Rozsudok Rozhodnutie bolo vynesené dňa pondelok 9. november 2009

Súd: Okresný súd Nové Zámky
Spisová značka: 16C/163/2003

Identifikačné číslo súdneho spisu:
Dátum vydania rozhodnutia: 09. 11. 2009
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Mária Nagyová

ECLI:

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Nové Zámky, sudkyňou JUDr. Máriou Nagyovou v právnej veci žalobcu: M. Ď., nar.

XX.X.XXXX,. bytom Š., B. č. XX,. zast. splnomocneným zástupcom JUDr. V. Ď., bytom Š., Š. č. XX. proti
žalovanému: C. D., s.r.o. S.. I. č. XX,. Š., IČO: XXX. XXX. XX. o zaplatenie 1 482,78 eur (44 670,20
Sk) s prísl. takto

r o z h o d o l :

Žalovaný je p o v i n n ý zaplatiť žalobcovi 1 156,85 eur s 13 % úrokmi z omeškania ročne od 18.7.2003
do zaplatenia, do 15 dní po právoplatnosti rozsudku.

Vo zvyšnej časti súd žalobu z a m i e t a.

Žalovaný je p o v i n n ý zaplatiť žalobcovi trovy konania vo výške 185,93 eur, do 15 dní po právoplatnosti
rozsudku.

o d ô v o d n e n i e :

Žalobca sa svojou žalobou domáhal zaplatenia 47 610,60 Sk s príslušenstvom titulom práce nadčas,

náhrady nevyplatenej mzdy, odstupného, náhrady stravného, náhrady nevyčerpanej dovolenky a
preplatenia služobnej cesty v Taliansku.

Prvostupňový súd rozsudkom 16C/163/2003-157 zo dňa 17.9.2004 zaviazal žalovaného na zaplatenie 3
019,-Sk titulom nevyplateného stravného a vo zvyšnej časti súd žalobu zamietol. Proti tomuto rozsudku
v zamietajúcej časti a v časti náhrady trov konania podal včas odvolanie žalobca, domáhajúc sa jeho
zmenyapriznaniazostávajúcejsumy,akoajpríslušenstvažalovanejpohľadávkyanáhradytrovkonania.
Poukázal na to, že rozhodnutie súdu prvého stupňa je postavené na hlinených základoch a naučených
svedeckých výpovediach, ktoré splnili svoj účel. Žiadna dohoda o skončení pracovného pomeru ku

dňu 30. 04. 2003 neexistuje. Krajský súd v Nitre uznesením 5Co 63/2005-186 zo dňa 22. 03. 2006
rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej zamietajúcej časti a v časti o náhrade trov konania zrušil
a vec vrátil na ďalšie konanie. Povinnosťou súdu bolo v ďalšom konaní predovšetkým určiť dobu
trvania pracovného pomeru žalobcu u žalovaného a spôsob jeho skončenia. Závery prvostupňového
súdu o skončení pracovného pomeru na základe dohody účastníkov ku dňu 30. 04. 2003 zatiaľ
nemajú oporu v skutkových zisteniach a nevyplývajú ani z pripojených listinných dôkazov. V súvislosti
s uplatnenými mzdovými nárokmi žalobcu (náhrada mzdy a náhrada za prácu nadčas) bude potrebné

zistiť účasť žalobcu na pracovisku, počas inkriminovaného obdobia z dochádzkových lístkov a počet
nadčasových hodín za jednotlivé mesiace. Pokiaľ ide o preplácanie, alebo nepreplácanie nadčasových
hodín žalobcovi, súd prvého stupňa si v ďalšom konaní zadováži výplatný lístok žalobcu za december
2002, ktorý sa zatiaľ v spise nenachádza a vyporiada sa s obsahom listu žalovaného adresovanéhožalobcovi, ktorý sa vo fotokópii nachádza na č.l. 85 a 86. Uvedený list obsahuje údaje, ktoré sú
vzhľadom na charakter uplatnených nárokov žalobcu veľmi dôležité, najmä čo sa týka preplácania
nadčasových hodín, nárokov žalobcu a preplatenia tlmočníckych nákladov na služobnej ceste v

