Uznesenie ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 14. marec 2024

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 6To/2/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7821010052
Dátum vydania rozhodnutia: 14. 03. 2024

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ján Slovinský
ECLI: ECLI:SK:KSKE:2024:7821010052.8

Uznesenie

Krajský súd v Košiciach, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Jána Slovinského a sudcov JUDr.
MarekaDudíkaaJUDr.MartinaBaločka,naverejnomzasadnutíkonanomdňa14.marca2024,vtrestnej
veci proti obžalovanému A. B., pre zločin znásilnenia podľa § 199 ods. 1, ods. 2 písm. b) Tr. zák.,
o odvolaní prokurátora proti rozsudku Okresného súdu Rožňava zo dňa 29.11.2023 sp. zn. 3T/17/2021
takto

r o z h o d o l :

Podľa § 319 Tr. por. z a m i e t a odvolanie prokurátora okresnej prokuratúry.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom okresný súd podľa § 285 písm. b) Tr. por. oslobodil obžalovaného A. B., nar.
XX.XX.XXXX v Rožňave, trvale bytom C. XX, D. C. spod obžaloby prokurátora Okresnej prokuratúry
Rožňava sp. zn. Pv/586/l9/8808 zo dňa 19.03.2021 pre skutok právne kvalifikovaný ako zločin
znásilnenia podľa § 199 ods. 1, ods.2 písm. b) Tr. zák., ktorého sa mal dopustiť na tom skutkovom

základe, že:

vpresnenezistenýdeňvmesiacioktóber2016vpopoludňajšíchhodináchvlesnomporastezarodinným
domom so súpisným číslom XX E. D. C., D. C., pri prechádzke s poškodenou v tom čase maloletou
F., nar. v roku 2001, s ktorou sa priatelil, poškodenú náhle zhodil na zem a začal ju vyzliekať, pričom
poškodená sa bránila a kričala, snažila sa obžalovaného od seba odstrčiť, no aj napriek jej odporu a

obrane s ňou obžalovaný proti jej vôli vykonal pohlavný styk,

pretože tento skutok nie je trestným činom.

Súd podľa § 288 ods. 3 Tr. por. poškodenú F. C., nar. XX.XX.XXXX, bytom C. XX, G. bytom H. B. XXX,
D. C., zastúpenú zákonnou zástupkyňou A. H. a splnomocneným zástupcom JUDr. Alexandrom Milkom,

s nárokom na náhradu spôsobenej škody odkázal na civilný proces.

Proti tomuto rozsudku zahlásil priamo do zápisnice o hlavnom pojednávaní odvolanie okresný prokurátor
v neprospech obžalovaného, a to vo všetkých výrokoch, ktoré písomne odôvodnil tak, že s rozhodnutím
prvostupňového súdu nesúhlasí, a to z viacerých dôvodov.

Okresný súd vo svojom rozsudku citoval podstatný obsah vo veci vypočutých svedkov ako aj znalcov
MUDr. Danice Caisovej - Škultétyovej, Mgr. Korpáša vrátane skutočností uvádzaných v uznesení
Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 6To 53/2023 zo dňa 21.09.2023, ktorým bol zrušený rozsudok
Okresného súdu Rožňava sp. zn. 3T 17/2021 zo dňa 24.03.2021.
Okresný súd Rožňava na hlavnom pojednávaní predchádzajúcom vyhláseniu oslobodzujúceho
rozsudku vykonal len oboznámenie s vyššie citovaným uznesením krajského súdu a bez zmeny

dôkaznej situácie rozhodol o oslobodení podľa § 285 písm. b) Tr. por., hoci na hlavnom pojednávaní
konanom dňa 21.03.2023 uznal obžalovaného na podklade rovnakej dôkaznej situácie za vinného auložil mu trest odňatia slobody vo výmere 3 rokov s probačným dohľadom a zaviazal ho k náhrade škody
z titulu nemajetkovej ujmy pre poškodenú.

