Rozsudok Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 24. august 2006

Súd: Okresný súd Trenčín
Spisová značka: 9C/621/2002

Identifikačné číslo súdneho spisu:
Dátum vydania rozhodnutia: 24. 08. 2006
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Mária Tóthová

ECLI:

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Trenčín sudkyňou JUDr. Máriou Tóthovou v právnej veci žalobcu O. D., zastúpenej Mgr. J.

M., advokátom so sídlom v T., B. XX. proti žalovanej S. R. - S. P. F. o určenie vlastníckeho práva takto

r o z h o d o l :

Žaloba o určenie vlastníctva k nehnuteľnostiam s a z a m i e t a.

Žalovanému sa náhrada trov konania n e p r i z n á v a.

o d ô v o d n e n i e :

Žalobca sa domáhal určenia, že je vlastníkom nehnuteľností nachádzajúcich sa v katastrálnom území
D., a to parc. č. 35/1 - záhrada o výmere 4.155 m2, parcely č. 35/4, záhrada o výmere 2.197 m2, parc.
č. 35/5, záhrada o výmere 864 m2, ktoré sú zapísané v liste vlastníctva č. 2332 na žalovaného. Svoj
nárok opieral o protokol o prechode vlastníctva nehnuteľností z majetku štátu do majetku obce. Tvrdil,
že sporné nehnuteľnosti boli ku dňu 23.-24.11.1990 vo vlastníctve S. R. a právo hospodárenia k nim mal

bývalý O. N. V. T., ale faktické užívanie týchto pozemkov mala obec. Právny záujem na určení opieral
o skutočnosť, že sa v predmetnej veci nemôže domáhať priamo plnenia a jeho postavenie v dôsledku
zápisu vlastníctva na žalovaného je neistým.

Žalovaný žiadal žalobu zamietnuť a vlastníctvo žalobcu spochybnil predovšetkým z dôvodu nesplnenia
jednej z podmienok ustanovenia § 2 ods. 1 zák. č. 138/1991 Zb., a to podmienky, že bývalý N. V. mal ku
dňu 24.11.1990 právo hospodárenia k sporným pozemkom. Poukázal na to, že žalobca nedoložil žiaden
dôkaz o prechode správy alebo práva hospodárenia sporných pozemkov na N. V. príslušného stupňa
a necítil sa byť vlastníkom týchto pozemkov, keď ho v roku 2001 požiadal o ich odkúpenie. Tvrdil, že
pôvodná pozemnoknižná parcela č. 1407/1 kat. územia D., z ktorej boli vytvorené sporné parcely, bola

ako konfiškát vo vlastníctve štátu. Pôvodní pozemnoknižní vlastníci si reštitučný nárok na ňu neuplatnili,
preto ostali vo vlastníctve štátu, v správe S. P. F. ako P. P. F. v zmysle § 17 ods. 1 zák. č. 229/91 Zb.
v znení neskorších predpisov.

Súd vykonal dokazovanie výsluchom účastníkov konania, oboznámením listu vlastníctva č. 2332 kat.
územia D., oboznámením pozemnoknižnej vložky č. 1176 kat. úz. D., oboznámením identifikácie bývalej
S. G. A. K. v T. zo dňa 2.6.1983 a 4.5.1992, výkazom plôch ku geometrickému plánu zo dňa 3.2.1966,
výpisom z dielčieho dočasného zoznamu nadobúdateľov skonfiškovaných poľnohospodárskych
nehnuteľností zo dňa 17.1.1953, Výmerom vydaným Povereníctvom pôdohospodárstva a pozemkovej

reformy č.1248/48 zo dňa 11.4.1948 o vlastníctve pôdy, Protokolom o prechode vlastníctva zo dňa
27.3.1992, správou o inventarizácii hospodárskych prostriedkov zo dňa 21.2.1990, RozhodnutímbývaléhoO.T.zodňa29.3.1967, dopytomnaMinisterstvovnútraSR,štátnyarchívazistiltentoskutkový
stav :

V liste vlastníctva č. 2332 katastrálneho územia D. je ako vlastník parciel č. 35/1 - záhrada o výmere

4.155 m2, č. 35/4, záhrada o výmere 2.197 m2, č. 35/5, záhrada o výmere 864 m2 zapísaný žalovaný.

