Rozsudok – Ostatné ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 27. február 2024

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 14Co/97/2020

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1518205711
Dátum vydania rozhodnutia: 27. 02. 2024
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Darina Kriváňová

ECLI: ECLI:SK:KSBA:2024:1518205711.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte v zložení: predsedníčka senátu JUDr. Darina Kriváňová a členovia

senátu JUDr. Branislav Král a JUDr. Michaela Krajčová v spore žalobkyne: E.. V. H., nar. XX.XX.XXXX,
bytomH.cestaXXXA,L.L.,protižalovanému:NewsandMediaHolding,a.s.,IČO:47256281,sosídlom
Einsteinova 25, Bratislava, zast.: Škubla & Partneri s. r. o., advokátska kancelária, IČO: 36 861 154, so
sídlom Digital Park II, Einsteinova 25, Bratislave, o uloženie povinnosti uverejniť odpoveď a opravu, o
odvolaní žalobkyne proti rozsudku bývalého Okresného súdu Bratislava V, č.k. 50C/38/2018-183 zo dňa
4.2.2020, teraz vec vedená na Mestskom súde Bratislava IV pod sp.zn. B5-50C/38/2018, takto

r o z h o d o l :

Krajský súd v Bratislave rozsudok Okresného súdu Bratislava V č.k.: 50C/38/2018-183 zo dňa 4.2.2020,

teraz vec vedená na Mestskom súde Bratislava IV sp.zn.: B5-50C/38/2018 p o t v r d z u j e.

Žalovanému p r i z n á v a proti žalobkyni nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Bratislava V rozsudkom č.k. 50C/38/2018-183 zo dňa 4.2.2020, teraz vec vedená na
Mestskom súde Bratislava IV, pod sp.zn. B5-50C/38/2018, žalobu zamietol a žalovanému priznal proti
žalobkyni nárok na náhradu trov konania v celom rozsahu.

2. Žalobkyňa žalobou zo dňa 20.9.2018 žiadala, aby súd uložil žalovanému povinnosť v týždenníku
PLUS 7 DNÍ uverejniť opravu a odpoveď v zmysle tlačového zákona na rovnakom mieste a rovnakým
písmom akým bol uverejnený článok s názvom „Mafiánsky sudca“ zo dňa 19.7.2018 na str. 64 a 66, ktorú
odôvodnila tým, že vo vydanom periodiku je na strane 66 uvedené skutkové tvrdenie, podľa ktorého
mal sudca E.. H. H. na základe telefonátu s kolegom vybaviť za úplatok dvestotisíc slovenských korún
prevzatých prostredníctvom advokáta H.. G. H. od brata J. R. prepustenie J. R. z väzby. Polícia mala
podľa vydaného článku zdokumentovať odovzdávanie tučných úplatkov v obálkach a igelitových taškách

od príbuzných obvinených cez advokáta H.. G. H. až k sudcovi E.. H. H.. Tieto skutkové tvrdenia sú však
nepravdivé. Vo vydanom periodiku bolo taktiež uvedené, že E.. H. H. ako sudca prepustil černákovca
P. z väzby na slobodu, čo nie je pravda, pretože menovaného A. P. sudca E.. H. H. nikdy z väzby
na slobodu neprepustil. Osobu E.. H. H. je na základe vydaného článku možné presne určiť, keďže
je označený titulom, menom, priezviskom a funkciou, ktorú vykonával ako sudca Krajského súdu v
Banskej Bystrici. Keďže E.. H. H. zomrel dňa XX.XX.XXXX, domáhala sa od žalovaného ako vydavateľa
v zákonnej lehote práva na uverejnenie opravy ohľadom vyššie uvedených nepravdivých skutkových

tvrdení podľa § 7 tlačového zákona jeho manželka E.. V. H. ako blízka osoba v zmysle § 10 ods. 4
tlačového zákona. Periodická tlač bola vydaná dňa 19.07.2018, žiadosť o uverejnenie opravy podala na
pošte dňa 14.08.2018, pričom podľa sledovania zásielky na Slovenskej pošte si ju žalovaný prevzal dňa
16.08.2018, teda mu došla v zákonnej 30-dňovej lehote od vydania tlače podľa § 7 ods. 2 tlačovéhozákona. Zároveň boli vo vydanom článku uvedené aj pravdu skresľujúce tvrdenia. Na strane 65 a
66 bolo uvedené, že dňa 11.09.1999 ráno cestou do práce zaútočili na sudcu L. neznámi muži. Bez
jediného slova, bez náznaku emócií ho mlátili a kopali do neho ešte aj vtedy, keď už len bezmocne

ležal na zemi. Pre zranenia do práce v ten deň ani niekoľko nasledujúcich dní neprišiel. Páchateľov
sa nepodarilo odhaliť, ale podľa L. opatrne volených slov útok súvisel s jeho aktivitami vykonanými z
pozície podpredsedu súdu, ktoré „mohli vadiť aj podsvetiu, aj súdnictvu“. Nasledujúce mesiace sudcu
L. i jeho deti strážili policajti a L. odišiel z Banskej Bystrice pracovať na Ústavný súd SR v
Košiciach. Taktiež bolo uvedené, že H. mafiánske vyhrážanie za krajský súd riešila B. M., L. nástupkyňa

na mieste podpredsedu pre trestné veci. Aj ona musela čeliť mafiánskemu zastrašovaniu. Dvadsiateho
deviateho marca 2004 sa zobudila na susedov krik: „Horí vám auto!“ Rozospatá sudkyňa si najprv
vravela: „Naše auto? Prečo?“ Vyzrela z okna na ulicu a pri pohľade na plamene pohlcujúce rodinnú
Fabiu sa rýchlo prebrala. Napadlo jej iba jedno - toto je pomsta! Policajti našli pod predným kolesom
poskladanú deku zapáchajúcu benzínom a znalecký posudok potvrdil, že k požiaru došlo v dôsledku
úmyselného zapálenia auta. Niekoľko dní po požiari dostala sudkyňa anonym vyhrážajúci sa, že „skončí

s vedrom plným betónu zaveseným na nohách“. Ona i jej deti dostali ochranu. Ani páchateľov tohto útoku
sa nepodarilo odhaliť, vyšetrovanie však tentoraz nebolo márne. Policajti považovali za podozrivého z
iniciovania útoku na sudkyňu M. jej kolegu sudcu H. H.. Začali ho sledovať a odpočúvať, napichli aj
telefón v jeho kancelárii v budove súdu. Tieto skutkové tvrdenia sú pravdu skresľujúce v tom smere,
že sú uverejnené v článku s názvom „Mafiánsky sudca“, ktorý sa týka E.. H. H., pričom už samotné

uverejnenie týchto tvrdení v článku o E.. H. H. môže vyvolať dojem, že s útokmi a vyhrážaním sudcom
E. L. a B. M. mohol mať tento niečo spoločné. Taktiež bola spojitosť E.. H. H. s uvedenými útokmi v texte
tohto článku naznačovaná. V prípade útoku na sudcu E. L. bolo v článku uvedené, že mal byť
pôvodcomdisciplinárnychopatrenívočiE..H.H.,pričomútoknasudcuL.moholsúvisieťsjehoaktivitami
vykonanými z pozície podpredsedu súdu, ktoré „mohli vadiť aj súdnictvu“. V prípade sudkyne M. bolo v

článku výslovne uvedené, že za krajský súd riešila „H.“ mafiánske vyhrážanie. V článku je ďalej uvedené
len údajné podozrenie polície, že E.. H. H. mal iniciovať útok na sudkyňu M., skutočnosť že nebol v
súvislosti s údajným podozrením nikdy ani len obvinený a taktiež v tejto súvislosti polícia nemá jediný
dôkaz, nie je v článku vôbec uvedená, čo taktiež pôsobí skresľujúco. Vyššie uvedené skutkové tvrdenia
sa dotýkajú cti a dôstojnosti E.. H. H., pretože ho spájajú s trestnou činnosťou, ktorej sa nedopustil. E..

H. H. nemal s vyššie uvedenými útokmi a vyhrážaním sudcom E. L. a B. M. nič spoločné. Osobu E.. H.
H. je na základe vydaného článku možné presne určiť, keďže je označený titulom, menom, priezviskom
a funkciou, ktorú vykonával ako sudca Krajského súdu v Banskej Bystrici. Uvedené skutkové tvrdenia
sú pravdu skresľujúce v tom smere, že sú uverejnené v článku s názvom „Mafiánsky sudca“, ktorý sa
týka E.. H. H., pričom už samotné uverejnenie týchto tvrdení v článku o E.. H. H. môže vyvolať dojem, že

s útokmi a vyhrážaním sudcom E. L. a B. M. mohol mať E.. H. H. niečo spoločné. Taktiež bola spojitosť
E.. H. H. s uvedenými útokmi v texte tohto článku naznačovaná. Okrem uvedenej opravy a odpovede
žalobkyňa žiadala náhradu trov konania v celom rozsahu.

3. Žalovaný žiadal, aby súd žalobu v plnom rozsahu zamietol. Uviedol, že nemal povinnosť uverejniť

opravu, a to z dôvodu, že neboli splnené zákonné predpoklady pre uverejnenie opravy v zmysle
ustanovení § 7 Tlačového zákona, nakoľko oprava smeruje voči viacerým hodnotiacim úsudkom, a teda
nespĺňa náležitosti v zmysle ust. § 7 ods. 3 Tlačového zákona. Aj znenie navrhnutej opravy obsahuje
hodnotiace úsudky a nespĺňa náležitosti v zmysle ust. § 7 ods. 3 Tlačového zákona. Skutočnosť, že
predmetom tlačovej opravy nemôžu byť hodnotiace úsudky potvrdil aj Najvyšší súd Slovenskej republiky

v rozsudku sp.zn. 5 Cdo 55/2008 zo dňa 25.2.2009, keď vyslovil názor, cit.: „je potrebné dôsledne
rozlišovaťmedzitvrdeniami,ktorýmmožnohodnotiťzhľadiskapravdivosti(nepravdivosti)ahodnotiacimi
úsudkami (kritikou, názormi). Hodnotiace úsudky nemôžu byť nepravdivé alebo pravdu skresľujúce, a
preto ani nemôžu byť predmetom tlačovej opravy.“ Napadnutý Výrok 1 a Výrok 2 predstavuje hodnotiaci
úsudok. Žalobkyňou napádané časti článku, resp. jednotlivé výroky predstavujú hodnotiace úsudky.

Predmetné vyplýva aj z použitých výrazov „vraj od R. brata“, „odovzdávanie tučných úplatkov“, „hovorí
sa, že sudca H. H.“. V danom prípade sa jedná o hodnotiace úsudky autorky článku, ktoré predstavujú
výsledok zhodnotenia okolností, ktoré sú o týchto skutočnostiach známe. Navyše ani samotné znenie
opravy nespĺňa náležitosti vyžadované podľa ust. § 7 ods. 3 Tlačového zákona. Oprava navrhovaná
žalobkyňou obsahuje hodnotiace úsudky a nie skutkové tvrdenia, tak ako to vyžaduje Tlačový zákon.

Ako príklad uviedol hodnotiace úsudky obsiahnuté v žalobkyňou navrhovanej oprave: (i)„podľa ktorého
mal sudca E.. H. H.“; (ii)„polícia mala zdokumentovať odovzdávanie tučných úplatkov v obálkach“; (iii)
„peniaze, ktoré prevzal od klientov (resp. ich príbuzných) boli použité alebo mali byť použité“; (iv)„E.. H.H. v trestnej veci obvinených H. F. a spol., v ktorých mal údajne intervenovať.“; (v)„Zatiaľ nie je zrejmé,
či obvinený mal reálnu možnosť“.
Nemal povinnosť uverejniť ani odpoveď, keďže neboli splnené zákonné náležitosti pre uverejnenie

odpovede, pretože odpoveď smeruje voči viacerým hodnotiacim úsudkom, a teda nespĺňa náležitosti
v zmysle § 8 ods. 4 Tlačového zákona; požadovaná odpoveď nie je rozsahom primeraná napádaným
výrokom, a teda nespĺňa náležitosti v zmysle § 8 ods. 4 Tlačového zákona; znenie navrhnutej odpovede
obsahuje hodnotiace úsudky a teda nespĺňa náležitosti v zmysle § 8 ods. 4 Tlačového zákona.
Žalobkyňou napádaný Výrok 3 predstavuje sled niekoľkých hodnotiacich úsudkov autorky článku, ktoré

vyjadrujú vnímanie daných skutočností autorkou, navyše žalobkyňou napádané hodnotiace úsudky
sú s ohľadom na prejednávanú kauzu nadbytočné a vecne nesúvisiace s tvrdeniami a požiadavkami
žalobkyne.
V ďalšom písomnom podaní uviedol, že mnohé z napádaných výrokov majú polemický charakter. V tejto
súvislosti poukázal na nález Ústavného súdu Slovenskej republiky zo dňa 28.10.2010, sp.zn. IV. ÚS
107/2010, v ktorom Ústavný súd Slovenskej republiky vo vzťahu k charakteru polemického výroku,

podľa ktorého polemické výroky zásadne vylučujú zásah do práva na ochranu osobnosti podľa § 11 a
nasl. OZ, pretože každý názor, stanovisko, kritika, a to dokonca nielen polemicky uvedená, je zásadne
prípustná, pretože sloboda prejavu je jednou z najdôležitejších zásad demokratickej spoločnosti.

4. V replike zo dňa 20.2.2019 žalobkyňa uviedla, že napadnutá časť článku jednoznačne predstavuje

skutkové tvrdenia, pretože sú v nej prezentované fakty, konkrétne „Polícia získala dôkazy“,
„...zdokumentovala odovzdávanie tučných úplatkov v obálkach a igelitových taškách od príbuzných
obvinených cez advokáta H. až k sudcovi H.“. To, že ide o skutkové tvrdenie, sa dá potvrdiť jednoduchým
testom v zmysle vyššie uvedenej judikatúry a to, či sa dá alebo nedá overiť pravdivosť skutočností
uvádzaných v článku. V článku je tvrdené, že polícia získala dôkazy o tom, že „na pivo“ predstavovalo

dvestotisíc korún vypýtaných od R. brata advokátom G. H. pre sudcu H. H.. Či polícia takéto dôkazy
získala alebo nezískala, je objektívne zistiteľný fakt, buď takéto dôkazy existujú a polícia nimi disponuje
alebo neexistujú. Tvrdená skutočnosť sa preto dá preukázať. Rovnako je v ďalšom texte uvedené, že
polícia zdokumentovala aj odovzdávanie týchto úplatkov od príbuzných obvinených cez advokáta H. až
k sudcovi H. v obálkach a igelitových taškách. Každá časť tohto skutkového tvrdenia sa dá preukázať.

Žalobkyňa nesúhlasí ani s tvrdením, že ňou navrhovaná oprava obsahuje hodnotiace úsudky. Oprava
uvedená v petite žaloby spĺňa zákonné náležitosti § 7 ods. 3 Tlačového zákona, keďže sa skladá z týchto
častí: Pokiaľ ide o nepravdivé skutkové tvrdenie o tom, že E.. H. H. prepustil ako sudca černákovca P.
z väzby na slobodu, žalovaný tvrdí (odsek 11, posledná veta), že takéto skutkové tvrdenie sa v článku
nenachádza. Toto je v priamom rozpore s poslednou vetou 10. odseku vyjadrenia žalovaného, kde túto

časť článku sám cituje. V článku nie je uvedené len to, že E.. H. H. P. z väzby prepustil, ale dokonca
to, že jeho prípad si „uchmatol“, keď si „vystriehol“ kedy ho prokuratúra priniesla na súd a dokonca
namiesto zákonného sudcu (ktorému nový prípad „zamlčal“) si do senátu zavolal kolegu kamaráta (bez
uvedenia jeho mena v článku). Tu je zjavné celkové vyznenie skutkového tvrdenia o prepustení P. z
väzby, podľa ktorého ho mal E.. H. H. nielen prepustiť z väzby na slobodu, ale mal tak urobiť takýmto

pochybným (nezákonným) spôsobom. Žalobkyňa tak nad rámec svojho bremena tvrdenia uniesla aj
dôkazné bremeno o preukázaní nepravdivosti skutkového tvrdenia o tom, že polícia získala dôkazy/
zdokumentovala podplácanie E.. H. H. prostredníctvom H.. G. H. od jeho klientov.

5. Súd prvej inštancie uznesením č.k. 50C 38/2018-104 zo dňa 10.6.2019 pripustil zmenu petitu

nasledovne „Odpoveď k článku ,,Mafiánsky sudca“ vydanom dňa 19. júla 2018 na stranách 64 až 66“
sa mení na ,,Odpoveď Ľubice Maukšovej k článku ,,Mafiánsky sudca“ vydanom dňa 19. júla 2018 na
stranách 64 až 66“.

6. Súd prvej inštancie spor právne posúdil podľa § 7, § 8, § 10 Zákona č. 167/2008 Z.z. o periodickej tlači

a agentúrnom spravodajstve a o zmene a doplnení niektorých zákonov (Tlačový zákon) a na základe
vykonaného dokazovania dospel k záveru, že žaloba nie je dôvodná.

7. Z predložených listinných dôkazov súd prvej inštancie zistil, že dňa 19.7.2018 v
týždenníku Plus 7 dní, v čísle 29, na stranách 64 a 66 v článku s názvom „Mafiánsky sudca.“ boli

zverejnené nepravdivé skutkové tvrdenia. Žalobkyňa sa domáhala opravy podľa § 7 ods. 1 v zmysle
Tlačového zákona, ako aj odpovede podľa § 8 Tlačového zákona. V zákonnej lehote žalobkyňa
požiadala vydavateľa o uverejnenie opravy a odpovede a doručila ju žalovanému dňa 14.8.2018 resp.16.8.2018. Žalovaný opravu neuverejnil. Dňa 21.9.2018 sa žalobkyňa obrátila žalobou na súd, ktorou
sa domáhala uverejnenia tlačovej opravy a odpovede.

