Rozhodnutie Rozhodnutie bolo vynesené dňa pondelok 18. január 2010

Súd: Okresný súd Košice I
Spisová značka: 19C/153/2004

Identifikačné číslo súdneho spisu:
Dátum vydania rozhodnutia: 18. 01. 2010

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Patrícia Miskolczyová
ECLI:

Rozhodnutie

Okresný súd Košice I sudkyňou JUDr. Patríciou Miskolczyovou v právnej veci žalobkyne: M. B., nar.
XX.X.XXXX,. C. pod H. XX,. K., zastúpenej JUDr. M. K., advokátkou, M. X,. K., proti žalovanému: Ing.
P. K. - K. T., IČO: XXXXXXXX,. S. jednoty XX,. K., zastúpenému Mgr. R. R., advokátom, H. XX,. K., o
zaplatenie 637,99 eur takto

r o z h o d o l :

Súd žalobu z a m i e t a .

Žalobkyňa je p o v i n n á nahradiť žalovanému na účet jeho právneho zástupcu trovy konania vo
výške 122,47 eur, a to do 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku.

o d ô v o d n e n i e :

Žalobkyňa sa svojou žalobou zo dňa 15.10.2008 domáhala, aby súd zaviazal žalovaného na zaplatenie
sumy 16.000,- Sk (poplatok z omeškania) a k náhrade trov konania.

Žalobu odôvodnila tým, že dňa l.4.2003 s ňou ako zamestnankyňou uzatvoril žalovaný ako
zamestnávateľ pracovnú zmluvu, v zmysle ktorej u žalovaného žalobkyňa začala pracovať dňom

nástupu do práce, t.j. od 1.4.2003, v pracovnom zaradení asistent predaja s miestom výkonu práce
S. J. XX, K.. Pracovná zmluva bola uzatvorená na dobu neurčitú. V bode 1.6 pracovnej zmluvy bola
dohodnutá mzdavovýške8.000,-Skmesačne.Dňa30.1.2004žalovanýdoručilžalobkyninapracovisku
list s názvom Výpoveď z pracovného pomeru podľa § 63 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce zo dňa
29.1.2004 a oznámil jej, že zrušil jej pracovné miesto. Zároveň jej oznámil, že jej pracovný pomer končí
dňom 31.3.2004. Listom zo dňa 4.2.2004 "Oznámenie o trvaní na ďalšom zamestnávaní" žalobkyňa

žalovanému oznámila, že výpoveď z pracovného pomeru zo dňa 29.1.2004 považuje za neplatnú a trvá
na tom, aby ju ďalej zamestnával, na neplatnosti výpovede ďalej trvá. Žalovaný ako jej zamestnávateľ
jej od 1.2.2004 neuhrádzal mzdu, aj keď žalobkyňa považuje výpoveď z pracovného pomeru, ktorý jej
dal žalovaný za neplatnú. V zmysle tejto výpovede, jej mal pracovný pomeru u žalovaného skončiť
až uplynutím dvojmesačnej výpovednej doby, t.j. dňa 31.3.2004. Žalovaný ako zamestnávateľ v období

plynutia výpovednej doby (od 1.2.2004 do 31.3.2004) jej neprideľoval prácu, nakoľko jej pracovné
miesto zrušil. V zmysle ust. § 143 ods. 3 Zákonníka práce, ak nemohol zamestnanec vykonávať prácu
pre iné prekážky na strane zamestnávateľa, zamestnávateľ mu poskytne náhradu mzdy v sume jeho
priemerného zárobku v zmysle ust. § 129 ods. 1 Zákonníka práce. Mzda je splatná pozadu za mesačné
obdobie a to najneskôr do konca nasledujúceho kalendárneho mesiaca, ak sa v kolektívnej zmluve alebo
pracovnej zmluve nedohodlo inak. Žalovaný žalobkyni neuhradil náhradu mzdy za mesiac február 2004,

splatnú do 31.3.2004, vo výške 8.000,- Sk a za mesiac marec 2004, splatnú do 31.4.2004, vo výške
8.000,- Sk.

