Rozsudok – Ostatné ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 31. január 2024

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 17Co/3/2023

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3722201390
Dátum vydania rozhodnutia: 31. 01. 2024
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Ivan Kubínyi

ECLI: ECLI:SK:KSTN:2024:3722201390.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedu senátu Mgr. Ivana Kubínyiho, sudkyne JUDr.

Gabriely Janákovej a sudkyne Mgr. Zuzany Holúbkovej v právnej veci žalobkyne: A. B. C., nar.
XX.XX.XXXX, bytom D., E. F. XXX/XX, právne zastúpenej Advokátskou kanceláriou JUDr. Jaroslav
Čibenka, s.r.o., so sídlom Púchov, F. Urbánka 797/14, IČO: 47 254 181, proti žalovanej: G. H. I., J. K., so
sídlom L., M. XXX/X, IČO: XX XXX XXX, o nahradenie prejavu vôle, o odvolaní žalobkyne proti rozsudku
Okresného súdu Považská Bystrica zo dňa 28.10.2022, č.k. 3C/26/2022-48, takto

r o z h o d o l :

I. Rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .

II. Žalovanej nárok na náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

1. Súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom zamietol žalobu, ktorou žalobkyňa žiadala nahradiť
prejav vôle žalovanej na kúpnej zmluve o predaji pozemkov. Kúpnou zmluvou mienila žalovaná v rámci
likvidácie dedičstva predať v žalobe špecifikované pozemky. Urobila oznam o predaji mimo dražby
s povinnosťou predložiť ponuky kúpnej ceny do 30 dní. Žalobkyňa ponuku v lehote urobila a na výzvu
žalovanej aj zložila kúpnu cenu. Následne jej žalovaná oznámila, že jej boli po uplynutí lehoty ešte
doručené ďalšie ponuky s vyššou cenou, a pretože boli podané na poštovú prepravu pred uplynutím
lehoty, tieto akceptuje a zloženú kúpnu cenu žalobkyni vrátila. Žalobkyňa uvedený postup žalovanej

namietala a tvrdila, že lehota na predkladanie ponúk je lehotou hmotnoprávnou a pokiaľ mali byť ponuky
urobené včas, museli byť pred uplynutím stanovenej lehoty doručené žalovanej a nielen podané na
poštovú prepravu. O povahe lehoty bol medzi stranami spor.

2. Zamietnutie žaloby odôvodnil súd prvej inštancie bez potreby zaoberať sa samotnou spornou otázkou
o povahe lehoty na predkladanie ponúk, keď konštatoval nedostatok vecnej legitimácie žalobkyne na
podanie žaloby. Vychádzajúc z ustanovenia § 229 CSP uviedol, že prejav vôle subjektu právneho vzťahu

je možné nahradiť súdnym rozhodnutím len v tých prípadoch, keď to zákon výslovne umožňuje (napr.
§ 50a, § 715, § 719 ods. 2 Občianskeho zákonníka, § 29 ods. 4 zákona č. 182/1993 Z.z. o vlastníctve
bytov a nebytových priestorov
v znení neskorších predpisov), resp. kde povinnosť k právnemu konaniu subjektu je stanovená
zákonným ustanovením (napr. § 603 ods. 3 Občianskeho zákonníka) alebo ako záväzková povinnosť je
založená iným právnym úkonom (§ 50a Občianskeho zákonníka). Obchodný zákonník takúto možnosť
zakotvuje napr. v § 270 a ďalej v § 290 a v § 292.