Je toho názoru, že tento postup je v rozpore s Trestným poriadkom a rozsudok okresného súdu je
nezákonný,pričomtentovychádzazuzneseniakrajskéhosúdu,ktoréjepodľajehonázorutiežzmätočné
a nepreskúmateľné, a to najmä z dôvodu, že tento na č. l. 8 uvádza: „po splnení prieskumnej povinnosti
a na základe obsahu odvolania obžalovaného dospel súd k záveru, že právny záver okresného súdu
je predčasný a že neboli dostatočne vyhodnotené dôkazy ani doplnenie skutkového stavu v zmysle

rozhodnutia odvolacieho súdu sp. zn. 6To 48/2021 zo dňa 21.07.2021. K správnym a úplným skutkovým
zisteniam súd dospeje len vtedy, keď vykoná všetky dosiahnuté dôkazy, a to zásadne zákonným
spôsobom a aj taktiež jednotlivo, ako aj v ich súhrne správne vyhodnotí.” Krajský súd však neuvádza
vo svojom uznesení aké dôkazy je nutné vykonať za účelom zistenia úplného skutkového stavu, resp.
odstránenia rozporov. V ďalšom odseku však krajský súd uvádza, že má za to, že vina obžalovaného
počas rozsiahleho dokazovania nebola jednoznačne preukázaná, vôbec nebolo prihliadané na tvrdenia

obžalovaného, na skutočnosť, že s poškodenou mal predtým viac pohlavných stykov. Neprihliadlo sa
ani na skutočnosť, že poškodená trestnú činnosť oznámila až po uplynutí 4 rokov a potom, keď mala
nového priateľa chcela sa u neho vykresliť v lepšom svetle. Jej nový priateľ je žiarlivý a ani jemu na
začiatku vzťahu nepovedala o tom, že bola znásilnená. O znásilnení nepovedala roky ani svojej matke.

Pokiaľ sa týka tvrdenia týchto skutočností tak k tomuto uvádza, že vykonaným dokazovaním nebolo
preukázané, že by medzi poškodenou a obžalovaným došlo k viacerým pohlavným stykom a pokiaľ
by k tomu tak aj náhodou bolo, podstatné je to, že v kritický deň došlo k pohlavnému styku proti vôli
poškodenej. Na skutočnosť, že k podaniu trestného oznámenia došlo až s odstupom viacerých rokov je
nutné jednak poukázať na výpoveď znalkyne MUDr. Caisovej, tiež na skutočnosť, že poškodená v čase

skutku mala len 15 rokov, pričom na to, že k trestným oznámeniam zo spáchania aj tohto trestného činu
dochádza až po rokoch reagoval aj zákonodarca tým, že s poukazom na § 87 ods. 5 Tr. zák. (premlčanie
trestného stíhania) trestné stíhanie pre trestný čin znásilnenia sa premlčí najskôr pätnásť rokov po tom
ako osoba, na ktorej bol spáchaný dovŕšila osemnásť rokov. V priebehu celého dokazovania nebolo
preukázané, že by bol priateľ poškodenej žiarlivý, resp. že by sa poškodená chcela ukázať v lepšom

svetle, práve naopak z výpovede jej priateľa na hlavnom pojednávaní vyplynulo, že pre neho nebolo
dôležité, či poškodená v čase, keď začali spolu chodiť bola panna alebo nebola. Tiež s prihliadnutím
na osobnosť maloletej poškodenej, v čase spáchania skutku, nie príliš blízky vzťah s matkou, nie je
nelogické, že o znásilnení povedala najskôr svojmu priateľovi a to až po niekoľkých mesiacoch, keď
nadobudla vnútorný pocit dôvery.

Z uznesenia krajského súdu nevyplýva, aké dôkazy bolo nutné vykonať za účelom ustálenia skutkového
stavu, rovnako tak ani uvedenie skutočností, na podklade ktorých by bolo možné konštatovať, že
uplatnenie nároku na náhradu škody je v rozpore so zákonom.

Má za to, že dôkazy vykonané ako v prípravnom konaní, tak aj na hlavnom pojednávaní tvoria „ucelenú
reťaz” a poskytujú dostatočný základ pre uznanie viny obžalovaného, uloženie mu navrhovaného trestu
a rozhodnutie o náhrade škody z titulu nemajetkovej ujmy. Naviac je toho názoru, že zmena názoru
okresného súdu ohľadom skutkového stavu bez doplnenia dokazovania a oslobodenie obžalovaného
bez zmeny dôkaznej situácie je v rozpore s Trestným poriadkom, a to s poukazom na § 322 ods. 1 Tr. por.

S poukazom na vyššie uvedené navrhuje, aby krajský súd zrušil rozsudok okresného súdu a vec prikázal
na ďalšie konanie a rozhodnutie.

K odvolaniu okresného prokurátora sa vyjadril obžalovaný prostredníctvom svojho obhajcu tak, že s

podaným odvolaním sa nestotožňuje, ním napadnutý rozsudok považuje v jeho všetkých výrokoch za
správny, objektívny a zákonný, pretože tentokrát už aj súd prvého stupňa dospel k správnym právnym
záverom na základe vykonaného dokazovania.

