Rozsudok Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 15. marec 2011

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 5Co/323/2010

Identifikačné číslo súdneho spisu:
Dátum vydania rozhodnutia: 15. 03. 2011
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Miroslav Jamrich

ECLI:

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Miroslava Jamricha

a členov senátu JUDr. Dagmar Cabadajovej a JUDr. Gabriely Veselovej, v právnej veci navrhovateľov v
rade: 1/ R. S., nar. XX.X.XXXX,. 2/ J. S., nar. X.X.XXXX,. obaja bytom B. č. XXX,. obaja právne zastúpení
JUDr. E. H., advokátkou, Advokátska kancelária H. - H., s.r.o., so sídlom D. D. XX,. Ž., proti odporkyni: L.
Z., nar. X.X.XXXX,. trvale bytom P. XXXX/XX,. Ž., právne zastúpená JUDr. P. D., advokátom, so sídlom
ul. J. R. XX,. Ž., v konaní o určenie vlastníckeho práva, o odvolaní navrhovateľov v 1/ a 2/ rade proti
rozsudku Okresného súdu Žilina, č. k. 7C/186/2009-40 zo dňa 12.7.2010, takto

r o z h o d o l :

Krajský súd rozsudok okresného súdu p o t v r d z u j e .

Odporkyni náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým uznesením okresný súd zamietol návrh navrhovateľov, ktorým sa domáhali súdneho
výroku, ktorým by súd určil, že navrhovatelia sú bezpodielovými spoluvlastníkmi nehnuteľnosti
nachádzajúcej sa v kat. území B. a to na pozemku parcela č. 166/2 KNC záhrady o výmere 266m2,
ktorý je zapísaný na LV č. 517. Navrhovateľov v 1/ a 2/ rade zaviazal povinnosťou zaplatiť odporkyni
trovy konania 125,40 € na účet právneho zástupcu odporkyne vedený v T., a.s., pobočka Ž. č. ú.
XXXXXXXXXX/XXXX,. VS: Dr.7c/186/2009-Z. a to do troch dní po právoplatnosti tohto rozsudku.

Svoje rozhodnutie odôvodnil okresný súd poukazom na ust. § 80 písm. c/, § 132 ods. 1, § 134
ods. 1, 2, § 129 ods. 1, § 130 ods. 1, § 868, § 46 ods. 1 Občianskeho zákonníka v spojení s

ust. § 70 ods. 2, § 7 písm. c/ z. č. 162/1995 Z. z.. Na základe vykonaného dokazovania okresný
súd dospel k záveru, že návrh navrhovateľov nie je skutkovo a právne dôvodný. Navrhovatelia svoje
vlastnícke právo odôvodňovali vydržaním, ktoré odvodzovali od nadobúdacích titulov, ktoré uzatvorili
s právnym predchodcom odporkyne a to z kúpnej zmluvy uzatvorenej 23.4.1986, z kúpnej zmluvy,
ktorá bola bývalým štátnym notárstvom registrovaná pod R I 436/86 a z verbálnej zmluvy z roku
1988. Okresný súd poukázal na znenie ust. § 46 ods. 1 a § 134 ods. 2 Občianskeho zákonníka
platného a účinného v čase, kedy malo dôjsť k uzatvoreniu kúpnych zmlúv (1986, 1988), podľa ktorého

sa pre platnosť prevodu nehnuteľnosti vyžadovala písomná forma zmluvy a zároveň k zmluve o
prevode nehnuteľnosti bola potrebná jej registrácia štátnym notárstvom, s tým, že vlastníctvo prechádza
registráciou zmluvy. Podľa okresného súdu táto skutočnosť musela byť navrhovateľom známa, nakoľko
v zmysle zákona aj postupovali pri uzatvorení kúpnej zmluvy zo dňa 30.6.1986 formou notárskej
zápisnice, pričom v tejto kúpnej zmluve boli presne špecifikované nehnuteľnosti, ktoré tvorili predmet
prevodu podľa stavu v evidencii nehnuteľnosti, parcelným číslom aj výmerou. Geometrickým plánom
vypracovaným k predmetnej kúpnej zmluve bola presne a jednoznačne oddelená časť nehnuteľnosti,