Taliansku. K tejto skutočnosti je potrebné vypočuť opätovne, ako svedka druhého konateľa žalovaného
pána L. k tomu, akým spôsobom bola celá cesta organizovaná, ktorými firmami a kto sa podieľal na krytí
nákladov vzniknutých s touto cestou a kto bolo jej účastníkom. Čiastkový nárok týkajúci sa preplatenia
nevyčerpanej dovolenky bude potrebné posudzovať v súlade s ustanoveniami § 100 a nasl. Zákonníka
práce, s tým, že musí byť zistený počet odpracovaných dní žalovaným za inkriminované obdobie, počet

vyčerpaných dní dovolenky žalovaným a až následne môže byť určený nárok žalobcu za pomernú časť
dovolenky v zmysle §102 Zákonníka práce, ktorého výška bude závisieť od počtu odpracovaných celých
kalendárnych mesiacov a počtu dní vyčerpanej dovolenky.

Po doplnenom dokazovaní v intenciách Krajského súdu v Nitre prvostupňový súd rozsudkom
16C/163/2003-309 zo dňa 28.6.2007 súd zaviazal žalovaného zaplatiť žalobcovi 44 670,20 Sk s 13 %
úrokmi z omeškania ročne od 18.7.2003 do zaplatenia. Vo zvyšnej časti súd žalobu zamietol. Zaviazal

žalovaného zaplatiť žalobcovi titulom náhrady trov konania 4 908,-Sk. Žalobcu zaviazal zaplatiť doplatok
súdneho poplatku za žalobu vo výške 564,-Sk. Súd priznal žalobcovi peňažné nároky pozostávajúce z
náhrad za doplatenie mzdy za preplatenie práce nadčas, preplatenie dovolenky, preplatenie stravného
v zmysle predloženého vyčíslenia /na č. l. 293/ s poukazom na upresnenie žaloby /na č. l. 197/ s
tým, že žalobca si uplatňoval spolu sumu 56 963,70 Sk. Súd od tejto sumy odčítal nepriznaný nárok

a to náhradu za zahraničnú pracovnú cestu v Taliansku vo výške 7 378,50 Sk a sumu 4 915,-Sk ako
uplatňovaný nárok za mesiac máj 2003 a v tejto časti žalobu zamietol. Súd pripustil upresnenie zmeny
petitu žaloby uznesením 16C/163/2003-301 zo dňa 21.6.2007. Proti tomuto rozsudku podal odvolanie
žalovaný a odvolací súd uznesením 5Co 88/2008-358 zo dňa 17.10.2008 napadnutý rozsudok súdu
prvého stupňa v napadnutej vyhovujúcej časti a v časti o náhrade trov konania zrušil a vec mu vrátil na

ďalšie konanie. Súd poukázal na to, že z rozsudku nie je možné zistiť, aké čiastkové nároky žalobcu
vlastne predstavuje priznaná suma 44 670,20 Sk s 13 % úrokmi z omeškania. V ďalšom konaní bude
povinnosťou prvostupňového súdu zistiť, ktoré jednotlivé čiastkové nároky žalobcu už žalovaný uspokojil
formou finančných plnení a ktoré čiastkové nároky resp. nárok už boli právoplatne zamietnuté. Pokiaľ ide
očiastkovédoposiaľneuspokojenénárokyžalobcutitulomnevyplatenejnáhradymzdy,náhradyzaprácu

nadčas, náhrady za nevyčerpanú dovolenku a náhrady za stravovanie, tak táto musí byť jednoznačne
špecifikovaná určením časového obdobia počtu dní nevyčerpanej dovolenky, nadčasových hodín alebo
odpracovaných dní. Ak medzi účastníkmi nedôjde k schváleniu súdneho zmieru alebo k uzatvoreniu
mimosúdnej dohody bude súd povinný zistiť aj výšku priemerného zárobku žalobcu s poukazom na §
17 zákona č. 1/1992 Zb. a podľa tohto postupovať pri uspokojovaní jednotlivých nárokov, ak bude mať

za preukázané, že čo do základu sú dôvodné.

