Rozsudok Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 20. júl 2010

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 5Co/29/2010

Identifikačné číslo súdneho spisu:
Dátum vydania rozhodnutia: 20. 07. 2010
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Miroslav Jamrich

ECLI:

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Miroslava Jamricha

a členov senátu JUDr. Dagmar Cabadajovej a JUDr. Gabriely Veselovej, v právnej veci navrhovateľa:
MUDr. L. A., nar. XX.XX.XXXX,. L. M., B. XXX/XX,. zast. PaedDr. JUDr. J. M., advokát so sídlom XXX.
XX. B., M. N. XX,. proti odporcovi: Ľ. H., L. M., J. L. XXX/X,. zast. R., s.r.o., advokátska kancelária, XXX.
XX. B., F. N.. X,. v konaní o zaplatenie 7.966,54 € (240.000,- Sk) s príslušenstvom, o odvolaní odporcu
proti rozsudku Okresného súdu Ružomberok, č. k. 5C/213/2008-239 zo dňa 30. novembra 2009, takto

r o z h o d o l :

Krajský súd rozsudok okresného súdu p o t v r d z u j e .

Navrhovateľovi náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom č. k. 5C/213/2008-239 prvostupňový súd rozhodol, že odporca je povinný

zaplatiť navrhovateľovi sumu 7.966,54 € do 30 dní od právoplatnosti výroku rozsudku spolu s úrokom z
omeškania vo výške 13 % ročne od 1.9.2006 do zaplatenia. Svoje rozhodnutie odôvodnil poukazom na
ust. § 524 ods. 1,2, ust. § 526 ods. 1,2 a ust. § 511 ods. 1,2 OZ v spojení s ust. § 303, § 306 ods. 1,2,3,
ust. § 308, ust. § 261 ods. 3, 4 a ust. § 324 ods. 1, 340 ods. 1, § 369 ods. 1 Obchodného zákonníka.
Prvostupňový súd neuznal argumentáciu odporcu, že nedošlo k platnému a účinnému postúpeniu
pohľadávky zo spoločnosti C. C. C. a.s. na Ing. K. z dôvodu, že nebolo preukázané vyplatenie odplaty
vo výške 427.000,-Sk v deň uzavretia zmluvy na účet pôvodného veriteľa a z dôvodu, že postúpenie
pohľadávky nebolo postupcom bez zbytočného odkladu oznámené dlžníkovi, nakoľko mal za to, že

Občiansky zákonník neviaže právne účinky postúpenia pohľadávky na oznámenie alebo preukázanie
postúpenia dlžníkovi. Prvostupňový súd konštatoval, že podmienkou platnosti a účinnosti postúpenia
pohľadávky nie je vo vzťahu k dlžníkovi vyplatenie dohodnutej odplaty medzi postupcom a postupníkom.
Prvostupňový súd uviedol, že hoci z vykonaného dokazovania nemal za preukázané, kedy a akým
spôsobom postupca spoločnosť C. C. C. a.s. oznámil dlžníkovi, odporcovi, postúpenie pohľadávky,
ale mal za to, že nakoľko sa na Okresnom súde Liptovský Mikuláš na základe návrhu oprávneného
C. C. C. a.s. začalo exekučné konanie proti povinným na vymoženie pohľadávky 315.837,20 Sk s

príslušenstvom priznanej vykonateľným rozsudkom Okresného súdu Ružomberok č. k. 1Cb 121/2001
zo dňa 23.1.2002, dlžník sa mohol o postúpení pohľadávky dozvedieť z uznesenia č. k. 6Er 110/2005-96
zo dňa 6.3.2007. Uvedeným uznesením bolo pripustené, aby z konania vystúpil oprávnený C. C. C.
a.s. a na jeho miesto vstúpil postupník Ing. I. K.. O postúpení sa mohol dlžník dozvedieť prípadne z
dohody uzavretej medzi Ing. I. K. a manželkou I. K. na jednej strane a odporcom Ľ. H. a manželkou Ľ.
H. na strane druhej dňa 25.10.2007. Prvostupňový súd konštatoval, že podľa Občianskeho zákonníka i
súdne rozhodnutie je dôvodom vzniku solidarity, či už aktívnej alebo pasívnej, pričom v danom prípade

