Uznesenie ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa pondelok 4. december 2023

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 8To/36/2023

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8123010041
Dátum vydania rozhodnutia: 05. 12. 2023

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Marián Sninský
ECLI: ECLI:SK:KSPO:2023:8123010041.2

Uznesenie

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Mariána Sninského a sudcov JUDr.
Lucie Bašistovej a JUDr. Moniky Halkociovej, na verejnom zasadnutí konanom dňa 05.12.2023 v trestnej
veci proti obžalovanému A. B. C. pre zločin krádeže podľa § 212 ods. 1, ods. 2 písm. a/, ods. 3 písm.
f/ Trestného zákona a iné, o odvolaní obžalovaného proti rozsudku Okresného súdu Prešov sp. zn.
4T/1/2023 zo dňa 01.06.2023, takto

r o z h o d o l :

Podľa § 319 Trestného poriadku odvolanie obžalovaného A. B. C. z a m i e t a .

o d ô v o d n e n i e :

Rozsudkom Okresného súdu Prešov sp.zn. 4T/1/2023 zo dňa 01.06.2023 bol obžalovaný A. B. C., nar.
XX.XX.XXXX v D., trvale bytom D., E. B. A. F. XXXX/XX, adresa na doručovanie C., E. G. F. XX, uznaný
vinným zo zločinu krádeže podľa § 212 ods. 1, ods. 2 písm. a/, ods. 3 písm. f/ Trestného zákona s
poukazom na § 139 ods. 1 písm. c/ Trestného zákona na tom skutkovom základe, že

- v presne nezistenom čase v období od 22. 03. 2019 do 24. 04. 2019 v Prešove, na ul. H., z bytu svojich
starých rodičov D. a B. C., bez použitia násilia odcudzil zo skrine v obývacej izbe tam voľne položené
peniaze vo výške 7.300,- eur.

Zatomuboluloženýpodľa§212ods.3Trestnéhozákonazapoužitia§38ods.2Trestnéhozákona trest

odňatia slobody v trvaní 3 (troch) rokov. Podľa § 51 ods. 1 Trestného zákona za podmienok uvedených
v § 49 ods. 1 písm. a/ Trestného zákona výkon trestu mu bol podmienečne odložený a zároveň mu bol
uložený probačný dohľad nad správaním obžalovaného v skúšobnej dobe. Podľa § 51 ods. 2 Trestného
zákona obžalovanému bola ustanovená skúšobná doba na 2 (dva) roky. Podľa § 51 ods. 4 písm. e/
Trestného zákona súd bola obžalovanému uložená povinnosť spočívajúca v príkaze zaplatiť v skúšobnej
dobe poškodenému B. C., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom B., H. X, škodu vo výške 5.800,- eur. Podľa

§ 287 ods. 1 Trestného poriadku súd uložil obžalovanému povinnosť nahradiť poškodenému B. C., nar.
XX.XX.XXXX, trvale bytom B., H. X, škodu vo výške 5.800,- eur.

Proti tomuto rozsudku, ihneď po jeho vyhlásení, podal obžalovaný odvolanie, ktoré následne písomne
prostredníctvom svojho obhajcu odôvodnil. Podľa názoru obžalovaného prvostupňový súd nesprávne a
neúplne zistil skutkový stav, nevysporiadal sa so všetkými okolnosťami významnými pre rozhodnutie a

rozsudokporušiacprávaobhajobyodôvodnilrozhodujúcimdôkazom,vykonanýmvrozporesozákonom,
pričom v odôvodnení rozhodnutia vyhodnotil dôkazy jednostranne, aj rozporuplne a nelogicky, výlučne
v neprospech obžalovaného, nezaoberajúc sa riadne dôkazmi svedčiacimi v prospech obžalovaného.
Vytýkal okresnému súdu, že rozhodnutie o jeho vine oprel o prečítanú výpoveď poškodenej D. C. z
prípravného konania, o výpoveď poškodeného B. C. a svedkyne I. I. a o listinné dôkazy, výpisy z
účtov obžalovaného a správu Slovenskej sporiteľne a.s., pričom vo vzťahu k procesnej použiteľnosti

a zákonnej prípustnosti čítania výpovede poškodenej D. C. z prípravného konania, uskutočnenej v
štádiu trestného konania pred vznesením obvinenia, súd poukazoval na ustálenú judikatúru v podobestanoviska Trestnoprávneho kolégia Najvyššieho súdu SR sp. zn. Tpj 63/2009 zo 7.12.2009, či nález
Ústavného súdu SR sp. zn. I ÚS 140/04 o neprípustnosti použitia dôkazu, výpovede svedka, ktorý
nebol vykonaný kontradiktórnym spôsobom, za možnej účasti obvineného, resp. obhajcu, čo znamená

upretie práv obhajoby, ak má vykonanie takého dôkazu za následok, že vina obžalovaného bola uznaná
výlučne,alebovrozhodujúcejmiereatvrdil,žeuznanievinyobžalovanéhoniejevýlučnezaloženéibana
základe výpovede poškodenej D. C., ale že táto výpoveď je v celom rozsahu potvrdzovaná výpoveďou
poškodeného B. C., výpoveďou svedkyne I. I. a tiež aj listinnými dôkazmi, výpismi z účtov a správou z
banky. V rámci vlastného hodnotenia vykonaných dôkazov sa odvolateľ so zisteniami okresného súdu

nestotožnil. Uviedol, že s konštatovaním súdu, že vina obžalovaného nebola založená len na výpovedi
poškodenej D. C., ale aj na ďalších konkretizovaných dôkazoch, nesúhlasil dodajúc, že bez výpovede
menovanej by neexistoval žiaden dôkaz svedčiaci v neprospech obžalovaného. Poškodený B. C. v
prvotnej výpovedi uviedol že o zmiznutí peňazí vie len sprostredkovane od manželky a svedkyňa I. I.
vie o údajnej krádeži tiež len sprostredkovane od svojej matky poškodenej D. C.. Opakované výpovede
tak poškodeného B. C., ako aj svedkyne I. I. sa obsahovo nezhodujú a postupne sú doplňované o nové

vyjadrenia smerujúce k označeniu a usvedčeniu obžalovaného ako páchateľa krádeže peňazí. Iný, ani
nepriamy dôkaz usvedčujúci obžalovaného, neexistuje. Výpisy z účtov a správa z banky v žiadnom
smere obžalovaného neusvedčujú. Odvolaním napadnutý rozsudok je založený práve na rozhodujúcej
výpovedi poškodenej D. C., vykonanej však pred vznesením obvinenia, nekontradiktórnym spôsobom,
bez možnosti uplatnenia práv obhajoby. Súd prvého stupňa v rozsudku v neprospech obžalovaného

uvádza skreslené a nepravdivé výpovede poškodeného B. C. a svedkyne I. I.. Odhliadnuc od toho,
že v dotknutej veci neexistuje jediný priamy a v súlade so zákonom vykonaný dôkaz svedčiaci o tom,
že dotknuté peniaze a v uvádzanej sume vôbec existovali, nebol, podľa obžalovaného, v priebehu
trestného konania produkovaný žiaden priamy dôkaz usvedčujúci z krádeže peňazí obžalovaného a
záver o jeho vine je tak založený len na vyvrátiteľnej hypotéze, že peniaze nemohol z bytu poškodených

odcudziť nikto iný, ako obvinený. Súd sa podľa obžalovaného nevysporiadal v dostatočnej miere so
skutočnosťou, že v čase zistenia údajného zmiznutia peňazí a telefonátu poškodenej bol obžalovaný
v Nemecku v prítomnosti svojej matky, svedkyne J. C., ktorá túto skutočnosť potvrdila. Nevysporiadal
sa tiež s vyjadrením obžalovaného, že v byte poškodených posledný krát prespal ešte počas jeho
štúdia na vysokej škole, ktoré skončil v roku 2012, alebo 2013. Tvrdenie poškodených o tom, že mal

v ich byte prenocovať dňa 10.04.2019, nebolo podľa obžalovaného žiadnym dôkazom objektivizované
a verifikované. Odvolateľ potom vytýkal hodnotenie dôkazov zo strany okresného súdu, že z vyššie
uvedených dôkazov súd vyhodnotil, že hoci neexistuje priamy svedok toho, že obžalovaný peniaze
vzal, starí rodičia obžalovaného zhodne potvrdili, že peniaze boli uložené v papierovej obálke spolu s
papierom, na ktorom bolo napísané komu a akú sumu požičali a táto obálka bola v ďalšej plastovej

obálke umiestnenej v skrini pod bielizňou. Poškodený B. C., starý otec obžalovaného, pri svojej prvotnej
výpovedi dňa 29.12.2021, kedy je pamäťová stopa svedka najčerstvejšia a svedok si logicky pamätá
najviac, uviedol, že vedel o tom, že jeho manželka odkladala peniaze do obálky, ktorá mala položenú
v skrinke medzi prádlom, no to, že tam bolo 7.300,- eur, sa dozvedel len od nej. Peniaze nikdy
neprepočítaval, nevie ani, kedy presne tie peniaze s obálkou zmizli a je podľa obžalovaného zrejmé, že o

