Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 22. október 2015

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 19Co/219/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3112226145
Dátum vydania rozhodnutia: 22. 10. 2015

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Beáta Čupková
ECLI: ECLI:SK:KSTN:2015:3112226145.4

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky JUDr. Beáty Čupkovej a sudkýň JUDr.
Aleny Záhumenskej a JUDr. Viery Škultétyovej v právnej veci navrhovateľa X., zastúpeného G. proti
odporcovi Q., o náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy, na odvolanie navrhovateľa proti
rozsudku Okresného súdu Trenčín, č.k. 11C/357/2012-96 zo dňa 17. apríla 2014, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok okresného súdu p o t v r d z u j e .

Odporcovi sa náhrada trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa zamietol návrh, ktorým sa navrhovateľ domáhal zaplatenia
majetkovej škody vo výške 175 Eur a nemajetkovej ujmy vo výške 1.051,08 Eur z dôvodu nesprávneho
úradného postupu Okresného súdu Trenčín. Odporcovi náhradu trov konania nepriznal. Po právnej
stránke svoje rozhodnutie odôvodnil § 3 ods. 1 písm. d), § 9 ods. 1, § 17 ods. 1, 2, 3 zákona č. 514/2003
Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a § 44 ods. 8 Exekučného poriadku

účinného v čase podania predmetného návrhu. Okresnému súdu Trenčín bola dňa 11.01.2005 doručená
žiadosť súdneho exekútora P.. V. A., so sídlom v O. o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie vo veci
oprávneného: X., B. proti povinnému: F. F., XXX, K. K.. Uznesením Okresného súdu Trenčín zo
dňa 21.04.2005, č.k. 26Er/42/2005-14 v spojení s potvrdzujúcim uznesením Krajského súdu v Trenčíne
zo dňa 15.07.2005, č.k. 5CoE/91/2005-23 zároveň exekučný súd žiadosť súdneho exekútora o udelenie
poverenia v časti o vymoženie trov právneho zastúpenia, trov notára za spísanie notárskej zápisnice

a zmluvnej pokuty v celkovej výške 128,76 Eur zamietol. Následne bol dňa 20.09.2010 Okresnému
súdu Trenčín doručený návrh oprávneného na zmenu exekútora na súdneho exekútora P.. J. A., so
sídlom Exekútorského úradu I. XX, B.. Okresný súd Trenčín uznesením zo dňa 11.04.2012 pod č.k.
26Er/42/2005-32, EX 29/2005 vyhovel návrhu oprávneného a poveril vykonaním exekúcie súdneho
exekútora P.. J. A.. Navrhovateľ sa domáhal náhrady škody z titulu nesprávneho úradného postupu,
spočívajúceho v tom, že došlo k omeškaniu s vydaním rozhodnutia exekučného
súdu, a to až po veľmi dlhej dobe, nie teda v primeranej lehote od podania návrhu na zmenu

súdneho exekútora. Z vykonaného dokazovania mal súd za preukázané, že exekučný súd rozhodol o
predmetnom návrhu tak, že 569. deň po jeho doručení vydal príslušné uznesenie, ktorým vyhovel návrhu
oprávneného na zmenu súdneho exekútora. Navrhovateľ sa domáhal náhrady skutočnej škody
vo výške 175 Eur, spočívajúcej v nákladoch na mzdy zamestnancov, na stratu ich času, tiež správu
pohľadávky, nákladoch na urgencie a zisťovanie stavu konania. Navrhovateľ však žiadnym dôkazom
nepreukázal výšku skutočných nákladov a ani výpočet čiastkových súm spôsobenej škody, uvedených

v návrhu. Okrem toho nebola splnená zákonná podmienka príčinnej súvislosti medzi vzniknutou škodou
a konaním exekučného súdu, pretože nutnosť spravovať pohľadávku oprávneného zapríčinil povinný
tým, že neplnil svoj dlh a oprávnený musel prikročiť k vymáhaniu formou exekúcie. Ide o náklady, ktoréje možné zahrnúť do náhrady trov konania exekúcie a došlo by k dvojitému plneniu. Z týchto dôvodov
súd žalobu v tejto časti zamietol ako nedôvodnú, keď navrhovateľ neuniesol dôkazné bremeno a na
podporu svojich tvrdení nepredložil žiaden relevantný dôkaz. Pokiaľ ide o náhradu nemajetkovej ujmy v