rozhodnutím Okresného súdu Ružomberok č. k. 1Cb 121/2001-90 zo dňa 23.1.2002 bola založená
pasívna solidarita dlžníkov vo vzťahu k tretím osobám, t. j. k veriteľovi, avšak vo vnútornom vzťahumedzi ručiteľom a dlžníkom považoval za potrebné aplikovať špeciálnu úpravu ručenia podľa § 303 a
nasl. Obchodného zákonníka. Mal za preukázané, že navrhovateľ ako ručiteľ zo svojho ručiteľského
záväzku vyplývajúceho zo Zmluvy o úvere č. 74/483813/9 plnil za dlžníka, odporcu, keď dňa 23.6.2006

uhradil veriteľovi Ing. K. sumu 240.000 Sk, nakoľko v uvedenej dobe dlh zo strany dlžníka, odporcu,
nebol uhradený. S poukazom na ust. § 308 Obchodného zákonníka je oprávnený ručiteľ požadovať
náhradu od dlžníka za plnenie poskytnuté veriteľovi. Na základe uvedených skutočností prvostupňový
súd návrhu navrhovateľa vyhovel a zaviazal odporcu zaplatiť navrhovateľovi sumu uvedenú vo výroku
spoluspríslušenstvom.Nazáverprvostupňovýsúdzdôraznil,ženakoľkoodporcadlžnúsumuneuhradil,

tak ako bol na to vyzvaný výzvou navrhovateľa, dostal sa do omeškania s plnením peňažného záväzku,
pričom výška úroku z omeškania je v súlade s ustanovením § 369 ods. 1 Obchodného zákonníka. O
trovách konania rozhodol tak, že s poukazom na ust. § 151 ods. 3 O.s.p. bude o trovách rozhodnuté až
po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej.

V zákonom stanovenej lehote podal proti rozsudku prvostupňového súdu odvolanie odporca
prostredníctvom svojho právneho zástupcu, ktorým sa domáhal, aby odvolací súd napadnutý rozsudok

zmenil podľa § 220 O.s.p. tak, že návrh v celom rozsahu zamietne a prizná mu trovy konania a trovy
právneho zastúpenia. Alternatívne navrhoval, aby odvolací súd, ak zistí dôvody podľa ust. § 221 ods.
1 písm. h) O.s.p., napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Mal
za to, že prvostupňový súd vec nesprávne právne posúdil, keď na zistený stav aplikoval aj niektoré
správne právne normy (ust. § 511 OZ), ktoré si však nesprávne vyložil, resp. ich zle použil na zistený

skutkový stav a na druhú stranu použil právne normy, ktoré na daný skutkový stav nespadajú (ust. §
303 a nasl. Obchodného zákonníka) a nepoužil právne normy, ktoré sú v tomto prípade relevantné
(ust. § 293 Obchodného zákonníka). Ďalej mal za to, že odvolací súd neúplne zistil skutkový stav,
nakoľko nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, v dôsledku čoho
dospel na základe vykonaného dokazovania k nesprávnym skutkovým zisteniam. Uviedol, že napriek

tomu, že prvostupňový súd konštatoval vznik pasívnej solidarity na základe predmetného exekučného
titulu na str. 11 napadnutého rozsudku, stotožnil sa s argumentáciou navrhovateľa, že ten si voči
odporcovi uplatnil právo regresu vyplývajúce z ust. § 308 Obchodného zákonníka. Pokiaľ ide o účinnosť
postúpenia pohľadávky podľa čl. 5 ods. 1 Zmluvy o postúpení pohľadávky, odporca konštatoval, že už
v konaní namietal, že nebola preukázaná, no prvostupňový súd námietku neuznal. Odporca mal za

to, že postúpenie nemôže byť účinné skôr ako samotná zmluva o postúpení pohľadávky nadobudne
účinnosť, pričom ak bol medzi stranami dohodnutý vznik účinnosti zmluvy na základe vykonania odplaty
za postúpenie, nemohli ani práva ani povinnosti z tejto zmluvy prejsť z jedného účastníka na druhého
predtým, t .j. pri uzavretí zmluvy, keďže tá sa stala v tomto momente len zmluvou platnou. Pokiaľ teda
bola dňa 23.6.2006 predložená navrhovateľovi na rokovaní s Ing. K. Zmluva o postúpení pohľadávky

