Medzitýmny rozsudok Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 23. november 2017

Súd: Okresný súd Banská Bystrica
Spisová značka: 13Cpr/4/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6115215944
Dátum vydania rozhodnutia: 23. 11. 2017

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Gabriel Slobodník
ECLI: ECLI:SK:OSBB:2017:6115215944.10

Medzitýmny rozsudok

Okresný súd Banská Bystrica v konaní pred sudcom JUDr. Gabrielom Slobodníkom v právnej veci
žalobkyne T.. C. P., F.. XX. XX. XXXX, T. P., H. XXX/X, H. T. F. X, T., v konaní zastúpenej Advokátska
kancelária - JUDr. Alexandra Skybová, s.r.o., so sídlom Bratislava, Záhradnícka 46, IČO: 50 767 526,
proti žalovanému Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky, so sídlom Banská Bystrica, Lazovná 63,
IČO: 42 499 500, o určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru, takto

r o z h o d o l :

Súd u r č u j e , že okamžité skončenie pracovného pomeru žalovaným dané žalobkyni listom zo dňa
19. 06. 2015, j e n e p l a t n é .

o d ô v o d n e n i e :

1. Žalobkyňa žalobou zo dňa 27. 07. 2015 doručenou súdu dňa 31. 07. 2015 sa domáhala určenia
neplatnosti skončenia pracovného pomeru u žalovaného.

2. Žalovaná vyjadrila so žalobou nesúhlas a žiadala túto zamietnuť ako nedôvodnú.

3. Žalobkyňa vo svojej žalobe uviedla, že u žalovaného pracovala na základe pracovnej zmluvy zo dňa
27. 09. 2002 v znení neskorších dohôd v pracovnom pomere na dobu neurčitú. Odo dňa 03. 06. 2015
do dňa 05. 06. 2015 čerpala po riadnom prerokovaní a oznámení svojej nadriadenej O.. L. P., vedúcej
oddelenia nehnuteľného majetku dovolenku a následne od dňa 08. 06. 2015 bola práceneschopná, o

čom taktiež telefonicky informovala svoju priamu nadriadenú.

4. Žalovaný dňa 23. 06. 2015 napriek uvedeným skutočnostiam jej doručil listinu s názvom Okamžité
skončenie pracovného pomeru zo dňa 19. 06. 2015 v zmysle § 68 ods.1 písm.b) Zákonníka práce z
dôvodu údajného neospravedlneného a neoznámeného zameškania práce. Žalobkyňa následne listom
zo dňa 10. 07. 2015 oznámila žalovanému ako zamestnávateľovi tú skutočnosť, že takéto skončenie

pracovného pomeru okamžitým spôsobom považuje za neplatné a trvá na ďalšom zamestnávaní.

5. Žalobkyňa uviedla, že takéto okamžité skončenie pracovného pomeru považuje za vykonštruované,
vábne a ničím nepodložené, pretože si splnila všetky svoje povinnosti, dovolenku čerpala po súhlase
a oznámení svojej nadriadenej a rovnako práceneschopnosť oznámila žalovanému bezodkladne po jej
začatí. Nedopustila sa teda takého pochybenia, ktoré by sa vyznačovalo takou mierou intenzity, aby

bolo posúdené ako závažné porušenie pracovnej disciplíny v zmysle zákona resp. pracovného poriadku
žalovaného.

6. Žalobkyňa na preukázanie svojich tvrdení predložila listinu s názvom Okamžité skončenie pracovného
pomeru zo dňa 19. 06. 2015, ktorá jej bola doručená od žalovaného, z obsahu ktorého vyplýva, že dňa
03. 06. 2015 nenastúpila na výkon práce na mieste dohodnutom v pracovnej zmluve a zamestnávateľovi

do dňa podania okamžitého skončenia pracovného pomeru nepreukázala ani neoznámila existenciu,
či trvanie prekážky v práci. Z okamžitého skončenia pracovného pomeru ďalej vyplýva, že od 03. 06.2015,kedytedanenastúpilanavýkonpráce,naplnilaskutkovúpodstatuzávažnéhoporušeniapracovnej
disciplíny tak, ako je to uvedené v § 84 Zákonníka práce a v článku VI. odsek 6 písm.e) Pracovného
poriadku žalovaného.

7. Žalobkyňa zároveň predložila potvrdenie o dočasnej pracovnej neschopnosti zo dňa 08. 06. 2015, z
ktorého je zrejmé, že táto sa stala práceneschopnou od 08. 06. 2015.

8. Žalobkyňa zároveň predložila oznámenie zo dňa 10. 07. 2015, ktoré adresovala svojmu

zamestnávateľovi, t. j. žalovanému o tom, že okamžité skončenie pracovného pomeru zo dňa 19. 06.
2015 považuje za neplatné a trvá na ďalšom zamestnávaní u žalovaného.

