Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 2. apríl 2014

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 15Co/242/2013

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6193899824
Dátum vydania rozhodnutia: 02. 04. 2014

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jaroslav Mikulaj
ECLI: ECLI:SK:KSBB:2014:6193899824.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Banskej Bystrici, v senáte zloženom z predsedu JUDr. Jaroslava Mikulaja a sudcov JUDr.
Jaroslava Galla a JUDr. Oľgy Maľovej, v právnej veci žalobcu O.. E. P., nar. XX. XX. XXXX, bytom T.,
U. H. Q., zastúpeného JUDr. Petrom Dlhopolčekom, advokátom so sídlom v Banskej Bystrici, Horná
51, proti žalovaným 1/ Pozemkové spoločenstvo Bystrá, 2/ P. H., nar. XX. XX. XXXX, bytom T. XXX, 3/
O. Q., nar. XX. XX. XXXX, bytom Q., T. XXXX, 4/ L. U., nar. XX. XX. XXXX, bytom T. X, 5/ E. Q., nar.

XX.XX.XXXX, bytom T. XX, 6/ T. W., nar. XX. XX. XXXX, bytom T. XX, 7/ D. E., nar. XX. XX. XXXX,
bytom H., R. XXX/XX, 8/ D. W., nar. XX. XX. XXXX, bytom T. XX, 9/ O. J., nar. XX. XX.XXXX, bytom
T. XX, 10/ E. T., nar. XX. XX. XXXX, bytom T., Dr. B. XXXX/X, 11/ R. C., nar. XX. XX. XXXX, bytom P.,
Q. XXXX/X, 12/ E.. C. Q., nar. XX. XX. XXXX, bytom T., H. XXXX/XX, 13/ S.. I. E., nar. XX. XX. XXXX,
bytom T. XX, 14/ D.. J. E., nar. XX. XX. XXXX, bytom T. XX, 15/ C. P., nar. XX. XX. XXXX, bytom T. XX,
16/ Q. M., nar. XX. XX. XXXX, bytom T., F. XX, 17/ J. J., nar. XX. XX. XXXX, bytom T. X, 18/ O.. J. H.
nar. XX. XX. XXXX, bytom R., F. XXX/XX, 19/ O.. R. W., nar. XX.XX.XXXX, bytom T. XXX, 20/ H. V., nar.

XX.XX.XXXX, bytom Q.-A., A. XX/X, 21/ H. V., nar. XX.XX.XXXX, bytom H., R. XXX/XX, 22/ J. H., nar.
XX. XX. XXXX, bytom Q., G. XXXX/X, 23/ R. W., nar. XX. XX. XXXX, bytom T., F. XX, 24/ E. M., nar. XX.
XX. XXXX, bytom T. T., H. XXXX/XX, 25/ T. R., nar. XX. XX. XXXX, bytom T. XX, 26/ P. R., nar. XX. XX.
XXXX, bytom T. XX, 27/ L. T., nar. XX.XX.XXXX, bytom T. XX, 28/ C. S., nar. XX. XX. XXXX, bytom T.
T., V. XXXX/XX, 29/ I. E., nar. XX. XX. XXXX, bytom S., R. E. XX, 30/ T. P., nar. XX. XX. XXXX, bytom
T. XX, 31/ A. R., nar. XX. XX. XXXX, bytom R., A. XXXX/XX, 32/ O.. M. P., nar. XX. XX. XXXX, bytom

T. T., R. XX, 33/ D. P., nar. XX. XX. XXXX, bytom T., M. XX/XX, t.č. T. XX, 34/ R. J., nar. XX. XX. XXXX,
bytom T. XX, 35/ O.. H. W., nar. XX. XX. XXXX, bytom T. XX, 36/ E. P., nar. XX. XX.XXXX, bytom T.,
M. XX, 37/ D. P., nar. XX. XX. XXXX, bytom R., U. XX, 38/ O.. D. P., nar. XX. XX. XXXX, bytom T., R.
XX, 39/ L. M., nar. XX. XX. XXXX, bytom T. XX, 40/ O.. S. E., nar. XX. XX. XXXX, bytom F., F. B. XXX,
41/ D. D., nar. XX. XX. XXXX, bytom T., H. XXXX/X, 42/ E. W., nar. XX. XX. XXXX, bytom H., R. XX/
X, 43/ O.. I.. I. H., nar. XX. XX.XXXX, bytom T., J. R. XXXX/XXX, 44/ R. P., nar. XX. XX. XXXX, bytom
T., U. 5, 45/ M. E., nar. XX. XX. XXXX, bytom Q., Ľ. M. XXXX/XX, 46/ P. W., nar. XX. XX. XXXX, bytom

T., U. X, t. č. H., E. XXX, 47/ L. J., nar. XX. XX. XXXX, bytom T., W. X, 48/ R. J., nar. XX. XX. XXXX,
bytom T., R. X, 49/ E.. C. H., nar. XX. XX. XXXX, bytom T. X, 50/ D. C., nar. XX. XX.XXXX, bytom T. T.,
Q. XXXX/XX, 51/ O.. T. S., nar. XX.XX.XXXX, bytom T., M. X, 52/ Q. P., nar. XX. XX. XXXX, bytom T. T.,
Q. XX, t. č. R., Z. XXX, 53/ Q. F., nar. XX. XX. XXXX, naposledy bytom T. T., Q. X, v konaní zastúpený
opatrovníčkou JUDr. Jankou Kužmovou, vyššou súdnou úradníčkou Okresného súdu Banská Bystrica,
54/ O. J., nar. XX. XX. XXXX, bytom H., R. XX/X, 55/ J. J., nar. XX. XX. XXXX, bytom T. XX, 56/ Z. U.

A., 57/ E. I., nar. XX. XX. XXXX, bytom E. H. E., A. U. XX, t. č. T. 1, 58/ O.. D. R., nar. XX. XX. XXXX,
bytom T. T., R. XXXX/XX, 59/ S.. E. R., B.., nar. XX. XX.XXXX, bytom T. T., O. XXXX/XX, 60/ BYSTRÁ
- AC, s.r.o., Brezno, Rázusova 31, 61/ O.. S. P., bytom T. XXX, 62/ D. V., nar. XX.XX.XXXX, bytom T.,
F. XX, za účasti vedľajšieho účastníka na strane žalovaných Železiarne Podbrezová, a. s. so sídlom v
Podbrezovej, žalovaní 1/, 8/ zastúpení Mgr. Františkom Fúsekom, advokátom, advokátska kancelária
so sídlom v Bratislave, Páričkova 18, žalovaný 21/ zastúpený JUDr. Romanom Zajacom, advokátom,
advokátska kancelária so sídlom v Spišskej Novej Vsi, Letná 80, žalovaní 2/, 3/, 5/, 6/, 7/, 9/ 10/, 11/, 12/,

13/, 14/, 15/, 16/, 17/, 18/, 19/, 20/, 22/, 23/, 24/, 25/, 26/, 27/, 28/, 29/, 30/, 31/, 32/, 33/, 34/, 35/, 36/, 37/,
38/, 39/, 40/, 41/, 42/, 44/, 45/, 46/, 47/, 49/, 50/, 52/, 54/, 55/, 57/, 58/, 62/ a vedľajší účastník zastúpení
v konaní Mgr. Jiřím Budinským, advokátom, Advokátska kancelária DEDÁK & Partners, s.r.o., so sídlom
v Bratislave, Mlynské Nivy 45, Apollo Business Center, o určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam,na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Banská Bystrica zo dňa 13. februára 2013, č. k.:
16C/18/1993-1565, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok okresného súdu vo výroku, ktorým zastavil konanie voči žalovanému 1/ z r u š u j e .

Rozsudok okresného súdu vo výroku, ktorým žalobu zamietol a o tom, že o trovách konania rozhodne
po právoplatnosti rozhodnutia, p o t v r d z u j e .

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom okresný súd žalobu zamietol, konanie voči žalovaným 1/, 8/, 53/, 60/, 61/

zastavil. Zároveň rozhodol, že o náhrade trov konania súd rozhodne po právoplatnosti tohto rozhodnutia.

Rozhodnutieodôvodniltým,žežalobcasadomáhalurčeniavlastníctva knehnuteľnostiam,
pričom tvrdil, že je ich vlastníkom na základe rozhodnutia štátneho orgánu alebo alternatívne titulom
vydržania.

Pretože počas konania žalobca zobral žalobu voči Pasienkovému spoločenstvu Bystrá, D. W. Q. F.
BYSTRÁ-AC, s. r. o. a O.. S. P. späť, podľa § 96 ods. 1 O. s. p. konanie voči ním zastavil. Zároveň
odôvodnil zmeny v okruhu účastníkov, pričom konštatoval, že považuje okruh účastníkov, respektíve
právnych nástupcov za vyčerpaný, čo potvrdili aj účastníci konania, respektíve ich právni zástupcovia.