uzavretá v ten istý deň, ktorá však objektívne nemohla nadobudnúť účinnosť vzhľadom na čl. II ods.
2 a 4 tejto zmluvy z dôvodu nemožnosti vykonať odplatu prostredníctvom bankového účtu na účet
pôvodného veriteľa zo strany Ing. K. v ten istý deň, nemohol potom tento postupník vystupovať
ani voči navrhovateľovi ako nový oprávnený vlastník pohľadávky. Za účelom preukázania účinnosti
postúpenia a vykonania odplaty za postúpenie odporca v konaní žiadal vypočuť ako svedkov Ing. K. a

jeho manželku, no prvostupňový súd týchto svedkov nevypočul a vo svojom rozhodnutí ani nezdôvodnil
prečo upustil od výsluchu týchto svedkov. V odvolaní odporca poukázal aj na rozpornosť aplikácie
ustanovení Občianskeho a Obchodného zákonníka prvostupňovým súdom na daný vzťah. Na jednej
strane rešpektuje výrok právoplatného rozhodnutia súdu v konaní 1 Cb 121/2001 zo dňa 23.1.2002.
ktorý sa stal exekučným titulom avšak len vo vzťahu dlžníkov a veriteľa a nie už celý právny vzťah medzi

všetkými dlžníkmi resp. spoločne solidárne zaviazanými osobami navzájom. Práve na základe ust. § 511
ods. 1 OZ a v zmysle petitu v pôvodnom konaní 1 Cb 121/2001 rozhodol Okresný súd v Ružomberku
tak, že ním bola založená pasívna solidarita všetkých zaviazaných osôb teda aj navrhovateľa ako aj
pôvodnéhoručiteľa.Svojoupovahoumalmaťpredmetnýrozsudokzhľadiskaprávnejteóriedeklaratórny
charakter, avšak nesprávnou formuláciou petitu bol tento vzťah medzi spoločne zaviazanými osobami

dlžníkmi a ručiteľom zmenený konštitutívne tak, že tieto boli zaviazané spoločne a nerozdielne na
zaplatenie dlžnej sumy. Odporca v odvolaní uviedol, že v prípade ak jednou z viacerých zaviazaných
strán v konaní o žalobe na plnenie je aj ručiteľ, musí byť táto skutočnosť zohľadnená v petite veriteľov
žaloby tak, aby tento nebol uspokojený dvakrát ( R2/1975 a R 42/1975). Keďže v danom prípade
subsidiárny vzťah nebol zohľadnený v pôvodnom rozsudku 1 Cb 121/2001, jedinou možnosťou ako

zabrániť dvojitému plneniu bolo konštatovanie pasívnej solidarity k tomu istému plneniu. Vzhľadom k
uvedenému odporca uviedol, že záver prvostupňového súdu, že medzi ručiteľom a dlžníkom je potrebnéaplikovať špeciálnu úpravu ručenia podľa ust. § 303 a nasl. Obchodného zákonníka neobstojí. Za
nesprávne považuje odporca aj konštatovanie prvostupňového súdu na str. 11 napadnutého rozsudku
o tom, že právna úprava Obchodného zákonníka výslovne neustanovuje, či je záväzok ručiteľa

vo vzťahu k veriteľovi solidárny. V tejto súvislosti poukázal na ust. § 293 Obchodného zákonníka,
z ktorého je zrejmé, že ide o osobitnú úpravu spoločných záväzkov v obchodných záväzkových
vzťahoch, navyše zákon na tom mieste nehovorí o dlžníkoch, ale o spoločne zaviazaných osobách
bez ohľadu na ich právne postavenie. Vyslovil názor, že toto ustanovenie mal prvostupňový súd
aplikovať pri svojom rozhodovaní. Odporca poukázal na ust. § 159 ods. 2 O.s.p. o záväznosti výroku

právoplatného rozsudku, a teda výrok rozsudku, z ktorého jednoznačne vyplýva pasívna solidarita
všetkých žalovaných odporcov v predmetnom konaní, mal byť pre prvostupňový súd v tomto konaní
záväzný a nezmeniteľný. Mal za to, že pokiaľ prvostupňový súd zasiahol do práv a povinností
účastníkov tým, že navrhovateľovi priznal právo, na ktoré už nemal nárok z titulu právoplatného
rozhodnutia súdu, ktoré vytvorilo právny vzťah pasívnej solidarity medzi účastníkmi, prekročil tak svoje
zákonné právomoci, pretože otázku existencie pasívnej solidarity medzi účastníkmi konania si v tomto

