

- súd prvého stupňa nesprávne právne posúdil vec, a preto nevykonal ďalšie navrhované dôkazy,

- konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,

- súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné
na zistenie rozhodujúcich skutočností,

- súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,- doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré
doteraz neboli uplatnené (dôkazy sa týkajú podmienok konania, vecnej príslušnosti súdu, vylúčenia
sudcu, dôkazmi má byť preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne

rozhodnutie vo veci samej, odvolateľ nebol riadne poučený podľa § 120 ods. 4, účastník konania bez
svojej viny nemohol dôkazy označiť alebo predložiť do rozhodnutia súdu prvého stupňa),

- rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 205 ods. 2, §
205a ods. 1, § 221 ods. 1 O. s. p.).

Ak nebude povinnosť uložená týmto rozsudkom dobrovoľne splnená, možno podať návrh na exekúciu
podľa osobitného predpisu.