Rozsudok ,
Potvrdzujúce, Zmeňujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 15. február 2024

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 5Obo/4/2023

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1018201121
Dátum vydania rozhodnutia: 15. 02. 2024
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Andrea Moravčíková

ECLI: ECLI:SK:NSSR:2024:1018201121.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší súd Slovenskej republiky, v senáte zloženom z predsedníčky senátu

JUDr. Andrey Moravčíkovej, PhD. a členiek senátu JUDr. Ivany Nemčekovej
a JUDr. Lenky Praženkovej v spore žalobcu RNDr. D. T., nar. XX.X.XXXX, trvale bytom P., Q. X, poštová
adresa J., zastúpeného advokátom JUDr. Dušanom Szabóom, Kráľovský Chlmec, Nemocničná 7, proti
žalovanému Mgr. Petrovi Arendackému, Bratislava, Železničiarska 13, správca konkurznej podstaty
úpadcu Agrokombinát, Poľnohospodárske družstvo Lehnice, so sídlom v Lehniciach, IČO: 00 191 540,
zastúpeného advokátom, JUDr. Martinom Balážom, LL.M., Kyčerského 2, Bratislava, o určenie pravosti
pohľadávky vo výške 19 288,22 eur, o odvolaní žalobcu voči rozsudku Krajského súdu v Bratislave z

26. januára 2023 sp. zn. 8Cbsi/1/2018, takto

r o z h o d o l :

I. Rozsudok Krajského súdu v Bratislave z 26. januára 2023 č. k. 8Cbsi/1/2018-765
vo výroku I. m e n í tak, že určuje, že pohľadávka žalobcu v časti náhrady mzdy z neplatného vylúčenia
žalobcu z družstva (úpadcu), vyplývajúca z nároku uplatneného v konaní na Okresnom súde Dunajská
Streda sp. zn. 5C/177/1990, je dôvodná vo výške 756,44 eur ako pohľadávka
II. triedy, a vo zvyšnej zamietajúcej časti napadnutý rozsudok Krajského súdu v Bratislave
z 26. januára 2023 č. k. 8Cbsi/1/2018-765 p o t v r d z u j e .

II. Rozsudok Krajského súdu v Bratislave z 26. januára 2023 č. k. 8Cbsi/1/2018-765
vo výroku II. a III. p o t v r d z u j e .

III. Žalovaný má proti žalobcovi nárok na náhradu trov celého konania v rozsahu 92 %.

o d ô v o d n e n i e :

1. Krajský súd v Bratislave (ďalej len „súd prvej inštancie“) vo svojom, v poradí štvrtom, rozsudku zo dňa
26.1.2023, č. k. 8Cbsi/1/2018-765, rozhodol tak, že v prvom výroku žalobu žalobcu v časti 19 149,34 eur
zamietol. Druhým výrokom žalobu v časti 138,88 eur zastavil čo do výšky a právneho dôvodu. Tretím

výrokom určil, že pohľadávka žalobcu uplatnená v konkurznom konaní úpadcu vedenom na Krajskom
súde Bratislava pod sp. zn. 6K/30/1999, v uznanej výške 138,88 eur sa zaraďuje do IV. triedy. Posledným
výrokom rozhodol,
že žalovaný má proti žalobcovi nárok na plnú náhradu trov prvoinštančného i odvolacieho konania.

2. Z odôvodnenia rozhodnutia vyplynulo, že súd prvej inštancie svojím skorším rozhodnutím (tretím v
poradí) č. k. 8Cbsi/48/2005-296 zo dňa 17.6.2011, žalobu zamietol a žalovanému nepriznal náhradu trov

konania. Toto rozhodnutie súdu prvej inštancie bolo uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
č. k. 1Obo/4/2018-457 zo dňa 17.7.2018
(ďalej aj „rozhodnutie 1Obo/4/2018“), ako súdom odvolacím, zrušené a opätovne vrátené súdu prvej
inštancie na ďalšie konanie z dôvodu nepreskúmateľnosti rozhodnutiaako aj nedostatočného vykonania dokazovania a vyhodnotenia vykonaných dôkazov.
Voči tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu podal žalobca dovolanie, o ktorom rozhodol Najvyšší súd
Slovenskej republiky (ďalej tiež „najvyšší súd“) uznesením

č. k. 2ObdoV/3/2019-514 zo dňa 28.3.2019, ktorým dovolanie žalobcu odmietol.

3. V novom rozhodnutí súd prvej inštancie uviedol, že si dal pripojiť spisy Krajského súdu
v Bratislave sp. zn. 5C/177/1990 (správne má byť spis Okresného súdu Dunajská Streda - pozn.
odvolacieho súdu), sp. zn. 35Cb/12/1999 (pôvodne vedené na Okresnom súde Dunajská Streda pod

sp. zn. 9C/61/1994) a tiež sp. zn. 8Cbi/6/2009, pričom sporové strany na pojednávaní dňa 20.10.2022
oboznámil s listinami v nich obsiahnutými
(bližšie bod 3 rozhodnutia súdu prvej inštancie). Uviedol, že za pravdivé nemožno považovať tvrdenie
žalobcu, že na pojednávaní súd neoboznamoval sporové strany s dokladmi zo spisu sp. zn. 8Cbi/6/2009
a sp. zn. 5C/177/1990, keďže súd oboznámil sporové strany s listinami
z týchto súdnych spisov, a to ich prečítaním. Pred prečítaním listín zo súdnych spisov

sp. zn. 5C/177/199 a sp. zn. 8Cbi/6/2009 sporové strany konštatovali, že obsah rozsudku
sp. zn. 5C/177/90 je im známy. Žalobca trval len na tom, aby sa súd zaoberal rozsudkom vydaným
v konaní sp. zn. 5C/177/1990. Súd prvej inštancie konštatoval, že dokazovanie oboznámením sa s
obsahom uvedeného rozsudku (osobitne) nevykoná, nakoľko
bol protistrane doručený, bol mu známy a tvoril obsah súdneho spisu.

S obsahom dokladov súd sporové strany (podrobne) neoboznamoval, keďže boli založené
v súdnom spise a boli sporovým stranám známe.

4. K uplatnenému nároku vo vzťahu ku konaniu sp. zn. 8Cbi/6/2009 súd na pojednávaní
dňa 20.10.2022 oboznámil, že ide o nárok na náhradu mzdy za obdobie od 1.1.1999

do 31.3.2009 vo výške 82 733,28 eur (2 492 422,79 Sk), uplatnený v právoplatne skončenom
konaní. Uvedeným rozsudkom bola žaloba žalobcu zamietnutá, tento bol potvrdený najvyšším súdom
rozhodnutím č. k. 1Obo/55/2011-268 zo dňa 28.9.2011, a následne dovolací súd uznesením č. k.
2ObdoV/5/2012-299 zo dňa 29.3.2012 dovolanie žalobcu zamietol.
Ďalej súd prvej inštancie uviedol, že dokazovaním zistil, že uznesením Krajského súdu v Bratislave č.

k. 6K/30/1999-63 zo dňa 31.3.1999 bol na majetok PD Agrokombinát Lehnice vyhlásený konkurz. Za
správcu konkurznej podstaty úpadcu bol ustanovený JUDr. Noskovič, ktorý bol dňa 23.2.2018 zbavený
funkcie a za nového správcu bol ustanovený
Mgr. Arendacký. Žalobca bol v pracovnom pomere u úpadcu od 4.1.1998
(správne má byť 4.1.1989 - pozn. odvolacieho súdu), dňa 20.8.1990 hospodárske vedenie družstva

rozhodlo o preradení žalobcu na úsek živočíšnej výroby, ktoré rozhodnutie následne predstavenstvo
družstva potvrdilo na schôdzi dňa 30.8.1990. Žalobca sa na nové miesto nedostavil, následne z dôvodu
hrubého porušenia základných povinností člena družstva podľa § 25 ods. 2 písm. a) zák. č. 162/1990
Zb. o poľnohospodárskom družstevníctve
(ďalej aj „ZoPD“), predstavenstvo družstva dňa 28.9.1990 rozhodlo o vylúčení žalobcu

z družstva. Rozhodnutím Okresného súdu Dunajská Streda č. k. 5C/177/90-43
zo dňa 19.2.1991, právoplatným dňa 19.2.1991, bolo určené, že preradenie žalobcu
dňa 20.8.1990 z úseku agrolaboranta do funkcie farmára na úseku živočíšnej výroby
je neplatné. Rozsudkom Okresného súdu Dunajská Streda sp. zn. 5C/177/1990
zo dňa 6.8.1992 bolo určené, že vylúčenie žalobcu z družstva zo dňa 28.9.1990 je neplatné

a jeho členský pomer u žalovaného naďalej trvá. V tomto rozsudku súd zároveň zaviazal žalovaného
zaplatiť žalobcovi z titulu náhrady mzdy 17 447,92 Kčs a určil, že neprítomnosť žalobcu v práci 13.8.1990
nie je neospravedlnenou absenciou. Časť rozsudku súdu prvého stupňa o určení, že vylúčenie žalobcu
z členstva v družstve z 28.9.1990 je neplatné, nebolo napadnuté odvolaním, v dôsledku čoho rozsudok
v tejto časti nadobudol právoplatnosť

dňa 24.9.1992.

5. Žalobca si prihláškou uplatnil pohľadávku v konkurze voči úpadcovi nasledovne:
- sumu 508 658 Sk s úrokom z omeškania a trovy konania vo výške 13 965,02 Sk
na základe žaloby zo dňa 18.10.1990 - konanie vedené na Okresnom súde

Dunajská Streda pod sp. zn. 5C/177/90,
- sumu 46 985 Sk s úrokom z omeškania a trovy konania vo výške 8 471,50 Sk, alternatívne 910 kg
kryštálového cukru, 35 l bieleho vína, 87 q kukurice a 19 q jačmeňa - nárok uplatnený v konaní vedenom
na Okresnom súde Dunajská Streda pod sp. zn. 9C/61/1994 a- sumu 1 424,32 Sk s úrokom z omeškania a trovy konania vo výške 1 573,20 Sk na základe rozsudku
Okresného súdu Dunajská Streda zo dňa 18.9.1995, sp. zn. 6C/13/1992, dopĺňacieho rozsudku
24.4.1997, sp. zn. 6C/13/1992 a opravného uznesenia

zo 17.6.1997, sp. zn. 6C/13/1992, právoplatné dňa 7.7.1997.
Svoju pohľadávku žiadal žalobca zaradiť do 1. triedy pre rozvrh.

6. Pohľadávka žalobcu bola preskúmaná na prieskumnom pojednávaní dňa 1.10.1999, pričom
konkurzným súdom bolo žalobcovi oznámené, že žalovaný uznal jeho pohľadávku vo výške 4 184 Sk v

4. triede a poprel pohľadávku vo výške 576 893,04 Sk v 1. triede z dôvodu,
že suma je v rozpore s opravným uznesením sp. zn. 6C/13/1992. Následne žalobca na základe
upovedomenia podal žalobu, ktorou žiadal určiť, že jeho nárok je opodstatnený a žalovaný
je povinný uznať jeho požiadavky v celkovej sume 19 288,22 eur (581 077,04 Sk) v 1. triede.
7. Súd prvej inštancie mal za preukázané, že žalobca bol od 15.2.1991 do 31.12.1991
a od 1.1.1993 do 31.12.1993 v pracovnom pomere v Ústave experimentálnej a veterinárnej medicíny

a od 1.1.1994 do 30.11.1995 vo Výskumnom ústave veterinárnej medicíny, potom od 1.12.1995 do
30.11.2001 na Prírodovedeckej fakulte UPJŠ, z čoho vyvodil, že nemal záujem opätovne nastúpiť do
práce u žalovaného. Listy, ktorými žalobca žiadal o pridelenie práce na pôvodom pracovisku, vyhodnotil
súd ako účelové, nakoľko žalovaný nemohol žalobcu prijať na pôvodné miesto pre jeho zrušenie z
dôvodu organizačných zmien.

Tu poukázal na ust. § 39 Zákonníka práce (ďalej aj „ZP“) v znení jeho zmien, z ktorého vyplývalo, že
ak nie je takéto zaradenie na pôvodné miesto možné z vážnych prevádzkových dôvodov, musí byť
pracovník prevedený na inú prácu zodpovedajúcu pracovnej zmluve,
a to pokiaľ možno na tom istom pracovisku, pričom túto povinnosť si žalovaný splnil,
keď ponúkol žalobcovi miesto farmára živočíšnej výroby. Žalobca listom zo dňa 26.12.1995 požiadal

družstvo o zrušenie členstva dohodou k 31.12.1995, zrušenie členstva a pracovného pomeru dohodou
k 30.6.1995 žiadal aj listom zo dňa 25.6.1996, preto mal súd za nesporné, že žalobca už nemal záujem
zotrvať v pracovnom pomere u žalovaného.

8. Súd prvej inštancie po zrušení rozhodnutia a podľa pokynu najvyššieho súdu, ako aj v súlade

s rozhodnutím Krajského súdu v Bratislave, pod č. k. 7Co/368/92-127 zo dňa 25.3.1993 (zrušujúce
rozhodnutie vo vzťahu ku konaniu vedenému na Okresnom súde Dunajská Streda sp. zn. 5C/177/90)
uložil žalobcovi, aby upresnil svoj návrh - za aké obdobie sa domáha náhrady mzdy, v akej výške a na
akom skutkovom a právnom základe.
Žalobca za týmto účelom do spisu založil oznámenie spoločnosti PRO DOMO, a.s.,

Hattalova 12/A, Bratislava (č.l. 284), o výške priemerného mesačného hrubého zárobku zamestnancov
Agrokombinátu PD Lehnice, evidovaných na rovnakom stredisku ako žalobca s predpokladom, že
vykonávali rovnakú alebo obdobnú prácu v rokoch 1991-1996.
Koncom roka 1996 bolo stredisko, na ktorom pracoval žalobca, zrušené, a preto nemohla spoločnosť
potvrdiť priemerný mesačný hrubý zárobok zamestnancov s rovnakým, prípadne obdobným pracovným

zameraním za obdobie 1997-1999. Ďalej spoločnosť oznámila,
že rozhodnutia predstavenstva družstva o vyplatených naturálnych pôžitkoch v prípade,
že existujú, sa nachádzajú v Štátnom archíve v Bratislave, pobočka Šaľa.
Výšku vyplatených naturálnych pôžitkov uviedla spoločnosť v tabuľke, s upozornením,
že nie všetkým pracovníkom boli vyplatené naturálne pôžitky, preto bolo na žalobcovi,

aby tieto doklady predložil na preukázanie svojho nároku. Žalobca doložil kópie svojich mzdových listov
za obdobie od 28.9.1990 od bývalých zamestnávateľov
(Univerzity veterinárneho lekárstva a farmácie v Košiciach a Prírodovedeckej fakulty univerzity P. J.
Šafárika Košice), mzdové listy za obdobie od roku 1996 -1999 žalobca neobdržal, preto ich nepredložil.

9. Súd prvej inštancie ďalej uviedol, že v priebehu pojednávania dňa 17.6.2011 na otázku súdu, aby
žalobca špecifikoval svoj návrh na náhradu mzdy za uvedené obdobie, t. j. od neplatného vylúčenia
žalobcu z družstva do vyhlásenia konkurzu, uviedol, že nárok si žalobca špecifikoval v konaní pred
Okresným súdom Dunajská Streda sp. zn. 5C/177/90.
Z uvedeného spisu podľa súdu prvej inštancie však nevyplynulo, že by si žalobca špecifikoval v danom

konaní nárok na náhradu mzdy. Konštatoval, že nárok žalobcu vo výške 508 658 Sk (pohľadávka č.1)
predstavuje nárok podľa § 31 ods. 3 písm. a) bod. 5 zákona
č. 328/1991 Zb. o konkurze a vyrovnaní (ďalej aj „ZKV“), ide o pracovný nárok, ktorý
v zmysle § 31 ods. 1 ZKV je možné uspokojiť v priebehu konkurzu kedykoľvek.Ostatné nároky, t. j. nárok na vyplatenie 46 985 Sk (pohľadávka č. 2) a nárok na vyplatenie prihlásenej
pohľadávky č. 3 a uznanej správcom vo výške 4 184 Sk, sú pohľadávkou
4. triedy podľa § 32 ods.2 písm. d) ZKV.

10. K námietke žalobcu, že z rozhodnutia najvyššieho súdu č. k. 1Obo/4/2008-457
zo dňa 17.7.2018 nevyplýva, že by sa tento vecne vysporiadal s otázkou rozsahu predmetného
incidenčného konania a jeho prekročenia zo strany súdu prvej inštancie, súd prvej inštancie poukázal na
body 38 a 39 odôvodnenia daného rozhodnutia najvyššieho súdu, z dôvodu ktorého súd prvej inštancie

považoval za potrebné popierací prejav správcu vyhodnotiť za dostatočný a určitý, a teda taký, ktorým
došlo k popretiu pohľadávok pod č. 1 a pod č. 2 v celosti čo do dôvodu, výšky a poradia, a to z dôvodu
absencie právneho titulu týchto pohľadávok a pohľadávky uvedenej pod č. 3 vo výške presahujúcej
sumu 4 184 Sk
(178,70 eur), tiež z dôvodu absencie právneho titulu a v časti 4 184 Sk len čo do poradia.
Súd prvej inštancie preto uzavrel, že popierací prejav správcu je dostatočný a určitý, nakoľko ním došlo k

popretiu existencie pohľadávok ako takých. Zároveň sa súd prvej inštancie stotožnil s názorom žalobcu,
že popretie pri pohľadávke 576 893,04 Sk z dôvodu,
že „suma 576.893,02 Sk je v rozpore s opravným uznesením sp. zn. 6C/13/92“ je nesprávne, nakoľko
opravné uznesenie sp. zn. 6C/13/92 sa netýka nároku na náhradu mzdy.
Tu uviedol, že Okresný súd v Dunajskej Strede opravným rozhodnutím sp. zn. 6C/13/92

zo dňa 17.6.1997 opravil výrokovú časť rozsudku zo dňa 18.9.1995 a doplňujúceho rozsudku zo dňa
24.4.1997 vo veci o zaplatenie náhrady za nevyčerpanú dovolenku, a teda opravné uznesenie sp. zn.
6C/13/92 sa týkalo nároku na náhradu za nevyčerpanú dovolenku.
Súd prvej inštancie mal za to, že to však neznamená, že popretie pohľadávky ako celok
je nesprávne.

11. Vo vzťahu k pohľadávke č. 1 vo výške 522 623,02 Sk poukázal na odôvodnenie rozhodnutia sp. zn.
1Obo/4/2018 na body 42 až 44, konštatujúc, že podľa právneho názoru odvolacieho súdu v uvedenom
rozhodnutí, súd prvej inštancie postupoval pri posudzovaní nároku žalobcu v zmysle § 61 a § 130 ZP,
účinného do 31.3.2002, v spojení s ust. § 57 ods. 1 ZoPD.