Súd vo veci vydal platobný rozkaz č. k. 19C/153/2004 zo dňa 3.6.2004, proti ktorému žalovaný v
zákonnejlehotepodalodporsodôvodnením,žežalovanánapriekdeklarovanémuzáujmuoprideľovaniepráce zo strany zamestnávateľa nenastúpila do práce v nasledujúci deň po doručení Výpovede z
pracovného pomeru, teda dňa 30.1.2004 a nenastúpila ani do skončenia výpovednej doby 31.3.2004.
Žalovaný predpokladal a očakával nástup do práce zo strany žalovanej a bol ochotný jej prideľovať

prácu, v období od 30.1.2004 do 31.3.2004 jej však v evidencii dochádzky vykazoval neospravedlnenú
absenciu. Zamestnávateľ je povinný poskytovať zamestnancovi mzdu za vykonanú prácu, nie za
neospravedlnenú neúčasť v zamestnaní.

Súd uznesením č.k. 19C 153/2004-53 zo dňa 28.11.2006 prerušil konanie do právoplatného skončenia
veci vedenej na Okresnom súde Košice I pod. sp. zn. 23C 129/2004 o neplatnosť rozviazania

pracovného pomeru.

Okresný súd Košice I vo veci vedenej pod. sp. zn. 23C 129/2004 rozhodol vo veci rozsudkom
č.k. 23C/129/2004-214 zo dňa 11.10.2007 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Košiciach
1Co/31/2008-249 zo dňa 17.9.2009, ktorý nadobudol právoplatnosť dňa 27.10.2009.

Pred začatím pojednávania dňa 18.1.2010 žalobkyňa prostredníctvom svojej právnej zástupkyne
požiadala pripustiť zmenu návrhu v znení: Žalovaný je povinný zaplatiť žalobkyni 637,66 eur s úrokom

z omeškania vo výške 9% ročne zo sumy 296,59 eur od 1.4.2004 do zaplatenia a vo výške 10% ročne
341,07 eur od 1.5.2004 do zaplatenia a nahradiť trovy konania žalobkyni, ktoré budú vyčíslené do
vyhlásenia rozsudku.

Súd jej návrhu vyhovel.

Počas pojednávania dňa 18.1.2010 žalobkyňa prostredníctvom svojej právnej zástupkyne opätovne

požiadala pripustiť zmenu návrhu v znení: Žalovaný je povinný zaplatiť žalobkyni sumu 637,66 eur
titulom náhrady mzdy s úrokom z omeškania vo výške 9% ročne zo sumy 296,59 eur od 1.4.2004 vo
výške 10% ročne zo sumy 341,07 eur od 1.5.2004 do zaplatenia, alternatívne zaplatiť uvedenú istinu s
príslušenstvom z titulu odstupného a nahradiť trovy konania.

Súd zmenu návrhu pripustil v uvedenom znení, nakoľko výsledky doterajšieho dokazovania môžu byť

podkladom pre rozhodnutie o zmenenom návrhu a alternatívny petit na odstupné, hoci v rovnakej sume,
vychádza z iného skutkového stavu, než bol opísaný v žalobnom návrhu.

Žalovaný prostredníctvom svojho právneho zástupcu na pojednávaní žiadal žalobu v celom rozsahu
zamietnuť, z dôvodu, že tvrdenia žalobkyne nie sú pravdivé. Listom zo dňa 30.1.2004 požiadala
žalovaného o vyplatenie odstupného podľa § 76 ods. 2 Zákonníka práce platného v tom čase. Žalovaný

jej žiadosti vyhovel, čím došlo k ukončeniu pracovného pomeru dohodou. Žalobkyňa teda nemá nárok
na zaplatenie mzdy, ale len na zaplatenie odstupného. Žalovaný ani nemal inú možnosť ako postupovať.
Nik nenútil žalovanú to podpisovať. Dodatočné zmeny dohôd mohli byť len súhlasom zamestnávateľa,
a ten takýto súhlas k zmene nedal. Zdôraznil, že v konaní 23C 129/2004 sa napadala len výpoveď. Voči
nároku na zaplatenie odstupného žalovaný vzniesol námietku premlčania.