9. Žalobkyňa osobne vo svojej výpovedi na pojednávaní uviedla, že svojej priamej nadriadenej O.. P.
telefonovala dňa 08. 06. 2015 v doobedňajších hodinách s tým, že v tento deň teda 08. 06. 2015 je
práceneschopná a vysvetľovala jej príčiny, z akých sa nemohla dostaviť na pracovisko v dňoch 03. až

05. 06. 2015. Požiadala ju o odsúhlasenie dovolenky na tieto dni, pričom jej priama nadriadená uviedla,
že dovolenku týmto spôsobom jej odsúhlasuje a túto nahrá do systému evidencie dovoleniek s tým,
že mala neskôr predložiť podpísaný dovolenkový lístok. Žalobkyňa uviedla, že tento dovolenkový lístok
zaslala neskôr poštou žalovanému na meno svojej priamej nadriadenej. Uviedla, že týmto spôsobom
si nahlasovala dovolenku aj v minulosti napríklad, keď sa nemohla dostaviť do miesta výkonu svojej

práce z dôvodu napríklad zlých poveternostných podmienok a teda takým istým spôsobom požiadala
o odsúhlasenie svojej dovolenky na uvedený deň. Súd mal v konaní za preukázané, že žalobkyňa
bola odo dňa 02. 06. 2015 o 11.22 h zadržaná až do dňa 05. 06. 2015, jej bola obmedzená osobná
sloboda a následne bola prepustená zo zadržania. Uvedené skutočnosti mal teda súd za preukázané
jednak zápisnicou o zadržaní zo dňa 02. 06. 2015 a tak isto uznesením zo dňa 05. 06 2015 pod sp.

zn. 1Tp/10/2015 sudcom pre prípravné konanie špecializovaného trestného súdu pracovisko Banská
Bystrica.

10. Žalobkyňa aj prostredníctvom svojho právneho zástupcu ďalej uviedla, že z vykonaného
dokazovania je potvrdená prax pri ohlasovaní či schvaľovaní dovolenky zamestnancov spôsobom, ako

sa stalo v jej prípade, pričom sa jednalo o štandardný postup a až následne na pokyn z osobného
úradu došlo k zrušeniu takto udelenej dovolenky, kedy sa žalobkyňa stala objektom čistky, ktorej
výsledkom bol zásah do systému, že takáto dovolenka jej bola zrušená a z uvedeného potom vyplynul
výpovednýdôvod.Žalobkyňatedatvrdila,žemalapotvrdenúdovolenkunarozhodujúcedni,kedynebola
v mieste výkonu svojej práce a túto skutočnosť mohla objektívne oznámiť až v deň 08. 06. 2015 svojmu

zamestnávateľovi, čo aj urobila. Teda z objektívnych dôvodov sa nemohla dostaviť do miesta výkonu
svojej práce, túto skutočnosť telefonicky oznámila svojej priamej nadriadenej, pričom ju požiadala o
udelenie dovolenky na rozhodujúce dni. Jej priama nadriadená túto skutočnosť akceptovala, vyslovila
súhlas, udelila jej dovolenku, ktorú nahrala do systému s tým, že následne mala žalobkyňa predložiť
dovolenkový lístok v písomnej forme. Z uvedeného dokazovania je potom zrejmé, že žalobkyňa mala

na uvedené dni poskytnutú dovolenku a táto okolnosť nemohla byť dôvodom pre okamžité skončenie
pracovného pomeru. Z tohto dôvodu žiadala žalobkyňa svojej žalobe vyhovieť v celom rozsahu.

11. Žalovaný vo svojom vyjadrení a neskôr prostredníctvom svojho zástupcu na pojednávaní uviedol,
že medzi stranami sporu nie je sporné, že žalobkyňa bola zamestnankyňou u žalovaného, pričom

pracovný pomer bol založený pracovnou zmluvou na dobu neurčitú dňa 27. 09. 2002. Žalovaný listom
zo dňa 19. 06. 2015 okamžite skončil so žalobkyňou pracovný pomer, nakoľko žalobkyňa dňa 03. 06.
2015 nenastúpila na miesto dohodnuté v pracovnej zmluve, čím porušila ustanovenie § 81 písm.b) a
ustanovenie § 144 ods.2 Zákonníka práce. Takéto okamžité skončenie pracovného pomeru jej bolo
doručené dňa 23. 06. 2015. Žalovaný uviedol, že pokiaľ žalobkyňa v čase od 03. 06. 2015 do 05.