žiadnych konkrétnostiach súvisiacich s údajným zmiznutím peňazí sám nevedel a všetky informácie má
len sprostredkované prostredníctvom manželky, poškodenej D. C.. Všetky ďalšie „novoobjavujúce sa“
tvrdenia a informácie poškodeného B. C. v jeho časovo nasledujúcich výpovediach považuje obžalovaný
už len za účelové prispôsobovanie jeho výpovedí informáciám získaným postupne a sprostredkovane
nielen od jeho manželky, ale účelovo aj z výpovedí obvineného v prípravnom konaní od, vo veci

konajúceho vyšetrovateľa PZ, mjr. A. K. G. a jeho nadriadeného, D. D. B. L., kamaráta poškodeného,
ktorý pôsobil 30 rokov ako policajt v Prešove. Odvolateľ uvádzal, že poškodený B. C. sa vyhrážal
trestným stíhaním prostredníctvom jeho známeho policajta L., čo uviedol vo výpovedi obžalovaný, ale
aj jeho rodičia a nejde teda o skutočnosti, ktoré by poškodený B. C., ako svedok, sám vnímal, mohol
si ich zapamätať a následne reprodukovať. Z výpovede poškodeného nevyplýva, že by prehľadával

byt, naopak vyplýva že nevie, kedy mala byť obálka naposledy na miesto uložená, ani kedy mali
peniaze zmiznúť a informovala ho o tom len manželka. Rovnako ani z výpovede svedkyne I. I., podľa
obžalovaného nevyplýva konkrétna suma, ktorá mala byť údajne v byte poškodených uložená, svedkyňa
ani nevedela, že by si rodičia v byte odkladali peniaze. V rozpore s výpoveďou poškodenej D. C.
svedkyňa uviedla, že pred Veľkou nocou 2019 jej telefonovala matka, že jej zmizli peniaze. Vtedy bola

v Nemecku a asi mesiac po telefonáte s matkou prehľadali byt. Všetky ostatné informácie súvisiace s
vecou už mala len sprostredkovane. Nie je teda podľa obžalovaného pravdou, aby okrem (procesné
nepoužiteľnej) výpovede poškodenej D. C. existoval akýkoľvek dôkaz o tom, či a koľko peňazí, ktoré mali
byť odcudzené, sa v byte malo nachádzať. Na základe takejto dôkaznej situácie tak nebolo možné aniobjektivizovať výšku eventuálnej škody, ako jedného zo základných znakov skutkovej podstaty trestného
činu krádeže. Ďalej namietal, že by obaja poškodení zhodne uviedli, že poškodená D. C. telefonicky
kontaktovala svoju nevestu, kde uviedla, že peniaze mal vziať obžalovaný, keďže v prvotnej výpovedi

to poškodený B. C. neuvádzal. V rozsudku je ďalej zavádzajúcim spôsobom a vytrhnutím z kontextu
konštatované, že obžalovaný nepoprel telefonát starej mamy, ale s tým, že táto len uviedla, že zmizli
peniaze, načo odpovedal, že s tým nič nemá. Asi po 30 minútach volala stará mama jeho matke J. C. s
tým,žehovorilasoI.I.apeniazesanašli.Pritomobžalovanýodzačiatkukonzistentnetvrdí,žepotom,čo
mu babka telefonicky s plačom oznámila zmiznutie peňazí, povedal jej, nech okamžite volá políciu, lebo

on je v Nemecku a nemá jej ako pomôcť. O podozrení, že peniaze ukradol obžalovaný, mala poškodená
povedať aj svojej dcére I. I., ktorá vypovedala opakovane a nekonzistentne, že jej mama hneď volala,
že zmizli peniaze a že mala už vtedy podozrenie, že to bol obžalovaný, ktorý v tom čase bol jediný v ich
byte a častejšie u nich prespával. Podľa súdu tak svedkyňa I. mala vypovedať zhodne s poškodenými o
tom, čo sa dialo po tom, čo zmizli peniaze. Tu obžalovaný poukazuje na to, že svedkyňa I. sa o všetkom
dozvedela len sprostredkovane od rodičov a jej meniace sa výpovede tak nemajú relevantnú informačnú

hodnotu. Namietal, že súd uvádza, že časové údaje svedkyne I. nie sú zhodné s údajmi uvádzanými
poškodenými a napokon ani ďalšími svedkami a samotným obžalovaným, ale znižujúc význam týchto
údajov vyhodnocuje, že to samo o sebe vzhľadom na čas, ktorý uplynul od skutku, neznamená, že
svedkyňa I. vypovedala nepravdivo, pričom o telefonáte D. C. do Nemecka zase zhodne tak, ako ho
prezentoval obžalovaný, vypovedali aj jeho rodičia J. C. a B. C. a súd tu akoby nepovšimnuté ponechal

výpovede svedkov, rodičov obžalovaného a zároveň syna a nevesty poškodených, svedkov B. C. a J. C..
Svedkyňa J. C. pritom podrobne a v súlade s výpoveďou obžalovaného B. C. popísala obsah telefonátu
medzi poškodenou D. C. a obžalovaným a následne medzi poškodenou a ňou samotnou s podstatným
obsahom, že peniaze sa po kontakte so I. I. našli. Uvedené je v súlade aj s výpoveďou svedka B. C.,
ktorý sa to dozvedel od manželky. Z obsahu rozsudku nebolo zrejmé, prečo sú výpovede obžalovaného

a svedkyne J. C., ktorí sa mali priamo podieľať na telefonáte s poškodenou D. C. a svedka B. C.,
nepravdivé a naopak, prečo sú za pravdivé považované výpovede poškodenej D. C. v spojitosti s časovo
nesúladnou postupne sa doplňovanou výpoveďou svedkyne I. I. nezhodujúcou sa s jej výpoveďou v
prípravnom konaní a tiež postupne neodôvodnene doplňovanou výpoveďou poškodeného B. C.. Ďalej
obžalovaný namietal, že súd tiež pri konštatovaní viny poukázal na to, že obžalovaný poškodeným zaslal

dve bankomatové karty, na ktorých malo byť deponovaných po 4.000,- eur, čo obžalovaný vo svojej
výpovedi nevysvetlil, s tým, že starým rodičom len chcel poskytnúť dispozičné právo k svojmu účtu, aby k
nimprezaneprázdnenosťnemuselstálecestovaťdoPrešova.Ktomuale,podľaobžalovaného,nedošlo,
lebo ho prv navštívil starý otec a povedal mu, že časť jeho finančnej pomoci dali ďalej dcére I. I., čo ho
priviedlo k ukončeniu ďalšej finančnej pomoci starým rodičom. Neúčinné použitie bankomatových kariet

opísali obaja poškodení i svedkyňa I.. Z pohľadu súdu je nelogické, prečo by zrazu obžalovaný poskytol
poškodeným sumu 8.000,- eur, keď sám uvádzal, že im poskytoval pôžičky na zariadenie domácnosti
alebo nákupy, ale nie v takých veľkých objemoch, ktorý aj niekoľkonásobne presahoval jeho príjem.
Navyše, táto suma podľa súdu zodpovedá, aj keď nie presne, odcudzenej sume. Potom obžalovaný
poukazuje na to, že ide, podľa jeho názoru, o neúplné a zavádzajúce tvrdenia súdu, keďže údaj o

sume 8.000,- eur na kartách opäť nevyplýva zo žiadneho iného dôkazu, ako z výpovede poškodenej
D. C., vykonanej nekontradiktómym spôsobom a následne až z doplňovanej výpovede poškodeného B.
C. a sprostredkovanej výpovede svedkyne I. I., bez opory v akomkoľvek ďalšom objektívnom dôkaze.
Poskytnutie bankomatových kariet v priebehu trestného konania podrobne vysvetlil tak, že karty starým
rodičomposkytolpreto,abymaliľahšíprístupkpeniazomnajehoúčtestým,žekartyeštetrebaaktivovať

a podpísať a že sumu ktorou budú môcť disponovať, ešte dohodnú. Potom, po návšteve jeho deda
zistil, že nepomáha starým rodičom ale prostredníctvom nich jeho tete I. I. a ochotu finančne pomáhať
starým rodičom prehodnotil. Obžalovaný pokračoval vo vlastnom hodnotení dôkazov tak, že považoval
za nesprávne a logicky nepodložené úvahy súdu spočívajúce na tom základe, že obaja poškodení
popreli finančnú výpomoc zo strany obžalovaného s tým, že z oznámenia Slovenskej sporiteľne a.s.

