Rozsudok Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 26. október 2010

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 5Co/143/2010

Identifikačné číslo súdneho spisu:
Dátum vydania rozhodnutia: 26. 10. 2010
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Miroslav Jamrich

ECLI:

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Miroslava Jamricha

a členov senátu JUDr. Gabriely Veselovej a JUDr. Dagmar Cabadajovej, v právnej veci navrhovateľov
v rade : 1/ B. B., nar. XX.. X.. XXXX,. bytom O. č. XXXX,. 2/ R. L., nar. XX.. X.. XXXX,. bytom O. XXX.
a 3/ Š. M., rod. M., nar. XX.. X.. XXXX,. bytom B. XXX,. N. J., Česká republika, všetci právne zastúpení
spoločnosťou S., s. r. o., P. XX,. Č. proti odporcovi : S. - S., s. r. o., V. nad K. č. XXXX,. IČO: XX. XXX.
XXX,. právne zastúpenému JUDr. A. K., advokátom so sídlom M. XX,. Č., o určenie vlastníckeho práva
k nehnuteľnostiam, o odvolaní odporcu proti rozsudku Okresného súdu Čadca č.k. 13C/179/2005-156
zo 26. novembra 2009, takto

r o z h o d o l :

Krajský súd rozsudok okresného súdu p o t v r d z u j e .

Navrhovateľom v 1/, 2/, 3/ rade náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a.

o d ô v o d n e n i e :

Okresný súd v Čadci rozsudkom č.k. 13C/179/2005-156 zo 26. novembra 2009 určil, že parcela KN-C
číslo 5670/2 - trvalé trávnaté porasty o výmere 1212 m2, v katastrálnom území obce O. vytvorená podľa
geometrického plánu č. 13 C 179/2005 - 14/08, ktorý vyhotovil Ing. M. K., znalec z odboru geodézie a
kartografie, Žilina a ktorý bol úradne overený Správou katastra v Č. dňa 12. 11. 2008 pod číslom 1298/08
patrí do vlastníckeho práva navrhovateľa v 1/ rade B. B., nar. XX.. X.. XXXX,. bytom O. XXXX.

Zároveň určil, že parcela KN-C číslo 5671/1 - trvalé trávnaté porasty o výmere 2857 m2, v katastrálnom
území O. vytvorená podľa geometrického plánu číslo 13 C 179/2005 - 14/08, ktorý vyhotovil Ing. M. K.,

znalec z odboru geodézie a kartografie, Ž. a ktorý bol úradne overený Správou katastra v Č. dňa 12. 11.
2008 pod číslom 1298/08 patrí do vlastníckeho práva navrhovateľa v 2/ rade R. L., nar. XX.. X. XXXX,.
bytom O. XXX.

Ďalej súd určil, že parcela KN-C číslo 5670/1 - trvalé trávnaté porasty o výmere 978 m2 v
katastrálnom území obce O. vytvorená podľa geometrického plánu číslo 13 C 179/2005 - 14/08,
ktorý vyhotovil Ing. M. K., znalec z odboru geodézie a kartografie, Ž. a ktorý bol úradne overený Správou
katastra v Č. dňa 12. 11. 2008 pod číslom 1298/08 patrí do vlastníckeho práva navrhovateľky v 3/ rade

Š. M., rod. M., nar. XX.. X.. XXXX,. bytom B. XXX,. okres N. J., Česká republika.