V konkrétnom prípade mal súd za preukázané, že pôvodná parcela CKN č. 35 je časťou bývalej
pozemnoknižnej parcely č. 1407/1 (tak ako to vyplýva z predloženej identifikácie bývalej S. G. A. K. zo
dňa 2.6.1983 a 4.5.1992, ktorú nikto nespochybnil) zapísanej v pozemnoknižnej vložke č. 1176 kat.
územia D.. Medzi účastníkmi tiež nebolo sporné, že pôvodným pozemnoknižným vlastníkom zapísaným
vo vložke č. 1176 kat. úz. D. bola táto parcela konfiškovaná v celku podľa nar. 104/1945 Zb. n. SNR

v znení nariadenia č. 64/1946 Sb.n. SNR o konfiškovaní a urýchlenom rozdelení pôdohospodárskeho
majetku N., M., ako aj zradcov a nepriateľov slovenského národa. Takto získaná pôda sa prideľovala
za podmienok uvedených v tomto nariadení. V danom prípade sa časť bývalej pozemnoknižnej parcely
pridelila do vlastníctva fyzických osôb (dnešné parcely

č. 35/2 a 35/3), a to na základe prídelového plánu vypracovaného miestnou roľníckou komisiou v D.

a schváleného Povereníctvom pôdohospodárstva a pozemkovej reformy dňa 11.4.1948. Ďalej časť
parcely o výmere 6.588 m2 mala byť podľa dielčieho zoznamu nadobúdateľov a konečného prídelového
plánu schváleného K. B. 20.4.1954 pridelená (bola rezervovaná ) lesnej správe ako prídel č. 1407/1e na
stavebnéúčely.Žalobcapopieral,žesatakstaloažalovanýnatútoskutočnosťnepredložilžiadendôkaz.

Z právnych predpisov platných do roku 1954 (kedy mal byť schválený prídelový plán) vyplýva, že právne

neexistoval žiaden úrad - orgán s názvom „L. S.“. V rozhodnom období (od 1.1.1952 do roku 1956)
existovali K. S. L. A. S. L. H.. Podľa vládneho nariadenia č. 124/1951 Zb. o organizácii štátnych lesov
a národných výborov ťažbu driev, pestenie a ochranu lesov na všetkom lesnom majetku vykonávala
Správa štátnych lesov ako zariadenie štátnej správy pri Ministerstve lesov a drevárskeho priemyslu,
a to od 1. januára 1952 pri lesoch, ktoré v správe národných výborov, potom postupne podľa dohody

Ministerstva lesov a drevárskeho priemyslu s Ministerstvom vnútra. Správa štátnych lesov plnila svoje
úlohy prostredníctvom krajských správ lesov a správ lesného hospodárstva. S účinnosťou od 1.1.1956
sazdovtedajšíchkrajskýchspráv lesovasprávlesnéhohospodárstvaaznárodnýchpodnikovpreťažbu
drevazriadilikrajskésprávy.Podľazákonač.166/1960Zb.(lesnýzákon)od1.1.1961štátnustarostlivosť
o lesy vykonávali K. a O. N. V. - odbory lesného hospodárstva a od 1.1.1978 lesný úrad, oblastný lesný

úrad. Uvedený prídelový plán ako lesné správy zrejme označil správy lesného hospodárstva, ktoré podľa
citovaného nariadenia č. 124/1951 Zb. boli zariadeniami štátnej správy. Tieto zrejme mali subjektivitu,
avšak právo nadobúdať vlastníctvo k veciam nemohli mať, keďže podľa vtedy platného a účinného
zákona č. 279/1949 Zb. o finančnom hospodárení národných výborov mohol byť štátny majetok zverený
iba do správy, nie však do vlastníctva subjektom štátu a teda zariadeniam štátnej správy, akými boli

lesné správy.

Na základe uvedeného neexistuje právny základ preto, aby priamo v prídelovom pláne bol ako
nadobúdateľ nehnuteľností skonfiškovaných podľa nar. č. 104/1949 Sb. n. a teda vlastník uvedený
orgán štátnej správy- lesná správa a nie štát.