konaní nemôže vyriešiť ani prejudiciálne. Odporca mal za to, že týmto zásahom sa prvostupňový súd
dopustil aj porušenia jeho práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy na súdnu ochranu, nakoľko dostatočne
nerešpektoval právoplatné rozhodnutie súdu. O samotnej aplikácii ust. § 511 OZ na posudzovaný
prípad svedčí podľa odporcu aj dohoda uzatvorená s navrhovateľom a Ing. K. ako novým vlastníkom
pohľadávky, v zmysle ktorej sa konštatuje, že navrhovateľ upovedomí ostatných dlžníkov o tom, že

voči nemu bol uplatnený nárok vyšší než zodpovedá jeho podielu a dal im príležitosť, aby si uplatnili
svoje námietky proti pohľadávke, čím aj de facto potvrdil, že jeho podiel na dlhu predstavoval ku dňu
uzatvorenia tejto dohody s veriteľom sumu 166.949 Sk, ako aj skutočnosť, že navrhovateľ sám seba
považoval za dlžníka v zmysle rozhodnutia súdu. Odporca uviedol, že je toho názoru, že navrhovateľ
si vo svojom liste zo dňa 26.6.2006, ktorý adresoval odporcovi aj p. D. nemohol uplatniť regres z

titulu ručenia, ale len prípadný regres vyplývajúci z pasívnej solidarity podľa ust. § 511 ods. 3 O.Z.,
pričom aj na uplatnenie tohto predbežného regresu navrhovateľ nesplnil všetky zákonné podmienky
podľa ust. § 511 ods. 2 OZ. Prvostupňový súd sa dokonca vo svojom rozhodnutí nevysporiadal ani s
otázkou platnosti nepomenovaných dohôd, ktoré uzavreli účastníci konania s Ing. K., ako aj právnych
následkov, ktoré tieto dohody spôsobili, najmä na uplatnenie regresu jednotlivých solidárnych dlžníkov,

výšku celkového dlhu a deň jeho zániku, pričom ani v rozsudku sa prvostupňový súd nevenoval námietke
odporcu o absolútnej neplatnosti týchto dohôd ako celku resp. v časti týkajúcej sa vzdania sa práv
voči pani K.. Mal za to, že právne účinky dohody podľa § 547 OZ pôsobia len vo vzťahu medzi tým
dlžníkom a veriteľom, ktorí dohodu uzavreli, keďže takáto dohoda je účinná len vo vzťahu k nim, nie
voči ostatným dlžníkom. Ďalej poukázal na to, že prvostupňový súd sa vo svojom rozhodnutí vôbec

nevysporiadal s námietkou započítania odporcu uplatnenou na pojednávaní dňa 5.5.2009. Odporca mal
za to, že ak navrhovateľ vzal návrh celkom späť voči p. D. ako pôvodnému odporcovi v rade 2/ na
základe skutočnosti, že ten preukázateľne zaplatil sumu 240.000 Sk Ing. K., mal navrhovateľ podobne
postupovať aj voči odporcovi, nakoľko ten predložil rovnakú dohodu uzavretú s veriteľom, ktorú splnil
dňa 2.10.2009. Ak teda navrhovateľ ďalej žiada plnenie, na ktoré nemá už fakticky ani právne nárok, v

prípadeprávoplatnéhovyhoveniajehonávrhučoilenvčasti,dôjdeksituácii,žeakojedinýbudeodporca
povinný plniť na základe tohto istého záväzku viacerým veriteľom, resp. bude plniť viac ako na neho
pripadá v rámci vzájomného pomeru všetkých spoločne zaviazaných osôb z exekučného titulu, ktorým
je rozhodnutie sp. zn. 1 Cb 121/01. Upozornil aj na to, že pani K. ako jedna zo solidárnych dlžníkov, jeho
exmanželka a súčasná manželka Ing. K., má z titulu existujúceho BSM aj majetkový prospech z doteraz

