Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 29. október 2015

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 7Co/177/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8114230181
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 10. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Branislav Breza

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2015:8114230181.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Branislava Brezu a sudcov JUDr.

Moniky Juskovej a JUDr. Anny Kovaľovej v právnej veci žalobcu POHOTOVOSŤ s. r. o., so sídlom v
Bratislave, na ul. Pribinovej č. 25, právne zastúpeného Fridrich Paľko s. r. o., so sídlom v Bratislave, na
ul. Grósslingovej č. 4 proti žalovanému Slovenská republika - Ministerstvo spravodlivosti SR, so sídlom
v Bratislave, na Župnom námestí č. 13, o náhradu škody a nemajetkovej ujmy, o odvolaniach účastníkov
proti rozsudku Okresného súdu Prešov zo dňa 19. 2. 2015, č. k. 9C/299/2014-38 a o odvolaní žalobcu
proti uzneseniu Okresného súdu Prešov zo dňa 23. 4. 2015, č. k. 9C/299/2014-67 takto jednohlasne

r o z h o d o l :

Potvrdzuje rozsudok s výnimkou výroku o porušení práva žalobcu na prerokovanie veci bez zbytočných

prieťahov.

Zrušuje rozsudok vo výroku o porušení práva žalobcu na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
a v tejto časti konanie zastavuje.

Potvrdzuje uznesenie.

Žalobca nemá právo na náhradu trov odvolacieho konania a žalovanému sa ich náhrada nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

Prvostupňový súd napadnutým rozsudkom návrh žalobcu na prerušenie konania zamietol. Zároveň
rozhodol o porušení práva žalobcu na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov v konaní vedenom na
Okresnom súde Humenné pod sp. zn. 15Er 328/2009 a v prevyšujúcej časti žalobu zamietol. Žalobcovi
a žalovanému náhradu trov konania nepriznal.

Vykonaným dokazovaním mal za preukázanú skutočnosť, podľa ktorej predmetom konania je náhrada
škody a nemajetkovej ujmy spôsobenej nesprávnym úradným postupom prvostupňového súdu pri

rozhodovaní o žiadosti súdneho exekútora o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie vo veci 15Er
328/2009 Okresného súdu Humenné. V tomto exekučnom konaní žiadosť o udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie bola podaná dňa 26.05.2009. Dňa 3.11.2009 bola právnemu zástupcovi
oprávneného zaslaná výzva na predloženie zmluvy o úvere a všeobecných obchodných podmienok,
pričom oprávnený na túto výzvu nereagoval. Uznesením zo dňa 22.6.2011 bola žiadosť o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie zamietnutá. Rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť dňa 15.7.2011.

Podľa ustanovenia § 9 ods. 1, ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri
výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov, štát zodpovedá za škodu spôsobenú nesprávnym
úradným postupom. Za nesprávny úradný postup sa považuje aj porušenie povinnosti orgánu verejnej
moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote, nečinnosť orgánu verejnejmoci pri výkone verejnej moci, zbytočné prieťahy v konaní alebo iný nezákonný zásah do práv,
právom chránených záujmov fyzických osôb a právnických osôb. Právo na náhradu škody spôsobenej
nesprávnym úradným postupom má ten, komu bola takým postupom spôsobená škoda.

Exekučný poriadok v § 44 ods. 2 ustanovuje 15 dňovú lehotu na vydanie poverenia na vykonanie
exekúcie v prípade, že exekučný súd nezistí rozpor žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie
alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom. Ústavný súd vo viacerých
rozhodnutiach vyslovil názor, že táto lehota neplatí v prípade negatívneho rozhodnutia exekučného súdu

o žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, pričom uvedené platilo aj pred 01. 06. 2010.
Okrem toho rozhodnutie, ktorým sa zamietla žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie nie je
rozhodnutím nezákonným, pretože v danom prípade nebola žiadnym príslušným orgánom konštatovaná
nezákonnosť takého rozhodnutia.