Ďalej uviedol, že na pojednávaní dňa 21.1.2011 bol žalobca vyzvaný na doplnenie dôkazov - výpočet
priemerného mesačného zárobku zamestnancov úpadcu za roky 1991 až 1999
a mzdových listov žalobcu od 28.9.1990 do vyhlásenia konkurzu (31. 3.1999), tiež dokladov o
tom, že v týchto rokoch mu boli vyplácané pôžitky, ktoré si uplatnil ako položku 2 prihlášky, ako i
pracovnú zmluvu u úpadcu (č.l. 260). Žalobca listom zo dňa 20.1.2011 oznámil súdu, že navrhuje

doplniť dokazovanie ohľadom zistenia jeho priemerného, resp. pravdepodobného zárobku u úpadcu
zabezpečením mzdových listov od SKP, pričom dňa 24.3.2011 doručil súdu mzdové listy za roky
1989-1995 (č.l. 285 a nasl.) a pracovnú zmluvu so žalovaným.

12. Súd prvej inštancie v konaní oboznámil sporové strany s rozsudkami týkajúcimi sa vyššie uvedeného

nároku (pohľadávka č. 1), a to rozsudkami Okresného súdu Dunajská Streda
č. k. 5C/177/1990-43 zo dňa 19.2.1991, č. k. 5C/177/1990-110 zo dňa 6.8.1992
a č. k. 5C/177/1990-173 zo dňa 8.6.1994. Tiež s rozsudkami Krajského súdu v Bratislave
č. k. 13Co/199/1991-65 zo dňa 19.6.1991 a č. k. 7Co/368/1992-127 zo dňa 25.3.1993 konštatujúc, že
právoplatné sú výroky, že vylúčenie žalobcu z družstva zo dňa 28.9.1990

je neplatné a členský pomer navrhovateľa (žalobcu) u odporcu (žalovaného) trvá,
že neprítomnosť žalobcu v práci dňa 13.8.1990 nie je neospravedlnenou absenciou a tiež,
že prevedenie navrhovateľa (žalobcu) na inú prácu zo dňa 20.8.1990 je neplatné. K uvedenému nároku
žalobcu súd ďalej uviedol, že danú vec treba posudzovať, vzhľadom
k tomu, že predmetom konania je nárok na náhradu mzdy z neplatného rozviazania pracovného pomeru

výpoveďou z 28.9.1990, podľa zákona č. 65/1965 Zb. Zákonníka práce účinného do 31.3.2002, pretože
podmienkou vzniku nároku na náhradu mzdy z neplatného skončenia pracovného pomeru je neplatnosť
výpovede z 28.9.1990 a oznámenie žalobcu žalovanému, že trvá na tom, aby ho naďalej zamestnával.

13. K nároku podľa ust § 61 ZP uviedol, že závisí od splnenia dvoch podmienok: právoplatné rozhodnutie

súdu o neplatnosti výpovede z pracovného pomeru a oznámenie žalobcu, že trvá na tom, aby ho
žalovaný ďalej zamestnával. Prvú podmienku vyhodnotil súd za splnenú, ohľadom splnenia druhej
dospel k záveru, že za túto nemožno považovať list
zo dňa 9.12.1991, ale dátum 13.11.1990, kedy sa zamestnávateľ o podaní žaloby o nárokuna náhradu mzdy dozvedel. V tomto smere súd na pojednávaní dňa 26.1.2023 zmenil svoje právne
posúdenie v tejto časti nároku tak, že pri nároku na náhradu mzdy z neplatného rozviazania pracovného
pomeru (§ 61 ods. 1 ZP) vznikol žalobcovi nárok od 13.11.1990, lebo síce pôvodnú prácu po 1.12.1990

požadoval až listom zo dňa 9.12.1991,
ale dňa 18.10.1990 podal na Okresný súd Dunajská Streda žalobu o určenie, že vylúčenie z členského
pomeru z družstva je neplatné, pričom zamestnávateľ (žalovaný)
sa až na pojednávaní dňa 13.11.1990 dozvedel, že žalobca trvá na ďalšom zamestnávaní. Nárok
žalobcovi podľa súdu prvej inštancie teda vznikol od 13.11.1990 plus 6 mesiacov

t.j. do 13.5.1991. Súd v rámci predbežného posúdenia veci na pojednávaní dňa 20.10.2022 uviedol, že
žalovaný vo vyjadrení zo dňa 12.5.2021 (č.l. 584) požiadal súd v zmysle § 61
ods. 2 ZP o využitie moderačného práva a nepriznanie nárokov žalobcu za obdobie presahujúce 6
mesiacov. Súd prvej inštancie zároveň poučil žalobcu, že v prípade žiadosti žalovaného o zníženie,
prípadne nepriznanie náhrady mzdy podľa § 61 ods. 2 ZP,
bude musieť žalobca preukázať, že sa nezapojil do práce u iného zamestnávateľa

za podmienok rovnocenných alebo dokonca výhodnejších, než aké by mal pri výkone svojej práce
podľa pracovnej zmluvy, akú mzdu u iného zamestnávateľa za vykonanú prácu dostal a či to nebolo za
nepriaznivých okolností a z akého dôvodu sa do práce nezapojil.
Dôkazné bremeno bolo na žalobcovi, pričom tento žiadne dôkazy nepredložil.

14. Ďalej súd uviedol, že od 25.9.1992 do roku 1997 ide o nárok náhrady mzdy z neplatného prevedenia
žalobcu na inú prácu (nemožnosť pokračovať v práci) - podľa ust. § 130 ZP, účinného v čase
existencie prekážky na strane zamestnávateľa. Poukázal na bod 44 rozhodnutia najvyššieho súdu sp.
zn. 1Obo/4/2018, pričom na pojednávaní dňa 20.10.2022 vyzval žalobcu, aby upresnil za aké obdobie
sa domáha náhrady mzdy podľa § 61 a § 130 ZP, v akej výške a na akom skutkovom a právnom základe.

Tiež ho poučil, že musí doplniť dokazovanie ohľadom zistenia priemerného zárobku žalobcu za použitia
§ 17
zák. č. 1/1992 Zb. o mzde, odmene za pracovnú pohotovosť a o priemernom zárobku.
Uviedol, že pre zistenie priemerného zárobku žalobcu je rozhodným obdobím predchádzajúci
kalendárny štvrťrok, t.j. doba od 1.7.1901 (pozn. odvolacieho súdu- správne od 1.7.1990)

do 30.9.1990 a priemerný zárobok je treba zistiť z hrubej mzdy zúčtovanej žalobcovi
k výplate a podľa doby ním odpracovanej v tomto období.

15. Dal do pozornosti, že tiež podľa záverov rozsudku Krajského súdu v Bratislave
sp. zn. 7Co/368/1992 zo dňa 25.3.1993 žalobca v žalobe, ani v priebehu konania, nárok

na náhradu mzdy nešpecifikoval, nepredložil výpočet náhrady mzdy z pracovného nároku, ani doklady,
z ktorých výšku svojho priemerného zárobku odvodzoval. Súd prvej inštancie konštatoval, že priemerný
zárobok musí byť vypočítaný podľa príslušných ustanovení ZP, pričom ide teda o upresnenie žalobného
návrhu, ktorý určuje rozsah, v akom súd vec prejedná a rozhodne. Súd prvej inštancie mal za to, že
podobne sa bude postupovať aj pri nároku podľa ust. § 130 ZP, t.j. na náhradu mzdy z neplatného

prevedenia žalobcu na inú prácu
od25.9.1992,pričomprezisteniepriemernéhozárobkužalobcubolrozhodnýmobdobímpredchádzajúci
kalendárny štvrťrok (1.4.1992 až 30.6.1992). Súd prvej inštancie v zmysle záverov odvolacieho súdu
sp. zn.1Obo/4/2018 konštatoval, že žalobca musí určiť, aká časť jeho pohľadávky má zodpovedať sume
uplatnenej ako náhrada mzdy pri prekážke na strane zamestnávateľa a doložiť dôkazmi, ako sa v čase,

kedy takáto prekážka mala trvať u zamestnávateľa, dožadoval zamestnávania, či sa v relevantnom čase
(t. j. po právoplatnosti rozhodnutia o neplatnom ukončení členstva) skutočne o prácu uchádzal a čím bol
daný dôvod prekážky na strane zamestnávateľa.

16. K pohľadávke č. 2, týkajúcej sa nároku vo výške 46 985 Sk (1 559,62 eur), poukázal

na bod 51 rozhodnutia sp. zn. 1Obo/4/2018, podľa ktorého tento nárok nebol v konaní nijako bližšie
špecifikovaný, žalobca ho nekvalifikoval právnymi, ani skutkovými dôvodmi,
a odkazuje len na konanie sp. zn. 9C/61/94, pričom žalobca k tomuto nároku žiadne dokazovanie
nenavrhol. Súd prvej inštancie konštatoval, že v zmysle rozsudku Okresného súdu Dunajská Streda sp.
zn. 9C/61/94 zo dňa 6.2.1996, ide o náhradu škody za naturálne pôžitky od roku 1990 do 1994, s úrokom

z omeškania spolu vo výške 44 525 Sk.
Súd prvej inštancie zistil z odôvodnenia rozsudku Krajského súdu v Bratislave,
č. k. 8Cbsi/48/2005-105 z 8.11.2006, že v konaní sp. zn. 9C/61/1994 si žalobca uplatnil náhradu škody
spôsobenú nevydaním naturálnych pôžitkov za roky 1990-1994.Tento nárok žalobca špecifikoval a doplnil dôkazmi, predložil dôkazy týkajúceho sa toho,
že predstavenstvom úpadcu boli v uvedených rokoch vyplácané pôžitky, ktoré si žalobca uplatnil pod
položkou 2 prihlášky. Podľa rozhodnutia Krajského súdu v Bratislave

č. k. 26Co/165/96, 26Co/150/96-195 zo dňa 10.9.1996 bolo potrebné zistiť, kedy
boli vydávané naturálne pôžitky za rok 1990 kvôli premlčaniu.

17. Pri nároku vo výške 4 362,70 Sk (144,82 eur) - pohľadávka č. 3, súd prvej inštancie poukázal na
bod 52 odôvodnenia rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. 1Obo/4/2018, podľa ktorého je predmetom

konania zaradenie do príslušnej triedy, ako aj to, že popretá
bola len do výšky 4 184 Sk (č. l. spisu 65), teda rozdiel vo výške 178,70 Sk (5,93 eur) musí byť tiež
predmetom rozhodovania o určení pravosti a výšky uplatnenej pohľadávky.
V časti 4 184 Sk musí tiež súd prvej inštancie posúdiť, či má byť táto správcom uznaná pohľadávka
zaradená do 4. triedy, ako ju zaradil správca, alebo do 1. triedy ako to uplatnil žalobou žalobca. Vo
vzťahu k uvedenému súd prvej inštancie skonštatoval, že ide o nárok

na náhradu mzdy za 8 dní nevyčerpanej dovolenky. Z rozhodnutia Okresného súdu Dunajská Streda
rozsudoksp.zn.6C/13/1992,spolusdoplňujúcimrozsudkomaopravnýmrozsudkom(právoplatnýmdňa
7.7.1997) vyplynulo, že: „Odporca je povinný zaplatiť navrhovateľovi 1.424,32 Sk, 3% úrok z omeškania
zo sumy 1.200,-Sk od 17.2.1992 do 30.4.1995 a vo výške 22% od 1.5.1995 až do zaplatenia, trovy
súdneho konania vo výške 1.573,20 Sk, všetko

do 3 dní od právoplatnosti rozsudku. Na účet Okresného súdu v Dunajskej Strede trovy súdneho konania
200,- Sk do 3 dní od právoplatnosti rozsudku.“.
K uplatnenému nároku uviedol, že žalobca si prihlásil 1 424,32 Sk (47,28 eur), úroky
z omeškania (ktoré nevyčíslil) a trovy konania vo výške 1 573,20 Sk (52,22 eur), na základe rozsudku
Okresného súdu Dunajská Streda zo dňa 18.9.1995, sp. zn. 6C/13/1992, dopĺňacieho rozsudku zo dňa

24.4.1997, sp. zn. 6C/13/1992 a opravného uznesenia
zo dňa 17.6.1997, sp. zn. 6C/13/1992, ktoré nadobudli právoplatnosť dňa 7.7.1997.
Žalobca si spolu prihlásil 2 997,52 Sk a pohľadávku žiadal zaradiť do 1. triedy, túto správca na
prieskumnom pojednávaní uznal vo výške 4 184,-Sk v 4. triede (138,88 eur).
V priebehu pojednávania správca listom zo dňa 8.10.2001 uznal túto pohľadávku vo výške

4 362,70 Sk (144,82 eur), a teda pri uznanej pohľadávke 4 184 Sk v priebehu súdneho konania uznal 4
362,70 Sk, t.j. aj s úrokmi, pričom žalobca si uplatnil žalobou len istinu
t.j. 2 997,52 Sk, bez vyčíslenia úrokov. Súd prvej inštancie uviedol, že sa nebude uznanou čiastkou 4
362,70 Sk zaoberať, lebo súd skúma len popretú pohľadávku a správca ju vo výške 4 184 Sk uznal.
Dodal, že správca čiastku 4 362,70 Sk uznal po prieskumnom pojednávaní, čo mu ZKV neumožňuje, aj

s úrokmi, ktoré vyčíslil, pričom žalobca si tieto neuplatnil.
Podľa názoru súdu prvej inštancie, nakoľko správca uznal pohľadávku vo výške 4 184 Sk (138,88 eur), v
časti pravosti pohľadávky vo výške 4 184 Sk (138,88 eur) bolo potrebné konanie zastaviť (súd sa výškou
už nezaoberá) a v časti zaradenia tejto pohľadávky bolo potrebné ju zaradiť do 4.triedy.

18.Vďalšomsúdprvejinštanciepostupovalvzmyslezáverovobsiahnutýchvrozhodnutiachnajvyššieho
súdu sp. zn. 1Obo/160,161/2007 zo dňa 5.9.2008 a sp. zn. 1Obo/4/2008
zo dňa 17.7.2018. Súd prvej inštancie oboznámil sporové strany s listinnými dôkazmi
v súdnom spise sp. zn. 5C/177/90 a sp. zn. 8Cbi/6/2009, zároveň poukázal aj na konanie vedené na
Krajskom súde v Bratislave, sp. zn. 35Cb/12/1999 (predtým sp. zn. 9C/61/94), ktoré je t. č. prerušené.

Oboznámil sporové strany aj s nárokom uplatneným v konaní vedenom na Krajskom súde v Bratislave
sp. zn. 8Cbi/6/2009 o zaplatenie 88 258,20 eur, ktoré je právoplatne skončené. Zároveň sporové strany
oboznámil s tým, že na č.l. 285-291
sa nachádzajú mzdové listy. Tiež ich oboznámil s názorom odvolacieho súdu, ktorý skonštatoval, že zo
žalobného petitu je jednoznačné, že žalobca si v incidenčnej žalobe neuplatnil žiaden nárok spočívajúci

v príslušenstve pohľadávky, t.j. úrokoch z omeškania. Súd prvej inštancie tiež k danej veci preštudoval
spis sp. zn. 35Cb/12/1999
(predtým vedený pod sp. zn. 9C/61/1994).

19. Konštatoval, že pri pohľadávke č. 1 - nárok vo výške 522 623,02 Sk

(nárok podľa § 61 ods. 1, 2 a § 130 ZP účinný do 31.12.1996), ide o pohľadávku v konkurznej prihláške
špecifikovanú sumou 508 658 Sk s úrokom z omeškania a trovy konania13 965,02 Sk a ide o nárok na náhradu ušlej mzdy z neplatného rozviazania pracovného pomeru.
Uviedol, že na riešený vzťah sa musia aplikovať ustanovenia zákona č. 65/1965 Zb. Zákonník práce,
pričom tento sa podporne použije v zmysle odkazu v ust. § 35 ods. 4,

v spojení s ust. § 57 ods. 1 ZoPD a ust. § 33 ods. 2 ZoPD. Právoplatne bolo o neplatnosti zániku
členstva žalobcu v družstve vylúčením zo dňa 28.9.1990 z družstva rozhodnuté rozsudkom Okresného
súdu Dunajská Streda č. k. 5C/177/90-110 zo dňa 6.8.1992 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v
Bratislave č. k. 7Co/368/92-127 zo dňa 25.3.1993, pričom rozhodnutie o neplatnosti zániku členstva
žalobcu vylúčením nadobudlo právoplatnosť

dňa 24.9.1992. Súd posudzoval vec podľa ust. § 61 ods. 1 a ods. 2 ZP a ust. § 130 ods. 1 ZP, pričom
pri nároku na náhradu mzdy z neplatného rozviazania pracovného pomeru
(§ 61 ods. 1 ZP) súd prvej inštancie uzavrel, že nárok na náhradu mzdy z neplatného rozviazania
pracovného pomeru vznikol žalobcovi od 13.11.1990, a nie od 9.12.1991,
kedy listom požadoval pôvodnú prácu, ktorú skutočnosť súd zistil zo súdneho spisu
sp. zn. 5C/177/1990, konštatujúc, že dňa 18.10.1990 podal žalobca na Okresný súd Dunajská Streda

žalobu o určenie, že vylúčenie z členského pomeru z družstva je neplatné, pričom
až na pojednávaní dňa 13.11.1990 sa zamestnávateľ dozvedel, že žalobca trvá na ďalšom
zamestnávaní. Žalobca svoje tvrdenie, že v deň neplatnej výpovede (28.9.1990) a následne dňa
1.10.1990 oznámil, že trvá na tom, aby ho ďalej zamestnával, nepreukázal, a teda nárok mu vznikol od
13.11.1990 do 13.5.1991.