8. S poukazom na ustanovenia § 7, § 8, § 10 Tlačového zákona súd prvej inštancie, pri posudzovaní
opodstatnenosti nároku žalobkyne na uverejnenie opravy a odpovede, v prvom rade skúmal dodržanie
hmotnoprávnych lehôt vo vzťahu k včasnému uplatneniu nároku na uverejnenie odpovede u odporcu a
následne vo vzťahu k včasnému uplatneniu nároku na súde. Žalobkyňa ako oprávnená osoba svoj nárok
u žalovaného uplatnila dňa 16.8.2018, tak ako vyplýva zo sledovania zásielky. Osemdňová lehota na

uverejnenie opravy a trojdňová lehota na uverejnenie odpovede bezvýsledne uplynula dňom 24.8.2018
a 19.8.2018. Nárok na uverejnenie odpovede žalobkyňa uplatnila na súde dňa 21.9.2018. Z uvedeného
vyplýva, že nárok žalobkyne bol v oboch prípadoch uplatnený včas.

9. Súd prvej inštancie predovšetkým poukázal na to, že je potrebné veľmi dôsledne rozlišovať fakty
a hodnotiace úsudky. Kým pravdivosť prvých je možné dokázať, správnosť druhých preukázať nie je

možné. Skutkové tvrdenia majú objektívnu povahu. Spravidla ide o rozširovanie nepravdivých alebo
pravdu skresľujúcich skutočností. Určujúcim charakterom neoprávnenosti informácie je difamujúci,
dehonestujúci, prípadne až degradujúci charakter. Porušenie práva na česť a dôstojnosť môže byť
spôsobené len takými skutkovými tvrdeniami, ktoré môžu objektívne spôsobiť ujmu na cti a dôstojnosti
dotknutého subjektu v očiach ostatných osôb. To, či je určité tvrdenie difamujúce, treba posudzovať

nielen podľa použitých výrazov, formulácií, ale aj z celkového dojmu s prihliadnutím na všetky okolnosti
a súvislosti, za ktorých k tvrdeniu došlo.
Hodnotiaci úsudok predstavuje subjektívne tvrdenie, vyjadrujúce osobný názor toho, kto hodnotiaci
úsudok vyslovuje. Právne akceptovateľný je taký hodnotiaci úsudok, ktorý je vecný, konkrétny a
primeraný čo do obsahu a formy a nesmie vybočovať z hraníc nutných na dosiahnutie cieľa.

Základným rozdielom medzi faktom a hodnotiacim úsudkom je v originalite hodnotiaceho úsudku.
Hodnotiaci úsudok má totiž v sebe tvorivé prvky autora v tom zmysle, že vytvorí určitý jemu vlastný
logický záver (t.j. jeho vlastný hodnotiaci úsudok) na základe určitých informácií. Takéto podklady by mali
byť uvedené, aby bolo umožnené vytvorenie si vlastného názoru, vlastného hodnotiaceho úsudku. Obe
zložky hodnotiaceho úsudku (podklady a vyvodenie logického záveru) musia tvoriť jednotný kompaktný

celokamusiabyťlogickyspojené-logickynasebanadväzovať.Hodnotiaciúsudoknemožnochápaťtak,
že nepodlieha žiadnym pravidlám, nakoľko v takom prípade by sa vytvoril inštitút, ktorý by ad absurdum
znegoval právo na ochranu osobnosti.
Hodnotiaci úsudok zverejnený v tlači môže byť považovaný za ako taký nielen vtedy, ak je sprevádzaný
skutočnosťami, na ktorých sa zakladá. Nevyhnutnosť súvislosti medzi hodnotiacim úsudkom a

skutočnosťami, ktoré ho podopierajú sa môže meniť prípad od prípadu podľa špecifických okolností.
Zo znenia výpovede svedkyne (autorky článku) vyplýva, že išlo o najčítanejšie printové médium,
dlhodobo sledovala kauzu, a teda cítila zodpovednosť prejaviť vôľu a názor ľudí, a tým pádom reflektovať
pozíciu všeobecného názoru nespokojných občanov. Článok, resp. komentár hodnotí a komentuje
správanie sa osoby sudcu E.. H. H. na pozadí spoločenského diania. Predmetný článok obsahuje názory

a hodnotenia autora - svedka, ktoré reflektujú celospoločenské dianie, zvlášť to, ktoré verejnosť vnímala
negatívne v zmysle rozporu so základnými etickými princípmi a morálkou. Bol vyjadrený subjektívny
názor autora, ktorý vyjadril k danému faktu určitý postoj tak, že ho hodnotí z hľadiska správnosti a
prijateľnosti na základe vlastných subjektívnych kritérií. Hodnotiaci úsudok nepodlieha dokazovaniu.
Navyše autorka článku v čase jeho vydania vychádzala zo skutočností podchytených prvým rozsudkom

špecializovaného trestného súdu v predmetnej trestnej veci, ktoré aj keď boli rozporované rozhodnutiami
NS SR, špecializovaný trestný súd druhým rozsudkom ustálil a odôvodnil, prečo jeho rozhodnutie bude
nemenné s poukazom na zistené skutočnosti z nahrávok medzi sudcami a Krajským súdom Banská
Bystrica a z výpovedí svedkov.

10. Súd prvej inštancie dospel k záveru, že požadované znenie opravy nespĺňa náležitosti vyžadované
zákonom a text opravy vykazuje hodnotiace úsudky napr. „zatiaľ nie je zrejmé“, „mal údajne
intervenovať“, „polícia mala zdokumentovať“ a pod., a citáciu rozhodnutia Najvyššie súdu SR. V zmysle
tlačového zákona však znenie opravy nemôže obsahovať žiadne hodnotiace úsudky, ale iba skutkové
tvrdenia. Taktiež nemôže obsahovať žiadne názory a komentáre žiadateľa. Tak isto rozsah opravy musí

zodpovedať rozsahu napadnutých skutkových tvrdení, teda rozsah opravy musí byť totožný alebo aspoň
primeraný textu, ktorý bol uverejnený. Súd prvej inštancie žalobu zamietol aj z toho dôvodu, že návrh
na opravu je svojím rozsahom v značnom nepomere s uverejneným článkom, keď obsahuje citácie
rozhodnutia, ktoré však nie je ani presne vymedzené úvodzovkami. Článok, ktorý bol publikovaný a ktorýje predmetom tohto konania pritom neobsahuje žiadne odkazy a citácie zo súdnych rozhodnutí. Pokiaľ
žalovaný neuverejnil opravu v takom znení, v akom ju žiadala uverejniť žalobkyňa, urobil tak v súlade so
zákonom, keď text obsahuje neprípustné hodnotiace úsudky. Text opravy obsahuje neporovnateľne viac

slov. Každý jeden odsek textu navrhovanej opravy je rozsiahlejší počtom slov ako text v uverejnenom
článku, pričom Tlačový zákon striktne určuje spôsob a rozsah opravy. Navyše poukázal na skutočnosť,
tak ako vyplýva z odôvodnenia rozsudku Špecializovaného súdu Pezinok, pracovisko
BanskáBystrica,žeskutkovétvrdeniaautorkyčlánkusazakladajúnapravde,keďbolovtrestnomkonaní
preukázané, a to prepisom zvukového záznamu zaznamenaného v budove Krajského súdu Banská

Bystrica, že sudca E.. H. H. s bližšie nestotožnenou osobou (E.) žiadal, aby pustil osobu menom R., že
budenapivoavďalšíchrozhovorochsosudcomH.narozhodnutívoveciaaktobudemaťniektoiný,tak
tobudeproblém. Vnapádanýchskutkovýchtvrdeniach, ktorýchopravužalobkyňapožaduje,
satedapreukázalo,žesazakladajúnapravdeanavyšesamotnáautorkavichobsahupoužívaslováako
„vraj“ alebo „hovorí sa“. Súd prvej inštancie žalobu z vyššie uvedených dôvodov zamietol, aj z dôvodu,
že text opravy obsahuje hodnotiace úsudky, ktoré oprava obsahovať nemôže.

11. Ďalej súd prvej inštancie skúmal obsahovú stránku žiadosti o uverejnenie odpovede, z hľadiska
splnenia náležitostí stanovených v § 8 ods. 4 tlačového zákona. V danom prípade žalobkyňa síce
žalovanému oznámila znenie odpovede, ale toto vzhľadom k jeho obsahu a štruktúre nezodpovedalo
požiadavkám tlačového zákona, nakoľko žalobkyňa v ňom opätovne uvádzala hodnotiace úsudky napr.

„uverejnenie ........ môže vyvolať dojem, že s útokmi ....“ alebo „mal iniciovať útok“ aj „mohli vadiť aj“
taktiež „mohol mať E.. H. H. niečo spoločné“ prípadne „naznačovaná spojitosť“ a „nebol s údajným
podozrením nikdy ani obvinený“. Súd prvej inštancie sa stotožnil s argumentáciou žalovaného nielen
s poukazom na uplatnené právo na opravu, ale aj v súvislosti s uplatneným právom na odpoveď,
kde bez ďalšieho súd prvej inštancie uvádza, že autorka predmetného článku aj v tejto časti resp. v

časti posledného výroku uvádza hodnotiace úsudky napr. „mohli vadiť .... aj súdnictvu“, „musela čeliť
mafiánskemu zastrašovaniu“ alebo „vyšetrovanie však tentoraz nebolo márne“ taktiež „boss úradoval
aj z väzenia“ a podobne. Tak ako pri práve na opravu, tak aj pri uplatnenom nároku žalobkyne na
odpoveď, nebola táto svojím rozsahom primeraná textu v spojitosti so skutkovým tvrdením a z neho
vyplývajúcim hodnotiacim úsudkom. Vzhľadom k tomu, že len takto vymedzený obsah žiadosti o

zverejnenie odpovede je hmotnoprávnym predpokladom úspešného uplatnenia nároku na súde, súd
prvej inštancie žalobu aj v časti práva na odpoveď zamietol.

12. Súd prvej inštancie žalobu zamietol aj z dôvodu, že všetky uvádzané skutočnosti boli v článku
pravdivé. Išlo o komentár reflektujúci celospoločenské dianie a previazanie v tom čase podsvetia s

advokáciou s nitkami do justície. Skutkové tvrdenia obsiahnuté v článku boli pravdivé a hodnotiace
úsudky mali základ v skutočných a pravdivých dejoch.

13.Nazákladevykonanéhodokazovaniasúdprvejinštanciedospelkzáveru,ženebolisplnenézákonné
podmienky na to, aby žalobe vyhovel, preto žalobu zamietol v celom rozsahu ako nedôvodnú.

14. O trovách konania súd prvej inštancie rozhodol podľa ustanovenia § 255 ods. 1 C.s.p., podľa
procesného úspechu. Žalovaný bol v konaní úspešný v plnom rozsahu, preto má nárok na náhradu trov
konania v plnom rozsahu. O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti
tohto rozhodnutia, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

15. Proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie podala odvolanie žalobkyňa z dôvodov podľa § 365
ods. 1 písm. d), f) a h) C.s.p.. Súd prvej inštancie zamietnutie žaloby v bode 1. odôvodnil v podstate
tým, že článok prezentuje názory a hodnotenia autora (odsek 33.) a autor používa slová „vraj“ a
„hovorí sa“ (odsek 34.), návrh na opravu je svojim rozsahom v značnom nepomere s uverejneným

článkom, keď obsahuje citácie rozhodnutí NS SR, ktoré nie sú presne nevymedzené úvodzovkami
(odsek 34.), znenie opravy nespĺňa zákonné náležitosti, pretože obsahuje hodnotiace úsudky (odsek
34.) a napadnuté skutkové tvrdenie je pravdivé (uvedené v odseku 34. aj 36.). Žalobkyňa však
napáda výslovne skutkové tvrdenia, ktoré z článku parafrázovala. Je zrejmé, že článok môže okrem
týchto napadnutých skutkových tvrdení obsahovať aj hodnotiace úsudky, žalobkyňa však z celého

článku vyabstrahovala len uvedené skutkové tvrdenia a v rámci bodu I. žaloby žiadnu inú časť článku
nenapáda. U všetkých napadnutých skutkových tvrdení sa dá ich pravdivosť overiť, teda buď polícia
získala alebo nezískala dôkazy o tom, že k prepusteniu J. R. z väzby na slobodu došlo na základe
úplatku 200.000,- Sk prevzatých cez advokáta G. H. od brata obvineného; polícia buď zdokumentovalaalebo nezdokumentovala odovzdávanie úplatkov v obálkach a igelitových taškách, buď tieto boli alebo
neboli odovzdané advokátovi G. H. od príbuzných obvinených a buď ich odovzdal alebo neodovzdal
advokát G. H. sudcovi H. H.. Nejde o žiadne subjektívne hodnotenie, názor alebo kritiku autora, ale len

o strohé konštatovanie faktov, čiže skutkové tvrdenie.
Vo vzťahu k v článku uvedenému slovu „vraj“, odkázala na rozhodnutie Krajského súdu v Bratislave
sp.zn. 8Co/411/2015 zo dňa 26.9.2017, odsek 17, podľa ktorého je potrebné poznamenať, že v
hraničných a sporných prípadoch môže jeden výrok obsahovať tak atribút skutkového tvrdenia, ako
aj atribút hodnotového súdu; potom ide o tzv. hybridné výroky; a navyše posudzovaný výrok musí

byť vyhodnotený v širšom kontexte, a teda rozhodujúce bude celkové vyznenie dotknutého prejavu.
Celkové vyznenie napadnutej časti článku jednoznačne prezentuje získanie dôkazov zo strany polície o
podplácaní sudcu H. H. (a prostredníctvom neho aj jeho kolegov) advokátom G. H. z peňazí jeho klientov
a ich príbuzných (medzi nimi K. R.) ako fakt. Dotknutá veta začína slovami „Polícia získala dôkazy“,
teda, že uvedené skutočnosti sú preukázané. Pokiaľ autor článku „vopchá“ do jednej z troch viet slovo
„vraj“, neurobí to z prezentovaného faktu hodnotiaci úsudok. Slovo „vraj“ je v napadnutej časti článku

použité len jedenkrát pri skutkovom tvrdení o úplatku 200.000,- Sk, nie je však použité pri ostatných
napadnutých skutkových tvrdeniach, že polícia zdokumentovala odovzdávanie úplatkov v obálkach a
igelitových taškách od príbuzných obvinených cez advokáta G. H. sudcovi H. H.. Okresný súd mal
navyše sám za to, že napádané skutkové tvrdenia sú pravdivé (ako konštatuje v odsekoch 34. a 36.),
čiže sám dokazoval ich pravdivosť, a teda je vylúčené, aby mohol napadnutý text zároveň považovať

za hodnotiaci úsudok, preto napadnutú časť článku nesprávne právne posúdil ako hodnotiace úsudky.
Ďalejnamietala,žepokiaľsúdprvejinštanciezaložilzamietnutiežalobyvbodeI.ajnatom,žetextopravy
je rozsahom v nepomere k uverejnenému textu, podmienka primeranosti rozsahu textu je Tlačovým
zákonom stanovená len pre odpoveď (§ 8) a nie pre opravu (§ 7). Preto je tento argument irelevantný
a súd prvej inštancie vec nesprávne právne posúdil, keď vyžadoval na priznanie práva uplatňovaného

žalobkyňou predpoklady, ktoré Tlačový zákon (ani iný právny predpis) v spojení s uplatnením tohto
práva nevyžaduje. Navyše, ak súd prvej inštancie mal za to, že citácia rozhodnutí NS SR, ktorú oprava
obsahuje, nemá byť súčasťou opravy, mal žalobu len v tejto časti zamietnuť a nie ju zamietnuť v celom
rozsahu. Citované rozhodnutia NS SR boli vydané v trestnej veci prebiehajúcej aj na skutkovom základe
uvedenom v článku, pričom NS SR v nich dospel k záverom vyvracajúcim skutkové tvrdenia napadnuté

v bode I. žaloby (záver, že žiadne dôkazy o súčinnosti JUDr. H. H. neexistujú).
V napadnutom rozsudku sú citované tri výroky z navrhnutej opravy, ktoré považoval súd prvej inštancie
za hodnotiace úsudky: „zatiaľ nie je zrejmé“, „mal údajne intervenovať“ a „polícia mala zdokumentovať“.
Prvé dva výroky sú súčasťou citácie záverov rozhodnutia NS SR sp.zn. 1TdoV/16/2011, ktoré vyvracajú
pravdivosť skutkového tvrdenia o podieľaní sa E.. H. H. na v článku tvrdenej korupcii. Nejde teda o

hodnotiaci úsudok, ale o záver, ktorý v trestnej veci prebiehajúcej ohľadom napadnutých skutkových
tvrdení urobil NS SR. Pokiaľ ide o tretí citovaný výrok, tu ide o štylizáciu použitú žalobkyňou, ktorá
parafrázujenapadnutýčlánoktak,žepodľacitovanéhočlánkuknapádanýmskutkovýmtvrdeniam„malo“
dôjsť (polícia podľa článku mala tvrdené skutočnosti zdokumentovať), namiesto konštrukcie, že k týmto
skutočnostiam skutočne došlo. Keďže žalobkyňa považuje napadnuté skutkové tvrdenia za nepravdivé,

považovala za vhodné uviesť, že podľa článku k nim „malo“ dôjsť a nie, že k nim skutočne došlo. Nejde
o hodnotiaci úsudok, ale len o parafrázovanie napádaného nepravdivého skutkového tvrdenia.
Pokiaľ súd prvej inštancie považoval napadnuté skutkové tvrdenia za pravdivé, dôkazné bremeno o
pravdivosti napadnutých skutkových tvrdení je na žalovanom ako vydavateľovi periodickej tlače v zmysle
ustanovenia § 7 ods. 6 písm. b) Tlačového zákona, nakoľko tento nemusí opravu uverejniť, ak môže

dokázať pravdivosť skutkového tvrdenia, o ktorého opravu sa žiada. Žalovaný mal v konaní preukázať
pravdivosť skutkových tvrdení o tom, že polícia získala dôkazy o tom, že E.. H. H. na základe telefonátu
s kolegom vybavil za úplatok dvestotisíc slovenských korún prevzatých prostredníctvom advokáta H..
G. H. od brata J. R. prepustenie J. R. z väzby, a že polícia zdokumentovala odovzdávanie tučných
úplatkov v obálkach a igelitových taškách od príbuzných obvinených cez advokáta H.. G. H. až k sudcovi

