Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 21. november 2018

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 11Co/203/2017

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2316209963
Dátum vydania rozhodnutia: 21. 11. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Katarína Arnouldová

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2018:2316209963.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu: Mgr. Katarína Arnouldová a sudcov:

JUDr. Silvia Hýbelová a Mgr. Fedor Benka v právnej veci žalobkyne: U. U., nar. XX.XX.XXXX, bytom
N. XXXX/XX, F., právne zastúpená: Mgr. Peter Kupka, advokát so sídlom Hlavná 23, Trnava, proti
žalovanému: P. U., nar. XX.XX.XXXX, so sídlom T. XXX, právne zastúpený: JUDr. Pavol Gráčik, advokát
so sídlom Farská 40, Nitra, o vrátenie daru, o odvolaní žalobkyne proti rozsudku Okresného súdu
Galanta zo dňa 13. apríla 2017, č.k. 8C/242/2016-123, takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .

II. Žalovaný m á n á r o k na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100%.

o d ô v o d n e n i e :

1. Rozsudkom, napadnutým odvolaním, súd prvej inštancie žalobu zamietol (výrok I.) a priznal
žalovanému voči žalobkyni právo na náhradu trov konania vo výške 100 % (výrok II.).

2. Svoje rozhodnutie súd prvej inštancie odôvodnil právne aplikáciou ust. § 3 ods. 1, § 630 Občianskeho
zákonníka, § 255 ods. 1, 2, § 262 ods. 1, 2 Civilného sporového poriadku, a vecne tým, že žalobkyňa
nepreukázala, či vôbec došlo k daru 13.000 eur žalovanému a takisto nepreukázala také správanie
žalovaného voči žalobkyni, ktoré by bolo hrubým porušením dobrých mravov.

3. Súd prvej inštancie dôvodil, že zákon spája možnosť vrátenia daru so splnením nasledovných
predpokladov: a) správanie obdarovaného voči darcovi alebo jeho rodine, b) správanie darcu vykazuje
znaky hrubého porušenia dobrých mravov. Pri naplnení uvedených predpokladov, darca má možnosť
žiadať obdarovaného o vrátanie daru. Z možnosti požiadať obdarovaného o vrátenie daru vyplýva, že
pre uvedenie do pôvodného stavu sa vyžaduje, aby darca tak urobil jednostranným právnym úkonom
adresovanýmobdarovanému.Prihrubomporušenídobrýchmravovjepotrebnézohľadniťpredovšetkým

intenzitu, dĺžku a dôsledky porušovania dobrých mravov obdarovaným. Všeobecne možno za hrubé
porušenie dobrých mravov považovať porušenie značnej intenzity alebo porušenie, ktoré možno označiť
ako sústavné. Môže ísť o fyzické násilie, hrubé urážky, ale aj neposkytnutie potrebnej pomoci. Ako
sústavné je podľa judikatúry možné považovať najmenej trikrát opakované porušenie dobrých mravov.
Nie každé správanie, ktoré nie je v súlade so spoločensky uznávanými pravidlami slušného správania,
napĺňaznaky§-u630Občianskehozákonníka.Právodarcunavráteniedarunezakladákaždénegatívne
správanie sa obdarovaného voči darcovi. Toto právo nevzniká pri prostej nevďačnosti ani pri menej

významnom porušení dobrých mravov obdarovaným (R 31/1999). Predpokladom vrátenia daru je len
také negatívne správanie, ktoré možno hodnotiť ako hrubé porušenie dobrých mravov. To sa musí
vyznačovať určitou intenzitou alebo sústavnosťou. Znaky skutkovej podstaty vrátenia daru podľa §-u
630 Občianskeho zákonníka nenapĺňa iba nevďak, ojedinelý exces v správaní obdarovaného, prípadnereakcie na nevhodné správanie darcu. Musí ísť o také správanie, ktoré s ohľadom na všetky okolnosti
konkrétneho prípadu možno kvalifikovať ako hrubé porušenie dobrých mravov (33 Cdo 2781/2009 NS
ČR). Za hrubé porušenie dobrých mravov obdarovaným nemožno považovať nenavštevovanie darcu

pri príležitosti sviatkov a jeho životných jubileí (R 31/1999). Medzi sporovými stranami bolo sporné, či
vôbec došlo k daru a tiež to, k akému incidentu došlo dňa 4.6.2014. Nanajvýš je sporná existencia
daru. Kým matka žalobkyne tvrdila, že peniaze vo výške 13.000 eur darovali dcére pred svadbou,
otec tvrdil, že peniaze boli darované po svadbe a následne ich dcéra darovala žalovanému. Dar
žalobkyne žalovanému vo výške 13.000 eur je v konaní priamo vyvrátený listinným dôkazom a to listom

právnej zástupkyne žalobkyne zo dňa 24.7.2014. V tomto liste advokátka konajúca v mene žalobkyne
bez akýchkoľvek pochybností uvádza, že žalobkyňa sumu 13.000 eur investovala do nehnuteľnosti
žalovaného. Tieto tvrdenia sú opakovane konštatované v listine o uznaní dlhu, kde žalobkyňa, za ktorú
konala advokátka, uvádza, že suma 13.000 eur bola investovaná žalobkyňou do výstavby a zariadenia
rodinného domu v T. so súpisným číslom XXX. Tieto skutočnosti advokátka mohla vedieť len od svojej
klientky - žalobkyne, pričom advokátka je povinná riadiť sa príkazmi svojej klientky. S týmito listinami

sa prakticky zhoduje vyjadrenie žalovaného, ktorý taktiež tvrdil, že žalobkyňa z peňazí, ktoré vniesla do
manželstva, investovala do jeho domu. Nie je sporné, že žalobkyňa vniesla do manželstva so žalovaným
sumu 13.000 eur, ktorú dostala od svojich rodičov. V spore však bolo preukázané, že žalobkyňa sumu
13.000 eur nedarovala žalovanému, ale tieto peniaze boli investované do nehnuteľnosti vo vlastníctve
žalovaného. Čo sa týka svedeckých výpovedí rodičov žalobkyne, tieto súd prvej inštancie hodnotil ako