20. Vo vzťahu k uvedenému dospel súd prvej inštancie k názoru, že žalobca nespresnil svoj návrh za
aké obdobie sa domáha náhrady mzdy podľa § 61 ZP, v akej výške a na akom skutkovom a právnom
základe. Žalobca ako dôkaz navrhol mzdové listy žalobcu u úpadcu za rok 1989
a 1990 a mzdové listy pracovníkov úpadcu vykonávajúcich rovnakú alebo podobnú prácu

v rokoch 1991 až 1996. Spoločnosť PRO DOMO, a.s. poskytujúca služby správy registratúry, u ktorej
boli dôkazy uložené, zaslala priemerný hrubý zárobok zamestnancov Agrokombinátu PD Lehnice,
evidovaných na rovnakom stredisku ako žalobca, resp. vykonávajúcich rovnakú/podobnú prácu za
obdobia rokov 1991-1996. Tiež mu oznámila, že rozhodnutia predstavenstva družstva o vyplatených
naturálnych pôžitkoch v prípade, ak existujú,

sa nachádzajú v Štátnom archíve v Bratislave, pobočka Šaľa, pričom uviedla aj výšku vyplatených
pôžitkov za roky 1991-1996 s tým, že nie všetkým boli naturálne pôžitky vyplatené. Súd prvej inštancie
mal za to, že nakoľko žalobca len poukázal na mzdové listy bez náležitého vysvetlenia spôsobu výpočtu
nároku podľa § 31 ZP, nesplnil dôkaznú povinnosť, konštatujúc, že podkladom pre výpočet priemerného
zárobku sú mzdové listy,

ale pri výpočte treba zohľadniť sviatky, dovolenku, prípadnú práceneschopnosť a ošetrenie člena rodiny
ako i čas, počas ktorého žalobca ako nezamestnaný poberal príp. podporu
v nezamestnanosti. S týmto sa žalobca nijako nevysporiadal. Žalobcov návrh na vykonanie dôkazu
archivovanými materiálmi - mzdovými listami všetkých pracovníkov, ktorými chcel preukázať a
špecifikovať svoje nároky, súd nepripustil. Žalobca k zisteniu priemernej mzdy nenavrhol žiadne dôkazy,

len uviedol, že očakáva, že súd si dôkazy zabezpečí sám, pričom takýto postup nemožno považovať
za unesenie dôkazného bremena. Žalovaný vo vyjadrení zo dňa 12.5.2021 (č.l. 584) požiadal súd v
zmysle§61ods.2ZPomožnosťvyužitiamoderačnéhoprávaanepriznanienárokovžalobcuzaobdobie
presahujúce 6 mesiacov.
Súd prvej inštancie uviedol, že v prípade žiadosti žalovaného o zníženie prípadne nepriznanie náhrady

mzdy podľa § 61 ods. 2 ZP bolo na žalobcovi preukázať, že sa nezapojil do práce
u iného zamestnávateľa za podmienok rovnocenných alebo dokonca výhodnejších, než aké by mal pri
výkone svojej práce podľa pracovnej zmluvy, akú mzdu u iného zamestnávateľa za vykonanú prácu
dostal a či to nebolo za nepriaznivých okolností a z akého dôvodu
sa do práce nezapojil, a teda dôkazné bremeno bolo na žalobcovi.

21. Ďalej uviedol, že od 25.9.1992 do 1997 ide o nárok na náhrady mzdy pre prekážku na
strane zamestnávateľa (nemožnosť pokračovať v práci) podľa § 130 ZP účinného v čase existencie
prekážky na strane zamestnávateľa. Pre zistenie priemerného zárobku žalobcu bol rozhodným obdobím
predchádzajúci kalendárny štvrťrok, t.j. od 1.4.1992 do 30.6.1992.

Pri uplatňovaní nároku podľa § 130 ZP žalobca neurčil, aká časť jeho pohľadávky
má zodpovedať sume uplatnenej ako náhrada mzdy pri prekážke na strane zamestnávateľa
a ani nedoložil dôkazmi ako sa v čase, kedy táto prekážka mala trvať, u zamestnávateľa dožadoval
zamestnávania, či sa po právoplatnosti rozhodnutia o neplatnom ukončení členstva (po 30.8.1993)skutočne o prácu uchádzal a čím bol daný dôvod prekážky na strane zamestnávateľa. Z obsahu
žalobného návrhu nemožno abstrahovať, že sa žalobca domáhal
v incidenčnom konaní aj nároku podľa §130 ZP.

22. Uzavrel, že z vykonaného dokazovania vyplynulo, že žalobca neupresnil svoj návrh,
za aké obdobie sa domáha náhrady mzdy podľa § 61 a § 130 ZP, v akej výške a na akom
skutkovom a právnom základe. Žalobca nedoplnil dokazovanie ohľadom zistenia priemerného, resp.
pravdepodobného zárobku žalobcu, a teda žalovaný nemohol namietať výšku v súlade s § 61 a § 130 ZP.

Súd prvej inštancie sa tiež stotožnil s názorom žalovaného, že zamestnávateľ (žalovaný) nie je povinný
nárok žalobcu špecifikovať.
Žalobca k zisteniu priemernej mzdy nenavrhol žiadne dôkazy, len uviedol, že očakáva,
že si ich súd zabezpečí sám. Súd prvej inštancie mal za to, že až po špecifikácii nároku
a uvedenia spôsobu výpočtu by mohol žalovaný túto výšku namietať, pričom poukazovanie žalobcu na
mzdové listy bez uvedenia, čo sa má nimi preukázať, nie je možné chápať

ako unesenie dôkazného bremena, pričom aj samotný odvolací súd vo svojom poslednom zrušujúcom
uzneseníuviedol,žežalobcaprocesneriadnymspôsobomsvojenárokynešpecifikoval,apretožalovaný
nemohol podrobne reagovať na podanú žalobu.

23. Pri nároku vo výške 46 985 Sk, predstavujúcom pohľadávku č. 2, uviedol, že v zmysle rozsudku

Okresného súdu Dunajská Streda sp. zn. 9C/61/1994 zo dňa 6.2.1996 ide o náhradu škody za naturálne
pôžitky od roku 1990 do roku 1994 s úrokom z omeškania.
Pri tomto nároku žalobca ohľadom údajov o druhu a množstve odpredaných naturálnych pôžitkoch na
pojednávaní dňa 11.9.1997 navrhol vykonať dokazovanie zápisnicami z porád predstavenstva družstva,
oznámeným svedkom JUDr. H., vedúcim sekretariátu žalovaného. Tieto dôkazy mali poskytnúť údaje o

druhu a množstve odpredaných naturálnych pôžitkoch členom a zamestnancom družstva v žalovaných
rokoch. Z obsahu súdneho spisu sp. zn. 9C/61/1994 bolo nesporné, že o druhu a množstvách naturálií
v jednotlivých rokoch každoročne rozhodovalo predstavenstvo družstva na svojich poradách.
Spoločnosť PRO DOMO, a.s., žalobcovi oznámila, že rozhodnutia predstavenstva družstva
ovyplatenýchnaturálnychpôžitkochvprípadežeexistujú,sanachádzajúvŠtátnomarchívevBratislave,

pobočka Šaľa. Výšku vyplatených naturálnych pôžitkov uviedla spoločnosť v tabuľke a upozornila
žalobcu, že nie všetkým pracovníkom boli vyplatené naturálne pôžitky, a zároveň aj podľa žalovaného
v dokladoch úpadcu sa nenachádzajú listinné dôkazy, že žalobcovi bolo schválené vydanie naturálnych
pôžitkov v ním uvádzanom množstve
a hodnote. Právny nárok na vydanie naturálnych pôžitkov pre členov družstva nebol.

Podľanázorusúduprvejinštanciebolonažalobcovi,abydôkazynapreukázaniesvojhonárokupredložil,
keďže ani sám žalovaný nemohol tieto doklady predložiť, lebo ich nemal. Súd prvej inštancie uviedol,
že žalobca na pojednávaní dňa 26.1.2023 navrhol dôkaz
na zistenie trhových cien obilnín za roky 1990-1996 s tým, že s týmto dôkazom sa začal zaoberať jeho
právny zástupca, bližšie však neuviedol, čo daným dôkazom chcel ozrejmiť. Žalobca vo vyjadrení zo

dňa 25.1.2023 uviedol celý priebeh pojednávaní na Okresnom súde Dunajská Streda v konaní sp. zn.
9C/61/1994 bez toho, aby špecifikoval výšku svojho nároku 46 985 Sk a doložil ju potrebnými dôkazmi
a iné dôkazy nenavrhol ani nepredložil.
Súd preto dospel k záveru, že žalobca ani k pohľadávke č. 2 neuniesol dôkazné bremeno.

24. Ohľadom nároku vo výške 4 362,70 Sk (144,82 eur), predstavujúcom pohľadávku č. 3, súd
skonštatoval, že ide o nárok na náhradu mzdy za 8 dní nevyčerpanej dovolenky.
Ďalej uviedol, že dňa 14.8.2006 (č.l. 82) bol Krajskému súdu v Bratislave doručený rozsudok sp. zn.
6C/13/1992 z Okresného súdu Dunajská Streda, spolu s doplňujúcim rozsudkom
a opravným rozsudkom (právoplatný 7.7.1997), z ktorého vyplynulo,

že: „Odporca je povinný zaplatiť navrhovateľovi 1.424,32 Sk, 3% úrok z omeškania zo sumy 1.200,-Sk
od 17.2.1992 do 30.4.1995 a vo výške 22% od 1.5.1995 až do zaplatenia, trovy súdneho konania vo
výške 1.573,20 Sk, všetko do 3 dní od právoplatnosti rozsudku a na účet Okresného súdu Dunajská
Streda trovy súdneho konania 200,-Sk do 3 dní od právoplatnosti rozsudku“. Žalobca si teda prihlásil 1
424,32 Sk (47,28 eur), úroky z omeškania

(ktoré nevyčíslil), trovy konania vo výške 1 573,20 (52,22 eur) Sk na základe rozsudku Okresného súdu
Dunajská Streda zo dňa 18.9.1995, sp. zn. 6C/13/1992, dopĺňacieho rozsudku sp. zn. 6C/13/1992 z
24.4.1997 a opravného uznesenia sp. zn. 6C/13/1992zo dňa 17.6.1997, ktoré nadobudli právoplatnosť dňa 7.7.1997. Spolu si prihlásil 2 997,52 Sk (t.j. bez
úrokov z omeškania, ktoré nevyčíslil) a pohľadávku žiadal zaradiť do 1. triedy
pre rozvrh. Správca konkurznej podstaty na prieskumnom pojednávaní uznal pohľadávku vo výške 4

184 Sk v 4. triede (138,88 eur). V priebehu pojednávania správca listom
zo dňa 8.10.2001 (č.l. 15) uznal túto pohľadávku vo výške 4 362,70 Sk (144,82 eur).
To znamená, že pri uznanej pohľadávke na prieskumnom pojednávaní vo výške 4 184 Sk,
v priebehu súdneho konania správca uznal 4 362,70 Sk, t.j. aj s úrokmi, ale žalobca si uplatnil žalobou
len istinu, t.j. 2 997,52 Sk bez vyčíslenia úrokov. Súd prvej inštancie sa uznanou čiastkou 4 362,70 Sk

nezaoberal, lebo môže skúmať len popretú pohľadávku a správca
ju vo výške 4 184 Sk uznal, dodal, že správca čiastku 4 362,70 Sk uznal po prieskumnom pojednávaní,
čo mu ZKV neumožňuje. Podľa názoru súdu prvej inštancie, nakoľko správca uznal pohľadávku vo výške
4 184 Sk (138,88 eur) v časti pravosti pohľadávky vo výške
4 184 Sk (138,88 eur) súd konanie zastavil (súd sa výškou už nezaoberá) a v časti zaradenia tejto
pohľadávky ju zaradil do 4 triedy.

25. Záverom k tvrdeniu žalobcu, že v zmysle § 390 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok
(ďalej aj „CSP“) Krajský súd v Bratislave nemá právomoc na rozhodnutie v merite veci, nakoľko
rozhodnutiesúduužbolorazodvolacímsúdomzrušenéavrátenénaďalšiekonanie,dodal,žeprávomoc
súdovjedanávust.§3a§4CSPauznesenienajvyššiehosúduč.k.1Obo/4/2018-457zodňa17.7.2018
je právoplatné. Súd nižšej inštancie je povinný riadiť sa právnym posúdením súdu vyššej inštancie a na

jehozákladesporrozhodnúť,pričomsúdprvejinštancievtomtosmereajpostupoval.Ktvrdeniužalobcu,
že výsledkom neodborného konania správcu je neprimeraná dĺžka predmetného incidenčného konania,
čo nepriaznivo ovplyvňuje aj dĺžku konkurzného konania, súd prvej inštancie dodal, že predovšetkým
žalobca nepriaznivo ovplyvňuje daný spor a tým aj dĺžku konkurzného konania, zdôrazňujúc, že žalobca
až v poslednom vyjadrení zo dňa 25.1.2023 navrhol vykonanie dôkazov.

26. Voči tomuto rozhodnutiu podal žalobca (ďalej aj „odvolateľ“) odvolanie, ktoré odôvodnil tým, že
neboli splnené procesné podmienky (§ 365 ods. 1 písm. a) CSP), súd nesprávnym procesným postupom
znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu
práva na spravodlivý proces (§ 365 ods. 1 písm. b) CSP), konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za

následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 365 ods. 1
písm. d) CSP). Súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich
skutočností (§ 365 ods. 1 písm. e) CSP), súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k
nesprávnym skutkovým zisteniam (§ 365 ods. 1 písm. f) CSP), zistený skutkový stav neobstojí, pretože
sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré

neboli uplatnené (§ 365 ods. 1 písm. g) CSP) a tiež, že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z
nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 365 ods. 1 písm. h) CSP).

27. Žalobca namietal, že krajský súd ako súd prvej inštancie s poukazom na ust. § 390 CSP v tejto
fáze konania už nemal právomoc na rozhodovanie v merite veci, nakoľko rozhodnutie súdu prvej

inštancie bolo už dvakrát odvolacím súdom zrušené a vec bola dvakrát vrátená na ďalšie konanie a nové
rozhodnutie. Odvolateľ mal za to, že sú splnené predpoklady na použitie
ust. § 390 CSP a bola tu daná zákonná povinnosť najvyššiemu súdu postupovať podľa tohto ustanovenia
bez možnosti úvah od tohto ustanovenia sa odkloniť, tu poukázal aj na nález Ústavného súdu SR z
15.8.2018 č. k. I. ÚS 227/2018-54, podľa ktorého nerešpektovanie

ust. § 390 CSP zakladá nielen porušenie práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, ale
aj porušenie práva na súdnu ochranu. Odvolateľ preto namietal nezákonnosť konania na súde prvej
inštancie, ako aj samotný rozsudok.

28. Uviedol, že súd prvej inštancie jeho námietky bez náležitého vysvetlenia ponechával

bez povšimnutia, pričom s námietkami sa náležite nevysporiadal ani v priebehu konania,
ani v odôvodnení rozsudku. Mal za to, že rozhodnutie súdu prvej inštancie v merite veci
nie je náležite „legalizované“ poukazujúc len všeobecne na právne názory a závery odvolacieho súdu
bez konkretizácie a bez konkrétneho aplikovania názoru odvolacieho súdu na danú procesnú a skutkovú
situáciu. Konštatoval, že súd prvej inštancie ani v novom konaní neodstránil nedostatky dovtedajšieho

konania, čo do vykonaného dokazovania,
ako aj odôvodnenia rozhodnutia v merite veci.
29. Ďalej namietal, že súd prvej inštancie sa vo svojom rozhodnutí odvolával a použil dôkazy v konaní
vedenom na Krajskom súde v Bratislave sp. zn. 8Cbi/6/2009 poukazujúc na to,že predsedníčka senátu mala neoprávnene dať zaprotokolovať v zápisnici,
že „súd oboznamuje sporové strany s obsahom založených dokladov.“
Tu poukázal na zvukový záznam z pojednávania, kde predsedníčka senátu na pojednávaní vyhlasuje,

že súd oboznamuje sporové strany s obsahom založených dokladov, pričom v skutočnosti žiadne
oboznámenie s danými dokladmi z konania sp. zn. 8Cbi/6/2009 nebolo realizované. Tento postup
považuje odvolateľ za protizákonný, majúc za to, že súd prvej inštancie použil dôkazy z konania
vedeného na súde prvej inštancie pod sp. zn. 8Cbi/6/2009 pričom odpisy daných listín neboli žalobcovi
počas konania doručené, čoho dôsledkom nemohol spochybniť listiny alebo ich obsah.

30. Odvolateľ bol toho názoru, že k porušeniu práva žalobcu na spravodlivé konanie došlo vážnym
odignorovaním intencií odvolacieho súdu, vyslovených v zrušujúcich uzneseniach a nerešpektovaním
záverov dovolacieho súdu vyslovených v zrušujúcom uznesení
zo dňa 28.6.2017, sp. zn. 2Obdo/V/4/2017. Tvrdil, že svojvoľným postupom a „fiktívnym“ vykonávaním
dokazovania súd prvej inštancie porušil právo žalobcu na spravodlivé súdne konanie, a teda následkom

svojvoľného postupu súdu prvej inštancie je opätovne nedostatočne zistený skutkový stav a s tým
spojené nesprávne rozhodnutie vo veci samej
ako aj o trovách konania.

31. Odvolateľ namietal vykonanie dokazovania v súvislosti s nárokmi prihlásenými do konkurzu dňa

17.9.1999 pod bodom 2, špecifikovanými ako 46 985 Sk, ako nárok na náhradu škody s úrokmi z
omeškania na základe žaloby zo dňa 25.4.1994 a výsledkov prerušeného konania na Okresnom súde
Dunajská Streda pod sp. zn. 9C/61/1994 a sumu 8 471,50 Sk ako nárok
na trovy prerušeného konania v danom konaní. Mal za to, že z prihlášky je zrejmé, že nárok na náhradu
škody z dôvodu nevydania naturálnych pôžitkov žalobcovi je pôvodne uplatnený na Okresnom súde

Dunajská Streda vo výške 46 985 Sk s úrokom z omeškania a žalobca
si do konkurzu prihlásil aj ďalší nárok na trovy tohto prerušeného konania vo výške
8 471,50 Sk. Poukázal na to, že v danom prerušenom konaní boli vykonané dva odborné znalecké
posudky, a teda súdu prvej inštancie nič nebránilo, aby vykonal dôkaz odbornými znaleckými posudkami
aj bez návrhu žalobcu. Zároveň poukázal na to, že v priebehu konania (vo vyjadrení zo dňa 25.1.2023)

poukazoval aj na ďalšie listinné prostriedky zo spisu Okresného súdu Dunajská Streda sp. zn.
9C/61/1994 (bližšie uvedené v odvolaní v bode 15.), ktorých obsah súd prvej inštancie neskúmal,
nevykonal dokazovanie prečítaním ich obsahu
a bez uvedenia dôvodu odmietol vykonať aj ďalšie žalobcom navrhnuté dôkazy.
Vzhľadom na uvedené mal preto odvolateľ za to, že nakoľko si súd prvej inštancie

aj bez návrhu neobstaral, resp. nezabezpečil nevyhnutné dôkazy potrebné pre rozhodnutie
vo veci a tieto dôkazy bez uvedenia náležitého dôvodu nevykonal, tak nesprávne a nespravodlivo
rozhodol vo veci ako aj o trovách konania.

32. Ďalej namietal, že súd prvej inštancie rozhodol vo veci na pojednávaní dňa 26.1.2023, ktoré nebolo

náležite pripravené, súd nepostupoval v zmysle intencií odvolacieho a dovolacieho súdu, čím odňal
žalobcovi právo na spravodlivý súdny proces. Zároveň poukázal na obsah zvukového záznamu z
pojednávania zo dňa 20.10.2022, ktorý je dôkazom, že krajský súd neoboznamoval sporové strany
s dokladmi (listinami) ich prečítaním. Z obsahu zvukového záznamu podľa odvolateľa vyplýva, že
predsedníčka senátu iba vymenovala určité listiny

zo súdnych spisov identifikovaním ich názvu a uvedením pod akým číslom listov
sa nachádzajú v danom súdom spise. Žalobca preto navrhol odvolaciemu súdu vykonať dokazovanie
zvukovým záznamom z daného pojednávania, ktorým má byť preukázané,
že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.