Právna zástupkyňa žalobkyne na pojednávaní k skutočnostiam opísaným v žalobe doplnila, že v
decembri 2003 predložil žalovaný novú pracovnú zmluvu žalobkyni, ktorá mala byť uzavretá so
spoločnosťou K.-T. S. s.r.o., v zmysle ktorej mala mať žalobkyňa nepriaznivejšie podmienky, a to
konkrétne dobu určitú, skušobnú, a tiež nižšiu mzdu pri rovnakom pracovnom zaradení. V januári
2004 bola žalobkyni zo strany žalovaného doručená výpoveď, ktorej neplatnosť bol predmetom konania

vedenom na tunajšom súde pod sp. 23C 129/2004. Žalobkyňa sa ďalej snažila vykonávať prácu, pretože
si bola vedomá svojej povinnosti a 2.2.2004 sa dostavila na miesto, ktoré bolo dojednané ako miesto
výkonu práce v zmysle pracovnej zmluvy, bod l.5., a to konkrétne na S. J. XX v K.. Objekt bol zatvorený.
Žalovanej sa ani telefonicky nepodarilo skontaktovať so žalovaným. Preto vzhľadom na poveternostné
podmienky v danom ročnom období odišla domov. Do práce sa snažila dostať opakovane aj neskôr,

avšak za každým neúspešne. Uvedené skutočnosti považovala za prekážky na strane zamestnávateľav zmysle ust. § 142 ods.3 Zákonníka práce, preto si uplatňuje nárok na zaplatenie priemernej mzdy
za mesiace február a marec v roku 2004. V konaní 23C 129/2004 bolo vykonané dokazovanie, ktoré
má význam aj pre toto konanie. Svedok H. v ňom vypovedal, že miesto výkonu práce sa zmenilo na

P. XX,. avšak toto bolo uvedené len v novej pracovnej zmluve, ktorú žalobkyňa odmietla uzavrieť, čiže
žalobkyňa nemala vedomosť o tom, že žalovaný zmenil prevádzku.

K tvrdeniam žalovaného uviedla, že žalobkyňa svoje podanie o vyplatenie odstupného zmenila tým, že
v marci oznámila zamestnávateľovi, že trvá na ďalšom zamestnávaní. Uvedený list z 30.1.2004 písala v
strese, pod nátlakom, tesne po tom ako jej bola predkladaná nová pracovná zmluva a následne výpoveď.

Táto skutočnosť je irelevantná a platí, že rozviazanie pracovného pomeru je neplatné a pracovno-právny
vzťah trvá. Odstupné, na ktoré sa odvoláva žalovaný, nebolo doposiaľ vyplatené. Okrem toho, ak by bolo
pravdou, čo tvrdí právny zástupca žalovaného, na tieto skutočnosti by bol súd prihliadal v konaní 23C
129/2004. Žalovaný v konaní č. 23C/129/2004 vypovedal, že od 2.2.2004 vykazoval absenciu žalobkyne
v práci. Ak považoval za pracovný pomer so žalobkyňou ukončený dohodou, na základe čoho vykazoval
absenciu. Koncom roka žalobkyni bolo doručené rozviazanie pracovného pomeru zo strany žalovaného

k 13.1.2012, čiže nie je pravdou tvrdenie žalovaného, že pracovný pomer bol ukončený dohodou. Máme
za to, že nakoľko bolo právoplatne rozhodnuté, že výpoveď daná žalovaným je neplatná, že pracovný
pomer trvá. Právna zástupkyňa žalobkyne navrhla doplniť dokazovanie predložením uvedenej listiny.

Súd vykonal dokazovanie oboznámením sa s obsahom listinných dôkazov - pracovnej zmluvy z
1.4.2003, výpovede z 29.1.2004, oznámenia o trvaní na ďalšom zamestnávaní zo 4.2.2004 a s obsahom

spisu tunajšieho súdu sp. zn. 23C/129/2004 a zistil nasledovný skutkový stav veci:

Na základe pracovnej zmluvy zo dňa 1.4.2003 žalobkyňa pre žalobcu vykonávala prácu v pracovnej
pozícii asistent predaja.

Žalovaný ako podnikateľ, fyzická osoba, vykonával okrem iných činností aj činnosť veľkoobchodného
predaja softwarových a hardwarových služieb pre iné podnikateľské subjekty. Túto činnosť vykonával

prostredníctvom zamestnancov, ktorí boli podľa obsahu pracovných zmlúv zaradení ako asistenti
predaja.

Emailovou poštou zo dňa 29.12.2003 žalovaný oznámil konkrétnym zamestnancom, vrátane žalobkyne,
že koncom roku 2003 prestane vykonávať veľkoobchodnú činnosť ako podnikateľ a fyzická osoba a že
od 1.1.2004 bude túto činnosť zabezpečovať obchodná spoločnosť K.-T. S. s.r.o., ktorú medzičasom

založil a ktorej sa stal jediným spoločníkom.