Žalobca sa domáhal určenia vlastníctva k nehnuteľnostiam vedených na Správe katastra T., katastrálne
územie U. A., vedených na LV č. XXX a LV č. XXX. Tieto nehnuteľnosti boli pôvodne vedené v
Pozemkovej knihe pre katastrálne územie U. A. v zápisnici č.XXXX, pričom pôvodným vlastníkom
bolo Pasienkové spoločenstvo v Bystrej, pričom následne bolo toto vlastníctvo prevedené na Jednotné

roľnícke družstvo Bystrá (ďalej JRD Bystrá). Žalobca tvrdil, že kúpnou zmluvou zo dňa 23. 12. 1959
previedol MNV v Bystrej v zastúpení odpredávateľa JRD Bystrá, respektíve Pasienkový výbor v Bystrej
nehnuteľností na kupujúceho TURISTA, podnik z cestovného ruchu, podnikové riaditeľstvo Bratislava,
pričom predmetom zmluvy boli nehnuteľnosti zapísané v pozemnoknižnej vložke (ďalej pkn. vložke) č.
XXXX, pod r. č. 1-30, pričom z celkovej výmery k 103 ha 25 á 78 m2 bolo podľa zmluvy odkúpené

17 ha, kúpna cena bola dohodnutá 136.000,--Kčs, t. j. 0,80 Kčs za m2. Táto zmluva bola schválená
Povereníctvom obchodu v Bratislave. Súhlas k prevodu bol daný aj odborom poľnohospodárstva Rady
ONV v Brezne.

Rozhodnutím Okresného národného výboru, finančného odboru v Banskej Bystrici, zo dňa 28. 11. 1968

pod č. Fin/4-1044/68 prešli nehnuteľnosti zapísané v pozemnoknižnej zápisnici, katastrálne územie U.
A., č. XXXX do vlastníctva Československého štátu, v správe Okresného národného výboru, finančné
oddelenie v Banskej Bystrici.

Na základe rozhodnutia ONV, odbor poľnohospodárstva, lesného a vodného hospodárstva v Banskej

Bystrici zo dňa 05. 04.1973 pod č. PLVH- 293/73 bolo na základe požiadavky Interhotel, podnik z
cestovného ruchu v Ružomberku, ktorý bol právnym nástupcom TURISTy, Bratislava trvalo odňatých
377 130 m2 pasienkov, pričom za trvalé odňatie pôdy bola vyplatená Interhotelmi Ružomberok suma
500 000,--Kčs.

Hospodárskou zmluvou zo dňa 13. 09. 1977 previedlo JRD v Brezne ako právny nástupca zrušeného
JRD v Bystrej na strane predávajúceho kupujúcej organizácii Interhotel Ružomberok pozemky vedené
v pkn. v zápisnici č. P., katastrálne územie U. A., výmeru 20 ha 35 á 36 m2 za 2,50 Kčs/ m2, t. j. v
celkovej sume 508 842,-- Kčs. Zmluva obsahuje odkaz na to, že na základe kúpnej zmluvy zo dňa 23. 12.
1959 odkúpil kupujúci, t. j. jeho predchodca JRD v Bystrej ako právneho predchodcu odovzdávajúcej

organizácii, t. j. JRD Brezno, nehnuteľnosti zapísané v pkn. vložke, katastrálne územie U. A., č. XXXX,
výmeru 17 ha za stanovenú cenu 136 000,--Kčs. Táto zmluva bola schválená nadriadenými orgánmipredávajúceho a kupujúceho. Z potvrdenia Interhotelov Ružomberok vyplýva, že 508 840,--Kčs bolo
vyplatených.

Kúpnouzmluvouč.140/92zodňa30.07.1992malnadobudnúťžalobcatitulomzmluvyopredajimajetku
štátu v súlade so zákonom číslo 92/1991 Zb. od predávajúceho Fondu národného majetku Slovenskej
republiky nehnuteľnosti, o ktoré sa vedie spor. Vláda Slovenskej republiky uznesením zo dňa 16. 06.
1992 pod č. 562 schválila privatizačný projekt žalobcu a určila mu nehnuteľnosti na priamy predaj.

Z Dodatku č. 1 k zmluve č. 140/92 zo dňa 14. 06. 1996 vyplynulo, že žalobcovi bola poskytnutá zľava z
kúpnej ceny privatizačného majetku v sume 1 881 000 Sk dôvodu nároku tretích osôb.

Žalobca výkazom plôch zo dňa 30. 11. 1966 a geometrickým plánom č. 915 - 0167/5 mienil preukázať,
že nehnuteľnosti, o ktoré sa vedie spor, nemohli byť predmetom reštitúcie, pretože došlo k zmene
kultúry pozemkov, tvrdil, že protokol zo dňa 18. 06. 1991, na základe ktorého prešli nehnuteľnosti z

odovzdávajúceho - Slovenská republika v zastúpení likvidátorom Ing. Kránerom na Obec U. A., je
neplatný, nakoľko je antidatovaný, pretože v protokole sa uvádza list vlastníctva zo dňa 10. 03. 1992, ale
protokol je podpísaný 18. 06. 1991, teda obec U. A. sa nemohla stať vlastníkom nehnuteľností. Žalobca
zároveň predložil listinný dôkaz - znalecký posudok č. 33/2010, ktorý žalovaní namietali.

Žalovaní v konaní predložili znázornenie parciel, ktoré získalo Pozemkové spoločenstvo Bystrá
reštitúciou a ktoré sú vo vlastníctve majetku Hotel Partizán a žalobcu.

Okresný súd z rozhodnutí Pozemkového úradu v Banskej Bystrici zistil, že žalovaní, respektíve
ich právni predchodcovia nadobudli tieto nehnuteľnosti tak, ako sa uvádza v rozhodnutiach, pretože

spĺňali podmienky na priznanie vlastníckeho práva podľa reštitučného zákona, pričom rozhodnutia boli
preskúmané súdom.

Povykonanomdokazovaníprvostupňovýsúdkonštatoval,ževychádzalzprávnychzáverovodvolacieho
súdu číslo konania 14 Co/296/2008-799, ktorým je prvostupňový súd viazaný. Dospel k záveru, že

zmluvy o prevode vlastníctva z roku 1959 a 1977 sú neplatné, pretože zmluva z roku 1959 je
nezrozumiteľná a neurčitá, predmet prevodu nie je zrejmý, ani to, ktoré pozemky boli prevádzané,
pričom zmluvu uzatváral neoprávnený subjekt. Taktiež zmluvu z roku 1977 uzatváral neoprávnený
subjekt, nehnuteľnosti v tom čase boli vo vlastníctve štátu na základe rozhodnutia ONV, finančný odbor
v Banskej Bystrici. Uviedol, že je potrebné prihliadať na rozhodnutia pozemkového úradu, pričom na

majetok, ktorý je predmetom reštitúcie, sa privatizačnej zákony nie vzťahujú. Pozemkový úrad rozhodol,
že sú splnené všetky podmienky pre vrátenie nehnuteľností reštituentom a svojimi rozhodnutiami ich
reštituentom vrátil. Pokiaľ žalobca namietal delimitačný protokol zo dňa 18. 06. 1991, stotožnil sa s
právnym záverom žalovaných, že Obec U. Lehota nadobudla vlastníctvo k hnuteľnostiam ku dňu 01.
05. 1991, pričom delimitačný protokol má len deklaratórny charakter. Konštatoval, že súd nemá právo

posudzovať rozhodnutie pozemkového úradu, taktiež poukázal na poskytnutú zľavu z kúpnej ceny
žalobcovi vo výške 1 881 000,--Sk z titulu nárokov tretích osôb, ktorá zľava predstavuje zľavu z kúpnej
ceny za pozemky, ktoré boli vydané reštituentom.

Pokiaľ sa navrhovateľ domáhal nároku titulom vydržania, súd poukázal na to, že nehnuteľnosti

nadobudol zmluvou z roku 1992, preto nehnuteľnosti nemohli byť súčasťou privatizačného projektu, ak
podal žalobu v roku 1993, nebol dobromyseľný.

Proti rozhodnutiu sa odvolal žalobca. Rozsudok prvostupňového súdu žiadal zrušiť a vec mu vrátiť na
ďalšie konanie, prípadne podľa § 220 O. s. p. ho zmeniť a návrhu vyhovieť. Ako odvolací dôvod uviedol

ustanovenie § 205 ods. 2 písm. b), c), d), e), f) O. s. p.