peniazoch, súd bol toho názoru, že v prejednávanej veci by stačilo iba samotné konštatovanie porušenia
práva a nie sú dôvody na priznanie náhrady v peniazoch s prihliadnutím na dôvody uvedené
v § 17 ods. 3 citovaného zákona, a to najmä z dôvodu, že navrhovateľ nepreukázal, že by povinný
subjekt zanikol v dôsledku trvania exekučného konania. Navrhovateľ poukazoval na vyvolanie v návrhu
spomenutých rizík, avšak je všeobecne známe a počíta sa pri každom podnikaní, že existuje určité riziko

podnikania. Z uvedených dôvodov súd zamietol žalobu aj v časti náhrady nemajetkovej ujmy,
nakoľko takýto nárok nepovažoval za dôvodný. O trovách konanie súd prvého stupňa rozhodol podľa
§ 142 ods. 1 O.s.p. tak, že úspešnému odporcovi nepriznal náhradu trov konania proti neúspešnému
navrhovateľovi, pretože žiadnu nežiadal a ani mu žiadna nevznikla.

Proti tomuto rozsudku podal včas odvolanie navrhovateľ z dôvodov, že v konaní došlo k vadám

uvedeným v § 221 ods. 1 O.s.p., a to, že v spojení s § 205 ods. 2 písm. a) O.s.p. sa mu postupom
súdu odňala možnosť konať pred súdom, v spojení s § 221 ods. 1 písm. f) O.s.p., v konaní rozhodoval
vylúčený sudca (§ 205 ods. 2 písm. a) O.s.p. v spojení s § 221 ods. 1 písm. g) O.s.p.), súd prvého stupňa
nesprávne právne posúdil podľa § 205 ods. 2 písm. a) O.s.p. v spojení s § 221 ods. 1 písm.
h) O.s.p., súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy,

zároveň dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam. Doteraz zistený
skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti, dôkazy, ktoré doteraz neboli uplatňované
a rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Namietal, že súd
prvého stupňa vec prejednal v neprítomnosti odporcu a jeho právneho zástupcu, postupujúc podľa § 101
ods. 2 O.s.p. s tým, že navrhovateľ riadne a včas požiadal o zrušenie pojednávania. Navrhovateľ

uskutočnilpodanie,ktorýmupovedomilsúd oskutočnostiachnasvedčujúcichktomu,žesudcu,
ktorému bola vec pridelená systémom súdneho manažmentu, je potrebné z konania vylúčiť, pričom
okolnosť,žeodvolacísúdnevzhliadolvoznačenýchveciachaskutočnostiachdôvodnavylúčeniesudcu,
nič nemení na tom, že v očiach navrhovateľa a objektívne v očiach verejnosti nemožno tohto sudcu
považovať za nestranného. Poukázal na rozhodovaciu prax iných krajských súdov. Uviedol, že konečné

rozhodnutie vo veci súdom (vylúčeným sudcom) neprichádzalo v čase jeho vydania do úvahy aj preto,
že súd v rovnakom rozhodnutí rozhodol aj o zamietnutí návrhu na prerušenie konania podľa § 109
ods. 2 O.s.p., proti ktorému legálne pripustil odvolanie. Súd sa nedostatočne oboznámil s podmienkami,
za ktorých je možné viesť konanie, keď ignoroval žiadosť navrhovateľa o odročenie nariadeného
pojednávania z dôležitého dôvodu. Nemal možnosť vyjadriť sa k tvrdeniam odporcu, z ktorých súd pri

svojom rozhodovaní vychádzal a zachytil ich aj v odôvodnení svojho rozhodnutia. Súd sa tiež dopustil
viacerých omylov, keď konštatoval, že navrhovateľom namietané lehoty na vydanie rozhodnutia boli
dodržané, avšak v odôvodnení prezentované časové úseky tomu nenasvedčujú. Namietal porušenie
svojho práva na kontradiktórne konanie, kedy navrhovateľ ako strana konania nebol oboznámený s
obsahom dôkazov a prednesov, nemal možnosť sa k týmto dôkazom o prednesom vyjadriť