33. Podľa žalobcu predsedníčka senátu neodôvodnene zaprotokolovala, že sporové strany netrvajú na
prečítaní obsahu listín založených v súdnych spisoch sp. zn. 5C/177/90
a sp. zn. 8Cbi/6/2009, pričom právny zástupca žalobcu neuviedol, že netrvá na prečítaní obsahu listín
a uspokojuje sa iba so stručným oboznámením ich obsahu.
Právny zástupca mal vyhlásiť, že trvá na oboznámení sa s obsahom rozhodnutia Okresného súdu

Dunajská Streda sp. zn. 5C/177/1990 prečítaním, avšak predsedníčka senátu mala opakovane
prerušovať jeho prejav, v ktorom vysvetľoval žiadosť o vykonanie dokazovania týmito dôkazmi.
Vzhľadom na uvedené žalobca namietal nesprávny procesný postup súdu prvej inštancie pridokazovaní, keďže právny zástupca nedostal možnosť vysvetliť dôvod vykonania navrhnutého dôkazu
ako aj to, že právny zástupca nedostal možnosť vysvetliť,
že obsah navrhnutého listinného dôkazu je mu známy od klienta (žalobcu), ale v priebehu konania tento

rozsudok mu nebol zaslaný, a preto podľa ust. § 204 CSP malo byť vykonané dokazovanie prečítaním
listiny alebo oboznámením jej obsahu. Uzavrel, že súd prvej inštancie svojvoľným postupom a ním
zdanlivým spôsobom vykonávania dokazovania opakovane zmaril účel incidenčného konania, konanie
zaťažil vadami, ktoré mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci a zároveň porušil právo žalobcu
na spravodlivé súdne konanie.

34. Vo vzťahu k nároku na náhradu mzdy pri neplatnom rozviazaní pracovného pomeru
(§ 61 ods. 1 ZP), nároku na náhradu mzdy z titulu prekážky na strane zamestnávateľa
(§ 130 ods. 1 ZP), tiež v súvislosti s nárokom na náhradu škody spôsobenej nevydaním naturálnych
pôžitkov a nárokom žalobcu na náhradu mzdy za 8 dní nevyčerpanej dovolenky v roku 1990 tvrdil,
že súdom prvej inštancie nebolo v priebehu konania riadne vykonané žiadne dokazovanie. Poukázal,

že v spisoch sp. zn. 5C/177/1990, sp. zn. 9C/61/1994 a 6C/13/1992 sa nachádzajú mzdové listy
žalobcu za roky 1989 a 1990, pričom tieto obsahujú údaje o priemernom zárobku žalobcu v daných
rokoch. Namietal, že súd prvej inštancie preskúmal tieto listiny a nevykonal dokazovanie bez náležitého
vysvetlenia prečo nepoužil predložené mzdové listy. Za nesprávne považoval tvrdenie súdu prvej
inštancie,

že rozhodným obdobím pri zisťovaní priemerného zárobku pre účely stanovenia náhrady mzdy je
predchádzajúci kalendárny štvrťrok, tu poukázal na ust. § 4 ods. 1 vyhlášky
č. 235/1988 Zb. zo dňa 27.12.1988 účinného od 1.1.1989, podľa ktorého je rozhodným obdobím
predchádzajúci kalendárny rok.

35. Ďalej uviedol, že žalobca vo vyjadrení zo dňa 3.3.2020 namietal, že prejavy správcu konkurznej
podstaty z prieskumného pojednávania, sú ako právne úkony neurčité a z uvedeného dôvodu neplatné,
teda neúčinné. Neurčitosť právnych úkonov správcu podľa žalobcu spočíva v tom, že ich obsah je
nejasný,nakoľkosprávcanaprieskumnompojednávanídňa1.10.1999nevyjadrilto,že:a)zuplatnených
rôznorodých pohľadávok v prihláške pod bodmi 1 až 3, ktorú alebo ktoré uznáva v sume 4 184 Sk v 4.

triede úplne alebo v určitej časti, b) z uplatnených rôznorodých pohľadávok v prihláške pod bodmi 1
až 3, ktorú alebo ktoré popiera v sume 576 893,04 Sk v 1. triede úplne alebo v určitej časti. Správca
na prieskumnom pojednávaní dňa 1.10.1999 presne, konkrétne a nespochybniteľne vyjadril iba to, že z
celkovej sumy žalobcových pohľadávok akú finančnú sumu uznáva
a akú finančnú sumu popiera, čím spôsobil neurčitosť popieracieho a uznávacieho prejavu

a neurčitosť týchto právnych úkonov. Žalobca dodal, že v súvislosti s namietaním neplatnosti/neúčinnosti
uznávacieho a popieracieho prejavu správcu doplnil nové skutočnosti a súvislosti bližšie špecifikované
v bode 51 jeho odvolania. Odvolateľ tiež namietal správnosť rozsudku z dôvodu, že tento sa vo
svojom rozsudku bez náležitého odôvodnenia nevysporiadal so žalobcovými argumentami a skutkovými
tvrdeniami uvedenými

vo vyjadreniach z 3.3.2022 a 25.5.2022 týkajúcimi sa popieracieho a uznávacieho prejavu správcu
konkurznej podstaty.

36. Odvolateľ zdôraznil, že vyjadreniami zo dňa 3.3.2022 a 25.5.2022 a uvedením nových argumentov a
dôkazov v konaní nastala nová dôkazná situácia, preto vzhľadom na nové skutočnosti a okolnosti, ktoré

pred tým neboli predmetom skúmania súdu, zotrvanie
na všetkých záveroch odvolacieho súdu v rozhodnutí sp. zn. 1Obo/4/2018 z 17.7.2018
nie je možné. Preto na základe nových súvislostí a argumentov súd prvej inštancie nedôvodne
nepreskúmal tieto nové súvislosti a bezdôvodne nevykonal dokazovanie navrhnutými listinnými
dôkaznými prostriedkami. Uviedol, že nespôsobilosť dôvodu popieracieho prejavu správcu nie je

eliminovaná výkladom odvolacieho súdu, nakoľko dodatočný výklad popieracieho prejavu správcu je v
rozpore s pôvodným jazykovým prejavom.
Odvolateľ má zároveň za to, že v prípade výkladu odvolacieho súdu v rozhodnutí
sp. zn. 1Obo/4/2018 v bode 42 sa nejedná o výklad pôvodného dôvodu popieracieho dôvodu správcu,
ale jeho pretransformovanie, zároveň takýto výklad nie je namieste, nakoľko v prípade samotného

dôvodu popieracieho prejavu sa nejedná o výklad právneho úkonu.

37. Ďalej odvolateľ namietal nesprávne právne posúdenie krajského súdu k žiadosti správcu o
moderáciu, tu poukázal, že nie je dôvod na využitie moderačného práva incidenčného súdu, nakoľkosprávca neuviedol na prieskumnom pojednávaní, že úpadca, resp. právny zástupca úpadcu v
prerušenom konaní sp. zn. 5C/177/90 navrhol nepriznať žalobcovi náhradu mzdy nad 6 mesiacov a
správca na prieskumnom pojednávaní dňa 1.10.1999 neuviedol

ani zdôvodnenie takejto žiadosti. Vo vzťahu k uvedenému mal odvolateľ za to, že aj v prípade
náležitej žiadosti o moderáciu súdu zo strany správcu by nebolo možné v zmysle právnych predpisov
aplikovateľných na daný prípad znížiť nárok žalobcu na náhradu mzdy z neplatného vylúčenia z členstva
v družstve pod 9 mesiacov.

38. Záverom uviedol, že rozhodnutie súdu prvej inštancie nerešpektovalo ustálenú judikatúru, túto
nezohľadnil a ani v priebehu konania ani v napadnutom rozsudku náležite neskúmal a neodôvodnil, či
popierací prejav správcu obstojí alebo nie, teda či dôvody obsiahnuté v popieracom prejave správcu
zodpovedajú skutočnosti a vylučujú pohľadávky z uspokojenia v konkurze tak, ako boli prihlásené.
Zároveň dodal, že súd prvej inštancie nerozhodol o nároku žalobcu na náhradu mzdy uplatneného z
titulu nevyplatenej dovolenku v sume 5,93 eur (178,70 Sk) a ani o náhrade trov dovolacieho konania

sp. zn. 2ObdoV/4/2017.

39. Odvolaciemu súdu navrhol, aby zmenil uznesenie (správne má byť rozsudok -
pozn. odvolacieho súdu) Krajského súdu v Bratislave č. k. 8Cbsi/1/2018-765
zo dňa 26.1.2023 tak, že uplatnenú pohľadávku vo výške 19 288,22 eur (581 077,04 Sk) prizná ako

oprávnenú so zaradením v triede uspokojenia č. 1 podľa rozvrhu a žalobcovi prizná voči žalovanému
nárok na plnú náhradu trov prvoinštančného konania, odvolacích konaní a dovolacieho konania.

40. K podanému odvolaniu žalobcu sa žalovaný nevyjadril.

41. Najvyšší súd Slovenskej republiky po prejednaní odvolania v rozsahu a z dôvodov
v ňom uvedených (§ 379, § 380 ods. 1 CSP) na nariadenom pojednávaní (§ 385 ods. 1 CSP), po
zopakovaní a doplnení dokazovania v potrebnom rozsahu (§ 384 ods. 1 a 2 CSP), dospel k záveru
o čiastočnej dôvodnosti odvolania žalobcu, v dôsledku čoho napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie
zmenil (§ 388 a § 390 CSP) a v časti zamietavého výroku a výrokoch týkajúcich sa zastavenia časti

konania a zaradenia pohľadávky do 4. triedy potvrdil
(§ 387 ods. 1 CSP) tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

42. Primárne najvyšší súd vychádzajúc z odvolacích námietok opätovne uvádza, že je funkčne príslušný
na prejednanie odvolaní proti rozsudkom krajských súdov, ktoré vo veci konali

a rozhodovali ako súdy prvej inštancie. Uvedené platí napriek skutočnosti, že právna úprava Civilného
sporového poriadku účinného od 1. júla 2016 výslovne neupravuje funkčnú príslušnosť najvyššieho súdu
ako odvolacieho súdu proti rozhodnutiam krajských súdov
ako súdov prvej inštancie, na rozdiel od právnej úpravy účinnej do 30. júna 2016
(viď ustanovenie § 10 ods. 2 OSP), s výnimkou konania o abstraktnej kontrole

v spotrebiteľských veciach (viď ustanovenie § 31 ods. 2 CSP). V tejto súvislosti je potrebné vychádzať
z prechodného ustanovenia § 470 ods. 4 CSP, v zmysle ktorého konania začaté
do 30. júna 2016 na vecne, miestne, kauzálne a funkčne príslušnom súde podľa predpisov účinných do
30. júna 2016 dokončia súdy, na ktorých sa konanie začalo.
Uvedené znamená, že konanie, ktoré sa začalo do 30. júna 2016 na krajskom súde ako súde prvej

inštancie, sa na tomto súde dokončí podľa Civilného sporového poriadku.
Táto istá zásada platí aj pre štádium odvolacieho konania, že pokiaľ podľa právnej úpravy účinnej do
30. júna 2016 o odvolaniach proti rozhodnutiam krajských súdov ako súdov prvej inštancie rozhodoval
najvyšší súd, tak je najvyšší súd odvolacím súdom vo veciach, v ktorých koná a rozhoduje krajský súd
ako súd prvej inštancie, aj podľa právnej úpravy účinnej

od 1. júla 2016. Zároveň tento záver vyplýva aj z aplikácie čl. 4 Základných zásad, na ktorých
je Civilný sporový poriadok postavený, ako aj z ustanovenia § 34 CSP v spojení s ustanovením § 31
ods. 2 CSP. V ustanovení § 31 ods. 2 CSP je výslovne upravená funkčná príslušnosť najvyššieho súdu
ako odvolacieho súdu proti rozhodnutiam krajských súdov vydaným
v sporoch o abstraktnej kontrole v spotrebiteľských veciach. Z uvedeného vyplýva záver,

že aj v ďalších veciach, v ktorých koná a rozhoduje krajský súd ako súd prvej inštancie podľa predpisov
účinných do 30. júna 2016, rozhoduje o odvolaniach najvyšší súd
(rovnako viď aj uznesenie najvyššieho súdu z 11. júla 2017, sp. zn. 3Obo/18/2017 a uznesenie zo 14.
mája 2020, sp. zn. 5Obo/12/2019).43. Odvolací súd úvodom ďalej konštatuje, že pri svojom rozhodovaní je viazaný odvolacími dôvodmi
(§ 380 ods. 1 CSP), čo znamená, že je oprávnený posudzovať len tie odvolateľom uplatnené odvolacie

dôvody, vo vzťahu ku ktorým uviedol odvolaciu argumentáciu. Vzhľadom na uvedené odvolací súd v
ďalšom konaní posudzoval:
- námietku, že neboli splnené procesné podmienky (§ 365 ods. 1 písm. a) CSP)
- námietku nedostatočného odôvodnenia rozsudku súdu prvej inštancie, námietku, že súd prvej
inštancie odignoroval intencie odvolacieho súdu v jeho zrušujúcich rozhodnutiach

ako aj závery dovolacieho súdu, námietku svojvoľného vykonávania dokazovania súdom prvej inštancie,
ktorými malo dôjsť u žalobcu k porušeniu práva na spravodlivý proces (odvolací dôvod podľa § 365 ods.
1 písm. b) CSP)
- námietku, že konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, (§
365 ods. 1 písm. d) CSP)
- námietku nevykonania navrhnutých dôkazov súdom prvej inštancie, potrených na zistenie

rozhodujúcich skutočností (§ 365 ods. 1 písm. e) CSP)
- námietku, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým
zisteniam (§ 365 ods. 1 písm. f) CSP)
- námietku, že zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany
alebo ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené

(§ 365 ods. 1 písm. g) CSP)
- nesprávne právne posúdenie otázky ohľadom žiadosti správcu konkurznej podstaty o moderačné
právo na nepriznanie náhrady mzdy nad 6 mesiacov (odvolací dôvod
podľa § 365 ods. 1 písm. h) CSP).

44. Odvolateľ jednotlivo (prehľadne a adresne) v odvolaní nevysvetlil či a prípadne
v čom konkrétne sú podľa jeho názoru naplnené jednotlivé odvolacie dôvody.
Odvolací súd je odvolacími dôvodmi viazaný, t.j. na iné pochybenia súdu prvej inštancie, ktoré by mohli
byť v súlade s § 365 CSP dôvodom na podanie odvolania, odvolací súd prihliadať nemôže. Výnimkou sú
len procesné podmienky konania (§ 161 CSP), na ktoré odvolací súd prihliada, aj keď neboli v odvolaní

uplatnené (§ 380 ods. 2 CSP).

K výroku o zmene časti meritórneho rozhodnutia o zamietnutí žaloby.

45. Je zrejmé, že najvyšší súd bol pri prejednaní a rozhodnutí sporu limitovaný v procesnej rovine

dôvodmi odvolania podaného žalobcom (§ 379, § 380 ods. 1 CSP) a vo vecno-právnej rovine (tak ako
aj súd prvej inštancie) predmetom sporu podľa vymedzenia v žalobe
(§ 216 ods. 1 CSP), a právnym charakterom uplatneného nároku.

46. K zvolenému procesnému postupu v odvolacom konaní je potrebné uviesť, že kľúčové bolo

zistenie o čiastočnom nerešpektovaní záväzného právneho názoru odvolacieho súdu vyjadreného v
jeho predchádzajúcom kasačnom uznesení súdom prvej inštancie,
čo sa odvíjalo aj od súdom prvej inštancie nesprávne posúdeného charakteru uplatnenej pohľadávky
vo vzťahu k nárokom, ktoré sú predmetom konania vedeného na Okresnom súde Dunajská Streda sp.
zn. 5C/177/1990. V tomto kasačnom uznesení (sp. zn. 1Obo/4/2018) najvyšší súd výslovne uložil súdu

prvej inštancie (v bodoch 47 a 48 uvedeného rozhodnutia) čo do výpočtu náhrady škody podľa § 35 ods.
4 ZoPD postupovať tak, že táto náhrada
má zodpovedať spôsobom jej určenia analogickému použitiu ust. § 61 ods. 1 a 2 ZP.
Pri posúdení nároku na náhradu mzdy z neplatného prevedenia žalobcu na inú prácu,
je potrebné aplikovať ust. § 130 ZP účinného v čase existencie prekážky na strane zamestnávateľa. Za

účelom ustálenia výšky takejto náhrady si súd prvej inštancie
mal zabezpečiť dôkazy, čo však v konečnom dôsledku vzhľadom na pokračovanie v tomto konaní v
rámci prebiehajúceho incidenčného konania musí urobiť súd prejednávajúci vec
v dôsledku popretia predmetnej pohľadávky.

47. Ustanovenie § 61 ods. 2 ZP sa podľa staršej judikatúry, aplikovateľnej na danú vec,
s ohľadom na posudzovanie podmienok a predpokladov moderácie súdu za relevantné obdobie od
oznámenia žalobcu, že trvá na zamestnávaní v pôvodnom zaradení, interpretuje tak, že súd môže znížiťalebo nepriznať náhradu mzdy v prípade neplatného skončenia pracovného pomeru len za obdobie,
ktoré presahuje 6 mesiacov a len na základe žiadosti zamestnávateľa.

48. Podľa ust. § 391 ods. 2 CSP, ak bolo rozhodnutie zrušené a ak bola vec vrátená na ďalšie
konanie a nové rozhodnutie, súd prvej inštancie je viazaný právnym názorom odvolacieho súdu. Týmto
ustanovením sa súd prvej inštancie pri novom prejednaní a rozhodnutí sporu napadnutým rozsudkom
neriadil a svoj postup odôvodnil neunesením dôkazného bremena žalobcom, čím nepochybne došlo k
naplneniu odvolacieho dôvodu podľa ust. § 365 ods. 1 písm. b/ CSP, teda že nesprávnym procesným

postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace práva v takej miere, že došlo k porušeniu
práva na spravodlivý proces,
a to tým, že pre zistenie rozsahu nároku boli príslušné listiny, t.j. mzdový list pre relevantné obdobie,
obsiahnuté priamo v spise. Za znemožnenie strane uskutočňovať jej patriace práva
na spravodlivý proces treba považovať aj taký nedostatok rozhodnutia súdu, keď rozhodnutie
neobsahuje žiadne dôvody alebo ak v ňom absentuje zásadné vysvetlenie dôvodov podstatných pre

rozhodnutie vo veci, prípadne, ak argumentácia obsiahnutá v odôvodnení rozhodnutia je natoľko
vnútorne rozporná, že rozhodnutie ako celok je nepresvedčivé (obdobne viď uznesenie najvyššieho
súdu z 31. januára 2019, sp. zn. 6Cdo/98/2017). Uvedenú vadu videl najvyšší súd v tom, súd prvej
inštancie v napadnutom rozhodnutí dostatočne a preskúmateľne nevysvetlil, prečo nepovažoval dôkaz
doložený v spise -

a to pre vec relevantný mzdový list, za dostačujúci pre posúdenie a vyriešenie základného predpokladu
žaloby.