3. V nadväznosti na to prijal súd prvej inštancie záver, že zo žiadneho hmotnoprávneho ustanovenia,
ani iného právneho predpisu upravujúceho činnosť notára, či už z Notárskeho poriadku, resp. Civilnéhomimosporovéhoporiadkunemožnovyvodiťexistenciunárokutretejosobynato,abysňounotáruzatvoril
takú zmluvu, ktorú notár uzatvoriť nechce. Pretože
v súdenom prípade nemožno podľa súdu prvej inštancie nahradiť prejav vôle žalovanej súdnym

rozhodnutím, keďže to zákon výslovne neumožňuje, súd žalobu zamietol bez toho, že by bolo potrebné
riešiť spornú otázku, či lehota uvedená v oznámení notárky o predaji mimo dražby predstavovala lehotu,
v ktorej mali byť ponuky fyzicky doručené do konca lehoty na notársky úrad alebo súd, alebo stačilo ak
boli v rámci lehoty podané na poštovú prepravu

4. O trovách konania rozhodol súd prvej inštancie podľa § 255 ods. 1 CSP a v konaní úspešnej žalovanej
nárok na náhradu trov konania nepriznal, pretože jej v konaní žiadne trovy nevznikli.

5. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podala odvolanie žalobkyňa, ktorá žiadala napadnuté rozhodnutie
zrušiť a vrátiť na ďalšie konanie alebo zmeniť a žalobe vyhovieť. V prvom rade namietala, že sama
žalovaná nerozporovala svoju povinnosť uzavrieť kúpnu zmluvu ako takú. Jedinou spornou otázkou

v konaní bola povaha lehoty na predkladanie ponúk, ku ktorej sa aj súd vyjadril v predbežnom právnom
posúdení veci a priklonil sa k názoru žalobkyne. Existencia záväzku žalovanej tak podľa žalobkyne
vyplynula zo samotného súdneho konania ako nesporná skutočnosť.

6. Žalobkyňa mala zato, že v danom prípade došlo medzi stranami sporu k uzavretiu zmluvy o budúcej

zmluve v zmysle § 50a OZ a vyplýva to z priebehu úkonov medzi stranami sporu. Tu bolo potrebné
podľa žalobkyne prihliadať nielen izolovane na oznam (ponuku) žalovanej o predaji mimo dražby zo dňa
25.08.2020, ale aj na ďalšie úkony medzi stranami sporu, a to včasnú ponuku žalobkyne na odkúpenie
zo dňa 14.09.2020, výzvu žalovanej z 06.10.2020 na zloženie kúpnej ceny, samotnú úhradu vykonanú
žalobkyňou 12.10.2020 a výzvu žalobkyne z 19.04.2022, ktorou vyzvala žalovanú na uzatvorenie kúpnej

zmluvy z titulu existencie jej záväzku podľa § 50a OZ. Uvedené úkony predstavujú podľa žalobkyne ako
celok uzavretú zmluvu o budúcej zmluve, preto nie je podľa žalobkyne správny záver, že k uzavretiu
zmluvy o budúcej zmluve medzi stranami nedošlo a povinnosť žalovanej preto nie je daná.

7. Odhliadnuc od uvedenej existencie zmluvy o budúcej zmluve prichádzalo podľa žalobkyne do úvahy

právne posúdenie veci podľa ust. § 850 OZ o verejnom prísľube. Oznam žalovanej z 25.08.2020 podľa
žalobkyne jednoznačne spĺňal náležitosti verejného prísľubu, ako jednostranného právneho úkonu,
na základe ktorého vznikla žalovanej povinnosť uzavrieť kúpnu zmluvu s tým, kto splní podmienky
stanovené v prísľubu, teda s tým, kto ponúkne najvyššiu kúpnu cenu. Na podporu tohto právneho
posúdenia citovala žalobkyňa rozhodnutie Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 7Cdo/126/2020 zo dňa

30.06.2022, podľa ktorého je verejný prísľub neodvolateľnou ofertou spôsobujúcou vznik záväzku, a to
bez ohľadu, či je takto výslovne označený.