06. 2015 nenastúpila na výkon práce na miesto dohodnuté v pracovnej zmluve, naplnila tak skutkovú
podstatu závažného porušenia pracovnej disciplíny, ktorá je v súlade s ustanovením § 84 Zákonníka
práce uvedená v článku VI. ods.6 písm.e) Pracovného poriadku zamestnancov daňových orgánov č.
8/2011/120. Túto skutočnosť žalovaný preukazoval pracovným poriadkom, ktorý v konaní predložil.

12. Žalobkyňa teda nepreukázala, že by relevantným spôsobom ospravedlnila svoju neprítomnosť v
práci v dňoch 03. 06. 2015 do 05. 06. 2015 a že by si nahlásila riadny m spôsobom dovolenku a
táto jej bola zo strany nadriadeného riadne odsúhlasená. Uviedla, že čas čerpania dovolenky určuje
výlučne zamestnávateľ, pričom právo zamestnávateľa určiť zamestnancovi čerpanie dovolenky sadotýka všetkých dní dovolenky a celej výmery dovolenky, na ktorú zamestnancovi vznikol nárok.
Dobu čerpania dovolenky určuje zamestnávateľ podľa plánu dovoleniek určeného s predchádzajúcim
súhlasom zástupcov zamestnancov tak, aby si zamestnanec mohol dovolenku vyčerpať spravidla v

celku a to do konca kalendárneho roka. Žalovaný uviedol, že žalobkyňa podľa zostaveného schváleného
plánu dovoleniek na zotavenie pre rok 2015 nemala na obdobie od 03. 06. 2015 do 05. 06. 2015
spadajúcehodo23. týždňaroku2015vymedzenénačerpaniedovolenky,apretojejnemohlobyťvtomto
období určené ani jej čerpanie. Túto skutočnosť žalovaný preukazoval schváleným plánom dovoleniek
na rok 2015, ktoré v konaní predložil. Žalovaný ďalej uviedol, že postup pri podávaní žiadosti o čerpanie

dovolenky zamestnancovi sa realizuje písomnou formou prostredníctvom písomnej žiadosti o určenie
dovolenky podpísanej a datovanej zamestnancom. K samotnému čerpaniu dovolenky zamestnancom
môže dôjsť až po jej písomnom odsúhlasení nadriadeným zamestnancom žiadajúceho o čerpanie
dovolenky. Takýto súhlas s čerpaním dovolenky nadriadený zamestnanec potvrdzuje svojím podpisom
nažiadostiočerpaniedovolenkysuvedenímdátumuudeleniasúhlasusčerpanímdovolenky.Žalobkyňa
podľa tvrdenia žalovaného v konaní nepredložila žiadny dôkaz o tom, že by jej nadriadený odsúhlasil

čerpanie dovolenky riadnym spôsobom tak, aby bola nadriadeným táto dovolenka odsúhlasená a
povolená. Teda žalobkyňa čerpanie dovolenky vopred písomne nenahlásila a čerpanie dovolenky jej
nebolo písomne odsúhlasené.

13. Žalovaný prax pri čerpaní dovolenky preukazoval dovolenkovými lístkami, ktoré vypísala žalobkyňa v

predchádzajúcom období a tieto jej boli schválené v tom čase vedúcou oddelenia nehnuteľného majetku
Ing. Emíliou Sýkorovou tak, že žalobkyňa požiadala dňa 09. 01. 2015 o čerpanie dovolenky na deň
12. 01. 2015 a dňa 11. 12. 2014 požiadala o čerpanie dovolenky na dni 02. 01. 2015 do 05. 01. 2015.
Žalovaný týmito predloženými listinnými dôkazmi preukazoval, že nahlasovanie čerpania dovolenky je
realizované u žalovaného písomne prostredníctvom tzv. dovolenkových lístkov a predovšetkým vopred

a až po následnom odsúhlasení, určení čerpania dovolenky je možné dovolenku reálne čerpať a nie
naopak.

14. Žalovaný uviedol, že je neprijateľné, aby zamestnanec niekoľko dní sa nedostavil do práce a
až následne po niekoľkých dňoch svojej neprítomnosti v práci požiadal o spätné čerpanie dovolenky

práve na tieto dni svojej neprítomnosti a takýmto spôsobom svoju absenciu na pracovisku právne
konvalidoval. Žalovaný ďalej uviedol, že aj prípadný súhlas priamej nadriadenej žalobkyne so spätným
čerpanímdovolenky,ktorývšaknebolaoprávnenáudeliť,niejerelevantnýmdôkazomotom,žeabsencia
žalobkyne v práci možno ospravedlniť z dôvodu čerpania dovolenky, keďže sa nejedná o zákonný a v
činnosti žalovaného realizovaný spôsob nahlasovania a čerpanie dovolenky. Pokiaľ teda žalobkyňa sa

nedostavila do práce, pričom prekážku v nástupe do práce v rozhodujúcich dňoch si vytvoril vlastným
konaním a žalovaný jej neposkytol na uvedené dni pracovné voľno, je potom záver, že v daný deň mala
žalobkyňa neospravedlnenú absenciu.