49. Keďže súd prvej inštancie napadnutý rozsudok vydal bez doplnenia dokazovania
a vyhodnotenia dôkazov podľa záväzného právneho názoru vyjadreného v predchádzajúcom kasačnom

uznesení odvolacieho súdu, boli by splnené dôvody pre opätovné zrušenie rozhodnutia a vrátenie veci
na ďalšie konanie a nové rozhodnutie (§ 389 ods. 2 písm. b) CSP). Uvedenému procesnému postupu
v danom odvolacom konaní však bránilo splnenie podmienok ustanovenia § 390 CSP, podľa ktorého
odvolací súd sám rozhodne vo veci,
ak a/ rozhodnutie súdu prvej inštancie bolo už raz odvolacím súdom zrušené, vec bola vrátená na ďalšie

konanie a nové rozhodnutie a b/ odvolací súd koná a rozhoduje o odvolaní proti novému rozhodnutiu
súdu prvej inštancie. Preto za rešpektovania naposledy citovaného zákonného ustanovenia najvyšší
súd v odvolacom konaní na prejednanie veci nariadil pojednávanie (15. februára 2024) a v potrebnom
rozsahu zopakoval dokazovanie dôkazmi, ktoré podľa obsahu spisu mal k dispozícii súd prvej inštancie.

Z vykonaného dokazovania a po vyhodnotení dôkazov jednotlivo a v ich vzájomných súvislostiach,
dospel odvolací súd k nasledovným, pre vec relevantným zisteniam
a záverom:

50. Pohľadávka žalobcu bola preskúmaná na prieskumnom pojednávaní 1.10.1999, konkurzný súd

následne oznámil žalobcovi, že žalovaný uznal jeho pohľadávku vo výške 4 184 Sk
v 4. triede a poprel pohľadávku vo výške 576.893,04 Sk v 1. triede. Žalobca na základe toho podal
žalobu, ktorou žiada určiť, že jeho nárok je opodstatnený a žalovaný je povinný uznať jeho požiadavky
v celkovej sume 19 288,22 eur (581 077,04 Sk) v 1. triede.

51. Ako správne uzavrel súd prvej inštancie, v konaní bolo preukázané (vychádzajúc z obsahu spisu
vedeného na Okresnom súde Dunajská Streda pod sp. zn. 5C 177/90), že žalobca
bol od 15.2.1991 do 31.12.1991 a od 1.1.1993 do 31.12.1993 v pracovnom pomere v Ústave
experimentálnej a veterinárnej medicíny, od 1.1.1994 do 30.11.1995 vo Výskumnom ústave veterinárnej
medicíny a od 1.12.1995 do 30.11.2001 na Prírodovedeckej fakulte UPJŠ, z čoho aj správne vyhodnotil,

že nemal záujem opätovne nastúpiť do práce u žalovaného.
Listy zo dňa 9.12.1991 (č.l. 164), 3.10.1992 (č.1. 161, 18.9.1992 (č.l. 147), 28.3.1993
(č.l. 162) ktorými žiadal žalovaného, aby mu pridelil prácu na pôvodnom pracovisku, súd prvej inštancie
považoval za účelové a s týmto hodnotením sa stotožňuje aj odvolací súd. Žalovaný zároveň nemohol
žalobcu prijať na jeho pôvodné miesto, medzičasom z dôvodu organizačných zmien zrušené. Správnosť

tohto postupu žalovaného vyplýva aj z § 39 ZP v platnom znení, podľa ktorého ak nie je takéto zaradenie
na pôvodné miesto možné
z vážnych prevádzkových dôvodov (napr. organizačné zmeny), musí byť pracovník prevedený na inú
prácu zodpovedajúcu pracovnej zmluve, a to pokiaľ možno na tom istom pracovisku, kde pracovalpredtým. Túto povinnosť si žalovaný splnil, pričom na miesto farmára živočíšnej výroby žalobca
nenastúpil. Žalobca listom zo dňa 26.12.1995 z dôvodu zrušenia jeho pôvodného pracovného miesta
v imunologickom laboratóriu na základe organizačných zmien v družstve požiadal družstvo o zrušenie

členstva dohodou k 31.12.1995, následne aj 30.6.1996. Je tak nesporné, že žalobca už nemal záujem
zotrvať v pracovnom pomere u žalovaného. Žalovaný bol ochotný ukončiť so žalobcom členský a
pracovný pomeru dohodou, čo vyplýva aj z listu zo dňa 11.7.1996. V rozsahu takto zisteného skutkového
stavu odvolací súd nemal dôvod meniť k nemu sa viažuce závery súdu prvej inštancie.

52. Súd prvej inštancie nárok žalobcu vo výške 508 658 Sk (pohľadávka č.1) vyhodnotil
ako nárok podľa § 31 ods. 3 písm. a) bod 5 ZKV, t. j. ako pracovný nárok.
Ostatné nároky t.j. nárok na vyplatenie 46 985 Sk (pohľadávka č. 2) a nárok na vyplatenie prihlásenej
pohľadávky č. 3 uznanej SKP vo výške 4 184 Sk sú podľa súdu prvej inštancie pohľadávkou 4. triedy
podľa § 32 ods. 2 písm. d) ZKV. Odvolací súd sa s touto právnou úvahou stotožňuje, teda právne
posúdenie veci je v tejto časti správne.

53. V kontexte obsiahlych námietok odvolateľa, čo do dostatočnej identifikácie popieracieho prejavu
správcu, odvolací súd už len opätovne poukazuje na ním vyslovený názor
vrozhodnutíč.k.1Obo/4/2018-457,podľaktoréhojepotrebnépopieracíprejavpovažovaťzadostatočný
a určitý, pričom ním došlo k popretiu pohľadávok uvedených v prihláške

zo dňa 17.9.1999 pod č. 1 a pod č. 2 v celosti čo do dôvodu, výšky a poradia z dôvodu absencie
akéhokoľvek právneho titulu týchto pohľadávok a pohľadávky uvedenej
v prihláške zo dňa 17.9.1999 pod č. 3 vo výške presahujúcej sumu 4.184 Sk (t. j. v sume 178,70 Sk)
taktiež z dôvodu absencie právneho titulu a v časti 4.184 Sk len čo do poradia. Popierací prejav správcu
je dostatočný a určitý, nakoľko ním došlo k popretiu existencie pohľadávok ako takých.

54. Súd prvej inštancie v zmysle právneho názoru odvolacieho súdu postupoval pri posudzovaní nároku
žalobcu v zmysle § 61 a § 130 ZP účinného do 31.3.2002, v spojení s § 57
ods.1ZoPD.Napojednávanídňa21.1.2011vyzvalžalobcunadoplneniedôkazov:výpočetpriemerného
mesačného zárobku zamestnancov úpadcu za roky 1991 až 1999 a mzdové listy žalobcu od 28.9.1990

do vyhlásenia konkurzu (31.3.1999), ako aj doklady o tom, že v týchto rokoch mu boli vyplácané pôžitky,
ktoré si uplatnil ako položku 2. prihlášky.
Žalobca listom zo dňa 20.1.2011 oznámil súdu, že navrhuje doplniť dokazovanie ohľadom zistenia jeho
priemerného, resp. pravdepodobného zárobku u úpadcu zabezpečením mzdových listov od SKP. Dňa
24.3.2011 žalobca doručil súdu mzdové listy za roky

1989-1995 a pracovnú zmluvu so žalovaným.

55. Z obsahu spisu a pripojených súvisiacich spisov je zrejmé, že Okresný súd Dunajská Streda
rozsudkomsp.zn.5C/177/90-173zodňa8.6.1994zaviazalžalovanéhozaplatiťžalobcovináhradumzdy
zaneplatnévylúčeniezdružstva17447,92Skatrovykonania,pričomtotorozhodnutieniejeprávoplatné

vzhľadom na zrušujúce rozhodnutie odvolacieho súdu.

56. Súd prvej inštancie v prebiehajúcom incidenčnom konaní správne ustálil, že pokiaľ
ideonárokvovýškepodľa§61ZP,tenzávisíodsplneniadvochpodmienok:odexistencieprávoplatného
rozhodnutia súdu, že výpoveď z pracovného pomeru je neplatná a oznámenia žalobcu, že trvá na tom,

aby ho žalovaný ďalej zamestnával. Prvá podmienka je splnená
a pokiaľ ide o druhú, súd dospel k záveru, že to nie je list z 9.12.1991, ale rozhodujúci
je dátum 13.11.1990, kedy sa zamestnávateľ dozvedel o podaní žaloby o nároku na náhradu mzdy a
zotrvaní žalobcu na požiadavke na jeho zamestnávanie žalovaným.
Pri nároku na náhradu mzdy z neplatného rozviazania pracovného pomeru (§ 61 ods.1 ZP) vznikol teda

žalobcovi nárok od 13.11.1990, keďže dňa 18.10.1990 podal na Okresný súd Dunajská Streda žalobu
o určenie, že vylúčenie z členského pomeru z družstva je neplatné
a na pojednávaní dňa 13.11.1990 sa zamestnávateľ dozvedel, že žalobca trvá na ďalšom zamestnávaní.
Nárok mu tak vznikol od 13.11.1990, k čomu je potrebné priznať náhradu
za 6 mesiacov, t.j. do 13.5.1991.

57. Žalovaný vo vyjadrení zo dňa 12.5.2021 (č.l. 584) požiadal súd v zmysle § 61 ods. 2 ZP
o využitie moderačného práva a nepriznanie akýchkoľvek nárokov žalobcu za obdobie presahujúce 6
mesiacov, a to pre prípad, že v konaní bude preukázaný základ žalovaných nárokov.58. Súd prvej inštancie ďalej ustálil, že od 25.9.1992 ide o nárok na náhradu mzdy z neplatného
prevedenia žalobcu na inú prácu (nemožnosť pokračovať v práci) podľa § 130 ZP, účinného v čase

existencie prekážky na strane zamestnávateľa. Zamestnancovi po dobu, po ktorú
mu zamestnávateľ neprideľuje prácu podľa zmluvy, patrí náhrada mzdy vo výške priemerného zárobku.
Podľa už skôr vysloveného právneho názoru odvolacieho súdu
(sp. zn. 1Obo/4/2018), hoci žalobca odkazuje na § 130 ZP, vôbec neurčil, aká časť jeho pohľadávky má
zodpovedať sume uplatnenej ako náhrada mzdy pri prekážke na strane zamestnávateľa a ani nedoložil

dôkazmi ako sa v čase, kedy takáto prekážka mala trvať
a u zamestnávateľa, dožadoval zamestnania, či sa v relevantnom čase (t. j. po právoplatnosti
rozhodnutia o neplatnom ukončení členstva - po 24.9.1992) skutočne o prácu uchádzal
a čím bol daný dôvod prekážky na strane zamestnávateľa.

59. Súd prvej inštancie vyzval žalobcu, aby upresnil za aké obdobie sa domáha náhrady mzdy podľa §

61 a § 130 ZP, v akej výške a na akom skutkovom a právnom základe,
ako aj ho poučil, že musí doplniť dokazovanie ohľadom zistenia priemerného zárobku. Žalobca musí
určiť, aká časť jeho pohľadávky má zodpovedať sume uplatnenej ako náhrada mzdy pri prekážke
na strane zamestnávateľa a doložiť dôkazmi, ako sa v čase, kedy takáto prekážka mala trvať u
zamestnávateľa dožadoval zamestnávania, či sa v relevantnom čase

(t. j. po právoplatnosti rozhodnutia o neplatnom ukončení členstva - po 24.9.1992) skutočne o prácu
uchádzal a čím bol daný dôvod prekážky na strane zamestnávateľa.

60. V uvedených skutkových záveroch k pochybeniu súdu prvej inštancie nedošlo, avšak odvolací súd
dospel k záveru, že súd prvej inštancie čiastočne nesprávne posúdil neunesenie dôkazného bremena

žalobcom, a to v časti týkajúcej sa nároku náhrady mzdy počas šiestich mesiacov vymedzených ako
základný zákonný nárok v § 61 ZP.

61. Súd prvej inštancie dospel k názoru, že „Tým, že žalobca len poukázal na mzdové listy
bez náležitého vysvetlenia spôsobu výpočtu nároku podľa § 31 ZP si nesplnil dôkaznú povinnosť.

Podkladom pre výpočet priemerného zárobku sú síce mzdové listy, ale pri výpočte treba brať do úvahy
aj sviatky, dovolenku, prípadnú práceneschopnosť a ošetrenie člena rodiny ako i čas, počas ktorého
žalobca ako nezamestnaný poberal príp. podporu
v nezamestnanosti. S týmto sa žalobca nijako nevysporiadal. Žalobca vo svojom podaní
kzisteniupriemernejmzdynenavrholžiadnedôkazy,lenuviedolžeočakáva,žesúdsidôkazyzabezpečí

sám. Takýto postup nemožno považovať za unesenie dôkazného bremena.“ Odvolací súd tu zatvára, že
síce žalobca nešpecifikoval svoje nároky obsiahnuté v pohľadávke č. 1 náležite tak, ako to zodpovedá
tejto pohľadávke v ním uplatnenej výške, je však z obsahu listín obsiahnutých v samotnom spise (č. l.
290). Obsah listiny nerozporuje ani jedna
zo strán, pričom je z nej súdom zistiteľný a vyčísliteľný nárok zodpovedajúci základnej zákonnej výške

v rozsahu šiestich mesiacov.

62. Pri výpočte náhrady mzdy za obdobie 6 mesiacov od 13.11.1990 do 13.5.1991, tu s poukazom na
vyššie uvedené právne a skutkové ustálenie daného časového intervalu, vychádzal najvyšší súd ako
súd odvolací z priemerného zárobku žalobcu u žalovaného, a to podľa mzdového listu za rok 1989

vystaveného dňa 11.12.1989, ktorý je súčasťou tohto súdneho spisu
ako aj spisu sp. zn. 5C/177/1990, a na ktorý opakovane žalobca odkazoval
(mzdový list je žurnalizovaný na č. l. 290 spisu a je priložený ako príloha v rámci súdu doručených listín).

63. Rozhodným obdobím pre zistenie priemerného zárobku žalobcu pre roky 1990 a 1991

bol predchádzajúci kalendárny rok - rok 1989, a nie ako nesprávne uviedol súd prvej inštancie
predchádzajúci kalendárny štvrťrok. Z uvedeného mzdového listu vyplynulo,
že celkový príjem žalobcu v roku 1989 bol 42 908 Kčs (ďalej bude súd používať označenie meny ako
Sk, keďže vo vzťahu k premene na euro zmena z Kčs na Sk nemala žiadne relevantné kurzové dopady),
priemerný mesačný zárobok žalobcu v roku 1989 bol vo výške 3 575,67 Sk (42 908/12 = 3 575,666 Sk),

priemerný denný zárobok žalobcu bol vo výške 178,04 Sk (42 908/241 odpracovaných dní = 178,041
Sk).64. Na zistenie počtu pracovných dní potrebných pri výpočte náhrady mzdy, za ten-ktorý mesiac,
vychádzal najvyšší súd z kalendára upravujúceho fond pracovného času v roku 1990
z internetovej stránky Fond pracovného času - Slovensko 1990, 1991, na webovej stránke calendar.sk

(na zoznam.sk). V mesiaci november (od 13.11.1990) bolo 14 pracovných dní, náhrada mzdy žalobcu
je vo výške 2 492,56 Sk (14 x 178,04). V mesiaci december 1990 bolo 21 pracovných dní; z toho sú
3 sviatočné dni, ktoré pripadli na pracovný deň - tu s poukazom na ust. § 117 ods. 3 ZP účinného do
31.3.2002, podľa ktorého zamestnancovi, ktorý nepracoval preto, že sviatok pripadol na jeho obvyklý
pracovný deň, prislúcha náhrada mzdy vo výške priemerného zárobku, pokiaľ mu mzda ušla v dôsledku

sviatku, teda náhrada mzdy v tejto výške prislúcha zamestnancovi aj za deň, v ktorom sa mu poskytlo
za prácu vo sviatok náhradné voľno, potom predstavuje náhrada mzdy žalobcu sumu 3 738,48 Sk (21 x
178,04). V mesiaci január 1991 bolo 23 pracovných dní (z toho jeden deň sviatku pripadol na pracovný
deň), a teda náhrady mzdy žalobcu je sume 4 094,92 Sk (23 x 178,04).
V mesiaci február 1991 bolo 20 pracovných dní a náhrada mzdy žalobcu za mesiac február predstavuje
sumu 3 560,80 Sk (20 x 178,04). V mesiaci marec 1991 bolo 20 pracovných dní (vrátane 1 dňa sviatku

pripadajúceho na pracovný deň), a teda náhrada mzdy žalobcu
za mesiac marec je v sume 3 560,80 Sk (20 x 178,04). V mesiaci apríl 1991 bolo
21 pracovných dní (vrátane 1 dňa sviatku pripadajúceho na pracovný deň) a náhrada mzdy žalobcu za
mesiac apríl predstavuje sumu 3 738,84 Sk (21 x 178,04). V mesiaci máj 1991
(do 13.5.1991) bolo 9 pracovných dní (vrátane 2 dní sviatkov pripadajúcich na pracovný deň), a teda

náhrada mzdy žalobcu za mesiac máj je 1 602,36 Sk (9 x 178,04).

65. Najvyšší súd ustálil, že náhrada mzdy žalobcu pri neplatnom rozviazaní pracovného pomeru (§ 61
ods. 1 ZP) je vo výške 22 788,38 Sk. Súd celkovú sumu prepočítal konverzným kurzom (30,126 Sk/
Eur) určeným podľa zák. č. 659/2007 Z.z. o zavedení meny euro v Slovenskej republike a o zmene a

doplnení niektorých zákonov, čomu zodpovedá suma 756,44 eur
(22 788,38/30,126). Napadnutý rozsudok Krajského súdu v Bratislave z 26. januára 2023 č. k.
8Cbsi/1/2018-765 teda vo výroku I. zmenil odvolací súd tak, že určil, že pohľadávka žalobcu v časti
náhrady mzdy z neplatného vylúčenia žalobcu z družstva (úpadcu), vyplývajúca z nároku uplatneného
v konaní na Okresnom súde Dunajská Streda

sp. zn. 5C177/1990, je dôvodná vo výške 756,44 eur.