ktorá tvorila predmet zmluvy a na základe tejto zmluvy bolo aj zapísané vlastnícke právo v prospechnavrhovateľov. Predmetom tejto zmluvy nebola iná časť nehnuteľnosti parc. č.166, teda nehnuteľnosť,
ktorá je predmetom konania a preto kúpna zmluva z 30.6.1986 teda nemohla byť nadobúdacím titulom
odktoréhonavrhovateliaodvodzovalinadobudnutievlastníckehoprávavydržanímknehnuteľnosti,ktorá

je predmetom tohto konania. Ak bolo v kúpnej zmluve presne uvedené, čo je predmetom kúpy, mohli
držitelia pri zachovaní náležitej opatrnosti zistiť, že užívajú pozemok o podstatne vyššej výmere. K tomu,
aby boli splnené podmienky oprávnenej držby bolo potrebné, aby boli v dobrej viere so zreteľom ku
všetkýmokolnostiam,inakpovedané,abydržalipozemoknazákladeospravedlniteľnéhoomylu.Jedným
z hľadísk pre posúdenie ospravedlniteľnosti držiteľa je v takomto prípade i pomer plochy kúpeného

a skutočne držaného pozemku, v danom prípade plocha sporného pozemku predstavuje viac ako
dvojnásobok plochy kúpeného pozemku a preto nemohli byť navrhovatelia v dobrej viere so zreteľom
ku všetkým okolnostiam. Sami navrhovatelia uviedli, že predmetom kúpnej zmluvy nemohla byť ani
väčšia výmera, nakoľko v danom čase mohlo ísť pod stavbu len 400 m2 a ostatné sa neprenieslo a
toto bolo predmetom ďalších zmlúv medzi navrhovateľmi a právnym predchodcom odporkyne. Pokiaľ
navrhovatelia odvodzovali nadobudnutie vlastníckeho práva vydržaním od „ Dohodnutej zmluvy“ zo

dňa 23.4.1986 (jej predmetom bola časť parc. č. 166 o výmere 160 m2, ktorá však nebola odčlenená
geometrickým plánom), okresný súd poukázal na to, že táto zmluva predchádzala uzatvoreniu riadnej
zmluvy formou notárskej zápisnice (jej predmetom bola časť parc. č. 166 o výmere 99 m2 odčlenená
geometrickým plánom a pričlenená k parc. 165/2) avšak samotní navrhovatelia vo svojich výpovediach
uvádzali, že nehnuteľnosť, ktorá je predmetom sporu, odkupovali až po uzatvorení zmluvy formou

notárskej zápisnice. K obsahu zmluvy zo dňa 23.4.1986 navrhovateľ v 1/ rade uviedol, že tento obsah
nepreviedli do notárskej zápisnice zo dňa 30.6.1986, nakoľko robili zmluvu formou notárskej zápisnice
na základe geometrického plánu, bolo to zapísané a takto to bolo prevedené, preto túto zmluvu už
nepovažoval za nič, pretože to bolo geometricky aj notársky prevedené a odkupovali len zvyšok.
Navrhovateľ v 1/ rade uviedol, že notárska zápisnica bola prvá a až potom nasledovali ďalšie dve

zmluvy, taktiež navrhovateľka v rade 2/ uviedla, že pred tým ako uzatvorili zmluvu formou notárskej
zápisnice chodila za právnym predchodcom odporkyne, aby im to odpredal, malo to byť po 6,-Kčs,
pretože to bol stavebný pozemok, za túto sumu im to nechcel odpredať, preto sa dohodli na sume 15,-
Sk a do zmluvy u notárky dali sumu 4,-Kčs. Okresný súd konštatoval, že navrhovatelia nevedeli pred
súdom odstrániť rozpor vo svojich tvrdeniach, keď uvádzali, že predmetné nehnuteľnosti odkupovali