E.. H. H.. Žalovaný neuniesol ani bremeno tvrdenia, nakoľko v rámci svojich písomných ani ústnych
vyjadrení neuviedol jediný konkrétny dôkaz získaný políciou o vyššie uvedených skutkových tvrdeniach.
Na unesenie svojho dôkazného bremena navrhol v predmetnom konaní vykonať jediný dôkaz, a to
výsluch svedkyne - autorky článku. V rámci tohto výsluchu svedkyňa neuviedla jediný konkrétny dôkaz
získaný políciou o vyššie uvedených skutočnostiach. Práve naopak, svedkyňa na otázku žalobkyne v

rámci výsluchu uviedla, že „nie je možné jednoznačne ustáliť, či skutky, z ktorých sú obvinení iní - či
na nich participoval sudca H.“. Sama autorka článku tak poprela pravdivosť napadnutých skutkových
tvrdení.Ďalej namietala, že súd prvej inštancie však vykonal z vlastnej iniciatívy dôkazy, ktoré žiadna zo strán
nenavrhla. V odseku 8. súd uvádza, že sa oboznámil s „mediálnym archívom - rešeršom médií“, v rámci
čoho odkazuje na 4 články o E.. H. H. v súvislosti s podozrením o braní úplatkov. Nie je zrejmé, akým

spôsobom tento dôkaz vykonal, keďže na štyroch konaných pojednávaniach (dve z toho boli otvorené
vo veci samej) sa takéto dôkazy nevykonali (nečítali) a súd prvej inštancie vôbec neuviedol, že mieni
z týchto dôkazov vychádzať. Žalobkyňa sa o nich dozvedela až z písomného vyhotovenia rozsudku.
TaktiežsúdprvejinštancievychádzalzrozsudkuŠpecializovanéhotrestnéhosúduč.k.BB-3TŠ/25/2006-
2315 zo dňa 26.6.2019, ktorého vykonanie žiadna zo strán nenavrhla. Taktiež strany sporu neboli

oboznámené na konaných pojednávaniach s obsahom tohto rozsudku ani nebol stranám doručený, a
teda tento dôkaz, predstavujúci verejnú listinu, nebol vykonaný procesne správnym postupom podľa §
204 C.s.p.. Súd prvej inštancie však z neho pritom rozsiahlo cituje (odseky 9. až 12. rozsudku zaberajúce
viac ako 3 strany). Predmetný trestný rozsudok je pomerne rozsiahly (44 strán) a žalobkyňa sa až
z obsahu napadnutého rozsudku dozvedela, z ktorých konkrétnych častí rozsudku súd vychádzal a
teda nemala možnosť vyjadriť sa pred rozhodnutím súdu k týmto skutočnostiam. Súd prvej inštancie

nemôže v sporovom konaní vedenom podľa ustanovení C.s.p. sám vykonávať dôkazy, ktoré žiadna zo
strán nenavrhla; ak tak urobí a na týchto dôkazoch založí svoje rozhodnutie v prospech žalovaného,
ide o nesprávny procesný postup, ktorý má za následok porušenie práva žalobkyne na spravodlivý
proces (kontradiktórnosť konania a rovnosť zbraní ). Tieto dôkazy sú preto procesne neprípustné a
súd z nich nemôže vychádzať. Navyše pokiaľ ide o uvádzaný rozsudok, tento v čase vydania článku

(dňa 19.7.2018) neexistoval, a teda je zrejmé, že z neho autorka článku nemohla vychádzať. Žalovaný
nemôže uniesť dôkazné bremeno o ním tvrdených skutočnostiach na základe dôkazu, ktorý vznikol
až viac ako rok po uverejnení článku. Tento rozsudok nie je doposiaľ právoplatný (bol napadnutý
odvolaním), a preto z neho nemožno vychádzať ani v zmysle § 193, tretia veta C.s.p. (ako z rozhodnutia
príslušného orgánu o tom, že bol spáchaný trestný čin), ktorý citoval okresný súd v odseku 15.

napadnutého rozsudku.
Žalobkyňa rozhodnutiami NS SR priloženými k žalobe predložila dôkaz opaku ohľadom napadnutých
skutkových tvrdení, teda, že polícia žiadne dôkazy o súčinnosti na predmetnej korupčnej trestnej činnosti
nezískala. Toto považuje za pravdivé skutkové tvrdenie, ktorého uverejnenia sa domáha. V tomto
smere poukazuje na rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.zn. IV. ÚS 107/2010 zo dňa

28.10.2010, ktorý pri proporcionalite práva na informácie a slobody prejavu na jednej strane a ochrany
cti, dôstojnosti a súkromia na druhej strane, uviedol, že je dôležité odpovedať na otázky KTO?, O KOM?,
ČO?, KDE?, KEDY? a AKO?.
Súd prvej inštancie sa s jej argumentmi, ani s predloženými rozhodnutiami NS SR a prijatými
závermi o neexistencii dôkazov, nevysporiadal. V odseku 34. len skonštatoval, že napadnuté

skutkové tvrdenia sa zakladajú na pravde s odkazom na rozsudok Špecializovaného trestného
súdu č.k. BB-3TŠ/25/2006-2315 zo dňa 26.6.2019, ktorý žalobkyňa považuje vzhľadom na
vyššie uvedené dôvody za nezákonný dôkaz. Ak by odvolací súd pripustil zákonnosť dôkazu -
rozsudku Špecializovaného trestného súdu č.k. BB-3TŠ/25/2006-2315 zo dňa 26.6.2019, tento dôkaz
nepreukazuje skutkové tvrdenia uvedené v napadnutom článku. Z uvedeného rozsudku vyplýva, že

konajúci sudca nevykonal po zrušení rozhodnutia najvyšším súdom žiadne nové dokazovanie (str. 33
odsek 3 rozsudku), teda ani žiadne nové doposiaľ NS SR nehodnotené dôkazy o súčinnosti E.. H. H. na
predmetnej trestnej činnosti a napriek tomu vydal opätovne odsudzujúci rozsudok vo všetkých bodoch
obžaloby. Jeho závery sú teda v rozpore s opakovanými závermi NS SR.
Pokiaľ ide o samotný obsah citovaného trestného rozsudku, v napadnutom rozsudku sa skutkového

tvrdenia o prepustení R. z väzby týka len jediná citácia, a to prvá odrážka na strane 6. Ide o citáciu
rozhovoru z odposluchu E.. H. H. so sudcom E. H., v ktorom je okrem iného uvedené, že pokiaľ sudca E.
H. pustí R., bude na pivo. Slovo „na pivo“ však nepreukazuje, že ide o úplatok 200.000,- Sk, ani následné
skutkové tvrdenie o odovzdaní tučných úplatkov v obálkach a igelitových taškách prevzatých od
príbuzných obvinených cez advokáta G. H. až k sudcovi H. H.. Tento prepis rozhovoru môže maximálne

naznačovať(nievšakpreukazovať,nakoľkoNSSRvylúčilpreukázaniesúčinnostiakéhokoľveksudcuna
uvedenej trestnej činnosti), že sudca E. H. pri rozhodovaní o prepustení R. z väzby na slobodu mohol za
toto rozhodnutie zobrať úplatok. Tento odposluch je citovaný priamo v napadnutom článku, kde autorka
pokračuje tak, že polícia získala dôkazy, že spomínané „na pivo“ bol vlastne úplatok 200.000,- Sk, ktoré
mal od R. brata osobne vypýtať obhajca G. H. a že polícia zdokumentovala odovzdávanie tučných

úplatkov v obálkach a igelitových taškách od príbuzných obvinených cez advokáta H. až k sudcovi H.. Je
teda zrejmé, že podľa článku okrem uvedeného odposluchu majú existovať ďalšie dôkazy, preukazujúce
odovzdávanie úplatkov až k sudcovi H. H. a práve toto skutkové tvrdenie žalobkyňa napáda. V rámcitrestného konania však žiadne takéto dôkazy získané neboli ani takéto dôkazy okresný súd neuvádza
v napadnutom rozsudku.
V napadnutom rozsudku na strane 6 je ďalej pod odrážkou 2 a 3 citovaný rozhovor E.. H. H. s neurčitým

obsahom (neuvádza sa o akú vec ide, teda či ide o rozhodovanie o prepustení R. z väzby alebo
iných), ani tu nie je uvádzané ani naznačované, že by malo dôjsť k rozhodnutiu na základe úplatku.
Pod odrážkou 4, 5 a 6 sú citované dôkazy o iných skutkoch, nie o R. (komunikácia s G. L., H. H.,
Z. Y.), pričom ani z tejto časti nevyplýva akákoľvek komunikácia H. H., ktorej obsahom by malo byť
ovplyvňovanie rozhodnutia za úplatok. V rámci odrážky 4 sa E.. H. H. nespomína vôbec; v odrážke 5 je

len všeobecne skonštatované, že trestná činnosť je preukázaná obrazovými a zvukovými záznamami
a prepismi hovorov, žiadne konkrétne dôkazy však nie sú uvedené a komunikácia E.. H. H. uvedená v
odrážke 6 sa týka čisto organizačných vecí (termín rozhodovania, či už bolo rozhodnuté a podobne),
žiadna korupcia tu však nie je ani len naznačovaná. Na strane 7 napadnutého rozsudku sú pod odrážkou
7 a 8 citované dôkazy a úvahy trestného súd výlučne k účasti advokáta G. H. (nie H. H.) na uvedenej
trestnej činnosti a v odrážke 9 je bez uvedenia akýchkoľvek dôkazov len konštatované, za aké skutky

došlo k odsúdeniu G. H., pričom ide zrejme o prepustenie iných obžalovaných ako J. R., vzhľadom na
uvedených iniciály (M. K., I. B. a N. B.). Odseky 10., 11. a 12. napadnutého rozsudku obsahujú citáciu
trestného rozsudku s uvedením popisu priebehu trestného konania, opakovanie už vyššie uvedených
dôkazov a úvahy Špecializovaného trestného súdu. Žiadne iné dôkazy okrem vyššie uvedených tu nie
sú citované.

Okresný súd síce rozsudok Špecializovaného trestného súdu rozsiahlo cituje, avšak okrem jedinej
výnimky uvedenej vyššie, sa citované časti rozsudku prepustenia obvineného R. z väzby na slobodu
vôbec netýkajú. Ani v rámci ostatných citovaných dôkazov nie je ani len naznačované, že by malo dôjsť
k rozhodnutiu za úplatok. Nie je teda zrejmé, ktorý konkrétny dôkaz alebo jeho časť považoval okresný
súd za preukazujúci podieľanie E.. H. H. na vyššie uvedenej trestnej činnosti.

Potom ako okresný súd uviedol, že bude z uvedeného trestného rozsudku vychádzať, žalovaný (ktorý
si taktiež zabezpečil jeho vyhotovenie z vlastných zdrojov) na pojednávaní dňa 12.12.2019 poukázal
na to, že na strane 29 a 30 rozsudku sú uvedené telefonické rozhovory preukazujúce v článku tvrdené
skutočnosti. Tieto dôkazy sa však netýkajú prepustenia obžalovaného R. z väzby, ale ide o iný skutok,
týkajúci sa podmienečného prepustenia Z. Y. z výkonu trestu odňatia slobody. Ani v rámci týchto dôkazov

(medzi nimi aj prepisy rozhovorov E.. H. H.) nie je taktiež nikde ani len naznačované, že by malo dôjsť
k rozhodnutiu na základe úplatku, ale rozhovory sa týkajú organizačných vecí (kedy sa bude o veci
rozhodovať, či už je rozhodnuté a podobne).
Preukázať pravdivosť napadnutých skutkových tvrdení o súčinnosti H. H. na uvedenej trestnej činnosti
možnobuďpriamymidôkazmi,napr.zaznamenanímrozhovorumedziadvokátomG.H.asudcomH.H.o

poskytnutí úplatku alebo zaznamenanie odovzdania úplatku v rámci sledovania osôb a podobne. Takéto
dôkazy však neexistujú. Taktiež je to možné preukázať nepriamymi dôkazmi, ktoré podľa ustálenej
rozhodovacej praxe musia predstavovať ucelenú logickú reťaz ohľadom tvrdených skutočností s tým,
že iný skutkový záver je vylúčený. V rámci trestného konania však nebol získaný žiaden dôkaz o
súčinnosti H. H. na uvedenej trestnej činnosti, teda, že by niekedy komunikoval s advokátom G. H. o

R. alebo o ovplyvňovaní rozhodnutí alebo, že by medzi nimi kedykoľvek došlo k odovzdávaniu peňazí
(predstavujúcich úplatky). Nie je preto možné dospieť k záveru o pravdivosti napadnutého skutkového
tvrdenia ani nepriamymi dôkazmi, keďže existuje jediný nepriamy dôkaz (rozhovor medzi H. H. a sudcom
E. H.), ktorý však nepreukazuje záver, že k prepusteniu J. R. došlo na základe úplatku, ani že došlo
k „odovzdávaniu“ úplatkov od príbuzných obvinených cez advokáta G. H. sudcovi E.. H. H., ako je to

výslovne tvrdené v článku.
V konaní tak nebola preukázaná pravdivosť napadnutých skutkových tvrdení tak, ako to uzavrel okresný
súd, ktorý dospel na základe vykonaného dokazovania k nesprávnym skutkovým zisteniam. Žalobkyňa
nechce len tak bezbreho prehodnocovať závery neprávoplatného rozsudku Špecializovaného trestného
súdu, ale jej záver vyplýva opakovane aj z predložených rozhodnutí NS SR, pričom Špecializovaný

trestný súd v rámci svojho posledného rozsudku nedoplnil dokazovanie, aby týmto spôsobom mohol
dospieť k iným skutkovým záverom. Žalobkyňa nevylučuje, že mohlo dôjsť k nejakej trestnej činnosti
(napr. na strane advokáta G. H.), domáha sa len uverejnenia toho, že súčinnosť E.. H. H. na tejto
trestnej činnosti nebola nikdy preukázaná. Žalobkyňou predložené rozhodnutia NS SR preukazujú opak
toho, čo je v napadnutom článku tvrdené, pričom okresný súd sa s týmito rozhodnutiami NS SR vôbec

nevysporiadal a vychádzal jednostranne len zo záveru rozsudku Špecializovaného trestného súdu.
Nehodnotil tak všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti.16. V časti, kde žalobkyňa žiadala uverejnenie opravy nepravdivého skutkového tvrdenia, že E.. H. H.
ako sudca prepustil černákovca P. z väzby na slobodu, pričom pravdivým skutkovým tvrdením je, že
menovaného E.. H. H. nikdy z väzby na slobodu neprepustil, neobsahuje napadnutý rozsudok žiadne

odôvodnenie, prečo došlo k zamietnutiu žaloby. Okresný súd sa venoval zamietnutiu bodu I. žaloby
najmä v odseku 34. a zamietnutiu bodu III. žaloby v odseku 35; zamietnutie žaloby v bode II. však
neodôvodňuje vôbec. Vzhľadom na uvedené je rozsudok v tejto časti absolútne nepreskúmateľný,
čím bolo porušené právo žalobkyne na spravodlivý proces. Prepustenie černákovca P. z väzby nemá
žiaden súvis s vyššie uvedenou trestnou vecou prejednávanou Špecializovaným trestným súdom pod

sp.zn. BB-3TŠ/25/2006. Odhliadnuc od vyššie uvedeného, aj ohľadom preukázania pravdivosti tohto
skutkového tvrdenia, je dôkazné bremeno v zmysle § 7 ods. 6 písm. b) Tlačového zákona na žalovanom,
ktorý v tomto smere nenavrhol vykonanie žiadneho dôkazu. Svedkyňa (autorka článku) k tomuto
skutkovému tvrdeniu v rámci svojho výsluchu neuviedla nič. Preto je zrejmé, že žalovaný svoje dôkazné
bremeno neuniesol a súd prvej inštancie mal žalobe v tomto bode vyhovieť.