Súd pojednával v neprítomnosti žalovaného podľa § 101 ods. 2 O.s.p., ktorý mal doručenie predvolania
riadne vykázané dňom 25.8.2009. Svoju neúčasť na pojednávaní neospravedlnil, ani nežiadal
pojednávanie odročiť.

Z vykonaného dokazovania, predložených listinných dôkazov tak, ako to bolo oboznámené /na č. l. 158/,

doplneného dokazovania a výsluchu účastníkov a opätovného výsluchu svedka pána L. súd zistil tento
skutkový a právny stav:

Žalobca pracoval u žalovaného na základe pracovnej zmluvy uzavretej dňa 11. 12. 2002, s nástupom
do práce dňom 11.12.2002 s tým, že pracovný pomer bol dojednaný na dobu určitú do 11.12.2003 s 3-
mesačnou skúšobnou dobou, so mzdovými podmienkami 8.500,-Sk s neurčitým výplatným termínom

do 30-teho dňa v mesiaci, pracovný čas od 8.00 do 16.00 hod., a s dovolenkou 28 dní. Žalobca doručil
žalovanému oznámenie o skočení pracovného pomeru zo dňa 24.03.2003 v skúšobnej dobe, ktoré však
podľa vlastného vyhlásenia zobral späť a naďalej vo firme pracoval.Podľa § 69 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce, zamestnanec môže pracovný pomer okamžite skončiť,
ak zamestnávateľ mu nevyplatil mzdu alebo náhradu mzdy, alebo ich časť do 15 dní po uplynutí jej
splatnosti.

Podľa § 69 ods. 4 Zákonníka práce, zamestnanec, ktorý okamžite skončil pracovný pomer, má nárok na
náhradu mzdy v sume svojho priemerného mesačného zárobku za výpovednú dobu dvoch mesiacov.

Podľa § 100 Zákonníka práce, zamestnancovi vzniká za určených podmienok nárok na dovolenku za
kalendárny rok alebo na jej pomernú časť.

Podľa § 101 ods. 1 Zákonníka práce, zamestnanec, ktorý počas nepretržitého trvania pracovného
pomeru u toho istého zamestnávateľa vykonával u neho prácu aspoň 60 dní v kalendárnom roku

má nárok na dovolenku za kalendárny rok, prípadne na jej pomernú časť ak pracovný pomer netrval
nepretržite po dobu celého kalendárneho roka. Za odpracovaný sa považuje deň, v ktorom zamestnanec
odpracoval prevažnú časť svojej zmeny; časti zmien odpracované v rôznych dňoch sa nesčítavajú.

Podľa § 102 ods. 1 Zákonníka práce, základná výmera dovolenky je 4 týždne.

Podľa§116ods.2,3Zákonníkapráce,náhradumzdyzanevyčerpanúdovolenkumožnozamestnancovi

poskytnúť len vtedy, ak nemohol vyčerpať dovolenku z dôvodu skončenia pracovného pomeru. Za
dovolenku alebo jej časť, ktorú zamestnanec nemohol vyčerpať, patrí zamestnancovi náhrada mzdy v
sume jeho priemerného zárobku.

Podľa § 97 ods. 1 Zákonníka práce, práca nadčas je práca vykonávaná zamestnancom na príkaz
zamestnávateľa alebo s jeho súhlasom, nad určený týždenný pracovný čas vyplývajúci z vopred

určeného rozvrhnutia pracovného času a vykonávaná mimo rámca rozvrhu pracovných zmien.

Prácanadčasjeprácavykonávanázamestnancomnapríkazzamestnávateľaalebosjehosúhlasomnad
určený týždenný pracovný čas vyplývajúci z vopred určeného rozvrhu pracovného času. Prácu nadčas
možno nariadiť len v prípadoch prechodnej a naliehavej zvýšenej potreby práce. Rozsah a podmienky
práce nadčas určí zamestnávateľ po dohode so zástupcami zamestnancov.