Odporcu zaviazal k povinnosti nahradiť navrhovateľom v 1/ až 3/ rade všetky trovy konania na účet
advokáta JUDr. J. V. v S. S., a. s., pobočka Č., číslo účtu: XXXXXXXXXX/XXXX,. a to vo výške 1 310,12
€, v lehote do 3 dní po právoplatnosti tohto rozsudku.Rozsudok odôvodnil vykonaným dokazovaním, na základe ktorého mal preukázané, že navrhovatelia
v 1/ až 3/ rade nadobudli vlastnícke právo k sporným nehnuteľnostiam vydržaním. Navrhovateľom v
1/ až 3/ rade zaťažovalo dôkazné bremeno preukázania skutočností rozhodných pre nadobudnutie

vlastníckeho práva vydržaním. Prvostupňový súd skúmal otázku, aké hmotné právo na posúdenie
otázky vydržania vlastníckeho práva je dôvodné aplikovať v prejednávanej veci, nakoľko k zámene
sporných pozemkov došlo ešte v roku 1872 ako nadobúdacieho titulu, a preto s poukazom na prechodné
ustanovenie Občianskeho zákonníka č. 40/1964 Zb. i Občianskeho zákonníka č. 141/1950 Sb. bol
toho právneho názoru, že v prejednávanej veci je potrebné otázku vydržania skúmať podľa Uhorského

obyčajového práva. Navrhovateľov preto zaťažovalo dôkazné bremeno preukázať spôsobilosť predmetu
držby k jeho vydržaniu, oprávnenosť držby a jej nepretržitosť po celú zákonom stanovenú dobu. Právo
platné na Slovensku do 31.12.1950 vyžadovalo dobromyseľnosť pri nastúpení do držby. Vydržacia doba
bola32rokovavnadväznostina ust.§562zákonač.141/1950Sb.prevydržanie,ktoréhodobazačala
plynúť pred nadobudnutím účinnosti tohto zákona, t. j. pred 1.1.1950, platilo, že sa skončí uplynutím
pôvodnej lehoty, najneskôr do 31.12.1960. Oprávnenosť držiteľa je daná vtedy, ak držiteľ vec počas celej

vydržacej doby fakticky ovládal a správal sa tak, akoby mu vec vlastnícky patrila a konal tak v dobrej
viere, že mu vec aj skutočne patrí. Tvrdenie držiteľa, že mu vec patrí a že s ňou nakladal ako s vlastnou,
musí byť preukázaná takými skutočnosťami, pri ktorých objektívnom zhodnotení možno usúdiť, že táto
dobrá viera bola dôvodná po celú dobu vydržania. Detencia sama osebe na vydržanie nepostačuje. Po
uplynutí vydržacej doby sa oprávnený držiteľ stáva vlastníkom veci bez splnenia akýchkoľvek ďalších

podmienok. Prvostupňový súd na základe uvedeného mal preukázané, že predmet sporu je spôsobilým
na vydržanie. Vykonaným dokazovaním - svedeckými výpoveďami, listinnými dôkazmi a to podaniami
S. Š. L., L. Z. Č. zo dňa 4.2.1983 a zo dňa 17.2.1983 mal preukázané, že v dávnej minulosti ešte
v roku 1872 došlo k zámene sporných pozemkov medzi právnymi predchodcami navrhovateľov a S.
panstvom. Na základe uskutočnenej zámeny boli zamenené pozemky S. panstva v miestnej časti

označené ako roľa „P.“ s pozemkami navrhovateľov označenými ako hora „L.“. Zámenná zmluva sa
nezachovala, ani zámena vo vlastníckych vzťahoch nebola zapísaná v pozemkovej knihe. Napriek tomu,
že zámenná zmluva medzi S. panstvom a právnymi predchodcami navrhovateľov nebola zapísaná
v pozemkovej knihe, bola spôsobilá vyvolať tak v právnych predchodcoch navrhovateľov, ako aj v
samotných navrhovateľoch objektívne presvedčenie, že im predmet sporu vlastnícky patrí. Zároveň tak