prijatých plnení od ostatných solidárnych dlžníkov, čo predstavuje sumu 720 000,-Sk, tento prospech
jej vznikol tým, že jej podiel na dlhu bol fakticky nepriamo rozvrhnutý na ostatných spoludlžníkov, čo
nebolo v súlade s ust. § 511 OZ a tí by nemali možnosť domáhať sa voči nej regresu v zmysle ust.
§ 511 ods. 3 OZ vzhľadom na čl. II ods. 3 napadnutých dohôd. Právo regresu dlžníkom vzniklo až
uhradením jednotlivých splátok celkového dlhu a vopred sa ho nebolo možné vzdať s poukazom na

ust. §574 OZ, nakoľko uvedená skutočnosť spôsobuje rozpor so zákonom resp. s dobrými mravmi, v
dôsledku čoho by predmetné uzavreté dohody mali byť minimálne v časti neplatné v zmysle ust. § 39 OZ.
Mal za to, že prvostupňový súd mal otázku neplatnosti týchto dohôd vyriešiť ako prejudiciálnu otázku
pred rozhodnutím vo veci samej. Poukázal aj nato, že výrok napadnutého rozsudku je nepreskúmateľný
v časti úrokov z omeškania, nakoľko v ňom nie je stanovená presná suma, z ktorej by bol povinný

zaplatiť úrok 13%. Rovnako za neopodstatnený považuje výroku súdu o trovách konania, pretože má
za to, že prípad nie je zložitý, ani čo sa týka počtu účastníkov, ani pokiaľ ide o väčší počet nárokov a
preto nebol dôvod zo strany prvostupňového súdu taký výrok. Vzhľadom na všetky uvedené argumenty
odporca v odvolaní konštatoval, že postup prvostupňového súdu nie je v súlade s čl. 46 ods. ÚstavySR ani s čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Mal za to, že nedostatky
odôvodnenia spolu s tzv. opomenutými dôkazmi, o ktorých súd v konaní nerozhodol vôbec, zakladajú
vadu nepreskúmateľnosti rozhodnutia.

Navrhovateľ sa k odvolaniu odporcu nevyjadril.

Krajský súd ako súd odvolací preskúmal napadnutý rozsudok v rozsahu ustanovenia § 212 ods. 1
O.s.p. a bez nariadenia pojednávania (v súlade s ust. § 214 ods. 2 O.s.p. v spojení s ust. § 156 ods.
3 O.s.p.) napadnutý rozsudok prvostupňového súdu v súlade s § 219 ods. 1 a 2 ako vecne správny
potvrdil. Odvolací súd sa zároveň v plnom rozsahu stotožnil s odôvodnením napadnutého rozhodnutia
prvostupňového súdu, v ktorom nenašiel nijaké vecné ani procesné pochybenie.

V zmysle ust. § 219 ods. 1 O.s.p. odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.

V zmysle ust. § 219 ods. 2 O.s.p. ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením
napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov
napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie
dôvody.

Preskúmaním napadnutého rozhodnutia, ako i predloženého spisu mal odvolací súd za to, že
prvostupňový súd postupoval správne, keď aplikáciou ust. § 511 ods. 1,2, ust. § 524 ods. 1,2, ust. § 526
ods. 1,2 O.Z., v spojení s ust. § 303, ust. § 306 ods. 1,2,3, ust. § 308, § 261 ods. 3 písm. d/ a 4, ust.
§ 324 ods. 1, ust. § 340 ods. 1 a ust. § 369 ods. 1 Obchodného zákonníka dospel k správnemu právnemu
záveru a návrhu navrhovateľa na zaplatenie sumy 7.966,54 € s príslušenstvom vyhovel. Rovnako mal

odvolací súd za preukázané, že prvostupňový súd vykonal vo veci v dostatočnej miere dokazovanie,
ktorým bol náležite zistený skutkový stav, ako aj rozhodujúce skutočnosti dostatočne odôvodňujúce
rozhodnutie prvostupňového súdu.