17. Pokiaľ ide o zamietnutie žaloby v časti odpovede, okresný súd napadnuté rozhodnutie odôvodnil tým,
že žalobkyňa napáda hodnotiace úsudky, navrhnutá odpoveď obsahuje hodnotiace úsudky a odpoveď
nebola svojim rozsahom primeraná napadnutému textu.
Dôvodová správa k § 8 Tlačového zákona ohľadom náležitosti odpovede „popis pravdu skresľujúcich
a neúplných tvrdení“ uvádza, že odpoveď by preto mala obsahovať napr. zhrnutie alebo citáciu textu,

ktorého súčasťou je skutkové tvrdenie, na ktoré sa odpovedá, a z neho vyplývajúci hodnotiaci úsudok, a
nie len citáciu samotného skutkového tvrdenia vytrhnutého z kontextu. Žalobkyňa v súlade s dôvodovou
správou zvolila v prvom odseku požadovanej odpovede možnosť citovať celý text obsahujúci pravdu
skresľujúce skutkové tvrdenia, nakoľko len v celku tento text dáva nezaujatému čitateľovi zmysel a len
v celku z neho vyplýva namietané skreslenie. Neznamená to, že napáda každú jednu citovanú vetu

alebo jej časť, ktorá by mohla prípadne obsahovať aj hodnotiaci úsudok. Po citácii textu v prvom odseku
odpovede, v druhom odseku odpovede jasne vysvetľuje, ktoré konkrétne skutkové tvrdenia z citovaného
textu napáda a z akých dôvodov ich považuje za pravdu skresľujúce. Za pravdu skresľujúce považuje
skutkové tvrdenia o fyzickom útoku na sudcu E. L. a o vyhrážaní a podpálení auta sudkyne B. M.. V
tomto prípade ide jednoznačne o skutkové tvrdenia, nakoľko je možné overiť ich pravdivosť, teda či k

uvedeným útokom a vyhrážaniu došlo alebo nedošlo. Žalobkyňa ich pravdivosť nepopiera, ale považuje
ich za pravdu skresľujúce (dôvody sú podrobne vysvetlené pod písm. b) tejto časti).
Súd prvej inštancie v odseku 18. odôvodnenia cituje nesprávne časové znenie § 8 ods. 4 Tlačového
zákona, účinné do 31.8.2011. Zákonom č. 221/2011 Z.z. s účinnosťou od 1.9.2011 bola do uvedeného
ustanovenia doplnená náležitosť „... s uvedením, v čom je skutkové tvrdenie nepravdivé, neúplné alebo

pravdu skresľujúce“. V čase vydania článku (19.7.2018) bolo teda účinné ustanovenie § 8 ods. 4
Tlačového zákona v znení obsahujúcom aj uvedenú náležitosť a súd ho mal aplikovať v tomto znení
(teda vrátane vyššie uvedenej náležitosti) a nie v znení v akom ho citoval v napadnutom rozsudku.
Súd tak aplikoval na vec nesprávny právny predpis (v jeho nesprávnom časovom znení), pričom táto
skutočnosť mala kľúčový význam pre posúdenie veci. Uvedená do zákona doplnená náležitosť, v čom

je skutkové tvrdenie nepravdivé, neúplné alebo pravdu skresľujúce predstavuje vlastné vysvetlenie
dotknutej osoby, prečo považuje napadnuté skutkové tvrdenie za nepravdivé, neúplné alebo pravdu
skresľujúce, nakoľko odpoveď je reakciou nielen na nepravdivé skutkové tvrdenia, ale aj na pravdivé
tvrdenia, ktoré pravdu skresľujú. Odpoveď má v tomto prípade obsahovať práve vysvetlenie, v
čom spočíva skreslenie pravdy. Účelom odpovede je podľa dôvodovej správy k § 8 Tlačového zákona,

vytvoriť rovnosť podmienok a umožniť dotknutým osobám, aby v periodickej tlači alebo agentúrnom
spravodajstve prezentovali svoje stanovisko k uverejnenému skutkovému tvrdeniu, ktoré sa dotýka ich
cti, dôstojnosti, súkromia a dobrej povesti. Právo na odpoveď vychádza z pravidla „audiatur et altera
pars“, teda z pravidla „nech je vypočutá tiež druhá strana“. Realizácia tohto práva preto musí poskytnúť
dotknutej osobe skutočnú možnosť vyjadriť svoje stanovisko k uvedeným skutkovým tvrdeniam, ktoré

musí byť efektívne a schopné vyrovnať sa svojou intenzitou uverejnenému článku, inak by naplnenie
tohto práva zostalo len iluzórne. V zmysle ustanovenia § 8 ods. 4 Tlačového zákona má odpoveď ďalej
obsahovať skutkové tvrdenia, ktorými sa napadnuté skutkové tvrdenie poprie, doplní, spresní alebo
vysvetlí, ktoré nadväzujú práve na uvedenie v čom sú napadnuté tvrdenia nepravdivé, neúplné alebo
pravdu skresľujúce, čím sa uzavrie celkový kontext odpovede.

Výroky, ktoré súd prvej inštancie v tomto prípade považoval za hodnotiace úsudky, predstavujú práve
povinnú náležitosť odpovede, a to uvedenie, v čom sú napadnuté skutkové tvrdenia pravdu skresľujúce
a predstavujú vysvetlenie ako toto skreslenie z celkového kontextu článku vyplýva. Pokiaľ súd prvej
inštancie považoval za hodnotiaci úsudok aj v odpovedi uvedené „nebol s údajným podozrením nikdyani obvinený“, tu ide zjavne o skutkové tvrdenie, nakoľko sa dá overiť jeho pravdivosť (buď H. H. bol
alebo nebol v súvislosti s údajným podozrením niekedy obvinený). Práve toto predstavuje
skutkové tvrdenie, ktorým sa napadnuté skutkové tvrdenie poprie, doplní, spresní alebo vysvetlí.

Žalobkyňa mala za to, že ňou navrhnutá odpoveď spĺňa všetky náležitosti § 8 ods. 4 Tlačového zákona.
V závere odpovede žalobkyňa v súlade s ustanovením § 8 ods. 4 Tlačového zákona dopĺňa napadnuté
pravdu skresľujúce tvrdenia o uvedenie, že E.. H. H. nemal s vyššie uvedenými útokmi nič spoločné
(posledná veta odpovede). Odpoveď žalobkyne teda obsahovala len vyššie uvedené zákonné náležitosti
a nie neprípustné hodnotiace úsudky. Pokiaľ okresný súd vyhodnotil odpoveď ako neprípustnú pre

nesplnenie náležitostí, išlo o nesprávne právne posúdenie veci v rozpore so zákonom a súdnou praxou.
Všetky vyššie uvedené argumenty o charaktere napádaného textu a náležitostiach odpovede uviedla
žalobkyňa už v replike zo dňa 20.2.2019 pod bodom II., pričom okresný súd sa s týmito argumentmi
nevysporiadal, ale len skonštatoval, že sa v tomto smere „stotožnil s argumentáciou žalovaného“ bez
ohľadu na argumenty žalobkyne.
Pokiaľ okresný súd žalobu v časti odpovede zamietol aj z dôvodu, že rozsah navrhnutej odpovede

nebol primeraný uverejnenému textu, tento argument nemôže obstáť, pretože samotný napádaný text
žalovaného (citovaný v prvom odseku odpovede) má 21 riadkov a pri rovnakom type a veľkosti písma
má navrhnutá reakcia žalobkyne (druhý odsek odpovede) 17 riadkov. Odpoveď je teda kratšia ako
napadnutá časť článku, a teda ide o nesprávne právne posúdenie okresného súdu o neprimeranosti
rozsahu odpovede. Argumenty o rozsahu odpovede s presným uvedením počtu riadkov uviedla

žalobkyňa už v replike zo dňa 20.2.2019 pod bodom II., pričom okresný súd sa s týmito argumentmi
nevysporiadal, čím došlo k porušeniu práva žalobkyne na spravodlivý proces (riadne odôvodnenie
rozsudku).
Súdprvejinštanciesavnapadnutomrozsudkunezaoberalpodrobnejednotlivýmiskutkovýmitvrdeniami,
ale len všeobecne skonštatoval, že článok obsahuje názory a hodnotenia autora (odsek 33.) a že

uverejnené skutočnosti sú pravdivé (odsek 36.). Žalobkyňa nepoprela, že v napadnutom článku sa
nachádzajú aj pravdivé, hoci nelichotivé, informácie o E.. H. H., napr. o jeho disciplinárnych stíhaniach,
ktoré žalobkyňa nenapáda. Za tieto skutky bol disciplinárne potrestaný, čím niesol zodpovednosť za
svoje činy. Súd prvej inštancie sa mal podrobne zaoberať pravdivosťou jednotlivých napadnutých
skutkových tvrdeniami, čo neurobil.

Vzhľadom na uvedené žalobkyňa žiada, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zmenil tak, že žalobe
vyhovie v celom rozsahu v znení po pripustenej zmene žaloby na základe uznesenia okresného súdu
č.k. 50C/38/2018-104 zo dňa 10.6.2019, alternatívne v bode I. žaloby, pokiaľ odvolací súd dospeje k
záveru, že odpoveď nemá obsahovať citáciu rozhodnutí NS SR, žalobkyňa navrhuje žalobe v bode I.
vyhovieť len vo zvyšnej časti a v časti citácií rozhodnutí NS SR (od slov „Uvedené vyplýva z rozsudku

Najvyššieho súdu“ až do konca petitu I. žaloby) žalobu zamietnuť. V bodoch II. a III. žiada žalobkyňa
vyhovieť žalobe v celom rozsahu.

18. Žalovaný v písomnom vyjadrení k odvolaniu žalovanej uviedol, že nároky žalobkyne neuznáva, a to
anivčastiažalobuauplatnenienárokovvnejobsiahnutýchpovažujezaneopodstatnenú.Snapadnutým

rozsudkom sa v plnom rozsahu stotožnil, považoval ho za dostatočne odôvodnený a vecne správny.
Predmetom žaloby bol článok s názvom „Mafiánsky sudca“ zverejnený v týždenníku Plus 7 dní, dňa
19.7.2018 na stranách 64 až 66 (ďalej len „článok“), ktorý podľa názoru žalobkyne obsahuje nasledujúce
nepravdivé skutkové tvrdenia, resp. pravdu skresľujúce skutkové tvrdenia:
- sudca E.. H. H. mal na základe telefonátu s kolegom vybaviť za úplatok dvestotisíc slovenských

korún prevzatých prostredníctvom advokáta H.. G. H. od brata J. R. prepustenie černákovca J. R. z
väzby. Polícia mala zdokumentovať odovzdávanie tučných úplatkov v obálkach a igelitových taškách od
príbuzných obvinených cez advokáta H.. G. H. až k sudcovi E.. H. H. (ďalej len „Výrok 1“);
- sudca E.. H. H. prepustil černákovca P. z väzby na slobodu (ďalej len „Výrok 2“);
- „Boss úradoval aj z väzenia: Jedenásteho septembra 1999 ráno cestou do práce zaútočili na sudcu L.

neznámi muži. Bez jediného slova, bez náznaku emócií ho mlátili a kopali do neho ešte aj vtedy, keď už
len bezmocne ležal na zemi. Pre zranenia do práce v ten deň ani niekoľko nasledujúcich dní neprišiel.
Páchateľov sa nepodarilo odhaliť, ale podľa L. opatrne volených slov útok súvisel s jeho aktivitami
vykonanými z pozície podpredsedu súdu, ktoré „mohli vadiť aj podsvetiu, aj súdnictvu“. Nasledujúce
mesiace sudcu L. i jeho deti strážili policajti a L. odišiel z Banskej Bystrice pracovať na Ústavný súd SR

v Košiciach. (...) Vedro betónu na nohách: H. mafiánske vyhrážanie za krajský súd riešila sudkyňa B. M.,
L. nástupkyňa na mieste podpredsedu pre trestné veci. Aj ona musela čeliť mafiánskemu zastrašovaniu.
Dvadsiateho deviateho marca 2004 sa zobudila na susedov krik: „Horí vám auto!“ Rozospatá sudkyňa
si najprv vravela: „Naše auto? Prečo?“ Vyzrela z okna na ulicu a pri pohľade na plamene pohlcujúcerodinnú Fabiu sa rýchlo prebrala. Napadlo jej iba jedno - toto je pomsta! Policajti našli pod predným
kolesom poskladanú deku zapáchajúcu benzínom a znalecký posudok potvrdil, že k požiaru došlo v
dôsledku úmyselného zapálenia auta. Niekoľko dní po požiari dostala sudkyňa anonym vyhrážajúci sa,

že „skončí s vedrom plným betónu zaveseným na nohách“. Ona i jej deti dostali ochranu. Ani páchateľom
tohto útoku sa nepodarilo odhaliť, vyšetrovanie však tentoraz nebolo márne. Policajti považovali za
podozrivého z iniciovania útoku na sudkyňu M. jej kolegu H. H.. Začali ho sledovať a odpočúvať, napichli
aj telefón v jeho kancelárií v budove súdu. Zaznamenali neslýchané veci.“ (ďalej len „Výrok 3“).
NavyšeVýrok1aVýrok2,takakoichuviedlažalobkyňa,predstavujúparafrázovanievýrokovuvedených

v článku, pričom výroky v takom znení ako ich uviedla žalobkyňa sa v texte článku nenachádzajú.
Keďže žalobkyňa vo svojej žalobe neuviedla presnú citáciu napádaných výrokov, žalovaný sa snažil
predmetné výroky identifikovať na základe obsahu Výroku 1 a Výroku 2. Žalovaný v spojitosti s týmito
výrokmi nemal povinnosť uverejniť žalobkyňou požadovanú opravu, a to z dôvodu, že neboli splnené
zákonné predpoklady pre uverejnenie opravy v zmysle ustanovení § 7 Tlačového zákona, nakoľko
oprava smeruje voči viacerým hodnotiacim úsudkom, a teda nespĺňa náležitosti v zmysle ust. § 7 ods.

3 Tlačového zákona a znenie navrhnutej opravy obsahuje hodnotiace úsudky a teda nespĺňa náležitosti
v zmysle ust. § 7 ods. 3 Tlačového zákona.
Predmetom práva na opravu je v zmysle ust. § 7 ods. 1 Tlačového zákona nepravdivé skutkové tvrdenie
o osobe, na základe ktorého možno osobu presne určiť. Z uvedeného ustanovenia vyplýva, že právo na
opravu nemôže smerovať voči hodnotiacim úsudkom, ale iba voči skutkovým tvrdeniam uverejneným

v periodickej tlači.
Rozlišovanie medzi skutkovými tvrdeniami a hodnotiacimi úsudkami podľa platného práva a ustálenej
judikatúry súdov v Slovenskej republike reflektuje aj judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva.
Podľa záverov judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva treba starostlivo rozlišovať medzi faktami a
hodnotiacimi úsudkami. Kým existencia faktov môže byť preukázaná, pravdivosť hodnotiacich úsudkov

dokazovaniu nepodlieha. Nemožno totiž splniť požiadavku na preukázanie pravdivosti hodnotiaceho
úsudku a takáto požiadavka sama o sebe porušuje slobodu názoru, ktorá tvorí súčasť práva chráneného
článkom 10 Dohovoru (Lingens c/a Rakúsko).
Skutočnosť, že predmetom tlačovej opravy nemôžu byť hodnotiace úsudky, potvrdil aj Najvyšší súd
Slovenskej republiky v rozsudku sp.zn. 5 Cdo 55/2008 zo dňa 25.2.2009. Žalovaný má za to, že

napadnutý výrok 1 a výrok 2 predstavuje hodnotiaci úsudok, čo súd prvej inštancie správne posúdil v
rámci bodu 34. odôvodnenia rozsudku. Žalobkyňou napádané tvrdenie predstavuje len parafrázovanie
textu článku, čo okrem iného potvrdzuje samotná žalobkyňa na str. 2 odvolania. Podľa názoru
žalovaného, žalobkyňou napadané časti článku, resp. jednotlivé výroky predstavujú hodnotiace úsudky.
Predmetné vyplýva aj z použitých výrazov „vraj od R. brata“, „odovzdávanie tučných úplatkov“, „hovorí

sa, že sudca H. H.“. V danom prípade sa jedná o hodnotiace úsudky autorky Článku, ktoré predstavujú
výsledok zhodnotenia okolností, ktoré sú o týchto skutočnostiach známe.
Naviac ani samotné znenie opravy nespĺňa náležitosti vyžadované zákonom (§ 7 ods. 3 Tlačového
zákona). Oprava navrhovaná žalobkyňou obsahuje hodnotiace úsudky a nie skutkové tvrdenia, tak
ako to vyžaduje Tlačový zákon. Žalovaný napr. uviedol hodnotiace úsudky obsiahnuté v žalobkyňou

navrhovanej oprave, cit.: „podľa ktorého mal sudca E.. H. H.“; „polícia mala zdokumentovať
odovzdávanie tučných úplatkov v obálkach“; „peniaze, ktoré prevzal od klientov (resp. ich príbuzných)
boli použité alebo mali byť použité“, „E.. H. H. v trestnej veci obvinených H. F. a spol., v ktorých mal
údajne intervenovať.“; „Zatiaľ nie je zrejmé, či obvinený mal reálnu možnosť“.
Hodnotiaci úsudok, v zmysle judikatúry reflektovanej samotnou žalobkyňou, predstavuje, resp. vyjadruje

subjektívny postoj jeho autora k určitej skutočnosti, čo nepochybne predmetné výroky vyjadrujú. Ak
žalobkyňa uviedla výrok „mal sudca vybaviť“ alebo „polícia mala zdokumentovať“, ide o jednoznačné
zaujatie vlastného postoja k určitej skutočnosti, čo mimochodom potvrdzuje samotná žalobkyňa v rámci
spomínanej repliky (a rovnako aj v odvolaní), keď uvádza, že žalobkyňa „nepovažovala za
vhodné parafrázovať článok tak, že uvedie, že k týmto skutočnostiam došlo, keďže považuje skutkové

tvrdeniazanepravdivé,“čímjednoznačnepotvrdzuje,žekdanémuvýrokuautorkyčlánkuzaujalavlastný
subjektívny postoj, a teda ide o hodnotiaci úsudok.
Žalobkyňa ďalej v odvolaní namietala, že súd prvej inštancie mal v prípade nesprávnych citácii
rozhodnutíNajvyššiehosúduSR,ktorézneniepožadovanejopravyobsahovalo,zamietnuťžalobuvčasti
týchto rozhodnutí, s čím žalovaný absolútne nesúhlasí. Podľa ust. § 7 ods. 5 Tlačového zákona platí,

že vydavateľ periodickej tlače je povinný navrhovanú opravu uverejniť tak, ako bola navrhnutá, pričom v
prípade jej neuverejnenia je dotknutá osoba oprávnená uplatniť si právo na uverejnenie opravy na súde
v zmysle ust. § 10 ods. 3 Tlačového zákona. V zmysle uvedeného ustanovenia súd môže rozhodnúť o
povinnosti uverejniť opravu, ktorú vydavateľ odmietol uverejniť. K námietke žalobkyne je v prvom radenutné uviesť, že existujú síce prípady, kedy súdy výnimočne zasiahli do znenia navrhovanej opravy,
avšak vždy za podmienky, aby sa nestratila podstata samotného znenia navrhovanej opravy. Citované
rozhodnutia žalobkyňa uvádza v rámci opravy ako práve pravdivé skutkové tvrdenie, ktorým opravuje

údajne nepravdivé skutkové tvrdenie obsiahnuté v článku, čo je podstatnou náležitosťou znenia opravy.
Navyše, tak ako vyplýva z rozsudku, je evidentné, že navrhované znenie opravy vykazovalo viaceré
nedostatky, a teda ani prípadné okresanie znenia opravy zo strany súdu o predmetné citácie rozhodnutí
Najvyššieho súdu SR by nebolo účelné, nakoľko oprave nebolo možné vyhovieť pre niekoľko ďalších
jej nedostatkov.