V dôvodoch odvolania uviedol, že zotrváva na tých istých dôvodoch. Zdôraznil, že od zrušujúceho
uznesenia odvolacieho súdu zo dňa 21. 04. 2009 predložil nové dôkazy a zaujal právne stanoviská,
pričom zo strany okresného súdu tieto vykonané dôkazy zostali bez povšimnutia a v odôvodnení

rozsudku sa prvostupňový súd nimi vôbec nezaoberal. Preto rozsudok považuje za nedostatočne
odôvodnený aj nepreskúmateľný. Po zrušení rozsudku sa dôslednejšie zaoberal touto problematikou
a zaobstaral také dôkazy, ktoré v konečnom dôsledku úplne menia stanovisko a právne závery
na posúdenie prejednávanej problematiky. Konštatoval, že zrušujúcim uznesením nadčasovo bolizhodnotené tak skutkové ako aj právne závery, ktoré v konečnom dôsledku v čase rozhodovania
odvolacieho súdu tento nemohol predpokladať, ale napriek tomu urobil také závery, ktoré samé o sebe
mohli byť vodítkom pri rozhodovaní okresného súdu. Aj napriek rozsiahlemu dokazovaniu sa okresný

súd ním predloženými dôkazmi vôbec nezaoberal, nespomenul ich a ani ich nevyhodnotil.

Za základný problém spravodlivého, ale najmä zákonného riešenia považuje vyriešenie otázky, ktorú
naznačil odvolací súd, kedy je podstatné zaoberať sa predovšetkým otázkou reštitúcie oprávnených
osôb vo vzťahu k uplatnenému nároku žalobcu, pričom táto skutočnosť je podstatná bez ohľadu

na uzatvorené zmluvy. Preto je potrebné v súlade s týmto názorom odvolacieho súdu zaoberať sa
práve rozhodnutiami pozemkového úradu. Preto navrhol, aby si okresný súd obstaral príslušné spisy
pozemkového úradu, s týmito sa oboznámil a bola skúmaná práve táto otázka, či nároky oprávnených
osôb na vydanie týchto nehnuteľností boli riadne uplatnené. Podľa jeho názoru zo strany oprávnených
osôb nebol ich nárok na vydanie majetku uplatnený v súlade so zákonom, pričom dal do pozornosti
rozhodnutie Krajského súdu v Banskej Bystrici číslo konania 23 S/93/2004, ako aj rozsudok Najvyššieho

súdu Slovenskej republiky č. k.: 4 SŽ-o-KS 16/2005, v ktorých konaniach bola riešená úplne totožná
problematika a je konštatované, že pozemkové spoločenstvo nie je oprávnenou osobou, oprávnenou
osobou sú len spoluvlastníci, fyzické osoby a pokiaľ nebol dodržaný postup podľa § 37 ods. 2 zákona
číslo 330/1991 Zb, teda, že oprávnené osoby neurčili spoločného zástupcu a spôsob jeho konania,
pričom je potrebný súhlas majiteľov väčšiny podielov, nebol takýto reštitučný nárok uplatnený riadne.

Rozhodnutie pozemkového úradu považuje za zmätočné s tým, že pozemkový úrad nemal právomoc
rozhodovať o reštitučných nárokoch oprávnených osôb, ktorí si nikdy riadne tieto nároky neuplatnili a
takéto rozhodnutia pozemkového úradu sú nulitné. Zo strany S. V. išlo o súkromnú iniciatívu, ktorá bola v
rozpore so zákonom a takáto súkromná iniciatíva nemôže požívať zákonnú ochranu. Preto žiadal, aby zo
stranyodvolaciehosúduboliopätovnevyžiadanéreštitučnéspisytýkajúcesatejtoveci.Zároveňuviedol,

že za súčasného stavu po vykonanom dokazovaní a ním produkovanými dôkazmi nie je potrebné sa viac
zaoberať otázkou platnosti, či neplatnosti kúpnych zmlúv z roku 1959 alebo z roku 1977, ale je potrebné
jednoznačne sa vyporiadať s námietkou, ktorú vzniesli ohľadne nulity rozhodnutia pozemkového úradu.
Z hľadiska problematiky povinnej osoby podľa zákona číslo 229/91 Zb. bezpochyby takouto povinnou
osobou podľa tohto reštitučného zákona je osoba, ktorá vec drží ku dňu 24. 06. 1991. Nie je sporné, že

týmto subjektom boli Interhotely Ružomberok, len nebolo možné preukázať zákonný titul nadobudnutia
týchto pozemkov. Jednoznačne konštatoval, že tieto pozemky na základe rozhodnutia ONV zo dňa
28. 11. 1968 prešli na štát a je pravdou, že s nimi mohol nakladať len ONV, finančný odbor, pričom
je preukázané, že následne po zrušení ONV v rámci jeho likvidácie hospodárskou zmluvou zo dňa
30. 07. 1991 likvidátor previedol správu tohto národného majetku k týmto pozemkom na Interhotely

Ružomberok, ktoré sa stali legálnym správcom tohto štátneho vlastníctva a následne tieto nehnuteľnosti
dali do privatizácie v súlade so zákonom o veľkej privatizácii. Delimitácia bola zmätočne vykonávaná
likvidátorom ONV Ing. Kránerom, pričom preukázal, že titulom hospodárskej zmluvy zo dňa 30. 07.
1991 sa Interhotely Ružomberok stali správcom týchto pozemkov a delimitačný protokol zo dňa 18.
06. 1991 na nadobúdajúcu Obec U. A., je antidátumovaný. Preto mal súd vypočuť likvidátora. Povinnou

osobou v reštitučnom konaní boli Interhotely Ružomberok a nie Obec U. A., ktorá nikdy nemohla
nadobudnúť platne vlastnícke právo podľa zákona č. 138/91 Zb. o majetku obcí. V konaní dal vypracovať
znalecký posudok súdnym znalcom O.. P.. Z tohto posudku vyplýva, že pozemky, ktoré sú predmetom
tohto súdneho konania, boli vydané v reštitučnom konaní, pričom ide o pozemky, ktoré nadobudol v
privatizácii. Pred privatizáciou tieto pozemky boli prevádzané hospodárskou zmluvou zo dňa 30. 07.

1991 od likvidátora ONV na Interhotely Ružomberok, pričom tieto pozemky, ktoré sú predmetom tohto
konania, boli vyňaté z poľnohospodárskeho pôdneho fondu na základe rozhodnutia PLVH 293/73 - Cha,
čo malo za následok, že následne ako kultúra ku všetkým týmto pozemkom bola na vtedajšej Geodézii
T. na LV č. X zapísaná zastavaná plocha, teda nie poľnohospodárska alebo lesná pôda. Išlo o zastavané
pozemky, na ktoré sa reštitúcia nevzťahovala.

Z týchto dôvodov pozemky, ktoré sú predmetom tohto súdneho konania, v čase nadobudnutia účinnosti
reštitučného zákona boli vo vlastníctve štátu, v správe Interhotelov Ružomberok, tieto boli vyňaté z
poľnohospodárskehopôdnehofonduabolipozemkamizastavanými,naktorésanevzťahovalareštitúcia
a Interhotely Ružomberok v súlade so zákonom o veľkej privatizácii tieto pozemky dali do privatizácie a

on ich následne vo veľkej privatizácii nadobudol, pričom zo strany žalovaných nikdy nedošlo k riadnemu
uplatneniu reštitučných nárokov, tieto si neuplatnili oprávnené osoby, ktorými by boli fyzické osoby,
čo spôsobuje nulitu rozhodnutí pozemkového úradu, ktorá je navyše spôsobená aj tým, že v tomtosprávnom konaní nebolo konané s povinnou osobou, ktorou mali byť Interhotely Ružomberok a nie Obec
U. A.. Prvostupňovému súdu vytkol, že sa s touto problematikou vôbec nezaoberal.

K odvolaniu sa vyjadrili účastníci zastúpení Mgr. Jiřím Budinským. Rozsudok prvostupňového súdu
žiadali potvrdiť. Konštatovali, že žalobca svoje odvolanie opiera o rovnaké dôvody, ako už uviedol
vo svojom odvolaní zo dňa 09. 11. 2010 voči vynesenému čiastočnému rozsudku Okresného súdu v
Banskej Bystrici zo dňa 29. 10. 2010, č. k.: 16 C/18/1993 - 991, ktorým súd žalobu zamietol.