Pri posudzovaní primeranosti dĺžky konania je nutné vziať do úvahy dve zložky práva na spravodlivý

proces, a to právo účastníka, aby jeho vec bola prejednaná a rozhodnutá v primeranej dobe, a zároveň
všeobecnú požiadavku, aby v konaní bolo postupované v súlade s právnymi predpismi a bola zaistená
spravodlivá ochrana práv účastníka. Je teda zrejmé, že v prípadoch keď pre rozhodnutie súdu nie je
zákonom určená lehota, nie je možné vychádzať z nejakej abstraktnej doby konania, ktorá by mohla
byť z pohľadu zákona č. 514/2003 Z.z. považovaná za primeranú. Je treba prihliadať ku konkrétnym

okolnostiam individuálneho prípadu.

Pri skúmaní existencie prieťahov v konaní v individuálnom prípade je potrebné prihliadať k zložitosti
prípadu, chovaniu poškodeného, postupu príslušných orgánov a významu konania pre poškodeného.
Konanie súdu v prípade podania žiadosti súdneho exekútora o vydanie poverenia smeruje buď k vydaniu

poverenia (úplného alebo čiastočného) alebo k zamietnutiu žiadosti. Ani konanie, ktorého výsledkom je
zamietnutie poverenia nemôže trvať neobmedzene ale iba primeranú lehotu.

Vo veci 15Er 328/2009 Okresného súdu Humenné žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie
bola zamietnutá až po 25-tich mesiacoch od jej podania.

Od účinnosti zákona č. 514/2003, t. j. od 1.7.2004, konštatovanie porušenia práva na konanie bez
prieťahov je žalovateľným nárokom, ktorý možno uplatniť proti štátu ako jeden z právnych prostriedkov
uspokojenia nemajetkovej ujmy (škody) spôsobenej nesprávnym úradným postupom orgánu verejnej
moci. Nárok na náhradu škody proti štátu v zmysle zákona č. 514/2003 je občianskoprávnym nárokom.

Prejednanie takéhoto nároku, ako aj rozhodnutie o ňom patrí do právomoci všeobecného súdu. V
súvislosti s právomocou ústavného súdu vyplývajúcou z 51. 127 Ústavy Slovenskej republiky je potrebné
rozlišovať medzi konaním o ústavnej sťažnosti v zmysle tohto 51ánku, a konaním, predmetom ktorého je
nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom.
Uvedené rozlišovanie vylu5uje kolíziu právomoci medzi ústavným súdom a všeobecným súdom.

Vzhľadom na vyššie uvedené súd mohol aj bez návrhu žalobcu vo výroku rozsudku konštatovať
nesprávny úradný postup. V tejto súvislosti sa komparatívne poukázalo na českú právnu úpravu a
rozhodnutie NS ČR vo veci sp. zn. 30 Cdo/1684/2010.

Pokiaľ ide o náhradu škody, túto súd nepriznal. Tvrdená majetková ujma, ktorá mala vzniknúť tým,
že pohľadávka pôvodne priznaná rozhodcovským rozsudkom nemôže byť viac priznaná právoplatným
rozhodnutím súdu, žalobcovi nevznikla.

Podľa ustanovenia § 112 Občianskeho zákonníka, ak veriteľ v premlčacej dobe uplatní právo na

súde alebo u iného príslušného orgánu a v začatom konaní riadne pokračuje, premlčacia doba od
tohto uplatnenia po dobu konania neplynie. To platí aj o práve, ktoré bolo právoplatne priznané
a pre ktoré bol na súde alebo u iného príslušného orgánu navrhnutý výkon rozhodnutia. Je teda
zrejmé, že napriek zamietnutiu žiadosti, nič nebránilo žalobcovi uplatniť si pohľadávku znovu na súde,
pričom by exekučné konanie nemalo žiadny vplyv na premlčaciu dobu. Ničotný rozhodcovský rozsudok