Znenie opravy uvedené v žalobe ani nie je totožné so znením opravy uvedenej v žiadosti o uverejnenie
opravy. V texte opravy uvedenej v žalobe je nad rámec uvedená veta „Oprava k článku „Mafiánsky
sudca“ vydanom dňa 19. júla 2018 na stranách 64 až 66“, pričom v žiadosti o uverejnenie
opravy predmetná veta absentuje. Z uvedených dôvodov tak žalovaný považoval právne posúdenie
súdom prvej inštancie, a teda, že znenie opravy, ktorej uverejnenia sa žalobkyňa domáhala žalobou,
nespĺňalo zákonné náležitosti, keď oprava smerovala voči hodnotiacim úsudkom a zároveň znenie

opravy obsahovalo hodnotiace úsudky žalobkyne, za vecne správne a dostatočne odôvodnené.
Žalovaný odmietol aj tvrdenie žalobkyne, že neuniesol v konaní dôkazné bremeno. Za účelom
preukázania pravdivosti jednotlivých výrokov, či ich pravdivého skutkového základu v prípade
hodnotiacich úsudkov, navrhoval vykonanie výsluchu autorky článku. Tvrdenie žalobkyne neobstojí,
nakoľko dôkaz spočívajúci vo výsluchu autorky článku bol dostatočne vykonaným dôkazom, a to aj

napriek tomu, že žalovaný nepoložil svedkyni otázky, ktoré boli v podstate už vopred v rámci výsluchu
zodpovedané. Uvedená námietka žalobkyne je tak iba účelová a zavádzajúca.
Všetky dôkazy vykonané súdom prvej inštancie, boli vykonané plne v súlade s
ustanoveniami Civilného súdneho poriadku. V prípade mediálneho archívu má žalovaný za to, že išlo o
dôkaz vykonaný plne v súlade s ust. § 185 ods. 2 C.s.p.. Vyhľadávanie archívnych mediálnych článkov

nepochybne spadá pod zoznam, či register dostupný verejnosti, pričom v tomto prípade je súd v
zmysle uvedeného ustanovenia oprávnený vykonať dôkaz aj bez návrhu.
V prípade rozsudku Špecializovaného trestného súdu č.k.: BB-3Tš/25/2006, na tento žalovaný
odkazoval priamo na pojednávaní uskutočnenom dňa 12.12.2019, kedy právny zástupca žalovaného
poukazoval okrem iného na konkrétne pasáže v odôvodnení predmetného rozsudku, čo dokonca

reflektovala na predmetnom pojednávaní samotná žalobkyňa.
Vo vzťahu k žalobkyňou rozporovanému obsahu predmetného rozsudku č.k. BB-3Tš/25/2006
žalovaný uviedol, že napriek tomu, že predmetné rozhodnutie bolo vydané až v čase po vydaní článku,
tento dôkaz žalovaný použil v konaní ako podporný za účelom preukázania, že výroky obsiahnuté v
článku sa zakladajú na pravde, čo rovnako potvrdil súd prvej inštancie v bode 34 rozsudku. Súd prvej

inštanciezároveňpoukázal,žetvrdenia,ktorévyplývajúzpredmetnéhorozsudku(neexistujúcehovčase
vydania článku) autorka článku formuje do hodnotiacich úsudkov a polemických výrokov, s ohľadom
na čo žalovaný zdôrazňuje, že autorka tak postupovala pri príprave článku profesionálne, okrem iného
plne rešpektujúc princíp prezumpcie neviny. Žalobkyňa v odvolaní síce poukázala na ďalšie pasáže
rozhodnutia č.k. BB-3Tš/25/2006, avšak opäť iba v snahe zavádzať preč pozornosť od skutočnosti,

že prepis uvedeného rozhovoru v rámci predmetného rozhodnutia, preukazuje pravdivosť skutkového
základu hodnotiacich úsudkov autorky článku, voči ktorým smerovala žiadosť žalobkyne o uverejnenie
opravy.
Rovnako v prípade požadovaného uverejnenia odpovede žalovaný opätovne zdôraznil, že nemal
povinnosť uverejniť odpoveď, nakoľko neboli splnené zákonné náležitosti pre uverejnenie odpovede,

pretože odpoveď smeruje voči viacerým hodnotiacim úsudkom, a teda nespĺňa náležitosti v zmysle §
8 ods. 3 Tlačového zákona; požadovaná odpoveď nie je rozsahom primeraná napádaným výrokom a
teda nespĺňa náležitosti v zmysle § 8 ods. 3 Tlačového zákona; znenie navrhnutej odpovede obsahuje
hodnotiace úsudky a teda nespĺňa náležitosti v zmysle § 8 ods. 3 Tlačového zákona.
Predmetom práva na odpoveď je v zmysle ust. § 8 ods. 1 Tlačového zákona nepravdivé, neúplné,

resp. pravdu skresľujúce skutkové tvrdenie o osobe, na základe ktorého možno osobu presne určiť. Z
uvedenéhoustanoveniavyplýva,žeprávonaodpoveďnemôžesmerovaťvočihodnotiacimúsudkom,ale
ibavočiskutkovýmtvrdeniamuverejnenýmvperiodickejtlači.ŽalobkyňounapadanýVýrok3predstavuje
sled niekoľkých hodnotiacich úsudkov autorky článku, ktoré vyjadrujú vnímanie daných skutočností
autorkou, navyše žalobkyňou napádané hodnotiace úsudky sú s ohľadom na prejednávanú kauzu

nadbytočné a vecne nesúvisiace s tvrdeniami a požiadavkami žalobkyne. Žalovaný v tejto
súvislosti uvádza niektoré z hodnotiacich úsudkov uvedených vo Výroku 3: „Bos
úradoval aj z väzenia“; „Bez jediného slova, bez náznaku emócií“; „ale podľa L. opatrne volených slov“;
„mohli vadiť podsvetiu aj súdnictvu“; „Aj ona musela čeliť mafiánskemu zastrašovaniu“; „Vyzrela z oknana ulicu a pri pohľade na plamene pohlcujúce rodinnú Fabiu sa rýchlo prebrala.“, „Ani páchateľov tohto
útoku sa nepodarilo odhaliť, vyšetrovanie však tentoraz nebolo márne.“.
Aj rozsah požadovanej odpovede je v zjavnom nepomere oproti výrokom napádaným v žalobe (§ 8 ods.

4 Tlačového zákona); žalobkyňa nesplnila ani túto náležitosť vyžadovanú Tlačovým zákonom, a to z
dôvodu, že navrhovaná odpoveď je svojim rozsahom neprimerane excesívna. Rovnako ani samotné
znenie odpovede nespĺňa náležitosti vyžadované zákonom (§ 8 ods. 4 Tlačového zákon), keďže
odpoveď navrhovaná žalobkyňou obsahuje hodnotiace úsudky a nie skutkové tvrdenia, tak ako to
vyžaduje Tlačový zákon.

Žalobkyňa na str. 10 odvolania uvádza, že napriek tomu, že v rámci navrhovanej odpovede obsiahla
citáciutextu,ktorýobsahovalajhodnotiaceúsudky,žiadalauverejniťodpoveďibavovzťahukskutkovým
tvrdeniam, čo síce podkladá dôvodovou správou k ust. § 8 Tlačového zákona,
no to však vôbec nezodpovedá skutočnosti. V rámci navrhovanej odpovede uviedla v jej druhom
odstavci (nasledujúcom po dlhej citácii textu článku) nasledujúce: „Uvedené skutkové tvrdenia sú pravdu
skresľujúce v tom smere, že...“ Je evidentné, že žalobkyňa je v odvolaní opätovne účelová, nakoľko

síce konštatuje, že napriek celej citácii žiadala uverejniť odpoveď iba voči skutkovým tvrdeniam, zo
znenia navrhovanej odpovede však vyplýva, že za skutkové tvrdenia považovala všetky výroky v
rámci uvedenej citácie, resp. v žiadnom rozsahu v navrhovanej odpovedi neuvádza, čo považuje za
skutkové tvrdenie a čo nie. Žalobkyňa si zjavne nesprávne vyložila citáciu dôvodovej správy, nakoľko
citácia širšej pasáže textu je síce prípustná, vždy je však potrebné určiť, ktoré skutkové tvrdenie

žiadateľ považuje za nepravdivé, neúplné či pravdu skresľujúce. Vzhľadom na znenie žalobkyňou
navrhovanej opravy je zrejmé, že žalobkyňa pôvodne považovala za skutkové tvrdenia všetky výroky
obsiahnuté v danej citácii textu článku. Žalobkyňa síce ďalej poukázala aj na nesprávnu citáciu ust.
§ 8 ods. 3 Tlačového zákona, keď súd citoval z neúčinného znenia zákona, avšak táto skutočnosť
nič nemení na skutočnosti, že žalobkyňou navrhované znenie odpovede nespĺňalo zákonné náležitosti

vyžadované Tlačovým zákonom. Rovnako nič nemení na skutočnosti judikatúra citovaná žalobkyňou
v rámci odvolania, ktorými sa žalobkyňa snažila preukázať, že ňou navrhované znenie odpovede
spĺňalo zákonné náležitosti. Napriek snahe žalobkyne preukázať, že znenie odpovede zodpovedalo
spĺňalo podmienky jej uverejnenia podľa Tlačového zákona, žalobkyňou uplatnené právo na uverejnenie
odpovede nenapĺňalo základnú podmienku na uverejnenie opravy v zmysle ust. § 8 ods. 1 Tlačového

zákona, keď navrhované znenie opravy smerovalo voči niekoľkým hodnotiacim úsudkom. Žalovaný si v
tejto súvislosti poukázal na niektoré hodnotiace úsudky obsiahnuté v žalobkyňou navrhovanej odpovedi:
(i) „uverejnenie týchto tvrdení v článku o E.. H. H. môže vyvolať dojem, že s útokmi a vyhrážaním sudcom
E. L. a B. M. mohol mať E.. H. H. niečo spoločné.“; „Taktiež bola spojitosť E.. H. H. s uvedenými útokmi
v texte tohto článku naznačovaná.“, „mal byť pôvodcom disciplinárnych opatrení“; „ktoré mohli vadiť aj

súdnictvu“; „JUDr. H. H. mal iniciovať útoku na sudkyňu M.“; „nebol s údajným podozrením nikdy ani
len obvinený“.
Vzhľadom na vyššie uvedené žalovaný navrhol, aby odvolací súd rozsudok potvrdil a uložil žalobkyni
povinnosť nahradiť žalovanému trovy odvolacieho konania.

19. Odvolací súd viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379 a § 380 ods. 1 C.s.p.), vec prejednal bez
nariadenia odvolacieho pojednávania, keď pre nariadenie pojednávania podľa ustanovenia § 385 ods.
1 C.s.p. neboli splnené zákonné podmienky (nebolo potrebné doplniť, resp. zopakovať dokazovanie,
nevyžaduje to dôležitý verejný záujem) a po preskúmaní odvolania, ako aj obsahu spisu, dospel k
záveru, že odvolanie žalobkyne nie je dôvodné a rozsudok súdu prvej inštancie je potrebné potvrdiť.

Rozsudok verejne vyhlásil dňa 27.2.2024 podľa § 378 ods. 1 C.s.p. v spojení s § 219 ods. 3 C.s.p.,
pričom o termíne verejného vyhlásenia rozsudku boli strany sporu (resp. ich zástupcovia) upovedomené
zákonným spôsobom.

20. V prvom rade považuje odvolací súd za dôležité poukázať na to, že rozsudok súdu prvej inštancie

dáva dostatočne presvedčivé a jasné odpovede na právne a skutkovo relevantné otázky. Súd prvej
inštancie v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol rozhodujúci skutkový stav zistený po náležite
vykonanom dokazovaní. Vykonaným dokazovaním dospel k správnym skutkovým zisteniam, ktoré majú
oporu v obsahu spisu. Dokazovanie vo veci súd prvej inštancie vykonal v dostatočnom rozsahu a
výsledky vykonaného dokazovania zhodnotil jednotlivo i vo vzájomných súvislostiach. Z odôvodnenia

rozhodnutia vyplýva vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov na strane
jednej a právnymi závermi na strane druhej. V hodnotení skutkových zistení neabsentuje žiadna
relevantná skutočnosť alebo okolnosť, ktoré boli pre posúdenie veci a rozhodnutie podstatné. Naopak,
súd prvej inštancie ich náležitým spôsobom posúdil v celom súhrne, a aj náležite vyhodnotil. Na taktoustálený skutkový stav aplikoval súd prvej inštancie zodpovedajúce ustanovenia právnych predpisov
a svoje dôvody, pre ktoré rozhodol tak, že žalobu zamietol, ako aj výroky o náhrade trov konania, aj
riadne a presvedčivo vysvetlil. V odôvodnení svojho rozhodnutia podal súd prvej inštancie dostatočne

zrozumiteľný výklad opodstatnenosti a zákonnosti výrokov svojho rozsudku. Rozhodnutie je teda
dostatočne skutkovo a právne odôvodnené.

21. V preskúmavanej veci žalobkyňa v podanej žalobe argumentovala, že žalovaný uverejnením článku
s názvom „Mafiánsky sudca“ neoprávnene zasiahol do osobnostných práv jej manžela E.. H. uvedením

nepravdivýchvýrokov,nazákladečohosadomáhalaopravyaodpovedezajednotlivévýroky.Namietala,
že označené výroky obsahujú nepravdivé skutkové tvrdenia, ktoré napriek tomu, že menovaný nebol
uznaný vinným zo spáchania akéhokoľvek trestného činu, navodzujú u čitateľa dojem, že sa jej manžel
tam uvedených skutkov dopustil a tieto nepravdivé a pravdu skresľujúce informácie mali za následok
neoprávnený zásah do jeho osobnostných práv, poškodenie jeho cti, dôstojnosti a dobrého mena na
verejnosti.

22. Žalobkyňa sa v predmetnej veci domáhala zverejnenia opravy týchto výrokov:
- sudca E.. H. H. na základe telefonátu s kolegom mal vybaviť za úplatok dvestotisíc slovenských korún
prevzatých prostredníctvom advokáta H.. G. H. od brata J. R. prepustenie černákovca J. R. z väzby;
- polícia mala zdokumentovať odovzdávanie tučných úplatkov v obálkach a igelitových taškách od

príbuzných obvinených cez advokáta H.. G. H. až k sudcovi E.. H. H.,
- E.. H. H. ako sudca prepustil černákovca P. z väzby na slobodu.
Žalobkyňa vo vzťahu k daným výrokom požadovala, aby súd uložil žalovanému povinnosť, cit.: „v
týždenníku J. 7 DNÍ uverejniť opravu a odpoveď v zmysle tlačového zákona na rovnakom mieste a
rovnakým písmom akým bol uverejnený článok s názvom „Mafiánsky sudca“ zo dňa 19.7.2018 na str. 64

a 66, ktorú odôvodnila tým, že vo vydanom periodiku je na strane 66 uvedené skutkové tvrdenie, podľa
ktorého mal sudca E.. H. H. na základe telefonátu s kolegom vybaviť za úplatok dvestotisíc slovenských
korún prevzatých prostredníctvom advokáta H.. G. H. od brata J. R. prepustenie J. R. z väzby. Polícia
mala podľa vydaného článku zdokumentovať odovzdávanie tučných úplatkov v obálkach a igelitových
taškách od príbuzných obvinených cez advokáta H.. G. H. až k sudcovi E.. H. H.. Tieto skutkové tvrdenia

sú však nepravdivé. Vo vydanom periodiku bolo taktiež uvedené, že E.. H. H. ako sudca prepustil
černákovca P. z väzby na slobodu, čo nie je pravda, pretože menovaného A. P. sudca E.. H. H. nikdy
z väzby na slobodu neprepustil. Osobu E.. H. H. je na základe vydaného článku možné presne určiť,
keďže je označený titulom, menom, priezviskom a funkciou, ktorú vykonával ako sudca Krajského súdu
v Banskej Bystrici. Keďže E.. H. H. zomrel dňa 3.11.2005, domáhala sa od žalovaného ako vydavateľa

v zákonnej lehote práva na uverejnenie opravy ohľadom vyššie uvedených nepravdivých skutkových
tvrdení podľa § 7 tlačového zákona jeho manželka E.. V. H. ako blízka osoba v zmysle § 10 ods. 4
tlačového zákona. Periodická tlač bola vydaná dňa 19.7.2018, žiadosť o uverejnenie opravy podala na
pošte dňa 14.8.2018, pričom podľa sledovania zásielky na Slovenskej pošte si ju žalovaný prevzal dňa
16.8.2018, teda mu došla v zákonnej 30-dňovej lehote od vydania tlače podľa § 7 ods. 2 Tlačového

zákona. Zároveň boli vo vydanom článku uvedené aj pravdu skresľujúce tvrdenia. Na strane 65 a 66 bolo
uvedené,žedňa11.9.1999ránocestoudoprácezaútočilinasudcuL.neznámimuži.Bezjedinéhoslova,
bez náznaku emócií ho mlátili a kopali do neho ešte aj vtedy, keď už len bezmocne ležal na zemi. Pre
zranenia do práce v ten deň ani niekoľko nasledujúcich dní neprišiel. Páchateľov sa nepodarilo odhaliť,
alepodľaL.opatrnevolenýchslovútoksúviselsjehoaktivitamivykonanýmizpozíciepodpredsedusúdu,

ktoré „mohli vadiť aj podsvetiu, aj súdnictvu“. Nasledujúce mesiace sudcu L. i jeho deti strážili policajti
a L. odišiel z Banskej Bystrice pracovať na Ústavný súd SR v Košiciach. Taktiež bolo uvedené, že
H. mafiánske vyhrážanie za krajský súd riešila B. M., L. nástupkyňa na mieste podpredsedu pre trestné
veci. Aj ona musela čeliť mafiánskemu zastrašovaniu. Dvadsiateho deviateho marca 2004 sa zobudila
na susedov krik: „Horí vám auto!“ Rozospatá sudkyňa si najprv vravela: „Naše auto? Prečo?“ Vyzrela

z okna na ulicu a pri pohľade na plamene pohlcujúce rodinnú Fabiu sa rýchlo prebrala. Napadlo jej iba
jedno - toto je pomsta! Policajti našli pod predným kolesom poskladanú deku zapáchajúcu benzínom
a znalecký posudok potvrdil, že k požiaru došlo v dôsledku úmyselného zapálenia auta. Niekoľko dní
po požiari dostala sudkyňa anonym vyhrážajúci sa, že „skončí s vedrom plným betónu zaveseným na
nohách“. Ona i jej deti dostali ochranu. Ani páchateľov tohto útoku sa nepodarilo odhaliť, vyšetrovanie

však tentoraz nebolo márne. Policajti považovali za podozrivého z iniciovania útoku na sudkyňu M.
jej kolegu sudcu H. H.. Začali ho sledovať a odpočúvať, napichli aj telefón v jeho kancelárii v budove
súdu. Tieto skutkové tvrdenia sú pravdu skresľujúce v tom smere, že sú uverejnené v článku s názvom
„Mafiánsky sudca“, ktorý sa týka E.. H. H., pričom už samotné uverejnenie týchto tvrdení v článku o E.. H.H. môže vyvolať dojem, že s útokmi a vyhrážaním sudcom E. L. a B. M. mohol mať tento niečo spoločné.
Taktiež bola spojitosť E.. H. H. s uvedenými útokmi v texte tohto článku naznačovaná. V prípade
útoku na sudcu E. L. bolo v článku uvedené, že mal byť pôvodcom disciplinárnych opatrení voči E.. H.