Nesúhlasí s tým, že by bolo zrušujúce uznesenie odvolacieho súdu zmätočné a nepreskúmateľné. Aj

keď neberie dovolateľovi jeho názor a právo na kritiku, je však potrebné mať na zreteli predovšetkým
ust. § 327 ods. 1 Tr. por., v zmysle ktorého je právny názor odvolacieho súdu pre súd nižšieho stupňa
právne záväzný.Nazdáva sa preto, že prezentovaný názor odvolateľa nemá preto právnu relevanciu. Taktiež nesúhlasí
s jeho názorom, že by bol nezákonný postup súdu predchádzajúci vydaniu oslobodzujúceho rozsudku,
pretože jeho oslobodením spod obžaloby okresného prokurátora súd prvého stupňa len rešpektoval

právny názor odvolacieho súdu, ktorý je, ako to už aj z vyššie uvedeného vyplýva, preňho právne
záväzný. Má za to, že bez ohľadu na to, či súd vykonal nejaké nové dôkazy alebo nie, podstatné je
to, že tentokrát už správne vyhodnotil vykonané dôkazy a dôkazný stav, čo vyústilo od správneho a
zákonného rozhodnutia, ktoré je odrazom toho, čo bolo medzi ním a poškodenou, pretože medzi nimi
nikdy, zvýrazňuje vôbec nikdy nedošlo k žiadnemu pohlavnému styku inak, ako na báze dobrovoľnosti.

Tých pohlavných stykov pritom bolo viac, ale poškodená s tým vždy a bezvýhradne súhlasila. Až by
tomu tak nebolo, nemala by žiaden dôvod neoznámiť skutočnosť, že ona bola znásilnená. V tomto
smere podľa jeho názoru vôbec nie je dôležité ničím nepreukázané, až pochybné tvrdenie znalkyne
MUDr. Caisovej (pri všetkej úcte k jej osobe a jej odbornosti), pretože si myslí, že nemôžu byť žiadne
hodnoverné štatistické údaje o tom, koľko (akýchkoľvek) skutkov sa neoznámi: ak sa niečo neoznámi,
ani sa nemôže o tom vedieť, ergo nemôže byť hodnoverný údaj o latentnosti. V konečnom dôsledku

nemôže niesť zodpovednosť za to, že niekto niečo začne tvrdiť až s odstupom takmer štyroch rokov.

Pokiaľ odvolateľ namieta, že názor odvolacieho súdu, že kedy a ako môže súd dospieť k správnym
a úplným skutkovým zisteniam a že v danom prípade odvolací súd ani neuvádza žiadne dôkazy,
ktoré by mal súd prvého stupňa vykonať má za to, že odvolací súd predmetnú konštatáciu uvádza

vo všeobecnej rovine a zastáva názor, že nie je povinnosťou odvolacieho súdu suplovať činnosť
orgánov činných v trestnom konaní spočívajúcu v označovaní, či vyhľadávaní dôkazov (a už vôbec nie
dôkazov vyznievajúcich v neprospech obžalovaného, predsa platí zásada prezumpcie neviny), ale má
za úlohu tieto správne a zákonne vyhodnotiť a posúdiť, či (aj) v tomto smere nepochybil súd prvého
stupňa. V prejednávanej veci tomu tiež tak bolo, pri správnom hodnotení dôkazov a dôkaznej situácie

trojčlenný senát dospel k jednohlasnému záveru, že činnosť okresného súdu nebola správna, a preto
jeho rozhodnutie vyhodnotil za predčasné. Vytvoril tak možnosť obžalobe produkovať nové, nepochybné
dôkazy, na základe ktorých by bolo možné dospieť k záveru o jeho vine (čo je vylúčené, pretože sa
žiadneho trestného činu nedopustil) a zároveň aj súdu prvého stupňa, aby už keď bol, hoci aj predčasne
a nie správne, v aktuálne ustálenom dôkaznom prostredí presvedčený o jeho vine, znovu rozhodnúť čo

i rovnakým spôsobom o otázke viny. Keďže neboli produkované žiadne nové dôkazy svedčiace pre jeho
vinu, súd správne a zákonne rozhodol o jeho oslobodení spod obžaloby okresného prokurátora.