K námietke odporcu týkajúcej sa rozpornosti aplikácie ustanovení Občianskeho a Obchodného
zákonníka prvostupňovým súdom, odvolací súd konštatuje, že Obchodný zákonník síce obsahuje

osobitnú úpravu spoločných záväzkov a ich druhov v ust. § 293 až § 295, no je to úprava len čiastková,
ktorá dopĺňa právnu úpravu zakotvenú v Občianskom zákonníku, ktorého ustanovenia sa budú v plnej
miere aplikovať aj na riešenie vnútorného vzťahu medzi spoludlžníkmi, nakoľko Obchodný zákonník
túto úpravu nemá. V súvislosti s uvedeným sa zároveň odvolací súd stotožňuje v plnom rozsahu s
aplikáciou ust. § 511 O.Z. na vzťah založený rozsudkom Okresného súdu Ružomberok č. k. 1 Cb

121/01-90, ktorý založil pasívnu solidaritu medzi dlžníkmi a ručiteľmi, ako aj s aplikáciou ustanovení
Obchodného zákonníka o ručení podľa § 303 a nasl. v súlade s ust. § 261 ods. 3 písm. d/ a ods. 4 na
vzťah medzi dlžníkom a ručiteľom, nakoľko tomu ostal regresný nárok voči pôvodnému dlžníkovi z titulu
ručenia zabezpečujúceho záväzok dlžníka (odporcu) zo zmluvy o úvere. Odvolací súd v tomto smere
ešte konštatuje, že z dikcie ustanovenia § 308 Obchodného zákonníka vyplýva, že ručiteľ, ktorý splní

záväzok, za ktorý prevzal ručenie, nadobúda voči dlžníkovi práva veriteľa. Z uvedeného je zrejmé, že
v určitom zmysle slova tu ide o transformáciu pôvodnej pozície ručiteľa na pozíciu veriteľa. Pôvodný
veriteľ bol vo svojich nárokoch uspokojený, a teda z okruhu pôvodného právneho vzťahu ručenia akoby
vypadol. V skutočnosti tu však dochádza aj k transformácii právneho vzťahu ručenia. V novom chápaní
tohto vzťahu ide vlastne o klasický záväzkový vzťah veriteľa a dlžníka. Z novej pozície ručiteľa už ako

veriteľa vyplýva jeho oprávnenie požadovať od pôvodného veriteľa všetky doklady a pomôcky, ktorými
možno preukázať odôvodnenosť nároku voči dlžníkovi.

Pokiaľ ide o namietanie účinnosti postúpenia pohľadávky odporcom v odvolaní, odvolací súd konštatuje,
že v tomto prípade došlo k tzv. dobrovoľnej cesii na základe zmluvy vyhotovenej v písomnej forme,
na platnosť ktorej sa nevyžaduje súhlas dlžníka, táto bola odporcovi preukázaná, na základe čoho aj

postupníkovi zaplatil sumu 240.000 Sk. Odvolací súd rovnako konštatuje, že v tomto konaní sa neriešila
aktívna legitimácia postupníka na vymáhanie pohľadávky, keďže už Okresný súd Liptovský Mikuláš č.
k. 6 Er/110/2005-96 zo dňa 6.3.2007 pripustil, aby z konania vystúpil oprávnený C. C. C. a.s. a na
jeho miesto vstúpil Ing. I. K., ktoré nadobudlo právoplatnosť 24.4.2007. Riešenie uvedenej otázky by
bolo relevantné vtedy, ak by sa požadovalo plnenie, ktoré predstavuje hodnotu neuhradenej postúpenejpohľadávky. V uvedenej veci odvolací súd poukazuje na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1 Cdo
76/2007, podľa ktorého ak postúpenie pohľadávky oznámil dlžníkovi postupca, prípadne dlžníkovi takéto
postúpenie preukázal postupník, a dlžník záväzok splnil postupníkovi, záväzok dlžníka týmto splnením

postupníkovi zaniká aj v takom prípade, keď zmluva o postúpení pohľadávky je neplatnou alebo keď
zmluva o postúpení vôbec neexistuje. V spore o neplatnosť zmluvy o postúpení pohľadávky, resp. o jej
splnenie, kedy postúpená pohľadávka nie je ešte uhradená, je však súd povinný prihliadať z úradnej
povinnosti (ex offo) ku skutočnostiam, ktoré majú za následok absolútnu neplatnosť právneho úkonu,
ak vyjdú v konaní najavo.

Pokiaľ odporca v odvolaní namietal, že účinnosť postúpenia pohľadávky nebola v konaní preukázaná,
keďže nebolo preukázané ani to, že postupca zaplatil postupníkovi za predmet postúpenia dohodnutú
sumu, odvolací sa stotožňuje s právnym názorom prvostupňového súdu vyjadrenom na strane 9
napadnutého rozsudku a konštatuje, že zákon nevyžaduje ako podmienku pre platnosť a účinnosť
zmluvy o postúpení pohľadávky vyplatenie dohodnutej odplaty.