K námietkam ohľadom nepreskúmateľnosti a nepresvedčivosti rozsudku uviedli, že s námietkou
nemožno súhlasiť, pretože z odôvodnenia rozhodnutia prvostupňového súdu vyplýva, z ktorých dôkazov
vychádzal, akými úvahami sa riadil, ako aj prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy. Súd vykonal
dôkazy navrhnuté žalobcom po vydaní uznesenia Krajského súdu v Banskej Bystrici zo dňa 21.
04. 2009, č. k.: 14Co 296/2008-799, vykonal aj listinný dôkaz označený žalobcom ako znalecký
posudok a odôvodnil, prečo na tento dôkaz pri svojom rozhodovaní neprihliadal. Súd uviedol, že nemal

právo posudzovať rozhodnutia pozemkového úradu ako navrhol žalobca, pričom poukázal na závery
odvolacieho súdu. V tejto súvislosti žalovaní poukázali na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky zo dňa 01.09. 2007,spisová značka 2 Cdo/170/2005, ktorý sa zaoberá problematikou
odôvodnenia rozsudkov, pričom článok 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd,respektívečlánok46ods.1ÚstavySlovenskejrepublikyzaväzujesúdynaodôvodneniesúdnych

rozhodnutí v tom zmysle, že sa to nemôže chápať tak, že sa vyžaduje podrobná odpoveď na každý
argument. Aj keď okresný súd pri niektorých vykonaných dôkazoch explicitne neuviedol, akými úvahami
sa pri ich hodnotení riadil, prvostupňový súd vyslovene na strane 6 odôvodnenia rozsudku odkázal
na názory odvolacieho súdu. Preto podľa názoru žalovaných je potrebné rozsudok okresného súdu
vykladať v súlade v spojení s uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici zo dňa 21. 04. 2009, č. k.:

14 Co/296/2008 - 799, na ktoré odkazuje.

K námietke nulity správnych aktov uviedli, že prvostupňový súd sa s týmito námietkami vysporiadal, keď
v rozsudku konštatoval, že reštitučné rozhodnutia už boli preskúmané súdom. Pozemkový úrad Banská
Bystrica jednoznačne disponoval právomocou vydať rozhodnutia týkajúce sa priznania reštitučných

nárokov oprávnených osôb. Aj keby reštitučný nárok neuplatnili oprávnené osoby, takýto nedostatok by
nespôsobil nulitu rozhodnutí správnych orgánov, ale ich nezákonnosť. Tieto rozhodnutia však boli súdom
aj preskúmané v správnom súdnictve a pre takúto vadu neboli zrušené a neboli teda ani považované za
nulitné. Žalovaní nepopierajú právny názor, že na nulitu správnych aktov majú prihliadať súdy z úradnej
povinnosti. Z rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 01. 05. 2001, spisová značka 6

Sž 99/2000 ako aj iných rozhodnutí Najvyššieho súdu Slovenskej republiky je možné vyvodiť, že súdy
síce majú na nulitu správnych aktov prihliadať ex offo, v záujme právnej istoty však nestačí, aby súdy na
nulitné právne akty automaticky neprihliadali, ale aby nulitu aktu skonštatovali a v dôsledku toho správny
aktzrušili.Súdytakrobiavrámcisprávnehosúdnictva.Konania,vktorýchexoffoprihliadajúnaničotnosť
právneho aktu bez toho, ak by to navrhovateľ žiadal, avšak nezačínajú ex offo, ale vždy na návrh na

základe žaloby podanej podľa druhej hlavy piatej časti O. s. p. alebo na základe opravného prostriedku
podaného podľa ustanovení tretej hlavy piatej časti O. s. p. To znamená, že súdy prihliadajú na vady
zásadného charakteru spôsobujúce nulitu správneho aktu ex offo, robia tak však v konaniach začatých
na návrh účastníka konania. Súdy nulitné správne akty v rámci správneho súdnictva preskúmavajú
a zrušujú, preto nie je postačujúce, aby pri zistení nulitnosti správneho aktu tento akt ignorovali a

neprihliadali naň bez toho, ak by došlo k jeho zrušeniu. Toto vyplýva z viacerých rozhodnutí Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky, napríklad zo dňa 27. 07. 1995, spisová značka 4 Sž 88/95, v ktorom zaujal
stanovisko, že nulita aktu je sama osebe dôvodom na jeho zrušenie súdom bez ohľadu na to, že žaloba
túto skutočnosť nenamietala alebo žiadala o zrušenie rozhodnutia z iných dôvodov.

Žalovaní zastávajú názor, že ak správny akt bol preskúmaný v rámci správneho súdnictva príslušnými
súdmi, na dôvody nulity správneho aktu by súdy mali prihliadať z úradnej povinnosti, aj keď tieto neboli
namietané. Ak príslušné súdy správny akt nezrušili, za použitia argumentu opaku možno vyvodiť, že
správny akt nie je nulitný. Ak by správny akt už bol preskúmaný súdmi v rámci správneho súdnictva
a nebol by zrušený, platila by prezumpcia správnosti tohto rozhodnutia. Žalovaní sú toho názoru,

že nie je možné donekonečna skúmať právny akt, ktorý už bol raz preskúmaný a nebol zrušený. V
opačnom prípade by išlo o konanie, ktoré by zásadným spôsobom narúšalo právnu istotu adresátov
tohto správneho aktu.Pokiaľ žalobca ako dôvod spôsobujúcich nulitu vydaných rozhodnutí Pozemkového úradu Banská
Bystrica uvádza to, že reštitučný nárok neuplatnili oprávnené osoby - jednotliví spoluvlastníci
nehnuteľností, ale " Pasienkové spoločenstvo Bystrá ", ktoré na uplatnenie reštitučných nárokov

nemalo oprávnenie, s týmto žalovaní nesúhlasia, keďže dôkazmi preukázali, že S. V. konal v mene "
Pasienkového spoločenstva Bystrá " na základe súhlasu spoluvlastníkov a nie zo súkromnej iniciatívy.
Zastúpení žalovaní touto cestou poukázali na listinu zo dňa 10. 11. 1992, zaslanú Pozemkovému
úradu v Banskej Bystrici, v ktorom na základe výzvy zaslali Pozemkovému úradu v Banskej Bystrici
zoznam oprávnených osôb Pasienkového spoločenstva Bystrá. Zároveň súdu boli doručené ďalšie

listinné dôkazy na podporu ich tvrdení, a to čestné prehlásenie niektorých zastúpených žalovaných,
ktorí ako pôvodní spoluvlastníci alebo právni nástupcovia pôvodných spoluvlastníkov pasienkového
majetku Pasienkového spoločenstva Bystrá čestne prehlásili, že ako osoby oprávnené na uplatnenie
reštitučného nároku boli v roku 1992 oslovení a upozornený na možnosť uplatnenia ich reštitučného
nároku na vydanie nehnuteľnosti prostredníctvom spoločného zástupcu. Ako zástupcu splnomocnili S.
V., ktorý bol najznalejší veci a reštitučnej problematiky, bol splnomocnený na uplatnenie reštitučného

nároku v mene všetkých na veci zainteresovaných reštituentov a konal ako ich spoločný zástupca v
súlade s ich prejavenou vôľou. V súvislosti s tým žalovaní poukázali na § 37 ods. 2 zákona č. 330/1991
Zb.akoajnazáveryrozsudkuNajvyššiehosúduSlovenskejrepublikyzodňa01.03.2007,sp.zn.:1Sžo-
KS168/2004akoajďalšierozhodnutiaNajvyššiehosúduSlovenskejrepubliky, kdejeuvedené,žebývalí
členovia urbáru mohli poveriť svojho zástupcu na uplatnenie nároku na vydanie nehnuteľností v zmysle

§ 37 ods. 2 zákona č. 330/1991 Zb. Toto poverenie musí byť zrozumiteľné, jednoznačné a formulované
tak, ak by bolo bez akejkoľvek pochybnosti zrejmé, kto je povereným spoločným zástupcom, ktoré osoby
poverenie udelili a na aký konkrétny právny úkon bolo udelené. Podobnou problematikou sa zaoberal
aj rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 31. 08. 2010, sp. zn.: 6 Sžo/345/2009.
Najvyšší súd Slovenskej republiky v súvislosti s uplatnením reštitučných nárokov akcentuje to, že výklad

reštitučných právnych noriem nemá byť dogmatický, ale práve naopak, má ísť o výklad v prospech
reštituentov ako osôb v minulosti poškodených, keďže zmyslom všetkých reštitučných zákonov bolo
zmiernenie následkov niektorých majetkových krívd, ku ktorým došlo v rozhodnom období. Nemožno
pripustiť, aby výklad týchto právnych predpisov bol natoľko dogmatický a ústavne nekonformný, že by
zakladal de facto voči niektorým osobám krivdy nové.