a sám nemal možnosť navrhnúť dôkazy na podporu svojich protitvrdení. Kontradiktórnosť súdneho
procesu sa neobmedzuje len na oprávnenie vyjadrovať sa k tvrdeniam protistrany, ale vzťahuje sa aj
na rovnaké oprávnenie voči dôkazom, ktoré súd získal z vlastnej iniciatívy. Čo sa týka skutočnosti, že
v danej veci nebolo možné rozhodnúť bez nariadenia pojednávania, poukázal na skutočnosť, že súd
vykonal dokazovanie, ktorého obsah a rozsah si bez uvedenia akéhokoľvek dôvodu určil sám. Poukázal

tiež na judikatúru Ústavného súdu, koncepciu spravodlivého súdneho konania s tým, že kontradiktórnosť
súdneho procesu sa neobmedzuje len na oprávnenie vyjadrovať sa k tvrdeniam protistrany,
ale aj na rovnaké oprávnenie voči dôkazom, ktoré súd získal z vlastnej iniciatívy,
pričom nie je ani dôležité to, či tieto skutočnosti boli známe iba jednej strane, alebo žiadnej z nich.
Súd vykonal dokazovanie listinami, ktorých pôvod nie je v odôvodnení rozhodnutia

poznateľnýaniejezrejmé,čiišloolistinyzaloženévexekučnomspise.Súdbeznariadeniapojednávania
doplnil skutkový základ dokazovaním, ktorého obsah a rozsah si určil sám, kedy navrhovateľ žiadal
vykonať dokazovanie všetkými listinami, ktoré tvoria exekučný spis. Súd sa v odôvodnení rozhodnutia
zaoberal len škodou, ktorá mala súvisieť so správou pohľadávky počas nečinnosti súdu a opisuje ju
ako škodu, ktorá vznikla v príčinnej súvislosti s konaním dlžníka povinného. Súd však úplne

ignoroval všetky tvrdenia o majetkovej škode, ktorá vznikla z titulu na udržiavanie a správy informačného
systému a z titulu výdajov na administratívne spracovanie textov, publikačné výdaje,
poštovné a telekomunikačné výdaje. Z odôvodnenia rozsudku vôbec nie je zrejmé, akou úvahou
súddospelkpresvedčeniu,žemajetkováškodanevznikla.Rovnakosatovšaktýkachýbajúcichdôvodovpri nemajetkovej ujme. Navyše napriek tomu, že skutkový dej a skutkový základ v tomto konaní
je jedinečný, odôvodnil súd svoje negatívne rozhodnutie rovnakými dôvodmi opísanými tými istými
vetami ako v iných svojich rozhodnutiach. Nesúhlasil tiež s tvrdením, že náklady na správu pohľadávky

počas nečinnosti súdu zapríčinil dlžník, teda povinný. Pravým právnym titulom je v danej veci nesprávny
úradný postup exekučného súdu a za ten dlžník nemôže niesť zodpovednosť. Navrhovateľ hodlal v
konaní pred súdom prostredníctvom vykonaného pojednávania predložiť dôkazy o výške majetkovej
škody, a to aj prostredníctvom znaleckého posudku, ktorého vyhotovenie si zabezpečil.
Poukázal tiež na skutočnosť, že aj po podaní žaloby škoda ďalej narastá. Súd vo svojom rozhodnutí

vôbec nevysvetlil, prečo nekonštatoval, že došlo k porušeniu práva žalobcu na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov. Sám súd zistil, že o návrhu nebolo rozhodnuté v zákonom stanovenom čase a pre
túto nečinnosť a nesprávny úradný postup nenašiel žiaden objektívne udržateľný ospravedlňujúci dôvod.
Rozhodnutiesúdujepretovnútornerozpornéanapriektomu,žesúdzistilporušenieprávanekonštatoval
ho a na tejto chybe postavil svoje rozhodnutie o nepriznaní nemajetkovej ujmy navrhovateľovi. Uviedol,
že sú irelevantné úvahy súdu o tom, aké spôsoby judikovania pohľadávky si navrhovateľ zvolil a tiež sú

irelevantné úvahy o podstate a rozsahu podnikateľského rizika. Všetky a akékoľvek problémy, ktoré boli
vyvolané v právnej sfére navrhovateľa nerešpektovaním zákonnej lehoty zo strany exekučného súdu,
svedčia o potrebe nastoliť spravodlivosť poskytnutím finančnej satisfakcie za porušené práva.. Žiadal
preto, aby krajský súd ako súd odvolací zrušil napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa a vec mu vrátil
na opätovné prejednanie.

Odporca sa k podanému odvolaniu písomne nevyjadril.