samozrejme prekážku res iudicata nepredstavuje. Navyše škoda spôsobená stratou pohľadávky môže
byť žalobcovi priznaná pri prieťahoch v súdnom konaní iba vtedy, ak by preukázal, že v konaní by uspel
a zároveň, že jeho pohľadávka by bola aj reálne vymožiteľná.Taktiež žalobcovi nebola priznaná nemajetková ujma v peniazoch, nakoľko morálne zadosťučinenie je
postačujúce. Medzi základné prvky imateriálnej ujmy právnickej osoby patria skutočnosti viažuce sa k
právnickej osobe ako samostatnému právnemu celku. Nemožno však úplne opomenúť nepríjemnosti

spôsobené členom vedenia spoločnosti a zohľadniť ich, aj keď v obmedzenej miere.

Pri nepriznaní imateriálnej ujmy v peniazoch súd prihliadal na to, že žalobcom bola obchodná spoločnosť
vyznačujúca sa problematickým spôsobom podnikania, ako to vyplýva aj z príloh k vyjadreniu k
žalobe predložených žalovaným, čo samozrejme nepriaznivo ovplyvňuje jej povesť. Okrem toho

rozhodcovským rozsudkom judikované právo žalobcovi nepatrilo pre neplatnosť rozhodcovskej zmluvy.
Z hľadiska žalobcu nešlo ani o konanie pre neho s osobitným významom. Žalobca nepreukázal, aby
práve posudzovaným exekučným konaním došlo k nepriaznivému ovplyvneniu jeho podnikateľských
postupov, nakoľko ďalej na nebankovom trhu poskytovania peňažných prostriedkov masívne podniká
a zároveň sú neustále jeho praktiky predmetom množstva súdnych konaní týkajúcich sa ochrany práv
spotrebiteľov.

Za podstatné pre nepriznanie nemajetkovej ujmy v peniazoch, sa považovala skutočnosť, že návrh na
vykonanie exekúcie sa týkal sumy 00,04 Eur, čo z pohľadu ekonomického postavenia oprávneného
možno považovať za procesnú šikanu.

S prihliadnutím na vyššie uvedené súd prvého stupňa rozhodol tak, ako je to uvedené vo výrokovej časti
napadnutého rozsudku.

Ďalej zamietol i návrh žalobcu na prerušenie konania do právoplatného skončenia veci vedenej na
Okresnom súde Prešov pod sp. zn. 6C/6/2010. Ustanovenie § 109 ods. 2 písm. c) O.s.p. umožňuje súdu,

ak neurobí iné vhodné opatrenia prerušiť konanie, v ktorom sa rieši otázka, ktorá môže mať význam pre
rozhodnutiesúdu,aleboaksúddalnatakétokonaniepodnet.Voveci,vktorejbolipoloženéprejudiciálne
otázky, ide o žalobu, kde voči žalobcovi bola vymožená pohľadávka judikovaná rozhodcovským súdom
a súd žiadosť o udelenie poverenia nezamietol, resp. exekúciu nezastavil. Ide teda presne o opačnú
situáciu, aká je v prejednávanej veci. Pre prejednávanú vec je dôležité, že k zamietnutiu žiadosti o

udelenie poverenia došlo aplikáciou vnútroštátneho práva a nie práva komunitárneho. Je teda zrejmé,
že odpoveď na položené prejudiciálne otázky, nemôže mať vplyv na prejednávanú vec. Navyše na
prerušenie konania podľa § 109 ods.2 písm. c) O.s.p. nie je právny nárok ale postup podľa uvedeného
ustanovenia závisí na úvahe súdu.

Proti tomuto rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobca. Navrhol rozhodnutie
zrušiť a vec vrátiť na nové prejednanie. Ako dôvod uviedol, že vo veci sa rozhodlo na základe a s
použitím inšpirácie novou právnou úpravou obsiahnutou v ustanovení § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003
Z. z.. V právnom štáte a osobitne v spravodlivom súdnom konaní nie je možné, aby súd interpretoval
hmotné právo platné v čase vzniku právnej skutočnosti a založenia zodpovednostného právneho vzťahu