právni predchodcovia navrhovateľov, ako aj navrhovatelia sa k sporným pozemkom správali tak, ako
by boli ich vlastné. Tieto pozemky riadne obhospodarovali, platili z nich dane a realizovali pri nich aj
právo, ktoré prináleží iba vlastníkovi, a to právo dispozičné. Túto skutočnosť mal prvostupňový súd
preukázanú listinou zo dňa 3.3.1937 označenou ako „Osvedčenie“, uzavretou medzi Š. B. a M. B. ako
odpredávateľmi a I. K. ako kupiteľom, predmetom ktorých boli pozemky ako „roľa ve P.“ označené, ako

aj zmluvou Čd 1060/1940 uzatvorenou medzi J. G. a K. G. ako predávajúcimi a J. G. ml. a J. M., rod. G.
(právnou predchodkyňou navrhovateľky v rade 3/) ako kupujúcimi. Rovnako aj listinný dôkaz predložený
navrhovateľmiaoznačenýakozmluvaopredajiakúpepozemkuzodňa15.8.1999preukazuje,žeprávni
predchodcovia navrhovateľov sa k predmetu sporu správali ako vlastníci a vo vzťahu k tomuto realizovali
dispozičné právo prináležiace iba vlastníkovi. Preto aj túto podmienku nadobudnutia vlastníckeho práva

vydržaním mal súd preukázanú. Zároveň uvedenými dôkazmi, tak aj svedeckými výpoveďami všetkých
v konaní vypočutých svedkov i zmluvou zo dňa 3.3.1937, vzájomným dojednaním medzi J. K. a B. B. i
zmluvou Čd 1060/1940 a rozhodnutím D 1180/44 mal súd preukázaný postupný prevod pozemkov na
navrhovateľov z ich právnych predchodcov. Pokiaľ ide o nerušenosť držby, súd v konaní nemal žiadnym
dôkazom preukázané, že navrhovatelia, resp. ich právni predchodcovia boli vo výkone držby sporných

pozemkov rušení. Vo vzťahu k tejto podmienke ani odporca neprodukoval žiaden dôkaz. Preto súd
dospel k záveru, že držba navrhovateľov k sporným pozemkom aj v nadväznosti na svedecké výpovede
v konaní vypočutých svedkov bola nerušená. Ďalšou podmienkou rozhodujúcou pre nadobudnutie
vlastníckehoprávavydržanímjenepretržitosťdržbypocelúzákonomstanovenúdobu,preurčeniektorej
je rozhodujúce právo platné v čase, kedy vydržacia doba začala plynúť. Podľa Uhorského obyčajového

práva pre nadobudnutie vlastníckeho práva vydržaním platila 32 ročná vydržacia doba. Táto vydržacia
doba začala plynúť od okamihu vykonania zámeny. Podľa všetkých predložených i vykonaných dôkazov
zámena medzi právnymi predchodcami navrhovateľov a S. panstvom bola uskutočnená v roku 1872.
Od tohto okamihu začala vydržacia doba plynúť a uplynula v roku 1904. Pokiaľ ide o obranu odporcu,
že na základe Záborového zákona z roku 1919 sa stal vlastníkom sporných pozemkov štát, súd

v tomto smere poukazuje na to, že ani z jedného z vyššie citovaných zákonných ustanovení, a to
§ 1, § 3 a § 5 zákona č. 215/1919 Sb. nevyplýva tá skutočnosť, že záborom dôjde k prechodu
vlastníckeho práva na štát. Právnym dôsledkom záboru bolo iba obmedzenie vlastníckeho práva.
Zo zákonných ustanovení zákona č. 215/1919 Sb. naopak vyplýva, že uvedený zákon iba zakladáprávo pre štát zabraný majetok neskôr buď prevziať alebo prideliť inému. Doterajší vlastník nie je
obmedzený v práve scudzenia a práve prenájmu, teda v najdôležitejších právach vlastníka. Záborovým
zákonom k prechodu vlastníctva na Československý štát nedošlo. Okrem toho záborový zákon ani

nemal vplyv na plynutie vydržacej doby u právnych predchodcov navrhovateľov, keďže vydržacia
doba uplynula pred nadobudnutím účinnosti záborového zákona, t. j. pred 24.4.1919. Zároveň vo
vzťahu k zápisu Spoločnosti pre zúžitkovanie dreva, spol. s r. o. v M. O. na základe kúpnej zmluvy
z roku 1921, uzatvorenej medzi uvedenou spoločnosťou a grófom B. a následne zápisu spoločnosti
Z., na základe dražobnej zápisnice zo dňa 30. 6. 1936 do pozemnoknižnej vložky číslo 1, katastrálne