po uzatvorení zmluvy formou notárskej zápisnice, a teda táto zmluva bola prvou zmluvou a až o tom
nasledovali ďalšie dve a do spisu predložili zmluvu z 23.4.1986, ktorá predchádzala uzatvoreniu zmluvy
formou notárskej zápisnice. Z výsluchu samotných navrhovateľov, ako aj času, kedy bola podpísaná
zmluva z 23.4.1986 možno podľa okresného súdu dôvodne predpokladať, že obsah tejto zmluvy bol v
konečnom dôsledku premietnutý v kúpnej zmluve, ktorú navrhovatelia uzatvorili zákonom predpísaným

spôsobom s právnym predchodcom odporkyne dňa 30.6.1986 formou notárskej zápisnice. Napriek
tomuto dôvodnému predpokladu okresný súd v tejto súvislosti uviedol, že oprávnená držba sa opiera
o omyl držiteľa, ktorý sa domnieva, že je vlastníkom držanej veci alebo subjektom vykonávajúceho
práva. Oprávnená držba sa nemôže zakladať na takom omyle držiteľa, ktorému sa mohol pri normálnej
opatrnosti vyhnúť. Omyl držiteľa musí byť ospravedlniteľný, t. j. taký ku ktorému došlo napriek tomu,

že ten kto konal v omyle, postupoval s obvyklou mierou opatrnosti, ktorú možno so zreteľom k
okolnostiam konkrétneho prípadu od každého požadovať. Pokiaľ omyl presahuje rámec bežného,
obvyklého posudzovania veci, nie je ospravedlniteľný. Držiteľ, ktorý drží vec na základe takéhoto
omylu, môže byť síce v dobrej viere, avšak nie „ so zreteľom na všetky okolnosti“ a preto nemôže
byť držiteľom oprávneným. Ospravedlniteľným omylom môže byť výnimočne aj omyl právny. Omyl

vychádzajúci z neznalosti jednoznačne formulovaného ustanovenia občianskeho zákonníka platného v
dobe, keď sa držiteľ chopil držby, však ospravedlniteľný nie je. Pokiaľ sa teda chopil niekto v roku 1986
držby nehnuteľnosti na základe zmluvy o jej prevode, ktorá nebola registrovaná štátnym notárstvom,
nemohol byť so zreteľom na všetky okolnosti v dobrej viere, že je vlastníkom tejto nehnuteľnosti aj
keď subjektívne mohol byť o svojom vlastníctve presvedčený. Požiadavka registrácie zmluvy bola v

občianskom zákonníku jasne a jednoznačne vymedzená. Okresný súd zdôraznil, že to isté platí aj
pre posledný nadobúdací titul - ústnu zmluvu z roku 1988 - od ktorého navrhovatelia odvodzovali
nadobudnutie vlastnícke práva vydržaním. V tomto prípade by muselo ísť o písomný právny úkon,
nakoľko išlo o nehnuteľnosť (§ 46 ods. 1), ktorý v dobe keď mal byť uzavretý zásadne vyžadoval
registráciu štátnym notárstvom (§134 ods. 2). Pokiaľ sa niekto chopí držby nehnuteľnosti na základe

ústnej zmluvy o jej prevode, neregistrovanej štátnym notárstvom, nemôže byť vzhľadom na všetky
okolnosti v dobrej viere, že je vlastníkom veci a to ani v prípade, že je presvedčený, že takáto zmluva k
nadobudnutiu vlastníctva postačuje. Držba nehnuteľnosti, ktorá sa o takúto zmluvu opiera nemôže viesť
k vydržaniu. Právny omyl držiteľa, vychádzajúci z neznalosti jednoznačne formulovaného ustanoveniaobčianskeho zákonníka platného v dobe, keď sa držiteľ držby ujíma, nie je ospravedlniteľným. Na
základe uvedených skutočností a vysloveného právneho názoru okresný súd dospel k záveru, že
navrhovatelia nepreukázali základný predpoklad pre nadobudnutie vlastníckeho práva vydržaním a to

oprávnenú držbu a preto okresný súd návrh navrhovateľov ako nedôvodný zamietol.