Je presvedčený o nesprávnosti názoru odvolateľa, pokiaľ sa tento zmieňuje o tom, že jeho tvrdenia
o viacerých jeho pohlavných stykoch s poškodenou neboli preukázané, ako ani to, že by jej aktuálny

priateľ bol žiarlivý a pod. Nazdáva sa, že takáto argumentácia je v rozpore s už zmienenou zásadou
prezumpcie neviny. Je zjavne neprípustné preniesť dôkaznú povinnosť z orgánov činných v trestnom
konaní na obvineného, pretože bez akýchkoľvek pochýb práve vina sa musí preukázať a nie nevina,
predsa nedokázaná vina má mať úplne rovnaký procesný následok, ako dokázaná nevina, a to v podobe
oslobodenia obžalovaného (prípadne v prípravnom konaní vo forme zastavenia trestného stíhania voči

jeho osobe). Uvedený názor má oporu aj v zásade in dubio pro reo. Považuje ale za potrebné zároveň
poukázať aj na zásadu qui tacet consentire videtu, čiže kto mlčí, ten svedčí. Poukazuje pritom na
fakt, že uvedené skutočnosti, spolu aj s ďalšími viackrát predniesol, napr. v jeho viacerých písomných
podaniach (najmä v podaných odvolaniach), ktoré sa poškodenej strane vždy doručili, ktorá ich však
nikdy nepoprela. Z uvedeného dôvodu namietaná argumentácia odvolateľa o jeho nepreukázaných

tvrdeniach vyznieva značne nepresvedčivo. Inými slovami, ak sa jeho obrana nevyvrátila (nebola ani
len snaha v tomto smere až do posledného podania, aj to len zo strany okresného prokurátora a nie
poškodenej), je tomu tak výlučne preto, lebo to, čo tvrdí, sa stopercentne zakladá na pravde. Je tomu tak
o to viac, že i napriek tomu, že poškodená bola poučená o možnosti podať odvolanie proti rozsudku (aj
o jeho rozsahu), odvolanie (podľa jeho vedomostí) nepodala, hoci jej ide o nemajetkovú ujmu v značnej

výške.

Zastáva názor, že z hľadiska konečného posúdenia veci je absolútne indiferentná zákonom stanovená
premlčacia doba trestného činu, z ktorého bol obžalovaný. Naopak, naproti tomu aj vo svetle hore
uvedeného je dôležité, že poškodená nikdy neoznámila, že by sa bol kedykoľvek dopustil ku jej

škode akéhokoľvek trestného činu. K trestnému oznámeniu došlo sprostredkovane, cez viaceré osoby
nepochybne preto, lebo poškodená sama najlepšie vie, že medzi nimi vždy čo bolo, bolo obojstranne
dobrovoľné. Žiaľ, ocitla sa v situácii, že potrebovala svojmu priateľovi vysvetliť, prečo nie je panna a
potom, keď sa to všetko strhlo, už nemala na výber, musela „dohrať“ túto hru.Nazdáva sa, že je nepresvedčivá aj argumentácia o tom, že by rozhodnutie súdu prvého stupňa nebolo
zákonné, ak súd dospel k záveru, že uplatnenie nároku na náhradu škody je v rozpore so zákonom.

Poukazuje na skutočnosť, že popri jeho oslobodení súd o otázke náhrady škody, ako závislom výroku,
inak ani nemohol rozhodnúť, než ako rozhodol, o tom už ani nehovoriac, že sa v danom prípade
rozhodovalo ani nie o náhrade škody, ale náhrade nemajetkovej ujmy.

V žiadnom prípade sa nestotožňuje s názorom, že by vykonané dôkazy tvorili ucelenú reťaz tak, ako to

prezentuje odvolateľ, predsa z vykonaných dôkazov má nielen bez pochýb vyplývať vina obžalovaného
(ktorá podmienka v danom prípade nie je splnená), ale zároveň z týchto dôkazov musí nepochybne
vyplývať aj to, že ku skutku mohlo dôjsť akýmkoľvek iným spôsobom, či mohol byť spáchaný inou
osobou.

Poškodená nepoprela ani to, že aj po ich rozchode v pohode nadväzovala vzťahy s inými chlapcami.

Myslí si, že ak by poškodená bola taká frustrovaná, ako to o sebe tvrdí (resp. ako sa to o nej tvrdí),
zrejme by sa bola vyhýbala kontaktu s chlapcami a chodeniu s nimi. Navyše prečo by ju znásilňoval, veď
spolu chodili relatívne dlhú dobu (odhaduje to na 3-4 mesiace), mali celkom pekný vzťah a práve preto
ju nebolo treba znásilňovať. V konečnom dôsledku ani nie ona sa s ním rozišla, ale on s ňou, čo taktiež
nepoprela. Ak by ju bol znásilnil on, bez akýchkoľvek pochýb z ich vzťahu by bola vystúpila ona a nie on.