vyplýva, že obžalovaný mal v tom čase úvery. Uvádzal, že v roku 2018 mal poskytnutý úver v sume
12.000,- eur, ktorý nesplácal a ktorý bol 07.12.2021 v plnej výške postúpený inkasnej spoločnosti a že
je preto zvláštne že za stavu, keď obžalovaný nedisponoval takýmto majetkom, poskytol poškodeným
bankomatové karty na sumu 8.000,- eur, len ako nejakú finančnú výpomoc, o ktorej ani sám nevypovedal
a že je teda pravdivá výpoveď poškodených, že to bola splátka ukradnutých peňazí. Za toho stavu súd

považuje za nedôveryhodnú výpoveď obžalovaného, že mal finančne vypomáhať poškodeným. Naopak,
ako uviedla poškodená D. C., oni obžalovanému vypomáhali pôžičkami, čo vzhľadom na popísanú
finančnú situáciu obžalovaného považuje súd za dôveryhodné tvrdenie a naopak, za nedôveryhodné
zo strany obžalovaného. Podľa názoru obžalovaného to, že mal v roku 2017 a 2018 úver, ktorýnebol splácaný, nemôže akýmkoľvek spôsobom znamenať, že nedisponoval iným majetkom a už
vôbec nemôže znamenať že poskytnutie bankomatových kariet obžalovaným s údajne deponovanými
prostriedkami v sume 8.000,- eur malo predstavovať splátku ukradnutých peňazí. Ide o svojvoľné

hodnotenie súdu bezdôvodne prispôsobené konštatovaniu viny obžalovaného. Zo správy Slovenskej
sporiteľne, a.s. zo 16.09.2022 vyplýva, že úver obžalovaného čerpaný v roku 2016 bol vyplatený dňa
24.10.2017 a úver čerpaný v roku 2018 bol z dôvodu nesplácania podľa zmluvných podmienok ako
pohľadávky postúpený inkasnej spoločnosti až dňa 07.12.2021, teda s výrazným časovým odstupom od
prejednávaného skutku. Obžalovaný aj sám v priebehu konania uviedol že dotknutý úver bol splatený.

Vyššie uvedené konštatovanie súdu je tak neúplné, zavádzajúce a v neprospech obžalovaného. Za
dôkaz s konkrétnou výpovednou hodnotou vo vzťahu k záveru o svojej vine obžalovaný nepovažoval
ani výpisy z účtu obžalovaného, kde sú vklady vo výške 1.000,- eur dňa 14.04.2019, 3.500,- eur dňa
17.04.2019 a 4.500,- eur dňa 10.06.2019. Vzhľadom k ustáleniu času údajného spáchania skutku, od
22.03.2019 do 24.04.2019 je nesprávne tvrdenie súdu, že ide o vklady uskutočnené v čase spáchania
skutku. Z výpisu z účtu (čl. 179, 182) vyplýva, že vklad 1.000,- eur dňa 14.04.2019 a vklad 4.500,-

eur dňa 10.06.2019 vykonali bezhotovostne tretie subjekty, nie obžalovaný. Je tak zrejmé, že v čase
údajného spáchania skutku neboli obžalovaným uskutočnené vklady v sume korešpondujúcej sume
údajne odcudzených peňazí, pričom posledný a najvyšší vklad bol uskutočnený s dlhým časovým
odstupom. Dotknuté vklady na účet tak nemožno na základe žiadnej relevantnej skutočnosti spájať s
údajným skutkom. Vytýkal potom okresnému súdu, že sa nevysporiadal napr. s tým, že podľa výpisu

z účtu obžalovaného bola dňa 08.02.2019 Hlavným mestom SR poskytnutá platba v sume 3.565,38,-
eur (čl. 173) a v období marec a apríl 2019 bezhotovostné platby Košickým samosprávnym krajom
v sumách presahujúcich 1.000,- eur, (čl. 177, 178) čo svedčí v prospech obžalovaného. To, že sa
neskôr už vyššie spomenuté tri vklady neopakovali a nemali tak byť bežnou súčasťou nakladania s
peniazmiobžalovaným,mápodľanázorusúdupotvrdzovaťpravdivosťvýpovedepoškodených,žepráve

oni finančne vypomáhali obžalovanému, ktorý im tieto peniaze prostredníctvom otca vrátil a zároveň,
že táto skutočnosť má spochybňovať tvrdenie obžalovaného o dobrej finančnej situácii človeka so
stabilnými príjmami, ktorú prezentoval a naopak svedčiť o motíve jeho konania, ktorým bola snaha
vylepšiť si svoju finančnú situáciu. Uvedené je opäť len argumentačne a dôkazné nepodloženou
svojvoľnou úvahou v neprospech obžalovaného. Ďalej obžalovaný vytýkal, že jeho finančná situácia

obžalovaného v kritickom období nebola orgánmi činnými v trestnom konaní a súdom komplexne
zisťovanáazdokumentovanáapretolenzvyhodnocovaniavkladovnaúčet,čisprávoúverochnemožno
dôvodne vyvodzovať záver, aká bola skutočná finančná situácia obžalovaného. Súdom len nedôvodné
predpokladanáfinančnásituáciaobžalovanéhonemohlapotompredstavovaťpodkladprekonštatovanie
jeho motívu trestnou činnosťou si ju vylepšiť. Okrem vyššie uvedených nepriamych dôkazov považuje

súd za priamy dôkaz výpovede oboch poškodených, ktorí mali zhodne uviesť že obžalovaný sa im na
návšteve u nich v septembri 2020 priznal, že peniaze vzal on. Obžalovaný im aj mal vrátiť celkovo
1.500,- eur. Obaja poškodení mali zhodne vypovedať ako im obžalovaný ukazoval peniaze na účte v
sumách 103.000,- eur a 7.300,- eur. Zhodne mali popísať aj okolnosti, za akých im dával obžalovaný
peniaze a vždy zdôrazňoval, aby to nehovorili jeho rodičom. Tieto úvahy súdu a hodnotenia dôkazov

považujeobžalovaný,rovnakoakocelkovúargumentáciusúdu,vedúcukzávereovineobžalovanéhoza
nesprávne a nezohľadňujúce dôkaznú situáciu vo veci. Z výpovede poškodenej D. C. predsa vyplynulo
že peniaze na účte ukazoval vnuk B. len jej a v prvotnej výpovedi poškodeného B. C. takéto konanie
obžalovaného uvedené nebolo. V tejto výpovedi poškodený uviedol, že obžalovaný manželke splatil
asi dvakrát po 500,- eur a vôbec neuvádza to, aby mu vnuk ukazoval zostatky na účte. Aj z výpisu z

účtu obžalovaného je zrejmé, že uvedenými sumami nedisponoval. Aj na základe týchto skutočností
bolo možné, podľa odvolateľa, dôvodne usudzovať že všetky nasledujúce vyjadrenia poškodeného B.
C. už boli ovplyvnené sprostredkovanými informáciami najmä od jeho manželky a motivované „doviesť“
jej trestné oznámenie založené na predpoklade, že to mohol byť iba obžalovaný, k jeho odsúdeniu. Za
absolútne nepodložené považoval odvolateľ tvrdenie súdu, že strach z reakcie rodičov na ukradnutie

peňazí bol dôvodom, prečo obžalovaný pre svoju potrebu nepoužil peniaze svojich rodičov na účtoch,
ku ktorým mal, ako tvrdila svedkyňa J. C., prístup. Ide o vzťahy a skutočnosti absolútne nesúvisiace so
skutkom, ktorý je kladený obžalovanému za vinu a ide o nelogickú úvahu v neprospech obžalovaného.
Naopak, odvolateľ mal za to, že možno konštatovať, že práve svedectvo matky obžalovaného, že mal
prístup k peňažným prostriedkom vlastných rodičov a ich dôvera v neho preukazuje, že do osobnostnej

výbavy obžalovaného nepatrí krádež. To že mal obžalovaný prístup k peniazom rodičov, ale nepoužil ich,
naopak dokazuje to, že v danom období nepotreboval finančnú pomoc rodičov, ani starých rodičov, lebo
bol sebestačný a nečerpal z nich. Súd považuje výpovede oboch poškodených za pravdivé vzhľadom
na to, že sú podľa neho podrobné a logicky vnútorne konzistentné a sú podporované aj svedkyňou I.. Ipri tomto závere súdu je nutné opakovane poukázať na prvotnú výpoveď svedka B. C. z ktorej vyplynulo,
že o údajnej krádeži vie len sprostredkovane od svojej manželky. Z výpovede svedkyne I. vyplynulo,
že i táto má vo vzťahu ku krádeži len sprostredkované informácie a sama nebola priamym svedkom.