Odporca v podanom odvolaní uviedol, že nakoľko navrhovateľ vzal späť návrh na začatie konania voči

odporcovi v rade 2/ na základe preukázania úhrady sumy 240.000 Sk postupníkovi, mal navrhovateľ
postupovať aj voči odporcovi, nakoľko aj on predložil rovnakú dohodu, odvolací súd v nadväznosti na
vyššie uvedené konštatuje, že uvedené nie je možné, nakoľko je rozdiel v postavení odporcu a bývalého
odporcu 2/ a vzťahu vyplývajúcom zo Zmluvy o úvere, nakoľko bývalý odporca v rade 2/ bol v tej istej
pozícii ako navrhovateľ, teda v pozícii ručiteľa, pričom odporca vystupoval v pozícii dlžníka.

K námietke odvolateľa o nepreskúmateľnosti napadnutého rozsudku v časti úrokov z omeškania,
nakoľko v ňom nie je stanovená presná suma, z ktorej by bol povinný úrok 13% zaplatiť, odvolací
súd konštatuje, že v prípade omeškania s plnením peňažného záväzku sa mení obsah záväzku v tom
zmysle, že na strane dlžníka pribudne povinnosť plniť popri peňažnom dlhu aj úroky z omeškania a
na strane veriteľa pribudne oprávnenie požadovať od dlžníka popri plnení peňažného dlhu aj úroky z

omeškania. Majú zabezpečovaciu funkcii, ktorá pôsobí vo vzťahu k porušeniu povinnosti, t.j. pôsobí v
smere včasného plnenia peňažného záväzku. Úrok z omeškania plní sčasti aj kompenzačnú funkciu,
a to v tom rozsahu, v akom kompenzuje ujmu, ktorá vznikla veriteľovi v dôsledku toho, že nedostal
peňažné plnenie včas. Odvolací súd považuje za logické vzhľadom na uvedené, ako aj na ustanovenia
Obchodného zákonníka, že sa výška úrokov z omeškania viaže k peňažnému dlhu dlžníka, s plnením

ktorého je v omeškaní a ktorého suma je uvedená vo výroku rozsudku prvostupňového súdu.

Čo sa týka námietky odvolateľa v odvolaní, že výrok o trovách konania je neopodstatnený, nakoľko
prípad nie je zložitý, ani do poštu účastníkov, ani do väčšieho počtu nárokov, odvolací súd má za to, že
boli naplnené ust. § 151 ods. 3 prvá veta, podľa ktorého v zložitých prípadoch, najmä z dôvodu väčšieho
počtu účastníkov konania alebo väčšieho počtu nárokov uplatňovaných v konaní súd môže rozhodnúť,

že o trovách konania rozhodne až po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej; ustanovenie § 166
sa nepoužije. Z citovaného ustanovenia vyplýva, že súd môže odložiť rozhodnutie o trovách konania
aj v iných prípadoch ako sú v citovanom ustanovení uvedené, nakoľko ide o demonštratívny výpočet
prípadov. Odvolací súd zdôrazňuje, že táto právna úprava neznamená, že sa o trovách nerozhodne,
ale že sa len oddiali rozhodnutie o trovách konania. Preto v danom prípade sa nepoužijú ustanovenia

o doplnení rozsudku podľa § 166.

S poukazom na vyššie uvedené závery odvolací súd neuznal opodstatnenosť argumentácií odporcu, na
ktorých založil svoje odvolacie dôvody, a preto napadnutý rozsudok prvostupňového súdu, ktorý v celom
rozsahu vyhovel návrhu navrhovateľa, ako vecne správny potvrdil

Pri rozhodovaní o náhrade trov odvolacieho konania odvolací súd vychádzal z ust. §142 ods. 1 O.s.p.,

§ 151 O.s.p. v spojení s ust. § 224 ods. 1 O.s.p.. V odvolacom konaní bol úspešný navrhovateľ, ktorému
však v súvislosti s odvolacím konaním trovy nevznikli, preto odvolací súd rozhodol tak, že navrhovateľovi
náhradu trov odvolacieho konania nepriznal.

Poučenie:Proti tomuto rozsudku nie je prípustný ďalší riadny opravný prostriedok.