nehodnoverné. Súd prvej inštancie bol toho názoru, že svojimi výpoveďami rodičia žalobkyne pre ňu
chceli získať finančný efekt. V prípade, že by aj bolo došlo k daru 13.000 eur žalovanému, nebola
naplnená druhá podmienka na vrátenie daru a to hrubé správanie žalovaného voči žalobkyni resp.
členom jej rodiny. Žalobkyňa sa odvoláva na incident, ktorý sa mal odohrať dňa 4.6.2014. Existencia
tohto incidentu však preukázaná nebola v takej intenzite ako to uviedla žalobkyňa. O uvedenom

incidente, ktorý by ju bol tak hlboko ranil žalobkyňa nehovorí v návrhu na rozvod manželstva, kde bola
popísaná genéza manželstva a vzťahu medzi žalobkyňou a žalovaným. O dni 4.6.2014 sa žalobkyňa
nezmienila ani pri výsluchu v konaní o rozvod manželstva. Súd prvej inštancie bol toho názoru, že dňa
4.6.2014 došlo k hádke medzi sporovými stranami, k akej dochádzalo bežne medzi nimi, a že táto
hádka žiadnym spôsobom neprekročila medze, ktoré by boli dôvodom na prípadné vrátenie daru. O

tom svedčí aj fakt, že týždeň po tomto incidente žalobkyňa so žalovaným a ich spoločnou dcérou odišli
na dovolenku do Chorvátska. Na základe vykonaného dokazovania súd prvej inštancie konštatoval, že
medzi sporovými stranami nedošlo k daru vo výške 13.000 euro a že správanie sa žalovaného voči
žalobkyni nemožno charakterizovať ako hrubé porušenie dobrých mravov. Strana žalobkyne sa snažila
dokázať aj prostredníctvom svedkov, že žalovaný sa hrubo správa voči svojej dcére, resp. že sa o

ňu nezaujíma, avšak žalovaný preukázal, že si riadne plní svoju vyživovaciu povinnosť, mesačne na
dcéru prispieva sumou 150 eur a tiež, že mal záujem stretávať sa so svojim dieťaťom a za tým účelom
prostredníctvom SMS správy kontaktoval žalobkyňu, avšak bezvýsledne. V správaní sa žalovaného voči
svojej dcére súd prvej inštancie nevidel dôvod na to, aby mohol charakterizovať jeho správanie ako
rozpornésdobrýmimravmi.Keďževsporemalúspechžalovaný,súdprvejinštanciezaviazalžalobkyňu,

aby mu nahradila 100% trov konania.

4. Proti tomuto rozsudku v celom rozsahu podala žalobkyňa v zákonnej lehote odvolanie, ktoré
odôvodnila ustanovením § 365 ods. 1 písm. b), f), h) Civilného sporového poriadku. Rozsudok je podľa
nej formalistický a nepreskúmateľný pre nezrozumiteľnosť a nedostatok dôvodov. Žalobkyňa naďalej

považuje uplatnený nárok za dôvodný, čo bolo dostatočne presvedčivo v súdnom konaní aj preukázané.
Súd v rozpore s § 220 ods. 2 CSP jasne a výstižne nevysvetlil, prečo nevychádzal z vykonaných
dôkazov (výsluchov svedkov) a zároveň chýba aj ich riadne vyhodnotenie súdom, čím bolo porušené
právo žalobkyne na spravodlivý súdny proces, pričom poukázala na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR z
15.7.2010, sp. zn. 5 Cdo 106/2010. Poukázala na jednoznačnú výpoveď G. G. na súdnom pojednávaní

dňa 26.01.2017, ktorý potvrdil, že žalobkyňa darovala peňažnú sumu 13.000,- eur žalovanému v
mesiaci máj 2011 po svadbe, čo potvrdil na súdnom pojednávaní pri výsluchu aj ďalší svedok E.
G.. Neobstojí spochybňovanie uvedených svedkov ako blízkych osôb žalobkyne (čo samo o sebe
nemôže byť v žiadnom prípade dôvodom ich údajnej neobjektivity), ktorých výpovede sa zhodujú v
rozhodujúcichrelevantnýchčastiach(vznikdarovacejzmluvy,zmluvnéstranyapredmetdarovania)aich

výpovede sa zhodujú aj s výpoveďou žalobkyne. Uvedenými výsluchmi bolo jednoznačne preukázané
predmetné darovanie medzi žalobkyňou ako darcom a žalovaným ako obdarovaným. Súd hodnotil ako
nehodnoverné výpovede rodičov žalobkyne, pretože rodičia žalobkyne tým chceli údajne získať finančný
efekt pre žalobkyňu, ktorá argumentácia ale nemôže obstáť, odhliadnuc od toho, že je nepreskúmateľnápre nedostatok dôvodov k takým úvahám, samotná takáto príliš voľná úvaha súdu je bez bližšieho
vysvetlenia, z čoho súd vyvodzuje ním tvrdenú snahu rodičov žalobkyne „získať finančný efekt" pre
žalobkyňu. Zdôraznila, že samotný vzťah príbuzenstva k žalobkyni nemôže svedkov diskvalifikovať ako

nehodnoverných. Súd nesprávne vyvodil záver o neexistencii predmetného darovania predovšetkým
z listu predchádzajúceho právneho zástupcu žalobkyne zo dňa 24.07.2014, čím si nekriticky osvojil
účelovú obranu žalovaného. Vzhľadom na výpoveď svedkov G. G. a E. G., nemôže v kontexte
dokazovania takýto argument súdu obstáť. Neobstojí účelová snaha žalovaného o spochybnenie
darovania sumy 13.000,- eur žalovanému od žalobkyne s poukazom na písomnú výzvu JUDr. U. I. v

mene žalobkyne zo dňa 24.07.2014 a na navrhované uznanie dlhu, ktorá výzva a návrh uznania dlhu
vychádzali z komunikačného defektu medzi žalobkyňou a jeho právnym zástupcom, čo žalobkyňa aj
logicky vysvetlila na súdnom pojednávaní (poukaz na skreslené informácie). Uvedenú výzvu ani návrh
na uznanie dlhu nepísala samotná žalobkyňa a podľa všetkého sa jednalo aj o odlišné právne posúdenie
veci právnym zástupcom žalobkyne. Žalobkyňa zdôraznila, že trvá na existencii darovacej zmluvy, sumu
13.000,- eur žalovanému darovala, pričom sa nestotožňuje so skutkovým opisom a právnym posúdením

z uvedenej písomnej výzvy JUDr. U. I. a návrhu na uznanie dlhu. Súd vôbec nevychádzal z nepriamych
dôkazov o predmetnom napadnutí (hrubé porušenie dobrých mravov) dňa 04.06.2014 ako dôvodu na
vrátenie daru poukazovanom v žalobe, ktoré v podstate vyplývalo z výsluchov všetkých svedkov na
súdnom pojednávaní (nepriame dôkazy) a súd tiež nesprávne vyhodnotil intenzitu udalosti ako hádku,
pričom z výsluchov svedkov vyplývalo napadnutie. Podľa súdu potvrdzuje intenzitu udalosti, t.j. hádku