Opakované výpovede poškodeného B. C. a svedkyne I. I. nemožno považovať za konzistentné, naopak,
za postupne doplňované o vyjadrenia získané len sprostredkovane a smerujúce len proti obžalovanému.
Svedkyňa I. vypovedala dňa 04.11.2022 tak, že v Prešove navštevovala rodičov v ich byte, od ktorého
aj mala kľúče. V Prešove bola koncom januára 2019 a potom niekedy v marci 2019, ale to si nie je
istá. Svedkyňa teda pripustila, že v byte poškodených mohla byť aj v čase v ktorom ku krádeži peňazí

malo dôjsť. Jej výpoveď je tak v príkrom rozpore s výpoveďami poškodených, ktorí tvrdili, že v čase
zistenia zmiznutia peňazí bola v Nemecku a že kľúče od ich bytu mal len obžalovaný. Nemožno preto
vravieť o logicky vnútorne konzistentných výpovediach poškodených, podporovaných svedkyňou I.. Súd
zdôraznil aj absenciu motívu na to, aby poškodení mali záujem krivo obviniť ich vnuka z trestného činu,
pričom podľa výpovede svedkyne I., boli to práve poškodení, ktorí nechceli vec riešiť cestou polície.
Preto podali trestné oznámenie až v čase, keď s nimi prestal obžalovaný komunikovať a zistili, že

im peniaze nesplatí. Podľa súdu, naopak obžalovaný v rozpore s výpoveďami svojich rodičov, vôbec
neuviedol, že za zhoršenými vzťahmi boli tieto peniaze a požiadavka poškodeného C. na ich vrátenie,
ale podľa obžalovaného to bola snaha zatiahnuť ho do zhoršujúcich sa rodinných vzťahov a týmto
spôsobom ho zatlačiť do kúta. Záver súdu o prítomnosti, či neprítomnosti motívu pre krivé obvinenie
vnuka je nepodložený dôkladným preskúmaním a zistením dlhodobých vzťahov v rodine, existujúcich

medzi troma generáciami. Konštatovanie súdu vo vzťahu k motívu tak nie je založené na riadnom
poznaní rodinnej situácie a je opäť len konštruované tak, aby viedlo k uznaniu viny obžalovaného. Podľa
názoru súdu, to, že poškodená D. C. bola onkologickou pacientkou a ako taká potrebovala pomoc od
svojej rodiny, ktorá jej aj túto pomoc poskytovala vylučuje, žeby si celú krádež vymyslela a obvinila
z nej obžalovaného, s ktorým mala dovtedy dobré vzťahy, hoci jej muselo byť zrejmé, že to vzťahy v

rodine zhorší. S uvedeným záverom o vylúčenom úmysle poškodenej obviniť z krádeže obžalovaného
nemožno súhlasiť, pretože sa nachádza len v rovine špekulatívnej a hypotetickej. Mohlo, ale aj nemuselo
by to podľa názoru obžalovaného tak byť. Z obsahu výpovede poškodenej je zrejmé, že táto nevedela,
kto, kedy a ako mal peniaze ukradnúť, ale sama si bez dôkazov vyhodnotila situáciu tak, že to mohol
byť iba obžalovaný. Jej presvedčeniu potom zodpovedajú aj výpovede jej manžela, poškodeného B.

C., ktorý mal o veci len manželkou sprostredkované informácie a rovnako výpoveď jej dcéry I. I., ktorá
mala tiež len sprostredkované informácie. Súd v napadnutom rozsudku tiež konštatuje, že nemal dôvod
neveriť výpovedi poškodených, že jediným, kto v rozhodnom období navštevoval ich domácnosť, bol
obžalovaný, čo vylučuje, aby peniaze vzala ich dcéra I. I., ktorá na to nemala dôvod, pretože jej rodičia
peniaze požičali a tieto im aj splácala. Súd tiež nepovažoval za logické vysvetlenie obžalovaného, prečo

prestal chodiť k starým rodičom a si ich zablokoval v telefóne, ak ako tvrdil, krádež peňazí nikto neriešil
a on mal so starými rodičmi dobré vzťahy. Ani s tu uvedenými závermi súdu, ako založenými len na
účelovomhodnotenísituácie,nemožnosúhlasiť.Vžiadnomprípadenemožnosúhlasiťsozáveromsúdu,
že jediným, kto v rozhodnom období navštevoval domácnosť poškodených, bol obžalovaný. Naopak, z
výpovede obžalovaného, výpovedí svedkov J. C., B. C., či samotnej I. I. vyplynulo, že obžalovaný nebol

jediný, kto mohol byť v danom čase v domácnosti poškodených. Žiadnym relevantným dôkazom ani
nie je ohraničená doba, v ktorej malo k údajnej krádeži dôjsť. Tvrdenie poškodenej D. C., že naposledy
obálkushotovosťouodkladalavmarci2019,„myslím,žetobolo22.03.2019“,neboložiadnymspôsobom
a dôkazom objektivizované. Ak ku krádeži peňazí aj skutočne došlo, nie je vylúčené, aby sa tak muselo
stať v neprítomnosti poškodených. Záver o vylúčení I. I., ako páchateľky krádeže, len pre to, že táto

nemala k tomu dôvod, lebo rodičia jej požičiavali peniaze, je rovnako uplatniteľný aj vo vzťahu k ich
vnukovi, obžalovanému A. B. C.. Podobne, ako je skutočnosť, že poškodení požičiavali peniaze ich
dcére, čo znamená že jej finančná situácia nebola dobrá, vyhodnocovaná v jej prospech vylučujúc ju
ako páchateľku, nemožno rovnaký poukaz na zlú finančnú situáciu ich vnuka vyhodnocovať v jeho
neprospech, označujúc ho ako páchateľa. Obžalovaný tak zhrnul svoj názor na výsledky dokazovania

tak, že v dotknutej trestnej veci neexistuje ani jeden dôkaz, ktorý by preukazoval, že došlo k spáchaniu
skutku, ktorý napĺňa znaky trestného činu a ani jeden dôkaz, ktorý by odôvodňoval záver, že skutok
mal spáchať obvinený. Na základe uvedeného obžalovaný navrhol, aby odvolací súd zrušil napadnutý
rozsudok v zmysle § 321 ods. 1 písm. a/, písm. b/ Trestného poriadku a aby podľa § 322 ods. 1 Trestného
poriadku vrátil vec súdu prvého stupňa.

Na základe obžalovaným podaného odvolania postupoval Krajský súd v Prešove, ako odvolací súd,
v intenciách ustanovenia § 317 ods. 1 Trestného poriadku, podľa ktorého, ak odvolací súd nezamietne
odvolanie podľa § 316 ods. 1 alebo nezruší rozsudok podľa § 316 ods. 3, preskúma zákonnosťa odôvodnenosť napadnutých výrokov rozsudku, proti ktorým odvolateľ podal odvolanie, ako aj
správnosť postupu konania, ktoré im predchádzalo, pričom na chyby, ktoré neboli odvolaním vytýkané
prihliadne len vtedy, ak by odôvodňovali podanie dovolania podľa § 371 ods. 1 Trestného poriadku

a dospel k nasledovným záverom.

Právo na spravodlivý súdny proces neznamená nárok na to, aby bol účastník konania pred všeobecným
súdomúspešný,teda,abybolorozhodnutévsúladesjehopožiadavkami,resp.sjehoprávnyminázormi.
Z opačného pohľadu možno povedať, že neúspech v súdnom konaní nie je možné považovať za

porušenie základného práva. Je v právomoci všeobecných súdov vykladať a aplikovať zákony. ( I. ÚS
19/02, I. ÚS 50/04, I. ÚS 59/04)

Pokiaľ teda ide o odlišný názor strany trestného konania na hodnotenie vykonaných dôkazov, nie
je pre súd záväzný, nakoľko súd postupuje pri hodnotení dôkazov na základe zákonného opravenia
a povinnosti uvedených v § 2 ods. 12 Trestného poriadku, a preto, pokiaľ sa súd od názoru hodnotiacej

strany trestného konania odchýli, no dodrží pravidlo stanovené v tomto ustanovení Trestného poriadku,
nedochádza tým k porušeniu práv tejto strany trestného konania.