územie O. k predmetu sporu prvostupňový súd bol toho názoru, že zápisom uvedených spoločnosti
do pozemnoknižnej vložky bez ďalšieho nedošlo k prerušeniu dobromyseľnosti právnych predchodcov
navrhovateľov i samotných navrhovateľov v tom, že im predmet sporu patrí, čo napokon preukazujú i
prevody sporných pozemkov právnymi predchodcami navrhovateľov postupne na navrhovateľov (napr.
osvedčenie zo dňa 3.3.1937), z ktorých je možné jednoznačne vyvodiť záver, že právni predchodcovia
navrhovateľov sa považovali za vlastníkov sporných pozemkov a ako vlastníci s týmito pozemkami aj

nakladali, užívali ich, platili z nich dane a najmä tieto scudzovali. Prvostupňový súd ďalej poznamenal,
že súdna prax postupne prelomila pôvodnú zásadu obyčajového práva platnú na území Slovenska,
podľa ktorej zápisom vlastníckeho práva tretej osoby do pozemkovej knihy došlo k prerušeniu vydržania
skoršieho kupujúceho a naopak stanovila, že ten, kto kupuje nehnuteľnosť, prípadne ju nadobúda iným
titulom na základe zmluvy, je povinný sa presvedčiť nielen o vlastníctve prevodcu podľa pozemkovej

knihy, ale aj o skutočnom stave nehnuteľnosti, vrátanej jej užívania. Ak tak neurobí, nemôže sa účinne
brániť len tým, že jeho vlastnícke právo bolo v pozemkovej knihe vložené. Preto v nadväznosti na všetky
v konaní vykonané dôkazy dospel prvostupňový súd k právnemu záveru, že navrhovatelia, ktorí sa k
sporným pozemkom doposiaľ správajú ako vlastníci a vo výkone svojich práv neboli rušení, nemali
žiadnu vedomosť o tom, že k týmto pozemkom bolo do pozemkovej knihy zapísané vlastnícke právo v

prospech uvedených spoločností. Okrem toho právni predchodcovia navrhovateľov ešte pred zápisom
vlastníckeho práva k sporným nehnuteľnostiam v prospech Spoločnosti pre zúžitkovanie dreva, spol.
s r. o. a Z. splnili všetky podmienky na nadobudnutie vlastníckeho práva vydržaním podľa Uhorského
obyčajového práva platného na území Slovenska až do 1. 1. 1950. Preto prvostupňový súd na základe
uvedeného žalobnému návrhu vyhovel. O trovách konania rozhodol podľa ust. § 142 ods. 1 O.s.p..

Proti tomuto rozsudku podal odporca v zákonom stanovenej lehote odvolanie. V odvolaní uviedol, že s
rozsudkomnesúhlasí,pretožesúdnesprávneprávnevecposúdil.Zdôraznil,ževšetcitrajanavrhovatelia
tvrdili, že ich právni predchodcovia v r. 1872 uzatvorili zámennú zmluvu medzi vlastníkmi lúky "L." pkn
č. 779 a vtedajším S. panstvom, ktorému patrila parcela pkn č. 8078/7500/1 v miestnej časti „P." v kat.
územíO..Tátozmluvanebolazapísanádopozemkovejknihyanenachádzasaanivarchívepozemkovej

knihy.

Navrhovateľ v 1/ rade si svoje vlastnícke právo odvodzoval od vlastníka Š. B. a M. L., ktorí tento pozemok
odpredali I. K..