15. Žalovaný teda uvádzal, že žalobkyňa nepreukázala, že by v dňoch 03. 06. 2015 až 05. 06. 2015

čerpala dovolenku zákonným a u žalovaného realizovaným spôsobom, a preto jej neprítomnosť je
žalovaným po prerokovaní so zástupcami zamestnancov kvalifikovaná ako neospravedlnená a takáto
neospravedlnená neprítomnosť v práci spôsobila, že žalobkyňa porušila pracovnú disciplínu závažným
spôsobom a teda existuje dôvod pre skončenie jej pracovného pomeru. Z tohto dôvodu žiadal žalobu
zamietnuť ako nedôvodnú.

16. Súd vo veci vypočul ako svedkyňu O.. L. P., ktorá vo svojej výpovedi uviedla, že bola priamou
nadriadenou žalobkyne a v čase od 01. 02. 2015 do 01. 03. 2016 vykonávala funkciu vedúcej oddelenia
nehnuteľného majetku. Uviedla, že vzhľadom k tomu, že zamestnanci tohto oddelenia sú v rámci celého
Slovenska, pamätá si na tú skutočnosť, že v júni roku 2015 jej telefonovala žalobkyňa, že bola zobratá do

vyšetrovacej väzby a prosila ju, aby si mohla zobrať dovolenku a túto neprítomnosť takýmto spôsobom
vykryť. Svedkyňa vo svojej výpovedi uviedla, že s tým vyslovila súhlas a takúto dovolenku jej nahrala
do systému resp. na jej pokyn nahrala túto dovolenku do systému ďalšia kolegyňa. Následne mala byť
takáto dovolenka doručená dodatočne poštou. Uviedla, že princíp bol taký, že potom následne takýto
zamestnanec doručil v papierovom vyhotovení dovolenku a ona koncom mesiaca predtým než bola

zaslaná dokumentácia do učtárne ju aj podpísala. Uviedla, že si presné časové súvislosti už nepamätá a
nevie, či takáto dovolenka bola nahratá v ten deň alebo až o dva dni. Svedkyňa vo svojej výpovedi ďalej
uviedla, že jej volala riaditeľka osobného úradu, od ktorej dostala pokyn, že takáto dovolenka sa má
zrušiť, kedy jej bolo akosi naznačené, že vzhľadom k tomu, že žalobkyňa je účastná nejakej korupčnejaféry, nie je toto dôvodom, aby jej bola dovolenka udelená. Uviedla, že riaditeľka osobného úradu nie je
jej nadriadená a vzhľadom k tomu prebrala túto otázku so svojím priamym nadriadeným čo bol riaditeľ
odboru a ten jej vlastne uviedol, aby rešpektovala ten názor alebo ten pokyn, ktorý od nej žiadal osobný

úrad. Uviedla, že z tohto dôvodu znova požiadala svoju kolegyňu a tá na jej pokyn, ktorý vychádzal z
pokynu nadriadených, mala túto dovolenku zo systému vymazať alebo zrušiť.

17. Uviedla, že v čase, kedy bola dovolenka pre žalobkyňu nahratá do tohto systému, vyznačenie
dovolenky v systéme videla. Svedkyňa ďalej vo svojej výpovedi uviedla, že neprítomnosť žalobkyne

zistila asi o dva alebo tri dni, avšak presne to už uviesť nevedela vzhľadom k tomu, že zamestnanci
majú výkon práce po celom Slovensku, mnohí nemajú služobný telefón a aj v minulosti sa stala taká
vec inej kolegyni, ktorá v podstate dva dni bola neprítomná v práci a následne volala s tým, že je
na infekčnom oddelení a nemohla sa s ňou spojiť, pričom vtedy bola taktiež využitá možnosť takejto
spätnej žiadosti o poskytnutie dovolenky. Uviedla, že ona v podstate denne nechodila kontrolovať týchto
zamestnancov, ktorých je okolo 30. Uviedla, že žalobkyňa potom ako bola prepustená z vyšetrovacej

väzbyjejtelefonovalazosúkromnéhočíslastým,žeidenapráceneschopnosťatedažiadalajuovykrytie
jej neprítomnosti prostredníctvom dovolenky, čomu ona vyhovela. Následne pokiaľ boli aj doručené
dovolenkové lístky v písomnom vyhotovení, tieto už nepodpísala, pretože medzi časom tu bol ten pokyn
ohľadne neudelenia dovolenky na tieto rozhodujúce dni. Svedkyňa vo svojej výpovedi ďalej uviedla, že si
nemyslí, že by nepostupovala neštandardne napriek tomu, že smernicu o pracovnom čase čítala, avšak

článok, ktorý túto problematika upravuje naspamäť nevie.