Odôvodnenie súdneho rozhodnutia v opravnom konaní nemá odpovedať na každú námietku alebo
argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o

odvolaní, zostali sporné alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov prvostupňového rozhodnutia, ktoré
sa preskúmava v odvolacom konaní. (z uznesenia Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. II. ÚS
78/05 zo 16. marca 2005)

Aj z judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky a Európskeho súdu pre ľudské práva vyplýva, že v

odôvodnení rozhodnutia všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené obžalovaným,
ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny
základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných procesnými
stranami konania.

V posudzovanej trestnej veci pred súdom prvého stupňa bolo vykonané dokazovanie v podstate v takom
rozsahu, ako to bolo v zmysle § 2 ods. 10 Trestného poriadku pre správne zistenie skutkového stavu
nevyhnutné a okresný súd tieto dôkazy podrobil hodnoteniu postupom podľa § 2 ods. 12 Trestného
poriadku. Vzhľadom na povahu odvolacích námietok je namieste dodať nasledovné.

Obžalovaný sa v podstate obhajoval tým, že v čase, keď jeho babke zmizli peniaze, tak sa nachádzal
v Schrobenhausene v Nemecku so svojimi rodičmi, kde trávili Veľkú noc. Uvádzal ale, že v rozhodnom
období alebo pred rozhodným obdobím navštevoval starých rodičov sporadicky. Chodieval tam vtedy,
keďhobabkapoprosila,žepotrebujeodviezťklekárovi,vybaviťlekáraavtedyprišielaposedelvkuchyni
bytu tak, ako vždy všetci sedávajú v kuchyni a odišiel. Následne uviedol, že naposledy u babky prespával

počas vysokej školy, t. j. v školskom roku 2016/2017. Potvrdil, že kľúče od bytu mal, pričom to tvrdí od
začiatku a vôbec to nezakrýva, aj keď uvádzal, že nebol jediný, kto mal kľúče od bytu svojich starých
rodičov a ani jediný, kto k nim chodieval. Kľúče mal aj jeho otec, ktorý bol však v Nemecku, tiež dcéra
jeho starých rodičov I. I. a jej dcéra M. - ďalšia babkina vnučka, ktorá tam aj chodievala upratovať. Nie
je si istý, ale kľúče mal aj ďalší syn jeho starých rodičov A. C. a tento určite tiež navštevoval svojich

rodičov. Obžalovaný poprel, že by bol niekedy v byte svojich starých rodičov v ich neprítomnosti. V tomto
období, ktoré sa uvádza v obžalobe, od babky ani od deda nemal požičané žiadne peniaze, ktoré by im
dlhoval. O tom, že babke zmizli peniaze, sa dozvedel z telefonátu s ňou, poškodenou D. C., kedy v tom
čase sedeli s matkou v aute pred OC Kaufland, kde mu babka v telefóne s plačom oznámila, že jej zmizli
nejaké peniaze, na čo jej odporúčal, nech volá políciu, lebo jej nevie pomôcť, pretože je ďaleko, pričom

potom mu táto poškodená v telefóne uviedla, že sa rozprávala so I. I., ktorá je jej dcérou a že peniaze sa
našli a je to všetko vyriešené. Tvrdil, že ich vzťahy v rodine sa nezhoršili pre krádež peňazí, ale z dôvodu,
že jeho starý otec sa ho snažil tlačiť do rodinných sporov, ktoré mal riešiť. Tvrdil pritom, že poškodenej
požičal okolo 3.000,- eur na kuchynskú linku a na bezpečnostné dvere, pričom boli aj na nákupoch v
Poľsku, kde si jeho babka kupovala za jeho peniaze oblečenie, ktoré si kupoval aj jeho dedo. Vzťahy

sa zhoršovali postupne a on si potom povedal, že už stačilo a tie vzťahy ukončil, pričom sám má vážne
zdravotné problémy a necítil podporu zo strany starého otca a preto sa od neho pokúsil odrezať. Preto
si aj zablokoval telefónne číslo na starých rodičov. Tvrdil, že v roku 2019 nevedel o tom, že by sa v byte
jeho starých rodičov mala nachádzať nejaká finančná hotovosť. K svojim príjmom uviedol, že za každúfunkciu, ktorú skončil, mu bolo vyplatené odstupné, pričom nemá tabuľkový, ale dohodnutý plat a za toto
obdobie bol jeho príjem okolo 2.000,- eur mesačne v čistom. Uvádzal, že starí rodičia ho nikdy neobvinili
z toho, že by im ukradol peniaze a o niečom takom, že to myslia vážne, sa dozvedel od vyšetrovateľa.

K motívu obvinenia zo strany jeho starých rodičov sa nevedel vyjadriť, nakoľko mu nie je zrejmý žiaden
konkrétny motív. Domnieva sa, že jeho starý otec mal pri zhoršujúcich sa rodinných problémoch nejaký
tlak zo strany rodiny a ako hrdý človek, ktorý chce mať všetko pod kontrolou, jednoducho túto vec využil
proti nemu a chcel alebo mal záujem zatlačiť ho do kúta týmto obvinením, aby obžalovaný zmenil svoj
názor na to, že starých rodičov prestal finančne podporovať, že sa ich vzťahy tým napravia a že k starým

rodičom začne chodiť častejšie.

Už z jeho vlastnej výpovede, podľa presvedčenia odvolacieho súdu, vyplýva, že v rozhodnom období
mal prístup do bytu poškodených, chodil tam a mal teda príležitosť zistiť miesto uloženia peňazí. Netreba
zabúdať, že ich vzájomné vzťahy boli nenarušené, možno povedať založené na rodinnej dôvere starého
rodiča k vnukovi, ktorému prejaví starý rodič až takú dôveru, že mu zverí kľúč od svojho bytu a umožní

mu v tom byte sa zdržiavať. Nezodpovedá skutočnosti, že v rozhodnom období nemohol byť na mieste
činu a nakoľko traja svedkovia priamo vylúčili, že by išlo o situáciu, kedy by sa peniaze našli, je zásadne
spochybnená aj verzia obžalovaného o takej telefonickej správe. Otec obžalovaného svedčil nepriamo
otom,žepoškodenámalapovedať,žesapeniazenašli,notosamaldozvedieťvýlučneodobžalovaného
a svojej manželky. Ani výpoveď jeho manželky však ďalší nepriamy dôkaz obhajoby neobstojí voči,

v podstate stabilným a vzájomne sa potvrdzujúcim výpovediam usvedčujúcich svedeckých výpovedí
poškodenej a jej manžela, podporenej nepriamym dôkazom, výpoveďou svedkyne I.. Dvaja svedkovia
usvedčujú obžalovaného, že sa im priamo priznal ku krádeži, a pravdivosť tohto usvedčenia posilňuje
aj správanie sa obžalovaného po skutku, kedy zabezpečil náhradu škody v sume celkovo 1500,- eur.
Svedkyňa I. potvrdila nepriamo, že sa od poškodených osobne dozvedela, že sa im obžalovaný priznal.

Z výpovedí týchto svedkov pritom zhodne vyplýva, že nedošlo k tomu, aby poškodená pri nejakom
telefonáte s obžalovaným povedala, že peniaze sa našli.

Svedkyňa, poškodená D. C., v priebehu prípravného konania zomrela, čo vyplynulo z úmrtného
listu, ktorý súd na hlavnom pojednávaní oboznámil. Preto okresný súd správne v zmysle § 263

ods. 3 písm. a/ Trestného poriadku prečítal zápisnicu o jej výpovedi z prípravného konania zo dňa
18.01.2022. Nejde pritom o jediný dôkaz, ktorý obžalovaného usvedčuje zo spáchania predmetného
skutku. Je tu ďalší priamy dôkaz, výpoveď svedka B. C., manžela poškodenej a starého otca
obžalovaného, ktorá v podstatných smeroch potvrdzuje výpoveď poškodenej. Obom týmto poškodeným,
ako svojim starým rodičom, s ktorými mal dobré vzťahy, sa obžalovaný ako ich vnuk ku krádeži

priznal a sľuboval škodu nahradiť. Oproti tomu výpovede svedkov, rodičov obžalovaného, ktoré mali
podľa obhajoby zásadne spochybňovať hodnovernosť usvedčujúcich výpovedí a mali potvrdzovať, že
poškodená mala obžalovanému a jeho matke po zistení, že peniaze sa stratili, oznámiť, že sa už našli
a dokonca potvrdzovať, že obžalovaný sa skutku nemohol dopustiť v inkriminovanom čase, lebo mal
byť v Nemecku, neobstoja. Uvedené usvedčujúce dôkazy sú posilňované vo svojej hodnovernosti aj

výpoveďou svedkyne I. I., dcéry poškodených. V predmetnej trestnej veci preto nenastala procesná
situácia, pre ktorú by výpoveď poškodenej mala byť nedostatočným usvedčujúcim dôkazom tak, ako
to predpokladá stanovisko Trestnoprávneho kolégia Najvyššieho súdu SR sp. zn. Tpj 63/2009 zo
07.12.2009,činálezÚstavnéhosúduSRsp.zn.I.ÚS140/04oneprípustnostipoužitiadôkazu,výpovede
svedka, ktorý nebol vykonaný kontradiktórnym spôsobom.