Navrhovateľ v 2/ rade si odvodzuje vlastnícke právo od rodičov navrhovateľa v 2/ rade na základe
darovacej zmluvy v r. 1962.

Navrhovateľka v 3/ rade si odvodzuje vlastnícke právo od J. G. a manž. K. G., rod. L., ktorí na základe
kúpnej zmluvy ČD 1060/40 previedli do vlastníctva pozemok J. G. v podiele 2/3 a J. M., rod. G. v podiele
1/3-iny.

Odporca spochybňuje údajne uzatvorenú zámennú zmluvu na základe týchto skutočností: Navrhovatelia
v 1/- 3/ rade nijakým spôsobom nepreukázali existenciu zámennej zmluvy z roku 1872, táto skutočnosť je

len domnelým tvrdením svedkov, avšak žiadnym spôsobom nie je podložená listinnými dôkazmi. Pokiaľ
sa súd zaoberal výpisom z pozemnoknižnej vložky č. 1 , parcela pkn č. 8078/7500/1, kat. územia O.,
musel by zistiť, že prvý zápis v tejto pozemnoknižnej vložke, ako vložke originálnej bol vykonávaný vr.
1891 a podľa identifikácie, ktorú vykonal znalec Ing. M. K. sa jedná o parcelu zvanú „PNE", o ktorej
tvrdia,žebolapredmetomzámennejzmluvy.Akovyplývazpozemnoknižnéhovýpisujedinýmvlastníkom

všetkých parciel zapísaných v tejto pozemnoknižnej vložke bol L. P. a po ňom boli právni nástupcovia
pod položkami 3, 4 zapísaní B. P. a A. P.. Tento zápis bol vykonaný v r. 1892. Ďalšie právne zápisy, ako
to vyplýva z pozemnoknižnej vložky č. 1 sú vykonávané na jednotlivé fyzické osoby, až pokiaľ ďalšími
zápismi neprešli do vlastníctva Československej republiky.Podľa výpisu z pozemnoknižnej vložky 500 parcela č. 7799 kat. územia O. identifikovaná podľa
znaleckého posudku Ing. M. K. ako roľa „L." bol vykonaný prvý zápis na túto parcelu v r. 1876 a ako
vyplýva z jednotlivých zápisov tejto pozemnoknižnej vložke, právni predchodcovia navrhovateľov v 1/ -

3/ rade sú zapisovaní v tejto pozemnoknižnej vložke v r. 1902, 1904, a to najmä ako vyplýva zo zápisov
z r. 1902, pod B 5 L. J., pod B 6 ženatý so S. M., pod B 7 - 12 sú zapísaní v pozemkovej knihe L. J., M.
H., rod. L., L. A., L. M., L. K.. Poukazujú na dôležitú skutočnosť, že v tejto pozemnoknižnej vložke, kde
sú právni predchodcovia navrhovateľov, boli vykonávané prevody vlastníckych práv až do r. 1950, a to
buď sa jednalo o kúpne zmluvy alebo zápisy vyplývajúce z dedičských rozhodnutí.

Pokiaľ navrhovatelia tvrdia, že kúpna zmluva, ani zápis v pozemkovej knihe sa nezachoval, s týmto
nemôžu súhlasiť vzhľadom na vyššie uvedené zápisy v pozemkovej knihe, ktorých zápisy sa dotýkajú
údajnej zámennej zmluvy, teda nemohli sa parcele zamieňať, keď jednotliví pôvodní pozemnoknižní
vlastníci začali vykonávať zápisy v pozemkovej knihe prakticky neskoršie o 20 rokov, resp. až 30 rokov
a je nanajvýš pochybné, že sa zápisy v pozemkovej knihe vykonávali k nehnuteľnostiam, ktoré prakticky
im nemali patriť, teda majú na mysli hlavne tú skutočnosť, že sa zo strany právnych predchodcov