V čase, kedy mal byť vydaný prídelový plán z roku 1954 bolo jednak ešte stále platné nariadenie

č. 104/1945 Zb. nar. SNR v znení nariadenia č. 64/1946 Sb. n. SNR o konfiškovaní a urýchlenom
rozdelení pôdohospodárskeho majetku N., M., ako aj zradcov a nepriateľov slovenského národa, ktoré
predpokladalo vydanie výmeru o vlastníctve pôdy a jednak po zmene režimu v roku 1948 došlo zákonom
č. 46/19948 Sb. o novej pozemkovej reforme k ďalšej reforme a k ďalšiemu prídelu pôdy samozrejme
za iných podmienok, pričom sa tiež vyhotovovali prídelové plány. Tento zákon, ani jeho vykonávaciavyhláška však neriešili vzťah k nariadeniu o konfiškovaní a urýchlenom rozdelení pôdohospodárskeho
majetku N., M. ......, ktoré v tom čase stále platilo.

Z nariadenia č. 104/1945 Sb.n. SNR vyplýva jednoznačne, že konfiškáciou nepriateľského majetku

podľa tohto nariadenia sa nadobúdalo vlastníctvo štátu. Z predtým uvedeného teda treba mať za to, že
„lesná správa“ mohla byť iba zariadením štátnej správy, teda štátu. Ak už štát nadobudol vlastníctvo
k nehnuteľnostiam ex lege-ipso facto, nemalo sa prečo objavovať jeho zariadenie ako nadobúdateľ
vlastníckeho práva v prídelovom pláne, ktorý mal byť vydaný na základe nar. 104/1945 Sb. n. SNR.
Takáto skutočnosť nemala právny význam, a tým ani právny základ.

Treba však vziať do úvahy, že v rozhodnom období dochádzalo k zmenám vo vlastníckych vzťahoch

aj v nadväznosti na zmenu režimu, a to nacionalizáciou pôdy, ku ktorej došlo na základe zákona
č. 46/1948 Sb. o novej pozemkovej reforme. Podľa tohto zákona a vyhlášky č.1008/1984 Ú.v.
povereníctva pôdohospodárstva a pozemkovej reformy, ktorou sa vykonávali niektoré ustanovenia
zákona o novej pozemkovej reforme sa pôda vykupovala a následne tiež prideľovala na základe
prídelového plánu. Podľa § 19 citovanej vyhlášky predmetom prídelu je vykúpená pôda, ktorú si

neponechá štát pre účely verejné alebo pre budúci prídel (pôdne rezervy pre osídlenie reemigrantov).
Z uvedeného možno vydedukovať, že v prídelovom pláne z roku 1954 (ktorý účastníci spomínajú)
sa parcela 1407/1e neprideľovala, ale „rezervovala“ pre „lesnú správu“ (tento termín je totiž použitý v
dokladoch predložených účastníkmi). Na nakladanie so spornými parcelami v tom čase sa však podľa
vtedy platného právneho stavu nemohla citovaná vyhláška vzťahovať, pretože pôvodná pozemnoknižná

parcela 1407/1 kat. úz. D. nebola vykupovaná, ale konfiškovaná. Na nakladanie s touto parcelou, najmä
jej prideľovanie sa preto mohlo spravovať iba nar. 104/1945 Sb. n. SNR v znení nar. 64/1946 Sb. SNR.

Podľa § 2 nar. č. 104/1946 Sb. n. SNR výmer o vlastníctve pôdy je verejnou listinou dokazujúcou
vlastnícke právo prídelcu k pridelenej pôdohospodárskej nehnuteľnosti, na základe ktorej príslušný
knihový súd urobí záznam vlastníckeho práva v prospech prídelcu.

Z uvedeného zákonného ustanovenia jednoznačne vyplýva potreba takéhoto výmeru o vlastníctve pôdy
pre nadobudnutie vlastníctva ku konfiškovanému majetku.

Či takýto výmer existoval v prospech „L. S.“ sa v konaní nepodarilo bez akýchkoľvek pochybností
preukázať. Z uvedeného právneho rozboru však vyplýva, že ani v súlade s vtedy platnými predpismi
nemohol byť vydaný, a preto ani zapísaný do pozemkovej knihy.