H., pričom útok na sudcu L. mohol súvisieť s jeho aktivitami vykonanými z pozície podpredsedu súdu,
ktoré „mohli vadiť aj súdnictvu“. V prípade sudkyne M. bolo v článku výslovne uvedené, že za krajský
súd riešila „H.“ mafiánske vyhrážanie. V článku je ďalej uvedené len údajné podozrenie polície, že E..
H. H. mal iniciovať útok na sudkyňu M., skutočnosť že nebol v súvislosti s údajným podozrením nikdy
ani len obvinený a taktiež v tejto súvislosti polícia nemá jediný dôkaz, nie je v článku vôbec uvedená,

čo taktiež pôsobí skresľujúco. Vyššie uvedené skutkové tvrdenia sa dotýkajú cti a dôstojnosti E.. H. H.,
pretože ho spájajú s trestnou činnosťou, ktorej sa nedopustil. E.. H. H. nemal s vyššie uvedenými útokmi
a vyhrážaním sudcom E. L. a B. M. nič spoločné. Osobu E.. H. H. je na základe vydaného článku možné
presne určiť, keďže je označený titulom, menom, priezviskom a funkciou, ktorú vykonával ako sudca
Krajského súdu v Banskej Bystrici. Uvedené skutkové tvrdenia sú pravdu skresľujúce v tom smere, že sú
uverejnené v článku s názvom „Mafiánsky sudca“, ktorý sa týka E.. H. H., pričom už samotné uverejnenie

týchto tvrdení v článku o E.. H. H. môže vyvolať dojem, že s útokmi a vyhrážaním sudcom E. L. a B. M.
mohol mať E.. H. H. niečo spoločné. Taktiež bola spojitosť E.. H. H. s uvedenými útokmi v texte tohto
článku naznačovaná.“

23. Keďže ťažiskovým bodom odvolacej argumentácie žalobkyne bolo jednak nesprávne posúdenie

charakterunapadnutýchvýrokovsúdomprvejinštancieakohodnotiacichúsudkov,protiktorýmnemožno
žiadať opravu ani uverejnenie odpovede podľa Tlačového zákona a jednak nesprávne právne posúdenie
znenia opravy a odpovede súdom prvej inštancie, podstatou pre posúdenie opodstatnenosti podaného
odvolania v prejednávanej veci bolo zodpovedanie otázky, či v prípade žalobkyňou napadnutých výrokov
ide o skutkové tvrdenia alebo hodnotiace úsudky a či uplatnený nárok na uverejnenie opravy a odpovede

spĺňa požiadavky uvedené v § 7 a § 8 Tlačového zákona. Odvolací súd v tomto smere dospel k záveru,
že súd prvej inštancie obe predmetné otázky posúdil správne.

24. Podľa § 7 ods. 1 zákona č. 167/2008 Z.z. (ďalej len „Tlačový zákon“), ak periodická tlač alebo
agentúrne spravodajstvo obsahuje nepravdivé skutkové tvrdenie o osobe, na základe ktorého možno

osobu presne určiť, má táto osoba právo žiadať o uverejnenie opravy nepravdivého skutkového tvrdenia.
Vydavateľ periodickej tlače a tlačová agentúra sú povinní opravu uverejniť bezodplatne.

25. Podľa § 7 ods. 2 Tlačového zákona žiadosť o uverejnenie opravy sa musí doručiť vydavateľovi
periodickej tlače alebo tlačovej agentúre do 30 dní odo dňa vydania periodickej tlače alebo zverejnenia

agentúrneho spravodajstva, ktoré obsahuje nepravdivé skutkové tvrdenie, inak právo na opravu zaniká.

26. Podľa § 7 ods. 4 Tlačového zákona vydavateľ periodickej tlače je povinný opravu uverejniť do
ôsmich dní odo dňa doručenia žiadosti o uverejnenie opravy alebo v najbližšom vydaní periodickej tlače
pripravovanom po doručení žiadosti o uverejnenie opravy. Tlačová agentúra je povinná opravu uverejniť

do ôsmich dní odo dňa doručenia žiadosti o uverejnenie opravy.

27. Podľa § 8 ods. 1 Tlačového zákona, ak periodická tlač alebo agentúrne spravodajstvo obsahuje
nepravdivé, neúplné alebo pravdu skresľujúce skutkové tvrdenie, ktoré sa dotýka cti, dôstojnosti alebo
súkromia fyzickej osoby, alebo názvu alebo dobrej povesti právnickej osoby, na základe ktorého možno

osobu presne určiť, má táto osoba právo žiadať uverejnenie odpovede. Vydavateľ periodickej tlače a
tlačová agentúra sú povinní odpoveď uverejniť bezodplatne; uverejnením odpovede zaniká vo vzťahu
k tomu istému skutkovému tvrdeniu právo na opravu.

28. Podľa § 8 ods. 3 Tlačového zákona žiadosť o uverejnenie odpovede sa musí doručiť vydavateľovi

periodickej tlače alebo tlačovej agentúre do 30 dní odo dňa vydania periodickej tlače alebo zverejnenia
agentúrneho spravodajstva, ktoré obsahuje skutkové tvrdenie podľa odseku 1, inak právo na odpoveď
zaniká.

29. Podľa § 8 ods. 5 Tlačového zákona vydavateľ periodickej tlače je povinný odpoveď uverejniť do

troch dní odo dňa doručenia žiadosti o uverejnenie odpovede alebo v najbližšom vydaní periodickej tlače
pripravovanom po doručení žiadosti o uverejnenie odpovede. Tlačová agentúra je povinná odpoveď
uverejniť do troch dní odo dňa doručenia žiadosti o uverejnenie odpovede.30. Podľa § 10 ods. 2 Tlačového zákona, ak vydavateľ periodickej tlače alebo tlačová agentúra
neuverejnia opravu, odpoveď alebo dodatočné oznámenie vôbec alebo ak nedodržia niektorú z
podmienok na ich uverejnenie, rozhodne o povinnosti uverejniť opravu, odpoveď alebo dodatočné

oznámenie na návrh osoby, ktorá o ich uverejnenie vydavateľa periodickej tlače alebo tlačovú agentúru
požiadala, súd.

31. Podľa § 10 ods. 3 Tlačového zákona návrh podľa odseku 2 sa musí podať na súd do 30 dní po
uplynutí lehoty na uverejnenie opravy, odpovede alebo dodatočného oznámenia, inak právo domáhať

sa na súde uverejnenia opravy, odpovede alebo dodatočného oznámenia zaniká.

32. Tlačový zákon poskytuje inštitútmi opravy a odpovede ochranu pred skutkovým tvrdením, na
základe ktorého možno osobu presne určiť, a to pred každým skutkovým tvrdením, ak je nepravdivé
(oprava) alebo ak je nepravdivé, neúplné alebo pravdu skresľujúce a zároveň sa dotýka aj cti,
dôstojnosti alebo súkromia fyzickej osoby, alebo názvu alebo dobrej povesti právnickej osoby (odpoveď).

Zákon totiž počíta iba s tlačovou opravou skutkových tvrdení a nie opravou zhodnocujúcich kritických
pohľadov a záverov, rieši iba právo na opravu, čím však nie je dotknuté právo na uplatnenie
ochrany osobnosti podľa Občianskeho zákonníka .
Zodpovednosť podľa Tlačového zákona je zodpovednosťou objektívnou a dôkazné bremeno týkajúce
sa pravdivosti uverejnených tvrdení, ako aj to, že zodpovedajú požiadavke úplnosti a nie sú pravdu

skresľujúce, znášajú vydavateľ, či tlačová agentúra, ktorí musia pre úspech v spore preukázať,
že uverejnené údaje sú pravdivé.

33. Hoci platné právo neobsahuje legálnu definíciu pojmov „skutkové tvrdenie“ a „hodnotiaci úsudok“, ich
obsahbolustálenýprávnouteóriouasúdnoupraxou.Skutkovétvrdeniepopisujeurčitýfakt(skutočnosť),

objektívne existujúcu realitu, ktorá je aj zistiteľná dokazovaním a ktorej pravdivosť môže byť preverená.
Tvrdenia sú teda pravdivé, nepravdivé alebo čiastočne nepravdivé - pravdu skresľujúce, či neúplné.
Takéto sú informácie, ktoré nie sú výslovne nepravdivé, avšak sú podané v takom kontexte, ktorý
vytvára falošný obraz o skutočnosti. Pravdivosť skutkových tvrdení možno dokazovať. Hodnotiaci
úsudok naproti tomu vyjadruje subjektívny postoj, názor jeho autora na určitý fakt, pričom tento fakt

autor hodnotí z hľadiska správnosti a prijateľnosti, a to na základe autorovi vlastných kritérií. Pravdivosť
hodnotiaceho úsudku nie je možné dokazovať práve preto, že vychádza zo subjektívneho hodnotenia
určitého faktu jeho autorom, je však možné skúmať, či tento hodnotiaci úsudok vychádza z pravdivého
základu (rozsudok Najvyššieho súdu SR zo dňa 28.10.2013, sp.zn. 3Cdo/61/2011). Skutkové tvrdenie
teda vyjadruje objektívnu existenciu určitej skutočnosti, hodnotiaci úsudok vyjadruje subjektívny postoj,

názory a závery autora článku k určitým faktom. Hodnotiaci úsudok môže byť vyjadrený aj s určitou
mierou novinárskeho zveličenia a preháňania.

34. Na posúdenie, či v konkrétnom prípade ide o skutkové tvrdenie alebo hodnotiaci úsudok, je potrebné
zohľadniť aj kontext celého článku, charakter použitého žánru (napr. reportáž, komentár v osobitnej

rubrike tomuto žánru určenej) a to, či je priemernému čitateľovi zrejmé, že ide o hodnotiaci úsudok a
nie o skutkové tvrdenie.

35. Samotný inštitút opravy podľa Tlačového zákona poskytuje ochranu pred uverejnením akýchkoľvek
nepravdivých skutkových tvrdení o osobe. Predpokladom vzniku práva na opravu je teda iba

nepravdivosť uverejneného skutkového tvrdenia o konkrétnej osobe, a to aj bez toho, aby sa nepravdivé
skutkové tvrdenie súčasne dotýkalo cti fyzickej osoby, dobrej povesti právnickej osoby alebo aby malo
negatívny vplyv na fyzickú alebo právnickú osobu. Podmienkou je celková nepravdivosť tvrdenia,
nepostačuje iba to, že môže pravdu skresľovať, teda musí ísť o tvrdenie výslovne nepravdivé ako celok.

36. Súčasťou žiadosti o opravu musí byť písomný návrh znenia opravy, z ktorého musí byť zrejmé,
že opravou sa má nepravdivé skutkové tvrdenie len uviesť na pravú mieru, resp. vyvrátiť, a to
uvedením pravdivého skutkového tvrdenia. Opravou sa nemá hodnotiť nepravdivé skutkové tvrdenie,
ani jeho dopad na žiadateľa o uverejnenie opravy alebo na verejnosť. Zároveň však návrh znenia
opravy nemôže obsahovať žiadne názory, či komentáre žiadateľa o uverejnenie opravy, ani žiadosť

o ospravedlnenie vydavateľa. Ak návrh znenia opravy nezodpovedá svojím obsahom opravovanému
nepravdivému skutkovému tvrdeniu, vydavateľ periodickej tlače alebo tlačová agentúra sú povinní
dohodnúť so žiadateľom znenie návrhu opravy, nakoľko oprava nepravdivého skutkového tvrdenia je
opravou vydavateľa alebo tlačovej agentúry. Z návrhu znenia opravy musí byť zrejmé, že opravousa má nepravdivé skutkové tvrdenie uviesť na pravú mieru, resp. vyvrátiť, a to uvedením pravdivého
skutkového tvrdenia. Základným zmyslom práva na opravu je zabezpečiť, aby sa verejnosti čo
najrýchlejšie dostala informácia o tom, že určité skutkové tvrdenie o fyzickej alebo právnickej osobe je

nepravdivé a aká je pravda. Právo na opravu sa tak stáva nielen právnym prostriedkom ochrany fyzickej
alebo právnickej osoby, ale súčasne je ho nutné vnímať aj ako záruku práva na pravdivé informácie.
Závisí od individuálnych okolností prípadu ako sa bude v rámci tlačovej opravy formulovať pravdivé
skutkové tvrdenie za účelom naplnenia základného zmyslu práva na opravu.

37. Odvolací súd sa stotožnil s názorom súdu prvej inštancie, že v rámci tlačovej opravy sa žalobkyňa
musí domáhať voči konkrétnemu nepravdivému skutkovému tvrdeniu uverejnenia opravy uvedením
konkrétneho pravdivého tvrdenia, avšak sa nemôže domáhať uverejnenia ďalšieho súvisiaceho
textu, v prejednávanej veci obsahujúceho navyše citáciu celých pasáží neprávoplatného zrušujúceho
rozhodnutia NS SR, z ktorého navyše v danom štádiu trestného konania ani nie je možné vyvodiť, ktoré
v ňom uvádzané tvrdenia sú, resp. budú v prebiehajúcom trestnom konaní preukázané ako pravdivé/

nepravdivé. Žalobkyňou navrhované znenie opravy nezodpovedá svojím obsahom opravovaným
nepravdivým tvrdeniam a obsahuje polemické výrazy (mali byť použité..., mal údajne intervenovať...,
nie je zrejmé, či...., posúdeniu údajného pôsobenia....). Zo znenia požadovanej opravy navyše ani nie
je možné vyvodiť záver o nepravdivosti žalobkyňou uvádzaných tvrdení a ich oprave, keď z jej obsahu
vyplýva, napr. že NS SR uložil súdu, aby určil akcesoritu a mieru spoluúčasti obžalovaného vo vzťahu k

sudcovi JUDr. H., najmä aby podrobne posúdil ich súčinnosť. Takto formulovanou opravou nedochádza
k uvedeniu nepravdivých tvrdení na pravú mieru, nedochádza k vyvráteniu týchto tvrdení ani k uvedeniu
pravdivého skutkového tvrdenia vo vzťahu k jednotlivým napádaným výrokom.
Vo vzťahu k prvému výroku, ktorého opravu žalobkyňa žiada, cit.: „sudca E.. H. H. na základe telefonátu
s kolegom mal vybaviť za úplatok dvestotisíc slovenských korún prevzatých prostredníctvom advokáta

H.. G. H. od brata J.
R. prepustenie černákovca J. R. z väzby“, odvolací súd v prvom rade uvádza, že v znení, v akom ho
žalobkyňa v podanom návrhu uvádza, sa takýto výrok v článku nenachádza, žalobkyňa sama zlúčila
do tohto výroku viacero v článku uvádzaných informácií a tvrdení. Obdobne aj ďalšie tvrdenie, že: „E..
H. H. ako sudca prepustil černákovca P. z väzby na slobodu“ nie je v žalobkyňou uvádzanom znení

súčasťou dotknutého článku.
V oboch prípadoch žalobkyňa parafrázuje a zlučuje do návrhu viaceré v článku uvádzané informácie,
tieto vytrháva z kontextu a následne potom v požadovanej oprave k týmto ňou vytvoreným výrokom,
uvádza svoje vlastné vysvetlenia. Žalobkyňa navyše v požadovanej oprave cituje celé pasáže
rozhodnutia Najvyššieho súdu SR, ktorým však tento súd vo veci nerozhodol, keď vec vrátil