navrhovateľov vykonával zápis na roľu „L.", pričom si boli vedomí, že už pred viac ako 30 rokmi mala
táto roľa patriť S. panstvu. Je taktiež nanajvýš pochybné, že s kým právni predchodcovia navrhovateľov
zamieňali nehnuteľnosti, keď zamieňajúcou osobou malo byť S. panstvo, z čoho je zrejmé, že tento
subjekt neexistoval a jeho označenie je nejasné a nezrozumiteľné vzhľadom na zápis v pozemnoknižnej
vložke č. 1.

Okrem iného spochybňujú vôbec existenciu akejkoľvek zámennej zmluvy, pretože ako sa im podarilo
zistiť z pozemnoknižných vložiek č. 622 a 923 v kat. území O. gróf B., pokiaľ vykonával prevody
vlastníckeho práva, tak tieto vykonával vždy v zásadne v písomnej forme tak ako to vyplýva z vyššie
uvedených zápisov pričom došlo k zámene nehnuteľnosti medzi grófom B. a rodinou S., pričom sa
dokonca jedná parcele zapísané vo vložke 622, parcela 7500/A, vo vložke č. 923 parcela 8077/7500,

ktoré sú susediacimi parcelami s pozemnoknižnými parcelami, ktoré sú predmetom tohto sporu.

Tvrdenie navrhovateľov v 1/ - 3/ rade o existencii zámennej zmluvy je pochybné aj v ďalšom smere,
a to hlavne v tom smere ako to vyplýva z listín predložených navrhovateľmi, a to najmä listinou zo
dňa 17.2.1983 adresovanej S. štátnymi lesmi Ž., č. M -12/216/1983-Ča býv. ONV Č., kde sa vlastne
J. G. dožaduje súhlasu na vybavenie pozemku do osobného užívania, pričom v liste je uvedené,

že sporný pozemnoknižný pozemok zamenila firma Z. s iným pozemkom žiadateľa v minulosti. Je
zarážajúce, že J. G., ktorému by mali byť skutočnosti ohľadne prevodu bližšie známe vo svojej žiadosti
tvrdí, že došlo k zámene s firmou Z. a nie so S. panstvom, resp. Z tohto listu sa dá dedukovať, že
vtedy v tom čase, teda v čase písania listu, sa právny predchodca navrhovateľa necítil byť vlastníkom
spornej pozemnoknižnej parcele a v danom smere je teda rozporuplné svedectvo svedka Ing. S. v

náväznosti na ním vydaný list pod č. M-12/216/1983-Ča zo dňa 4.2.1983, od ktorého listu si prakticky
odvodzujú vlastnícke právo, pretože na jednej strane je zo strany S. štátnych lesov adresované znenie,
že nehnuteľnosti sú zamieňané s firmou Z. a na ďalšej strane je odvolanie sa na zámenu z r. 1872.

Podľa uhorského obyčajového práva bola vydržacia lehota 32 rokov. Ďalšími podmienkami na
nadobudnutie vlastníckeho práva vydržaním bola pokojná, nerušená a dobromyseľná držba. Vydržacia

lehota sa zároveň prerušila, pokiaľ v pozemkovej knihe boli vykonané zápisy týkajúce sa zmien
vlastníckeho práva.

Ďalej odvolateľ uviedol, že poukázal na zápisy vykonané v pozemnoknižných vložkách č. 1 a 500 kat.
území O. , tieto zápisy boli vykonané v r. 1891 a v r. 1876 s následnými vlastníckymi zmenami, prerušila
sa 32 ročná vydržacia lehota týmito zápismi v pozemnoknižných vložkách, teda 32 ročná vydržacia