účasť žalobkyne na dovolenke so žalovaným, čo však nemôže ako argument opäť obstáť, pretože
žalobkyňa logicky zdôvodnila svoju účasť na dovolenke vo vyjadrení zo dňa 21.10.2016, s čím sa súd
v odôvodnení nevysporiadal. Spoločnú dovolenku so žalovaným a dcérou absolvovala z dôvodu, že
chcela vykonávať riadnu starostlivosť o svoju dcéru na tejto dovolenke. Uvedená dovolenka ani nebola
plánovaná ako rodinná dovolenka, ale žalobkyňa chcela umožniť maloletej ísť k moru, pričom išlo o

výhodnú ponuku s minimálnymi nákladmi. Motiváciou žalobkyne bola predovšetkým zmena prostredia
pre maloletú, aj za cenu stresujúceho pobytu žalobkyne so žalovaným. Strach žalobkyne zo žalovaného
napriek tomu pretrvával, ale nakoľko na dovolenke boli aj spoloční známi, tak žalobkyňa predpokladala,
že bude v bezpečí. Opäť neobstojí príliš voľná úvaha súdu, že pokiaľ v podstate uvedené napadnutie
nebolo uvedené v návrhu na rozvod manželstva, tak neexistovalo, čo je však v zjavnom kontraste s

nepriamymi dôkazmi o napadnutí. Žalobkyňa na súdnom pojednávaní poprela (negatívna skutočnosť
sa nepreukazuje) a žalovaný žiadnym spôsobom nepreukázal existenciu sms-správy resp. iný spôsob
vyhľadávania kontaktu s maloletou čím neuniesol dôkazné bremeno. Nezáujem žalovaného o maloletú,
trvajúci od 25.06.2014 je bez ohľadu na plnenie vyživovacej povinnosti nepochybne vzhľadom na dĺžku
trvania okrem porušenia povinností podľa § 28 ods. 1 písm. a) ZOR aj hrubým porušením dobrých

mravov zo strany žalovaného vzhľadom na potrebu maloletej na budovanie plnohodnotného vzťahu so
svojim otcom ako aj jej vnútorné prežívanie vo veku dôležitom pre formovanie osobnosti. Ide teda tiež
o dôvod na vrátenie predmetného daru. Vzhľadom na vyššie uvedené je rozsudok vecne nesprávny.
Navrhla preto, aby odvolací súd zrušil napadnutý rozsudok a vec vrátil súdu prvej inštancie späť na
ďalšie konanie, resp. napadnutý rozsudok zmenil a žalobe vyhovel a priznal jej náhradu trov konania

v plnej výške.

5. Po uplynutí zákonnej lehoty na podanie odvolania doručila žalobkyňa doplnenie odvolania, v ktorom
poukázala na nesprávnosť rozhodnutia súdu o náhrade trov konania, keď na strane žalobkyne ako
nemajetnej osoby čiastočne oslobodenej od súdnych poplatkov sú dôvody hodné osobitného zreteľa,

odôvodňujúce aplikáciu § 257 CSP. Nepriznaním náhrady trov konania žalovanému nemôže byť
dotknutá majetková sféra žalovaného v takej miere, ako by bola dotknutá majetková sféra žalobkyne v
prípade priznania náhrady trov konania žalovanému, nakoľko majetkové pomery žalovaného sú výrazne
lepšie (napr. vlastníctvo nehnuteľnosti značnej hodnoty) ako majetkové pomery žalobkyne.

6. Žalovaný v písomnom vyjadrení k odvolaniu uviedol, že sa stotožňuje so závermi uvedenými
v napadnutom rozsudku. Pridržiaval sa svojich doterajších vyjadrení, popiera, že by medzi ním a
žalobkyňou došlo niekedy k uzatvoreniu darovacej zmluvy, predmetom ktorej malo byť darovanie
finančnej sumy vo výške 13.000,- eur. Žalobkyňa vytrvalo poukazuje na výpovede svojich rodičov, ktorí
podľa nej mali potvrdiť existenciu darovacej zmluvy, avšak žalovaný poukazuje na to, že samotná

žalobkyňa sa vo svojej výpovedi vyjadrila, že predmetné peňažné prostriedky vo výške 13.000,- eur
dostala darom od svojich rodičov už v apríli 2011 a následne, deň po ich svadbe mala žalovanému tieto
finančné prostriedky darovať v priestoroch domácnosti jej rodičov. V tejto súvislosti je však potrebné
poukázať na výpoveď otca žalobkyne, ktorý uviedol, že tieto peniaze oni ako rodičia darovali dcéreaž po svadbe. Výpoveď otca žalobkyne je v rozpore s výpoveďou samotnej žalobkyne, ako aj matky
žalobkyne, ktoré tvrdili, že peniaze mali byť darované žalobkyni ešte pred svadbou. Matka žalobkyne
dokonca uviedla, že peniaze darovala žalobkyni ona sama. Uvedené skutočnosti pre posúdenie merita

veci nie sú až tak podstatné, avšak poukazujú na rozpornosť jednotlivých výpovedi vo vzťahu k tomu,
kedymalodôjsťkdarovaniupredmetnejfinančnejsumyatýmajnejednoznačnosťcelejtejtoskutočnosti,
to znamená, či došlo k darovaniu nejakých finančných prostriedkov a ak áno, akým spôsobom, kedy
a komu. Záver o nedôveryhodnosti rodičov žalobkyne ako svedkov v tomto konaní potvrdzuje listinný
dôkaz, ktorý nebol v konaní relevantne spochybnený žiadnym iným dôkazom a síce písomná výzva,