18. Súd vo veci vypočul ako svedkyňu D.. O.. J. P., ktorá vo svojej výpovedi uviedla, že do 30. 09.
2016 vykonávala pozíciu riaditeľky osobného úradu u žalovaného a následne bola preložená do iného
služobného úradu. Žalobkyňu osobne nepozná. Uviedla, že vo veci má takú vedomosť, že žalobkyňa

mala po sebe reťazovú absenciu, kedy vedúca resp. iná osoba, ktorú uviesť presne nevedela, sa
pokúsila o zásah do dochádzkového systému v tom zmysle, že mala jej byť zaznačovaná dovolenka
ako keby až po jej vyčerpaní, teda až následne, pričom systém žalovaného je taký, že je potrebné
pre platné čerpanie dovolenky mať túto zaznamenanú v elektronickom systému plus písomnou formou
požiadať pred samotným čerpaním. Uviedla, že počas jej pôsobenia sa neudiala taká skutočnosť, že

by niekto čerpal dovolenku a následne bola táto nahratá do systému. Uviedla, že sa jednalo o dobu
troch dní, kedy žalobkyňa mala nepretržitú absenciu s tým, že situáciu riešili už dňa 05. 06. 2015, kedy
podali žiadosť o prerokovanie takejto neospravedlnenej absencie. Uviedla, že kontaktovala O.. P. v tom
zmysle, že ju usmernila ráznym spôsobom v tom zmysle, že takýto postup nie je možný a že požiadala o
prerokovanie okamžitého skončenia pracovného pomeru so žalobkyňou. Svedkyňa vo svojej výpovedi

ďalej uviedla, že považuje za vysoko neštandardný postup v tom, že vedúci zamestnanec s akousi
spätnou účinnosťou schválil takúto dovolenku a táto nebola vopred schválená priamym nadriadeným.
Svedkyňa ďalej uviedla, že pokiaľ teda zamestnanec nebol v práci prítomný nepretržite tri dni, kedy tieto
tri dni čakali z dôvodu, či neexistuje nejaká dôležitá okolnosť, ktorá tvorí prekážku v práci, teda či nie je v
nemocnici a podobne. Pokiaľ žiadna takáto informácia po troch dňoch im známa nebola, začali posielať

žiadosti o prerokovanie skončenia pracovného pomeru.

19. Podľa § 47 ods.1 písm.b) Zákonníka práce, odo dňa, keď vznikol pracovný pomer, zamestnanec je
povinný podľa pokynov zamestnávateľa vykonávať práce osobne podľa pracovnej zmluvy v určenom
pracovnom čase a dodržiavať pracovnú disciplínu.

20. Podľa § 68 ods.1 písm.b) Zákonníka práce, zamestnávateľ môže okamžite skončiť pracovný pomer
výnimočne a to iba vtedy, ak zamestnanec porušil závažne pracovnú disciplínu.

21. Podľa § 68 ods.2 Zákonníka práce, zamestnávateľ môže podľa odseku 1 okamžite skončiť pracovný

pomer iba v lehote dvoch mesiacov odo dňa, keď sa o dôvode na okamžité skončenie dozvedel,
najneskôr však do jedného roka odo dňa, keď tento dôvod vznikol.

22. Podľa § 70 Zákonníka práce, okamžité skončenie pracovného pomeru musí zamestnávateľ aj
zamestnanec urobiť písomne, musia v ňom skutkovo vymedziť jeho dôvod tak, aby ho nebolo možné

zameniť s iným dôvodom, a musia ho v ustanovenej lehote doručiť druhému účastníkovi, inak je
neplatné. Uvedený dôvod sa nesmie dodatočne meniť.23. Podľa § 77 Zákonníka práce, neplatnosť skončenia pracovného pomeru výpoveďou, okamžitým
skončením, skončením v skúšobnej dobe alebo dohodou môže zamestnanec, ako aj zamestnávateľ
uplatniť na súde najneskôr v lehote dvoch mesiacov odo dňa, keď sa mal pracovný pomer skončiť.

24. Podľa § 81 písm.b) Zákonníka práce, zamestnanec je povinný najmä byť na pracovisku na začiatku
pracovnéhočasu,využívaťpracovnýčasnaprácuaodchádzaťznehoažposkončenípracovnéhočasu.