Na základe uvedených skutočností mal súd za to, že ku dňu účinnosti zákona č. 369/1991 Zb. mal
nehnuteľnosti, ktoré sú predmetom konania vo vlastníctve štát ako konfiškát pôdy z roku 1946 na
základe vtedy platných predpisov. Ani jeden z účastníkov nespochybnil vlastníctvo štátu k sporným
pozemkom k uvedenému dátumu. Sporná však ostala existencia a forma práva hospodárenia N. V.
týmito nehnuteľnosťami k 24.11.1990.

Podľa ustanovenia § 2 ods. 1 zák. č. 138/1991 Zb. o majetku obcí v znení neskorších predpisov do
vlastníctva obcí prechádzajú z majetku S. R. veci, okrem hnuteľností patriacich orgánom miestnej štátnej
správy, ku ktorým patrilo ku dňu účinnosti osobitného predpisu právo hospodárenia N. V., na území
ktorých sa nachádzajú.Osobitným predpisom, na ktorý citované zákonné ustanovenie poukazuje je zákon č. 369/1990 Zb.
o obecnom zriadení, ktorý nadobudol účinnosť ku dňu volieb do orgánov samosprávy obcí, t.j.
24.novembra 1990.

Z uvedených zákonných ustanovení vyplýva, že nevyhnutným predpokladom prechodu vlastníctva veci
na obce je jednak vlastníctvo S. R. a jednak existencia práva hospodárenia bývalého N. V. k 24.11.1990.
Len za splnenia týchto podmienok mohlo dôjsť k prechodu vlastníctva štátu na obec ex lege, teda zo
zákona dňom jeho účinnosti (§ 2 ods. 7 zák. č. 138/1991 Zb.).

Inštitút práva hospodárenia s národným majetkom zakotvila vyhláška č. 119/1988 Zb. o hospodárení
s národným majetkom s účinnosťou od 1.júla 1988. Toto právo hospodárenia s národným majetkom

nahradilo vlastne právo správy národného majetku, ktoré bolo konštituované zák. č. 279/1949 Zb. o
finančnom hospodárení N. V..

V zmysle § 29 ods. 1 zák. č. 279/1949 Zb. bývalé N. V. spravovali národný majetok zverený do ich správy
príslušnýmústrednýmúradompodohodesministerstvamivnútraafinancií.Uvedenýmipredpismineboli
dotknuté právne predpisy o majetku konfiškovanom a o majetku získanom na účely pozemkových

reforiem v zmysle § 31 ods. 2 zák. č. 279/1946 Zb. Tento poľnohospodársky majetok však N. V. podľa
citovaných predpisov nemali v trvalej správe a mohol im byť teda zverený iba do dočasnej správy,
čo vyplýva z vládneho nariadenia č. 90/1950 Sb. O správe národného majetku N. V., podľa ktorého
majetok získaný konfiškovaním a znárodnením bol zverený N. V. iba do dočasnej správy, kým sa o
ňom nerozhodlo inak. Do trvalej správy mohol byť N. V. tento poľnohospodársky majetok zverený iba

ústredným orgánom, alebo sa tak mohlo stať až po 1.9.1959 v zmysle vyhl. č. 158/1959 Ú.v. o správe
neprideleného poľnohospodárskeho majetku nadobudnutého z pozemkových reforiem. Takéto prevody
však museli byť zaznamenané v pozemkovej knihe v zmysle § 3 vyhl.č. 158/1959 Ú.v.

V danom prípade žalobca nepredložil žiaden doklad, z ktorého by bolo zrejmé, že ústredným orgánom
štátu došlo k zvereniu sporných pozemkov niektorému z bývalých N. V. ( z pohľadu ustanovenia § 2

zákona o majetku obcí sa nerozlišuje stupeň bývalého N. V., ktorý mal majetok na svojom území). Ani
v pozemkovej knihe nebolo nič zaznamenané v zmysle § 3 vyhl. č. 158/1959 Ú.v. Je preto dôvodné
predpokladať, že sporné pozemky nemohli byť v trvalej správe N. V.. Žalobca opak ničím nepreukázal.