vyhotovená niekdajšou právnou zástupkyňu žalobkyne - JUDr. U. I. zo dňa 24.07.2014, kde suma
13.000,- eur je spomínaná ako suma, ktorá patrila žalobkyni a ňou bola investovaná do rodinného domu
vo výlučnom vlastníctve žalovaného. Na základe tohto konania malo dôjsť podľa slov žalobkyne, ktoré
boli uvedené vo výzve zo dňa 24.07.2014, k vzniku bezdôvodného obohatenia na strane žalovaného.
Skutočnosť, že išlo presne o tú istú sumu, potvrdila samotná žalobkyňa, keď na otázku právneho
zástupcu žalovaného, prečo riešila otázku ohľadne vrátenia daru až v roku 2016, keď k darovaniu malo

dôjsťužvroku2014,odpovedala,žeonatoriešila,avšakdarjejžalovanýúdajnenechcelvrátiťavyzývať
na vrátenie daru mala žalovaného aj cez advokátku JUDr. I.. Týmto vyjadrením len potvrdila, že sa jedná
o tú istú sumu, ako bola spomínaná vo výzve zo dňa 24.07.2014, v ktorej však jednoznačne uviedla, že
sumu investovala do nehnuteľnosti žalovaného a žiadala ju vydať titulom bezdôvodného obohatenia,
pričom žiadne darovanie nebolo v tejto výzve ani len okrajovo spomenuté. Informácie vo vzťahu k

peniazom, ktoré od žalovaného žiadala, mohla pritom právna zástupkyňa mať jedine od samotnej
žalobkyne. Ak by aj žalobkyňa uviedla advokátke, že malo ísť o dar, ako to tvrdí aj v tomto konaní
a advokátka by to vyhodnotila inak, mala povinnosť svoju klientku poučiť. Argumentácia žalobkyne,
že písomnosti, ktoré mu boli doručené zo strany JUDr. I., neboli vyhotovované samotnou žalobkyňou,
čím chce žalobkyňa naznačiť, že nemala vedomosť o tom, čo sa v týchto písomnostiach píše, je

absurdné. Ak by si chcela žalobkyňa písať podania sama, nebola by splnomocnila na to advokáta. K
výhrade žalobkyne na nedostatočné odôvodnenie odkazuje žalovaný na judikatúru ESĽP, ktorá okrem
iného ustálila, že na nepodstatné veci nie je potrebné poskytovať vyčerpávajúce odôvodnenie. Nikto z
vypočutýchsvedkovnebolpriamymsvedkomakéhokoľvekfyzickéhonapadnutiažalobkynezjehostrany
a už vôbec nie je možné hovoriť o svedectve o konkrétnom napadnutí žalobkyne zo dňa 04.06.2014.

Rodičia žalobkyne, ani svedkovia V. G. a Ing. G. U., sa nijako nevyjadrili o konkrétnom napadnutí zo dňa
04.06.2014 a k tomu, či malo dôjsť v tento deň k žalobkyňou uvádzanému napadnutiu. Svedkovia sa
obracali na ničím neoverené vyjadrenia ich spoločnej maloletej dcéry, ktorá v čase údajného fyzického
napadnutia, mala necelé 3 roky. Posledná svedkyňa JUDr. U. X. potvrdila len to, že keď k nej žalobkyňa
prišla, povedala jej, že sa so žalovaným pohádala. Pokiaľ ide o požiadavku žalobkyne na aplikáciu

ust. § 257 CSP, žalovaný s poukazom na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa
13.10.2010, sp.zn. 2 Obo 89/2010 považuje argumentáciu žalobkyne v tomto smere za absolútne
irelevantnú, a bolo namieste, aby sa v plnej miere aplikovala zásada úspechu v konaní. Žiadal, aby
odvolací súd napadnutý rozsudok potvrdil a aby mu priznal aj nárok na náhradu trov odvolacieho
konania.

7. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 Civilného sporového poriadku, ďalej len CSP) po zistení,
že odvolanie podala včas oprávnená osoba (§ 359 a § 362 ods. 1 CSP) proti rozhodnutiu, proti ktorému
je tento opravný prostriedok prípustný (§ 355 ods. 1 CSP), postupom bez nariadenia odvolacieho
pojednávania preskúmal napadnutý rozsudok, ako aj konanie mu predchádzajúce v medziach daných

rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379, 380 CSP) a dospel k záveru, že odvolaniu žalobkyne nie je
možné vyhovieť, pretože napadnutý rozsudok je vecne správny.

8. Predmetom konania vedeného na súde prvej inštancie pod sp. zn. 8C/242/2016 bola žaloba o vrátenie
daru 13.000 eur s príslušenstvom. Predmetom odvolacieho konania je preskúmanie správnosti postupu

a rozhodnutia súdu prvej inštancie, ktorým žalobu zamietol a žalovanému priznal voči žalobkyni právo
na náhradu trov konania v rozsahu 100 %.

9. Pretože odvolací súd v plnom rozsahu preberá súdom prvej inštancie zistený skutkový stav, ktorý
vykonal dokazovanie v rozsahu potrebnom pre posúdenie žalobou uplatneného nároku, jeho výsledky

jednotlivo i vo vzájomných súvislostiach správne vyhodnotil a napokon dospel k správnym skutkovým
záverom a pretože odvolací súd v celom rozsahu zdieľa i právne závery súdu prvej inštancie vo veci,
ktorý na vec aplikoval správne hmotnoprávne ustanovenia a tieto v súvislosti s danou vecou i správne
vyložil, s poukazom na ustanovenie § 387 ods. 2 CSP odvolací súd odkazuje na písomné vyhotovenierozsudku súdu prvej inštancie. Odvolací súd ani s prihliadnutím na odvolacie argumenty žalobkyne
nenachádza dôvod, pre ktorý by sa mal od záverov súdu prvej inštancie odchýliť, a iba k odvolacím
argumentom žalobkyne dopĺňa nasledovné:

10. Žalobkyňa vytýkala prvoinštančnému súdu, že napadnutý rozsudok je formalistický a
nepreskúmateľný pre nezrozumiteľnosť a nedostatok dôvodov a odvolateľke nie je zrejmé, z akých
dôkazov súd vychádzal. Odvolací súd však takúto vadu nezistil.

11. Základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR zaručuje, že každý sa môže
domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v
prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Podľa konštantnej judikatúry
Ústavného súdu SR (napr. IV.ÚS 77/2002, IV.ÚS 299/2004) do obsahu základného práva na súdnu
ochranu patrí aj právo každého na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej
normy, ktorá môže mať základ v platnom právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých

medzinárodných zmluvách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom, ktorý
predpisuje zákon. Nejde o porušenie základného práva na súdnu ochranu a práva na spravodlivý
proces, ak súd nerozhodne podľa predstáv účastníka konania a jeho návrhom nevyhovie, ak je takéto
rozhodnutie súdu v súlade s objektívnym právom. Do práva na spravodlivý proces nepatrí právo
účastníka konania, aby sa súd stotožnil s jeho právnymi názormi, návrhmi na vykonanie dokazovania a

hodnotením dôkazov. Právo na spravodlivý proces je naplnené tým, že súd zistí (po vykonaní dôkazov
a ich vyhodnotení) skutkový stav a po použití relevantných právnych noriem vo veci rozhodne, za
predpokladu, že skutkové a právne závery nie sú svojvoľné, neudržateľné a neboli prijaté v zrejmom
omyle súdu, ktorý by poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces.

12. Súčasťou základného práva na súdnu ochranu je aj právo na zákonu zodpovedajúce odôvodnenie,
ktorého štruktúra bola rámcovo upravená do 30.06.2016 v § 157 ods. 2 O.s.p. a v súčasnosti v § 220
ods. 2 CSP.

13. Podľa § 220 ods. 2 CSP, v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa žalobca domáhal, aké

skutočnosti tvrdil, aké dôkazy označil, aké prostriedky procesného útoku použil, ako sa vo veci vyjadril
žalovaný a aké prostriedky procesnej obrany použil. Súd jasne a výstižne vysvetlí, ako posúdil podstatné
skutkové tvrdenia a právne argumenty strán, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, ktoré
dôkazy vykonal, z ktorých dôkazov vychádzal a ako ich vyhodnotil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté
dôkazy a ako vec právne posúdil, prípadne odkáže na ustálenú rozhodovaciu prax. Súd dbá, aby

odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.

14. Po preskúmaní napadnutého rozsudku mal odvolací súd za to, že jeho odôvodnenie spĺňa všetky
kritériá vyplývajúce z ustanovenia § 220 CSP, nakoľko obsahuje jasné a výstižné vysvetlenie, ako
súd prvej inštancie posúdil podstatné skutkové tvrdenia a právne argumenty strán, ktoré skutočnosti

považoval za preukázané a ktoré nie, ktoré dôkazy vykonal, z ktorých dôkazov vychádzal a ako ich
vyhodnotil, a tiež ako vec právne posúdil, pričom odkázal na ustálenú rozhodovaciu prax, na základe
čoho je potrebné uzavrieť, že odôvodnenie rozsudku je presvedčivé. V danom prípade niet dôvodu
považovať rozsudok za nepreskúmateľný, ako odvolateľka tvrdila. Súd prvej inštancie svoje právne
závery vysvetlil zrozumiteľne a v dostatočnom rozsahu, takže z rozsudku celkom jednoznačne vyplývajú

dôvody, pre ktoré súd rozhodol práve takýmto spôsobom. Z jeho odôvodnenia jednoznačne vyplýva
vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov na strane jednej a právnymi
závermi na strane druhej, pričom právne závery súdu sú v súlade so skutkovými zisteniami.

15.Odvolateľkanesúhlasíshodnotenímdôkazovprvoinštančnýmsúdom,avšakodvolacísúdpripomína

to, čo už uviedol v bode 12 tohto rozsudku a síce, že do práva na spravodlivý proces nepatrí
právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a
hodnotením dôkazov. Vykonané dôkazy hodnotí súd podľa svojej úvahy a to každý dôkaz jednotlivo a
všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti. Voľné hodnotenie dôkazov súdom však neznamená ľubovôľu
hodnotenia. Zásada voľného hodnotenia dôkazov vyjadruje, že záver, ktorý si sudca urobí o pravdivosti

či nepravdivosti tvrdených skutočností vzhľadom na poznatky získané z vykonaných dôkazov, je vecou
vnútorného sudcovho presvedčenia a jeho logického myšlienkového postupu. Medzi skutočnosťami,
ktoré boli stranami sporu tvrdené, a ktoré boli predmetom dokazovania musí sudca už od začiatku
dokazovania rozlíšiť tie, ktoré sú vôbec pre spor rozhodné, z nich potom môže vylúčiť tie, o ktorýchmedzi stranami nebol spor. Podstatou zistenia skutkového stavu veci je teda úsudok sudcu o tom, ktoré
z rozhodných a sporných skutočností sú pravdivé, t. j. ktoré z nich bude považovať za preukázané
poznatkami získanými vykonaním jednotlivých dôkazov. Zákon nepredpisuje pravidlá, z ktorých by malo

vychádzať ako hodnotenie jednotlivých dôkazov, tak hodnotenie ich vzájomnej súvislosti. Je tomu tak
preto, že hodnotenie dôkazov je zložitý myšlienkový proces, ktorého podstatou sú jednak čiastkové,
jednak komplexné závery sudcu o vierohodnosti poznatkov získaných vykonaním dôkazov, ktoré sú
potom podkladom pre záver o tom, ktoré skutočnosti účastníkmi tvrdené má súd za preukázané, a ktoré
tak tvoria zistený skutkový stav.

16. Odvolateľka má za to, že prvoinštančný súd ignoroval skutkové zistenia vyplývajúce zo svedeckých
výpovedí jej rodičov a nekriticky si osvojil účelovú obranu žalovaného. Odvolací súd ale vytýkané
nedostatky v postupe súdu prvej inštancie nezistil. Súd prvej inštancie v tomto prípade vychádzal nielen
z listinných dôkazov a vyjadrení strán sporu ale vypočúval viacerých svedkov, s dôkazmi sa primerane
vysporiadal a ich vyhodnotením jednotlivo i vo vzájomnej súvislosti dospel k správnemu záveru, že síce

bolo preukázané, že žalobkyňa vniesla do manželstva so žalovaným sumu 13.000,- eur, ktorú dostala
od rodičov, avšak neuniesla dôkazné bremeno pokiaľ ide o tvrdenie, že išlo o dar žalovanému a rovnako
neuniesla dôkazné bremeno pokiaľ ide o tvrdenie, že správanie žalovaného voči nej alebo členom jej
rodiny možno považovať za hrubo porušujúce dobré mravy, pričom s týmito závermi sa odvolací súd
plne stotožňuje.