Pokiaľ žalobca argumentoval ohľadom predloženého znaleckého posudku číslo 33/2010 vyhotoveného
zo dňa 06. 08. 2010 O.. H. P., žalovaní uviedli, že znaleckým posudkom na účely občianskeho
súdneho konania je znalecký posudok vyhotovený znalcom ustanoveným súdom, ohľadom ktorého
zainteresovanosti a subjektivite môžu účastníci konania vzniesť námietky zaujatosti, čo zabezpečuje

objektívnosť znaleckého posudku. Žalobca predložil súdu listinu vyhotovenú znalcom, ktorého vybral
žalobca, preto takýto dôkaz má v občianskom súdnom konaní charakter listinného dôkazu. Na tieto
skutočnosti poukázali žalovaní vo svojom vyjadrení k znaleckému posudku zo dňa 30. 09. 2010, zároveň
uviedli všetky nedostatky, ktoré znalecký posudok obsahoval. Považujú ho za účelový, neobjektívny a
v skutočnosti hodnotiaci fakty zaujato v prospech jednej zo strán, a to žalobcu. S názorom žalovaných

sa stotožnil aj okresný súd, keď v odôvodnení rozhodnutia uviedol, že znalec sa venoval otázkam
právnym a nie k otázkam skutkovým, k otázkam právnym sa znalec nemal právo vyjadrovať, nebolo
zrejmé, z akých podkladov znalec vychádzal. Prvostupňový súd sa týmto dôkazom zaoberal aj ho
vyhodnotil. Ohľadom pozemkov, ktoré mali byť predmetom trvalého odňatia z poľnohospodárskeho
pôdneho fondu sa prvostupňový súd taktiež vyporiadal, keď skonštatoval, že vychádza z právneho

názoru odvolacieho súdu, pretože nemožno akceptovať námietku, že došlo k vyňatiu nehnuteľností z
pôdneho fondu, nakoľko z rozhodnutia o vyňatí vyplýva, že bol vyňatých 37 ha 71 á 13 m2, pričom
chcela vložka č. XXXX obsahovala 103 ha 25 á 78 . Taktiež nebolo identifikované, o ktoré konkrétne
nehnuteľnosti sa malo jednať, respektíve ktorých 37 ha 71 á 13 m2 aj reálne v prírode bolo vyňatých.

Pokiaľ ide o konkurenciu privatizačných a reštitučných zákonov, žalobca tvrdil, že pred privatizáciou
bol vlastníkom pozemkov Interhotel š. p. Ružomberok, ktorý ich nadobudol Hospodárskou zmluvou
od ONV v likvidácii Banská Bystrica. Žalovaní preukázali, že podľa tejto hospodárskej zmluvy mal byť
zabezpečenýlenprevodsprávyanie prevodvlastníctva,jetedapreukázané,žetátozmluvajeneplatná.
Pokiaľ žalobca tvrdí, že Obec U. A. nadobudla nehnuteľnosti nezákonne, svoje tvrdenie opiera len o

Protokol o prechode vlastníctva veci, majetkových práv a záväzkov zo dňa 18. 06. 1991 ( delimitačný
protokol ), ktorý takúto skutočnosť nedokazuje. Obec U. A. nadobudla nehnuteľnosti podľa zákona č.
138/1991 Zb. o majetku obcí a predtým okresný národný výbor nadobudol vlastnícke právo rozhodnutím
Fin/4 - 1044/69 a jeho dodatkov ku dňu 01. 05. 1991. Súd sa v odôvodnení rozhodnutia stotožnil správnym záverom žalovaných, že Obec U. A. nadobudla vlastníctvo k nehnuteľnostiam ku dňu 01. 05.
01. 1991 a delimitačný protokol mal len deklaratórny význam. Poukázali na § 5 ods. 2 zákon číslo
229/1991 Zb., podľa ktorého povinná osoba je povinná s nehnuteľnosťami až do ich vydania oprávnenej

osobe nakladať so starostlivosťou riadneho hospodára, odo dňa účinnosti tohto zákona nemôže tieto
veci, ich súčasti a príslušenstvo previesť do vlastníctva iného. Také právne úkony sú neplatné. Preto
hospodárska zmluva o prevode správy národného majetku Interhotel, štátny podnik Ružomberok je v
časti prevodu pozemkov absolútne neplatná.

K argumentácii žalobcu, že vlastníctvo nadobudol na základe privatizačnej zmluvy, uviedli, že
privatizačnázmluvanebolauzavretáplatne,nakoľkožalobcovimoholvzniknúťnároknavydaniemajetku
len za splnenia podmienky, že tieto nároky neboli uplatnené v ustanovenej lehote oprávnenými osobami
podľa § 3 ods. 2 zákona č. 92/1991 Zb. K tejto privatizačnej zmluve bol prijatý aj dodatok zo dňa 14.
06. 1996, ktorým bola žalobcovi vrátená suma 1 881 000,--Sk vzhľadom na to, že išlo o majetok, ktorý
Fond národného majetku neplatne vložil do obchodnej spoločnosti Interhotel, š. p., Ružomberok, a ktorý

bol predmetom vydania na základe právoplatných a v reštitučných v rozhodnutí Pozemkového úradu
Banská Bystrica.

Žalobca taktiež nemohol nehnuteľnosti nadobudnúť vydržaním, pretože pozemky nadobudol v roku
1992 a žalobu podal na súd v roku 1993, teda nebol dobromyseľný. Záverom konštatovali, že žalobca

neuniesol dôkazné bremeno ohľadom nadobudnutia vlastníctva k sporným pozemkom a nepodarilo
sa mu poukázať, že pozemky určené v privatizačnej zmluve sú totožné s pozemkami vydanými v
reštitučnom konaní.

Krajský súd, ako súd odvolací, vec preskúmal v rozsahu danom ust. § 212 ods. 1, 2 O. s. p. a bez

zariadenia pojednávania podľa ust. § 214 ods. 2 O. s. p. rozsudok okresného súdu vo veci samej potvrdil
podľa § 219 ods. 1, 2 O. s. p. a výrok o zastavení konania voči žalovanému 1 / zrušil podľa § 221 ods.
1 písm. i) O. s. p.

Preskúmaním veci odvolací súd dospel k záveru, že prvostupňový súd vo výroku vo veci samej

rozhodol správne, odvolací súd sa stotožňuje s jeho odôvodnením, vzhľadom na námietky uvedené v
odvolaní považuje za potrebné doplniť a zdôrazniť skutočnosti, z ktorých pri rozhodovaní vychádzal aj
prvostupňový súd a ktoré odvolací súd v predchádzajúcom zrušujúcom uznesení podrobne rozviedol.

Účastníci už nenamietali okruh účastníkov a prvostupňový súd ho považoval za ustálený. Odvolací súd

však musel zrušiť rozsudok prvostupňového súdu v časti, ktorým zastavil konanie voči žalovanému
1/ Pozemkovému spoločenstvu Bystrá. Odvolací súd už vo svojom uznesení zo dňa 21. apríla 2009,
sp. zn.: 14 Co/296/2008 konštatoval, že prvostupňový súd už voči tomuto subjektu konanie zastavil.
Prvostupňový súd v rozsudku zo dňa 7. apríla 2008, č. k.: 16 C/18/1993 - 582 návrhu vyhovel, konanie
proti Pozemkovému spoločenstvu Bystrá zastavil. Odvolací súd vo veci samej rozsudok okresného

súdu zrušil ako aj výrok o trovách konania. Následne mal prvostupňový súd rozhodnúť, okrem iného, o
trovách žalovaného 1/. V ďalšom konaní bude povinnosťou prvostupňového súdu rozhodnúť aj o trovách
žalovaného 1/.

Prvou z námietok, ktoré žalobca v odvolaní uplatnil, je nedostatočné odôvodnenie rozsudku a

jeho nepreskúmateľnosť. Občiansky súdny poriadok v § 157 ods. 2 O. s. p. obsahuje základné
požiadavkynaodôvodnenierozsudku,pričomokreminéhopovinnosťousúdujestručne,jasneavýstižne
vysvetliť, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými
úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne
posúdil. Povinnosťou súdu je dbať na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé. Z odôvodnenia

rozhodnutia prvostupňového súdu je zrejmé, čoho sa žalobca proti žalovaným domáha a ako sa k
žalobevyjadriližalovaní.Tátozákonnápožiadavkavšakneznamená,žepovinnosťousúdubyboloúplne
odpisovať žalobu, ako aj doslovne odpisovať písomné vyjadrenie žalovaného, či nadväzujúce písomné
repliky. Nie je správne odpisovať to, čo bolo obsiahnuté v dôvodoch skôr vydaného rozsudku alebo
odpisovať prakticky celé zrušujúce rozhodnutie odvolacieho súdu. Takýto rozsudok by bol popisný, a tiež

nepresvedčivý. Prvostupňový súd v dôvodoch svojho rozhodnutia vysvetlil zistený skutkový stav, ktorý
vychádza z právne významných čiastočných skutkových zistení, ktoré vyplývajú z vykonaných dôkazov.
Odvolací súd konštatuje, že výpočet čiastočných skutkových zistení nie je náhodný ani bezbrehý, ale
predstavuje explicitné konkrétne zistenia z príslušných dôkazných prostriedkov, ktoré vytvárajú základpre tvorbu záveru o skutkovom stave veci. Prvostupňový súd v dôvodoch stručne a jasne uviedol, z
ktorých dôkazov vychádzal, a to tých, ktoré majú podstatný význam pre prijaté závery. Z dôvodov je
zrejmé, že prvostupňový súd urobil aj záver o skutkovom stave veci ( tzv. skutková a právna veta). Aj keď

rozhodnutie prvostupňového súdu nie je dokonalé, a to predovšetkým vo vzťahu k potrebe dôraznejšej
argumentácie, odvolací súd nevidel dôvod pre jeho zrušenie, pretože z neho zistil všetky rozhodujúce
skutočnosti potrebné pre posúdenie veci. Stručnosť rozhodnutia je odôvodnená aj s odkazom na
podrobné odôvodnenie zrušujúceho uznesenia odvolacieho súdu, na ktoré v odvolaní poukazuje aj
žalobca.