Súd má za to, že k rozviazaniu pracovného pomeru žalobcu so žalovaným došlo dňa 30.5.2003, kedy
doručil žalobca žalovanému oznámenie o okamžitom skončení pracovného pomeru podľa § 69 ods. 1
písm. b) Zákonníka práce v spojení s ustanovením § 70 Zákonníka práce. Žalovaný nepredložil súdu
v súlade s uznesením Krajského súdu v Nitre žiadny listinný dôkaz, z ktorého by mal súd preukázané,
že došlo medzi účastníkmi k rozviazaniu pracovného pomeru dohodou ku dňu 30.04.2003, pretože sám

žalovaný vo svojej výpovedi uviedol, že takéto listinné dôkazy sa v archíve spoločnosti žalovaného
nenachádzajú, hoci vypočutý svedok T. L. vo svojej svedeckej výpovedi uviedol, že by sa tam mali
nachádzať, avšak súdu doručené neboli. Vzhľadom na to, že súd považuje za preukázané, že k
ukončeniu pracovného pomeru žalobcu u žalovaného došlo dňom 30.5.2003, ako aj tú skutočnosť, že
žalobca vykonával u žalovaného práce nadčas tak, ako to uviedol žalobca, pretože žalovaný nijakými

listinnými dôkazmi nevydokladoval a neuniesol dôkazné bremeno, z ktorého by vyplývalo, že túto
prácu nadčas žalobca nevykonával a opätovne boli rozporné výpovede konateľov žalovaného, kde
konateľ I. B., ktorý mal na starosti administratívnych pracovníkov uviedol, že o prácu nadčas bolo
potrebné požiadať písomnou formou o jej súhlas a následne preplatenie tejto odsúhlasenej práce
nadčas verifikovať u externej mzdovej účtovníčky na základe jej dotazu v zmysle predložených listinných

dôkazov. Takisto žiadne listinné dôkazy ohľadne dochádzky a dochádzkové lístky, ktoré mal vyplňovaťžalobca a odovzdávať externej účtovníčke na výpočet mzdy, kde mali byť vypísané štyri kolónky : nástup
do zamestnania, nástup na obed, návrat z obeda, a ukončenie pracovnej doby, žalovaný nepredložil. Nie
je zanedbateľná tá skutočnosť, že skutočne za mesiac február 2003 žalovaný preplatil žalobcovi prácu

nadčas, a sám uviedol vo svojej upresňujúcej výpovedi, že ju i odsúhlasil. Druhý konateľ žalovaného,
vypočutý svedok T. L. uviedol, že nikdy nebolo potrebné písomne žiadať o prácu nadčas, pretože takýto
súhlas o prácu nadčas, keď sa jednalo o nejakú polhodinku sa dával vždy ústne. Súd sa v žiadnom
prípade nestotožňuje s odôvodnením žalovaného, ktorý uviedol, že práce nadčas neboli preplácané
vtedy, ak spoločnosť žalovaného nemala zisk. Pri výpočte mzdového nároku a jeho doplatenia, ako

aj preplatenia práce nadčas súd vychádzal z predložených listinných dôkazov a to pracovnej zmluvy
zo dňa 11.12.2002, zo mzdového listu za 12/2002, z výplatných listín za 01/2003, 02/2003, 03/2003
a 04/2003 z výplatných listín. Súd vzhľadom na vykonané dokazovanie považoval za preukázané, že
žalobca odpracoval u žalovaného i nadčasy v mesiacoch 12/2002 vo výške 62 hodín, 01/2003 vo výške
96 hodín, 02/2003 vo výške 105 hodín a 03/2003 vo výške 44 hodín. Mzda bola stanovená pri uplatnení
základnej nezdaniteľnej čiastky len na daňový subjekt v zmysle § 12 ods. 2 Zákona č. 366/1999 Z.