66. Podľa § 31 ods. 1 ZKV účinného k vyhláseniu konkurzu (t.j. k 31.3.1999), nároky
na vylúčenie veci z podstaty (§ 19 ods. 2), pohľadávky proti podstate (§ 31 ods. 2), nároky
na oddelené uspokojenie (§ 28), nároky podľa § 5 ods. 2, nároky podľa § 9b ods. 3 a pracovné nároky

(§ 31 ods. 3) možno uspokojiť kedykoľvek v priebehu konkurzného konania.
Iné nároky možno uspokojiť len podľa právoplatného rozvrhového uznesenia.
Podľa odseku 3 písm. a) bod 5 cit. zákona pracovnými nárokmi podľa odseku 1 sú nároky
na náhradu mzdy pri neplatnom rozviazaní pracovného pomeru.
Podľa odseku 4 cit. zákona, nároky podľa odseku 3, ktorých splatnosť nastala

pred vyhlásením konkurzu, sa prihlásia podľa § 20.
Podľa odseku 5 cit. zákona nároky podľa odsekov 2 a 3 s výnimkou nárokov podľa
odseku 4 a nároky podľa § 5 ods. 2 a § 9b ods. 3 treba uplatniť u správcu.
Podľa § 32 ods. 2 cit. zákona, po úplnom uspokojení pohľadávok podľa odseku 1 sa uspokoja aj ostatné
nároky v tomto poradí:

a) pohľadávky majiteľov hypotekárnych záložných listov a komunálnych obligácií vydaných bankou
vykonávajúcou hypotekárne obchody a pohľadávky veriteľov z kúpnych zmlúv
na nákup jatočných zvierat, mlieka, ovocia a zeleniny od ich výrobcov
(pohľadávky prvej triedy);
b) ostatné nároky úpadcových zamestnancov z pracovnoprávneho vzťahu alebo z obdobného

pracovného vzťahu za posledné tri roky pred vyhlásením konkurzu, pohľadávky výživného, dane,
poplatky, clá a pohľadávky z realizovaných štátnych záruk, neoprávnene použitých alebo zadržaných
prostriedkov štátneho rozpočtu a rozpočtov štátnych fondov
(pohľadávky druhej triedy);
c) poistné na zdravotné poistenie, poistné na nemocenské poistenie, poistné na dôchodkové

zabezpečenie, príspevok na poistenie v nezamestnanosti, ktoré vznikli najneskôr tri roky
pred vyhlásením konkurzu a v priebehu konkurzu, pohľadávky Fondu ochrany vkladov
vo výške vyplatených náhrad vkladateľom (pohľadávky tretej triedy);
d) ostatné pohľadávky (pohľadávky štvrtej triedy) s výnimkou pohľadávok podľa písm. e);e) pohľadávky zo zmlúv, ktoré obsahujú záväzok podriadenosti (pohľadávky piatej triedy).

Vychádzajúc z dikcie zákona, platného v relevantnom čase pre posúdenie zaradenia pohľadávky

do príslušnej triedy, nároky na náhradu mzdy pri neplatnom rozviazaní pracovného pomeru (čomu
zodpovedá situácia žalobcu z povahy veci) vzniknuté
pred mesiacom, v ktorom bol vyhlásený konkurz, je potrebné postupom podľa § 20 ZKV
do konkurzu prihlásiť, zaradiť na zoznam prihlásených pohľadávok ako pohľadávky II. triedy a uspokojiť
až podľa rozvrhového uznesenia. Odvolací súd tak vyhodnotením skutkovej situácie dospel k záveru,

že pohľadávku v časti osvedčenej ako pohľadávka dôvodná
čo do výšky 756,44 eur, je potrebné zaradiť do II. triedy.

67. Vo zvyšnej zamietajúcej časti napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil.

K výroku o potvrdení meritórneho rozhodnutia o zamietnutí žaloby.

68. Odvolací súd vo zvyšku (žalobu vo vzťahu k pohľadávke zodpovedajúcej náhrade mzdy) zamietol
(potvrdzujúc tak správne skutkové a právne závery súdu prvej inštancie, a v tej časti teda výrokom
potvrdzujúc zamietajúci výrok) zohľadniac, že žalovaný sa dožadoval v súlade s ustanovením § 61 ods.
2 Zákonníka práce nepriznať žalobcovi náhradu mzdy presahujúcu 6 mesiacov a žalobca, tak ako už aj

správne ustálil súd prvej inštancie, svoje ďalšie nároky nijako neosvedčil a vo vzťahu k nim neuniesol
ako bremeno tvrdenia, tak ani dôkazné bremeno.

69. Odvolací súd sa tak v celom rozsahu stotožňuje s úvahou súdu prvej inštancie,
že pri uplatňovaní nároku podľa § 130 ZP žalobca neurčil, aká časť jeho pohľadávky

má zodpovedať sume uplatnenej ako náhrada mzdy pri prekážke na strane zamestnávateľa
a ani nedoložil dôkazmi ako sa v čase, kedy táto prekážka mala trvať, u zamestnávateľa dožadoval
zamestnávania, či sa v po právoplatnosti rozhodnutia o neplatnom ukončení členstva (po 30.8.1993)
skutočne o prácu uchádzal a čím bol daný dôvod prekážky na strane zamestnávateľa. Z obsahu
žalobného návrhu nemožno abstrahovať, že sa žalobca domáhal

v incidenčnom konaní aj nároku podľa § 130 ZP. Zamietajúci výrok je teda v celom rozsahu založený
na správnom vyhodnotení dôkaznej situácie a odvolací súd v celom rozsahu poukazuje na vo vzťahu k
zvyšku pohľadávky č. 1, a rovnako k pohľadávke č. 2 a 3,
na odôvodnenie súdu prvej inštancie obsiahnuté v bodoch 83 a nasl. napadnutého rozsudku (§ 387 ods.
1 a 2 CSP) s tým, že v tejto časti je obsiahnuté aj zamietnutie v časti o zaplatenie 5,93 eura, čo vytýka

v závere svojho odvolania ako opomenutý nárok odvolateľ
(súd zamietol ako nepreukázaný celý zvyšok uplatnených pohľadávok).

70. Len na zdôraznenie správnosti záverov súdu prvej inštancie vo vzťahu k pohľadávke
č. 2. odvolací súd uvádza, že hoci už v rozhodnutí č. k. 1Obo/4/2018-457 zo dňa 17.7.2018 uviedol,

že tento nárok nebol žalobcom v konaní nijako bližšie špecifikovaný, tento k danému nároku žiadne
relevantné dokazovanie ani následne nenavrhol. Podstatným pre úvahu
o neunesení bremena dôkazu však je predovšetkým právna úvaha, ktorej správnosť odvolací súd
potvrdzuje, že je nesporné, že o druhu a množstvách naturálií v jednotlivých rokoch každoročne
rozhodovalo predstavenstvo družstva na svojich poradách, pričom nešlo

o nárokovateľnú položku a nie všetkým pracovníkom boli naturálne pôžitky vyplácané,
resp. poskytované. Zo žiadneho dôkazu nevyplýva, že by bol takýto nárok žalobcovi schválený v ním
uvádzanom množstve a hodnote. Právny nárok na vydanie naturálnych pôžitkov pre členov družstva
nevyplýva zo žiadneho predpisu.

71. Dovolací súd uvádza, že civilné sporové konanie je ovládané prejednacou zásadou, v súlade s
ktorou je úspech procesnej strany definovaný jej povinnosťou tvrdenia a na ňu nadväzujúcou dôkaznou
povinnosťou a im zodpovedajúcim korelátom v podobe bremena tvrdenia
a dôkazného bremena. Z prejednacej zásady potom následne vyplýva základné procesné pravidlo,
podľa ktorého každá strana je povinná dokazovať skutočnosti zodpovedajúce znakom právnej normy,

ktorá je pre ňu priaznivá a ktorej sa domáha. V civilnom sporovom konaní je súd limitovaný skutkovými
tvrdeniami strán sporu, ktoré sú podkladom pre určenie predmetu dokazovania (I. ÚS 24/2019,
1Cdo/188/2021).72.Zobsahuspisuvyplynulo,žestranysporu(vrátanežalobcu)bolivpriebehuprvoinštančnéhokonania
opakovane poučené podľa § 120 ods. 4 OSP, obdobne § 154 CSP, o tom,
že skutočnosti a dôkazy musia predložiť alebo označiť (resp. uplatniť prostriedky procesného útoku a

prostriedky procesnej obrany) najneskôr do vyhlásenia uznesenia, ktorým
sadokazovaniekončí.Vsporovomkonanísauplatňujezásadakoncentráciekonania,ktoráznamená,že
sú koncentrované vo fáze konania pred súdom prvej inštancie, ktoré s odvolacím konaním predstavuje
jeden celok. V materiálnom zmysle zákonná koncentrácia konania znamená, že vyhlásenie dokazovania
za skončené pred súdom prvej inštancie predstavuje moment v dokazovaní, po ktorom už na účely

ďalšieho, čiže odvolacieho konania nebudú
v zásade nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany prípustné. Zákonná
koncentrácia konania je totožná s princípom neúplnej apelácie, ktorý platí
pre odvolacie sporové konanie. Dovolací súd dáva v tomto smere do pozornosti zásadu, ktorá platila už
v rímskom práve, podľa ktorej L“vigilantibus iura scripta sunt“ t.j. "práva patria
len bdelým“ (pozorným, ostražitým, opatrným, starostlivým), teda tým, ktorí sa aktívne zaujímajú o

ochranu a výkon svojich práv a ktorí svoje procesné oprávnenia uplatňujú včas
a s dostatočnou starostlivosťou a predvídavosťou. V slobodnej spoločnosti je totiž predovšetkým vecou
nositeľov práv, aby svoje práva bránili a starali sa o ne, inak
ich podcenením, či zanedbaním môžu strácať svoje práva majetkové, osobné, satisfakčné
a pod. To platí obdobne aj o využívaní zákonných procesných ustanovení (9Cdo/169/2020).

73. Koncepcia odvolacieho konania v civilnom spore vychádza z tzv. neúplného apelačného systému.
Neúplnosť apelácie znamená, že právo odvolateľa (ale aj protistrany - pozri § 373 ods. 4 CSP) použiť
v odvolacom konaní prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré strana
neuplatnila v konaní pred súdom prvej inštancie,

je obmedzené. Strany sporu mali v doterajšom priebehu konania niekoľko príležitostí tieto prostriedky
použiť (za určitých predpokladov dokonca aj dodatočne potom,
čo svoje predchádzajúce povinnosti nesplnili - pozri § 181 ods. 4 CSP) a boli opakovane súdom poučené
o sudcovskej koncentrácii konania. Odvolacia argumentácia v podobe nových skutočností a dôkazov
(novoty, nóva) je takto prípustná len za splnenia zákonom stanovených podmienok. Tieto podmienky sú

stanovené dvojakým spôsobom: 1. taxatívne vymedzenie účelu použitia týchto novôt [resp. taxatívne
vymedzenie odvolacích dôvodov, ktorých sa nóva týkajú - § 366 písm. a) až c) CSP], 2. neporušenie
procesnej diligencie sporovej strany v konaní pred súdom prvej inštancie. (MOLNÁR, Peter. § 366
[Novoty v odvolacom konaní]. In: ŠTEVČEK, Marek, FICOVÁ, Svetlana, BARICOVÁ, Jana,
MESIARKINOVÁ, Soňa, BAJÁNKOVÁ, Jana, TOMAŠOVIČ, Marek. Civilný sporový poriadok. 1.

vydanie. Praha: C. H. Beck, 2016, s. 1243, marg. č. 1.).

74. Prostriedkami procesného útoku a prostriedkami procesnej obrany sú v zmysle § 149 CSP najmä
skutkové tvrdenia, popretie skutkových tvrdení protistrany, návrhy na vykonanie dôkazov, námietky k
návrhom protistrany na vykonanie dôkazov a hmotnoprávne námietky. Ustanovenie § 366 CSP má

základ v koncentrácii konania podľa § 153 a § 154 CSP. Prostriedky procesného útoku a prostriedky
procesnej obrany sú strany povinné uplatniť včas. Tieto prostriedky nie sú uplatnené včas, ak ich strana
mohla predložiť už skôr, ak by konala starostlivo so zreteľom na rýchlosť a hospodárnosť konania.
Prostriedky procesného útoku
a prostriedky procesnej obrany možno uplatniť najneskôr do vyhlásenia uznesenia, ktorým

sa dokazovanie končí. Odvolací súd je viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie
okrem prípadov, ak dokazovanie zopakuje alebo doplní. Podľa § 384 ods. 3 CSP odvolací súd môže
doplniť dokazovanie za podmienok uvedených v § 366 CSP.
Opravný prostriedok s právom novôt povoľuje subjektu prednášať nové skutočnosti a dôkazy. Uvedené
znamená, že odvolací súd je aj počas odvolacieho konania povinný prihliadať

na prostriedky procesného útoku a procesnej obrany, ktoré doteraz neboli použité,
ale len vtedy, ak 1/ sa týkajú procesných podmienok, 2/ sa týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho
obsadenia súdu, 3/ má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok
nesprávne rozhodnutie vo veci, alebo 4/ ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred
súdom prvej inštancie. V ostatných prípadoch prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej

obrany, ktoré strana neuplatnila v konaní
pred súdom prvej inštancie, nie je možné uplatniť v odvolacom konaní. Právo tzv. novôt
v odvolacom konaní je v systéme neúplnej apelácie nastavené ako reštriktívne vnímaná výnimka z
pravidla, že v odvolacom konaní spravidla nie sú prípustné tie prostriedky procesného útoku aleboobrany, ktoré neboli procesnou stranou uplatnené pred súdom prvej inštancie. Prostriedky procesného
útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli uplatnené pred súdom prvej inštancie, možno
uplatniť za splnenia podmienok podľa § 366 CSP najneskôr v lehote na vyjadrenie k odvolaniu.

(ANDRÁŠIOVÁ, A., HORVÁTH,
E. Civilný sporový poriadok - komentár. [Systém ASPI]. Wolters Kluwer [cit. 2022-6-7].

75. Konanie pred súdom prvej inštancie a pred odvolacím súdom tvorí jeden celok a určujúca spätosť
rozsudku odvolacieho súdu s potvrdzujúcim rozsudkom vytvára ich organickú (kompletizujúcu) jednotu,

rozhodnutie odvolacieho súdu v sebe tak zahŕňa po obsahovej stránke aj odôvodnenie rozsudku súdu
prvej inštancie, na ktoré odvolací súd v plnom rozsahu odkázal (m. m. II. ÚS 78/05, I. ÚS 233/2019).
Odôvodnenie rozhodnutia súdu je potrebné posudzovať v jednote s odôvodnením rozhodnutia súdu
prvej inštancie.
Argumentáciaodvolateľavodvolanínebolaargumentáciounovou,podstatnéadetailnéodpovededostal
v odôvodnení rozhodnutia súdu prvej inštancie a na ňu v celom rozsahu

v súvislosti s potvrdzujúcim výrok odvolací súd odkazuje (postupom podľa § 387 ods. 1
a 2 CSP).

Sumarizácia záverov odvolacieho súdu
76. Odvolací súd po preskúmaní veci v rozsahu a z dôvodov podaného odvolania uvádza,

že napadnutý rozsudok je čo do odôvodnenia v časti odvolacím súdom potvrdzovaných výrokov súdu
prvej inštancie súdu koherentný, rovnako tiež zákonná úprava bola súdom prvej inštancie správne
aplikovaná a interpretovaná na zistený skutkový stav ako vyplynul
z dokazovania dostatočne vykonaného pre možnosť rozhodnutia vo veci samej.
V napadnutom rozsudku pritom súd prvej inštancie tu poskytol odpoveď na všetky kľúčové otázky

týkajúce sa prejednávanej veci, nastolené sporovými stranami v konaní.
Na zdôraznenie správnosti záverov súdu prvej inštancie v tejto časti odvolací súd uvádza nasledovné:

77. Odvolacie námietky žalobcu proti rozsudku krajského súdu možno aj s ohľadom na uplatnené
odvolacie dôvody rozdeliť do nasledovných častí - napadnutému rozhodnutiu odvolateľ vytýka

nesprávnosť z hľadiska: A. Námietky týkajúce nesplnenia procesných podmienok, týkajúcich sa
právomoci súdu prvej inštancie na rozhodovanie vo veci. (§ 365 ods. 1
písm. a) CSP) B. Námietky týkajúce porušenia práva na spravodlivý proces - nesprávny procesný
postupu súdu prvej inštancie najmä nezohľadnenie a nevysporiadanie
sa s argumentáciou a námietkami žalobcu, nerešpektovanie záverov odvolacieho a dovolacieho súdu v

ich rozhodnutiach, nedostatočné odôvodnenie rozhodnutia súdu prvej inštancie. (§ 365 ods. 1 písm. b)
CSP) C. Iná vada majúca za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, nedodržaním spôsobu a postupu
pri vykonaní dokazovania stanovených zákonom. (§ 365 ods. 1 písm. d) CSP) D. Námietky týkajúce
nevykonania navrhnutých dôkazov potrebných na zistenie rozhodujúcich skutočností. (§ 365 ods. 1
písm. d) CSP)

E. Námietky týkajúce sa nedostatočného odôvodnenia rozhodnutia súdu prvej inštancie.
F. Prípustnosť ďalších prostriedkov procesnej obrady alebo procesného útoku, ktoré neboli uplatnené.
(§ 365 ods. 1 písm. g) CSP) G. Nesprávne právne posúdenie dôvodu využitia moderačného práva
incidenčnéhosúdu,tedanesprávneprávneposúdeniesúduprvejinštanciekžiadostisprávcukonkurznej
podstaty o moderáciu ohľadom nepriznania náhrady mzdy žalobcovi nad 6 mesiacov. (§ 365 ods. 1

písm. h) CSP) H. Námietky týkajúce sa rozhodnutia o nároku na náhradu trov konania.

Odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. a) CSP.