17. Žalobkyňa namietala, že nie je namieste spochybňovanie svedeckých výpovedí blízkych osôb
žalobkyne, ktorých výpovede sa zhodujú v rozhodujúcich skutočnostiach s jej výpoveďou, a samotný
blízky vzťah nemôže byť dôvodom ich údajnej neobjektivity. K tejto výhrade je treba uviesť, že
vierohodnosť určitého poznatku získaného vykonaním konkrétneho dôkazu a teda aj jeho význam z

hľadiska dôkazu pravdivosti či nepravdivosti skutkových tvrdení, súd hodnotí jednak izolovane a jednak
v porovnaní s poznatkami získanými vykonaním všetkých zostávajúcich dôkazov. V prvom prípade ide
o posúdenie vierohodnosti poznatku z hľadiska druhu dôkazného prostriedku a spôsobu, akým sa podľa
zákona dôkaz vykonáva. Takto pri svedeckej výpovedi sudca hodnotí najprv všeobecne vierohodnosť
výpovede s prihliadnutím na to, aký má svedok vzťah k účastníkom a k prejednávanej veci a aká

je jeho rozumová a duševná úroveň a ďalej vzhľadom na okolnosti, ktoré sprevádzali jeho vnímanie
určitých skutočností, vzhľadom na spôsob reprodukcie týchto skutočností, na chovanie pri výpovedi
a pod. Poznatky, ktoré získa týmto hodnotením obsahu svedeckej výpovede, potom sudca porovná
s poznatkami, ktoré získal na základe hodnotenia ostatných dôkazov a uváži, do akej miery sú tieto
poznatky súladné či protichodné, vzájomne sa doplňujúce a pod. Výsledkom celkového hodnotenia

dôkaznýchprostriedkovjepotomzáveropravdivostitvrdenýchskutočností,ktorýjepodkladomprezáver
o tom, či a do akej miery účastník splnil svoju povinnosť preukázať skutkové tvrdenia. Také hodnotenie
dôkazov, ktoré vyznie v záver, že pravdivosť skutkových tvrdení nemožno potvrdiť ani vylúčiť, povedie
k tomu, že rozhodnutie súdu vyznie nepriaznivo pre účastníka, ktorého pravdivosť tvrdení mala byť
preukázaná. (por. rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 4 M Cdo 14/2011 zo dňa

28.5.2012).

18. Ako už bolo uvedené vyššie, nebolo pochybností, že žalobkyňa skutočne vniesla do manželstva
so žalovaným sumu 13.000,- eur, ktorú dostala od rodičov, avšak žalobkyňa v konaní mala preukázať
existenciu darovacej zmluvy medzi ňou ako darkyňou a žalovaným ako obdarovaným, ktorej predmetom

mal byť práve tento peňažný dar vo výške 13.000,- eur. Keďže malo ísť o zmluvu, ktorá nebola uzavretá
písomne, a jej existenciu žalovaný popieral, vzhľadom k neexistencii písomnej darovacej zmluvy ťažisko
preukazovania zo strany žalobkyne spočívalo na nepriamych dôkazoch, ako svedecké výpovede,
prípadne nepriame listinné dôkazy. Žalobkyňa za relevantný dôkaz považovala najmä výpoveď svedkov
G. G. a E. G.. Nedá sa nesúhlasiť s tvrdením odvolateľky, že samotný vzťah príbuzenstva k žalobkyni

ich ako svedkov nemôže diskvalifikovať, v tomto prípade však bolo treba nahliadať na uvedený dôkaz
v kontexte svedkami uvádzaných skutočností a ostatných dôkazov, ktoré boli v konaní vykonané. Súd
prvej inštancie v odôvodnení napadnutého rozsudku na strane 6 poukázal na existujúce rozpory medzi
výpoveďou G. G. a E. G. a medzi výpoveďami týchto svedkov a písomnou výzvou právnej zástupkyne
žalobkyne zo dňa 24.7.2014. Svedkyňa E. G. na pojednávaní zo dňa 26.1.2017 (č.l. 77 spisu) uviedla aj

toto: „Ja som darovala dcére pred svadbou 13 000 eur.“ a „Na druhý deň po svadbe u nás moja dcéra
predo mnou darovala žalovanému 13 000 eur a povedala toto mi darovala mamička a ja to darujem
tebe.“ Svedok G. G. na pojednávaní zo dňa 26.1.2017 tvrdil o.i.: „My sme s manželkou mali úspory a 13
000 euro po svadbe v mesiaci máj 2011 sme darovali dcére.“ a „A ako mi dcéra povedala tieto peniazedarovala žalovanému.“ V tomto prípade svedecké výpovede jej rodičov síce vyznievajú v prospech
tvrdenia žalobkyne ( odhliadnuc od toho, že sa vyjadrenia svedkov nezhodujú, dokonca si v niektorých
častiach protirečia), avšak sú nepostačujúce na preukázanie existencie darovacej zmluvy a to tým viac,

že v konaní bol predložený listinný dôkaz - výzva zo dňa 24.07.2014, ktorou žalobkyňa prostredníctvom
svojej právnej zástupkyne žiadala žalovaného, aby jej sumu 13.000,- eur vydal titulom bezdôvodného
obohatenia, ku ktorému malo dôjsť tým, že žalobkyňa sumu investovala do jeho nehnuteľnosti. Zo
skutočností, opísaných v uvedenej listine niet pritom žiadnych pochybností, že ide o rovnakú sumu, ktorú
sa titulom vrátenia daru pokúša žalobkyňa získať v predmetnom konaní. Za takejto dôkaznej situácie

súd nemohol považovať tvrdenie žalobkyne o existencii darovacej zmluvy za preukázané. Správne pri
hodnotenídôkazovzvažovalstupeňdôkaznejsilykaždéhoznichamuselsazaoberaťajvierohodnosťou
dôkazov. Berúc do úvahy blízky príbuzenský vzťah medzi žalobkyňou a rodičmi ako svedkami, v tomto
prípade súd prvej inštancie správne posúdil vierohodnosť ich svedeckých výpovedí ako zníženú a takýto
dôkaz ( obzvlášť, keď ani svedecké výpovede sa nezhodovali) nemohol konkurovať predloženej listine,
ktorá v podstate tvrdenia žalobkyne o darovacej zmluve vyvracia. Aj podľa názoru odvolacieho súdu

bolo treba prikladať vyššiu dôkaznú silu označenej listine, ktorá obsahovala skutkové okolnosti a také
tvrdenia žalobkyne (i keď písané jej právnou zástupkyňou), ktoré boli celkom iné ako tie, čo tvrdila v
tomto konaní.