25. Podľa § 111 ods.1 Zákonníka práce, čerpanie dovolenky určuje zamestnávateľ po prerokovaní

so zamestnancom podľa plánu dovoleniek určeného s predchádzajúcim súhlasom zástupcov
zamestnancov tak, aby si zamestnanec mohol dovolenku vyčerpať spravidla vcelku a do konca
kalendárneho roka. Pri určovaní dovolenky je potrebné prihliadať na úlohy zamestnávateľa a na
oprávnenézáujmyzamestnanca.Zamestnávateľjepovinnýurčiťzamestnancovičerpanieaspoňštyroch
týždňov dovolenky v kalendárnom roku, ak má na ne nárok, a ak určeniu čerpania dovolenky nebránia
prekážky v práci na strane zamestnanca.

26. Súd na základe vykonaného dokazovania a vyššie citovaných právnych predpisov mal v konaní za
preukázané, že žalobkyňa bola ako zamestnankyňa v pracovnom pomere zamestnaná u žalovaného
na základe pracovnej zmluvy zo dňa 27. 09. 2002, pričom táto skutočnosť v konaní nebola spornou. V
konaní taktiež nebolo sporné, že žalobkyňa v dňoch 03. 06. 2015 až do 05. 06. 2015 nebola prítomná

na svojom pracovisku. Súd mal v konaní za preukázané, že v tomto období bola žalobkyňa zadržaná
orgánmi činnými v trestnom konaní, kedy jej bola obmedzená sloboda dňa 03. 06. 2015, pričom z tohto
zadržania bola prepustená dňa 05. 06. 2015. Spornou taktiež nebola okolnosť, že od dňa 08. 06. 2015
bola žalobkyňa práceneschopná.

27. Súd mal ďalej v konaní za preukázané, že žalovaný mienil so žalobkyňou okamžite skončiť pracovný
pomer a to na základe listu zo dňa 19. 06. 2015, ktorý bol žalobkyni doručený dňa 23. 06. 2015. V tejto
súvislosti súd konštatuje, že v zmysle § 77 Zákonníka práce bola dodržaná lehota dvoch mesiacov, ktorá
začala plynúť odo dňa, keď sa mal pracovný pomer skončiť. V danom prípade sa jedná o hmotnoprávnu
lehotu a preto je potrebné, aby návrh bol v posledný deň lehoty predložený súdu a nestačí, aby bol

predložený na poštovú prepravu. Zo žalobného návrhu vyplýva, že tento bol doručený súdu dňa 31. 07.
2015. Z uvedeného potom vyplýva, že hmotnoprávna lehota ustanovená v § 77 Zákonníka práce bola
v danom prípade dodržaná. Súd zároveň konštatuje, že dôvodom pre okamžité skončenie pracovného
pomeru bola okolnosť u žalobkyne v tom zmysle, že táto dňa 03. 06. 2015 nenastúpila na výkon práce
a nepreukázala ani neoznámila existenciu či trvanie prekážky v práci. Obrana žalobkyne spočívala v

tom, že táto tvrdila, že na dni 03. 0.6. 2015 až 05. 06. 2015 čerpala riadne s chválenú dovolenku svojou
priamou nadriadenou, o ktorú požiadala telefonicky dňa 08. 06. 2015, pričom jej priama nadriadená
túto dovolenku schválila a nahrala ju do dochádzkového systému. V konaní nebolo zrejme sporným to,
že po usmernení nadriadených priamej nadriadenej žalobkyne bola táto dovolenka zrušená a priama
nadriadená už následne doručený dovolenkový lístok v písomnom vyhotovení nepodpísala. Súd však

konštatuje, že v danom prípade takýto postu žalobkyne nie je v súlade so zákonom a v danej súvislosti
je potrebné prisvedčiť argumentom žalovaného, ktoré v konaní prezentoval. Je zrejmé, že čerpanie
dovolenky určuje pre zamestnanca zamestnávateľ po jeho prerokovaní podľa plánu dovoleniek. Z
predloženého plánu dovoleniek mal súd za preukázané, že žalobkyňa nemala v zmysle tohto plánu
plánovanú dovolenku na rozhodujúce dni. Súd však ďalej konštatuje, že napriek takémuto plánu je

možná dohoda medzi zamestnávateľom a zamestnancom ohľadne čerpania aj v iné než naplánované
dni. Ideálnym postupom však je žiadosť zamestnanca adresovaná zamestnávateľovi so žiadosťou o
poskytnutie dovolenky na určité dni, ktoré je oprávnený potom čerpať až po určení takejto dovolenky zo
strany zamestnávateľa, v danom prípade písomným súhlasom na dovolenkovom lístku. Je zrejmé, že
každý iný postup a teda aj postup tak ako ho realizovala žalobkyňa nie je správny a vybočuje z rámca

zákonnej úpravy. Je zrejmé, že o dovolenku nie je možné požiadať po jej uplynutí a týmto spôsobom
legalizovať neprítomnosť zamestnanca v zamestnaní.