78. Pokiaľ ide o odvolací dôvod uplatnený žalobcom v zmysle § 365 ods. 1 písm. a) CSP,

a to že neboli splnené procesné podmienky, k tomuto odvolaciemu dôvodu odvolací
súd uvádza, že procesné podmienky (podmienky konania) definuje Civilný sporový poriadok v
ustanovení § 161 ods. 1 ako podmienky, za ktorých môže súd konať a rozhodnúť, pričom teória civilného
práva procesného rozoznáva vecné procesné podmienky konania, podmienky konania na strane súdu
(právomoc, príslušnosť, zákonné obsadenie súdu), procesné podmienky konania na strane účastníkov

a tzv. negatívne procesné podmienky konania (prekážka začatého konania, prekážka rozsúdenej
veci). Skúmanie splnenia procesných podmienok je úradnou povinnosťou súdu počas celého priebehu
konania.79. Nesplnenie procesných podmienok ako odvolací dôvod bolo žalobcom namietané z dôvodu
tvrdeného nedostatku právomoci súdu, nakoľko podľa odvolateľa krajský súd už nemal právomoc na
rozhodovanie v merite veci, keďže rozhodnutie súdu prvej inštancie bolo

už dvakrát odvolacím súdom zrušené a vec bola už dvakrát vrátená na ďalšie konanie a nové
rozhodnutie. K totožnej námietke sa vyjadril už vo svojom rozhodnutí súd prvej inštancie, kde tento
konštatoval v bode 86 svojho rozhodnutia, že „právomoc súdov je daná v ust. § 3
a § 4 CSP a uznesenie Najvyššieho súdu č. k. 1Obo/4/2018-457 zo dňa 17.7.2018
je právoplatné. Súd nižšej inštancie je povinný riadiť sa právnym posúdením súdu vyššej inštancie a na

jeho základe spor rozhodnúť, pričom súd prvej inštancie v tomto smere
aj postupoval.“ Odvolací súd uvádza, že nezistil, že by v súdenej veci neboli splnené procesné
podmienky konania, pričom dospel k záveru, že tento odvolací dôvod uplatnený žalobcom
v odvolaní nie je dôvodný.
Odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. b) CSP

80. Ďalšia námietka odvolateľa smerovala k nesprávnemu procesnému postupu súdu prvej inštancie,
čím malo dôjsť k porušeniu práva na spravodlivý proces. Súd prvej inštancie
sa podľa odvolateľa dopustil nesprávneho procesného postupu najmä tým, že nedostatočne
odôvodnil svoje rozhodnutie, nezohľadnil a nevysporiadal sa s argumentáciou a námietkami žalobcu,
nerešpektoval závery odvolacieho, resp. dovolacieho súdu v ich rozhodnutiach.

81. Pod pojmom nesprávny procesný postup súdu sa rozumie taký postup súdu v konaní, ktorý
je v rozpore so zákonom. Aby bol naplnený predmetný odvolací dôvod (a aby bola daná dôvodnosť
podaného odvolania), musí súd svojim nesprávnym procesným postup znemožniť strane sporu
realizovať jej patriace procesné práva, ktoré jej priznáva zákon, pričom

je nevyhnutné kumulatívne splnenie troch zákonných znakov, ktorými sú:
1/ nesprávny procesný postup súdu, 2/ tento nesprávny procesný postup znemožnil strane sporu
realizovať jej patriace procesné práva a zároveň 3/ intenzita tohto zásahu dosahovala takú mieru, že
došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Medzi tieto procesné práva patria napr. právo vykonávať
procesné úkony vo formách stanovených zákonom, právo nazerať do spisu a robiť si z neho výpisy,

právo vyjadriť sa k návrhom na dôkazy a k všetkým vykonaným dôkazom, právo byť predvolaný na
súdne pojednávanie, právo na to,
aby bol rozsudok strane doručený do vlastných rúk.

82. Podľa ustanovenia § 220 ods. 2 CSP v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa žalobca domáhal,

aké skutočnosti tvrdil, aké dôkazy označil, aké prostriedky procesného útoku použil, ako sa vo veci
vyjadril žalovaný a aké prostriedky procesnej obrany použil.
Súd jasne a výstižne vysvetlí, ako posúdil podstatné skutkové tvrdenia a právne argumenty strán, ktoré
skutočnosti za preukázané a ktoré nie, ktoré dôkazy vykonal, z ktorých dôkazov vychádzal a ako ich
vyhodnotil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil, prípadne odkáže na

ustálenú rozhodovaciu prax.

83. Požiadavka, aby rozhodnutie bolo riadne odôvodnené, patrí medzi základné atribúty spravodlivého
procesu. Za nedostatočne zdôvodnený rozsudok možno považovať rozsudok, kde dôvody úplne alebo
čiastočne absentujú, alebo kde je extrémny nesúlad medzi právnymi závermi súdu a jeho skutkovými

zisteniami,prípadne,kdeprávnezáveryzoskutkovýchzistenívžiadnejmožnejinterpretáciinevyplývajú,
alebo zistenia sú uvedené len všeobecne, súhrnne bez špecifikácie jednotlivých dôkazov, z ktorých
mali byť tieto zistenia vyvodené. Aby sa nedostatok dôvodov dal posúdiť ako porušenie spravodlivého
súdneho procesu, ktoré je neakceptovateľné a stane sa dôvodom pre zrušenie rozhodnutia, musí
dosiahnuť určitú intenzitu, ktorá odôvodní záver, že celé konanie sa nejaví ako spravodlivé.

Z práva na spravodlivé súdne konanie vyplýva aj povinnosť všeobecného súdu zaoberať
sa účinne námietkami, argumentmi a dôkaznými návrhmi strán (avšak), prípadne skutočnosťami
dôležitými pre vydanie rozhodnutia s výhradou, že majú význam
pre rozhodnutie (viď napr. rozhodnutie Európskeho ESĽP Kraska proti Švajčiarsku
z 29. apríla 1993, nález ústavného súdu sp. zn. II. ÚS 410/06).

84. Žalobca namietal, že súd prvej inštancie nezohľadnil jeho námietky a argumenty, pričom súd prvej
inštanciemallenvšeobecnepoukazovaťnaprávnezáveryanázoryobsiahnutévzrušujúcomrozhodnutí
odvolacieho súdu sp. zn. 1Obo/4/2018, tiež malo dôjsťaj k neoprávnenej protokolácii súdu prvej inštancie týkajúcej sa vykonaných dôkazov
a pri oboznamovaní dokladov/listín zo spisov sp. zn. 8Cbi/6/2009 a sp. zn. 5C/177/1990 v zápisnici z
pojednávania zo dňa 20.10.2022.

85. Súd prvej inštancie podľa pokynov najvyššieho súdu, obsiahnutých v rozhodnutiach
sp. zn. 1Obo/4/2018, ako aj dovolacieho súdu v rozhodnutí sp. zn. 2ObdoV/4/2017, vykonal a doplnil
dokazovanie, a to priložením spisov sp. zn. 8Cbi/6/2009 a sp. zn. 5C/177/1990 a ďalšími listinnými
dôkazmi. K námietke žalobcu týkajúcej sa neoboznamovania sporových strán listinami z priložených

spisov a neoprávnenou protokoláciou súdom prvej inštancie
sa vyjadril vo svojom rozhodnutí aj súd prvej inštancie. K tejto námietke uviedol
v ods. 5 svojho odôvodnenia, že tvrdenie žalobcu sa nezakladá na pravde, že by súd neoboznamoval
sporové strany s dokladmi zo spisov sp. zn. 8Cbi/6/2009
a sp. zn. 5C/177/1990, uvádzajúc: „Súd oboznámil sporové strany s listinami z týchto súdnych spisov a
to ich prečítaním. Pred prečítaním listín zo súdnych spisov 5C/177/199

a 8Cbi/6/2009 sporové strany konštatovali, že obsah rozsudku sp. zn. 5C/177/90
je im známy. Žalobca trval len na tom, aby sa súd zaoberal týmto rozsudkom.
Súd konštatoval, že dokazovanie oboznámením s obsahom rozsudku 5C/177/90 nevykoná, nakoľko bol
protistrane doručený, je mu známy a je obsahom súdneho spisu.
S obsahom dokladov súd sporové strany neoboznamoval, lebo sú založené v súdnom spise a sú

sporovým stranám známe.“ Zo zápisnice z pojednávania zo dňa 20.10.2022 č. l. 671 spisu vyplynulo, že
súd prvej inštancie dopytoval sporové strany, či trvajú na prečítaní obsahu listín založených v súdnych
spisoch sp. zn. 8Cbi/6/2009 a sp. zn. 5C/177/1990, pričom žalobca trval len na tom, aby sa súd
prvej inštancie zaoberal rozsudkom Okresného súdu Dunajská Streda sp. zn. 5C/177/1990. Tiež zo
zápisnice vyplynulo, že súd oboznamoval sporové strany s obsahom založených dokladov z týchto

spisov, zároveň uviedol aj predbežné posúdenie veci. Na danom pojednávaní žalobca len namietal, že
nedostal vyjadrenie žalovaného z 21.6.2022, pričom žiadal o lehotu na vyjadrenie sa k tomuto vyjadreniu
a k predbežnému hodnoteniu súdu. Toto pojednávanie bolo súdom prvej inštancie následne odročené
s tým, že právny zástupca žalobcu sa vyjadrí k právnej kvalifikácii súdu a k vyjadreniu žalovaného.
Na pojednávaní zároveň súd prvej inštancie (na čo poukazuje samotný odvolateľ v bode 27 odvolania)

správne zdôraznil postup podľa § 204 CSP,
k čomu odvolací súd zdôrazňuje, že listiny stranám známe, nimi samotnými predložené a
nespochybnené, nie je potrebné pre splnenie predpokladov vykonania dôkazu listinou čítať či ich obsah
oboznamovať, čomu aj postup súdu prvej inštancie zodpovedá.
86. K rozsahu, priebehu a postupu dokazovania vykonávaného pred súdom prvej inštancie odvolací súd

zdôrazňuje, že súd prvej inštancie pri svojom postupe a vo vzťahu k rozsahu vykonaného dokazovania
rešpektoval závery vyplývajúce z posledného rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. 1Obo/4/2018 zo
dňa 17.7.2018 a v naznačenom smere vykonal a doplnil dokazovanie, potrebné pre rozhodnutie vo
veci. Odvolací súd mal za to, že tento odvolací dôvod žalobcu nebol na mieste v tom, že nakoľko súd
prvej inštancie si nezaobstaral, nevykonal navrhované dôkazy (odborné znalecké posudky zo spisu sp.

zn. 9C/61/1994 - vyhodnotené súdom prvej inštancie ako neúčelné, zápisnice z porád predstavenstva
družstva, návrh na zistenie trhových cien obilnín, mzdové listy bývalých pracovníkov), resp. ďalšie
dôkazy špecifikované odvolateľom na čl. 7 a 8 jeho odvolania, alebo že tieto dôkazy nevyžiadal
od správcu konkurznej podstaty, tak neboli zistené rozhodujúce skutočnosti potrebné pre správne
rozhodnutie vo veci. Odvolací súd mal za to, že postupom súdu prvej inštancie sa žalobcovi ako sporovej

strane neznemožnila realizácia jej patriacich procesných práv, ani možnosť jej aktívnej účasti na konaní,
pretože do dispozičnej právomoci súdu
v zmysle ust. § 185 ods. 1 CSP patrí rozhodovanie o tom, ktoré z navrhnutých dôkazov vykoná, resp.
nevykoná. Pokiaľ táto úvaha nie je zjavne nelogická a súd poskytne sporovej strane odôvodnenie, prečo
navrhované dôkazy nevykonal, nie je možné hovoriť

o nesprávnom procesnom postupe súdu. Odvolací súd k postupu konania a k rozsahu vykonaného
dokazovania súdom prvej inštancie, čo namietal žalobca v odvolaní
ako skutočnosti, ktoré mali podľa neho zasiahnuť do jeho práva na spravodlivý proces, uvádza, že
nedošlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, z rozhodnutia súdu prvej inštancie vyplýva aké listinné
dôkazy súd na pojednávaní vykonal a aké skutočnosti vyplývali z rozhodujúcich listinných dôkazov, ktoré

dôkazy nevykonal a prečo, a akými úvahami
sa pri svojom rozhodovaní riadil a aké závery vyslovil, preto vzhľadom na vyššie uvedené vyhodnotil
odvolací súd túto námietku ako nedôvodnú.87. Odvolací súd uvádza, že oprávnenie žalobcu ako sporovej strany navrhnúť dôkazy
nie je možné zamieňať s právom súdu, ktorý rozhoduje, ktoré z navrhnutých dôkazov vykoná, resp.
nevykoná. Súd prvej inštancie na procesné návrhy žalobcu ako sporovej strany v rovine týkajúcej

sa dokazovania reagoval primeraným, ako aj ústavne akceptovateľným spôsobom, pokiaľ v súlade s
platnýmCivilnýmsporovýmporiadkomprirešpektovanídruhusporovejveciasodôvodnenýmprístupom
nevykonal všetky dôkazy navrhnuté žalobcom.

88. Pre rozhodnutie súdu prvej inštancie bol rozhodujúci právny názor odvolacieho súdu vyjadrený v

jehoposlednomzrušujúcomrozhodnutísp.zn.1Obo/4/2018aprávneposúdenie,žesprávcakonkurznej
podstaty účinne poprel celú uplatnenú pohľadávku okrem sumy
vo výške 4 362,70 Sk, ktorú zaradil do 4. triedy, a teda popieracím prejavom došlo k popretiu pohľadávok
pod č. 1 a č. 2 v celosti, čo do dôvodu, výšky a poradia z dôvodu absencie právneho titulu pohľadávok
a pri pohľadávke č. 3 k popretiu vo výške presahujúcej
sumu 4 184 Sk (178,70 Sk), tiež z dôvodu absencie právneho titulu a v časti 4 184 Sk

len čo do poradia.

89. Súd prvej inštancie ohľadom nároku na náhradu mzdy podľa § 61 ods. 2 ZP ako aj nároku
na náhradu mzdy z neplatného prevedenia žalobcu na inú prácu podľa § 130 ZP, konštatoval neunesenie
dôkazného bremena žalobcu. Tento nárok vymedzil žalobca až podaním

zo dňa 26.3.2009, pričom súd uviedol, že na jeho výzvu žalobca nespresnil svoj návrh týkajúci sa určenia
obdobia, za ktoré sa domáha náhrady mzdy podľa § 61 ZP, v akej výške a na akom skutkovom a
právnom základe, pričom žalobca sa odvolával len na jeho mzdové listy a mzdové listy pracovníkov
úpadcu vykonávajúcu rovnakú alebo obdobnú prácu, avšak
bez vysvetlenia spôsobu výpočtu. Žalobca neuviedol, ktorá časť pohľadávky č. 1 predstavuje nárok

podľa § 61 ZP, a ktorá nárok podľa § 130 ZP, čím si nesplnil dôkaznú povinnosť, a teda neuniesol
dôkazné bremeno. Rovnako tak k nároku vo výške 46 985 Sk (pohľadávka č. 2) žalobca navrhol
vykonanie dokazovania zápisnicami z porád predstavenstva družstva, ktoré mali poskytnúť údaje o
druhu, množstve odpredaných naturálnych pôžitkoch členom a zamestnancom družstva, tento dôkaz
súd prvej inštancie nepripustil, a tiež návrh na zistenie trhových cien obilnín za rok 1990-1996 nepripustil

ako nadbytočný, keďže bolo preukázané, že o druhu a množstvách naturálií každoročne rozhodovalo
predstavenstvo družstva
na svojich poradách, a teda právny nárok na vydanie naturálnych pôžitkoch pre členov družstva
nebol. Odvolací súd sa stotožňuje s uvedenými názormi súdu prvej inštancie, pričom v časti týkajúcej
sa pohľadávky č. 1 došlo ku korekcii úvahy súdu prvej inštancie odvolacím súdom spočívajúcej

vo vyhodnotení nároku vo vzťahu k aplikácii § 61 ods. 2 ZP a k zmene rozhodnutia, avšak vo
zvyšku v zamietajúcej časti v záveroch súdu prvej inštancie odvolací súd nevzhliadol nelogickosť
alebo nedostatočné vysporiadanie sa s otázkami, ktoré v konaní vznikli. Odvolací súd nezistil zjavnú
nesprávnosť alebo nedostatočné prihliadnutie na ostatné skutkové zistenia.

90. Odvolací súd mal za to, že odvolateľ teda v podstate vytýkal rozhodnutiu súdu prvej inštancie, že sa
nestotožnil s ním predkladaným hodnotením skutkového stavu a právnym názorom
a že súd v konečnom dôsledku vychádzal zo záveru o neunesení dôkazného bremena žalobcu. Nie je
však možné dôvodne vytýkať súdu prvej inštancie, že sa vo svojom rozhodnutí
v odôvodnení nevysporiadal s argumentáciou sporových strán, a to, že v konečnom dôsledku súd prvej

inštancie dospel k záveru o neunesení dôkazného bremena, teda, že žalobca v spore neuspel, nie je
možné interpretovať ako porušenie jeho práva na spravodlivý súdny proces.

91. Odvolací súd uzavrel, že odvolací dôvod o zásahu do práva na spravodlivý proces, pretože podľa
žalobcu rozsah vykonaného dokazovania, a na jeho základe prijaté skutkové závery

a následné právne posúdenie mali byť uskutočnené súdom prvej inštancie tak, že došlo
k popretiu zmyslu a podstaty práva na spravodlivý proces, nebol daný.
Odvolací súd mal za to, že predmetná odvolacia námietka predstavuje iba nespokojnosť žalobcu s tým,
že v bol konaní neúspešný, čo však nepatrí do obsahu práva na súdnu ochranu a nemôže tak založiť
dôvodnosť podaného odvolania.

Odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. d) CSP92. Z ustanovenia § 365 ods. 1 písm. d) CSP vyplýva, že odvolanie možno odôvodniť len tým, že konanie
má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.
Inou vadou konania, na ktorú odvolací súd musí prihliadnuť je procesná vada, ktorú nemožno zahrnúť do

okruhu vád taxatívne vymenovaných v § 365 ods. 1 CSP, a takúto inú vadu konania možno považovať za
relevantnú len vtedy, ak mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Za inú vadu možno považovať
nesprávne realizovanú manudukčnú povinnosť súdu, pochybenia vo vykonanom dokazovaní, atď.

93. Podľa § 204 Civilného sporového poriadku dôkaz listinou sa vykoná tak, že súd listinu

alebo jej časť prečíta alebo oznámi jej obsah; to neplatí, ak ide o listinu, ktorej odpis bol strane sporu v
priebehu konania doručený a ak listina alebo jej obsah neboli protistranou spochybnené.