K.- T. S. s.r.o., so sídlom S. jednoty XX. v K., vznikla 30.7.2003 a predmetom jej činnosti bola aj kúpa
tovaru na účely jeho predaja iným prevádzkovateľom živnosti (veľkoobchod) v rozsahu voľných živností.
Jej jediným spoločníkom a konateľom bol a je P. K., A. XXX/X,. K..

Dňa 30.1.2004 žalovaný doručil žalobkyni výpoveď podľa § 63 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce z

odôvodnením, že dňa 27.1.2004 rozhodol o znížení stavu zamestnancov s cieľom zvýšiť efektívnosť
práce a o nadbytočnosti žalobkyne.

Žalobkyňa listom zo dňa 30.1.2004 požiadala o skončenie pracovného pomeru pred začatím plynutia
výpovednej doby a o vyplatenie odstupného podľa § 76 ods. 2 zákonníka práce do 15.2.2004.

Listom zo dňa 4.2.2004 žalobkyňa oznámila žalovanému, že doručenú výpoveď považuje za neplatnú

a trvá na ďalšom zamestnávaní.

Rozsudkom tunajšieho súdu č.k. 23C/129/2004-214 zo dňa 11.10.2007 bolo rozhodnuté, že výpoveď
žalovaného z pracovného pomeru daná žalobkyni listom zo dňa 29.1.2004 podľa § 63 ods. 1 písm.
b) ZP je neplatná, pretože týmto úkonom žalovaný zastieral prevedenie úloh a činností na ďalšieho
zamestnávateľa K. T. S. s.r.o. v snahe zbaviť sa žalobkyne ako zamestnankyne, ktorá nebola ochotná

podriadiť sa nezákonnému postupu žalovaného, ktorý sa s ňou snažil skončiť pracovný pomer a u
nového zamestnávateľa, v mene ktorého konal ako jediný spoločník a štatutárny zástupca uzavrieť nový,
pre ňu nevýhodnejší pracovný pomer. Zo strany žalovaného nebol preukázaný výpovedný dôvod.Z výpovede svedka M. H., ale aj s ďalších písomných dôkazov, označených žalobkyňou v konaní č.
23C/129/2004 na preukázanie s ktorými konkrétnymi obchodnými partnermi nadväzovala kontakty ako
zamestnankyňa žalovaného, s ktorými ponúkala a predávala jeho produkty, vyplynulo, že aj žalobkyňa

pracovala v tzv. veľkoobchodnej činnosti žalovaného.

Súd zamietol ďalšie návrhy na doplnenie dokazovania, nakoľko mal za dostatočne zistený skutkový stav
pre rozhodnutie vo veci.

Podľa ust. § 28 ods. 1 Zákonníka práce v znení účinnom do 31.12.2005, ak sa prevádza zamestnávateľ
alebo časť zamestnávateľa alebo ak sa prevádza úloha alebo činnosť zamestnávateľa alebo ich časť k
inému zamestnávateľovi, prechádzajú práva a povinnosti z pracovnoprávnych vzťahov voči prevedeným

zamestnancom na preberajúceho zamestnávateľa.

Podľa § 142 ods. 3 cit. zák., ak nemohol zamestnanec vykonávať prácu pre iné prekážky na strane
zamestnávateľa, ako sú uvedené v odsekoch 1 a 2, zamestnávateľ mu poskytne náhradu mzdy v sume
jeho priemerného zárobku.

Podľa § 79 ods. 1 cit. zák., ak zamestnávateľ dal zamestnancovi neplatnú výpoveď alebo ak s

ním neplatne skončil pracovný pomer okamžite alebo v skúšobnej dobe a ak zamestnanec oznámil
zamestnávateľovi, že trvá na tom, aby ho naďalej zamestnával, jeho pracovný pomer sa nekončí, s
výnimkou, ak súd rozhodne, že nemožno od zamestnávateľa spravodlivo požadovať, aby zamestnanca
naďalej zamestnával. Zamestnávateľ je povinný zamestnancovi poskytnúť náhradu mzdy. Táto náhrada
patrí zamestnancovi v sume jeho priemerného zárobku odo dňa, keď oznámil zamestnávateľovi, že trvá

na ďalšom zamestnávaní, až do času, keď mu zamestnávateľ umožní pokračovať v práci alebo ak súd
rozhodne o skončení pracovného pomeru.