28. Z tohto pohľadu súd musí konštatovať, že v danom prípade došlo k porušeniu pracovnej disciplíny
zo strany žalobkyne.

29. Napriek konštatovaniu o tom, že žalobkyňa porušila pracovnú disciplínu, súd uvádza, že okamžité
skončenie pracovného pomeru je výnimočným spôsobom skončenia pracovného pomeru, kedy
jednostranným právnym úkonom zamestnávateľa, ktorý smeruje ku skončeniu pracovného pomeru sozamestnancom, nastáva okamihom doručenia jeho písomného vyhotovenia tomuto zamestnancovi.
Zamestnávateľmôžesozamestnancomokamžiteskončiťpracovnýpomerlenvýnimočneatozdôvodov
taxatívne uvedených v zákonníku práce. Takýmito dvoma dôvodmi tak, ako ich ustanovuje Zákonník

práce v § 68 ods.1 tá skutočnosť, zamestnanec bol právoplatne odsúdený pre úmyselný trestný čin
alebo porušil závažne pracovnú disciplínu.

30. Súd konštatuje, že povinnosť dodržiavať pracovnú disciplínu patrí medzi základné povinnosti
zamestnanca, avšak pre okamžité skončenie pracovného pomeru sa vyžaduje, aby išlo o zavinené

konanie zo strany zamestnanca, a to aj z nedbanlivosti a musí dosahovať takú intenzitu porušenia
pracovných povinností závažným spôsobom, že do úvahy prichádza práve takéto skončenie
pracovného pomeru. Zákonník práce nevymedzuje čo je možné považovať za závažné porušenie
pracovnej disciplíny, preto je potrebné pre naplnenie takejto skutkovej podstaty posudzovať konkrétne
okolnosti prípadu, existencie dôvodov porušenia závažným spôsobom pracovnej disciplíny oprávňuje
zamestnávateľa aj k podaniu výpovede. V danom prípade je potrebné skúmať najmä intenzitu

porušenia pracovnej disciplíny, ktorá je jedným zo základných hľadísk pri rozhodovaní o postihu za
porušeniepracovnejdisciplíny.Zaporušeniepracovnejdisciplínyzávažnýmspôsobomjepretopotrebné
považovať také porušenia pracovnej disciplíny, ktoré sú závažnejšie než ako sa vyžaduje pre skončenie
pracovného pomeru výpoveďou. Musí sa jednať o také porušenia pracovnej disciplíny, ktoré sú spojené
so vznikom značnej škody, haváriou, požiarom, ťažkým alebo hromadným pracovným úrazom. Musí

sa jednať o tak vážne porušenia pracovnej disciplíny, ktoré vystupujú z okruhu závažných porušení
pracovnej disciplíny napr. vyššou mierou zavinenia.

31. Súd teda konštatuje, že pokiaľ žalobkyni bolo vytýkané porušenie pracovnej disciplíny a to tým
spôsobom, že svoju neprítomnosť v práci v období od 03. 06. 2015 do 05. 06. 2015 nijakým spôsobom

neospravedlnila, súd konštatuje, že v danom prípade vzhľadom na intenzitu porušenia pracovnej
disciplíny sa nemohlo jednať o tak závažné porušenie pracovnej disciplíny ako to vo svojom skončení
pracovného pomeru konštatoval žalovaný a to vzhľadom aj na teoretické závery ako ich súd prezentoval
v predchádzajúcom odstavci. Súd k uvedenému záveru dospel na základe vykonaného dokazovania v
predmetnej veci, kedy žalobkyňa aj keď nesprávne vychádzala z toho, že dovolenku na rozhodujúce dni

máodsúhlasenésvojoupriamounadriadenouatedadôvodabsencienauvedenédnimáospravedlnené.
O tom, že sa spôsob nahlásenia dovolenky následne praktizoval u žalovaného aj v minulosti mal súd
za preukázané z výpovede svedkyne O.. P. a skutočnosť o tom, že sama žalobkyňa tento spôsob
udelenia dovolenky praktizovala aj v minulosti napr. z dôvodov zlých poveternostných podmienok, kedy
sa nemohla dostaviť do mieste výkonu svojej práce. Žalovaný v konaní nepreukazoval, ale ani netvrdil,

že by neprítomnosť žalobkyne v rozhodujúce dni vyvolali závažný či inak škodlivý následok pre výkon
jej pracovných povinností v rozhodujúce dni.

32. Súd teda konštatuje, že uvedené porušenie pracovnej disciplíny, ktorého sa dopustila žalobkyňa
nevykazuje takú intenzitu porušenia pracovnej disciplíny, že by súd mohol konštatovať, že sa v

danom prípade jedná o závažné porušenie pracovnej disciplíny a bolo by potrebné využiť inštitút
okamžitého skončenia pracovného pomeru ako výnimočného spôsobu skončenia pracovného pomeru
so žalobkyňou.