8. Žalobkyňa tiež nesúhlasila so záverom súdu prvej inštancie o neprípustnosti analógie so zákonom
o verejnom obstarávaní odôvodnenom tým, že pri verejnom obstarávaní sa jedná o odlišný účel, a to

nadobudnutie veci za čo najnižšiu cenu. Pre analógiu to však podľa žalobkyne nie je rozhodujúce,
pretože podstatná je analógia samotného vzniku záväzku. Ten podľa žalobkyne vzniká vyhlásením
určitej osoby voči neurčitému okruhu osôb, že uchádzačovi, ktorý úspešne splní stanovené podmienky
poskytne vyhlasovateľ plnenie. Uvedené predstavuje v podstate spresnenie ustanovenia § 850 OZ
o verejnom prísľube. Uvedená konštrukcia podľa žalobkyne ani nenarúša zmluvnú slobodu, ako na to

poukazoval súd prvej inštancie, pretože záväzok žalovanej vyplýval v danom prípade už aj tak zo zmluvy.

9. Žalobkyňa nesúhlasila ani so záverom súdu prvej inštancie, že je len na notárovi akým spôsobom,
s kým, a za akých podmienok speňaží majetok poručiteľa. Takýto stav by bol nežiadúci a v rozpore
s inštitútom verejného ponukového konania. Jeho účelom je vo všeobecnosti podľa žalobkyne

transparentne speňažiť majetok za čo najvyššiu cenu, a preto viaceré právne predpisy stanovia presné
podmienky. Záver súdu o úplnej autonómii vôle notára preto podľa žalobkyne neobstojí.

10. Vyjadrenie k odvolaniu podané nebolo.

11. Krajský súd ako súd odvolací preskúmal vec v zmysle ust. § 380 ods. 1 CSP bez nariadenia
odvolacieho pojednávania podľa § 385 CSP a dospel k záveru, že rozsudok súdu prvej inštancie je
potrebné potvrdiť podľa § 387 CSP.12. Podanou žalobou sa žalobkyňa domáhala uloženia povinnosti prejavu vôle zo strany žalovanej. Súd
prvej inštancie správne vychádzal z procesného rámca vyplývajúceho z ust.
§ 229 CSP, podľa ktorého právoplatné rozsudky ukladajúce povinnosť prejavu vôle nahradzujú tento

prejav.

13. Rozsudok ukladajúci povinnosť prejavu vôle predpokladá existenciu vecnej legitimácie, teda
právneho vzťahu, z ktorého táto povinnosť vyplýva. Povinnosť urobiť prejav vôle môže vyplývať zo
zákona na základe výslovnej dikcie umožňujúcej nahradenie prejavu vôle (napr. § 715 OZ, § 719 ods. 2

OZ, § 29 ods. 4 BytZ) alebo iného ustanovenia, ktoré ukladá povinnosť k určitému prejavu vôle
(napr. § 603 ods. 3 OZ). Nahradenie prejavu vôle na základe zákona však nie je možné, ak povinnosť
urobiť zo zákona nevyplýva. Povinnosť urobiť prejav vôle môže taktiež vyplývať z právneho úkonu.
V praxi pôjde často o povinnosť vyplývajúcu zo zmluvy o budúcej zmluve. Táto povinnosť však
môže vyplývať aj z inej zmluvy vrátane inominátnej zmluvy. (Števček, M., Ficová, S., Baricová, J.,
Mesiarkinová, S., Bajánková, J., Tomašovič, M., a kol. Civilný sporový poriadok. Komentár. Praha: C.

H. Beck, 2022, str. 918 a nasl.)

14. Ako vyplýva z vyššie uvedeného, súd prvej inštancie považoval pre úspech žaloby správne za
nevyhnutné, aby na strane žalovanej existovala povinnosť uzavrieť zmluvu požadovanú žalobkyňou,
čomu by zodpovedalo právo žalobkyne, uzavretia zmluvy sa domáhať. Žalobkyňa namietala, že

žalovaná existenciu svojej povinnosti sama nepoprela
aexistenciatakejtopovinnostižalovanejpretonebolasporná(§151ods.1CSP).Vdôsledkutohonebolo
namieste, aby sa súd existenciou tejto povinnosti nad rámec uvedeného zaoberal, pretože v konaní
jednoznačne vyplynula.