94. Z pohľadu odvolacieho súdu sa v súvislosti s námietkou nezákonného spôsobu vykonania listinných
dôkazov, čo malo mať podľa odvolateľa za následok, že konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za
následok nesprávne rozhodnutie vo veci, javí ako podstatné, že obsah listinných dôkazov nebol medzi

sporovými stranami sporný. Keďže obsah námietky žalobcu
sa sústreďuje na tvrdenie, že krajský súd neoboznamoval sporové strany s uvedenými dokladmi ich
prečítaním, pričom zo zvukového záznamu má vyplývať, že predsedníčka senátu iba vymenovala určité
listiny uvedením ich názvu a určenia čísla listu spisu, na ktorom sa nachádzajú, treba za podstatné
považovaťto,žežalobcapriamonapojednávanínijakénámietkyvsúvislostisčítanímlistinnýchdôkazov

na súde neuplatnil. Tu odvolací súd konštatuje, že zo zápisnice vyplýva, že súd sa dopytoval oboch
sporových strán, či trvajú
na prečítaní obsahu listín, založených v súdnych spisoch sp. zn. 5C/177/90
a sp. zn. 8Cbi/6/2009. K uvedenému sa vyjadril právny zástupca žalobcu, že trvá na tom,
aby sa súd zaoberal rozsudkom 5C/177/1990, ktorý ako uviedol, mu jeho obsah bol známy, a známy

bol aj žalovanému. Následne po predbežnom právnom posúdení súdom predstúpil právny zástupca
žalobcu s námietkou, že nedostal vyjadrenie žalovaného a žiada o poskytnutie lehoty na vyjadrenie k
nemu a k predbežnému právnemu posúdeniu súdom. Súd prvej inštancie preto pojednávanie odročil
na neurčito s tým, že právny zástupca žalobcu sa vyjadrí k právnej kvalifikácii súdu a k vyjadreniu
žalovaného. Odvolací súd má teda za to, že k dokazovaniu sporové strany, či ich právni zástupcovia

prítomní na pojednávaní, nemali žiadne námietky. Podľa odvolacieho súdu vykonal súd prvej inštancie
vo veci dokazovanie listinami riadne, v súlade s § 204 CSP, pretože dôkaz listinami bol súdom prvej
inštancie vykonaný postupom, ktorý uvedené ustanovenie umožňuje a bol vykonaný na pojednávaní, a
teda vzhľadom na uvedené žalobca so spôsobom vykonania dôkazov zo strany súdu súhlasil a na jeho
strane nebolo zistené žiadne ukrátenie na jeho procesných právach.

95. Odvolací súd preto uzatvára, že v procesnom postupe súdu prvej inštancie odvolací súd nezistil
ani procesné pochybenia alebo vady, ktoré by mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, keď
sa nestotožnil s námietkou žalobcu, že súd prvej inštancie nevykonal riadne dokazovanie listinnými
dôkazmi.

Odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. e) a f) CSP

96. Žalobca v odvolaní vyslovil nesúhlas s nevykonaním dôkazov ním navrhnutých v rámci konania na
súde prvej inštancie, čím mal byť naplnený odvolací dôvod podľa § 365

písm. e) CSP. Žalobca namietal nevykonanie dôkazov, resp. to, že súd prvej inštancie
si sám nezaobstaral dôkazy vo vzťahu k pohľadávke č. 2 týkajúcej sa nároku na náhradu škody za
neposkytnuté naturálne pôžitky od roku 1990 do 1994, ako aj k pohľadávke č. 1, týkajúcej sa nároku na
náhradu mzdy podľa § 61 ods. 2 ZP a nároku na náhradu mzdy z neplatného prevedenia žalobcu na
inú prácu podľa § 130 ZP, dôkazov - odborných znaleckých posudkov, zápisníc z porád predstavenstva

atď. Mal za to, že ním navrhnuté dôkazy boli zásadného významu a dôvod, pre ktorý súd prvej inštancie
dôkazy nevykonal, bol nenáležitý.

97. Žalobca ďalej namietal, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov
k nesprávnym skutkovým zisteniam. Odvolacím dôvodom podľa ustanovenia § 365 ods. 1 písm. f)

CSP možno napadnúť výsledok činnosti súdu pri hodnotení dôkazov, na ktorého nesprávnosť je možné
usudzovať len zo spôsobu, ako k nemu súd dospel.
Podstata tohto odvolacieho dôvodu spočíva v tom, že bol nesprávne vytvorený skutkový základ
rozhodnutia, ktorá nesprávnosť je spôsobená chybným vyhodnotením vykonaných dôkazov. Knesprávnym skutkovým zisteniam z vykonaných dôkazov súd dospeje nesprávnym vyhodnotením
dôležitosti alebo pravdivosti dôkazov, alebo porušením pravidiel formálnej logiky. Za skutkové zistenia,
ktoré nemajú oporu vo vykonanom dokazovaní,

sa rozumie taký výsledok hodnotenia dôkazov súdom, ktorý nezodpovedá postupu vyplývajúcemu z
ustanovenia § 191 CSP, podľa ktorého súd hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz
jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pričom prihliada na všetko, čo vyšlo za konania
najavo, vrátane toho, čo uviedli strany.

98. Nesprávne hodnotenie dôkazov by bolo možné vytknúť súdu prvej inštancie v prípade,
ak by zobral do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo prednesov strán nevyplynuli,
alebo inak nevyšli v konaní najavo, prípadne, že by si nepovšimol rozhodné skutočnosti, ktoré boli
vykonanými dôkazmi preukázané, alebo vyšli v konaní najavo, prípadne preto, že pri hodnotení dôkazov
a poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov strán alebo vyšli najavo inak z hľadiska ich závažnosti,
zákonnosti, pravdivosti alebo vierohodnosti

je logický rozpor, alebo ak hodnotenie dôkazov odporuje hore uvedenému zákonnému ustanoveniu. Ak
nie je možné súdu v tomto smere vytknúť pochybenie, nie je možné
ani polemizovať s jeho skutkovými závermi.

99. Odvolací súd k namietaným nedostatkom vykonaného dokazovania vo vzťahu k potvrdzujúcim

výrokom ako aj pri zohľadnení charakteru incidenčnej žaloby uvádza,
že žalobca ako dominus litis sám musí zvážiť, aké dôkazy navrhne alebo predloží
na podporu svojich tvrdení, a pokiaľ zostane pasívny, je už len na žalovanom do akej miery vyvinie
dôkaznú aktivitu sám. Napokon je úlohou súdu vykonané dôkazy a tvrdenia strán zhodnotiť, čo sa aj v
tomto konaní v stalo. Zároveň odvolací súd uvádza, že s námietkou týkajúcou sa postupu a spôsobu pri

vykonávaní dokazovania súdom prvej inštancie
ako aj dôkazmi uplatnenými žalobcom, sa vysporiadal v predchádzajúcich odsekoch odôvodnenia tohto
rozsudku, nakoľko mal za to, že obsahovo zhodne bola uplatnená
aj pri odvolacom dôvode podľa § 365 ods. 1 písm. b) CSP. Úlohou a zároveň zodpovednosťou súdu je
dôsledne zvážiť návrhy strán na vykonanie dokazovania a určiť, ktoré z nich vykoná. Pokiaľ návrhy strán

na vykonanie dokazovania sú neúčelné, nehospodárne, vzhľadom na to, že ich vykonanie a skutkové
zistenia z nich vyplývajúce nemôžu zmeniť v konaní už nesporné skutočnosti, prípadne z nich majú
vyplývať skutkové zistenia, ktoré ani nie sú podstatné
pre rozhodnutie veci, nie je nesprávnym procesným postupom súdu, ak takéto dôkazy nevykoná. Takéto
návrhy na vykonanie dôkazov teda nie sú ani dôvodom pre úspešné uplatnenie odvolacieho dôvodu

podľa § 365 ods. 1 písm. e) CSP. Odvolací súd tu konštatuje, že v tejto časti sa v konečnom dôsledku
prejavilčiastočnýúspechžalobcu,keďtentopostupodvolacísúdprehodnotiladospelkzáveruopotrebe
v časti zmeniť rozhodnutie súdu prvej inštancie.
Odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. g) CSP

100. Žalobca tiež namietal, že sú v konaní prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany a procesného
útoku, ktoré neboli uplatnené, a zistený skutkový stav preto neobstojí.
Za tieto prostriedky považoval skutočnosti, argumenty a dôkazy obsiahnuté v jeho vyjadreniach zo dňa
3.3.2020 a 25.5.2022, v dôsledku uvedenia ktorých mala nastať nová dôkazná situácia. Preto mal za to,
že vzhľadom na nové skutočnosti a okolnosti, ktoré

pred tým neboli predmetom skúmania súdu, tak zotrvanie na všetkých záveroch rozhodnutia
odvolacieho súdu sp. zn. 1Obo/4/2018 z 17.7.2018 nie je podľa odvolateľa možné, keďže súd prvej
inštancie nedôvodne nepreskúmal tieto nové súvislosti a nevykonal dokazovanie navrhnutými listinnými
dôkaznými prostriedkami (neurčitosť uznávacieho a popieracieho prejavu správcu špecifikované v
bodoch 46 a 47 odvolania spolu s doplnením argumentácie vo vyjadrení z 25.5.2022 týkajúcej sa

neurčitosti, neplatnosti a neúčinnosti uznávacieho a popieracieho prejavu správcu - body 50 a 51
odvolania).

101. Vo vzťahu k odvolaciemu dôvodu podľa ustanovenia § 365 ods. 1 písm. g) CSP je treba tiež uviesť,
že nepredstavuje reálnu vadu rozhodnutia v zmysle chybného procesného postupu súdu pri zisťovaní

skutkového stavu a je daný len vtedy, ak vo svetle nových skutočností alebo dôkazov, nemôže obstáť
súdom zistený skutkový stav. Prípustnosť tohto odvolacieho dôvodu je potrebné vnímať v spojitosti
s ustanovením § 366 písm. d) CSP, podľa ktorého prostriedky procesného útoku alebo prostriedky
procesnej obrany, ktoré neboli uplatnenév konaní pred súdom prvej inštancie, možno v odvolaní použiť len vtedy, ak ich odvolateľ bez svojej viny
nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie.
Ide najmä o skutočnosti a dôkazy, ktoré nastali (vznikli) po vyhlásení (vydaní) rozsudku súdu prvej

inštancie. Pokiaľ ich sporová strana v konaní pred súdom prvej inštancie uplatnila, nejde o nové
prostriedky procesnej obrany alebo procesného útoku v odvolacom konaní a sporová strana môže v
tejto otázke uplatniť ostatné odvolacie dôvody. Pokiaľ ich sporová strana
v konaní pred súdom prvej inštancie neuplatnila, musí ísť o také prostriedky procesnej obrany alebo
procesného útoku, ktoré je v odvolacom konaní možné uplatniť v súlade s § 366

písm. d) CSP.

102. Z tvrdení žalobcu uvedených v odvolaní nevyplýva, že by išlo o dôkazy alebo skutočnosti, ktoré by
žalobca neuplatnil už v konaní skôr. Zároveň odvolací súd
vo svojom poslednom kasačnom rozhodnutí jednoznačne uviedol (bod 38 a 39 jeho odôvodnenia), že
„z obsahu popieracieho prejavu a uplatnenej pohľadávky

v preskúmavanom konaní je zjavné, že vo vzťahu k pohľadávke vo výške 4.362,70 Sk
je predmetom konania jej zaradenie v IV. triede (pričom však z obsahu výzvy na č. l. spisu 96 vyplýva,
že správca uznal na prieskumnom pojednávaní len sumu vo výške 4.184,- Sk, hoci vo všetkých svojich
podaniachuznávasumu4.362,70Sk).Vozvyškuvovýške576.893,04Skjepredmetomkonaniaurčenie
pravosti a výšky pohľadávky, keďže túto správca poprel ako celok. Uvedený dôvod popretia z dôvodu

že „suma je v rozpore
s opravným uznesením 6C 13/92“ je potrebné vykladať tak, že ide o popretie existencie pohľadávky ako
takej, keďže jej nezodpovedá výrok doloženého právoplatného rozhodnutia v konaní a iné rozhodnutie
predložené nebolo, a ani iné právoplatné rozhodnutia vo veci uplatnených pohľadávok vydané neboli.
(38) Keďže správca poprel existenciu uplatnenej pohľadávky ako takej v celej uvedenej výške, z obsahu

žalobného návrhu vyplýva, že žalobca si túto uplatňuje v incidenčnom konaní ako pohľadávku, ktorej
pravosť žiada určiť vo výške 576.893,04 Sk so zaradením v I. triede uspokojovania veriteľov a vo výške
čo do zvyšku žiada určiť poradie v I. triede.“(39).

103. Z podaní žalobcu zo dňa 3.3.2020 (č.l. 533) ako aj zo dňa 25.5.2022

(označeného ako žiadosť o odročenie pojednávania - č.l. 625) vyplýva, že navrhoval vykonanie dôkazov,
resp. opätovne poukazoval a namietal skutočnosti, s ktorými sa už súd prvej inštancie v odôvodení
svojho rozhodnutia vysporiadal. Odvolací súd zároveň uvádza, že koncepcia odvolacieho konania v
civilnom spore vychádza z neúplného apelačného systému, a teda právo odvolateľa použiť v odvolacom
konaní prostriedky procesného útoku alebo procesnej obrany, ktoré strana neuplatnila v konaní pred

súdom prvej inštancie,
je obmedzené. Právo na uplatnenie prípadných novôt je pritom podmienené nezavinením doterajšieho
nepoužitia týchto skutočností a dôkazov. Je teda povinnosťou odvolateľa preukázať, že nové prostriedky
procesného útoku a procesnej obrany, ktoré uvádza
až v odvolacom konaní, nemohol v doterajšom priebehu konania použiť bez svojej viny. Žalobca pritom

žiadne takéto dôkazy nepredložil a ani netvrdil, že prostriedky procesného útoku resp. procesnej obrany
spočívajúce v nových skutkových tvrdeniach a v nových dôkazoch z nejakých dôvodov nemohol použiť
v konaní pred súdom prvej inštancie.
Odvolací súd preto vychádzal len z výsledkov z dokazovania vykonaného v konaní
pred súdom prvej inštancie. Žalobca už v konaní pred súdom prvej inštancie poukazoval

na argumentáciu týkajúcu sa neurčitosti popieracieho a uznávacieho prejavu správcu konkurznej
podstaty a túto zopakoval aj v odvolaní. S týmito skutočnosťami sa avšak
už náležite súdy vysporiadali a dali žalobcovi odpoveď k uvedenej argumentácii.
Vzhľadom na uvedené má odvolací súd za to, že odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1
písm. g) CSP naplnený nie je.

Odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. h) CSP

104. Odvolací dôvod tvrdený odvolateľom podľa § 365 písm. h) CSP, sa týkal nesprávneho právneho
posúdenia veci, pričom z obsahu podaného odvolania mal odvolací súd za to,

že uvedený dôvod sa mal týkať nesprávneho posúdenia žiadosti správcu konkurznej podstaty o
moderáciu. Poukazoval na to, že nebol dôvod na využitie moderačného práva incidenčného súdu,
nakoľko správca konkurznej podstaty úpadcu neuviedol na prieskumnom pojednávaní, že úpadca resp.
jeho právny zástupca v prerušenom konaní sp. zn. 5C/177/1990 navrhol Okresnému súdu DunajskáStreda nepriznať žalobcovi náhradu mzdy nad 6 mesiacov a správca na prieskumnom pojednávaní dňa
1.10.1999 neuviedol ani zdôvodnenie takejto žiadosti.

105. K odvolaciemu dôvodu podľa ustanovenia § 365 ods. 1 písm. h) CSP o nesprávnom právnom
posúdení veci odvolací súd uvádza, že právnym posúdením je činnosť súdu,
pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený
skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením je omyl súdu pri aplikácii práva na správne zistený
skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy,

ak súd nepoužil správny právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho
ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery.

106. Odvolací súd však konštatuje, že závery súdu prvej inštancie boli v súlade so zákonom
a plne rešpektujúce predošlé zrušujúce rozhodnutie odvolacieho súdu v predmetnej veci. Súčasne
odvolací súd konštatuje, že súd prvej inštancie sa dôsledne zaoberal požiadavkou zamestnávateľa

(žalovaného), týkajúcej sa zníženia, prípadne nepriznania náhrady mzdy presahujúceho 6 mesiacov (§
61 ods. 2 ZP), tu súd prvej inštancie správne konštatoval neunesenie dôkazného bremena žalobcu,
uvádzajúc, že správca nenavrhoval možnosť využitia moderačného práva a nepriznanie akýchkoľvek
nárokov žalobcu presahujúcich
6 mesiacov na prieskumnom pojednávaní vzhľadom na to, že tak ani nemohol urobiť, keďže žalobca

svoj nárok pod pohľadávkou č. 1 nešpecifikoval. Odvolací súd sa so závermi súdu prvej inštancie sa v
celom rozsahu stotožňuje, neopakuje ich a na ne odkazuje.
Po vykonaní odvolacieho prieskumu odvolací súd teda uvádza, že k tejto situácii (nesprávnemu
právnemu posúdeniu) v predmetnej sporovej veci nedošlo, keďže na zistený skutkový stav súdom prvej
inštancie boli aplikované rozhodné zákonné ustanovenia uvedené v odôvodnení napadnutého rozsudku

súdu, ktoré boli aj správnym spôsobom interpretované. Vzhľadom na uvedené preto nepovažoval
uvedenú námietku žalobcu za relevantnú a odvolací dôvod nebol naplnený.

Trovy

107. Žalobca si uplatnil nárok na určenie pravosti pohľadávok v sume celkovo 19 288,22 eur a ich
zaradenie v prvej triede. Úspešný bol len čo do určenia dôvodnosti v časti pohľadávky vo výške 756,44
eur. Jeho úspech tak činí po zaokrúhlení 4 % v pomere k jeho neúspechu
96 % - čo súčasne predstavuje čistý úspech protistrany.

108. Odvolací súd postupoval podľa § 255 ods. 2 CSP a porovnal navzájom pomer časti konania, za
ktorej trovy zodpovedá strana na zásade úspechu. Pri rozhodovaní o nároku
na náhradu trov prvoinštančného a (predchádajúceho) odvolacieho konania súd vychádzal
z toho, že žalovaný mal vo výsledku v doterajšom konaní o spore pomerný úspech vo výške 92 % (čistý
úspech žalovaného 96 % mínus úspech žalobcu 4 %). V tomto rozsahu preto odvolací súd žalovanému,

ako prevažne úspešnému, priznal náhradu trov v rozsahu 92 %. Tento rozsah náhrady sa týka konania
ako celku, a preto odvolací súd priznal žalovanému nárok na náhradu trov celého konania v rozhodnutí,
ktorým konanie končí postupom podľa
§ 261 ods. 1 CSP, v rozsahu 92 %.

109. Rozhodnutie bolo prijaté členmi odvolacieho senátu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
pomerom hlasov 3 : 0 (§ 393 ods. 2, posledná veta, CSP).

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa
(§ 419 CSP).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej,
alebo ktorým sa konanie končí, ak: a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť
samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný
opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo, alebo v tej istej veci sa už prv začalo

konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd,alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace
procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné(423 CSP).

Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho oprávnenému
subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie
znovuoddoručeniaopravnéhouznesenialenvrozsahuvykonanejopravy(§427ods.1CSP).Dovolanie
je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané

na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov
sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha
(dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom.

Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické
vzdelanie druhého stupňa, dovolateľom je právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu
koná, má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej
strany, podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na

ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisovo rovnakom zaobchádzaní
a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý
za ne koná, má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).

Dovolanie prípustné podľa § 420 CSP možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v
tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak,
že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP). Dovolací dôvod nemožno vymedziť
tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej inštancie alebo
pred odvolacím súdom (§ 433 CSP). Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať

len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP). V dovolaní nemožno uplatňovať nové
prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov
na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).