Poškodená k pôvodu a výške predmetných peňazí uviedla, že asi pred 6 rokmi mala nejakú finančnú
hotovosť, ktorú presunula do obálky a odložila ju do skrine v obývačke. K tejto sume každý mesiac
dokladala nejaké peniaze a tiež z tejto obálky brala peniaze na nákup vecí do domácnosti. Vie, že v
marci roku 2019 v tej obálke mala 7.300,- eur, a to preto, lebo vtedy kupovali lustre a z tejto obálky

brala peniaze. Naposledy túto obálku uložila na poličku do skrine medzi bielizeň 22.03.2019. Je teda
zrejmé, že k odcudzeniu predmetných peňazí, obálky a lístka o výdavkoch z týchto úspor mohlo dôjsť
medziobdobím22.03.2019až24.04.2019,kedyvobedňajšíchhodináchzistila,žejejobálkasfinančnou
hotovosťou 7.300,- eur chýba. Dokonca možno toto obdobie spresniť vychádzajúc z toho, že uvedené
obdobiesvojouvýpoveďoupoškodenáspresnilatým,žezaobdobieod11.04.2019do24.04.23019,kedy

zistila, že peniaze chýbajú, u nich nikto okrem nej a jej manžela nebol. Zároveň poškodená jednoznačne
trvalanavýpovedi,ktorouvlastnevylúčilamožnosť,žebyniektoinýnežobžalovanýsaktýmtopeniazom
mohol dostať a odniesť ich z miesta uloženia. Trvala totiž na tom, že od mesiaca marec 2019 do
24.04.2019 k nim nikto iný, okrem obžalovaného, nechodil.K otázke, či peniaze boli nájdené, jednoznačne možno uviesť, že nájdené neboli. Vtedy totiž prehľadala
aj skriňu, kde ju mala odloženú. Poškodenie dverí alebo zámku na vchodových dverách nezistili. Hneď,

ako zistila, že chýbajú peniaze, volala matke obžalovaného, čo sa stalo a že to bol obžalovaný. Z jej
výpovede nevyplýva, že by obžalovanému volala tvrdiac, že peniaze sa našli. Pomerne podrobne
popísala, že peniaze boli odložené v malej bielej obálke, kde boli aj lístky s jej poznámkami, komu a
koľko požičala a táto obálka bola uložená v priesvitnom plastovom obale. Takýto jasný opis týkajúci
sa uložených peňazí jednoznačne posilňuje hodnovernosť výpovede poškodenej týkajúci sa samotnej

odcudzenej sumy peňazí. Poškodená k možnej prítomnosti obžalovaného na mieste činu uviedla, že v
tom čase k nim často chodieval a mal od ich bytu kľúče. Obžalovaný ju chodil navštevovať do nemocnice
a potom aj k nim domov, kedy u nich aj prespal. Chodil k nim v čase, keď bola doma aj s manželom
alebo iba jeden z nich. Nikdy nezistili, že by obžalovaný bol u nich doma v čase, keď tam nikto nebol
s tým, že vždy predtým zvykol zavolať, či sú doma. Ak by bol u nich doma bez ich prítomnosti, určite
by to zistili. Naposledy bol obžalovaný u nich v noci z 10.04.2019 do 11.04.2019, kedy u nich prespal,

pretože bol s ňou na kontrolu na chirurgii. Treba dodať, že nebolo preukázané, aby v tejto dobe bol
obžalovaný v Nemecku. Tam odišiel až následne. Poškodená dodala, že potom obžalovaný odišiel za
otcom do Nemecka a k nim prišiel až v máji 2019. To, že v nasledujúcom období ešte sa s obžalovaným
stretávali napriek tomu, že ho podozrievali, poškodená tiež zrozumiteľne popísala keď uviedla, že v máji
2019, keď k nim obžalovaný prišiel, rovno mu povedala, aby peniaze vrátil, ale on poprel, že by ich

ukradol. Obžalovaný k nim chodil aj naďalej, ale o peniazoch sa nerozprávali. Poškodená si myslela,
že tie peniaze sám vráti a preto to ani neoznamovali na polícii. Podľa názoru odvolacieho súdu, to len
vystihovalo záujem poškodených zachovať rodinné vzťahy a dať obžalovanému príležitosť ako svojmu
vnukovi dobrovoľne peniaze vrátiť. Bolo však zo správania sa obžalovaného čoraz viac zrejmé, že
záujem vrátiť peniaze nemá, o čom svedčí aj to, že im zveril dve bankomatové karty, z ktorých ale

výber možný nebol. Treba dodať, že poškodená jednoznačne usvedčila obžalovaného aj svedectvom,
že v mesiaci september 2020 obžalovaný prišiel k nim domov a povedal, že im bude splácať po 1.500,-
eur a povedal slová v tom význame, že ho to mrzí, že tie peniaze vzal. Následne k nim obžalovaný
prišiel na návštevu v máji 2021 a pri rozhovore s nimi sa obžalovaný rozplakal a povedal, že jej a jej
manželovi peniaze zobral a že ich do konca júna splatí. Ona s tým súhlasila a povedala mu, že to

vedela, že peniaze zobral obžalovaný. Obžalovanému to bolo vtedy ľúto a povedal jej, že ho to mrzí, že
kvôli tomu majú na neho ťažké srdce. Vzhľadom na to, že obžalovaný sa priznal a prisľúbil, že peniaze
vráti, neoznamovala to polícii. Všetko sa to rozhodla oznámiť až potom, keď s ňou obžalovaný prestal
komunikovať. Odvolací súd musí konštatovať, že z výpovede poškodenej nevyplynulo, že by svoj sľub,
ktorý dal poškodeným ako svojim starým rodičom, dodržal. Poškodená poskytla aj výpoveď, že po tom,

čo jej zmizli peniaze aj s jej poznámkami, volal jej syn B. zo zahraničia a vyčítal jej, ako je možné, že
dala svojej dcére I. peniaze. Pritom, ako poškodená uviedla, to, že ona požičala dcére I. peniaze, nikto
iný z rodiny nevedel a jej syn B. sa to mohol dozvedieť len od obžalovaného z papierika, ktorý bol v
odcudzenej obálke s peniazmi. To, aj podľa názoru odvolacieho súdu len potvrdzuje, že syn poškodenej
ako otec obžalovaného, ktorý sa zmocnil celého obsahu obálky poškodenej, v ktorej boli aj peniaze,

vysoko pravdepodobne túto informáciu svojmu otcovi podal.

Skutočnosti uvádzané poškodenou odvolací súd akceptoval ako hodnoverné, pretože jednak netrpia
vnútornou rozpornosťou a preto, že sú v podstatnej časti, ale aj vo viacerých detailoch potvrdzované
výpoveďou manžela poškodenej. Svedok - poškodený B. C., ako starý otec obžalovaného, tiež potvrdil,

že jedného dňa prišiel obžalovaný k nim a povedal im, že u nich bude častejšie nocovať a dali mu
kľúče od bytu, aby ich nebudil, keď príde neskoro večer domov, pričom k nim takto chodil prenocúvať
a oni to brali normálne. Rovnako potvrdil, že bankomatové karty, ktoré im dal obžalovaný, neumožňovali
úspešný výber peňazí. Potvrdil, že sa s obžalovaným stretli a obžalovaný im prisľúbil, že im vráti peniaze.
Tento svedok potvrdil, že peniaze boli v obálke, kde bol zároveň lístok, kde boli uvedené sumy, koľko s

manželkou požičali a koľko bolo vrátené. Pritom potvrdil, že neskôr mu syn vyčítal požičiavanie peňazí,
hoci nemal odkiaľ vedieť túto informáciu a mohol sa to dozvedieť len tak, že obžalovaný predmetnú
obálku s lístkom a peniazmi zobral. Stav, kedy peniaze neboli vrátené, trval až do úmrtia poškodenej,
ktorá zomierala s otázkou, či obžalovaný vrátil peniaze. Obálka s peniazmi bola uložená v skrinke pod
prádlom. Vedel od svojej manželky, že v nej bolo 7.300,- eur, tieto peniaze používala jeho manželka a

keď niekomu požičiavala peniaze, tak povedala, komu ich požičala.