15. Uvedený názor žalobkyne vychádza z princípu sporového konania, ktorý skutočne predpokladá,
že z nesporných skutočností súd vychádza. Existencia žalovanej povinnosti a tomu zodpovedajúceho
práva na jednotlivých stranách sporu je otázkou tzv. vecnej legitimácie a tú je súd povinný riešiť z moci
úradnej, teda aj bez námietky strany sporu. Platí totiž, že „súd vecnú legitimáciu skúma vždy aj bez
návrhu a aj v prípade, že ju žiaden z účastníkov konania nenamieta“ (rozsudok Najvyššieho súdu SR

zo dňa 29.06.2010, sp. zn.
2Cdo 205/2009). Súd prvej inštancie preto postupoval správne, pokiaľ sa existenciou povinnosti na
strane žalovanej a práva na strane žalobkyne, teda vecnou legitimáciou, zaoberal.

16. Súčasne v súlade s vyššie citovanými doktrinálnymi názormi, prijal súd prvej inštancie záver, že

povinnosť uzavrieť žalobkyňou požadovanú zmluvu by musela žalovanej vyplývať z právneho predpisu
alebo z právneho úkonu. V tomto smere žalobkyňa v odvolaní namieta, že medzi stranami sporu došlo
k uzavretiu zmluvy o budúcej zmluve a poukazuje na úkony ku ktorým medzi stranami sporu došlo
v súvislosti so zamýšľaným prevodom. Konkrétne na oznam (ponuku) žalovanej o predaji mimo dražby
zo dňa 25.08.2020, ale aj na ďalšie úkony medzi stranami sporu, a to včasnú ponuku žalobkyne na

odkúpenie zo dňa 14.09.2020, výzvu žalovanej z 06.10.2020 na zloženie kúpnej ceny, samotnú úhradu
vykonanú žalobkyňou 12.10.2020 a výzvu žalobkyne z 19.04.2022.

17. Obsah uvedených písomností zistený súdom prvej inštancie však neumožňuje prijať žalobkyňou
tvrdený záver, že ako celok napĺňajú znaky zmluvy o budúcej zmluve v zmysle

§ 50a OZ.

18. Podľa § 50a ods. 1 OZ účastníci sa môžu písomne dohodnúť, že do dohodnutej doby uzavrú zmluvu;
musia sa však dohodnúť o jej podstatných náležitostiach.

19.Podstatnounáležitosťouzmluvyozmluvebudúcejjedohodaodobe,doktorejbudezmluvauzavretá.
Zo skutkových zistení súdu prvej inštancie, ako ich tento prijal v ods. 5., 6., 7., 8. a 11. odôvodnenia
napadnutého rozhodnutia však žiadnym spôsobom nevyplýva dohoda o dobe, dokedy dôjde k uzavretiu
kúpnej zmluvy. Vzhľadom na uvedené bol správny záver súdu prvej inštancie, že medzi stranami sporu
nedošlo k uzatvoreniu zmluvy o budúcej zmluve, ako typického právneho úkonu, z ktorého by bolo

možné dovodiť povinnosť uzavrieť kúpnu zmluvu, ku ktorej smerovala žaloba.

20. Žalobkyňa v odvolaní ďalej namietala, že ponuka žalovanej z 25.08.2020 predstavovala verejný
prísľub v zmysle § 850 a nasl. OZ a povinnosť žalovanej uzavrieť zmluvu tak po jej ponuke vyplývalapriamo zo zákona. Odvolací súd sa stotožňuje so žalobkyňou a ňou citovanou judikatúrou, že verejný
prísľub sám o sebe predstavuje vznik záväzku. Nie však záväzku uzavrieť zmluvu.