Hospodársky zákonník a vyhláška č. 119/1988 Zb. určovali, že právo hospodárenia s
poľnohospodárskymi pozemkami k 24.11.1990 vykonávali štátne organizácie, ktorých predmetom

činnosti bola poľnohospodárska výroba. N. V. mohlo toto právo patriť iba v prípadoch § 8 ods. 2 a §
10 ods. 1 citovanej vyhlášky. Žalobca však ničím nepreukázal, že by o takúto situáciu išlo. Ak nie je
možné preukázať právo hospodárenia k 24.11.1990, a to, že ho vykonávala štátna organizácia, ktorej
predmetom činnosti bola poľnohospodárska výroba, potom treba mať za to, že pozemky spravoval O.
N. V. (§ 59 ods. 3 Hosp. zákonníka), ale iba dočasne. Tak tomu bolo zrejme aj v konkrétnom prípade.

Opak žalobca na ktorom spočívalo dôkazné bremeno nepreukázal. Dočasná správa však nezakladá
prechod pozemkov z vlastníctva štátu do vlastníctva obce.

Podľa § 120 ods. 1 O.s.p. účastníci sú povinní označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení. Súd
rozhodne, ktoré z označených dôkazov vykoná. Súd môže výnimočne vykonať aj iné dôkazy, ako
navrhujú účastníci, ak je to nevyhnutné pre rozhodnutie vo veci.Podľa § 132 O.s.p. dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy
v ich vzájomnej súvislosti, preto starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo za konania najavo, včítane toho,
čo uviedli účastníci.

Z uvedených zákonných ustanovení vyplýva, že občianske súdne konanie je ovládané prejednávacou
zásadou, v dôsledku ktorej povinnosť tvrdiť skutočnosti a navrhovať na ich preukázanie dôkazy je
zásadne vecou účastníkov. Dokazujú sa iba tie skutočnosti, ktoré ostávajú medzi účastníkmi sporné.
Platí teda zásada, že každý z účastníkov preukazuje tie skutočnosti, z ktorých vyvodzuje pre seba
priaznivé dôsledky. Neunesenie dôkazného bremena postihuje účastníka nepriaznivým následkom v
podobe neúspechu v konaní.

V zmysle citovaných zákonných ustanovení mal súd za to, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno,
nakoľko nepreukázal svoje tvrdenia o existencii trvalej správy N. V. ku dňu 24.11.1990 k sporným
pozemkom, a tým splnenie jednej zo základných podmienok prechodu vlastníctva zo štátu na obce, teda
žalobcu. Vlastníkom sporných pozemkov je podľa názoru súdu štát a tieto pozemky spravuje v zmysle
zák. č. 229/1991 a č. 330/1991Zb. žalovaný. Preto súd žalobu zamietol.

Žalovanému náhradu trov konania súd nepriznal, aj keď mal vo veci plný úspech nakoľko mu
preukazateľne žiaden trovy nevznikli.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu možno podať odvolanie do 15 dní od jeho

doručenia prostredníctvom tunajšieho súdu na Krajský súd v Trenčíne.

V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (označenie súdu ktorému je určené, kto ho robí,
ktorej veci sa týka a čo sleduje, podpis, dátum) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom
rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa
odvolateľ domáha. Odvolanie je potrebné podať v počte 2 rovnopisov, ak potrebný počet rovnopisov
účastník nepredloží, súd vyhotoví kópie na jeho trovy (§ 42 ods. 3, § 205 ods. 1 O.s.p.).

Odvolanie proti rozsudku alebo uzneseniu, ktorým bolo rozhodnuté vo veci samej možno odôvodniť len
tým, že

- sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,

- ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania,

- účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený,

- v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,

- sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný,

- účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom,

- rozhodoval vylúčený sudca,

- súd prvého stupňa nesprávne právne posúdil vec, a preto nevykonal ďalšie navrhované dôkazy,

- konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,- súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné
na zistenie rozhodujúcich skutočností,

- súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,

- doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré
doteraz neboli uplatnené (dôkazy sa týkajú podmienok konania, vecnej príslušnosti súdu, vylúčenia
sudcu, dôkazmi má byť preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci samej, odvolateľ nebol riadne poučený podľa § 120 ods. 4, účastník konania bez
svojej viny nemohol dôkazy označiť alebo predložiť do rozhodnutia súdu prvého stupňa),

- rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 205 ods. 2, §

205a ods. 1, § 221 ods. 1 O. s. p.).