33. Aj z rozhodnutia Najvyššieho súdu SR pod sp. zn. 5Cdo/17/2011 je zrejmé, že pojmy ako závažné

porušenie pracovnej disciplíny napriek tomu, že od jeho vymedzenia závisí možnosť a rozsah postihu
zamestnanca zákonník práce nedefinuje a ani neustanovuje, z akých hľadísk treba pri posudzovaní
vychádzať. Jedným zo základných hľadísk pri rozhodovaní o postihu za porušenie pracovnej disciplíny
je intenzita porušenia pracovnej disciplíny. Hodnotenie tejto intenzity závisí od konkrétnych okolností
a ovplyvňuje ho tak osoba zamestnanca, jeho doterajší postoj k plneniu pracovných povinností,

ktoré napríklad v danom prejednávanom spore neboli vôbec tvrdené, spôsob a intenzita porušenia
konkrétnych pracovných povinností, ale aj situácia v ktorej k porušeniu došlo, dôsledky porušenia
pre zamestnávateľa či konanie zamestnanca spôsobilo zamestnávateľovi škodu a pod. Iba závažné
porušenie pracovnej disciplíny je dôvodom na okamžité skončenie pracovného pomeru. Vzhľadom na
charakter citovaného zákonného ustanovenia, ktoré patrí k právnym normám s neurčitou (abstraktnou)

hypotézou je vždy úlohou súdu, aby podľa svojho uváženia s ohľadom na okolnosti prípadu sám túto
hypotézu vymedzil. Je vecou súdu, aby posúdil, či sa zamestnanec dopustil zavineného porušenia
pracovnej disciplíny, a v prípade kladného záveru rozhodol, o aký stupeň porušenia pracovnej disciplíny
v danom prípade ide. Pri týchto úvahách nie je súd obmedzovaný žiadnymi konkrétnymi hľadiskami čihranicami, ale berie v úvahu iba špecifiká prejednávanej veci podporne i platnú judikatúru. Ak má však
súd k uvedenej úvahe dospieť, sú preň podstatné okolnosti, na ktoré žalovaný ako zamestnávateľ musí
poukázať, následne navrhnúť dôkazy na ich preukázanie.

34. Na záver teda súd opätovne konštatuje, že okamžité skončenie pracovného pomeru je nevyhnutne
potrebnépovažovaťzavýnimočnýspôsobskončeniapracovnéhopomeru,ktorýjemožnévyužiťvýlučne
z taxatívnych zákonných dôvodov, a to v prípade keď od druhého účastníka pracovného pomeru
nemožno spravodlivo požadovať, aby pracovný pomer pokračoval ďalej, napríklad aj keď len do
skončenia výpovednej doby. V rovine teoretickej by sa malo jednať o tak závažné dôvody, teda tak

závažnéporušeniazmluvnéhovzťahu,ktoréodoberúpostihnutejstranezozmluvnéhovzťahuakýkoľvek
prospech.Dôvodyokamžitéhoskončeniapracovnéhopomerumajúpretokogentnýcharakteraúčastníci
ich nemôžu zmluvne meniť alebo vylúčiť.

35. Z tohto dôvodu preto súd rozhodol medzitýmnym rozsudkom tak, že určil, že okamžité skončenie
pracovného pomeru žalovaným dané žalobkyni listom zo dňa 19. 06. 2015 je neplatné.

36. O nároku z neplatného skončenia pracovného pomeru súd rozhodne spolu s nárokom na náhradu
trov konania po právoplatnosti tohto rozhodnutia.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku je prípustné odvolanie vo vyhotovení dvojmo do 15 dní od doručenia jeho

písomného vyhotovenia, písomne na Okresný súd Banská Bystrica.

V odvolaní treba popri všeobecných náležitostiach (§ 127 Civilného sporového poriadku) uviesť, proti
ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje
za nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh). Rozsah, v akom sa

rozhodnutie napáda, môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie odvolania. Odvolanie
je potrebné predložiť v potrebnom počte rovnopisov, inak súd zhotoví kópie na trovy odvolateľa.

Odvolanie možno odôvodniť len tým, že:
a) neboli splnené procesné podmienky,

b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,
c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd,
d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,

f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie
prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo
h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli uplatnené v konaní pred
súdom prvej inštancie, možno v odvolaní použiť len vtedy, ak
a) sa týkajú procesných podmienok,
b) sa týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu,
c) má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne

rozhodnutie vo veci alebo
d) ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pre súdom prvej inštancie.