Krajský súd v Trenčíne vec preskúmal podľa § 212 ods. 1 O.s.p. bez nariadenia odvolacieho
pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p. a dospel k záveru, že napadnutý rozsudok okresného súdu je

potrebný ako vecne správny potvrdiť podľa § 219 ods. 1 O.s.p., pričom v náväznosti na
§ 219 ods. 2 O.s.p. sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s vecne správnym a vyčerpávajúcim
odôvodnením súdu prvého stupňa, na ktoré v celom rozsahu poukazuje.

Súd prvého stupňa neporušil právo účastníkov konania na spravodlivý proces, nakoľko v hodnotení

skutkovýchzisteníneabsentuježiadnarelevantnáskutočnosťalebookolnosť,naopaksúdprvéhostupňa
ich náležitým spôsobom v celom súhrne posúdil aj náležite vyhodnotil (nález Ústavného súdu Slovenskej
republiky,sp.zn.IIIÚS36/2010).Jehoúvahyadôvodypodporujúpríslušnýzáveronedôvodnostinároku
navrhovateľa. Rozhodnutie súdu je presvedčivé, premisy zvolené v rozhodnutí, rovnako aj záver, ku
ktorým na základe týchto premís súd prvého stupňa dospel sú pre právnickú, ale i laickú verejnosť

prijateľné, racionálne aj spravodlivé.

Navrhovateľ založil svoj nárok v prejednávanej veci na tom skutkovom základe, že exekučný súd
nerozhodol o návrhu na zmenu súdneho exekútora v zákonom stanovenom čase. V rámci vyčíslenia
výšky uplatnenej nemajetkovej ujmy vychádzal z omeškania exekučného súdu a upozornil, že tento bol

bezdôvodne nečinný viac ako 573 dní.

Ako konštatoval súd prvého stupňa dňa 20.09.2010 bol Okresnému súdu Trenčín doručený návrh
oprávneného na zmenu súdneho a exekučný súd uznesením zo dňa 11.04.2012, č.k. 26Er/42/2005-32
návrhu oprávneného na zmenu súdneho exekútora vyhovel a poveril vykonaním exekúcie nového

súdneho exekútora. Odo dňa doručenia návrhu na zmenu súdneho exekútora až do vydania
predmetného uznesenia exekučného súdu pod odpočítaní 30-dňovej zákonnej lehoty uplynula
doba 539 dní.

Odvolací súd však zdôrazňuje, že čo sa týka postupu súdu v exekučnom konaní s

poukazom na § 44 ods. 6 Exekučného poriadku účinného do 31.08.2005 právna úprava neustanovovala
povinnosť exekučného súdu rozhodnúť o návrhu na zmenu súdneho exekútora do 30 dní od doručenia
návrhu. S ohľadom na § 238 ods. 1, 2 Exekučného poriadku sa na predmetné exekučné konania
vzťahovala práve právna úprava platná do 31.08.2005, podľa ktorej sa mali dokončiť dovtedy začaté
exekučné konania, nakoľko exekučné konanie v predmetnej veci bolo začaté dňa 11.01.2005, kedy

bol súdnemu exekútorovi doručený návrh na vykonanie exekúcie a žiadosť súdneho exekútora o
udelenie poverenia na vykonanie exekúcie bolo súdu doručená dňa 11.01.2005. Z uvedeného vyplýva,
že postupom exekučného súdu nemohlo dôjsť k prieťahom v súdnom konaní, a tým k nesprávnemu
úradnému postupu.Zároveň odvolací súd zdôrazňuje, že čo sa týka nesprávneho úradného postupu v dôsledku prieťahov
v exekučnom konaní, je nutné konštatovať, že existenciu zbytočných prieťahov v súdnom konaní môže

určiť len Ústavný súd Slovenskej republiky, ktorý má právomoc rozhodovať o porušení ústavných práv
fyzických a právnických osôb. Napriek tomu súd poukazuje na judikatúru Ústavného súdu Slovenskej
republiky (1ÚS 27/02, 1ÚS 197/03, 1ÚS 38/04), podľa ktorej dôvodom na odmietnutie
sťažnosti ako zjavne neopodstatnenej je aj zistenie, že sa postup všeobecného súdu nevyznačoval
takýmivýznamnýmiprieťahmi,ktorébybolomožnékvalifikovaťakozbytočnéprieťahy.Niekaždýzistený