19. Pokiaľ sa žalobkyňa bránila tvrdením, že písomná výzva JUDr. U. I. v mene žalobkyne zo dňa

24.07.2014 a navrhované uznanie dlhu vychádzali z komunikačného defektu, takáto argumentácia
neobstojí, odhliadnuc od toho, že žalobkyňa v tomto smere neprodukovala žiadny dôkaz. Právna
zástupkyňa žalobkyne konala na žiadosť a v mene žalobkyne, pričom skutočnosti uvádzané vo výzve
nemala možnosť získať z iného zdroja než od samotnej žalobkyne, ktorú zastupovala. Podľa § 18
ods. 2 veta prvá zákona č. 586/2003 Z.z. o advokácii a o zmene a doplnení zákona č. 455/1991 Zb.

o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon) v znení neskorších predpisov, advokát je povinný
pri výkone advokácie postupovať s odbornou starostlivosťou, ktorou sa rozumie, že koná čestne,
svedomito, primeraným spôsobom a dôsledne využíva všetky právne prostriedky a uplatňuje v záujme
klienta všetko, čo podľa svojho presvedčenia považuje za prospešné. Žalobkyni bol obsah výzvy od
počiatku nepochybne známy, tento obsah nevyvrátila ani nespresnila žiadnou ďalšou bezprostrednou

korešpondenciou, takže s jeho obsahom sa bezpochyby stotožnila. Prípadnú neskoršiu zmenu v
tvrdeniach žalobkyne je potrebné vyhodnotiť na ťarchu žalobkyne, ktorej vierohodnosť je tak vo svetle
uvedených skutočností oslabená.

20. Odvolací súd pripomína, že v závislosti na hypotéze právnej normy má každá zo strán sporového

konania samostatnú (vlastnú) povinnosť tvrdenia a dôkaznú povinnosť a teda aj z toho vyplývajúce
odlišné a samostatné bremeno tvrdenia a dôkazné bremeno. Dôkazné bremeno ohľadne určitých
skutočností leží na tom účastníkovi konania, ktorý z ich existencie vyvodzuje pre seba priaznivé
právne dôsledky; ide o tú stranu sporu, ktorá existenciu týchto skutočností tiež tvrdí. V danom
prípade rozhodujúcou hmotnoprávnou normou bolo ustanovenie § 630 Občianskeho zákonníka a pokiaľ

žalobkyňa tvrdila, že žalovanému sumu 13.000,- eur darovala, a že tento sa správal k žalobkyni alebo
členom jej rodiny tak, že tým hrubo porušil dobré mravy, v zmysle vyššie uvedeného zaťažovala
žalobkyňu tieto svoje tvrdenia preukázať (porovnaj napr. uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky sp.zn. 3 Cdo 174/2012 zo dňa 25.7.2013), toto sa jej však ani podľa názoru odvolacieho súdu
nepodarilo. Predovšetkým sa jej nepodarilo preukázať, že išlo o dar žalovanému a na základe toho

bolo potom nadbytočné zaoberať sa splnením ďalšej podmienky a síce či vôbec správanie žalovaného
voči nej alebo členom jej rodiny možno považovať za hrubo porušujúce dobré mravy, pretože už
nepreukázanie existencie daru postačovalo na prijatie záveru o tom, že žaloba o vrátenie daru nemôže
byť úspešná.

21. Vychádzajúc z vyššie uvedeného, keďže žalobkyňa vo svojom odvolaní neuviedla žiadne také vecné
aprávnerelevantnédôvody,ktorébybolispôsobiléprivodiťzmenuodvolanímnapadnutéhorozhodnutia,
a keďže neboli zistené ani žiadne nedostatky v postupe súdu prvej inštancie, na ktoré by mal odvolací
súd prihliadnuť z tzv. úradnej povinnosti (§ 380 ods. 2 CSP), dospel odvolací súd k záveru, že odvolaniu
nemožno priznať úspech a napadnutý rozsudok ako vecne správny podľa § 379 ods. 1, 2 CSP potvrdil,

pričom v podrobnostiach odkazuje na odôvodnenie napadnutého rozsudku, s ktorým sa stotožňuje.

22. V časti trov prvoinštančného konania odvolací súd rovnako považoval napadnuté rozhodnutie za
správne, pričom k prieskumu správnosti rozhodnutia o trovách konania musel pristúpiť aj bez odvolaniasmerujúceho osobitne voči tomuto výroku vychádzajúc z ust. § 379 písm. a) CSP, podľa ktorého odvolací
súd nie je viazaný rozsahom odvolania v prípade, ak od rozhodnutia o napadnutom výroku závisí výrok,
ktorý odvolaním nebol dotknutý. Z uvedeného dôvodu odvolací súd preskúmaval aj závislý výrok o

trovách konania bez ohľadu na skutočnosť, že žalobkyňa výrok o trovách konania napadla v priebehu
odvolacieho konania až po uplynutí zákonnej lehoty na podanie odvolania. Žalobkyňa žiadala, aby
na prejednávaný prípad bol aplikovaný § 257 CSP, majúc za to, že je daný dôvod osobitného zreteľa,
keďže je nemajetnou osobou čiastočne oslobodenou od súdnych poplatkov, pričom žalovaný vlastní
nehnuteľnosť značnej hodnoty. Odvolací súd jej ale nedal za pravdu.