z. v platnom znení. Žiadne iné úľavy oslobodenia, resp. iné prímy vo výpočte premietnuté neboli. V
mesiaci december 2002 nie je uplatnené nezdaniteľné minimum, nakoľko súdu nebolo známe, kde bol
prvý pracovný deň mesiaca žalobca zamestnaný, či nemal niekde k prvému dňu podpísané vyhlásenie
k uplatneniu nezdaniteľného minima. Pretože sa môže uplatniť v jeden mesiac len u jedného platiteľa.
Mzda bola stanovená za predpokladu odpracovania nominálneho fondu vychádzajúceho z pracovného

kalendára za príslušné mesiace. Zvýhodnenie mzdy za prácu nadčas za predpokladu, že práca nadčas
sa vykonávala výlučne v pracovných dňoch so základným zvýhodnením mzdy za prácu nadčas. Z
uvedených listinných dôkazov mal súd preukázané, že žalobcovi vzhľadom na vyššie uvedené zákonné
ustanovenia, ako aj spôsob výpočtu by prináležala čistá mzda za 12/2002 vo výške 7 387,-Sk, za
01/2003 vo výške 11 219,-Sk, za 02/2003 vo výške 12 091,-Sk, za 03/2003 vo výške 9 156,-Sk, za

04/2003 vo výške 6 992,-Sk, za 05/2003 vo výške 6 992,-Sk. Z predložených listinných dôkazov súd mal
preukázané, že žalovaný vyplatil žalobcovi v mesiaci december 9 100,-Sk, v mesiaci január 12 100,-
Sk, v mesiaci február 11 600,-Sk. Dňa 29.7.2003 zaplatil žalobcovi sumu 2 822,-Sk ako mzdu za marec
a dňa 29.7.2003 čiastku 7 063,-Sk ako mzdu za apríl. Z uvedených výpočtov má súd preukázané, že
žalovaný by mal doplatiť žalobcovi v zmysle nevyplatenej mzdy a za práce nadčas sumu 11 152,-Sk a

táto suma vlastne pozostáva z doplatku mzdy i s vyčíslenými nadčasmi za mesiac február vo výške 491,-
Sk, marec 6 334,-Sk a máj 6 992,-Sk, čo spolu predstavuje sumu 13 817,-Sk. Z tejto sumy súd odpočítal
čiastky, ktoré žalovaný zaplatil žalobcovi naviac v zmysle predložených listinných dôkazov a v zmysle
výpočtov súdu a to sumu 1 713,-Sk za december 2002, sumu 881,-Sk za január 2003 a sumu 71,-Sk za
apríl 2003, z čoho vyplýva, že žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi titulom náhrady mzdy a nadčasov

sumu 11 152,-Sk. Súd považoval za preukázané, že žalobcovi prináleží i náhrada za nevyčerpanú
dovolenku, pretože má za to, že žalobca si počas pracovného pomeru u žalovaného nečerpal dovolenku
a žiadny dovolenkový lístok si nevypisoval a preto má nárok na preplatenie alikvotnej čiastky dovolenky,
pretože žalovaný nepredložil súdu nijaký listinný dôkaz, z ktorého by vyplývalo tak, ako to bolo vo
firme žalovaného zaužívané, že bolo potrebné si vypísať dovolenkový lístok, ktorý mal byť pripojený

k mzdovému lístku a predložený externej mzdovej účtovníčke na zohľadnenie pri výpočte náhrady
mzdy. Žalovaný žiadne listinné dôkazy ohľadne týchto skutočností súdu nepredložil. Nárok náhrady za
nevyčerpanú dovolenku bol stanovený za obdobie 12/2002 - 05/2003 v množstve vychádzajúcom zo
Zákonníka práce, ako pomerná časť s uplatnením nezdaniteľnej čiastky za príslušné obdobie. Súd má
za to, že žalobcovi prináleží nárok na preplatenie dovolenky vo výške 3 355,-Sk.