pomocouhmotnéhopráva,ktorésastalosúčasťouprávnehoporiadkuažpovznikuprávnejskutočnostia
potom,čouždošlokzaloženiuzodpovednostnéhoprávnehovzťahu.Aksúdzaložilsvojerozhodnutiena
takejtoneprípustnejinterpretácii,dopustilsanesústredenéhopostupu,ktorýmádôsledokvnesprávnosti
súdneho rozhodnutia. Súd bol pri svojom rozhodovaní jednoznačne viazaný ustanovením § 9 ods. 1
zákona č. 514/2003 Z. z. v znení účinnom pred prijatím zákona č. 412/2012 Z. z. a nemohol interpretovať

toto ustanovenie prostredníctvom § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. v znení zákona č. 412/2012 Z. z.
pretože svojím rozhodnutím aplikoval princíp priamej retroaktivity, čo je neprípustné.

Stav právnej neistoty existuje vždy do času kým nedôjde ku konečnému rozhodnutiu. V danom prípade
zákonodarca vytvoril legitímnu sféru tolerancie trvania právnej neistoty
určením zákonnej lehoty. Súdu neprislúši polemizovať o vhodnosti limitácie dĺžky konaní zákonnými
lehotami. Musí aplikovať platné právo a akékoľvek úvahy de lége ferenda sú neprípustným súdnym

aktivizmom, na ktorom nemožno založiť meritórne rozhodnutie. Navyše súd svojimi úvahami úplne
neguje doposiaľ vytvorenú a stabilizovanú judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva v Štrasburgu,
ktorá je základom štandardu ochrany základných práv v Európe a teda aj práva na spravodlivý súdny
proces a osobitne práva na prerokovanie veci v primeranom čase. Štrasburský súd opakovane uviedol,že zodpovednosť štátu za prieťahy v konaní vzniká aj vtedy, ak súdy konajú náležité, ale dĺžku konania
ovplyvňujú mimosúdne faktory ako napr. nárast ekonomickej trestnej činnosti, rozsah nevybavenej
súdnej agendy atď. Je to predovšetkým štát, ktorý musí plniť svoj pozitívny záväzok vo vzťahu k právu

na prerokovanie veci v primeranej lehote. Žalobca takýto záväzok nemá.

Žalobca predložil ako dôkaz o vzniku škody znalecký posudok č. 1/2014 vypracovaný Znaleckým
ústavom Ekonomickej univerzity v Bratislave. Uvedeným posudkom je jednoznačne preukázané, že
nesprávny úradný postup mal na žalobcu negatívny dopad a objektívne spôsobil zníženie jeho majetku.

Okrem toho, ak bol súdu doručený v čase predchádzajúcom nariadenému súdnemu pojednávaniu
návrh žalobcu na prerušenie konania z dôvodu, že prebieha konania o prejudiciálnej otázke, ktorou
je rozhodnutie o porušení práva žalobcu na zákonného sudcu a práva na nestranný súd na základe
ústavnej sťažnosti podanej na Ústavnom súde SR bol súd povinný pred samotným rozhodnutím vo veci
samej o tomto návrhu osobitne rozhodnúť.

Proti rozsudku, a to konkrétne proti výroku o porušení práva žalobcu na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov podal včas odvolanie i žalovaný. Poukázal, že odôvodnenie rozhodnutia je v
tejto časti nepreskúmateľné, zmätočné, nedáva odpovede na základné otázky, ktoré sa v súvislosti
s prezentovaným záverom objavujú. Ustanovenie § 17 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. celkom
zjavne podmieňuje priznanie náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch minimálne uskutočnením úvahy,