23. Vo všeobecnosti platí, že náhradu trov konania ovláda zásada úspechu vo veci ( § 255 CSP), ktorú
dopĺňa zásada procesnej zodpovednosti za zavinenie, kde náhrada v prípade zavinených trov konania
sa prisudzuje bez ohľadu na meritórny výsledok sporu ( § 256 CSP). V predmetnej veci prvoinštančný
súd rozhodol podľa § 255 ods. 1 CSP a priznal plne úspešnému žalovanému právo na náhradu trov
konania v rozsahu 100%, odvolateľka však namieta, že súd mal aplikovať pri rozhodovaní o trovách

konania § 257 CSP. Použitie citovaného ustanovenia (predtým § 150 ods. 1 O.s.p.) prichádza do
úvahy v prípadoch, keď sú naplnené všetky predpoklady na priznanie náhrady trov konania, avšak súd
dospeje k záveru, že sú tu dôvody hodné osobitného zreteľa, pre ktoré náhradu trov celkom alebo
sčasti neprizná. Použitie tohto moderačného práva súdu teda predpokladá existenciu výnimočných
okolnostíprípadu.Výnimočnosťmôžespočívaťtakvokolnostiachdanejveci(charaktereurčitýchdruhov

konania), ako aj v okolnostiach na strane strán sporu. Pri posudzovaní okolností hodných osobitného
zreteľa treba prihliadať na osobné, majetkové, zárobkové a iné pomery strán sporu (sociálne aspekty)
a tiež na okolnosti, ktoré viedli strany sporu k uplatneniu práva na súde ako aj ich postoj v konaní.
Ustanovenie § 257 CSP nie je možné považovať za normu, zakladajúcu jeho voľnú možnosť aplikácie
v zmysle svojvôle, ale ide o ustanovenie, podľa ktorého je súd povinný skúmať, či v prejednávanej veci

neexistujú zvláštne okolnosti hodné osobitného zreteľa, ku ktorým je potrebné pri stanovení povinnosti
nahradiť trovy konania výnimočne prihliadnuť. Jedným z rozhodujúcich kritérií je aj to, aby sa takéto
rozhodnutie nejavilo ako neprimeraná tvrdosť voči strane sporu a aby neodporovalo dobrým mravom.
Toto ustanovenie nie je možné vykladať tak, že je naň možné prihliadnuť kedykoľvek bez zreteľa na
základné zásady rozhodovania o trovách konania.

24. Žalobkyňa vidí dôvody hodné osobitného zreteľa v jej nepriaznivých majetkových pomeroch, pre
ktoré je čiastočne oslobodená od súdnych poplatkov, pričom žalovaný vlastní nehnuteľnosť značnej
hodnoty. Odvolací súd však bol toho názoru, že na prejednávaný prípad nie je možné aplikovať § 257
CSP,nakoľkoniesúdanédôvodyosobitnéhozreteľa.Žalobkyňaakosamostatnezárobkovočinnáosoba

deklarovala mesačný príjem v roku 2015 vo výške 399,62 eur (č.l. 34 a 39 spisu), avšak na pojednávaní
dňa19.3.2015uviedlavkonaníOkresnéhosúduGalantasp.zn.12P/266/2014(č.l.64pripojenéhospisu)
aj toto: „Som živnostníčkou a t.č. vyučujem AJ na jazykovej škole v Seredi. Môj príjem je cca 600,- EUR
mesačne.“ Z uvedeného je zrejmé, že vyjadrenia žalobkyne sú vzájomne rozporné. Minimálna mzda v
roku 2015 bola 380 eur. Vzhľadom na skutočnosť, že žalobkyňa má vysokoškolské vzdelanie, javí sa

ako vierohodný príjem žalobkyne uvedený na pojednávaní zo dňa 19.3.2015, ktorý je výrazne vyšší ako
minimálnamzda,okremtohožalobkyňavlastníautoAudiA4,rokvýroby2004.Mávosobnejstarostlivosti
maloleté dieťa, na ktoré bol žalovaný zaviazaný prispievať sumou 150 eur (č.l. 49 spisu). Naproti tomu
žalovaný tvrdil na pojednávaní zo dňa 19.3.2015 v konaní Okresného súdu Galanta sp.zn. 12P/266/2014
(č.l. 64 pripojeného spisu) aj toto: „Som živnostník, zaoberám sa poskytovaním internetových dátových

služieb. Príjem zo živnosti mám cca 800,- EUR netto mesačne.“ a uviedol tiež: „Okrem rodinného domu
v T., v ktorom bývam sám, a ktorý je v mojom výlučnom vlastníctve iný majetok väčšej hodnoty nemám.“
Od žalovaného nemožno spravodlivo žiadať, aby rodinný dom predal, nakoľko ním uspokojuje vlastné
bytové potreby. Z uvedeného je zrejmé, že majetkové pomery žalobkyne a žalovaného sa diametrálnym
spôsobom nelíšia. V prípade žalobkyne nejde o osobu sociálne odkázanú a platenie trov konania jej

nemôže spôsobiť existenčné problémy ani výrazne nabúrať jej sociálnu stabilitu. Jej majetkové pomery
nie sú hodné osobitného zreteľa a odvolací súd tu nevidel ani iný dôvod na aplikáciu ust. § 257 CSP,
pričom dáva do pozornosti, že samotná skutočnosť, že účastníkovi konania je priznané oslobodenie
od súdnych poplatkov nepredstavuje v zmysle judikatúry slovenských súdov dôvod hodný osobitného
zreteľa na aplikáciu ust. 257 CSP.

25. Vedený týmito úvahami považoval odvolací súd postup prvoinštančného súdu, ktorý priznal v spore
plne úspešnému žalovanému plnú náhradu trov konania, za správny a preto aj v tejto časti napadnutý
rozsudok potvrdil podľa § 387 ods. 1 CSP.26. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa ustanovenia § 396
ods. 1 a § 255 ods. 1 CSP, keďže aj v tomto štádiu konania mal plný úspech v konaní žalovaný, preto

mu odvolací súd priznal náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu s tým, že o výške týchto
trov bude rozhodnuté postupom podľa § 262 ods. 2 CSP súdom prvej inštancie po právoplatnosti tohto
rozhodnutia samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

27. Rozhodnutie bolo prijaté v senáte pomerom hlasov 3:0, teda jednohlasne.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,

c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné

práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je podľa § 421 CSP prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo
zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia
právnej otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,

b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak

a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase

začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP).

Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné
spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP).
Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§
426 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu

oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1
CSP).

Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom

súde (§ 427 ods. 2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1).

Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený

osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie

dovolania (§ 430 CSP).

Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto
ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP).

Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).

Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP).

Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,
a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).

Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej
inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP).

Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP).
V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).