Právo na spravodlivý proces je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia skutkový stav a po výklade a
použití relevantných právnych noriem rozhodnú tak, že ich skutkové a právne závery nie sú svojvoľné
alebo že boli prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý by poprel zmysel a podstatu práva na
spravodlivý proces. Do práva na spravodlivý proces nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný
súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov ( č. 123/2004, sp. zn.:

IV ÚS 552/2004 z 31. augusta 2004). Odôvodnenia rozhodnutia prvostupňového súdu a odvolacieho
súdu nemožno posudzovať izolovane, pretože prvostupňové a odvolacie konanie z hľadiska predmetu
konania tvoria jeden celok ( II ÚS 78/2005, III ÚS 264/2008, IV ÚS 372/2008 ).

Odvolací súd v súlade s § 219 ods. 2 O. s. p. doplňuje na zdôraznenie správnosti napadnutého

rozhodnutia vo veci samej dôvody, ktoré bližšie rozviedol vo svojom v zrušujúcom uznesení aj vo vzťahu
ku konkrétnym námietkam žalobcu uvedeným v odvolaní.

Žalobca v odvolaní ako ďalší dôvod poukazuje na nulitu správnych aktov. Odvolací súd za stotožňuje s
argumentáciou žalovaných v tomto smere v celom rozsahu. Nedostatok právomoci správneho orgánu

sa považuje za jeden z dôvodov, ktorý má za následok nulitu správneho aktu. Nulitný právny akt
je rozhodnutím, ktorý vydal správny orgán, ktorý na to nebol vôbec vecne príslušný. Aj keď náš
právny poriadok nulitu správneho aktu a jeho dôvody priamo neupravuje, je však potrebné vychádzať
z existujúcej judikatúry. Tá spája nulitu správneho aktu spravidla v dôsledku nedostatku právneho
základu, nedostatku právomoci, vád príslušnosti, absolútneho nedostatku formy, absolútneho omylu

v osobe adresáta, neexistencie skutkového základu a pod.. Podľa platnej právnej úpravy v zmysle
§ 250j ods. 3 O. s .p. dôvodom pre zrušenie napadnutého rozhodnutia správneho orgánu je prípad,
keď vo veci rozhodol správny orgán bez oprávnenia. Takéto rozhodnutie možno v súlade s hore
uvedeným vymedzením považovať za nulitný správny akt. V tomto prípade súd po zrušení napadnutého
rozhodnutia konanie pred správnym orgánom zastaví pre nedostatok právomoci. Povinnosť súdu

zaoberať sa nulitou správneho rozhodnutia z úradnej povinnosti nie je prelomením dispozičnej zásady,
ktorou je správne súdnictvo ovládané, ale jej logickým vyústením. Na týchto záveroch nič nemení to,
že zákonodarca nulitu aktu vyslovene neupravil. Ak súd zrušuje napadnuté rozhodnutie po zistení, že
ide o rozhodnutie nulitné, nezaoberá sa prípadnými ďalšími námietkami žaloby, lebo zákonnosť možno
skúmať len z aktu, ktorý existuje.

Odvolací súd preto zdôrazňuje, že reštitučné rozhodnutia vydané Pozemkovým úradom v Banskej
Bystrici boli preskúmané súdom v správnom súdnictve, pre túto vadu neboli zrušené, preto ich nemožno
považovať za nulitné. Súd v tomto konaní preto nemôže preskúmavať rozhodnutie, reparovať ho,
nakoľko toto je právoplatné. Odvolací súd sa stotožňuje s argumentom žalovaných, že dané rozhodnutia

nemožno donekonečna skúmať, pretože by to zásadným spôsobom narušilo právnu istotu adresátov
tohto právneho aktu. Prvostupňový súd v odôvodnení svojho rozhodnutia konštatuje, že vykonal dôkaz
rozhodnutím Krajského súdu v Banskej Bystrici, sp. zn.: 23 S/201/2004, výkazom plôch ako aj
listinným dôkazom označeným ako znalecký posudok - znázornením parciel, ktoré získalo Pozemkové
spoločenstvo Bystrá reštitúciou. Je nepochybné, že Pozemkový úrad v Banskej Bystrici rozhodol o

vlastníctve v reštitučnom konaní podľa § 9 zákona č. 229/1991 Zb. ako orgán, ktorý mal na to dostatok
právomoci, pričom jeho rozhodnutie č. 206/1996 zo dňa 06. 02. 1996 sa stalo právoplatným dňom 26.
04. 1996, a rozhodnutie zo dňa 23. 05. 1996 č. 868/1996 nadobudlo právoplatnosť dňom 22. 10. 1996.

Na základe rozhodnutia zo dňa 06.02.1996 žalovaní reštituenti nadobudli vlastnícke právo k

nehnuteľnostiam nachádzajúcim sa v kat. úz. U. A. zapísaným na LV č. XXX, a to k parcelám KN č.
XXXX/X - ostatné plochy o výmere 126.684 m2, KN č. XXXX/X - ostatné plochy o výmere 27.462 m2,
KN č. XXXX/XX - ostatné plochy o výmere 1.641 m2 a KN č. XXXX/X - ostatné plochy o výmere 148.164
m2 v celosti.Na základe rozhodnutia č. 868/96 zo dňa 23.05.1996 nadobudli vlastnícke právo k nehnuteľnostiam
nachádzajúcim sa v kat. úz. U. A. zapísaným na LV č. XXX, a to k parcelám č. KN XXXX/X - ostatná

plocha o výmere 90 m2, KN XXXX - ostatná plocha o výmere 10.005 m2, KN XXXX/X - ostatná plocha
o výmere 103.554 m2 a KN č. XXXX/XX - ostatná plocha o výmere 203 m2. Tieto rozhodnutia štátneho
orgánu - pozemkového úradu sú podľa § 34 a nasl. zákona č. 162/1995 Z. z. zapísané záznamom do
katastra nehnuteľností.

Zmyslom reštitučných zákonov bolo zmierniť následky niektorých majetkových krívd, ku ktorým došlo
v rozhodnom období. Na majetok, ktorý bol predmetom reštitúcie, sa nevzťahovali privatizačnej
zákony. Privatizovaný mohol byť len taký majetok, pokiaľ nebol riadne uplatnený nárok na vydanie. Je
nepochybné, že tento nárok bol riadne uplatnený a bolo mu vyhovené, teda žalovaným reštituentom
bol prinavrátený majetok v riadnom zákonom dovolenom procese. Treba prihliadnuť na to, že výklad
reštitučných právnych noriem nemá byť dogmatický, má ísť o výklad v prospech reštituentov ako osôb

v minulosti poškodených, ako to žalovaní uvádzajú vo svojom vyjadrení, pričom tieto závery vyplývajú
aj z rozhodnutí Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn.: 6 Sžo/345/2009, 1 Sžo-KS 168/2004.