že konštatovanie porušenia práva nie je v danom prípade dostatočným zadosťučinením. Samotné
ustanovenie 17 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. ale neupravuje v akej forme, či podobe má byť
konštatovanie porušenia práva uskutočnené a určite neustanovuje možnosť, aby všeobecný súd
výrokom rozsudku konštatoval porušenie práva. Nesprávnym je i záver o tom , že súd môže priznať
zadosťučinenie vo forme konštatovania porušenia práva i bez výslovného návrhu žalobcu. Tento záver

bol odôvodnený len strohým odkazom na rozhodnutie Najvyššieho súdu Českej republiky vo veci 30Cdo
1684/2010 a komparatívnym poukázaním na českú právnu úprava. Česká právna úprava je v danej
otázke odlišná a preto neobstojí ani odkaz na rozhodnutie Najvyššieho súdu Českej republiky. Súd v
konaní o náhradu škody spôsobenej pri výkone verejnej moci je viazaný petitom a nemôže poskytnúť
zadosťučinenie, ktorého sa žalobca nedožadoval a ktoré nebolo predmetom jeho žaloby. Žalovaný preto

žiadal, aby rozsudok v napadnutej časti bol zmenený a žaloba zamietnutá. Alternatívne požadoval
rozhodnutie v napadnutej časti zrušiť a vec vrátiť na ďalšie konanie, prípadne rozsudok v napadnutej
časti zrušiť a konanie v tejto časti zastaviť.

Odvolacísúdvzmyslezásaduvedenýchvustanovení§212O.s.p.preskúmalnapadnutýrozsudokspolu

s konaním, ktoré mu predchádzalo, vec prejednal bez nariadenia pojednávania v súlade s ustanovením
§ 214 ods. 2 O.s.p. a zistil, že len odvolanie žalovaného je opodstatnené.

Vo veci, s výnimkou výroku o porušení práva žalobcu na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov,
sa v dostatočnom rozsahu zistil skutkový stav a zo zistených skutočností bol vyvodený správny právny

záver. Keďže ani v priebehu odvolacieho konania sa na týchto skutkových a právnych zisteniach nič
nezmenilo, odvolací súd si osvojil náležité a presvedčivé odôvodnenie rozhodnutia prvostupňovým
súdom, na ktoré v plnom rozsahu odkazuje.

Pokiaľ ide o námietku žalobcu poukazujúcu na nemožnosť aplikácie ustanovenia § 9 ods. 2 zákona

č. 514/2003 Z.z. v znení účinnom od 1.1.2013 táto je právne bezvýznamná. Pri rozhodovaní sa totiž
vychádzalo z ustanovenia § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. v znení účinnom do 31.12.2012.

V danom prípade nesprávny úradný postup má spočívať v nedodržaní 15 - dňovej zákonnej lehoty
stanovenej ustanovením § 44 ods. 2 Exekučného poriadku na udelenie poverenia na vykonanie

exekúcie. Táto 15 - dňová zákonná lehota sa výslovne vzťahuje na prípady, ak súd po preskúmaní
žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrhu na vykonanie exekúcie a exekučného titulu
nezistí rozpor žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu na vykonanie exekúcie
alebo exekučného titulu so zákonom. Ak zistí rozpor žiadosti alebo návrhu alebo exekučného titulu
so zákonom žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zamietne. Pre zamietnutie žiadosti

Exekučný poriadok žiadnu zákonnú lehotu neurčuje.

Zákon č. 514/2003 Z. z. v ust. § 9 ods. 1 upravuje zodpovednosť štátu za škodu spôsobenú nesprávnym
úradným postupom, za ktorý považuje aj porušenie povinnosti orgánu verejnej moci urobiť úkon alebovydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote. V preskúmavanej veci k zamietnutiu žiadosti o
udelenie poverenia došlo postupom vyplývajúcim z ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku po zistení,
že žalobcom predložený rozhodcovský rozsudok nie je spôsobilým titulom pre vykonanie exekúcie. Bol

teda zistený rozpor exekučného titulu so zákonom, v dôsledku čoho k vydaniu poverenia na vykonanie
exekúcie ani objektívne dôjsť nemohlo.

Pri rozhodovaní o zamietnutí žiadosti o udelenie poverenie na vykonanie exekúcie žiadna zákonná
lehota porušená nebola a teda nie je naplnený jeden zo základných predpokladov pre priznanie náhrady

škodyanemajetkovejujmy,ktorýmjenesprávnyúradnýpostupspočívajúcivporušenípovinnostiorgánu
verejnej moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote.