Podľa § 152 ods. 3 Zákonníka práce, zamestnávateľ prispieva na stravovanie podľa odseku 2 vo výške
najmenej 55 % ceny jedla, najviac však na každé jedlo do výšky 55 % stravného poskytovaného pri
pracovnej ceste v trvaní 5 až 12 hodín podľa osobitného predpisu. Okrem toho zamestnávateľ poskytuje
príspevok podľa osobitného predpisu.

Súd priznal žalobcovi rozsudkom zo dňa 17.9.2004 nárok na preplatenie stravného vo výške 3 019,-Sk.

Z predložených listinných dôkazov tak, ako je vyššie uvedené výška nároku na stravné sa určila podľa
vyjadrenia žalovaného s poukazom na predložené listinné dôkazy vo výške nároku 60 % zo stravnej
jednotky68,-Sknakaždýodpracovanýdeňvzákladnomnárokubezpredpokladuposkytnutiazvýšeného
nároku. Žalobcovi by prislúchalo stravné (počet odpracovaných dní x 40,80 Sk) za 12/2002 vo výške
489,6, 01/2003 vo výške 856,8, 02/2003 vo výške 816, 03/2003 vo výške 856,8, 04/2003 vo výške816, 05/2003 vo výške 816. Spolu nárok žalobcu za stravné je 4 651,20 Sk. Žalovaný zaplatil žalobcovi
priznanú čiastku vo výške 3 019,-Sk a preto je povinný zaplatiť žalobcovi zvyšok nároku na stravné vo
výške 1 632,20 Sk.

S poukazom na ukončenie pracovného pomeru žalobcu okamžitým skončením zo strany žalobcu pre
nezaplatenie mzdy súd priznal žalobcovi nárok na náhradu mzdy v sume jeho priemerného mesačného
zárobku za výpovednú dobu 2 mesiacov vo výške 18 712,-Sk. Priemerná hodinová mzda za 1. Q 2003
je á 53,77 Sk (výpočet odstupného 53,77 x 21,75 x 8 x 2 = 18 712,-Sk).

Z vykonaného dokazovania mal súd jednoznačne preukázané, že k uzatvoreniu mimosúdnej dohody
medzi účastníkmi, ani k súdnemu zmieru neprišlo, pretože žalovaný sa neskontaktoval so žalobcom a

nie je zanedbateľná tá skutočnosť, že sa nedostavil ani na pojednávanie bez ospravedlnenia. Žalobca
uznal, že došlo k preplateniu čiastkových nárokov žalovaným a to čiastky 2 822,-Sk dňa 29.7.2003
ako mzdy za marec 2003 a dňa 29.7.2003 čiastky 7 063,-Sk ako mzdy za apríl 2003 pod hrozbou
trestného stíhania (viď príloha OR - PZ v N. Z. č. ORP 113/KP-2003 zo dňa 14.7.2003 predloženú
Okresnému súdu v Nových Zámkoch). Na základe rozsudku zo dňa 17.9.2004 žalovaný poukázal

čiastku 3 019,-Sk ako náhradu za stravné lístky, ktorú žalobca obdržal v januári, resp. vo februári 2005.
Splnomocnenýzástupcaupresnil,žeuvedenézaplatenéčiastkyžalovanýmužbolizohľadnenévrozpise
a vo výpočtoch, keď žiadal pripustenie zmeny petitu žaloby na zaplatenie sumy 56 963,70 Sk. Z týchto
dôvodov s poukazom na vyššie uvedené zákonné ustanovenia súd rozhodol tak, ako je uvedené vo
výroku rozsudku a priznal žalobcovi sumu po prepočte k štátnej mene, k 1.1.2009 vo výške 1 156,85 eur,

ktorá pozostáva z čiastkových nárokov na preplatenie náhrady mzdy a práce nadčas vo výške 11 152,-
Sk,zodstupnéhovovýške18712,-Sk,preplateniadovolenky3355,-Sk,stravnéhovovýške1632,20Sk.
Pri priznaní jednotlivých vyššie uvedených čiastkových nárokov súd vychádzal jednak z predložených
listinných dôkazov účastníkmi, ako aj z výpovedí účastníkov s dôrazom na list žalovaného, ktorý bol
adresovaný žalobcovi (č. l. 85 a 86), kde žalovaný sám uznáva, že žalobcovi bola zaplatená v januári