Z vykonaného dokazovania ako aj z obsahu spisu vyplýva, že nehnuteľnosti, ktoré patrili právnym
predchodcom žalovaných a ktorí boli združení v Pasienkovom spoločenstve Bystrá, prešli v zmysle

zákona č. 81/1949 Zb. o úprave právnych pomerov pasienkového majetku bývalých urbárnikov,
komposesorátov a podobných právnych útvarov do JRD Bystrá, ktoré následne bolo ponechané v kľude,
jeho činnosť nebola obnovená, preto v súlade so zákonom došlo k likvidácii jeho majetku a tento prešiel
na štát práve rozhodnutím ONV zo dňa 28.11.1968 a následne v súlade so zákonom o majetku obcí na
Obec U. A.. Treba zdôrazniť, že JRD Brezno s nestalo právnym nástupcom JRD Bystrá

Odvolací súd poukazuje na zmluvu zo dňa 23. 12. 1959 predovšetkým z dôvodu jej neurčitosti a
nepresnosti práve vo vzťahu k ďalším krokom žalovaných vo vzťahu k reštitúcii. Touto zmluvou
previedol MNV v Bystrej, v zastúpení odpredávateľa JRD Bystrá, resp. Pasienkový výbor v Bystrej
nehnuteľnosti na kupujúceho TURISTA, podnik cestovného ruchu, podnikové riaditeľstvo Bratislava
(právny predchodca Interhotelov š. p. Ružomberok). Predmetom zmluvy boli nehnuteľnosti zapísané

v pozemno-knižnej vložke č.XXXX pod r. č.1-30, pričom z celkovej výmery 103 ha 25 a 78 m2 bolo
odkúpených 17 ha. Zmluva bola schválená Povereníctvom obchodu v Bratislave a bol daný súhlas k
prevodu aj odborom poľnohospodárstva Rady ONV v Brezne.

Nie je sporné, že došlo k odpredaju 17 ha pozemku, avšak zo zmluvy nemožno zistiť, konkrétne o ktoré

pozemky išlo, pretože vložka č. XXXX obsahovala výmeru 103 ha 25 a 78 m2. Podľa § 32 vtedy platného
Stredného občianskeho zákonníka prejav, ktorý ne je zrozumiteľný, je neplatný. Takto uzavretá zmluva
bola neurčitá, a preto nemôže byť platná. Naviac, pozemky prešli z JRD Bystrá, ktoré bolo ponechané
v kľude, podľa uznesenia vlády č. 1219/1955 následne na štát. V čase uzavretia tejto zmluvy nemohlo
MNV v Bystrej v zastúpení odpredávateľa JRD Bystrá pozemky platne odpredať. Tento právny úkon

je potrebné vykladať v súvislosti s danou dobou, kedy došlo k potlačeniu vlastníckeho práva, potom
nebolo vtedy rozhodujúce ani to, ktorých 17 ha malo prejsť na štát, pretože v konečnom dôsledku na štát
prechádzali všetky poľnohospodárske pozemky, preto sa nepovažovalo zrejme za potrebné vynakladať
ďalšie finančné prostriedky v súvislosti s vyhotovením geometrického plánu. Ani tento „kolektívny"
prístup však nič nemení na tom, že bol porušený zákon, ktorý mal za následok neplatnosť danej zmluvy.

Nakoniec, neplatnosť ani nikto nenamietal, keďže nemal kto.

V tejto súvislosti treba logicky vykladať aj rozhodnutie ONV zo dňa 28. 11. 1968, z ktorého vyplýva, že
do vlastníctva štátu prešli všetky nehnuteľnosti zapísané vo vložke č. XXXX. Ak teda vyššie uvedená
zmluva bola neurčitá a teda neplatná, na základe toho mohol s nehnuteľnosťami nakladať len ONV,

finančný odbor, ktorý nehnuteľnosti mal v správe a tento ich mohol prenechať do trvalého užívania, a to
aj pozemky prevedené neplatne zmluvou zo dňa 23. 12. 1959.

Krajský súd ešte pri rozhodovaní v roku 1994 vykonal dôkaz na takéto nakladanie, z ktorého vyplynulo,
že ONV nevykonal žiadny úkon, na základe ktorého by nehnuteľnosti prešli do vlastníctva inej

organizácie, resp. správy. Nevyplynulo teda, že by Interhotely sa stali správcom týchto nehnuteľností.
Potom aj hospodárska zmluva zo dňa 13. 09. 1977, ktorou previedlo JRD v Brezne, ako právny nástupca
zrušeného JRD v Bystrej, Interhotelom Ružomberok pozemky, vedené v pozemno-knižnej zápisnici
č.XXXX, kat. úz. U. Lehota o výmere 20 ha 35 a 36 m2 , nemôže byť platná z rovnakého dôvodu, okreminého aj pre to, že nie je pravdou, že JRD Brezno sa stalo nástupníckou organizáciou po JRD Bystrá,
ktoré zaniklo likvidáciou bez právneho nástupcu. Túto zmluvu teda uzavrela neoprávnená osoba.

V konaní bolo preukázané, že zo strany ONV, finančný odbor nedošlo v ďalšom období k zrealizovaniu
ďalšieho prevodu takto nadobudnutých nehnuteľností do vlastníctva JRD v Brezne, resp. JRD Mýto
pod Ďumbierom. Práve naopak, ONV, finančný odbor listom zo dňa 08.05.1969 vyrozumel JRD Mýto
pod Ďumbierom, ktoré sa domáhalo týchto nehnuteľností titulom zlúčenia s JRD Bystrá, že parcely
pozemnoknižnej vložky č.XXXX, kat. úz. U. A., ktorých vlastníkom bolo JRD Bystrá a ktoré prešli na štát,

sa neprideľujú do vlastníctva JRD Mýto pod Ďumbierom, lebo nedošlo k jeho zlúčeniu s JRD Bystrá, ale
uvedené družstvo bolo zlikvidované a majetkovoprávne usporiadané v prospech štátu.

To potvrdzuje aj list ONV, finančný odbor zo dňa 05.05.1969, z ktorého vyplýva, že JRD Mýto pod
Ďumbierom neskôr žiadalo už len pridelenie pozemkov po bývalom JRD Bystrá do trvalého bezplatného
užívania.

Z rozhodnutia ONV, odbor poľnohospodárstva, lesného a vodného hospodárstva v Banskej Bystrici zo
dňa 05.04.1973 o vyňatí pôdy z poľnohospodárskeho pôdneho fondu opätovne vyplýva, že odnímané
pozemky a nehnuteľnosti po bývalom JRD Bystrá boli len v užívaní JRD Mýto pod Ďumbierom. Treba
zdôrazniť, že aj keď došlo k vyňatiu pôdy z poľnohospodárskeho pôdneho fondu, nebolo zrozumiteľne a

konkrétneurčené,ktorékonkrétnepozemkymalibyťvyňaté.Určenierozsahuvaduneurčitostinezhojuje,
pretože malo byť vydaných 37 ha 71 á 13 m2, avšak celá vložka mala výmeru 103 ha 25 á 78 m2.
Aj pokiaľ by došlo k vyňatiu týchto pozemkov, toto by nemalo dopad na priznanie vlastníckeho práva
reštituentom práve s prihliadnutím na neurčitosť tohto úkonu.

To, že štát zostal vlastníkom sporných pozemkov a žiaden prevod ich vlastníctva na JRD v Brezne nebol
zrealizovaný, potvrdzuje aj list Okresného úradu v Banskej Bystrici č. 93/00960 zo dňa 18. 11. 1993,
ktorým na dopyt Krajského súdu v Banskej Bystrici potvrdil, že nehnuteľnosti po bývalom JRD Bystrá
prešli na štát, pričom JRD v Brezne bol len ich trvalým užívateľom. Ďalej uviedol, že hospodársku
zmluvu s Interhotelmi Ružomberok mohol uzavrieť len ONV, finančný odbor ako v tom čase oprávnený

správca štátneho majetku. Zároveň potvrdil, že v spisoch sa nenachádza žiadny doklad o prípadnom
prevodenehnuteľnostízoštátnehododružstevnéhovlastníctva.Namietalizáver,žebybolopreukázané,
že vlastníkom nehnuteľností sa stal Interhotel Ružomberok. Nehnuteľnosti zostali vo vlastníctve štátu,
naposledy v správe ONV, finančný odbor v Banskej Bystrici a tieto zo zákona prešli do vlastníctva Obce
U. A. podľa § 2 zákona č. 138/1991 Zb. o majetku obcí, o čom svedčí aj delimitačný protokol vystavený

likvidátorom bývalého ONV v Banskej Bystrici.
Z hľadiska reštitučných nárokov tu nie je podstatné, aký osud tieto nehnuteľnosti v medziobdobí mali,
ale to, že pôvodní spoluvlastníci členovia Pasienkového spoločenstva v Bystrej stratili týmto spôsobom
svoje vlastnícke práva a tieto v zmysle reštitučného zákona sa prinavracajú bez ohľadu na to, či tieto
boli v užívaní JRD Bystrá a ako sa s nimi nakladalo. Ak boli totiž splnené podmienky pre vydanie

nehnuteľností, povinnou osobou v zmysle § 5 zák. č. 229/1991 Zb. bol štát alebo právnické osoby,
ktoré ku dňu účinnosti tohto zákona nehnuteľnosť držali s výnimkou v zmysle písm. a/ podnikov so
zahraničnou majetkovou účasťou a obchodných spoločností, ktorých spoločníkmi alebo účastníkmi sú
výhradne fyzické osoby, pričom výnimka neplatí, ak ide o veci nadobudnuté od právnických osôb po
01. 10. 1990.