špecializovanému trestnému súdu na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Ak žalobkyňa v žiadosti o
uverejnenie tlačovej opravy požaduje uvedenie citácie celých pasáží rozhodnutia NS SR, v podstate
požaduje doplnenie predmetného článku, čo však Tlačový zákon v rámci inštitútu tlačovej opravy
neumožňuje. Z ustanovenia § 7 ods. 3 Tlačového zákona totiž vyplýva, že predmetom, resp. dôvodom
tlačovej opravy môže byť iba nepravdivé tvrdenie a nie neuvedenie údajov, ktoré sú podľa subjektívneho

názoru žiadateľa o tlačovú opravu relevantné.
Súd prvej inštancie taktiež správne poukázal na to, že v prípade súdneho sporu je viazaný žalobným
návrhom, čo znamená, že nemôže ani prekročiť návrhy žalobkyne a prisúdiť viac, než čoho sa domáha
a nemôže ani rozhodnúť o inom znení opravy, ako je navrhovaná v žalobnom petite. Je pravdou,
že súd môže výnimočne v odôvodnených prípadoch vyhovieť požadovanej oprave len sčasti, ale môže

tak urobiť len v prípade, ak by určitú konkrétnu časť textu len vypustil. Súd však nemôže svojím
rozhodnutím nahrádzať resp. formulovať nový text opravy. V danom prípade nie je možné, vzhľadom na
formuláciu návrhu opravy, ktorej text je v prevažnej miere založený práve na citácii rozhodnutí NS SR
(ktorých obsahom žalobkyňa preukazuje pravdivosť jednotlivých výrokov opravy), zmeniť bez ďalšieho
text opravy len jednoduchým vypustením citácie týchto rozhodnutí, tak ako to tvrdí v podanom odvolaní

žalobkyňa.
Odvolací súd sa stotožnil aj s názorom súdu prvej inštancie, že žalobkyni mohlo vzniknúť len vtedy
právo na opravu, ak došlo k zverejneniu nepravdivého skutkového údaja, čo pri značnej časti ňou
označených a namietaných informácií nie je možné. V danom texte článku sa totiž jedná o tzv. polemické
výroky (výroky ktoré obsahujú slovné spojenia ako „údajne“, „vraj“, „malo by“, a pod.). Zmyslom a

účelom polemických výrokov je spravidla vyjadriť kritický názor alebo nesúhlas s určitou skutočnosťou,
témou, problematikou, teda vyvolať polemiku (spor) o určitej skutočnosti, téme alebo problematike,
prípadne o danej skutočnosti vyjadriť určitú pochybnosť. V tejto súvislosti je však potrebné zdôrazniť,
že každá informácia zverejnená o konkrétnej osobe, ktorá sa môže dotýkať jej osobnostných práv,by mala mať určitý skutkový základ, z ktorého ju je možné vyvodiť. V prejednávanej veci boli týmto
skutkovým základom už existujúce skoršie rozhodnutia špecializovaného trestného súdu, z ktorých
autorka vychádzala pri písaní dotknutého článku. Len v prípadoch, ak je zverejnené informácie

možné považovať len za „špekulácie“ bez skutkového základu, ktoré navyše vytvárajú negatívny obraz
verejnosti o dotknutej osobe, potom je možné pri realizácii slobody prejavu aj v prípade použitia
polemických výrazov do práva na ochranu osobnosti tejto osoby zasiahnuť (uznesenie Ústavného
súdu SR sp.zn. I. ÚS 390/211 zo dňa 19.10.2011). V
danom prípade však zverejnené informácie nie je možné považovať za špekulácie, keď tieto informácie

vychádzali zo súdneho rozhodnutia a z dôkazov vykonaných v trestnom konaní, z ktorých súd pri svojom
rozhodovaní v danej trestnej veci vychádzal (prepisy telefonických rozhovorov a svedecké výpovede).
Na druhej strane autorka článku tieto skutočnosti neprezentuje ako jednoznačný fakt, o čom svedčí, že
v texte použila slovné spojenia „vraj“, „hovorí sa“ a pod..
V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na to, že aj judikatúra ESĽP, ktorá má v otázkach
slobody prejavu rozsiahly charakter, jednoznačne poskytuje vydavateľovi (i) ochranu pri používaní

polemickýchvýrokov;(ii)ochranupriistejformezľahčovaniaazovšeobecňovaniainformácií;(iii)ochranu
pri primeranej dávke nepresnosti a expresívnosti vo vyjadrovacích prostriedkoch; (iv) ochranu pri
utajovaní novinárskych zdrojov; (v) ochranu pri forme spracovania príspevkov; (vi) ochranu pri preberaní
informácií od orgánov verejnej moci; (vii) ochranu pri sprostredkovaní informácií verejného záujmu, atď..
Polemické výroky vylučujú zásah do práva na ochranu osobnosti, pretože každý názor, stanovisko,

kritika, a to dokonca nielen polemicky uvedená, je zásadne prípustná, pretože sloboda prejavu je jednou
z najdôležitejších zásad demokratickej spoločnosti (pozri nález ÚS IV. ÚS 107/2010, ÚS ČR II ÚS
357/96). Navyše namietané tvrdenia čerpala autorka článku (novinárka) z obsahu súdneho rozhodnutia;
v tomto smere je vo všeobecnosti akceptovaný a v súlade s judikatúrou súdov SR a ESĽP záver, podľa
ktorého novinári nemôžu znášať zodpovednosť za to, že šíria informácie poskytnuté orgánmi štátu,

vrátane vedúcich zamestnancov štátnej a verejnej správy, a teda aj informácie, ktoré sú obsahom
súdnych rozhodnutí, pretože je to ich úloha a poslanie. Žalovaný preto s ohľadom na zdroj, z ktorého
čerpal namietané informácie, mal rozumné dôvody sa spoliehať na ich pravdivosť.

38. V prejednávanom prípade preto dospel odvolací súd k záveru, že súd prvej inštancie vec v časti

nároku žalobkyne na uverejnenie tlačovej opravy správne právne posúdil a dospel k správnemu
právnemu záveru vedúcemu k zamietnutiu žalobkyňou uplatňovanej tlačovej opravy.

39. Zároveň žalobkyňa žiadala aj uverejnenie odpovede, nakoľko mala za to, že v článku s názvom
„Mafiánsky sudca“, ktorý sa týka osoby E.. H. H. boli uvedené pravdu skresľujúce tvrdenia, pričom už

samotné uverejnenie týchto tvrdení v článku o E.. H. H. mohlo vyvolať dojem, že s útokmi a vyhrážaním
sudcom E. L. a B. M. mohol mať tento niečo spoločné. Taktiež bola spojitosť E.. H. H. s uvedenými
útokmi v texte tohto článku naznačovaná. V prípade útoku na sudcu E. L. bolo v článku uvedené, že
mal byť pôvodcom disciplinárnych opatrení voči E.. H. H., pričom útok na sudcu L. mohol súvisieť s jeho
aktivitami vykonanými z pozície podpredsedu súdu, ktoré „mohli vadiť aj súdnictvu.“ V

prípade sudkyne M. bolo v článku výslovne uvedené, že za krajský súd riešila „H.“ mafiánske vyhrážanie.
V článku je ďalej uvedené len údajné podozrenie polície, že E.. H. H. mal iniciovať útok na sudkyňu M.,
skutočnosť že nebol v súvislosti s údajným podozrením nikdy ani len obvinený a taktiež v
tejto súvislosti polícia nemá jediný dôkaz, nie je v článku vôbec uvedená, čo taktiež pôsobí skresľujúco.
Vyššie uvedené skutkové tvrdenia sa dotýkajú cti a dôstojnosti E.. H. H., pretože ho spájajú s trestnou

činnosťou, ktorej sa nedopustil. E.. H. H. nemal s vyššie uvedenými útokmi a vyhrážaním sudcom E.
L. a B. M. nič spoločné. Osobu E.. H. H. je na základe vydaného článku možné presne určiť, keďže je
označený titulom, menom, priezviskom a funkciou, ktorú vykonával ako sudca Krajského súdu v Banskej
Bystrici. Uvedené skutkové tvrdenia sú pravdu skresľujúce v tom smere, že sú uverejnené v článku
s názvom „Mafiánsky sudca“, ktorý sa týka E.. H. H., pričom už samotné uverejnenie týchto tvrdení v

článku o E.. H. H. môže vyvolať dojem, že s útokmi a vyhrážaním sudcom E. L. a B. M. mohol mať E.. H.
H. niečo spoločné. Taktiež bola spojitosť E.. H. H. s uvedenými útokmi v texte tohto článku naznačovaná.

40. V súdnej praxi je odpoveď definovaná tak, že „dotknutá osoba teda môže vlastnými slovami vyložiť
celý skutkový dej, upresniť niektoré skutočnosti, ktoré chce, pretože to považuje zo svojho hľadiska

za dôležité, prípadne ich doplniť a tak verejnosti ponúknuť vlastnú verziu uverejneného oznámenia.
Zmyslom odpovede podľa § 8 ods. 1 tlačového zákona teda je uviesť skutkové tvrdenie na pravú
mieru alebo neúplné či inak pravdu skresľujúce tvrdenie doplniť alebo spresniť. Inštitút práva na
odpoveď predpokladá subjektívne pociťované poškodenie cti, dôstojnosti alebo dobrej povesti dotknutejosoby“ (rozhodnutie NS SR sp.zn. 3Cdo/61/2011 zo dňa 29.3.2012). NS SR v predmetnej veci považoval
za správne uloženie povinnosti uverejniť v rámci odpovede slová „publikovaný článok je zavádzajúcim
z dôvodu...“ a „uvedené tvrdenia nie sú pravdivé“, pretože práve takýmito výrazovými prostriedkami je

možné vyjadriť, v čom spočíva neúplnosť, či skreslenie pravdy uverejnených skutkových tvrdení.

41. Do zákonného rámca ako žiadosti, tak aj odpovede, nepatria subjektívne názory, postoje,
domnienky či vlastné pocity dotknutej osoby, pokiaľ nie sú popisom skutkového tvrdenia jeho
popretím,vysvetlením,spresnenímčidoplnením,resp.vyjadrenímnegatívnychnásledkovvjednotlivých

oblastiach súkromného, či verejného života dotknutej osoby v spoločnosti. Neoprávnený zásah
do povesti možno vyvolať uverejnením síce pravdivých skutkových tvrdení, ktoré však majú osočujúcu
povahu, a teda pôsobia difamačne, vyvolávajú znevažujúci dojem, taktiež údajmi pravdu skresľujúcimi,
ktoré samé osebe síce nie sú nepravdivé, ale sú podané takou formou a v takých súvislostiach, že môžu
viesť ku skresleniu informácie podávanej verejnosti a v neposlednom rade aj uverejnením hodnotiacich
úsudkov (kritiky) pokiaľ vybočujú z hraníc vecnosti, konkrétnosti a primeranosti čo do obsahu a formy.

Jednou z podmienok citovaného ustanovenia § 8 ods. 1 Tlačového zákona je v zmysle požiadaviek
tohto zákona, aby sa odpoveď obmedzila len na skutkové tvrdenie, ktorým sa skutkové tvrdenie, ktoré
sa dotýka cti, dôstojnosti alebo súkromia fyzickej osoby, poprie, doplní, spresní alebo vysvetlí. Odpoveď,
ktorú však žalobkyňa žiadala uverejniť, túto podmienku nespĺňa, nakoľko odpoveď obsahuje zmiešané
úsudky a o je koncipovaná v podstate ako „list“ obsahujúci názorovú reakciu žalobkyne na prácu autorky

článku z redakcie týždenníka a na to ako jej prácu vníma čitateľ. Z celého textu odpovede je zrejmé, že
odpoveď obsahuje aj hodnotiace úsudky a žalobkyňa tak nereagovala len na skutkové tvrdenie, ktoré
obsahoval článok. Žalobkyňa sa v zmysle tohto ustanovenia tlačového zákona mala obmedziť len na
popretie, doplnenie, spresnenie alebo vysvetlenie skutkového tvrdenia v článku. Keďže táto podmienka
nebola splnená, súd prvej inštancie dospel k správnemu záveru, že žalovanému nevznikla povinnosť

zverejniť odpoveď podľa Tlačového zákona.

42. Je potrebné ďalej zdôrazniť, že Tlačový zákon na uloženie povinnosti zverejniť odpoveď vyžaduje
v § 8 ods. 1 nielen preukázanie, že dotknutý článok obsahoval neúplné skutkové tvrdenie, ale zároveň
vyžaduje aj preukázanie, že sa takéto neúplné skutkové tvrdenie dotýka cti, dôstojnosti alebo súkromia

manžela žalobkyne.
Uvedený článok a v ňom publikované názory (podávané informácie) podľa názoru odvolacieho súdu
nevybočili z rámca všeobecne uznávaných zásad slušnosti v demokratickej spoločnosti a tým nestratili
charakter korektného úsudku (správy, komentára, úvahy) a neocitli sa preto mimo právnej ochrany.
S prihliadnutím na konkrétne okolnosti daného prípadu, ako aj mieru (intenzitu) tvrdeného zásahu,

bolo potrebné zohľadniť túto skutočnosť aj v kontexte so slobodou prejavu a právom na informácie
najmä so zreteľom na proporcionalitu uplatňovania týchto práv a ich ochranu. Táto skutočnosť vyplýva
aj z rozhodovacej činnosti Ústavného súdu Slovenskej republiky, ktorý v rozhodnutí I. ÚS 67/06
poukázal nato, že pri strete základného práva na slobodu prejavu a práva na informácie a ich šírenie
zaručeného v čl. 26 ods. 1, 2 ústavy s právom na ochranu osobnosti (vrátane tlačovej opravy) zaručenej

v čl. 19 ods. 1 ústavy, teda základných práv rovnakej úrovne, je vecou všeobecných súdov, aby s
prihliadnutím na okolnosti každého jednotlivého konkrétneho prípadu starostlivo zvážili, či jednému
právu nebola neodôvodnene daná prednosť pred druhým právom. Nie každé zverejnenie nepravdivého
(resp. viac alebo menej nepresného) údaju musí totiž automaticky znamenať neoprávnený zásah proti
cti, dôstojnosti resp. dobrej povesti konkrétnej osoby. K takému zásahu dochádza len vtedy, ak medzi

zásahom a porušením osobnostnej sféry fyzickej osoby existuje príčinná súvislosť a ak tento zásah
presiahol určitú prípustnú intenzitu takou mierou, ktorú už nie je možné v demokratickej spoločnosti
tolerovať. V súvislosti so šírením informácií a názorov je potrebné rešpektovať určité špecifiká bežnej
periodickej tlače, určenej na informovanie širokej verejnosti (na rozdiel napr. od publikácií odborných),
ktorá v konkrétnych prípadoch (predovšetkým s ohľadom na rozsah jednotlivých príspevkov a čitateľský

záujem) pristupuje k určitým zjednodušeniam. Nie je preto možné bez ďalšieho tvrdiť, že každé
zjednodušenie (alebo skreslenie) musí nevyhnutne viesť k zásahu do osobnostných práv dotknutej
osoby. V takomto prípade nie je možné zotrvať na úplnej presnosti skutkových tvrdení a klásť tým vo
svojichdôsledkochnanovinárovneplniteľnénároky.Významnévšakje,abycelkovévyzneniepodávanej
informácie zodpovedalo pravde (viď obdobne I. ÚS ČR 156/99).

43. Vzhľadom na charakter média, ktoré zverejnilo vyššie uvedené články, je jednoznačné, že obsah
výrokov bol „komerčný“. Bez ohľadu na charakter uvedených výrokov však odvolací súd uvádza,
že právo na slobodu prejavu neplatí len pre „informácie” alebo „myšlienky” prijímané priaznivo, čipovažované za neškodné alebo nedôležité, ale aj pre tie, ktoré sú nepríjemné, šokujú, či znepokojujú
akúkoľvek skupinu spoločenstva. Navyše, sloboda tlače sa taktiež vzťahuje na preháňanie alebo
dokonca provokáciu (pozri De Haes a Gijsels proti Belgicku, 24. februára 1997, ods. 47, Správy o

rozsudkoch a rozhodnutiach 1997-I). „Je treba súhlasiť s názorom o práve a povinnosti periodickej
tlače a informačných prostriedkov vôbec informovať o skutkoch nesúcich znaky trestnej činnosti, ktoré
v súvislosti so svojou závažnosťou vzbudzujú oprávnený záujem verejnosti“ (rozsudok Krajského súdu
v Prešove, sp.zn. 6 Co 82/04 a rovnako rozsudok Európskeho súdu News Verlag GmbH & CoKG proti
RAKÚSKU z roku 2000).