21. Podľa § 850 OZ verejným prísľubom sa zaväzuje ten, kto verejne vyhlási, že zaplatí odmenu alebo
poskytne iné plnenie jednému alebo niekoľkým z bližšie neobmedzeného počtu osôb, ktoré splnia
podmienky určené vo verejnom prísľube.

22. Ako vyplýva z citovaného ustanovenia záväzok z verejného prísľubu môže mať podobu

zaplatenia odmeny alebo poskytnutia iného plnenia. Doktrína predstavujúca základy československého
občianskeho práva k tomu uvádza: „Účelem veřejného příslibu není uzavření smlouvy, nýbrž dosáhnout
na jeho základě přímo určitého chování jiné osoby, na kterém má slibující zájem.“ (Knapp, V., Knappová,
M., Švestka, J., Dvořák, J., Kopáč, L., Kanda, A., Salač, J., Mikeš, J. Občanské právo hmotné. Svazek
II. Praha: Codex Bohemia, 1998, str. 291). Je teda zrejmé, že ponuku žalovanej z 25.08.2020 nebolo
možné podradiť ani pod verejný prísľub, a ani touto právnou konštrukciou dovodzovať na jej strane

povinnosť uzavrieť zmluvu, ktorej splnenia by sa mohla žalobkyňa domáhať podanou žalobou.

23. Neostáva iné, než stotožniť sa so záverom súdu prvej inštancie, že ponuka žalovanej bola z hľadiska
práva prakticky totožná s inzerciou, ako na to poukázal súd prvej inštancie. Ani z bežnej občianskej
inzercie, ktorej obsahom by bola ponuka na predaj veci za najvyššiu cenu ponúknutú v stanovenej

lehote, by nebolo možné dovodiť povinnosť inzerujúceho, predať vec tomu, kto najvyššiu ponuku
v určenej lehote urobil. V posudzovanom prípade skresľuje takýto pohľad do istej miery postavenie
žalovanej ako súdnej komisárky, v súvislosti s ktorým tento úkon robila, ako aj samotný proces likvidácie
dedičstva, pre účely ktorej bol predaj realizovaný. Uvedené do istej miery evokuje, že sa muselo jednať
o právom dôsledne regulovaný postup, ako na to poukazuje žalobkyňa v odvolaní. Postavenie notára

voči kupujúcim pri samotnom priamom predaji v zmysle § 207 CMP je však potrebné odlišovať od jeho
postaveniaúradnejosobyvrámcidedičskéhokonaniaarovnakojepotrebnérozlišovaťajmedziúpravou
procesného postupu likvidácie dedičstva a samotným priamym predajom, ktorý sa v zásade neodlišuje
od bežných predajov medzi fyzickými osobami. Nemá preto oporu v právnych predpisoch dovodzovať pri
priamom predaji v zmysle § 207 CMP obdobné povinnosti, ako normujú predpisy z oblasti obstarávania,

na ktoré poukazuje žalobkyňa. To ani formou analógie.

24. Vzhľadom na uvedené bolo rozhodnutie súdu prvej inštancie vecne správne a odvolací súd ho preto
potvrdil. Vrátane rozhodnutia o trovách.

25. V odvolacom konaní úspešnej žalovanej by patril nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom
rozsahu. Žalovanej však odvolací súd náhradu trov odvolacieho konania napriek jej úspechu nepriznal,
pretože jej v odvolacom konaní žiadne trovy nevznikli
(§ 255 ods. 1 CSP v spojení s § 396 ods. 1, 2 CSP a § 262 ods. 1 CSP).

26. Rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu jednomyseľne.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie n i e j e p r í p u s t n é .

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa

(§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému
subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancie. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie
znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy
(§ 427 ods. 1 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolania musia
byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje,
v akom rozsahu sa rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne

(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh)(§ 428 CSP).