Svedok jednoznačne potvrdil, že o týchto peniazoch vedel len on a jeho manželka a to, že potvrdil,
že nikto iný od ich bytu kľúče nemal, ani ich dcéra I., ani ich syn A., za okolnosti, že takéto kľúčemal len obžalovaný, jednoznačne zužuje okruh možných páchateľov len na obžalovaného, ktorý sa
vinkriminovanomčasevbytesvojichstarýchrodičov,poškodených,ajkeďsporadicky,nozdržiavalamal
teda príležitosť ku krádeži tak, že to poškodená zistila až s odstupom času, kedy bol mimo republiky.

Predtým, než prišli na to, že im zmizli peniaze, mali s obžalovaným ako ich vnukom vynikajúce vzťahy
a brali ho ako vlastného syna. Potom, čo zistili, že im zmizli peniaze, obžalovaný k nim prestal chodiť,
no s jeho manželkou mali ešte dobré vzťahy a táto chodila umývať okná. Svedok dodal, že ale s ním
už obžalovaný dobré vzťahy nemal.

Svedok potvrdil, že keď to zistili, nikomu to nehlásili a obžalovanému zavolala iba jeho manželka.
Z výpovede svedka vyplynulo aj to, že sa peniaze nenašli, čo len potvrdzuje účelovosť výpovede
obžalovaného,ktorýtvrdil,žepoškodenámutelefonickyoznámila,žesanašli.Toistéplatíajprevýpoveď
matky obžalovaného.

Tentosvedoktiežuviedol,ževčase,keďzmizlipeniaze,niktoinýknimnanávštevynechodil.Onpeniaze

v obálke nikdy nevidel a ani ich nikdy neprepočítaval a o sume, ktorá v obálke bola, vedel len od svojej
manželky. Poprel, že by im obžalovaný požičiaval peniaze alebo že by im platil nákupy v Poľsku, ktoré
podľa poškodeného hradila jeho manželka. Poškodený tiež poprel, že by jeho manželka volala neveste
J. C. do Nemecka, že sa peniaze našli.

Svedok tiež potvrdil, že sa im obžalovaný priznal, no nikdy im neuviedol dôvod, prečo tie peniaze vzal.
Sľúbil však, že im bude peniaze vracať v splátkach, koľko bude môcť, čo oni akceptovali. Obžalovaný
doposiaľ splatil 1.500,- eur, ktoré dával jeho manželke ale nevie, kedy ich dával, ale bolo to vždy, keď
ich nevesta, teda matka obžalovaného, prišla umývať okná, a to na Veľkú noc, potom na Vianoce a
nasledujúcu Veľkú noc. Celkovo mu tak obžalovaný dlhuje 5.800,- eur.

Svedkyňa I. I., dcéra poškodeného B. C. a nebohej D. C., potvrdila, že jej zavolala poškodená a s plačom
jej oznámila, že jej zmizli peniaze, ktoré mala uložené a ktoré si šetrila a uviedla aj to, že jej vnuk chodil
k nim častejšie prespávať a či tie peniaze náhodou nevzal on. Odporučila matke, aby podala trestné
oznámenie, no to nechceli urobiť z dôvodu, aby neurobili rozbroj v rodine a aby nebola na niekom

spáchaná nejaká krivda. Tým ukončila telefonát a jej mama nenašla peniaze. Skutočnosť, že svedkyňa
určité časové údaje uvádza nepresne, ešte neznamená, že jej výpoveď diskvalifikuje obžalobu. Táto
svedkyňa nebola priamou svedkyňou odcudzenia peňazí. Keď tejto svedkyni poškodená oznámila, že
peniaze boli v obývačke v skrini pod bielizňou, a to v sume 7.300,- eur a od nej sa pritom dozvedela
aj to, že obžalovaný, teda jej vnuk, ktorý k nim chodieval, že jedného dňa prišiel a že sa im s plačom

priznal, že mal slabú chvíľku, že im tie peniaze zobral a že im ako kompenzáciu dal bankomatové karty,
aby si vyberali peniaze, no neúspešne, tak tieto skutočnosti zodpovedajú výpovediam poškodených.
Realite podporenej výpoveďami poškodených zodpovedá aj jej výpoveď, že potom začali poškodení
volať obžalovanému a ten im povedal, že im bude mesačne splácať po 500,- eur a im splatil nejakých
1.500,- eur, ale potom prestal splácať. Možno potom veriť aj ďalšej jej výpovedi podporenej svedectvom

oboch poškodených,keď svedkyňa potvrdila, že kľúče od bytu poškodených nemala a hoci poškodených
navštevoval ešte jej brat A., ani ten ale nemal kľúče od ich bytu. Kľúče jej poškodená dala až po tom,
čo zmizli peniaze, ale pred výmenou zámku. Svedkyňa potvrdila, že poškodení mali k obžalovanému a
rodičom obžalovaného pôvodne dobrý vzťah. Nebola svedkom toho, ako jej mama telefonovala v apríli
2019 do Nemecka obžalovanému. Od poškodenej počula, že v období od marca 2019 do apríla 2019

obžalovaný k nim často chodil, častejšie ako bolo u neho zvykom.

Z výpovede svedka B. C., otca obžalovaného a syna poškodeného, vyplynulo aj to, že po určitom čase,
asi 2 rokov, mu otec povedal, nech mu obžalovaný vráti peniaze, lebo ich dá všetkých trestne stíhať
jeho kamarátom L., ktorý zastáva nejakú funkciu na polícii. K zmene vzťahov došlo tým výhražným

telefonátom zo strany jeho otca, kde sa im vyhrážal, že ich všetkých udá a tým pádom sa kontakty
prerušili. Okruh možných páchateľov predmetnej krádeže neovplyvnila ani výpoveď tohto svedka, lebo
uviedol, že dovtedy rodičov navštevoval, vždy, keď prišiel na Slovensko, vtedy k nim prišiel na 15 - 20
minút, vypil si kávu a išiel preč a aj keď kľúče od bytu svojich rodičov má, tak tie má v Nemecku. Potvrdil
aj to, že vedel, že poškodená jeho sestre I. požičiavala peniaze, aj keď poprel výpoveď svojho otca, že

by vedel o sume, ktorú požičali jeho sestre I. I..

SvedkyňaJ.C.,matkaobžalovanéhoanevestapoškodenéhoB.C.potvrdila,žeažvčaseod19.04.2019
do 27.04.2019 boli s obžalovaným mimo územia SR v Nemecku.Uvedené teda zásadne nekoliduje s obdobím, kedy jedine mohlo dôjsť ku krádeži v byte poškodených,
keďže toto obdobie bolo vyššie uvedeným hodnotením dôkazov ustálené na obdobie od 22.03.2019 do

24.04.2019, presnejšie do 11.04.2019, teda s obdobím, kedy len obžalovaný navštevoval poškodených
v ich byte, od ktorého mal navyše poškodenými zapožičané kľúče.

Táto svedkyňa síce tvrdila, že poškodená im do Nemecka volala v 30 minútovom odstupe dvakrát a že
pri druhom telefonáte im povedala, že peniaze sa našli a že volala svojej dcére I. I., no je z vyššie

uvedených dôkazov zrejmé, že žiadne oznámenie o nájdení peňazí poškodenou oznámené nebolo. Na
druhej strane svedkyňa potvrdila výpoveď poškodeného, že v roku 2021 volal poškodený a kričal do
telefónu tak, že to ona počula, lebo manžel dal telefón na hlasný odposluch, lebo nemohol rozprávať,
kde poškodený kričal, aby im obžalovaný vrátil peniaze, ktoré im ukradol. Tvrdila, že pritom uvádzal
aj to, že pôjde na políciu za svojím kamarátom L. a všetkých ich odstíha. Odvtedy sa s poškodenými
nekontaktovala. Vzťahy v rodine okolo roku 2019 hodnotila ako dobré. Potvrdila, že bola v byte u

svokrovcov aj v prítomnosti svojho syna, pomáhala im, ale nikdy nemala kľúče od bytu a nikdy neboli
v byte svokrovcov za tie roky bez ich prítomnosti. Za tú dobu sa jej svokrovci správali k obžalovanému
dobre a nič proti nemu nemali. Vedela, že jej svokrovci finančne podporovali I. I. a stále chodili listy z
nebankových subjektov na meno I. I..