Podľa ods. 2 vo vtedy platnom znení osobou, ktorá nehnuteľnosť podľa ods. 1 drží, sa rozumie právnická
osoba, ktorá mala ku dňu účinnosti tohto zákona nehnuteľnosti vo vlastníctve Českej a Slovenskej
Federatívnej Republiky, Českej republiky alebo Slovenskej republiky právo hospodárenia alebo právo
trvalého užívania.

Teda povinnou osobou v danom prípade bola tá osoba, ktorá ku dňu 24.06.1991 nehnuteľnosť držala. Je
nepochybné,žežalobcanebolvtomtočasedržiteľomtejtonehnuteľnosti,pretorozhodnouskutočnosťou
je, kto ku dňu 24.06.1991 nehnuteľnosť držal, to znamená, kto mal právo hospodárenia alebo právo
trvalého užívania sporných nehnuteľností. Takouto osobou mohla byť buď Obec U. A. alebo iná osoba,

napr. aj Interhotely Ružomberok, ktoré zrejme tento majetok dali do privatizácie.

V zmysle § 5 ods.3 zákona č. 229/1991 (vo vtom čase účinnom znení) povinná osoba je povinná s
nehnuteľnosťami až do ich vydania oprávnenej osobe nakladať so starostlivosťou riadneho hospodára,odo dňa účinnosti tohto zákona nemôže tieto veci, ich súčasti a príslušenstvo previesť do vlastníctva
iného. Také právne úkony sú neplatné.

V zmysle citovaných ustanovení kúpna zmluva, ktorou bol prevedený majetok na Interhotely
Ružomberok zmluvou č. 140/1991 v rozsahu uplatneného reštitučného nároku, je preto neplatná.

Citované ustanovenie upravuje zákaz prevodu nehnuteľností, ku ktorým môže byť uplatnené právo na
vydanie. Táto povinnosť sa týka jednak nehnuteľností vo vlastníctve štátu, JRD. Vzhľadom na tento

blokačný paragraf nemohlo dôjsť k predaju majetku v rámci privatizácie podľa § 14 ods.1 zákona č.
92/1991 Zb..

Z dokazovania nebolo bez pochýb zistené, že by predmetom privatizácie boli aj sporné pozemky, ku
ktorým uplatňuje žalobca svoje vlastnícke právo. Súd musel prihliadnuť aj na námietku žalovaných,
že nehnuteľnosti, ktoré mali byť privatizované a mali by byť zapísané vo vlastníctve Fondu národného

majetku SR, boli v čase privatizácie zapísané na Obec U. A. na LV č. XXX. Aj táto skutočnosť
spochybňuje rozsah privatizovaného majetku. Na druhej strane to neznamená, že žalobca nemohol
sprivatizovať časť niektorých pozemkov patriacich k privatizovanému podniku. Nepochybne možno
vysloviť záver, že žalobca nemohol sprivatizovať nehnuteľnosti, vlastníctvo ktorých bolo prinavrátené
rozhodnutím pozemkových úradov reštituentom.

Odvolací súd na okraj dopĺňa, že podľa § 42a ods. 2 zákona č. 330/1991 Zb. do vydania nehnuteľností
podľa ods. 1 bol doterajší vlastník povinný s týmito nehnuteľnosťami nakladať podľa osobitného predpisu
(§ 5 ods.3 zákona č. 229/1991). Ak oprávnená osoba nepredloží dôkazy podľa ods. 1, alebo ak sa
nehnuteľnosti nevydajú z iného dôvodu, doterajšie vlastnícke právo zostáva zachované.

Pokiaľ ide o námietku žalobcu, že Obec U. A. nadobudla nehnuteľnosť nezákonne, odvolací súd je toho
názoru,žeobecnadobudlavlastníctvoknehnuteľnostiamkudňu01.05.1991vsúladesozákonomčíslo
138/1991 Zb. o majetku obci, keď predtým nehnuteľnosti prešli do vlastníctva štátu za klade rozhodnutia
ONV, finančný odbor, v Banskej Bystrici zo dňa 28. 11. 1968, č. Fink/4 - 1404/68. Odvolací súd sa

stotožňuje s argumentom žalovaných, že delimitačný protokol mal len deklaratórny význam. Citovaný
zákon upravil, ktoré veci z vlastníctva štátu prejdú do vlastníctva obcí. Podľa § 14 boli odovzdávajúce
a nadobúdajúce právnické osoby povinné vyhotoviť písomné protokoly. V zmysle § 2 ods. 7 veci a
majetkové práva podľa odsekov 1, 2 a 5 nadobudla obec dňom účinnosti tohto zákona, teda nie na
základe delimitačného protokolu.

O správnosti týchto záverov svedčí prijatý Dodatok zo dňa 14. 06. 1996, ktorým v súlade so zákonom
bola žalobcovi vrátená čiastkam 1 881 000 Sk práve z dôvodu, že išlo o majetok, ktorý Fond
národného majetku vložil do spoločnosti Interhotel, š. p., Ružomberok, pričom tento bol predmetom
reštitučného konania ako aj rozhodnutia Pozemkového úradu Banská Bystrica. Odvolací súd nepopiera,

že reštitúcii nepodliehali pozemky zastavané, o čom svedčí to, že žalovaným reštituentom neboli
pozemky vydané v pôvodnom rozsahu práve z týchto dôvodov. Žalobca však nemohol nadobudnúť
nehnuteľnosti, ktoré boli predmetom reštitúcie. Pokiaľ žalobca v odvolaní tvrdí, že pozemky, ktoré sú
predmetom tohto súdneho konania, boli vydané v reštitučnom konaní, pričom ide o pozemky, ktoré
nadobudol v privatizácii, odvolací súd toto tvrdenie nemohol akceptovať, pretože nebolo možné určiť

vlastníctvo žalobcovi k nehnuteľnostiam, ktoré boli predmetom riadne uplatneného reštitučného nároku,
ktorému bolo vyhovené. Pokiaľ žalobca namieta, že pred privatizáciou tieto pozemky boli prevádzané
hospodárskou zmluvou zo dňa 30. júla 1991 od likvidátora okresného národného výboru na Interhotely
Ružomberok a tieto pozemky, ktoré sú predmetom tohto konania, boli vyňaté z poľnohospodárskeho
pôdneho fondu na základe rozhodnutia PLVH 293/73-Cha, odvolací súd v zhode s prvostupňovým

súdom nemohol túto námietku akceptovať, pretože, ako to vyššie odvolací súd vysvetlil, nedošlo
k vyňatiu z poľnohospodárskeho pôdneho fondu pozemkov tak, aby ich bolo možné konkrétne a
nezameniteľne špecifikovať, toto vyňatie nebolo určité. Ak žalobca tvrdí, že boli reštituované pozemky,
ktoré nemali byť vydané, vzhľadom na vyššie uvedené odvolací súd musí rešpektovať právoplatné
rozhodnutia pozemkového úradu. Žalobca jednoznačne nepreukázal, ktoré pozemky boli alebo mali

byť vyňaté z poľnohospodárskeho pôdneho fondu, alebo ako boli v tom čase zamerané. Žalobca
predložil súdu znalecký posudok, ktorý však prvostupňový súd správne vyhodnotil ako listinný dôkaz a
vzhľadom na vznesené námietky žalovanými nemohol z neho vychádzať, pretože znalec za venoval aj
otázkam právnym, žalovaní nemohli znalcovi klásť otázky, pričom posudok bol vypracovaný na základeobjednávky žalobcu. Pokiaľ ide o rozsah reštitúcie, v reštitučnom konaní bolo vypracované geometrické
zameranie nehnuteľností, pričom bolo konštatované, že nemohli byť vydané tie nehnuteľnosti, ktoré
podľa zákona vydané ani nemohli byť, napríklad pre zastavenie.

Záverom odvolací súd zotrváva na skôr vyslovenom názore, že v konkurencii privatizačných a
reštitučných zákonov, pokiaľ by takáto situácia nastala, považuje za spravodlivé, aby bolo prihliadnuté
na silu vlastníckeho práva, jeho porušenie, preto by nebolo spravodlivé, aby krivda na pôvodných
vlastníkoch sa opakovala, a to aj s prihliadnutím na ustanovenie čl. 20 ods. 1 Ústavy SR, podľa ktorého

každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a
ochranu. Majetok nadobudnutý v rozpore s právnym poriadkom ochranu nepožíva.

O veci senát odvolacieho súdu rozhodol pomerom hlasov členov senátu 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.