lehota neuplynula v r. 1904, ale neuplynula vôbec. Ďalšou podstatnou náležitosťou týkajúca sa vydržania
vlastníckeho práva právnych predchodcov navrhovateľov je ich dobromyseľnosť, že nehnuteľnosti
im vlastnícky patria, ich dobromyseľnosť je nanajvýš pochybná, vzhľadom na vykonané zápisy v
pozemkovejknihe,pretožeakvymeniliparcele,ktorésúpredmetomsporu,prečovr.1876došlokzápisu
vlastníckeho práva právnych predchodcov navrhovateľa parcele zvanej „L." a ich dobromyseľnosť je tiež

pochybná, ako vyplýva z listov zo dňa 17.2.1983 a 4.2.1983, ktoré vyššie citovali, pretože ak sa cíti byť
vlastníkom, a to hlavne dobromyseľným vlastníkom, nebude v listoch uvádzať, že by chcel niečo získať
do osobného vlastníctva, ale bude tvrdiť, že je vlastníkom a nebudem preverovať u štátnych firiem a
štátnych inštitúcií v akom stave je jeho vlastníctvo.Sú toho názoru, ako vyplýva z právnej praxe, hlavne ako vyplýva z ustanovení zákon č. 141/1950 Zb.
Stredného občianskeho zákonníka, ak chýba čo len jedna z podmienok na vydržanie vlastníckeho práva
podľa tohto zákona, ako i podľa uhorského obyčajového práva, nemôže osoba nadobudnúť vlastnícke

právo vydržaním. V tomto smere a na základe vyššie uvedených skutočností vidia nesprávne právne
posúdenie veci, pretože ak by súd vyhodnotil tie skutočnosti, na ktoré poukazujú, jeho záver by nemohol
dať za pravdu navrhovateľom v 1/ - 3/ rade.

Na základe uvedeného navrhuje, aby odvolací súd rozsudok okresného súdu zrušil a vec vrátil na ďalšie
konanie.

Krajský súd ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O.s.p.) po zistení, že odvolanie bolo podané v zákonom

stanovenej lehote účastníkom konania, preskúmal napadnutý rozsudok v rozsahu ustanovenom v § 212
ods. 1 O.s.p. bez nariadenia pojednávania podľa ust. § 214 ods. 2 O.s.p. a podľa ust. § 156 ods. 3 O.s.p.
vyhlásil rozsudok, ktorým napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa podľa ust. § 219 ods. 1,2 O.s.p.
potvrdil z dôvodu jeho vecnej správnosti.

Podľa ust. § 219 ods. 1, 2 O.s.p. odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.

Ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v
odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne
doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

Krajský súd ako súd odvolací preskúmaním napadnutého rozsudku, prislúchajúceho spisového
materiálu a vyhodnotením toho, čo uviedli účastníci v odvolacom konaní, sa v plnom rozsahu stotožnil

so skutkovými a právnymi závermi súdu prvého stupňa. Odvolací súd konštatuje, že okresný súd v
dostatočnom rozsahu zistil skutočnosti rozhodné pre posúdenie veci, vykonal dokazovanie v potrebnom
rozsahu a preukázaný skutkový stav dôsledne vyhodnotil v odôvodnení napadnutého rozsudku, na ktoré
odvolací súd poukazuje a s ktorým sa v plnom rozsahu stotožňuje. Preto s poukazom na citované ust.
§ 219 ods. 2 ďalšie odôvodnenie nevyhotovuje, pretože sa v plnom rozsahu stotožnil s odôvodnením

prvostupňového rozsudku.

Odvolateľ v odvolacom konaní nebol úspešný, preto mu náhrada trov odvolacieho konania neprislúcha.
V odvolacom konaní boli úspešní navrhovatelia v 1/ - 3/ rade, ktorým v súvislosti s odvolacím konaním
žiadne trovy nevznikli, preto bolo rozhodnuté, že navrhovateľom v 1/, 2/ a 3/ rade sa náhrada trov
odvolacieho konania nepriznáva.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je prípustný ďalší riadny opravný prostriedok.