i práca nadčas a spolu prináleží žalobcovi mzda, práca nadčas a odmena za tlmočenie a stravné vo
výške 40 994,-Sk. Súd má za to, že žalovaný i týmto svojím vyjadrením vlastne uznáva nárok žalobcu a
jeho tvrdenie, že sa jedná len o priateľský list súd považuje za irelevantné. Vzhľadom na to, že sa jedná
o peňažné plnenie súd priznal žalobcovi i úroky z omeškania podľa § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka
s poukazom na Nariadenie vlády SR č. 87/1995 Z. z. podľa § 3 vo výške dvojnásobku diskontnej

sadzby NBS s tým, že žalovaný je v omeškaní s peňažným plnením od podania žaloby. Vo zvyšnej
časti vzhľadom na uplatňované rozdielne výšky nárokov súd žalobu zamietol. V celom rozsahu zamietol
nárok žalobcu na preplatenie služobnej zahraničnej cesty do Talianska, pretože má za to, že táto nebola
organizovaná spoločnosťou žalovaného, čo potvrdili obaja konatelia žalovaného a v tejto časti žalovaný
nebol pasívne legitimovaný. Nárok žalobcu o nepreplatenie služobnej zahraničnej cesty do Talianska

v zamietajúcej časti je právoplatný, pretože žalobca voči tejto časti v rozsudku 16C/163/2003 zo dňa
28.6.2007 nepodal odvolanie.

O trovách konania súd rozhodol podľa § 142 ods. 2 O.s.p., ak má účastník vo veci úspech len čiastočný,
súd náhradu trov pomerne rozdelí.

Súd má za to, že žalobca mal vo veci čiastočný úspech vo výške 78 % a neúspech 22 % a preto priznal

žalobcovi alikvotnú časť uplatnených trov konania vo výške 56 %, t. j. 185,93 eur. Žalobca si uplatnil
trovy konania do 28.6.2007 vo výške 8 765,-Sk, ktoré pozostávajú zo zaplatených súdnych poplatkov,
z poštovného a cestovného, ktoré sú presne vyčíslené a vydokladované /na č. l. 293/ a z tejto sumy
súd priznal žalobcovi 56 % (78 % - 22 % = 56 %), t. j. sumu 4 908,-Sk, ktorá po prepočte k štátnej
mene k 1.1.2009 predstavuje sumu 162,92 eur. Žalobca si vyčíslil ďalšie trovy konania, ktoré mu vznikli

s konaním a pozostávajú z cestovného s poukazom na predložené cestovné lístky vo výške 33,09 eur a
z poštovného vzhľadom na fotokópie poštových podacích lístkov vo výške 7,90 eur a z uvedenej sumy
súd priznal žalobcovi 56 %, t. j. 23,01 eur.

Poučenie:Proti tomuto rozsudku je možné podať odvolanie do 15 dní odo dňa doručenia cestou podpísaného súdu
na Krajský súd v Nitre v 3 vyhotoveniach.

Podľa § 205 O.s.p. v odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods. 3 Obč. súdneho

poriadku) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto
rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha.

Odvolanie proti rozsudku alebo uzneseniu, ktorým bolo rozhodnuté vo veci samej, možno odôvodniť len
tým, že a) v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1, b) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať
za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, c) súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci,
pretože nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, d) súd prvého

stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, e) doteraz zistený
skutkovýstavneobstojí,pretožesútuďalšieskutočnostialeboinédôkazy,ktorédoterazneboliuplatnené
(§ 205a ), f) rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda a dôvody odvolania môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia
lehoty na odvolanie.

Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh
na súdny výkon rozhodnutia, alebo návrh na vykonanie exekúcie podľa osobitného predpisu.