prieťah v súdnom konaní má nevyhnutne za následok porušenie základného práva na prerokovanie
veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky. S ohľadom na
konkrétne okolnosti veci sa totiž postupom dotknutého súdu nemusí vyznačovať takými významným
prieťahmi, ktoré by bolo možné kvalifikovať ako zbytočné prieťahy. V zmysle záverov Ústavného
súdu potom možno konštatovať, že vydanie rozhodnutia o zmene súdneho exekútora za stavu, kedy
exekučnému súdu neplynula zákonná lehoty na jeho vydanie, v lehote 539 dní od doručenia návrhu

oprávneného na zmenu súdneho exekútora, nemožno považovať za prieťahy v súdnom konaní, ktoré
by mali nevyhnutne za následok porušenie základného práva na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov.
Preto odvolací súd zdôrazňuje, že na to, aby bolo možné zaoberať sa samotnou skutočnou škodou,
prípadne ušlým ziskom by bolo potrebné v prvom rade konštatovať, že došlo k nesprávnemu úradnému

postupu tak, ako to predpokladá ust. § 9 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z.

V náväznosti na vyššie uvedené je potom nutné uviesť, že na to, aby sa ďalej súd mohol zaoberať
prípadnou nemajetkovou ujmou, tak ako to predpokladá ust. § 17 ods. 1, 2, 3 zákona č. 514/2003 Z.
z. by v prvom rade muselo dôjsť k nesprávnemu úradnému postupu. Pokiaľ vychádzame zo základnej

premisy, že k nesprávnemu úradnému postupu zo strany exekučného súdu vôbec nedošlo, nie je dôvod
sa v prejednávanej veci zaoberať ani prípadnou výškou nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa ods. 2
citovaného zákona.

Čo sa týka jednotlivých odvolacích námietok, odvolací súd nezistil, že by bola navrhovateľovi postupom

súdu odňatá možnosť konať pred súdom, že by vo veci rozhodoval vylúčený sudca, prípadne, že by
súd nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, ani že súd dospel k
nesprávnymskutkovýmzisteniamnazákladevykonanýchdôkazovažerozhodnutiesúduprvéhostupňa
vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Súd prvého stupňa neporušil právo účastníkov konania na spravodlivý proces s tým, že neobstojí
námietka zo strany navrhovateľa v tom smere, že v prejednávanej veci rozhodoval vylúčený sudca.
Ako vyplýva z obsahu spisu súdu prvého stupňa o námietke navrhovateľa ohľadom námietky zaujatosti
sudcu, ktorému bola vec pridelená na prejednanie bolo právoplatne rozhodované uznesením Krajského
súdu v Trenčíne zo dňa 17.10.2012 pod sp. zn. 19NcC/56/2012-9, kedy krajský súd rozhodol,

že sudkyňa Okresného súdu Trenčín P.. V. A. nie je vylúčená z prejednania a rozhodovania veci. Čo sa
týka samotnej námietky ohľadom rozhodovania vylúčeným sudcom, odvolací súd zdôrazňuje, tak ako
bolo uvedené už v predchádzajúcom rozhodnutí, že dôvodom na vylúčenie sudcu nie je bez ďalšieho
ani to, že vykonáva súdnictvo na súde, ktorý údajne podľa tvrdenia navrhovateľa svojim nesprávnym
úradným postupom v inej právnej veci založil zodpovednosť odporcu za majetkovú a nemajetkovú

ujmu v zmysle zákona 514/2003 Z. z. Odvolací súd tiež poukazuje na to, že Ústavný súd SR opakovane
odmietol sťažnosti navrhovateľa, ktorými namietal porušenie svojich základných práv na súdnu ochranu
a spravodlivý proces z dôvodu, že odvolací súd nevylúčil všetkých sudcov súdov prvého stupňa, pričom
svoj nárok odvodzuje od postupu tohto súdu prvého stupňa.