Vo vzťahu k tej časti odvolania, v ktorej sa hovorí o potrebe rozhodnúť o návrhu žalobcu na prerušenie
konania z dôvodu, že prebieha konanie o prejudiciálnej otázke, ktorou je rozhodnutie o porušení práva
žalobcu na zákonného sudcu a práva na nestranný súd na základe ústavnej sťažnosti podanej na

Ústavnom súde SR je potrebné dodať, že zo strany žalobcu takýto návrh v čase predchádzajúcom
nariadenému súdnemu pojednávaniu doručený nebol. Takéto návrhy žalobca podával len v tých
prípadoch, keď súdy nezohľadnili ním namietanú zaujatosť všetkých sudcov súdu rozhodujúceho
konkrétnu exekučnú vec, v ktorej malo dôjsť k nesprávnemu úradnému postupu zakladajúcemu podľa
tvrdení žalobcu nárok na náhradu škody a nemajetkovej ujmy. V prejednávanej veci námietke zaujatosti

vyhovené bolo
a vec prejednával iný súd než ten, ktorý konal v exekučnej veci. Žalobca podal iba návrh na prerušenie
konania podľa ustanovenia § 109 ods. 2 písm. c) O.s.p. podaním zo dňa 13.2.2015 v súvislosti s
prebiehajúcim konaním na Okresnom súde Prešov pod sp. zn. 7C/6/10, o ktorom ale prvostupňovým
súdom rozhodnuté bolo.

S prihliadnutím na uvedené odvolací súd postupom vyplývajúcim z ustanovenia § 219 ods. 1 O.s.p.
napadnutý rozsudok, s výnimkou výroku o porušení práva žalobcu na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov, potvrdil.

Zároveň zrušil rozsudok vo výroku o porušení práv žalobcu na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov a v tejto časti konanie zastavil v súlade s ustanovením § 221 ods. 1 písm. e/ a ods. 2 O.s.p..

Žaloba predstavuje jednu z procesných podmienok konania vo veciach, v ktorých nie je možné začať
konanie aj bez návrhu. Aj bez návrhu v zmysle ustanovenia § 81 ods. 1 O.s.p. môže súd začať

konanie vo veciach starostlivosti o maloletých, konanie o vyslovenie prípustnosti, prevzatia alebo
držania v ústave zdravotníckej starostlivosti, konanie o spôsobilosti na právne úkony, opatrovnícke
konanie, konanie o vyhlásenie za mŕtveho, konanie o dedičstve a ďalšie konania, kde to pripúšťa
zákon. V prejednávanom spore predmetom konania sú nároky uplatnené žalobcom podľa ustanovení
zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene

niektorých zákonov. Tento právny predpis vo svojich ustanoveniach neumožňuje, aby o niektorom z
nárokov vyplývajúcich z tohto predpisu bolo možné rozhodnúť i bez návrhu. Vychádzajúc z obsahu
žaloby žalobca sa domáhal medzitýmnym rozsudkom rozhodnúť o základe veci tak, že žalovaný je
zodpovedný za škodu vzniknutú nesprávnym úradným postupom Okresného súdu Humenné, pretože
tento nerozhodol o žiadosti o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie v exekučnom konaní vedenom

pre pohľadávku žalobcu, ktorá vznikla neplnením záväzku vyplývajúceho zo zmluvy o úvere postupom,
v ktorom by správne interpretoval a aplikoval ustanovenie § 44 ods. 2 Exekučného poriadku a následne
rozsudkom rozhodnúť o povinnosti žalovaného zaplatiť žalobcovi z titulu majetkovej škody sumu 250,76
Eur a z titulu nemajetkovej ujmy 20,15 Eur. Žalobca teda nepožadoval rozhodnúť o porušení práva
žalobcu na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. Súd prvého stupňa teda rozhodol o porušení

práva žalobcu na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov napriek tomu, že žalobca sa takéhoto
nároku vôbec nedomáhal.