O tom, že jej správanie v čase tvrdeného skutku (ale aj po ňom) bolo úplne normálne a bežné, vypovedali
svedkovia, a to I. J., I. B., K. B. (ktorá je jej kamarátka od detstva), či A. B. L.. Ide o také okolnosti, ktoré
už opakovane uvádzal a ktoré doposiaľ nikto nepoprel, a preto pokiaľ odvolateľ neprihliadol aj k týmto
skutočnostiam a dôkazom, v jeho čítaní to znižuje presvedčivosť podaného odvolania.

Súčasne sa nemôže stotožniť s názorom odvolateľa, že by nebolo v medziach zákona rozhodnúť o
oslobodení spod obžaloby oproti predchádzajúcemu uznaniu viny pri nezmenenom skutkovom stave,
pretože si myslí, že k odlišnému právnemu posúdeniu veci došlo v dôsledku iného, správne a zákonného
posúdenia dôkaznej situácie.

Z týchto podstatných dôvodov navrhuje odvolanie odvolateľa ako nedôvodné podľa § 319 Tr. por. v
celom rozsahu zamietnuť.

Krajský súd na podklade takto podaného odvolania podľa § 317 ods. 1 Tr. por. preskúmal zákonnosť
a odôvodnenosť napadnutých výrokov rozsudku, proti ktorým odvolateľ podal odvolanie, ako aj

správnosť postupu konania, ktoré im predchádzalo.

Odvolací súd skôr než začal plniť svoju preskúmavaciu povinnosť zisťoval, či je odvolanie prípustné, či
bolo podané včas a oprávnenou osobou a či nedošlo k vzdaniu sa práva na podanie odvolania alebo
späťvzatiu podaného odvolania.

Podľa § 2 ods. 10 Tr. por. orgány činné v trestnom konaní postupujú tak, aby bol zistený skutkový stav
veci, o ktorom nie sú dôvodné pochybnosti, a to v rozsahu nevyhnutnom na ich rozhodnutie. Dôkazy
obstarávajú z úradnej povinnosti. Právo obstarať dôkazy majú aj strany v trestnom konaní, s rovnakou
starostlivosťou objasňujú okolnosti svedčiace proti obžalovanému, ako aj okolnosti, ktoré svedčia v jeho

prospech, v oboch smeroch vykonávajú dôkazy tak, aby umožnili súdu spravodlivé rozhodnutie.

Podľa § 2 ods. 12 Tr. por. orgány činné v trestnom konaní a súd hodnotia dôkazy získané zákonným
spôsobom podľa vnútorného presvedčenia, založeného na starostlivom uvážení všetkých okolností
prípadu jednotlivo, i v ich súhrne, nezávisle od toho, či ich obstaral súd, orgány činné v trestnom konaní,

alebo niektorá zo strán.

Rozhodnutie okresného súdu, ako aj odvolacie konanie z hľadiska predmetu konania tvoria jeden
celok (I.ÚS 141/2004 CR). Odôvodnenie rozhodnutia prvostupňového a odvolacieho súdu nemožno
posudzovať izolovane, ale komplexne, a preto nie je účelom v tomto rozhodnutí znovu podrobne

rozoberať dôkazy, na ktoré vo svojom rozhodnutí už veľmi správne a zákonne poukázal okresný
súd a s ktorým sa krajský súd stotožňuje bez potreby akéhokoľvek opakovania. Súčasne krajský
súd poukazuje na predchádzajúce svoje rozhodnutia v tejto predmetnej trestnej veci, a to konkrétnerozhodnutie sp. zn. 6To/48/2021 zo dňa 20.10.2022 a rozhodnutie sp. zn. 6To/53/2023 zo dňa 21.9.2023
a ich odôvodnenia.

Krajský súd sa plne stotožňuje s rozsudkom Okresného súdu Rožňava zo dňa 29.9.2023, nakoľko tento
presvedčivo a zrozumiteľne zohľadnil všetky alternatívy a kritériá, ktoré mali význam pri rozhodnutí.
Rozhodnutie je tak správne a zákonné, bez potreby opakovania vykonaných dôkazov, ktoré boli jasné
a správne.

Zákonne rozhodol Okresný súd Rožňava, keď poškodenú F. C., nar. XX.X.XXXX, bytom C. XX,
prechodne bytom H. B. XXX, D. C. s nárokom na náhradu škody odkázal na civilný proces.

Odvolací súd vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti rozhodol tak, ako je uvedené vo výrokovej
časti tohto uznesenia a podľa § 319 Tr. por. zamietol odvolanie prokurátora okresnej prokuratúry ako
nedôvodné.

Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom krajského súdu pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu ďalší riadny opravný
prostriedok nie je prípustný.