Otrováchkonaniarozhodolokresnýsúdpodľaust.§142ods.1O.s.p.vspojenís §151ods.1O.s.p.,
keď priznal úspešnej odporkyni právo na náhradu trov konania, ktoré jej v konaní vznikli. Odporkyni
vznikli trovy konania v súvislosti s právny zastúpením JUDr. P. D., advokátom, ktoré si právny zástupca
vyčíslil v písomnej špecifikácii doručenej okresnému súdu dňa 14.7.2010 vo výške 188,10 €, a to za tri

úkony právnej pomoci: prevzatie a príprava právneho zastúpenia, ďalšia porada s klientom dňa 9.7.2010
a zastupovanie na pojednávaní dňa 12.7.2010, jeden úkon po 55,49 € + 3x režijný paušál po 7,21
€. Okresný súd po preskúmaní trov právneho zastúpenia vyčíslených právny zástupcom odporkyne
oproti špecifikácii nepriznal odmenu za úkon právnej pomoci - ďalšia porada s klientom, nakoľko právny
zástupca súdu nepredložil žiadny doklad preukazujúci tento úkon právnej pomoci, preto o tento úkon
krátil trovy právneho zastúpenia. Spolu priznané trovy právneho zastúpenia predstavujú sumu 125,40

€, na náhradu ktorých zaviazal okresný súd v spore neúspešných navrhovateľov v súlade s ust. § 149
ods. 1 O.s.p..

Vzákonomstanovenejlehotepodalinavrhovateliaprostredníctvomsvojhoprávnehozástupcuodvolanie
proti rozsudku okresného súdu. Uviedli, že za popísaného skutkového stavu v odôvodnení návrhu,
ako aj navrhovaným dôkaznými prostriedkami jednoznačne môžu preukázať, že splnili všetky zákonom

stanovené podmienky pre vydržanie vlastníckeho práva. Ich dobromyseľnosť preukazujú nadobúdacie
tituly k predmetu určovacieho konania. Poukázali na to, že v prílohe odvolania do kópie geometrického
plánuzakreslilivšetkytrietapykúpynehnuteľnostiodprávnehopredchodcuodporkyneD.Č..Vsúvislosti
so začatým stavebným konaním za účelom zabezpečenia stavebného pozemku v dostatočnej šírke
odkúpili od D. Č. kúpnou zmluvou registrovanou pod číslom RI 436/86 časť pozemku, ktorú označili

červenou farbou a objednali vypracovanie geometrického plánu č. 243-2440-14-86. Stavebný úrad
podmienil vydanie stavebného povolenia posunom stavby rodinného domu do línie stavebnej čiary
ostatných už postavených rodinných domov a z uvedeného dôvodu od D. Č. odkúpili kúpnou zmluvou
dňa 3.4.1986 pozemok označený zelenou farbou. Mali za to, že odkupujú už intravilánny pozemok -
záhradu a preto nepotrebujú k platnému uzavretiu zmluvy opätovne štátnym notárstvom registrovanú

kúpnu zmluvu, v ktorom presvedčení ich utvrdzovalo aj poučenie štátnej notárky, že kúpa stavebného
pozemku je obmedzená zákonom stanovenou výmerou 400 m2. Pri kúpe dňa 23.4.1986 sa jednalo o
záhradu a nie stavebný pozemok, ktorý bol čiastočne zastavaný ich rodinným domom až po vydaní
stavebného povolenia, kedy sa zmenila jeho bonita v dôsledku zástavby. Uviedli, že na prikúpenej časti
pozemku realizovali kanalizáciu, prívod vody a postavili žumpu, ktoré sa tam nachádzajú doposiaľ. Na

podnet D. Č. a jeho syna V. odkúpili bez písomnej zmluvy modrou farbou vyfarbenú časť pozemku s
tým, že podľa odôvodnenia vlastníka sa prikúpením tejto časti pozemku vytvorí rovná hraničná čiara,
pričom sám predmet navrhovanej zmluvy neužíva. Na základe dobromyseľnej a nikým nerušenej držby
pokračovali v užívaní nehnuteľností až do roku 2008, kedy syn odporkyne žiadal od nich preukázanie
kúpy pozemkov od jeho starého otca D. Č.. Navrhovatelia uviedli, že opätovné odkúpenie pozemku