Ďalším rozhodnutím a to uznesením zo dňa 23.4.2015 č.k. 9C/299/2014-67 bola žalobcovi uložená
povinnosť zaplatiť súdny poplatok za odvolanie.

Vo včas podanom odvolaní žalobca navrhol uvedené uznesenie zrušiť. Ako dôvod uviedol, že podľa
položky č. 7a Sadzobníka súdnych poplatkov sa poplatok vyrubuje za žalobu na náhradu škody
spôsobenej nezákonným úradným rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávnym úradnýmpostupom. Ako vyplýva z tejto definície spoplatneného úkonu spoplatneniu podlieha len podanie žaloby
na náhradu škody. Spoplatneniu nepodliehajú ďalšie úkony vo veci samej ako sú odvolanie, dovolanie
a pod., ako je tomu pri položke 1 Sadzobníka súdnych poplatkov. Žalobcovi bola v rozpore so zákonom

č. 71/1992 Zb. v znení neskorších predpisov uložená poplatková povinnosť v prípade, kde ju nemal.
Takéto konanie zo strany súdu predstavuje zásah do základného práva žalobcu na súdnu
ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1
Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v spojení s čl. 12 ods. 1 a čl. 13
ods. 1 písm. a) Ústavy SR. Navyše podľa ustanovenia § 18ca zákona č. 71/1992 Zb. v znení neskorších

predpisov z úkonov navrhnutých alebo za konania začaté do 30.09.2012 sa vyberajú poplatky podľa
predpisov účinných do 30.09.2012 i keď sa stanú splatnými po 30.09.2012. V danom prípade bola žaloba
žalobcom podaná pred 01.10.2012 a konanie sa teda začalo pred účinnosťou zákona č. 286/2012 Z. z.
a preto je nutné v súvislosti s odvolaním aplikovať právny stav platný do 30.09.2012.

Po preskúmaní veci odvolacím súdom sa ani tento opravný prostriedok žalobcu nepovažoval za

dôvodný.

Len na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia je potrebné poukázať na skutočnosť, podľa
ktorej žalobcovi ako odvolateľovi (§ 2 ods. 4 zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za
výpis z registra trestov v znení neskorších predpisov) poplatková povinnosť vznikla podaním odvolania

(§ 5 ods. 1 písm. a) zákona č. 71/1992 Zb. v znení neskorších predpisov). Odvolacie konanie je
samostatným konaním, v ktorom odvolací súd rozhoduje o odvolaní. Odvolaním možno napadnúť
rozhodnutie súdu prvého stupňa, pokiaľ to zákon nevylučuje (§ 201 O.s.p.). S účinnosťou od 01.10.2012
konanie vo veciach náhrady škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo
jeho nesprávnym úradným postupom nie je oslobodené od poplatku. Podľa ustanovenia § 5 ods. 1 písm.

a) zákona č. 71/1992 Zb. v znení neskorších predpisov, poplatková povinnosť vzniká podaním návrhu,
odvolania a dovolania alebo žiadosti na vykonanie poplatkového úkonu, ak je poplatníkom navrhovateľ,
odvolateľ a dovolateľ. Podľa ustanovenia § 18ca tohto právneho predpisu, z úkonov navrhnutých alebo
za konania začaté do 30.09.2012 sa vyberajú poplatky podľa predpisov účinných do 30.09.2012 i keď
sa stanú splatnými po 30.09.2012. V predmetnej veci odvolanie bolo podané po 30.09.2012 a preto

súd prvého stupňa správne postupoval, ak žalobcovi uložil povinnosť zaplatiť súdny poplatok za ním
podané odvolanie.

Odvolací súd preto podľa ust. § 219 ods. 1 O.s.p. napadnuté uznesenie potvrdil.

O trovách odvolacieho konania rozhodol podľa ustanovenia § 224 ods. 1 O.s.p. v spojení s ustanovením
§ 142 ods. 1 O.s.p.. Dôvodom takéhoto rozhodnutia o trovách bola skutočnosť, že v konaní úspešnému
žalovanému žiadne trovy nevznikli.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.