Možný motív konania obžalovaného vyplýva aj z jeho nestabilnej finančnej situácie, na ktorú poukazoval
už súd prvého stupňa, keď uviedol, že z výpisov z účtov v UniCredit bank, a.s. a z Tatrabanky, a.s. za
obdobie od 31.12.2019 do 31.12.2021, resp. od 01.01.2019 do 31.12.2021 vyplývajú buď žiadne pohyby
na účtoch a minimálne zostatky alebo, ako v prípade Tatrabanky, a.s., nulové zostatky s tým, že v tejto
bankebolzostatoksumy7.731,-eurvybratývpriebehumesiacaaugust2021apotomužmalúčetnulový

zostatok. Uvedenému záveru nasvedčuje aj to, že obžalovaný mal zjavne dlhy. Zo správy Slovenskej
sporiteľne, a.s. zo dňa 16.09.2022 vyplýva, že obžalovaný mal viaceré úvery, ktoré boli refinancované,
pričom posledný z nich bol vyplatený a úverový účet bol zrušený dňa 24.10.2017. Úver čerpaný v roku
2018 vo výške 12.000,- eur nebol splácaný a následne bol bankou dňa 07.12.2021 vo výške 12.083,61
eur postúpený inkasnej spoločnosti KRUK Česká a Slovenská republika, s.r.o..

Podľa vykonaného dokazovania bolo aj odvolaciemu súdu nepochybné, že obžalovaný mal príležitosť
i ziskuchtivý motív peniaze svojim starým rodičom odcudziť. Odvolací súd uveril výpovedi poškodenej
v celom jej svedectve. Nezistil dôvody, pre ktoré by účelovo, nepravdivo na svojho vnuka, obžalovaného,
usvedčovala. Súd nemá dôvod potom neveriť ani tomu, čo vypovedala o samotnej výške sumy, ktorú jej

obžalovaný odcudzil a o ktorej mala najlepší prehľad, lebo išlo o ich manželské úspory, ktoré poškodená
spravovala. O existencii týchto úspor pochopiteľne vedela aj jej rodinne najbližšia osoba, jej manžel. Je
morálne odsúdenia hodné, že obžalovaný zvoli svoju obhajobu založenú na permanentnom popieraní
pred orgánmi trestného konania, keď súkromne, medzi ním a jeho starými rodičmi, prezentoval ľútosť
nad spáchanou krádežou. Odvolací súd nemá dôvod pochybovať o poctivosti a absencii účelovosti na

strane poškodených.

Z vykonaného dokazovania teda vyplynulo, že obžalovaný A. B. C. prisvojil si cudziu vec tým, že
sa jej zmocnil a spôsobil väčšiu škodu a čin spáchal na chránenej osobe - blízkej osobe. Skutok
tieto okolnosti podmieňujúce použitie vyššej trestnej sadzby dostatočne pomenúva a pri blízkej osobe

vystihuje skutkovo aj požiadavku, aby trestný čin bol spáchaný v súvislosti s postavením tejto chránenej
osoby, v danom prípade starých rodičov obžalovaného páchateľa. Obžalovaný spáchal zločin krádeže
podľa § 212 ods. 1, ods. 2 písm. a/, ods. 3 písm. f/ Trestného zákona s poukazom na § 139 ods. 1 písm.
c/ Trestného zákona.

Okresný súd zásadne nepochybil ani pri výroku o treste, aj keď uložený trest, vzhľadom na okolnosti
prípadu a spôsobený následok, vrátane požiadavky morálneho odsúdenia skutku spoločnosťou,
naznačuje, že uložený trest je skôr mierny. Bol však uložený v rámci zákonnej trestnej sadzby a výrok
o treste nebol napadnutý odvolaním podaným v neprospech obžalovaného, čo vytváralo procesnú
prekážku zakazujúcu zmenu rozsudku v neprospech obžalovaného, ako jediného odvolateľa.

Podľa § 34 ods. 1, 4 Trestného zákona, trest má zabezpečiť ochranu spoločnosti pred páchateľom
tým, že mu zabráni v páchaní ďalšej trestnej činnosti a vytvorí podmienky na jeho výchovu k tomu, aby
viedol riadny život a súčasne iných odradí od páchania trestných činov; trest zároveň vyjadruje morálneodsúdenie páchateľa spoločnosťou. Pri určovaní druhu trestu a jeho výmery súd prihliadne najmä
na spôsob spáchania činu a jeho následok, zavinenie, pohnútku, priťažujúce okolnosti, poľahčujúce
okolnosti a na osobu páchateľa, jeho pomery a možnosť jeho nápravy.

Podľa § 34 ods. 3 Trestného zákona, trest má postihovať iba páchateľa, tak aby bol zabezpečený čo
najmenší vplyv na jeho rodinu a jemu blízke osoby.

Odôvodnenia rozhodnutí prvostupňového súdu a odvolacieho súdu nemožno posudzovať izolovane,

pretože prvostupňové a odvolacie konanie z hľadiska predmetu konania tvoria jeden celok (II. ÚS
78/05, III. ÚS 264/08, IV. ÚS 372/08), tak možno poukázať na skutočnosť, že pokiaľ okresný súd
nezistil ani jednu z poľahčujúcich a ani priťažujúcich okolností uvedených v ustanovení §§ 36 a 37
Trestného zákona, že množstvo a intenzita páchania priestupkov, aj keď len na úseku cestnej premávky,
neumožňovali priznanie poľahčujúcej okolnosti spočívajúcej v riadnom vedení života obžalovaného,
pretože aj priestupky predstavujú porušenia zákonov štátu a v tomto prípade sa nejednalo iba o

ojedinelé priestupkové postihnutie obžalovaného, ale o dlhodobé a systematické porušovanie právnych
predpisov na úseku cestnej premávky, že pokiaľ vychádzal z trestnej sadzby uvedenej v ustanovení §
212 ods. 3 Trestného zákona a tou je trestná sadzba od 3 rokov až do 10 rokov, že pokiaľ zohľadnil,
že obžalovaný nebol doposiaľ súdne trestaný a neboli u neho okrem dopravných priestupkov zistené
žiadne skutočnosti, ktoré by svedčili o páchaní nejakej závažnej protispoločenskej činnosti nielen pred

spáchaním trestného činu, ale ani po jeho spáchaní a že pokiaľ pri ukladaní trestu prijal za nosnú zásadu
individuálnej prevencie a výchovného účelu trestu a uložil obžalovanému vzhľadom na jeho osobu trest
odňatia slobody v trvaní 3 rokov, teda na dolnej hranici zákonom stanovenej trestnej sadzby, pretože
jeho osoba a doterajší život nevyvoláva potrebu uloženia vyššieho trestu, pričom súd zohľadnil aj výšku
škody, ktorú obžalovaný čiastočne uhradil, tak konal zákonne a odôvodnene.

Možno potom dodať, že rozhodnutie o podmienečnom odložení výkonu trestu odňatia slobody
zodpovedá požiadavke, že na nápravu obžalovaného a na zabezpečenie ochrany spoločnosti výkon
uloženého trestu prísnejšieho nie je nevyhnutný. Možno predsa len uzavrieť, že v tomto prípade došlo
u obžalovaného skôr k výnimočnému vybočeniu z medzí riadneho života. Spôsob jeho života je ale

namieste kontrolovať probačným dohľadom práve vzhľadom na skutočnosti, ktoré by viedli k sprísneniu
trestu. Probačnej kontrole bude podliehať aj splnenie uloženej povinnosti smerujúcej k náhrade škody,
keďže uloženie tejto povinnosti si vyžaduje nutnosť nápravy narušeného následku, vrátane záujmu
na morálnej náprave narušených vzťahov medzi vekovo pokročilým poškodeným na jednej strane
a obžalovaným, ako jeho potomkom v produktívnom veku, ktorému poškodený poskytol roky na čestné

splnenie sľubu všetky odcudzené peniaze vrátiť.

Pri komplexnom hodnotení všetkých požiadaviek § 34 Trestného zákona nebolo teda odôvodnené
a zákonné zasahovať do výroku o druhu, ani výmere uloženého trestu v prospech obžalovaného.

Pokiaľ ide o výrok o náhrade škody, poškodený si riadne a včas v trestnom konaní uplatnil svoj
nárok na náhradu škody priamo voči obžalovanému, ktoré náležite aj vyčíslil. Vecnú stránku týchto
nárokov v dostatočnom rozsahu okresný súd preskúmal, správne ustálil ich oprávnenosť a priamu
príčinnú súvislosť so žalovaným konaním obžalovaného, ako trestným činom úmyselným vo vzťahu
k poškodenému, v sume 5.800,- eur. Odvolací súd zohľadnil odpočet vrátenej sumy 1.500- eur.

Nakoľko odvolací súd ani v postupe súdu prvého stupňa nezistil žiadne dôvody pre to, aby odvolaniu
obžalovaného vyhovel, podané odvolanie ako nedôvodné zamietol.

Toto rozhodnutie bolo prijaté jednomyseľne.

jednohlasne

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu ďalší riadny opravný prostriedok nie je prípustný.