navrhovali len z dôvodu, že nemali písomný doklad o zaplatení kúpnej ceny za kúpu poslednej časti
pozemku, ale neboli ochotní akceptovať navrhnutú kúpnu cenu 1000,-Sk za 1 m2 a preto k uzavretiu
mimosúdnej dohody nedošlo. Vzhľadom k tomu, modrou farbou označenú časť pozemku od júna 2009
neužívajú, pričom ani odporkyňa ho neužíva a preto leží ladom. Navrhovatelia uviedli, že v priebehu
dokazovania pred okresným súdom navrhovali výsluch svedkov, ktorí by mohli jednoznačne preukázať

ichnerušenúdržbunehnuteľností,atýmpodporneposkytnúťdôkaznaexistenciuvyššiešpecifikovaných
nadobúdacích titulov, ako podmienky dobromyseľnej držby, pričom okresný súd ich návrh zamietol,
keď vyslovil, že neexistencia platnej právnej zmluvy vylučuje možnosť nadobudnutia vlastníckeho práva
vydržaním, čím sa stotožnil s tvrdením odporkyne na pojednávaní dňa 12.7.2010, ktorá uviedla, že
slovenské právo pozná jediný spôsob preukázania vlastníctva a to je listom vlastníctva a geometrickým

plánom. Navrhovatelia sa nestotožnili s právnym názorom okresného súdu vysloveným v odôvodnení
napadnutého rozsudku, nakoľko nimi preukázaným skutkovým stavom, ktorý je v súlade s objektívnou
pravdou jednoznačne preukázali, že splnili všetky predpoklady vydržania po celú vydržaciu dobu a preto
nastali následky vydržania, nadobudnutie vlastníckeho práva k veci a to pôvodným spôsobom a tým,
že v dôsledku vydržania zaniklo vlastnícke právo doterajšieho vlastníka. Navrhovatelia uvideli, že na

nimi navrhovanej súdnej ohliadke svedeckými výpoveďami nezaujatých svedkov môžu jednoznačnepreukázať zhodu ich skutkových tvrdení a objektívneho skutkového stavu. S poukazom na uvedené
žiadali navrhovatelia, aby odvolací súd zmenil napadnutý rozsudok podľa § 220 O.s.p., tak, že ich
návrhu vyhovie a odporkyni uloží povinnosť zaplatiť navrhovateľom trovy prvostupňového a odvolacieho

konania, alebo aby zrušil napadnutý rozsudok podľa § 221 ods. 1 písm. h/ O.s.p. a vec vrátil okresnému
súdu na ďalšie konanie.

K odvolaniu navrhovateľov podala vyjadrenie odporkyňa prostredníctvom právneho zástupcu.
Navrhovala odvolanie navrhovateľov zamietnuť a zaviazať navrhovateľov nahradiť jej trovy konania a
trovy právneho zastúpenia, tak ako ich vyčísli právny zástupca do troch dní od vydania rozhodnutia vo

veci. Uviedla, že nie je pravdivé tvrdenie navrhovateľov o dobromyseľnosti ich držby, nakoľko právny
predchodca odporkyne rozporoval neoprávnenú držbu uvedenej parcely navrhovateľmi napriek tomu, že
nepodal reivindikačnú žalobu proti navrhovateľom, nakoľko nemal na uvedený spor finančné prostriedky.
Samotná uzurpácia držby neznamená dobromyseľnú držbu, práve naopak, v záujme dodržania
zásady nedotknuteľnosti vlastníckeho práva zakotveného v čl. 20 Ústavy SR, súd oprávnene poskytol
ochranu vlastníkovi a to vydaním rozhodnutia, ktorým zamietol návrh na určenie navrhovateľov ako

vlastníkov uvedenej parcely. Zhodne s názorom okresného súdu odporkyňa tvrdila, že dobromyseľnosť
navrhovateľov založená na uvedenom vadnom právnom úkone byť nemôže, nakoľko ide o taký
právny omyl navrhovateľov, ktorý nie je ospravedlniteľný, nakoľko v ten istý rok ako sa ujali tvrdenej
držby sporného pozemku, navrhovatelia scudzili od právneho predchodcu odporkyne pozemok, ktorý
nadobudli riadne spísaným a zaevidovaným právnym úkonom. Tvrdenie navrhovateľov o konaní v