Podľa § 76 ods. 2 cit. zák., zamestnancovi pri skončení pracovného pomeru patrí odstupné v sume
najmenej dvojnásobku jeho priemerného mesačného zárobku, ak súhlasí so skončením pracovného
pomeru pred začatím plynutia výpovednej doby z dôvodov uvedených v § 63 ods. 1 písm. a) až c);

zamestnancovi, ktorý odpracoval u zamestnávateľa najmenej päť rokov, patrí odstupné v sume najmenej
trojnásobku jeho priemerného mesačného zárobku za výpovednú dobu. Ak zamestnanec požiada o
skončenie pracovného pomeru, je zamestnávateľ povinný tejto žiadosti vyhovieť.

Podľa § 1 ods. 2 cit. zák., ak tento zákon v prvej časti neustanovuje inak, vzťahuje sa na tieto právne
vzťahy Občiansky zákonník.

Podľa § 100 ods. 1 Obč. zák. právo sa premlčí, ak sa nevykonalo v dobe v tomto zákone ustanovenej
(§ 101 až 110). Na premlčanie súd prihliadne len na námietku dlžníka. Ak sa dlžník premlčania dovolá,
nemožno premlčané právo veriteľovi priznať.

Podľa § 101 Obč. zák. pokiaľ nie je v ďalších ustanoveniach uvedené inak, premlčacia doba je trojročná
a plynie odo dňa, keď sa právo mohlo vykonať po prvý raz.

Žalobkyňa si v konaní uplatnila nárok na náhradu mzdy z titulu prekážok v práci na strane
zamestnávateľa v mesiacoch február a marec 2004, alternatívne nárok na odstupné.

Z vykonaného dokazovania vyplynulo, že oznámenie žalovaného v emailovej správe zo dňa 29.12.2003
o prechode činnosti na nový subjekt bolo zaslané aj žalobkyni. Skutočnosť, že aj žalobkyňa pracovala
v tzv. veľkoobchodnej činnosti žalovaného bolo v konaní preukázané.

Zákonník práce na roveň zániku zamestnávateľa s právnym nástupníctvom dáva aj prevod činnosti
alebo úlohy alebo ich časti, s ktorými rovnako ako v prípade zániku zamestnávateľa alebo jeho
časti spája prechod práv a povinnosti z pracovno-právnych vzťahov, vychádzajúc zo zásady, že
takáto organizačná zmena u zamestnávateľa by nemala byť na úkor kvality pracovného postavenia
zamestnancov, osobitne pokiaľ ide o udržanie si existujúceho pracovného pomeru, ktorý v takomto

prípade zo zákona prechádza na nový subjekt, na ktorý bola prevedená činnosť, alebo úloha resp.
ich časť. Pokiaľ teda žalovaný previedol tzv. veľkoobchodnú činnosť alebo jej časť, ktorú vykonávalprostredníctvom konkrétnych zamestnancov, vrátane žalobkyne, na nový subjekt K.-T. S. s.r.o., nastal
zo zákona aj s tým súvisiaci prechod pracovno-právnych vzťahov voči zamestnancom, ktorí túto činnosť
u pôvodného zamestnávateľa vykonávali, teda aj voči žalobkyni.

Procesnoulegitimáciousarozumieoprávneniebyťúčastníkomkonania.Vecnoulegitimáciousarozumie
stav vyplývajúci výlučne z hmotného práva, svedčiaci o tom, kto je nositeľom uplatneného práva alebo
povinnosti, ktorá je predmetom konania. Podľa toho sa rozlišuje vecná legitimácia aktívna - na strane
žalobcu a pasívna - na strane žalovaného. Nedostatok vecnej legitimácie pasívnej znamená, že niekto,
o kom sa tvrdí, že je nositeľom hmotnej povinnosti jej nositeľom nie je, resp. žalobca nepreukáže súdu

v konaní, že nositeľom hmotnoprávnej povinnosti, ktorá je predmetom súdneho sporu, je označený
žalovaný.