Rovnako ďalšie odvolacie námietky zo strany navrhovateľa neobstoja z dôvodu, že súd prvého stupňa
na prejednanie veci nariadil pojednávanie, ktorého termín vytýčil na 17.04.2014, čím
účastníkom konania vytvoril predpoklady pre uplatnenie možnosti vyjadriť sa ku všetkým skutočnostiam,
ktoré považujú pre rozhodnutie vo veci za podstatné. Na predmetnom pojednávaní sa navrhovateľ
zároveň mohol oboznámiť s obsahom vyjadrenia odporcu k návrhu na začatie konania, predmetného

pojednávania sa však napriek riadne doručenému predvolaniu nezúčastnil, rovnako ako ani odporca,
preto nemožno uzavrieť, že by v danej súvislosti navrhovateľovi bola súdom prvého stupňa odňatá
možnosť vyjadriť sa k tvrdeniam odporcu v konaní. Túto možnosť navrhovateľ nevyužil ani po
poučení podľa § 120 ods. 4 O.s.p. o tom, že všetky dôkazy a skutočnosti musí predložiťalebo označiť najneskôr do vyhlásenia uznesenia, ktorým sa končí dokazovanie a vo veciach, v ktorých
sa nenariaďuje pojednávanie podľa § 115a O.s.p., najneskôr do vyhlásenia rozhodnutia vo veci samej,
pretože na dôkazy a skutočnosti predložené a označené neskôr súd neprihliada. Skutočnosti a dôkazy

uplatnené neskôr sú odvolacím dôvodom len za podmienok uvedených v § 205a. Poučenie súdu prvého
stupňa podľa § 120 ods. 4 O.s.p. bolo doručené právnemu zástupcovi navrhovateľa dňa 25.02.2014,
ako to vyplýva z obsahu spisu súdu prvého stupňa.

Navrhovateľ v množstve svojich podaní na súdoch tvrdí, že súd mu svojim postupom odňal možnosť

konať pred súdom, avšak ako bolo vyššie konštatované, v danej veci bolo nariadené pojednávanie na
konkrétny termín, navrhovateľ bol riadne a včas predvolaný bez ospravedlnenia sa nedostavil
s tým, že na pojednávaní sa súd prvého stupňa oboznámil s obsahom spisu a obsahom
exekučného spisu súdu. Pokiaľ teda súd prvého stupňa na pojednávaní vykonal
dôkazy navrhované navrhovateľom a poskytol možnosť obom účastníkom zúčastniť sa pojednávania,
čím mali možnosť vyjadriť sa k dôkazom, resp. navrhnúť ďalšie dôkazy na preukázanie

svojich tvrdení, takýmto postupom súdu prvého stupňa nedošlo k porušeniu princípov kontradiktórnosti,
princípu rovnosti zbraní ako základných definičných prvkov práva na spravodlivé súdne konanie. Súd
prvého stupňa preto v prejednávanej veci dodržal zásadu priamosti, ústnosti vykonávania dôkazov ako
jednu zo základných zásad občianskeho súdneho konania, ktorú zaručuje nielen Ústava (čl.
48 ods. 2), ale aj Dohovor (čl. 6 ods. 1), keďže táto zásada je súčasťou práva účastníkov konania

na spravodlivé prejednanie veci týkajúce sa ich občianskych práv a záväzkov. Postupom súdu prvého
stupňa preto nedošlo k porušeniu práva vyjadriť sa ku každému z vykonaných dôkazov v zmysle čl. 48
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, k porušeniu zásad priamosti a ústnosti vykonávaných
dôkazov a kontradiktórnosti sporového konania.

Zároveň odvolací súd na záver dodáva, že pokiaľ sa navrhovateľ vo svojom odvolaní domáha z hľadiska
skutkového deja jedinečnosti daného deja, ktorý súd prvého stupňa odôvodnil úplne rovnakými dôvodmi,
odvolací súd zdôrazňuje, že samotný návrh, ako aj podané odvolanie sú z väčšej časti zmätočné a
nezakladajú sa na skutkových zisteniach, pretože podstata odvolacích dôvodov zo strany navrhovateľa
spočíva v nacyklostilovaných dôvodov, ktoré sa z 90 % nevzťahujú na prejednávaný prípad.

Odvolací súd rovnako nezistil, že by súd prvého stupňa v prejednávanej veci aplikoval nesprávne právne
predpisy a preto v konečnom dôsledku rozhodnutie ako vecne správne potvrdil.

O náhrade trov odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 224 ods. 1 v spojení s § 142

ods. 1 a § 151 ods. 1, 2 O.s.p., kedy úspešnému odporcovi v konaní náhrada trov odvolacieho konania
priznaná nebola, nakoľko tento si žiadne trovy odvolacieho konania neuplatnil a z obsahu spisu mu trovy
odvolacieho konania nevyplývajú.

Rozhodnutie bolo senátom prijaté jednohlasne.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e p r í p u s t n é .