omyle sa preto javí ako predstierané a to aj vzhľadom na ich tvrdenie, že uvedený úkon nevykonali v
predpísanej forme z dôvodu, že boli zaneprázdnení výstavbou rodinného domu. Napriek tomu, že tento
dôvod odpadol v roku 1987, náležitosť formy úkonu nesplnili. Z uvedeného je možné podľa odporkyne
usúdiť,žeideoomylvkonaní,ktorýniejeospravedlniteľnýaprávnenázoryustálenéplatnoujudikatúrou
neposkytujú ochranu takémuto konaniu v omyle. Držbu, ktorú navrhovatelia zakladajú na neplatnom

úkone resp. na základe ústnej zmluvy s právnym predchodcom odporkyne o prevode nehnuteľností
je potrebné považovať za neoprávnenú, nakoľko ide o neospravedlniteľný právny omyl, tak ako to
ustanovuje rozhodnutie súdu C 1792SouRNS. Najvyšší súd vyslovil právny názor, že posúdenie tohto,
či držiteľ je s ohľadom k všetkým okolnostiam v dobrej viere, že mu vec alebo právo patria ( § 130 ods. 1
O. z.) nemôže vychádzať len z posúdenia subjektívnych predstáv držiteľa. Dobrá viera držiteľa sa musí

vzťahovať i k okolnostiam, za ktorých mohlo vecné právo vzniknúť, teda i k právnemu dôvodu, ktorý by
mohol mať za následok vznik práva (NS, sp. zn. 2 Cdon 1178/96).

Krajský súd ako súd odvolací preskúmal napadnutý rozsudok v rozsahu mu danom ustanovením § 212
ods. 1 O.s.p. a bez nariadenia pojednávania (v súlade s ust. § 214 ods. 2 O.s.p. v spojení s ust. § 156
ods. 3 O.s.p.) napadnutý rozsudok okresného súdu v súlade s ust. § 219 ods. 1 a 2 O.s.p. ako vecne

správny potvrdil.

V zmysle ust. § 219 ods. 1 O.s.p. odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.

V zmysle ust. § 219 ods. 2 O.s.p. ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením
napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov
napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie

dôvody.

Preskúmaním rozsudku okresného súdu, preskúmaním predloženého spisu a vyhodnotením tvrdení
účastníkov v odvolacom konaní, odvolací súd konštatuje, že okresný súd v danom konaní postupoval
správne, vo veci vykonal dokazovanie v dostatočnom rozsahu, riadne zistil skutkový stav a zo zisteného
skutkového stavu vyvodil správny právny záver, s ktorým sa odvolací súd v celom rozsahu stotožnil.

Odvolací súd sa zároveň stotožnil aj odôvodnením napadnutého rozhodnutia, v ktorom nenašiel nijaké
vecné ani procesné pochybenie. Z uvedených dôvodov sa odvolací súd v odvolacom konaní obmedzil
iba na konštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia.Odvolací súd konštatuje, že okresný súd podrobne v odôvodnení napadnutého rozhodnutia vysvetlil,
akými úvahami sa riadil, keď dospel k záveru, že navrhovatelia nepreukázali základný predpoklad pre
nadobudnutie vlastníckeho práva vydržaním, a to oprávnenú držbu.

Ustanovenie § 134 Občianskeho zákonníka upravuje vydržanie ako osobitný spôsob pôvodného
nadobudnutia vlastníckeho práva. Vydržanie vlastníckeho práva je jeho nadobudnutie v dôsledku
oprávnenej nepretržitej držby veci, vykonávanej po zákonom stanovenú dobu. Funkciou vydržania
je umožniť nadobudnutie vlastníctva držiteľovi, ktorý vec dlhodobo ovláda v dobrej viere, že je jej
vlastníkom, pričom táto dobrá viera (dobromyseľnosť) je podľa platnej úpravy daná „so zreteľom na