Nakoľko žalovaný previedol tzv. veľkoobchodnú činnosť, ktorú vykonával aj prostredníctvom žalobkyne,
na nový subjekt K.-T. S. s.r.o., zo zákona nastal s tým súvisiaci prechod pracovno-právnych vzťahov voči
zamestnancom, ktorí túto činnosť u pôvodného zamestnávateľa vykonávali, teda všetky povinnosti z
pracovnoprávneho vzťahu založeného pracovnou zmluvou medzi účastníkmi konania zo dňa 1.4.2003,

vrátane povinnosti na vyplácanie náhrady mzdy, prešli zo žalovaného na K.-T. S. s.r.o., ktorá je v danej
veci pasívne legitimovaným subjektom.

Pre úplnosť súd uvádza, že aj v prípade, ak by súd dospel k záveru, že pracovno-právny vzťah medzi
účastníkmi trval aj po prevedení tzv. veľkoobchodnej činnosti žalovaným na K.-T. S. s.r.o., v zmysle
žalovaným dnes predloženého dôkazu - listu žalobkyne zo dňa 30.1.2004 žalobcovi (ktorý v konaní

č. 23C/129/2004 predložený nebol), pracovnoprávny vzťah medzi účastníkmi konania by na základe
uvedenej žiadosti žalobkyne skončil dňom 30.01.2004 a žalobkyni by vznikol nárok na odstupné, avšak
vzhľadom na uplatnenie tohto nároku na odstupné až dnešným dňom, t.j. po viac ako troch rokoch
a vzhľadom na vznesenú námietku premlčania zo strany žalovaného, by súd na námietku musel
prihliadnuť a nemohol žalobkyni premlčané právo na odstupné priznať. Žalobkyňa nepreukázala tvrdenú

tieseň ani nátlak.

Pokiaľ ide o uplatnené úroky z omeškania, charakteristickou črtou úrokov z omeškania, ktoré sú
príslušenstvom pohľadávky, je ich akcesorická povaha. Povinnosť na ich zaplatenie je záväzok vedľajší,
ktorý môže vzniknúť, len ak medzi veriteľom a dlžníkom existuje iný peňažný záväzok - hlavný. Vzťah
medzi hlavným a vedľajším záväzkom je charakterizovaný obsahovou podmienenosťou (hlavný záväzok

podmieňuje vedľajší záväzok) i časovou podmienenosťou (vedľajší záväzok čo do svojho trvania závisí
od trvania hlavného záväzku).

Vzhľadom na uvedené skutočnosti súd žalobu ako nedôvodnú v celom rozsahu zamietol.

O trovách konania súd rozhodol podľa ust. § 142 ods. 1 O.s.p. a zaviazal žalobkyňu, ktorá v konaní
nemala úspech, na náhradu trov konania žalovaného.

Trovy konania žalovaného pozostávajú z trov právneho zastúpenia právneho zástupcu žalovaného
podľa vyhlášky MS SR č. 655/2004 Z.z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnej
služby za 2 úkony právnej služby v roku 2004 (príprava a prevzatie zastúpenia, odpor, kedy žalovaného
zastupoval JUDr. S. R.) po 1.050,- Sk a 2 x 220,74 eur a režijný paušál 2 x 136,- Sk a za 1 úkon právnej
služby v roku 2010 (účasť na meritórnom pojednávaní) 36,52 eur + režijný paušál 7,21 eur. Spolu trovy

právneho zastúpenia právneho zástupcu žalovaného predstavujú sumu 122,47 eur.

O povinnosti žalovaného zaplatiť prisúdenú náhradu trov konania na účet právneho zástupcu žalobcu
bolo rozhodnuté podľa ust. § 149 ods. 1 O.s.p.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia na Okresný súd

Košice I v dvoch písomných vyhotoveniach.V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods. 3) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu
smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za
nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha (§ 205 ods. 1 O.s.p.).

Odvolanie proti rozsudku alebo uzneseniu, ktorým bolo rozhodnuté vo veci samej, možno odôvodniť
len tým, že

a) v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1,

b) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,

c) súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné
na zistenie rozhodujúcich skutočností,

d) súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,

e) doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré
doteraz neboli uplatnené (§ 205a),

f) rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda a dôvody odvolania môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia

lehoty na odvolanie.

Ak žalovaný dobrovoľne nesplní povinnosť uloženú týmto rozsudkom, možno navrhnúť súdny výkon
rozhodnutia alebo exekúciu podľa zákona č. 233/1995 Z. z. v platnom znení o súdnych exekútoroch
a exekučnej činnosti.