44. Z obsahu a charakteru sporného článku je zrejmé, že jeho cieľom nebolo iba stroho podať informáciu
o predmetných udalostiach, avšak ich cieľom nepochybne bolo čitateľov zaujať, či dokonca šokovať.
Samotnásnahažalovanéhozaujať,čišokovaťčitateľov,ktorejmotívomnebolo(aspoňtonebolovkonaní
preukázané) hanobenie, či zneuctenie osoby manžela žalobkyne, nepredstavuje za zistených okolností
tzv. exces, teda vybočenie z medzí nutných k dosiahnutiu sledovaného legitímneho účelu (cieľa), ktorým

je v danom prípade poukázanie na správanie sa sudcu krajského súdu, ktoré podľa názoru autorky
článku nezodpovedá požiadavkám, ktoré sú na sudcov kladené, vzhľadom na ich postavenie verejných
činiteľov a (osobitne) členov najvyšších (v širšom zmysle) justičných inštitúcii v štáte. Vecou verejnou
je totiž nepochybne činnosť a správanie sa sudcov, najmä v súvislosti s výkonom ich funkcie, ktoré
môže byť verejne posudzované, a ak ide o hodnotiace úsudky, t.j. kritiku, ide o kritiku dovolenú a takéto

osoby potom musia akceptovať aj väčšiu mieru kritiky v súvislosti s ich správaním a s výkonom ich
funkcie. Poslaním médií je totiž nesporne šíriť informácie a myšlienky o otázkach verejného záujmu a je
zároveň nespochybniteľným právom verejnosti takéto informácie prijímať. I keď nemožno opomenúť, že
informovanie o celospoločensky atraktívnej téme, akou je nepochybne v posledných rokoch správanie
sa predstaviteľov justície, prináša so sebou i vyššiu čítanosť a zvýšené zisky z predaja týždenníka,

nemožno vzhľadom na obsah a tematiku sporného článku, ktorý sa okrem iného zaoberá aj správaním
predstaviteľa „justície“, bez ďalšieho dospieť k záveru, že uverejnením daných článkov boli sledované
výhradne komerčné ciele. Z uvedených dôvodov preto i z pohľadu tohto kritéria záujem na poskytnutí
ochrany slobode slova v danej veci prevažuje nad záujmami žalobkyne (resp. jej manžela).
Navyše manžel žalobkyne bol sudcom krajského súdu, a teda jednoznačne spadá do kategórie osôb

tzv. „verejného záujmu“, pričom ide o špecifickú kategóriu verejných činiteľov, kde je potrebné brať do
úvahy ešte aj ďalšie verejné záujmy, napr. nestrannosť súdnej moci. Do úvahy je potrebné tiež vziať
skutočnosť, že u osôb verejného záujmu, akou sudca krajského súdu nepochybne je, má byť miera
tolerancie informovanosti vyššia. Podľa názoru odvolacieho súdu uverejnením citovaných textov neboli
prekročené medze oprávnenosti pisateľa (žalovaného) informovať verejnosť o podozreniach na akej

činnosti sa JUDr. H., ktorý bol sudcom krajského súdu, mohol podieľať. Ide o výkon práva na slobodu
prejavu a šírenia informácií, vyslovenie názoru a práva kritiky, kde je neoprávnený zásah do osobnosti
fyzickej osoby vylúčený a kde je takýto zásah s ohľadom na zabezpečenie priority verejných záujmov
vyslovene dovolený.
Je nepochybne pravdou, že práva na zverejnenie odpovede a práva na opravu sa samozrejme môžu

domáhať aj politici a ostatné verejne činné osoby, teda aj sudcovia, no kritériá posúdenia skutkových
tvrdení a hodnotiacich úsudkov sú v ich prípadoch omnoho mäkšie v prospech pôvodcov týchto výrokov.
Je to dané skutočnosťou, že sudca musí mať vysoký morálny charakter a musí ísť svojím konaním
spoločnosti príkladom a to nielen v rámci výkonu svojej funkcie sudcu, ale aj vo svojom súkromnom
živote, a teda musí počítať s tým, že jeho osoba bude hodnotená prísnejšími kritériami, a to tak pokiaľ

ide o profesionálny ako aj súkromný život.
Odvolací súd, s poukazom na vyššie uvedené, konštatuje, že v konaní nebolo preukázané, že
by uvádzané výroky prekročili hranicu všeobecne uznávaných zásad slušnosti a žalobkyňa ničím
nepreukázala, že by ňou označené skutkové tvrdenia sa objektívne dotkli cti, dôstojnosti alebo súkromia
jej manžela, preto nedošlo k naplneniu podmienok na uloženie povinnosti zverejniť odpoveď v zmysle § 8

ods. 1 Tlačového zákona a žaloba je aj v časti uplatneného nároku na zverejnenie odpovede nedôvodná.
Pre úplnosť považuje odvolací súd za potrebné zdôrazniť, že pokiaľ ide o výroky uverejnené o E.. H.
v spornom článku, nemožno dospieť k záveru, že by autorka článku čitateľovi použitými formuláciami
podsúvala informácie, ktoré by spochybňovali výsledky trestných konaní vedených proti jeho bratovi
ako aj proti samotnému manželovi žalobkyne, ktoré konanie však bolo zastavené, avšak nie z dôvodu,

že by bolo preukázané, že sa uvedených skutkov nedopustil, ale z dôvodu jeho úmrtia. Obsah článku
nenasvedčuje ani tomu, že by cieľom autorky bolo znevážiť osobu žalobcu (teda, že by išlo zo strany
vydavateľa o zlý úmysel).45. V nadväznosti na uvedené odvolací súd, zhodne so súdom prvej inštancie, dospel k záveru, že
žaloba nie je dôvodná ani v časti uloženia povinnosti uverejniť odpoveď, nakoľko predmetné výroky
neobsahujú také nepravdivé, pravdu skresľujúce či difamujúce tvrdenia ani neprípustné hodnotiace

úsudky, ktoré by boli objektívne spôsobilé ohroziť alebo poškodiť česť, vážnosť či dobré meno manžela
žalobkyne na verejnosti, alebo inak neoprávnene zasiahnuť do jeho pracovného alebo súkromného
života.

46. Odvolací súd považuje za nedôvodnú námietku žalobkyne, ktorá vytýka súdu prvej inštancie,

že pri svojom rozhodovaní vychádzal z rozsudku Špecializovaného trestného súdu č.k.
BB-3TŠ/25/2006-2315 zo dňa 26.6.2019, napriek tomu, že vykonanie tohto dôkazu žiadna zo strán
nenavrhla a strany sporu neboli oboznámené na pojednávaniach s obsahom tohto rozsudku a tento
ani nebol stranám sporu doručený, a teda tento dôkaz, predstavujúci verejnú listinu, nebol vykonaný
procesne správnym postupom podľa § 204 C.s.p.. Súd prvej inštancie však z neho pritom vo svojom
rozhodnutí rozsiahle cituje (odseky 9. až 12. rozsudku zaberajúce viac ako 3 strany).

V prvom rade odvolací súd poukazuje na to, že to bola práve žalobkyňa, ktorá sama založila do spisu
ako listinný dôkaz rozsudok Najvyššieho súdu SR sp.zn.: 1Tdo V 16/2011, ktorým zrušil rozsudok
Špeciálneho súdu Pezinok, pracovisko Banská Bystrica z 22. októbra 2008, č.k.: BB-3Tš 25/2006 ako aj
uznesenie NS SR sp.zn. 3To 10/2016 z 31.1.2018, ktorým zrušil rozsudok Špecializovaného trestného
súdu Pezinok, pracovisko Banská Bystrica č.k. BB-3TŠ/25/2006- 2315 zo dňa 22.2.2016.

Následne bolo v priebehu konania pred súdom prvej inštancie vo veci vedenej pod sp.zn.
BB-3TŠ/25/2006 opätovne rozhodnuté, pričom na tento rozsudok poukazoval právny zástupca
žalovaného na pojednávaní konanom dňa 12.12.2019. K tomuto rozsudku sa vyjadroval aj zástupca
žalobkyne, keď informoval súd a zástupcu žalovaného, že voči rozsudku obžalovaní podali odvolanie,
o ktorom doposiaľ nie je rozhodnuté, pričom dodal, že v čase publikovania článku toto odsudzujúce

rozhodnutie ešte neexistovalo. Na uvedené následne právny zástupca žalovaného uviedol, že k
rozsudku, na ktorý sa pýtal sp.zn. BB-3TŠ/25/2006, poukazuje, že skutočnosti sú uvedené aj v
odôvodnení tohto rozsudku, kde sa uvádza, že existujú nahrávky telefonických hovorov, z ktorých je
celkom zrejmé, že niečo také prebehlo a to na stranách 29 až 30 predmetného rozsudku. Na uvedené
reagoval zástupca žalobkyne, ktorý uviedol, že špecializovaný trestný súd nevykonal žiadne nové

dokazovanie a NS SR dvakrát zrušil prechádzajúce rozhodnutia zo skutkového základu.
U uvedeného je potom jednoznačné, že obe strany disponovali predmetným rozsudkom (čo napokon
potvrdila aj samotná žalobkyňa, ktorá v samotnom odvolaní uviedla, že si rozsudok zaobstarala),
poukazovali naň a odvolávali sa na jeho obsah, preto nie je dôvodná argumentácia o tom, že vykonanie
tohto dôkazu ani jedna strana sporu nenavrhla, keď obe strany sporu z jeho obsahu vychádzali a sa

k nemu vyjadrovali.
Na základe uvedeného potom možno uzavrieť, že súd prvej inštancie neporušil právo žalobkyne na
spravodlivý proces, keď pri svojom rozhodovaní vychádzal z rozsudku Špecializovaného trestného súdu
č.k. BB-3TŠ/25/2006-2315 zo dňa 26.6.2019.

47. Odvolací súd k žalobkyňou uplatnenému odvolaciemu dôvodu podľa § 365 ods.1 písm. f) C.s.p.
(t.j. že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam)
konštatuje, že citovaný odvolací dôvod je v súdnej praxi vykladaný tak, že musí ísť o také skutkové
zistenia, na základe ktorých súd prvej inštancie spor posúdil po právnej stránke a ktoré nemajú
v podstatnej časti oporu vo vykonanom dokazovaní. Skutkové zistenia nezodpovedajú vykonaným

dôkazom, ak výsledok hodnotenia dôkazov nie je v súlade s § 191 C.s.p., a to vzhľadom na to, že
súd vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo z prednesov strán sporu nevyplynuli,
ani inak nevyšli počas konania najavo, alebo opomenul rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými
dôkazmi preukázané, alebo vyšli počas konania najavo. Nesprávne sú aj také skutkové zistenia, ktoré
súd prvej inštancie založil na chybnom hodnotení dôkazov. Typovo ide o situáciu, kde je logický

rozpor v hodnotení dôkazov, prípadne poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov strán sporu,
alebo ktoré vyšli najavo inak z hľadiska závažnosti (dôležitosti), zákonnosti, pravdivosti, eventuálnej
vierohodnosti alebo ak výsledok hodnotenia dôkazov nezodpovedá tomu, čo malo byť zistené spôsobom
vyplývajúcim z procesných ustanovení týkajúcich sa dokazovania. Odvolací súd v prejednávanej
veci dospel k záveru, že uvedený odvolací dôvod nie je naplnený. Rozhodnutiu súdu prvej inštancie

nemožno vytknúť, že by vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo z prednesov
strán sporu nevyplynuli, ani inak nevyšli za konania najavo, že by opomenul niektoré rozhodujúce
skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané, alebo že by v jeho hodnotení dôkazov bol
logický rozpor, prípadne že by výsledok jeho hodnotenia dôkazov nezodpovedal tomu, čo malo byťzistené spôsobom vyplývajúcim z ustanovení druhého dielu C.s.p., alebo že by na zistený skutkový stav
aplikoval nesprávne zákonné ustanovenia alebo použité zákonné ustanovenia nesprávne vyložil.

48. Čo sa týka nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 365 ods. 1 písm. h) C.s.p.), tento odvolací
dôvod je spôsobilým odvolacím dôvodom vtedy, keď súd prvej inštancie aplikuje na zistený skutkový
stav nesprávny právny predpis a tiež vtedy, keď síce aplikuje správny právny predpis, avšak tento
nesprávne interpretuje. Odvolací súd v prejednávanej veci dospel k záveru, že uvedený odvolací dôvod
nie je naplnený, pretože v posudzovanom prípade, v ktorom konajúci súd prvej inštancie zo správnych

skutkových záverov vyvodil správne právne závery a aplikoval správny právny predpis, pričom právne
závery súdu prvej inštancie sú aj v zhode s judikatúrou najvyšších súdnych autorít, rozhodol vo veci
vecne správne.
Žalobkyňa v podanom odvolaní poukazovala na nesprávnu citáciu znenia ust. § 8 ods. 3 Autorského
zákona, nakoľko súd prvej inštancie citoval z podanom rozhodnutí znenie § 8 ods. 3, ktoré v čase
uverejnenia dotknutého článku bolo neúčinné, nakoľko bolo zmenené novelou autorského zákona.

Avšak treba uviesť, že súd prvej inštancie vo svojom rozhodnutí, napriek tomu, že citoval uvedené
(neúčinné) ustanovenie, pri svojom rozhodovaní žalobu v tejto časti zamietol z iných dôvodov.
Skutočnosť, že do uvedeného ustanovenia, ktorého znenie bolo rovnaké s predchádzajúcim znením,
okrem toho, že do textu boli navyše vložené slová, cit.: „v čom je skutkové tvrdenie nepravdivé, neúplné
alebo pravdu skresľujúce“, nemala nijaký vplyv na dôvody, pre ktoré súd prvej inštancie v tejto časti

žalobu zamietol a nemá za následok ani nesprávne právne posúdenie veci súdom prvej inštancie.

49. Vzhľadom na vyššie uvedené, odvolací súd dospel k záveru, že súd prvej inštancie v
dostatočnom rozsahu zistil skutočnosti potrebné pre posúdenie veci a tieto vyhodnotil v súlade s ust. §
195 C.s.p. a dospel k skutkovým a právnym záverom, s ktorými sa odvolací súd stotožnil a na ktoré v

zmysle ust. § 387 ods. 2 C.s.p. poukazuje. Súd prvej inštancie v odôvodnení svojho rozhodnutia riadnym
spôsobom uviedol rozhodujúci skutkový stav, primeraným spôsobom opísal stanoviská procesných
strán, citoval právne predpisy, ktoré aplikoval na prejednávaný prípad a z ktorých vyvodil správne právne
závery. Tieto zároveň primeraným a dostatočným spôsobom v súlade s ust. § 220 C.s.p. zdôvodnil.

50. Odôvodnenie napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie nemožno považovať za svojvoľné, či
zjavne neodôvodnené, keď z odôvodnenia rozsudku vyplýva, že súd prvej inštancie sa na základe
tvrdení žalobkyne dostatočne zaoberal znením a obsahom odpovede na článok v týždenníku PLUS
7 DNÍ ako aj jej žiadosti na vykonanie opravy tohto článku z hľadiska dodržania
podstatných náležitostí stanovených Tlačovým zákonom pre žiadosť o uverejnenie odpovede a žiadosť

o uverejnenie opravy, posúdením oprávnenosti konania žalovaného, ktorým podľa tvrdení žalobkyne
malo dôjsť k neoprávnenému zásahu do práva jej manžela na ochranu dobrého mena a povesti,
zaoberal sa aj motívom autora článku, keď uviedol, že článok spracováva tému verejného záujmu, ďalej
sa zaoberal pravdivosťou tvrdení uvedených v predmetných článkoch a spôsobilosťou hodnotiacich
úsudkov v nich uvedených zasiahnuť do práva na ochranu dobrého mena a povesti manžela žalobkyne.

Za porušenie práva na spravodlivý súdny proces nemožno považovať také odôvodnenie rozhodnutia,
ktoré nezodpovedá predstavám a očakávaniam strán. S ohľadom na uvedené, žalobkyňou uplatnený
odvolací dôvod založený na tvrdení, že bolo porušené jeho právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia,
nemôže obstáť.

51. Z hľadiska zákonnej požiadavky a práva strany sporu na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia,
súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené stranami sporu, ale len na tie, ktoré majú pre vec
podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby
zachádzali do všetkých detailov uvádzaných stranami sporu [porovnaj napr. m. m. rozsudok Európskeho
súdu pre ľudské práva zo dňa 25.9.2012 vo veci Vojtěchová proti Slovenskej republike (sťažnosť č.

59102/08), nález Ústavného súdu Slovenskej republiky zo dňa 14.9.2011, č.k. I. ÚS 361/2010-34,
rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 17.6.2009, sp.zn. 5M Cdo 8/2008]. Právo na
spravodlivý súdny proces je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia skutkový stav, a po výklade a
použití relevantných právnych noriem rozhodnú tak, že ich skutkové a právne závery nie sú svojvoľné,
neudržateľné alebo prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý by poprel zmysel a podstatu práva

na spravodlivý proces. Do práva na spravodlivý proces ale nepatrí právo strany sporu, aby sa všeobecný
súd stotožnil s jej právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov (II. ÚS 252/2004), ani právo
na to, aby bola strana sporu pred všeobecným súdom úspešná, teda aby sa rozhodlo v súlade s jej
požiadavkami (I. ÚS 50/2004).52. Pretože odvolací súd nezistil žiadne pochybenie súdu prvej inštancie, odvolanie nepovažoval
odvolací súd za dôvodné, a preto rozsudok ako vecne správny podľa § 387 ods. 1 C.s.p. potvrdil.

53. Záverom odvolací súd ešte poznamenáva, že rozhodol bez nariadenia pojednávania dôvodiac
ustanovením § 378 ods. l, § 219 ods. 1, ods. 3, § 385 ods. l C.s.p. a už vyššie uvedenými dôvodmi.
S dôrazom na to, že nedopĺňal dokazovanie, a preto prípadne ďalšie tvrdenia prednesené stranami
sporu na pojednávaní na odvolacom súde už nemohli mať vplyv na iné rozhodnutie odvolacieho

súdu. Postačovalo preto preskúmanie veci na základe spisu; strany sporu, predovšetkým odvolateľka,
ani nevzniesla žiadny presvedčivý dôkaz potvrdzujúci, že iba ústna časť pojednávania nasledujúca
po výmene písomných stanovísk, by mohla zaručiť spravodlivé konanie (porovnaj napr. rozhodnutie
Európskeho súdu pre ľudské práva zo dňa 25.4.2002, č. 64336/01, vo veci Lino Carlos VARELA
ASSALINO proti Portugalsku; porovnaj tiež rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky napr. vo
veci vedenej pod sp.zn. 5 Cdo 218/2009, 3 Cdo 51/2011, 3 Cdo 186/2012, 7 Cdo 56/2011).

54. Pri rozhodovaní o trovách odvolacieho konania vychádzal odvolací súd z ustanovenia § 396 ods. 1,
v spojení s § 255 ods. 1, § 262 ods. 1 C.s.p.. Žalovaný bol v odvolacom konaní úspešný, preto mu vznikol
nárok na náhradu trov odvolacieho konania, na náhradu ktorých odvolací súd zaviazal žalobkyňu. O
výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie s poukazom na ustanovenie § 262 ods. 2

C.s.p..

55. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,

c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné

práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C.s.p.).

(1) Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,

a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.

(2) Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní

proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 C.s.p.).

(1) Dovolanie podľa § 421 odsek 1 C.s.p. nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,

b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).(2) Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania
žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 C.s.p.).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C.s.p.).

(1) Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.

(2) Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo
dovolacom súde (§ 427 C.s.p.).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).

(1) Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom.

(2) Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je

a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa

predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 C.s.p.).

(1) Dovolanie prípustné podľa § 420 C.s.p. možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej

v tomto ustanovení.

(2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 C.s.p.).

(1) Dovolanie prípustné podľa § 421 C.s.p. možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v

nesprávnom právnom posúdení veci.

(2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za
nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 C.s.p.).
Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej

inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 C.s.p.).

Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 C.s.p.).

V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany

okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435
C.s.p.).