všetky okolnosti". Rozlišovacím kritériom medzi oprávneným držiteľom a neoprávneným držiteľom je
teda dobromyseľnosť resp. nedobromyseľnosť držiteľa, pričom otázka dobromyseľnosti sa posudzuje v
súlade s ust. § 130 ods.1, podľa ktorého, ak je držiteľ so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný o
tom, že mu vec alebo právo patrí, je držiteľom oprávneným. Dobromyseľnosť ako subjektívny prvok sa
teda má objektivizovať s prihliadnutím na okolnosti, za ktorých došlo k faktickému nakladaniu s vecou
ako vlastnou. Oprávneným držiteľom potom nie je ten, u koho by dobromyseľnosť ako tzv. subjektívna

stránka nekorešpondovala s okolnosťami prípadu, ktoré majú objektívny charakter. Pre posúdenie tohto,
či držiteľ konal dobromyseľne nie je rozhodujúce to, či držiteľ sám mal za to, že je dobromyseľný v tom,
že mu vec alebo právo patrí, ale rozhodujúce je to, že vzhľadom ku všetkým okolnostiam je objektívne
zrejmé, že držiteľ mal dostatočný dôvod domnievať sa, že je dobromyseľný, aj keď mu vec alebo právo
nepatrí. Je teda potrebné brať do úvahy, či držiteľ pri normálnej opatrnosti, ktorú je možné s ohľadom na

okolnosti a povahu daného prípadu požadovať, nemal resp. nemohol mať, dôvodné pochybnosti o tom,
či mu vec alebo právo patrí. To znamená, že treba brať do úvahy, aj to, či držiteľ je ohľadne existencie
svojho práva v omyle, teda, že držiteľ drží vec v omyle, že mu vec patrí. Ako správne uviedol okresný
súd musí však ísť o omyl ospravedlniteľný, ku ktorému došlo napriek tomu, že ten, kto konal v omyle,
postupoval s obvyklou mierou opatrnosti, ktorú možno so zreteľom na okolnosti konkrétneho prípadu

od každého požadovať.

V prejednávanej veci mal odvolací súd z obsahu spisu preukázané, že navrhovatelia sa podaným
návrhom domáhali určenia, že sú bezpodielovými spoluvlastníkmi nehnuteľnosti, a to pozemku parc.
č. 166/2 KNC záhrady o výmere 266 m2, ktorá je zapísaná na LV č. 517 na meno odporkyne. Podľa
navrhovateľov, vlastnícke právo k predmetu sporu nadobudli vydržaním po splnení všetkých zákonom

stanovených predpokladov pre vydržanie vlastníckeho práva, ktoré naplnili nadobúdacími titulmi k
predmetnej nehnuteľnosti. Týmito titulmi mali byť kúpne zmluvy uzatvorené s právnym predchodcom
odporkyne, D. Č..

Pokiaľ išlo o prvý nadobúdací titul, na ktorý poukazovali navrhovatelia, a to kúpnu zmluvu uzatvorenú
dňa 30.6.1986 medzi navrhovateľmi a právnym predchodcom odporkyne, ktorá bola spísaná formou

notárskej zápisnice, okresný súd tu správne poukázal, že jej predmetom nebola nehnuteľnosť, ktorá
je predmetom tohto konania a preto táto kúpna zmluva nemohla byť nadobúdacím titulom, tak ako to
tvrdili navrhovatelia. Okresný súd správne poukázal na to, že občiansky zákonník platný a účinný v
čase uzatvorenia predmetných zmlúv vyžadoval pre platnosť prevodu nehnuteľností písomnú formu
a registráciu zmluvy štátnym notárstvom a teda táto skutočnosť musela byť navrhovateľom známa,

nakoľko v súlade so zákonom postupovali pri uzatvorení tejto kúpnej zmluvy zo dňa 30.6.1986.
Odvolací súd sa preto stotožnil s právnym názorom okresného súdu, ktorý vo vzťahu k ďalším dvom
navrhovateľmi prezentovaným nadobúdacím titulom od ktorých odvodzovali nadobudnutie vlastníckeho
práva vydržaním (kúpna zmluva zo dňa 24.3.1986 a ústna zmluva z roku 1988) konštatoval, že pokiaľ sa
niekto chopil držby nehnuteľnosti na základe zmluvy o jej prevode neregistrovanej štátnym notárstvom

alebo ústnej zmluvy o jej prevode, nemôže byť so zreteľom na všetky okolnosti v dobrej viere, že je
vlastníkom tejto nehnuteľnosti a to ani v prípade, že bol subjektívne presvedčený o svojom vlastníctve.
Odvolací súd zdôrazňuje, že požiadavka písomnej formy a následnej registrácie zmluvy o prevode
vlastníctva k nehnuteľnej veci bola v občianskom zákonníku platnom a účinnom v čase uzatvárania
predmetných zmlúv jednoznačne vymedzená. Odvolací súd zhodne s okresným súdom mal za to,

že vzhľadom na všeobecne uznanú zásadu neznalosť zákona neospravedlňuje, právny omyl držiteľa
vychádzajúci z neznalosti jednoznačne formulovaného ustanovenia Občianskeho zákonníka platného v
dobe, kedy sa ujal držby, nie je ospravedlniteľný. Len výnimočne možno takýto omyl ospravedlniť, a to
v prípadoch, keď znenie zákona je nejasné a pripúšťa rôzny výklad.

Navrhovatelia v podanom odvolaní namietali nevykonanie dôkazu okresným súdom, ktorý oni

navrhovali, a to výsluch svedkov, ktorí by jednoznačne preukázali ich nikým nerušenú držbunehnuteľností a tým podporne poskytli dôkaz na existenciu nadobúdacích titulov ako podmienky
dobromyseľnej držby. Odvolací súd v tomto smere poukazuje na ust. §120 ods. 1 druhá veta O.s.p.,
podľa ktorého súd rozhodne, ktoré z označených dôkazov vykoná. Súd nemusí vykonať dôkazy, ktoré

majú preukazovať skutočnosti, ktoré sú pre posúdenie nároku nerozhodné. Odvolací súd mal za to, že
aj vzhľadom na vyššie uvedený výklad by vykonanie navrhovateľmi navrhovaného dôkazu, t .j. výsluchu
svedkov, bolo nadbytočné.

S poukazom na vyššie uvedené závery odvolací súd neuznal opodstatnenosť argumentácií
navrhovateľov v 1/ a 2/ rade, na ktorých založili svoje odvolacie dôvody, a preto napadnutý rozsudok

okresného súdu, ktorý zamietol návrh navrhovateľov v 1/ a 2/ rade, ako vecne správny potvrdil.

O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd s poukazom na ust. § 142 ods. 1, § 151 ods. 1,2
v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p.. V odvolacom konaní bola úspešná odporkyňa, preto jej vznikol nárok
na náhradu trov odvolacieho konania voči navrhovateľom v 1/ a 2/ rade. Právny zástupca odporkyne
si uplatnil právo na náhradu trov odvolacieho konania a trov právneho zastúpenia, ale tieto nevyčíslil
a zo spisu odvolací súd nezistil, že by odporkyni okrem trov právneho zastúpenia vznikli aj iné trovy.

Odvolací súd z tohto dôvodu odporkyni náhradu trov odvolacieho konania nepriznal.

Odvolací súd zároveň konštatuje, že pri vyhlásení rozsudku odvolacieho súdu rozhodol o tom, že
navrhovatelia v 1/ a 2/ rade sú povinní spoločne a nerozdielne zaplatiť odporkyni trovy odvolacieho
konania v sume, ako bude vyčíslená v písomnom vyhotovení rozsudku, do 3 dní na účet právneho
zástupcu odporkyne JUDr. P. D.. Nakoľko však právny zástupca odporkyne v lehote troch pracovných

dní od vyhlásenia rozsudku trovy konania - právneho zastúpenia - nevyčíslil, nebol odvolací súd viazaný
predmetným rozhodnutím o prisúdení náhrady trov konania odporkyni v zmysle § 151 ods. 1, 2 v spojení
s § 224 ods. 1 O.s.p. a preto odporkyni náhradu trov odvolacieho konania nepriznal.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je prípustný ďalší riadny opravný prostriedok.